Nesprávny Kurz

Zaregistrovali sme čosi zvláštne. Akési pulzujúce chodby vo vnútri toho telesa. Množstvo chodieb. Sonda nám prostredníctvom kamery zabezpečila priamy prenos. Steny chodieb pripomínali lávu sopky. Čo sme však s istotou vedeli, bolo, že tá skala "žila".
Podporte scifi.sk
Vo svete človeka sú veci, ktoré považuje za dôležité, aby dokázal prežiť na Zemi.
Vo svete astronauta sú veci, ktoré považuje za dôležité, aby dokázal prežiť vo Vesmíre.
Sila prekonať strach je jednou z nich.
* * *
Bolo nás päť. Každý z nás mal inú povahu.
O mne zvyknú hovoriť, že som pokojný a vyrovnaný človek; Sam Rackard zasa vtipná nátura – klasik, s ktorým sa človek na dlhej ceste nenudí. Tim Aloe alias Arnie, lebo má svaly ako Arnold Schwarzenegger, je chladnej povahy a vidieť úsmev na jeho tvári je asi také zriedkavé ako stretnúť v Amerike vo voľnej prírode kenguru. Arnie je však veľmi spoľahlivý, a to vo všetkých smeroch.
Štvrtým z nás bol Hugh Rota, náš programátor. To bolo stelesnenie osobného strachu a slabosti. Pri lete vesmírom sme ho však nesmierne potrebovali – je macher na počítače.
Posledný bol Tinkie Lostowitz, ktorý mal na všetko vlastné argumenty a občas nás štval, keď nechcel uznať naše teórie. Ak by ste sa s ním však bavili o rockovej hudbe, perfektne by ste si s ním "pokecali" – jeho miláčikom je skupina Slade. Ináč ho treba brať s rezervou, aby človek z neho nezošalel. Naviac, potrebovali sme ho, pretože vie veľa o fyzike.
Tak to sme boli my, skupina astronautov, vracajúcich sa z okružného letu okolo Jupitera. Hoci sme boli každý inej povahy, kombinácia všetkých pováh nám neskôr prišla vhod, lebo podľa môjho názoru – aj keď Lostowitz tvrdí, že to tak nie je – nám práve naše správanie pomohlo prežiť. Samozrejme, svoje urobil i výcvik a skutočnosť, že sme boli zdraví. Po psychickej i fyzickej stránke.
Najväčšiu zásluhu na tom, že sme prežili, mala predovšetkým „naša sila“. Boli sme dosť silní na to, aby sme prekonali vlastný strach.
Tak sme sa vracali. Pred sebou sme mali necelý pozemský rok letu a za sebou splnenú misiu. Každý z nás vedel, že táto misia nám vynesie obrovské peniaze, ale na tých nám až tak nezáležalo. Boli sme vďaka letom do kozmu bohatí i slávni. Vedeli sme, že po návrate na Zem naša sláva ešte stúpne. Niesli sme totiž so sebou vzorky z Jupitera, aj keď dve tretiny sond zostali zničené. S tým sa však počítalo – nekonečné búrky na Jupiteri sú ako vstupná brána, ktorou treba bezpodmienečne prejsť. Naše sondy boli síce veľmi drahé, ale na to sa nemohlo hľadieť. Zmysel malo to, že naša misia bola úspešná. V zadnej časti našej vesmírnej lode CASIOPEIA bol dôležitý náklad pre Zem. Na Zemi vtedy netrpezlivo čakalo mnoho ľudí na náš návrat.
Keď sa za nami začala zmenšovať planéta Jupiter, nálada v lodi bola skvelá. Spôsobil to nielen úspech misie, ale najmä vytúžený návrat. Pravdou však bolo, že nás čakala ešte dlhá cesta.
Tim Camoe-Arnie nás veľmi rýchlo odpísal, keď zbadal naše nadšenie. „Ešte sme nevyhrali!“
To by nebol Sam Rackard, aby sa neozval. „Ale Arnie! Dopraj nám zábavu! Náklad máme, cesta je pred nami, tak prečo by sme sa nemohli trocha rozptýliť dobrou náladou?!“
Arnie mu však neodpovedal. Radšej sa rozhodol, že si skráti cestu spánkom. Spánok v hibernácii patril vlastne k povinným úlohám letu. Najneskôr do jedného pozemského dňa sme sa museli pred cestou uložiť do hibernačnej komory a „zaspať“, až kým nás neprebudí alarm. Nám sa však ešte spať nechcelo, preto sme sa rozlúčili s Arniem a popriali mu dobrú noc. Len si čosi zamrmlal pre seba a už ho nebolo.
Druhý podľahol Hughie. Popravil si chudou rukou okuliare a tenkým hlasom sa rozlúčil: „Dobrú noc. Uvidíme sa v kurze Mesiac-Zem.“
Tak sme sa rozlúčili i s ním. Čo ma najviac mrzelo, bol Tinkie. Prial som si, aby išiel spať ako prvý, aby sme sa vyhli zbytočnej výmene názorov. Pri ňom to hrozilo zakaždým.
Keďže Sam Rackard je môj najlepší kamarát, chceli sme spolu pokecať o ženách. Viete, Sam je skvelý rozprávač príbehov, ktoré zažil ako teenager na strednej škole. Vždy sa dokážeme na nich zasmiať a pobaviť. Samozrejme za predpokladu, že nie je nablízku Tinkie Lostowitz. Ten dokáže rýchlo pokaziť náladu.
Sam hovoril čosi o tom, že „prirodzené ženy sú najkrajšie“. Ja som mu dal za pravdu, ale Tinkie negoval naše tvrdenia. „Sammie, celkom s tebou nesúhlasím. V prirodzenosti, ako sa hovorí, je krása, ale podľa môjho názoru sú prirodzené ženy príliš obyčajné. Ničím muža neočaria...“
Sam mu chcel protirečiť, ale ja som ho predbehol. „Tinkie, moja manželka Margareth je úplne prirodzená žena a som si stopercentne istý, že keby ma od samého začiatku ničím nepriťahovala, dnes by sme neboli manželia.“
Lostowitz mal na všetko protiargument. „Možno si chcela vziať ona teba.“
Skočil som mu do reči. „Nie. Bolo to vzájomné. Máme sa radi obaja.“
Nato sa opäť ozval Sam: „Tinkie, to si celý ty! Ešte ani vo vesmíre si neodpustíš hlúpu poznámku.“
„To nebola lúpa poznámka!“ zvýšil Lostowitz hlas.
„Ale bola,“ bránil sa Sam. „Vari si myslíš, že keď si tuná Matthew Warmick bral Margareth za manželku, vôbec ju nemiloval? Ale choď!“
Náhle mi ten rozhovor pripadal smiešne. Bolo to možno preto, že v opustenom časopriestore sme sa bavili o normálnych veciach. Nie o veciach tam vonku za priezorom vesmírnej lode; nie o mŕtvych planétach, na ktorých nejestvuje život; my sme sa bavili o normálnych veciach, akoby sme práve sedeli pri fľaške piva v nejakom pozemskom bare. A možno preto mi napadla odvážna myšlienka.
„Počúvajte!“ prekazil som ich debatu. „Napadlo vám niekedy, že by naša loď náhle zmenila kurz a my by sme leteli domov nesprávnym smerom?“
Obaja na mňa nechápavo pozreli.
„Čo to máš za nápady, Mat?“ spýtal sa Sam.
„Neviem,“ odpovedal som. „Len tak mi to napadlo. Vedieť tak, čo je mimo našu trasu...“
Tinkie ma odpísal. „Čo by tam podľa teba malo byť? Vesmír. Prázdny, nekonečný a hlavne chladný vesmír. Bŕŕŕ!“
To ma rozosmialo. Sama takisto. Tinkie to však myslel vážne a aby zahnal moje detinské myšlienky, na záver dodal: „Našou povinnosťou je absolvovať hibernačný spánok. Je mi ľúto, Matthew, ale my sa musíme držať určitých pravidiel. Tu nie sme na výlete.“
Bola to pravda. Koniec koncov, sám som dobre vedel, že zmeniť kurz a predĺžiť si cestu len kvôli mojej zvedavosti by bolo príliš nákladné a vlastne zbytočné. Povedal som si, že už s podobnými nápadmi nevyrukujem.
Napokon sme sa všetci traja pobrali spať. Arnie s Hughom už boli dávno v ríši snov, len my sme museli byť vždy „za niekým“. Povedali sme si „Dobrú Noc“ a Sam Rackard ešte na záver povedal zopár vtipov (na čo Lostowitz odvetil, že to bolo trápne) a potom sme zaliezli každý do svojej hibernačnej komory. V lodi nastalo ticho; len počítač občas vydal nejaký zvuk. To sme však už nevnímali. Spánok nás ovládol takmer okamžite.
Bol to zvláštny sen: Vrátili sme sa na Zem, ľudia nám mávali na pozdrav a zvolávali na slávu naše mená, keď vtom ... čo sa to stalo?! Naše tváre boli akési iné, zmrzačené, strašidelné ... a ľudia, ktorí nás predtým velebili, sa náhle rozutekali, ale vystriedali ich iní ľudia; tentokrát v skafandroch a v karanténnych vozoch.
Čoskoro sa nás ujali a odviezli nás do karantény.
Ďalej už sen nepokračoval, lebo alarm v komore ma nečakane prebudil. Kryt sa otvoril a ja som pociťoval bolesť hlavy, čo je vlastne typická reakcia organizmu na prebudenie po hibernačnom spánku. Ešte som si chvíľu poležal vo svojej kóji, keď vtom sa pred mnou objavil Hugh Rota a nervózne vyštekol: „No čo tam ležíš?! Nepočuješ, že je poplach?!“
Vtedy som si uvedomil, že Alarm mal vlastne iný zvuk než pri klasickom prebúdzaní. Rýchlo som vyskočil na nohy, navliekol si na seba vesmírnu kombinézu a išiel i s Hughom do navigačnej miestnosti. Ostatní tam už boli.
Ako neskôr vysvitlo, napadol nás roj meteoritov a počítač si s danou situáciou nedokázal poradiť, preto vyslal signál a alarm nás následne zobudil. Boli sme práve niekde medzi Marsom a Zemou. Roj meteoritov sme si nedokázali vysvetliť.
Arnie sedel pri navigačnom pulte a navigoval loď. Pomáhal mu Tinkie. Z Arnieho hlasu bolo cítiť nervozitu. „Dokelu, ešte to nám chýbalo! Nikdy predtým tu neboli a zrazu Bum! Pomaly nám idú prevŕtať loď ako rešeto!“
Mlčky som pozoroval, ako sa pred nami rútia tisícky meteoritov a my máme len minimálnu šancu na únik. Arniemu sa na čele zjavili kvapky potu a keď videl, že meteority začínajú prepaľovať plášť lode, rázne zavelil: „Pripútajte sa! Okamžite! Nastala krízová situácia! So zvolením prezidenta Spojených Štátov Amerických v ohrození života prepínam na warpový skok. Opakujem...“
Ihneď sme si sadli a pripútali sa. Tim Camoe ešte naposledy zopakoval výzvu, no ja som vtedy počúval najmä slová Sama Rackarda, ktorý sedel pripútaný vedľa mňa a stroho poznamenal: „Kámo, splnil sa ti sen. Poletíme mimo kurz.“
Viac som nevnímal. Loď totiž prudko zmenila smer a vyrazila obrovskou rýchlosťou kamsi do neznáma. Všetko okolo sa triaslo ako pri silnom zemetrasení a ja som cítil obrovský tlak v ušných bubienkoch, v nose i v očiach. Podvedome som pootvoril ústa v domnienke, že Eustachova trubica aspoň sčasti vyrovná tlak v mojej hlave. To všetko som však vnímal iba zlomok sekundy; ako presne prebiehal warpový skok, nedokáže nikto z nás stopercentne opísať. Telo človeka v tom okamihu rezignuje. Dokonca môže nastať i smrť.
My sme to však všetci prežili.
Hovorí sa, že pred búrkou je najväčšie ticho. My sme svojím spôsobom zažili hrozivé ticho po búrke. Nevedeli sme, ako sme prežili ani ako dlho to vlastne trvalo, ale jedno sme vedeli: už sa „to“ skončilo. Warpový skok bol za nami a my sme ešte dlhú chvíľu sedeli pripútaní v sedadlách lode. Odvahu ako prvý nabral Arnie; po ňom sme sa osmelili všetci. Odpútali sme sa a prešli bližšie k priezorom lode. Nazreli sme cez hermeticky uzavreté sklo a v prvom okamihu nás ohromila „absencia“ hviezd. Žiadnu hviezdu sme nevideli. Ani Mliečnu dráhu, ani nič podobné. Len tmu. Neprekonateľnú a chladnú tmu.
Náhle sa zjavil záblesk. Bolo to snáď na stotinu sekundy; poriadne ho zaregistroval len Hugh Rota.
„Videli ste to?“ spýtal sa potichu. Nikto mu neodpovedal. Potom sa to svetlo objavilo znova; akoby emitovalo zo spodnej časti lode. Počítač nás informoval: NEZNÁMY OBJEKT VO VZDIALENOSTI DESAŤ MÍĽ OD LODE CASIOPEIA!
Arnie zareagoval. „Čože?! To je príliš blízko! Všetci naspäť do sedadiel a pripútať sa!“
Poslúchli sme, takže o chvíľu sme už sedeli na svojich miestach a čakali, čo sa bude diať. V nevyhnutných prípadoch by sme absolvovali ďalší warpový skok, ale vzhľadom k riziku sme radšej naň nemysleli. Všetci sme si však uvedomovali, že sme v pasci – a to v poriadnej! Stratení mimo kurz kdesi v neznámom časopriestore...
Ten záblesk sa menil na pulzujúcu žiaru. Mlčky sme ho sledovali na monitore počítača, ktorý nám vlastne nahrádzal okno lode. Svetlo sa približovalo odspodu, ale potom náhle zmenilo smer a prešlo napravo od lode. Počítač nás o všetkom informoval. Napätie v lodi stúpalo a náhle sme ostali ako soľné stĺpy; nedokázali sme sa pohnúť a človek by sa v nás nedorezal krvi. Počítač akoby sa zbláznil: MÁME ZOSTAŤ V POKOJI. CHCÚ LEN ZISTIŤ, ČO SME ZAČ. NECHCÚ NÁM UBLÍŽIŤ.
Verím, že v tom okamihu sme mali všetci plnú hlavu otázok. ‘Kto chce zistiť, čo sme zač? Je to snáď iná vesmírna loď ľudí, stratená v kozme po warpovom skoku podobne ako my?’
Vtom sme pochopili viac. Interiér lode nečakane naplnilo ostré svetlo, pri ktorom sme museli zatvoriť oči. Svetlo však rýchlo pohaslo a na monitore sa zjavila obrovská pulzujúca skala; akýsi meteorit, ktorý akoby stál na mieste a pomaly sa otáčal okolo svojej osi. Prinútilo nás to zahľadieť sa k priezoru lode. Zistili sme, že tá neznáma skala bola od nás vzdialená asi míľu. Pripomínala obrovský kus lávového kameňa, ktorý pulzoval ako uhlíky v pahrebe ohniska. Bolo to zvláštne – povrch tej skaly pôsobil asymetricky a veľkosťou prevyšovala loď Casiopiea. Mohla mať v priemere kilometer.
Sedeli sme tam, náš počítač mlčal a nikto sa neodvážil prehovoriť. Vlastne až na Tinkieho – ten po dlhšom mlčaní navrhol: „Čo keby sme k tomu poslali sondu?“
Hoci mne sa to nepáčilo, Arnie mal podobné myšlienky ako Tinkie. „Tiež som nad tým uvažoval, ale ktovie, čo to spraví? Tá skala je príliš blízko...“
„A máme na výber?“ sproboval Hugh Rota. Do rozhovoru zasiahol i Sam Rackard. „Navrhujem prieskumnú sondu, nie deštrukčnú. Zdá sa, že ten meteor nás nijako neohrozuje.“
Ešte som zostával ja. Čakali na môj názor; preto som zareagoval: „Mám pocit, že to nie je najlepší nápad, i keď moja zvedavosť ma pobáda...“
Arnie Camoe ako náš veliteľ skonštatoval: „Nemáme čo stratiť, ak použijeme len prieskumnú sondu, ako povedal Sam. Čo ty na to, Matthew?“
Napokon som rezignoval. „Dobre teda, súhlasím. Len dúfam, že to nebude mať vážne následky.“
„To dúfam aj ja,“ priznal Hugh. Bez ohľadu na akékoľvek názory sme nakoniec vypustili prieskumnú sondu. Vtedy som mal pocit, že minútové čakanie sa vlieklo celý môj život.
Na monitore sme videli sondu, ako sa priblížila k neznámemu telesu. Vzápätí sme zachytili obraz: sonda k nám vyslala obrázok, respektíve signál, ktorý bol vysielaný z neznámeho telesa. Zaregistrovali sme čosi zvláštne. Akési pulzujúce chodby vo vnútri toho telesa. Množstvo chodieb. Sonda nám prostredníctvom kamery zabezpečila priamy prenos. Hľadeli sme na monitor ako zmyslov zbavení. Mlčky sme vnímali chodby, ktoré nám sonda ukazovala a mali sme pritom pocit, akoby sme hľadeli na peklo. Steny chodieb totiž pripomínali lávu sopky a občas sa zdalo, že každá zo stien sa formuje a žeravá láva sa chystá preraziť von a zaplaviť každú chodbu, ale napokon sa to nestalo. Čo sme však s istotou vedeli, bolo, že tá skala „žila“.
Po troch minútach sa zrazu stala zvláštna vec: zo všetkých chodieb sa nečakane vyrútila akási ohnivá guľa a nešťastná sonda bola náhle pohltená plameňmi. A to dokonca i napriek skutočnosti, že v priestore, odkiaľ sonda prenášala obraz, nebol kyslík. Všetko sa to zvrtlo príliš rýchlo.
Keď naša sonda vybuchla, všimol som si, že Arnie od zlosti zaťal päste. Možno v tom okamihu premýšľal o tom, že vyšle deštrukčnú sondu, ale na tom teraz nezáleží. Jeho i naše myšlienky totiž nečakane prerušil príval neznámych slov, ktoré akoby vychádzali z počítača. My sme však vedeli, že pôvod tých slov treba hľadať v skale.
Slovám sme nerozumeli i rozumeli zároveň. Išlo o to, že sa jednalo o akúsi neznámu reč, či skôr zhluk akýchsi zvukov, ktoré pripomínali slová. My sme však vedeli, čo od nás tá skala chcela.
Znie to zvláštne, ale ten kus mohutnej skaly bol akousi vesmírnou loďou neznámej rasy. A práve „oni“ sa pokúsili o komunikáciu s nami. Bola to vlastne správa: ‘Už žiadne vaše sondy. Chceme len vedieť, či ste sa stratili. Chceli ste sa vyhnúť roju meteoritov? My vám pomôžeme dostať sa späť, ale nepokúšajte sa zničiť našu loď.’
Počítač akoby sa zbláznil. Na monitore sa ukazovali zvláštne znaky, prichádzajúce za sebou a pohybujúce sa po celej obrazovke. To bola „ich“ reč. Čo však boli zač? Nejaká zvláštna rasa, schopná žiť vo vysokých teplotách v interiéri žeravého kameňa? Snáď. Začal som uavžovať o tom, ako asi vyzerajú. Moja predstavivosť však rýchlo zlyhala a napokon som si povedal, že je to vlastne jedno. Dôležitejšie bolo, že tá rasa by dokázala zničiť našu loď bez mihnutia oka (ak vôbec nejaké oči mali) a my sme sa museli sústrediť len na jediné: neurobiť chybu.
Chcel som niečo navrhnúť, ale predbehol ma Hugh Rota. „Začína sa mi to nepáčiť. Mali by sme im nejako dať vedieť, že sme nechceli zablúdiť v tejto zóne, len nás prekvapil ten blbý roj meteoritov a museli sme prejsť na warpový skok. Ale ako im to dáme vedieť, keď počítač prestal reagovať?“
Odpoveď prišla sama. Tým slovám sme porozumeli: ‘Udržujte priamy kurz. To, čo uvidíte ďalej, ignorujte. Napokon sa dostanete k okraju čiernej diery. Vtedy prejdite na warpový skok. Skôr nie; až na okraji čiernej diery...’
Bolo to, akoby nám niekto povedal: „Musíte preskočiť tú päťmetrovú jamu nad roklinou, aby ste si zachránili život...“
Napriek naším myšlienkam sme boli v takej situácii, že nám vlastne nezostávalo nič iné, len sa riadiť pokynmi neznámej rasy. Tak sa i napokon stalo.
Stále mi vŕtala v hlave veta: ‘To, čo uvidíte ďalej, ignorujte...’ Udržiavali sme priamy kurz a niekde v diaľke za sebou sme zanechali pulzujúcu skalu. Pre istotu sme všetci zostali pripútaní a vesmír sme pozorovali cez monitor počítača. Najskôr bolo vidno len nekonečnú tmu bez hviezd; čoskoro sa v diaľke pred nami zjavili akési zvláštne objekty. Až keď sme boli bližšie, všimli sme si, že tie objekty sú „živé“. Videli sme vlastne viac telies rôznych tvarov a veľkostí: lietajúce, pulzujúce gule; rýchlo sa rútiace hviezdice, ktoré za sebou zanechávali ohnivú čiaru ako kométa; farby meniace štvorce; horiace pásy akýchsi telies, ktoré preleteli okolo našej lode bez toho, aby ju nejako poškodili...
Neviem, či som mal ten pocit len ja, ale cítil som sa ako v nejakom oceáne, kde sa v nedostupných hĺbkach objavujú zaujímavé živočíchy. Ktovie, ako by to celé dopadlo, keby sme telesá neignorovali ... my sme sa však držali pokynov tej neznámej rasy a možno práve preto sme si všetci zachránili krk.
Asi po hodine nášho priamočiareho letu sme mali zvláštny pocit: naša loď bola ťahaná dopredu, akoby sa tam nachádzal nejaký obrovský magnet. Vtedy nám svitlo úplne: boli sme na okraji čiernej diery.
Mlčky sme sledovali veliteľa Arnieho, ako zareaguje. Ten ešte počkal a potom rázne zavelil: „Všetci sa pripravte! Ako ste isto zistili, sme na okraji čiernej diery. Prechádzame na warpový skok. Pripravte sa ... te-raz!“
Opäť nastal ten nepríjemný pocit.
To, čo nasledovalo potom, bolo neopísateľne krásne. Videli sme Mesiac a v diaľke pred nami žiarila modrastá planéta. Bola to Zem. Tie radostné pocity a výkriky šťastia, ktoré sa vtedy ozývali po interiéri našej lode, by som vám doprial zažiť. Bol to vážne skvelý pocit. Naša nostalgia prepukla v istotu, že „sme doma“. Až vtedy sme si všetci v lodi uvedomili, že tá cudzia rasa nás „vyviedla“ z bludiska vesmíru a našou povinnosťou bolo odvďačiť sa.
Našu vďaku sme prejavili tak, ako sme najlepšie mohli: tajomstvo, ktoré sme zažili a ktoré sa tak hlboko zapísalo do našich malých životov, sme si nechali pre seba. Hoci to poznanie nás zožieralo ako rakovina, odolali sme. Samozrejme, prechod na warpový skok sme nazatajili, ale všetko to ostatné, čoho sme boli svedkami, áno. Urobili sme tak nielen z vďaky k tej neznámej rase, ale i preto, aby sa warpový skok a odchýlenie sa od smeru nestali pre ľudí-dobyvateľov samozrejmosťou. To bol ten pravý dôvod.

Spacer

Spacer

Diskusia

Ash
Nesprávna forma. Napísať poviedku v prvej osobe množného čísla je "bláhové a pošetilé", pokiaľ na to nie je sakramentsky dobrý dôvod. Takto to vyzerá skôr ako spoločné hlásenie o priebehu služobnej cesty než ako príbeh.
Žiaľ, obsah má takisto muchy. Historke chýba pocit uveriteľnosti. Tím slávnych astronautov sa správa skôr ako partička mierne zhulených tínedžerov, jeden deus ex machina podáva kľučku druhému. K tomu fyzikálne a technické naivnosti (warpový pohon na planetárnej lodi, let na okraj čiernej diery). Odporúčal by som Vesmírnu odyseu 2001 ako povinné čítanie.
12.03.2011
Aldeberan
v podstate tiež tie isté problémy ako v predchádzajúcich. uvidíme toho 18., ako sa tvoja tvorba posunula za tie roky.
12.03.2011
jurinko
Tak sa mi zda, ze mas fantasticky vela napadov na rozne druhy mimozemstanov (jednych je vidiet iba za urcitych podmienok, dalsi je chlpaty a nesmrtelny, no a teraz tu mame lavove kamene obyvajucu inteligenciu). Zatial fajn. Problemov je ale hned niekolko: Vsetky tie mimozemske rasy su tak neuveritelne zjednodusene, az to pekne neni. Rychlo sa pohybujuci Martania z Raketovej rychlosti sa nijako neprejavuju, maximalne jemne polozia auto do piesku. Gawa je nenasilny a mierumilovny, kym ho ludstvo nevyprovokuje. Bytosti z tejto poviedky zas rady pomahaju stratencom vo vesmire.. Vsetko to su charakteristiky do rozpravky - vsetci mimozemstania su dobri a mili, ludia su ustredne postavy, sem-tam sa prejavuju negativne, ale vlastne aj ludia su dobri a mili (Gawovi pomoze ta teta na konci, vedci na Marse iba pozoruju, kym im to Martania dovolia, posadka stratenej lode si necha najvacsiu...
15.03.2011
jurinko
[pokr.] informaciu ludstva, na ktoru cakaju cele generacie ludi, pre seba, aby ani teoreticky neohrozili milych mimozemstanov, ktori im pomohli). Je to tak strasne naivne, az to uplne skodi. Jednak si uvedom, komu to chces pisat. Ak detom, tak vyhod tie casti, ktore deti nepochopia (zmienky o Arnoldovi, povahy ludi [mimochodom tiez uplne skratkovite, to vyhod kazdopadne], fyzikalne zakony - urob z toho nieco mile, dostatocne imaginativne, aby sa to detom pacilo, a vobec to nemusi mat prilis prisnu vnutornu logiku). Ak ale chces pisat fantasy, ktore citaju dospeli, prepracuj to uplne od podlahy - co bol roj meteoritov a ako ich mohol napadnut? Bol zivy? Preco by stratenej cudzej rase HOCIJAKA rasa pomahala? Ake by mala motivacie? Ako by vedeli, ze rasa, s ktorou prave prezivaju prvy kontakt, nie je nepriatelska? Zapracuj na psychologii, prepracuj postavy, zaoberaj sa dospelou logikou...
15.03.2011
jurinko
[pokr.] sveta, pouzivaj primerany literarny jazyk (nie oficialne uradnicke zvraty), ujasni si, co bude pointa (v tomto diele zas chybala - chlapici sa stratili a vdaka totalne nepravdepodobnej pomoci cudzej rasy a krivajucej fyzike vesmiru zasa nasli, wow!) a preco by si to vlastne mal citatel precitat. Potom to napis, nechaj ulezat, oprav, skus sa na to pozriet ocami nezainteresovaneho citatela (najtazsia cast pisania, podla mna), potom to znova nechaj odlezat, znova oprav a mozes to niekam poslat, aby sme ti to zdzubali. Nema asi vyznam, posielat na stranku desat poviedok, ktore maju uplne rovnake chyby, lebo si ich pisal do suflika bez spatnej vazby - hodnotenia budu rovnake a pravdepodobne zle (ak nie si genius). No a na koniec mala rada: neboj sa hadzat vela napadov do jedneho diela. ...
15.03.2011
jurinko
[pokr.] Je lepsie napisat jedno popici dielo, plne napadov, ako 20 nemastnych neslanych - co tak konfrontacia Gawu s lavovou rasou? ;-) Cim som sa dostal k jednej dolezitej veci, ktoru som doteraz nejako zabudol spomenut, aj ked je to dost dolezite - dielo musi mat konflikt, inac to nie je dobre dielo (nemusi to byt zrovna zobrazovanie sadizmu psychopata, ale nejaky konflikt proste dielo musi mat, aby nebolo uplne nudne). Konflikt je jednym z koreni diela. Jedlo (dielo) sa da uvarit aj bez neho, ale nebude to dobre. Ked to s nim zas prezenies, nebude sa to dat stravit. Ale vhodne nakorenene jedlo, rovnako ako literarne dielo, je lahodka :-) Dal som 2
15.03.2011
Aldeberan
jurinko: pekne napísané, mal by si si to uložiť a pre účely copy paste pri budúcich dielach. Či grafománia nedovolí? :) Jedna technická: poviedky teraz vychádzajú v sobotu a stredu?
15.03.2011
jurinko
Ano, sobota a streda su TIE dni :-D Nemozem si to ulozit, pretoze jednak nemam moc co v robote na praci a jednak sa snazim tie prispevky "usit" na kazdu poviedku, resp. autora osobitne (aj ked sa tam vela veci opakuje...). No a okrem toho som samozrejme grafoman, takze vyssie spomenute dovody mozu byt iba obranny proces racionalizacie, ktory si na mna prichystalo moje podvedomie ;-)
15.03.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.