O kŕmení zvierat v ZOO

Školská trieda, zložená z tých najpodivnejších príšeriek z celého vesmíru, je spolu so svojou učiteľkou na exkurzii v ZOO. Pani učiteľka dá deťom pred rozchodom za úlohu vybrať si jeden druh, ktorý ich zaujme, a napísať o ňom referát. Snaživá Nelis chce túto úlohu splniť čo najlepšie. Tvor, ktorého si vybrala, je však veľmi zvláštny...
Filmová história scifi
„Otaros, kam to strkáš to chápadlo! A ty, Zorg, už aj vypľuj Slurma! Nemysli si, že som ťa nevidela!“
Otaros svoju pani učiteľku ihneď poslúchol a vytiahol chápadlo von. Sliz sa pokúsil nenápadne utrieť do šiat svojej spolužiačky Nelis.
„Nech ťa to ani nenapadne Otaros!“, zarazila ho učiteľka. „Bež si to umyť! A ty, Zorg, na čo čakáš?“
„Áno, pani učiteľka.“, zahanbil sa a vyvrátil von svojho spolužiaka, ktorý bol taktiež celý od slizu.
Twingal to pripadalo nesmierne vtipné. Jedna z jej hláv mala čo robiť, aby zadržala smiech, zatiaľ čo druhá sa naplno rozrehotala. Obe hlavy prestali, keď na nich spočinul prísny pohľad pani učiteľky.
„Ach Slurm.“, premeriavala si nešťastne Zorgovu obeť. „Bež rýchlo za Otarosom a nech ste hneď späť!“
Ten hneď poslúchol a plazil sa za spolužiakom najrýchlejšie ako vedel, aby sa očistil od slizovitej hmoty.
„A ty Zorg,“ zmrazila pohľadom neposlušného žiaka, „čo som ti povedala o prehĺtaní spolužiakov?“
„Že sa to nesmie?“, zašepkal a zatváril sa ešte viac zahanbene.
„Presne tak! Keď som vás brala na túto exkurziu, tak ste mi sľúbili, že sa budete správať slušne. Zatiaľ to tu však vyzerá horšie, ako v škôlke! Jediná osoba, kto sa tu správa na svoj vek, je Nelis. Prečo si z nej nezoberiete príklad?“
Nelis sa polichotene usmiala. V hrudi jej hrdo poskočili všetky z jej troch srdcí. Pochvalu od pani učiteľky si veľmi vážila. Preto sa rozhodla, že ju dnes určite nesklame a pôjde ostatným príkladom.
Otaros so Slurmom sa onedlho vrátili. Otaros s čistým chápadlom, Slurm čistý v rámci možností. Učiteľka si len povzdychla a zmierila sa stým, že čistejší už asi nebude.
„Tak deti, sme tu všetci, tak pozorne počúvajte! Nebudem to totiž hovoriť dvakrát a chcem, aby som na konci exkurzie odchádzala s rovnakým počtom žiakov, s akým som prišla. To sa týka aj teba Twingal!“
Pravá hlava, ktorá čosi práve šepkala Zorgovi, zmĺkla a začala dávať pozor.
„Takže, teraz vám dám rozchod. Stretneme sa presne na obed na tomto mieste. Slovom presne myslím naozaj presne, nechcem žiadneho z vás hľadať po celom areáli ZOO, alebo po niekom nebodaj vyhlasovať pátranie.“
Deti sa zaradovali a hneď sa chystali rozpŕchnuť, no učiteľka ich zarazila.
„Nie tak rýchlo! Ešte som neskončila. Aby ste svoj pobyt tu nevenovali len hlúpostiam, ale niečo z neho naozaj mali, každý z vás si vyberie jeden živočíšny druh, ktorý ho zaujme, a napíše o ňom referát.“
___
Nelis zaujal podivný tvor, ktorý škriekal po ošetrovateľke. Tá práve vyťukávala niečo do prístroja vedľa výbehu. Pristúpila teda bližšie a prečítala si ceduľku.
„To je homo sapiens sapiens, zlatíčko.“, prihovorila sa jej s úsmevom zamestnankyňa ZOO. „Je to ohrozený druh. Toto je jeden z posledných exemplárov.“
„Zdá sa, akoby sa vám snažil niečo povedať.“
„To je možné.“, prikývla ošetrovateľka. „Počula som, že sú to pomerne inteligentné tvory schopné komunikovať. Ja však zvukom, ktoré vydáva, nerozumiem. Možno sa to raz naučím, ale dnes pracujem v ZOO len druhý deň.“
„Niečo skúsim.“, oznámila jej Nelis a začala sa hrabať v svojom batôžku. Po chvíli vytiahla malú krabičku.
„Skúsim, či si s tým poradí zeegle prekladač.“, vysvetlila zmätenej pracovníčke ZOO. „Len zapnem funkciu automatického rozpoznania reči a uvidíme...“
„Nebudem jesť tie vaše vegánske hnusy ako včera.“, ozval sa hlas zo zariadenia. „Ja chcem poriadny kus mäsa. A z tých porcii by sa nenajedlo ani to krpaté decko. Ak takto kŕmite aj tie zvery dookola, tak to tu do týždňa môžete zatvoriť, lebo to tu všetko vykape od hladu.“
„Prepáčte.“, ospravedlňovala sa Nelis. „Netušila som, že bude taký...“
„Úprimný?“, dokončila za ňu ošetrovateľka. „Z toho si nič nerob. Aspoň viem, prečo sa mu včera tak nechcelo do jedla. A asi je od mojej predchodkyne zvyknutý na väčšie porcie. Myslím, že sa nič nestane, keď mu trochu pridám.“
„A mohli by ste mu dať k tej zelenine aj trochu mäsa.“, dodala nesmelo mladá školáčka.
„Samozrejme.“, pousmiala sa pracovníčka. „Ale zeleninu musí jesť tiež, je preňho veľmi zdravá. Jeho telo potrebuje vitamíny ktoré obsahuje, aby fungovalo správne.“
Keď pracovníčka ZOO odišla, preblysol Nelis v hlave ďalší nápad. Ak môže pomocou zeegle prekladača rozumieť reči homo sapiens sapiens, prečo by to nešlo aj naopak. Mohla by sa mu prihovoriť a získať informácie pre svoj referát priamo od tvora, o ktorom píše. Rozhodla sa to ihneď vyskúšať.
„Ahoj.“, prehovorila k zariadeniu, ktoré jej slová ihneď transformovalo do formy divných zvukov.
„Ahoj.“, odpovedal trochu prekvapený homo sapiens sapiens. „Rozumieš mi?“
„Áno, používam zeegle prekladač.“, vysvetlila mu Nelis.
„Vidím. Šikovná vecička. Predpokladám, že tebe a tomuto zázraku vďačím za to, že nemusím ďalší deň žuť iba burinu.“
„Pani ošetrovateľka ti nerozumela. Ja som len preložila čo si hovoril a trochu som sa za teba prihovorila.“
„Aj tak ďakujem, bez teba by som hladoval.“, poďakoval a pokračoval v jedle.
„Takže ty si homo?“, spýtala sa Nelis v snahe obnoviť rozhovor a dozvedieť sa o zaujímavom tvorovi niečo viac.
„Aké homo? Kto ti je tu homo, ty krpatá chobotnica? Ja som viac hetero, než tvoj otec!“
Nelis vôbec chápala, čo tvora tak rozhnevalo a prečo je zrazu taký nepríjemný a agresívny. Veď s ním chcela len nadviazať konverzáciu a nič zlé predsa nepovedala. Len ho oslovila názvom jeho druhu. A ten musel byť správne. Bol napísaný na tabuľke a aj tá pani ho tak volala.
„Ospravedlňujem sa, ale potom tu musia mať chybu. Stojí tu, že si homo sapiens sapiens.“
„Aha tak.“, upokojil sa rozhnevaný tvor. „Vieš čo, zabudnime na to. Proste mi tak nehovor. Radšej používaj slovo človek.“
„Človek.“, zopakovala Nelis. „Ahoj človek, ja som Nelis.“
„Ahoj Nelis, ja som Adam.“
„Adam? Veď si hovoril, že si človek.“
„Áno, ale... Vieš čo, nechaj to tak. Som človek. Aj tak tú iní ľudia nie sú.“
Nelis si nebola istá prečo, ale zdalo sa jej, že v tej vete cíti akýsi smútok. Bolo tomu tvorovi niečo ľúto? Vyvolala v ňom snáď nejakú nepríjemnú spomienku? Nič z toho nechcela.
V tom jej to docvaklo. Človek je pomenovanie pre jeho druh a Adam je jeho meno. A on je určite smutný, pretože je vo výbehu zatvorený sám. A ona mu jeho samotu ešte pripomenula.
„Prepáč Adam.“, ospravedlnila sa mu. „Nechcela som ťa rozosmútiť. Len som sa s tebou chcela porozprávať“
„To je v poriadku.“, upokojil ju Adam. „Len vieš, niekedy je mi tu samému smutno a navyše je tu strašná nuda. A teraz odišla aj Dagna, to je moja stará ošetrovateľka. A ako vidíš, s novou si moc nepokecám.“
„Zatiaľ sa môžeš rozprávať so mnou.“, snažila sa ho utešiť Nelis. „Rada by som sa o tebe dozvedela niečo viac.“
„To je od teba milé. Dagna mi pred odchodom sľúbila, že mi privezú novú spolubývajúcu. Vraj kvôli zachovaniu druhu a tak. Tak či onak, bude fajn sa mať s kým aspoň porozprávať. Hádam nebude moc otravná. A možno aj zachránime druh.“, pousmial sa. „Akosi im to však trvá, takže som veľmi rád, že s tebou môžem trochu pokecať. A čo také by si o mne chcela vedieť?“
„Neviem, hocičo.“, odpovedala Nelis a snažila sa vymyslieť otázku. V tom jej padol pohľad na nedojedený obed. „Napríklad prečo tak nemáš rád zeleninu. Pani ošetrovateľka predsa hovorila, že ju tvoje telo potrebuje.“
„Fuj, zelenina. Všetci ti budú hovoriť, aká je pre teba dobrá a nakoniec ťa zabije. Vieš o tom, že práve zelenina môže za to, že som ohrozený druh? Kvôli nej takmer vyhynulo ľudstvo.“
„Vážne?“, pozrela naňho neveriacim výrazom.
„Vážne. S ľudstvom to nikdy nevyzeralo práve najlepšie. Robili sme hlúpe rozhodnutia a nevedeli sme sa poučiť s vlastných chýb. Bolo otázkou času, kedy nastane nejaká pohroma, ktorá vyhladí ľudstvo. Možností bolo veľa, či už jadrové vyhladenie, ekologická katastrofa, pandémia, vzbura strojov, alebo nás ovládne nejaká mimozemská civilizácia.“
„Prečo ste sa báli, že vás vyhladí mimozemská civilizácia?“, nechápala Nelis.
„Neviem, nikdy predtým sme žiadnych mimozemšťanov nestretli a asi sme si mysleli, že ak existuje vo vesmíre nejaká iná inteligentná rasa, tak bude rovnako blbá ako my a bude len bažiť po moci a všetko sa snažiť ovládnuť, alebo zničiť. Ale o to nejde. Pointa je, že teórií bolo veľa. Niektoré z nich boli aj čiastočne pravdivé a skutočne prispeli k vyhubeniu takmer celého ľudstva. Nikto však nečakal, že hlavným dôvodom bude zelenina.“
„Ty to myslíš naozaj vážne?“, divila sa Nelis, ktorá si stále nebola istá, či si z nej tvor strieľa alebo nie.
„Vyzerám, že si robím srandu?“, odsekol človek a pokračoval v rozprávaní.
„Takže ľudstvo zasiahli rôzne katastrofy, ale vždy sme sa z toho nejako dostali. Nikdy sme sa však nepoučili zo svojich chýb a neustále sme zabúdali na históriu. Len čo sme prežili ničivé dôsledky jednej vojny, prišla ďalšia. Nová generácia, ktorá zlo vojny nezažila na vlastnej koži, sa nikdy nepoučila z minulosti a rozpútala ďalšiu. Taktiež o našej hlúposti by som ti mohol rozprávať celé dni. Niekedy sa nad naším konaním rozum zastavoval. Zúrila pandémia a my sme odmietali lieky...“
„Prečo by niekto odmietal lieky, keď ho mohli zachrániť?“, prerušila ho znova Nelis. Adamovo rozprávanie jej pripadalo čím ďalej tým menej uveriteľné.
„Ver mi, to nikdy nepochopím ani ja. Napríklad keď zúrila choroba zvaná cholera. Keďže sa šírila aj kvôli znečistenej vode, šľachta, to sú ľudia ktorí vtedy vládli, sa rozhodla, že dezinfikuje studne pomocou chlórového vápna. Bežní ľudia si však mysleli, že ich šľachta chce otráviť.“
„To sú všetci ľudia takí nedôverčiví?“, nemohla uveriť Nelis.
„Niektorí málo, iní až moc. Ale to nie je jediný prípad. Ako som povedal, história sa stále opakovala. Pár storočí na to prišla ďalšia pandémia, kvôli jednému vírusu. Vedci samozrejme objavili vakcínu, ale niektorí ľudia ju odmietali. Šírili sa rôzne klebety, napríklad, že vo vakcíne sú nanočipy, pomocou ktorých nás chcú ovládať.“
„A ľudia naozaj vlastnili takúto technológiu? Myslela som si, že náš druh je vyspelejší, ale o takejto technológii som ešte nepočula.“
„Na to ti neviem odpovedať, ale ak chceš vedieť môj názor, tak o tom dosť pochybujem. Ale aby som neodbočoval, ľudstvo sa dostalo do situácie, kedy na tom nebolo práve najlepšie. Mohli za to viaceré faktory, niektoré som už spomenul. Spamätávali sme sa z dôsledkov poslednej vojny, ovzdušie bolo znečistené, planéta takmer neobývateľná. Navyše vypukol hladomor. Keďže naše plodiny neboli také odolné, aby sa stihli adaptovať na znečistené prostredie vonku, mohli sme ich pestovať iba v špeciálne upravených uzavretých priestoroch. To však nestačilo na to, aby sme nakŕmili celú populáciu. Preto prišiel nápad s geneticky modifikovanými potravinami. Len sme im trošku pomohli sa prispôsobiť, aby sme ich mohli pestovať vonku aj napriek nehostinným podmienkam. Experiment sa vydaril a vedci pristupovali k stále dokonalejším modifikáciám zeleniny. Onedlho boli nie len veľmi odolné, ale taktiež dokázali sami zabíjať škodcov, odstraňovať burinu, či presunúť sa na lepšie miesto. Boli čím ďalej, tým samostatnejšie. Taktiež sa začali nekontrolovane, a hlavne prirýchlo, vyvíjať do nových dokonalejších foriem. Vyvinulo sa u nich vedomie a začali si uvedomovať vlastnú existenciu. A to bol začiatok konca.“
„Ale prečo?“, stále nechápala Nelis. „Čo je na tom také tragické. My tiež doma máme inteligentnú rastlinu, ktorá za nás chytá škodcov.“
„Áno, ale tá vaša sa vás asi nemusí báť. Keď si zelenina uvedomila svoju existenciu, moc sa jej nepáčilo, že ju trháme, krájame, varíme a jeme. Ľudia si neuvedomili závažnosť situácie a keď mrkva začala boj za ľudské práva, brali to ako vtip. Keď sa však brokolice chopili zbraní a začali revolúciu, tak im to až také vtipné neprišlo.“
„Zelenina sa vážne vzbúrila? To mi príde neuveriteľné.“
„Rovnako ako to prišlo neuveriteľné vtedy nám. Mnohí brali poplašnú správu zo začiatku ako len ďalší vtip a nestihli sa pripraviť k boji. Bolo to šialené. A navyše sme znova trpeli hladom a nikdy sme si nemohli byť istý, či nám zelenina, ktorú sa snažíme vložiť do úst, nepodreže hrdlo.“
V tom sa ozval pípavý zvuk. Bolo to upozornenie, ktoré si Nelis nastavila, aby nezmeškala zraz s triedou.
„Prepáč, ale už musím ísť.“, oznámila Nelis trochu smutne. Príbeh ju načisto pohltil a len nerada od neho odchádzala. Nechcela však sklamať pani učiteľku. „Na obed sa musím zísť so svojou triedou. Môžem si ťa ešte vyfotografovať? Pre pani učiteľku. Budem o tebe písať referát.“
„Tak referát o mne? Bude mi cťou pre pani učiteľku zapózovať.“, zasmial sa Adam, zaujal pózu a usmial sa do objektívu.
„Čo znamená to gesto?“, spýtala sa Nelis, ukazujúc na Adamov vystrčený prostredník.
„Ale nič.“, zaklamal. „To je len taký náš pozemský pozdrav. Pre pani učiteľku, vieš. Poď, dáme si radšej ešte jednu spoločnú.“
Pri druhej fotke už prostredník nevytrčil, len sa usmial a zamával.

KLG

KLG
.

Diskusia

YaYa
Veľmi príjemná a nápaditá poviedka. Neodvialo mi z nej klobúk, ale čítala sa dobre. Len by potrebovala trochu doladiť na detailoch (napr. ak napíšeš vyvrátiť von, tak to von je nadbytočné, pripraviť sa na boj, nie k boji, a kopa ďalších podobných drobností). Pointa poteší všetkých mäsožravcov. Spomenula som si pri nej na postapku Deň trifidov. Plusové body za fungujúci humor.
02.09.2020
10Geek
Celkovo sa mi poviedka páčila, škoda drobných chýb a preklepov ako bolo spomenuté vyššie. Vytkol by som akurát “homovtip”, nie kvôli tomu, že by som bol nejaký pohoršený SJW, len mi vtip prišiel lacný a zbytočný. Hlavne keď celkovo v poviedke humor funguje výborne. A ešte by som možno by bolo fajn keby Nelis rozpráva trochu hovorovejšie. Myslím, že školáci slovo “rozosmútiť” bežne nepoužívajú. Na druhú stranu, nie som mimozemšťan, takže sa môžem mýliť. :) Ale ako som povedal, poviedka sa mi páčila a určite z nej mám pozitívny pocit.
02.09.2020
Stano Lacko
Nice, pacilo sa mi to. Trocha to bolo prediktivne, ale pointu som teda necakal. To uz aby sa nevzburil aj vzduch a sme v keli ;-)
02.09.2020
cyberstorm
Vtipne, pekne, humorne. Uprimne, ked ucitelka povedala vypluj Slurma, nenapadlo ma ze vypluje spoluziaka. Chcelo by to ale nejako dotiahnut do konca. Mam z toho taky pocit dielka useknuteho uprostred. Nieco mi tam na zaver chyba...
04.09.2020
Jan Ťuhýček
Myslím, že autor z toho ne úplně nosného námětu vydojil maximum, a patří mu za to uznání. Nezasmál jsem se při čtení, ale často jsem se usmíval. Těším se na další texty Mateje Klaga.
06.09.2020
B.T. Niromwell
Toto je dosť fajn. Trochu veľa postáv na začiatok, trochu snaha o vizuálny humor, čo v textoch veľmi nefunguje, keď opisuješ, aké boli deti oslizené, ale potom sa to napravilo. Dialógy sú umné, obzvlášť super je, že Adam má vlastný spôsob reči a jasne odlíšiteľný charakter od ostatných postáv, čím sa zdôrazňuje jeho inakosť. Čítalo sa to veľmi dobre. Bez tých pár vtípkov by to fungovalo ako čítanie pre deti, takto je to dobrá anekdota. Keby sme sa v tom chceli trochu vŕtať, tak obzvlášť pri tom, ako sa Nelis pozastavuje nad nelogickosťou ľudského správania v kontraste vystupuje určité nelogickosti príbehu. Napríklad, je smiešne myslieť si, že by mimozemšťania boli nepriateľskí alebo agresívni, ale strčia človeka do zoo. Prečo to urobia živočíšnemu druhu, s ktorým je možné komunikovať? Veď ak existuje prekladač na ľudskú reč, potom musí existovať lingvista, ktorý prekladač vytvoril a ľudskou rečou hovorí, tak vedia, že človek je rozumný tvor. Prečo ľudí nezaradia k ostatným civilizáciám, lebo veď zo začiatku je jasné, že trieda sa skladá z nesúrodých mimozemšťanov, prečo sú teda tieto mimozemské deti v škola, kým človek je v zavretý v zoo? Alebo hoci je dialóg človek VS Adam dosť dobrý vtip, prečo Nelis nie je zmätená, keď Adam použije slovo ľudia, čiže zase nové pomenovanie? Ale ako som povedala, beriem to ako anekdotu, a tie používajú nadsázky, takže to beriem.
16.09.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Posledným víťazom minulého roka sa stáva...
Niekoľko desiatok metrov za hranicou neúrodných polí sa týčil môj cieľ. Hrad nebol veľký a v mojom svete by v ňom odmietal bývať i zeman. Dalo by sa povedať, že to je prerastená chalupa, ale svoj účel isto spĺňal. Dokonca bol obohnaný vodnou priekopou a prístupný iba po padacom moste, ktorý sa počal spúšťať v momente, ako kôň pochopil, že nie je Kristus a po vode sa tam nedostaneme.
Dúfam, že sa Vám to bude páčiť a mimochodom, názov nie sú náhodné písmenká ;)
Veríte na gravitáciu? Nemyslím tým interakciu medzi dvomi telesami, skôr takú metaforickú, medziľudskú. Niektorí ľudia majú skrátka napísané v hviezdach, že sa majú stretnúť a ovplyvniť navždy svoje životy. Presne tak ako náš hrdina a tajomná stopárka, ktorú stretol v lese počas upršanej noci.
Školská trieda, zložená z tých najpodivnejších príšeriek z celého vesmíru, je spolu so svojou učiteľkou na exkurzii v ZOO. Pani učiteľka dá deťom pred rozchodom za úlohu vybrať si jeden druh, ktorý ich zaujme, a napísať o ňom referát. Snaživá Nelis chce túto úlohu splniť čo najlepšie. Tvor, ktorého si vybrala, je však veľmi zvláštny...
Lesy ukrývajú množstvo temných tajomstiev. Ľudia v ich blízkosti sídlili od pradávna, od pradávna uctievali rôznych bohov, klaňali sa im a prinášali obetiny. Mali svoje zaužívané tradície a rituály, ktoré dodržiavali až si malicherných bohov nepohnevajú a ich nepostihnú tresty pri ktorých môže byť smrť skôr vykúpenie, predávali si ich z generácie na generáciu s úmyslom sa vyhnúť zlému osudu ktorí mohol postihnúť jednotlivca tak ako celú osadu či kmeň. S nástupom kresťanstva boli postupne všetky pohanské kulty vymetené, modly rozbité a spálené, ani na konci neskorého stredoveku však všemohúca železná ruka inkvizície stále nemá dosah všade, tobôž nie na skryté miesta uprostred hustých a tajomných lesov, ktoré tu rástli ešte pred tým ako ľudia začali uctievať slnko a prírodné úkazy. Stredovek je plný povier a jednoduchí ľudia veria hoc akej rozprávke, možno aj vďaka tomu sa oblasti severozápadu Horného Uhorska vyhlo masívne odlesňovanie a rozširovanie osídlenia, ale kov a drevo sú komodity, ktoré ženú pokrok dopredu. Ľudia stále veria rozprávaniu starých materí ale neúprosná potreba materiálu a pokroku zaháňa povery a rozprávky do úzadia. Ale na každej rozprávke je zrnko pravdy.
Predstavujeme vám súťažné príspevky v novom kole výzvy Fantastická poviedka.
Deadline na zasielanie poviedok do prvého kola našej výzvy sa včera naplnil. Na čo sa môžete tešiť?
Fantastická poviedka je znova tu s o čosi zaujímavejšími pravidlami a cenami. Tak čo, trúfate si?
V rámci podpory nových (ale aj ostrieľaných) autorov fantastiky sme na scifi.sk spustili možnosť zapojiť sa do výzvy Fantastická poviedka. Túto výzvu budeme organizovať mesačne a v septembri sa o ňu uchádza trojica poviedok. Ktorá z nich je podľa vás tá fantastická?
Pre poviedkových autorov a autorky tu máme jednu novú výzvu, ktorú spúšťame tento rok: môžu získať hviezdnu odmenu 50 eur, ak ich poviedka presvedčí o svojej kvalite najviac čitateľov v ľudovom hlasovaní. Samozrejme, výzvy má niekoľko formálnych podmienok, ale nie je to nič, čo by ste nezvládli. Takže – hor sa do písania!