Rodinný recept

-
Podporte scifi.sk
„A na čo potrebujeme toho králika,“ spýtala sa snáď už po stý raz Žofka.
Ivan si znova raz vzdychol, opatrne vyložil na nákladiak ku kanystrom z recyklovanou vodou pancierovú päsť a už snáď sa pustil do vysvetľovania.
„Vieš, kedysi bol taký ujo a“
„Áno, áno,“ začala Žofka poskakovať. „To si pamätám!“ výskala a dupkala nožičkami.
„Santa Klaus! A ten mal byť kráľom, ale zlému ujovi zajacovi sa to nepáčilo a tak ho ukrižoval! A potom ...a potom...“ Žofka sa na okamih zastavila a zamyslela.
„A potom trest a veľa žiariacich sĺnk v tvare hríbov na oblohe,“ doplnil zasmušilo Ivan. Aspoň tak sa to teda v Koráblii svätého Leibowitza spomína.
„No a na pamiatku chodíme zlých zajov chytať a robiť z nich čo?“
„Lahodnú pečienku!“ zajačala Žofka a znova zadupotala nôžkami.
„No dobre ty. Tak dosť bolo rečí, máme ešte dosť čo ponakladať. Čaká nás dlhá cesta!“
„Ja ti pomôžem,“ pískla a rozbehla sa smerom k chyže oblepenej plechmi po ďalšie zbrane. Ivan sa za ňou iba zahľadel a zasmial sa. Len nech sa malá realizuje, tie zbrane budú potrebovať.
Zajace sú toho roku obzvlášť nebezpečné.
***
Budíček bol krutý a neľútostný. Obaja sa horko-ťažko nasúkali do bojových oblekoch vyzdobenými háčkovanými dečkami z nanovlákien a zdedených po babičke. Ak budú mať šťastie, tak ich nebudú musieť dnes potrebovať. No ak smolu, tak im možno zachránia život.
Z pevnosti vyrazili spolu s ďalšími lovcami dlho pred svitaním. Lepšie tak a vrátiť sa dopoludnia, ký nie je slnko ešte veľmi nad hlavami. Mnoho výprav podcenilo páľavu poludňajšieho slnka a nevrátili sa.
Kolóna asi tucta vozidiel najrôznejších tvarov vyrazila smerom na juhovýchod a dlho sa držala pokope. Postupne sa však rozpadli na jednotlivé skupinky a samostatné vozidlá, všetky naložené vodou a zbraňami, pascami a priestrannými klietkami na dvojitozubce. Po dvoch až piatich v jednom vozidle, pripravený chytiť hopkajúcu škodnú pečienku.
Ivanova modifikovaná nákladná škodovka s otočnou strieľňou sa od kolóny odlepila o niečo skôr ako väčšina a vyrazila kolmo na plánovaný smer jazdy zvyšku. Vedel, že kam mieria ostatní, sa síce lovilo už desaťročia, ale populácia ušatcov v tej oblasti výrazne poklesla.
Navyše počul o novo vznikajúcom jazere viac na sever. No a kde je voda, tam je zver. A hopkáči!
Pohladil teda Žofku, dupol na plyn a ešte pred východom slnka míňal poničené trosky niektorého z miest.
„Vieš,“ prehodil smerom Žofke, „kedysi tu boli mestá. Veľké mestá. Ale potom za...“
„Potom zabili Santu Klausa a nahnevali pána Tollára,“ skočila mu do slov malá.
Dlhú chvíľu sa obaja mlčali.
„Tato, aké to tam bolo predtým,“ spýtala sa znenazdajky.
„No, veľké a...farebné a...veľa ľudí.“
„Bol si niekedy v meste? Myslím, keď ešte žilo?“
Ivan sa smutne pousmial. V diaľke začali kvitnúť ranné zore a tak stiahol slnečný štít na škodovke.
„Ja nie, na to som veľmi mladý. Ale dedo mi rozprával, aké to bolo, kým ho nezožrala choroba svetelného hríbu.“
„Aj teba zožerie?“ osmutnela Žofka.
„Nie, neboj,“ zasmial sa a poškrabkal spolujazdkyňu na hlave. „Také choroby už nie sú, iba ak by si vstúpila do zakázaných území. A aby sme tam nevstúpili nám dal pán modliace strojčeky, aby prskali kedykoľvek by sme tam vošli.“
***
K jazeru dorazili krátko po svitaní. Bola to dlhá cesta, no najťažšie ich ešte len čaká. Vypátrať zajace.
„Žofka? Teraz je rad na tebe. Choď do veže a dávaj pozor. Ak sa na radare niečo niekde pohne, okamžite strieľaj. Táto oblasť je blízko zónam, ktoré pán Tollár vo svojej múdrosti preklial a žijú tu mnohé, horšie veci, než ušatí.“
Žofka prikývla a okamžite naskočila do veže. Do vzduchu sa vznieslo pár vrtuloletcov a začalo sondovať pobrežie.
Ivan medzi tým začal s prieskumom terénu, kde najlepšie umiestniť pasce. Napokon vybral asi tri miesta, kam umiestnil klepce, pôvodne titánové, teraz už riadne zreparované z náhodných súčiastok. Všetky pasce riadne prikryl pieskom či suchou trávou alebo troskami, ktoré na pobreží ponachádzal a vrátil sa k autu. Odhodil plachtu, vybral pancierovú päsť a pripravil sa na najťažšiu časť.
Čakanie.
***
Slnko sa pomaly blížilo ku skorému dopoludniu, keď senzor prvej pasce zablikal. Ivan sa zahľadel k Žofke. Postup tisíc krát nacvičovaný, obaja presne vedeli, čo majú robiť. Žofka prebrala kontrolu nad poletujúcimi sondami a jemne ich navigovala k pasci. Opatrne sa s nimi zniesla nad ešte stále zvírený jemný piesok, no neodhalila nič. Pasca sklapla naprázdno.
Pozrela na Ivana a zatočila hlavou. Ten len zaťal zuby a odistil zbrane. Okrem panzerfaustky prehodenej cez rameno zvieral brokovnicu posvätenú samotným jagdbiskupom.
Zrazu zablikalo svetielko na druhej pasci. Žofka nelenila a okamžite k nej zamierila s vrtuloletcami. Taktiež prázdna.
„Dnes sú nejaké prefíkané,“ pomyslel si Ivan a vykročil k tretej pasci. Pôjde si k nej čupnúť a čakať.
Žofka pochopila otcov úmysel a nasledovala ho s prieskumníkmi. Bola tak sústredená manévrovaním sond, že si nevšimla tmavé plaziace sa škvrny.
***
Zaútočili z opačných strán. Dvaja, ozrutní samci. Hnedé kožuchy, takmer dva metre výška, veľké ušiská im povievali vo vetre. Tryskom sa hnali na Ivana, ktorý ich zaregistroval príliš neskoro.
Žofka vedela čo má robiť. Bola mimo dostrel a tak jediné čo mohla, že okamžite nasmerovala vrtuloletcov do kamikadze útoku, sama vyskočila zo strieľne a rozbehla sa k otcovi.
Tých niekoľko sto metrov prebehla celkom rýchlo. Keď však dorazila na miesto, bola svedkom scény ako z hororu. Ivan v obkľúčení obrovských dravcov sa bránil streľbou z brokovnice. Chýbala mu pravačka a podľa pohybov aj veľa krvi. Kus od neho mu v piesku ležala pancierová päsť, ktorá mu v zápale boja vypadla.
Nesmela otáľať ani okamih. Vyskočila, napla telo a rozbehla sa k ležiacej zbrani. Jeden zo samcov ju zacítil a otočil sa. To čo zbadal mu nedávalo žiaden zmysel. Pred ním sa pohybovala mladá samička, avšak niečo na nej bolo iné. Úplne iné. Stratil záujem o podivnú korisť, ktorú s bratom zahnal do úzkych a rozbehol sa smerom k utekajúcej samici.
Žofka pribehla k zbrani a zbadala ako sa k nej rúti jeden zo samcov. Zdvihla päsť, namierila, a...zo zbrane vyšľahol plameň a premenil bližšieho zo zmutovaných ušiakov na zápalnú pochodeň.
Druhú nich, ten čo ostal bližšie pri Ivanovi, zaváhal. To stačilo Ivanovi, aby dôkladne zamieril a vystrelil. A znova. A znova. Vedel, že na ušiakov treba viac ako len brokovnicu, ale mal plán.
Zranený zajac zareval a začal pod náporom streľby cúvať.
Žofka pochopila otcov zámer, zastrihala ušami, vytiahla svoju zbraň a pridala sa k streľbe.
Ešte dva kroky. Ešte krok. Každá rana približovala ušiaka k jeho osudu. Ešte kúsok. No tááák. Posledný výstrel z oboch zbraní prerušilo hlasité KLAP!
Je po všetkom Ušiak skončil v pasci. Ešte chvíľu sa trepal, ale iskra života pomaly z neho vyprchávala
Žofka sa rozbehla k otcovi. Ivan si rukou pridŕžal pahýľ.
„Si v poriadku?“ zapišťala.
„Hej, je to ok,“ zafunel Ivan a sťažka sa posadil.
„Našťastie oblek a bojové analgetikum zareagovali rýchlo, stratil som len málo krvi. Budem ale asi potrebovať novú ruku. Ideálne biologickú. Nemám rád tie mechanické hlúposti,“ zanadával.
Zahľadel sa na mŕtve ušiakove telo. Žofka jeho pohľad sledovala a pochopila a zvesila uši. Ivan bude potrebovať nové telo vypestované z hopkáča. Presne tak, ako ona potrebovala to svoje, keď pri havárii takmer prišla o život.
„Poď, ideme naložiť toho zajaca. Slnko je už skoro nad hlavami, cesta ďaleká. Ale dnes večer bude hostina!“
„Podľa rodinného receptu?“ zapišťala a zadupkala nôžkami.
„Podľa rodinného receptu,“ prikývol Ivan a poškrabkal Žofku medzi dlhými ušami.

cyberstorm

cyberstorm
Fanúšik scifi, knižný recenzent. Poviedkový beta-reader a porotca poviedkových súťaží scifi.sk, koordinátor Poviedok na počkanie.

Diskusia

BlackTom
Tak toto mi sadlo, dobrá práca :)
30.03.2024
Veles
Zaujímavo vytvorený svet, super :)
31.03.2024
Scarecrow
Dvojmetrový zajac-grizzly... :D pekný nápad a super vytvorený svet za tak krátku dobu :)
31.03.2024
Lucika
Aj mne sa páčil svet, kde sa to odohrávalo :) trochu ma na začiatku miatlo rozdelenie priamej reči a jediné, čo mi tam nesedelo, bolo správanie Žofky. Na to, aká bola akčná, by som povedala, že má viac rokov, preto mi tam to výskanie a dupkanie nožičkami akosi nepasovalo.
31.03.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.