Poobednajšie jesenné slnko bolo mdlé a neisté. Obloha bez oblakov ako v strede leta nezáživne vytŕčala obrovskú guľu slnka, ktoré hrialo ostro a chladne. Listy stromov sa dožlta rozsvietili. Keby nefúkal vietor, ktorý všetko zmiešal do šumiacich zvukov, deň by nestál za nič.

Neurčité svetlo ho neprekvapilo, veď po včerajšom dobrom dni muselo prísť niečo, čo mu z pohľadu odobralo príjemnosť. Nerozveselil sa ani keď zazrel zelený vinič, ktorý sa ohýbal pod strapcami hrozna. Svetlo sa rozmazávalo po vyschnutej tráve, vlievalo sa mu do očí a napĺňalo mu vnútro nepríjemnou nudou. Deň bol ako stvorený na sebapoznávanie. Zívol a tozmýšľal, čo robiť. Prvý dojem zo seba bol krátky a preto ho rýchlo zahodil za hlavu. Už iba chvíľu bude o sebe rozmýšľať, nemá to význam.

Oči ho pálili a nos mal vyschnutý ako stará káva. Nevedel odhadnúť kedy prišiel domov a aký dlhý spánok si vyžiadalo jeho ubolené telo. Už dlhší čas si uvedomoval, že veľa spáva. Nerozumel, prečo mu nestačí pár hodín, aby mohol pracovať celý zvyšok dňa. Problém asi tkvel v jeho psychike, ktorá z nevysvetliteľných príčin odmietala energickejšie reagovať na okolitý svet. Preto radšej spal, aby nemusel odpovedať, pýtať sa, jednoducho myslieť. Jeho osobnosť sa dala prirovnať k neforemnej bábke. Stratil vlastnú vôľu?

Vzpriamil sa a asi sa aj trochu zapotácal. Rukami si prešiel po vlasoch, v korienkoch cítil neprestávajúcu bolesť. Nohy mal slabé, podlamovali sa mu v kolenách. Na chvíľu sa zastavil v kúpeľni. Pohľad do zrkadla mu pripomínal jeho tvár. Bola bledá a v lícach prepadnutá. Nemala zdravú farbu, nenúkala život, nevravela o radosti a pohode. Rozmýšľal, či sa tvár na neho ponáša tak, ako ju vidia iní. Oči, nos, líca, ústa sa mu zdali zdeformované, takmer nijaké, akoby ich niekto vykradol. Pod vysokým čelom a hustými vlasmi nebolo nič zaujímavé, nič, čo by si mohol vážiť. Priblížil sa ešte bližšie, až sa všetky detaily stratili a zostala iba prázdna šmuha.

Čím dlhšie študoval svoju tvár, tým viac sa ubezpečoval o svojej istote. Obrnil sa ľahostajnosťou, tá sa mu predsa najviac hodila. Aj priatelia mu vraveli, že to je najlepší spôsob, ako obísť nepríjemnosti. Netreba sa predsa zaoberať tým, čo ma trápi, čo mi neprináša nič dobré, iba akúsi provokatívnu polemiku, ktorá ma nezaujíma. To však bola iba jedna cesta prežívania, iba jedna možnosť správania sa. O iných nerozmýšľal, a nakoniec sa mu podarilo vypestovať si tento ľahostajný postoj, tak prečo to porušovať a hľadať niečo iné, zdanlivo lepšie alebo pozitívnejšie. Bol presvedčený o svojej pravde a v žiadnom prípade ju nechcel sklamať. Ona sklamala jeho, ale o tom, ako každý iný, kto si namáhavo postaví svoju klietku nemohúcnosti, zatiaľ nechcel uvažovať.

Rýchlo sa pozrel na hodinky, bolo päť popoludní. Pohľad mu zostal visieť na číslach, ktoré ukazovali dátum. O týždeň sa v divadle začínali skúšky a nemal ešte vyriešenú dramaturgiu, prišlo mu na um. Pousmial sa, bol si istý, že dokáže improvizovať, a táto istota ho na chvíľu posmelila. Hneď vzápätí ho však zarazili náhle pochybnosti, ktoré mu zatienili predchádzajúci pocit istoty. Môže byť k svojej práci ľahostajný? Môže sa úplne stratiť v nezáživnej prítomnosti? Nemý odpor voči všetkému príjemnému, čo sa týka jeho osoby, sa mu stal samozrejmosťou, istou potrebou, drogou.

Zazvonil telefón, v ktorom sa ozval hlas:

- To som ja, hneváš sa ešte na mňa? Vieš bolo mi včera ľúto, že si bol taký chladný. Vidíme sa tak málo...

- Inakšie som to nedokázal.

- Nemusíš mi nič vysvetľovať, ak chceš budeme ďalej kamaráti. Ja ti pomôžem.

- Ako, keď sama potrebuješ pomoc.

- Nie, ty si dôležitejší.

- Prestaň ma prehovárať, nepotrebujem to.

- Pochopila som, že si neveríš, - odpovedala po chvíľke zaváhania.

- Pozri sa, tým, že si odišla, zostali sme si úplne cudzí. Nedá sa to už vrátiť.

- Ja viem, ľúbil si ma a teraz sa cítiš oklamaný, preto sa znovu brániš...

- Nie je žiadne znovu.

- Neklam ma, počujem ti v hlase, že nehovoríš pravdu.

- Bojíš sa samoty. A preto ma prehováraš...

- Mám si myslieť, že si mi odpustil? Povedz mi pravdu.

- A ty si čo myslíš?

- ... že si usmoklený a umrnčaný zbabelec.

- Asi máš pravdu...

- Dobre! Znovu sa stretneme a o všetkom sa porozprávame...

Usmiala sa a potom pokračovala.

- ... znovu sa zamiluješ.

- Nebude nijaké znovu.

- Opakuješ sa.

- Asi ti nemám, čo povedať.

Zazdalo sa mu, že zosmutnela.

- Tak potom prepáč... - odmlčala sa. Po chvíli pokračovala: - Nechcem ťa stratiť, si pre mňa dôležitejší ako si myslíš.

- Vidíš, aj teraz myslíš len na seba, Anna.

- Hnevá ťa to?

- Ani nie.

- Si veľmi milý, ale asi sa už nechcem s tebou rozprávať.

- A chcela by si mi pomôcť? - opýtal sa a pokračoval: - Skús chvíľu myslieť len na mňa.

- To by som mala povedať ja, a nie ty. Si slabý, neveríš si. Asi preto ťa mám rada. Si iba môj.

- Je to celé nezmysel.

- Viem, že ma potrebuješ. Nebráň sa. Spomeň si, ako nám bolo dobre.

- Musím už končiť, Anna, prepáč, všetko je moja vina.

- Už zasa sa správaš ako zbabelec! Nechcem už nič počuť, zostaň si sám, keď to tak veľmi chceš. Mne je to jedno.

- Myslel som si, že ma pochopíš...

- To sa nedá pochopiť, zbohom! - zložila slúchadlo.

Na chíľu si chcel pripomenúť Anninu tvár, nevedel si ju však za žiadnu cenu

vybaviť, bola preč. Spomenul si, ako mu vravievala o láske.

" Vieš, keď som sa rozišla s Tomášom, nezostalo mi po ňom nič. Vlastne

áno, samozrejme stále som ho ľúbila, ale - ťažko sa mi to vysvetľuje, jednoducho, ku koncu sme si už vôbec nerozumeli. Hovorili sme každý iným jazykom. Ja som vtedy už bola s tebou. Neviem, ako dlho to trvalo, počkaj, asi dva mesiace, čo som bola zároveň s obidvoma. Cítila som sa unavená. Zo začiatku mi to samozrejme imponovalo, vravela som si, dokážem súčasne milovať dvoch mužov, bolo to vzrušujúce. Ale zrazu som sa cítila vyčerpaná. Utekala som od teba za Tomášom a ešte som na sebe cítila pach tvojho tela. Keď ma chcel pobozkať, bránila som sa. Nechcela som ublížiť ani jednému z vás. Prepáč mi, že takto hovorím, akoby ste boli rovnocenní. Nie, každý z vás mi dával niečo iné, preto som vás oboch potrebovala. Ale vieš, nemala som potom z toho nič, iba zmätok. Vo vnútri som bola stále napätá, nedokázala som sa slobodne milovať ani s jedným z vás. A potom som sa s Tomášom rozišla. Teraz je úplne iný, stal sa podnikateľom, našiel si mladé dievča, pannu. (Odmlčala sa.) Neviem byť sama, hoci si vravím, že by mi to pomohlo. Bojím sa, bojím sa samoty. Možno by som chcela povedať ešte viac, ale nateraz to stačí. Povedala som ti už aj tak príliš veľa."

Povedala mu presne toľko, koľko chcela. Ospravedlnila sa predovšetkým

sama sebe a nakoniec sa jej podarilo v ňom vyvolať nepríjemnú žiarlivosť. Páčilo sa jej, keď mala dvoch mužov. Tešila sa, že o sebe vedia...

" V živote som sa dokázala zamilovať iba raz. Potom sa mi to už nepodarilo.

Je to asi niečo, čomu dobre nerozumiem. Nie je to strach, nie, skôr obava, nedostatok sebadôvery, pochybnosti. Nemôžem sa úplne zamilovať, nedá sa to. Vždy sa o to snažím, ale potom cúvnem. Akoby som tomu už neverila."

Chvíľu ticho sedel. Posledné slová, na ktoré si spomenul, v ňom už nevyvolali vnútorný odpor. V podstate s nimi súhlasil. Áno, mala pravdu, aj on sa bál svojich citov, nechcel ich nikomu dať. Možno preto, že žiadne nemal.

Večer sa vybral do divadla. O´Neilova hra "Cesta dlhým dňom do noci" sa mu celkom páčila. Hovorilo sa v nej o špine ľudských vzťahov a o slabosti. Divadelná inscenácia však bola čudná. Zostalo z nej iba nejasné torzo, veľa dôležitého sa stratilo, akoby sa režisér nechcel pýtať prečo. Možno aj to je cesta. Otázky útočia a preto sa mu zdalo, že ľudia si naozaj nechcú navzájom odpovedať. Každý rozpráva len o sebe. Raz bude každý sedieť na vlastnej stoličke, celkom vedľa seba a bude rozprávať, ba priam kričať, aby prekričal toho druhého. Aj on bol taký, prečo sa v ňom zrodil ten pocit, toto nutkanie. Vyriešilo to však jeden problém. Našiel odpoveď na otázku, prečo je sám, prečo nedokáže nikoho tolerovať.

"Ak sa nenaučíš prijať názor druhého, ľudia ľa opustia," znovu ju počul celkom blízko. Musíš sa to naučiť, je to predsa ľudské, prirodzené. Nie si najlepší a raz na to prídeš. Potom sa chcem s tebou stretnúť. Nabudem sa ti vysmievať, pomôžem ti nájsť stratenú istotu. Ide mi to celkom ľahko. Som na to stvorená, som predsa žena."

Jej sebaistota ho hnevala, ale vedel sa nad tým povzniesť a nemyslieť na ňu. V opačnom prípade by nahlodala jeho vnútro, vyvolala by v ňom obavu, neistotu z prehry. Nechcel si ju pripustiť k telu. Pomyslel si: "Čo si začť, Andrej B.? Nikoho nemáš a nikto ťa ani neche. Je to tvoja vina, môžeš si za to sám. Si ako dieťa, sebecký a hlúpy. Nevieš sa poučiť, spoznať nových ľudí a to, o čom ti môžu porozprávať, ťa nezaujíma. Si ignorant. Nestačí ti, že ľuďom závidíš, ale z ich prirodzenosti sa ešte aj vysmievaš."

- Zosmutnel si, Andrej. Čo sa stalo? - Spýtala sa ho, keď za ňou prišiel na druhý deň. - Stále iba mlčíš. Vôbec sa netešíš, že si so mnou.

Znovu ho vydierala každým pohybom tela. Nemohol ju vystáť, bol nahnevaný, že mu povedala o Tomášovi. Bolo by jednoduchšie pre obidvoch, keby o tom nevedel. Teraz tu sedel ako slaboch a čakal, že mu všetko vysvetlí, alebo aspoň nájde vhodné ospravedlnenie, aby utíšila jeho nemý hnev. Vedel však, že teraz už nepomôžu žiadne slová, ani náhlivo sformulované výhovorky, nedalo sa im veriť, pretože existovali iba chvíľu, iba pre jedného z nich.

- Takto sa na mňa nesmieš pozerať, neviem, čo si myslíš. - Bála sa alebo ju napadli bolestivé výčitky? - Keď schceš mlčať, radšej choď! - zamrmlala nervózne. Bola v nevýhode, nečakala ho, objavila sa len tak, bez ohlásenia. Nepochopila, že ju veľmi potreboval. Prečo to nechcel vysloviť? Možno keby jej veril, dokázal by to. Traz mlčal, bránil sa vlastnej slabosti a zároveň ju podozrieval, že každé jeho slovo zneužije vo svoj prospech. Nedá sa to napraviť, pomyslel si, už nenájdu stratenú dôveru a istotu v bezprostrednosti. Budú sa navzájom sledovať ako strážne psiská. Stačí jedna chyba a chuť po pomste sa znásobí. Je to všetko smiešne, nemôžu byť predsa spolu, čas sa nedá vrátiť, iba zastaviť.

- Myslíš si, že som ti o Tomášovi rozprávala preto, že sa chcem s tebou

rozísť, však? Mýliš sa, Andrej, chcela som ti všetko povedať len a len preto, aby si mi mohol znovu dôverovať.

Zasa uhádla, na čo myslí. Stal sa priehľadný, stratil schopnosť pretvarovať sa, to dokázala iba ona, majstrovsky sa s ním pohrávala.

- Tak už niečo povedz. Si ako dieťa, chceš, aby som všetko urobila za teba, - znervóznela. - Znovu si sa stratil, a chceš, aby som ti pomohla. Vidím cez teba, si priesvitný ako papier. Nedokážeš bezo mňa urobiť ani krok.

Hnusila sa mu, chcela všetkých mať iba pre seba. Bola ako stará kurtizána, ktorá si nahovára, že obšťastní všetkých chlapcov v meste.

- Vieš, keby sme sa rozišli, bolelo by ma to. Chcela by som ťa znovu stretnúť a vieš, čo by som prvé urobila? Milovala by som sa s tebou. Takto by som ti dokázala, že som na teba nikdy nezabudla. Rozumieš mi, však?

Konečne sa preriekla a teraz mohol zaútočiť on.

- Stretla si sa s Tomášom, - vyhŕklo z neho.

Anna cúvla a rýchle otvorila ústa, no asi zabudla, čo chcela povedať alebo sa jej to nevidelo vhodné, tak radšej zmĺkla.

- Nevrav mi, že to bolo iba priateľské stretnutie.

- Nie, nebolo, - povedala po chvíli.

- Prečo si s ním bola?

- Neviem.

- To nie je odpoveď.

- Pre teba nie, ale pre mňa áno. Urobila som to preto, že ma potreboval, tak

isto ako ma potrebuješ ty. Ja nerobím rozdiely medzi ľuďmi. Mám rovnako rada každého.

Ešte chvíľu niečo hovorila na svoju obranu, no ďalej ju už nepočúval.

Zdvihol sa z mäkkého kresla, v ktorom sa necítil dobre. Keď odchádzal, pozrel na ňu. Sedela pri stolíku a líčila si tvár.

Svet sa stal iba nezrorumiteľným zhlukom myšlienok a ľudí, ktorí sa mrvili

sem a tam a rozprávali o nezmyselných veciach. Bola to jeho skepsa alebo snaha vymaniť sa z konvencií života? Zrástol s niečím, čo nevedel pomenovať. Možno myšlienka, poriadok, ktoré ho chránili a vytvorili mu ilúziu, v ktorej nekonečne žil. Jeho nezáujem predsa rozbil tieto zatvrdnuté návyky tela a mysle. Stále sa však necítil slobodný. Postupne sa strácal sám sebe, nevedel nič vytvoriť, nemal vlastný názor, necítil sa vyzretý (konečne si to uvedomil). Všetko išlo dole vodou. Nevedel sa jednoducho vyjadriť, pomenovať, čo robil, kde žil, pracoval. Nenachádzal východisko, veci okolo neho stratili svoje funkcie, zhlukovali sa do skupín, mali iný tvar. Ten však nebolo možné identifikovať inak ako číslami. Tvar, forma a obsah prestali byť zaujímavé, stratili estetickú podstatu. Čisla iba pomenúvali, akosi zbytočne označovali všetko, na čo sa pozrel. Hľadanie východiska často končilo fyzickou nevoľnosťou a smädom. Niekoľkokrát denne si umýval ruky a iba tečúca voda ho ako tak napĺňala predstavami. Stal sa súčasťou tejto zmeny, rozpadol sa. Zostal sám, nevedel si nič vysvetliť, ani svoj strach. Jedine spánok ho dokázal oslobodiť, očisťoval jeho nepokojné bdenie. Spal čím ďalej tým dlhšie. Spočiatku hľadal východisko, možno návrat, ale na nič nové neprišiel, cesta späť nebola možná. Minulosť sa stratila.

Rozmýšľal ako sa voči nej zachovať. Stále mu podhadzovala jednu a tú istú

možnosť, zmieriť sa stým, že nie je sám, že okrem neho má ešte ďalšieho, nožno ďalších. Dokázal prijať toto ultimátum, a to znamenalo necítiť nič, stretávať sa s ňou, ako sa s ňou stretávajú ostatní. Zaradiť sa do poradia a ukradnúť si z nej koľko ponúkala. Nemilovať iba stále podvádzať, klamať sám seba. Takto to urobí. Veď predsa je zbytočné nechať sa zaväzovať banálnymi sľubmi a povinnosťami. Radšej sa takto ponevierať a nepočúvať vlastné svedomie - umlčať ho a zahrabať pod čiernu zem.

- Vidíš, pomohla som ti. Našiel si spôsob ako žiť. Aj takto sa dá.

Počul ju znovu, keď kráčal ulicou k jej bytu na kopci. Bol spútaný potrebou, telesnou túžbou a nevedel sa brániť. To jediné ho viazalo k životu, ktorý poznal predtým. Striedavo mu to približovalo minulé dni a mesiace, ale spomienky nemali pevný základ, neudržali sa v pamäti, iba ňou prebleskli, ako napokon všetko ostatné. Potácal sa po ceste a tešil sa na Annu. Keď zazvonil pri dverách, otvorila mu Patrícia, jej priateľka.

- Anna nie je doma, musela niekam odísť.

Určite išla za Tomášom. Sklamanie a poníženie sa zmiešalo s telesnou

bolesťou, ktorá mu zovrela kríže a slabiny.Otočil sa a bezducho kráčal dole schodmi. Keď vyšiel na ulicu, chvíľu si nevedel predstaviť, čo iné by mal robiť. Bol ako naprogramovaný, bezcieľne kráčal po ulici, kým neprišiel na roh k jeho kaviarni. Tá mu vždy, keď sa cítil sám, pomohla. Vtiahla ho do víru medzi ľudí, nevkusné obrazy, zrkadlá a zahalila ho ochrannou hmlou. Naduté telá sa okolo neho tlačili a lascívne sa navzájom dotýkali. Dievčatá za barovým pultom ho pozdravili a keď otáčal hlavou stretol sa s niekoľkými známymi pohľadmi. Kývol im na pozdrav a rýchle utekal do zadnej miestnosti, aby sa nemusel s nikým neprítomne zdraviť a začínať nazmyselné rozhovory. Bol unavený a smutný. Sadol si k malému stolíku a vytiahol cigarety. Poobzeral sa, či ho niekto nesleduje pohľadom, lebo sa mu dalo všetko čítať z tváre. Vzduch v kaviarni bol ťažký, presiaknutý dymom a útržkami rozhovorov. Čudne sa vznášal nad hlavami, ktoré sa do rytmu hýbali sem a tam. Mal pocit, že sú všetci omámení, závislí jeden na druhom, potrebujú sa navzájom posudzovať a urážať. Nechcel sa k nim už nikdy pripojiť. Mal pocit, že mu ich bľabotanie kradne slová. Akoby sa všetci naňho pozerali, akoby sedel v strede veľkej arény a čakal na svoj súd.

Zrazu si niekto k nemu prisadol. Nestihol namietať a tak sa iba pozrel na

bielu tvár s kostenými okuliarmi a neupravenou šticou. Bolo na nej niečo čudné. Andrejovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že sú to jeho oči, ktoré naňho neprítomne a horúčkovite hľadia. Vyzerali ako sklené, potiahnuté lesklým filmom. Začudoval sa a všimol si, že sa trasie na celom tele.

- Konečne niekto známy. Už som si myslel, že dnes nikoho nestretnem.

Nemáš cigaretu?

Andrej mu pomúkol cigaretu a rozmýšľal, čo vlastne bolo na ňom čudné.

- Vieš nie je to jednoduché byť znovu voľný. Vážim si každú maličkosť,

aj túto obyčajnú cigaretu.

Andrej nerozumel a preto mlčal.

- Vy všetci si môžete robiť, čo chcete, neviete aké to je, keď človeka

zavrú. Vstávať každý deň o šiestej, piť iba čaj a prechádzať sa celé dni po tej istej chodbe. Na oknách sú mreže a von nemôžeš. Chodia za tebou ako za výstavným zvieraťom, pýtajú sa na všetko možné a nikdy sa nedozvieš, či tvoje odpovede sú správne. Je to ako byť mŕtvy za živa.

- Kedy si sa vrátil? - spýtal sa potichu.

- Pred pár dňami.

- Ako dlho si tam bol?

- Skoro pol roka. Vieš, mám vždy pol roka pokoj a potom sa mi to vráti. Manželka to už pozná, zoberie ma do nemocnice a pomodlí sa za mňa.

- A čo ti vlastne je?

- Endogénna depresia.

- A teraz...?

- Je mi lepšie, - prerušil ho, akoby vedel, čo sa ho opýta. - Už nie som

taký smutný a neplačem. Vážim si každý deň, znovu sa cítim slobodný.

Andrej spozornel. Pocítil čosi ako radosť. Možno práve tento človek mu dnes ukáže, čo chcel znovu nájsť.

- Všetko je mi nové, akoby som to nikdy predtým nevidel. Dokážem sa znovu smiať. Za taký dlhý čas si človek odvykne od všetkého. Ale teraz je to späť. Akoby som sa prebudil z dlhého spánku. Predtým bolo všetko nejasné a prekrútené. Najhoršie bolo, že som tomu veril, a preto som zostal sám. Trvalo to veľmi dlho, kým som sa znovu ocitol v realite, kým som ju začal chápať ako všetci ostatní.

Usmial sa a v očiach mu zahoreli plamienky. No len na chvíľu, hneď ich vystriedala rovnaká skleslosť. Andrej už pochopil, spýtal sa:

- Berieš lieky?

- Áno, lebo bez nich by som nemohol...

Andrej zosmutnel, uvedomil si, že pocit novej slobody bol len chemický klam, prázdnota napchatá umelými zvyškami života. Jeho známy vlastne slobodu nikdy nenašiel. Jeho realita nebola ani teraz skutočná. Zúžila sa na otroctvo, návyk a pomalé umieranie. Bolo mu zle. Vstal od stola a ospravedlnil sa. Musel vyjsť na chvíľu von, ale každý pohľad ho napĺňal známym strachom. Veď on sám bol iba na začiatku, v bezodnej jame, ktorá sa podobala psychickej poruche. Čo keď sloboda vôbec neexistuje, ani subjektívna? Človek bol stále obeťou množstva poriadkov, ktoré vedome alebo nevedome plnil a ktoré si dokonca aj sám vytvoril. Všetko mu stroskotalo, nemal druhým čo povedať. Stratil sa sám sebe. Rozpadol sa ako všetko akolo neho. Ulica sa zmenila, farby zbledli a predmety sa roztrúsili ako drobné bodky.