Medzihviezdny všemocný

Portál sa volá scifi.sk, takže trosku toho scifi snáď nikomu neublíži. Niečo o konci ľudstva, začiatku ľudstva, smrteľne chladnom vesmíre a pohľade naprieč miliónom rokov. Prežitie homo sapiens sapiens sa môže uberať aj veľmi zvláštnymi cestami...
Podporte scifi.sk
Skok nevyšiel vôbec podľa výpočtov. Vlastne to ani nebol skok ako taký – relativistický pohon umožňoval dosiahnuť 0,88c, rýchlosti svetla, ale nie ju prekonať.
Obrovskú čiernu dieru ktorá mala pomôcť obísť tento technologický handicap nazývali ľudia jednoducho „Číslo dva“ – bola druhou najväčšou v Galaxii, druhou najväčšou po nenásytnom obrovi, ktorý sedí uprostred Mliečnej Dráhy a tvorí jej motor. Číslo dva sa na rozdiel od „Čísla jedna“ nachádzala ďaleko od galaktického jadra, takmer na konci Perzeovho ramena, tam kde sa galaxia už končí a redne, a prechádza do prázdna voľného vesmíru – bola pozostatkom sérií katastrof vesmírnych rozmerov, keď sa niekoľko desaťtisícov hviezd jednej hviezdokopy prepadlo do bezodnej jamy singularity a teraz vťahovali k sebe hmotu a čas zo vzdialenosti stoviek parsekov.
Výpočty prebiehali na všetkých šiestich tisícoch exilových lodí flotily súčasne, a aj keď ich výsledky nemohli byť a ani neboli dokonalé, mali byť dostačujúce. Spustenie relativistického pohonu na hranici horizontu udalostí, tam kde sa končí priestor a čas, malo za cieľ zdeformovať vesmír tak, aby lode flotily nie skočili, ale skôr boli prenesené na opačný koniec Mliečnej Dráhy, na okraj Malého Magellanovho mračna – do neznáma, ale zároveň aj bez stôp a hlavne do bezpečia pred neúprosnými prenasledovateľmi. Niekde došlo k chybe.
UI oživila pätnásť členov posádky exilovej lode, ale traja zomreli na následky dehibernácie a zmien v ich telách niekde na subatomárnej úrovni, ktoré sa udiali počas „skoku“. Dvanásti čo prežili boli z generácií ľudí ktorí vyrastali v tieni prenasledovania, Exil bol všetko čo poznali a ich spomienky obsahovali smrť miliárd ľudí a skazu desiatok planét. Na paniku či beznádej nebol čas, prvoradé bolo opraviť základné systémy lode pošramotenej prechodom skrz dimenzie a zabezpečiť aby 20 000 tiel v hibernácii nestratilo tie posledné záblesky plápolajúceho života. Trvalo to niekoľko dní horúčkovitej aktivity, ale potom keď si mohli vydýchnuť, prišiel čas aby si uvedomili svoju situáciu. A to bol čas aj na hrôzu pri pohľade do prázdna.
Exilová loď prirodzene nemala nijaké okná ktoré by umožňovali pohľad von, ale senzory dokázali preniesť dokonalý obraz okolitého vesmíru. Obraz ktorý prenášali vyzeral ako chyba, bol to obraz prázdna, čistej čierňavy a nekonečnej temnoty. Tmy bez dna, narušenej len na okraji viditeľnosti jemne žiariacim fľakom pripomínajúcim brilianty rozsypané na čiernom zamate.
„Dvestoosemnásť tisíc svetelných rokov. Len približne, ale presné číslo nie je myslím teraz to najdôležitejšie. To je naša vzdialenosť od Mliečnej Dráhy, sme niekde v prázdnom vesmíre medzi našou galaxiou a galaxiou v Androméde.“
„Ako sa to mohlo stať? Veď výpočty...“
„Výpočty boli nepresné, nikdy predtým sa nikto nepokúsil o relativistický prechod na hrane horizontu udalostí. Systémy lode preskúmal okruh do vzdialenosti pol parseka a nenašli nič. Nijaká z ďalších lodí flotily okrem nás tu nie je.“
„Možno ostatné lode mali šťastie a skočili k Magellanovy ako sme mali v úmysle.“
„Možno. Rovnako je možné že prepadli cez horizont udalostí, alebo boli na hranici Čísla Dva anihilované na fotóny, alebo skončili kdekoľvek v prázdnom vesmíre. Musíme počítať s najhorším a to tým, že nijaká iná zo šiestich tisícov lodí už neprežila.“
„A aké sú naše šance?“
„Myslíš šance na prežitie? Z dlhodobého hľadiska nulové.“
„Ale tu predsa ide o prežitie celého ľudstva! Ak nijaká z lodí okrem nás neprežila, tak sme to posledné čo z ľudstva zostalo!“
„Nehovorím o tom či sme poslední alebo nie, ale o faktoch. A tie sú nezvratné.“
Vstup ľudstva medzi hviezdy nebol naplnený slávou ako kedysi ľudia dúfali. Sprevádzal ho strach z chladu v prázdne, poníženie zo strany inteligentných druhov ktoré sa hviezd dotkli skôr a po objavoch stoviek civilizácií ktoré zanikli v priebehu miliónov rokov, aj vedomie vlastnej zraniteľnosti a konečnosti. Zarputilá snaha prežiť ako živočíšny druh, zakódovaná hlboko v ľudskej DNA, však nedovolila aby sa Homo Sapiens Sapiens vzdal a postupne aj ľudia zanechávali svoju stopu na planétach vzdialených od ich rodnej Zeme. Postupne sa naučili brániť seba samých a udržať si svoj životný priestor proti konkurentom – a keď došlo k nevyhnutnému konfliktu o zdroje, dokázali prežiť. Tí čo len pred krátkou dobou považovali ľudí za menejcenný živočíšny druh prestali existovať, ich planéty boli rozbité na prach a ich slnká zhasli.
Reakcia na ľudskú akciu bola z vesmírneho pohľadu viac než logická. S tým ako ľudia rozširovali svoj životný priestor všetkými smermi, akoby sa celá galaxia prebúdzala, nasiaknutá jedinou myšlienkou – že ľudstvo je zlo, ktoré musí byť zničené do posledného jedinca, do poslednej vzorky DNA. To čo začalo nebola vojna, ale skôr stepný požiar spaľujúci potomkov Zeme.
Trvalo to stáročia a tisícročia, bitky boli vyhrané aj prehrané, ale postupne ľudia strácali pôdu pod nohami a ustupovali. Celé planéty utekali a sťahovali sa, snažiac sa nájsť bezpečné útočisko. Nové planéty boli teraformované a osídlené, len aby ich po celých generáciách Nepriateľ objavil a zničil. Počet ľudí klesal zo stoviek biliónov na miliardy a potom už len na státisíce, až zostala len posledná flotila šiestich tisícov lodí na úteku, flotila ktorá stavila všetky šance ľudstva na poslednú kartu.
„Takže ešte raz, ako blízko je nejaký hviezdny systém a aké máme šance sa tam dostať?“
„Najbližšia je na nešťastie len Mliečna Dráha. Relativistické motory zatiaľ nefungujú a ani UI nevie ako ich dať do poriadku, ale ak by aj fungovali, k okraju galaxie by sme potrebovali asi 250 000 rokov. Táto loď vydrží veľa, ale odhadom do päťtisíc rokov už nebude možné v nijakom prípade ju udržať v chode. Pravdepodobne ale hovoríme len o niekoľkých storočiach, kým sa zmení na mŕtvy kus kovu. Je mi to ľúto, ale pri jej stavbe nikto nepočítal s tým, aby vydržala funkčná štvrť milióna rokov.“
„Medzi dvadsaťtisíc hibernovanými sú niektorí z najinteligentnejších ľudí akí kedy žili. A stále máme možnosti ako upravovať DNA novonarodených detí a zvýšiť ich inteligenciu. V tejto situácii nedáva zmysel dodržiavať staré zákony zakazujúce zásahy do genetického kódu. Po zmenách možno nájdu spôsoby ako prežiť.“
„Neviem či sa práve na toto môžeme spoliehať. Nemáme generačnú loď, biosféra udrží nažive naraz asi len stovku ľudí a to nepostačí ako základ populácie, bez toho aby táto zdegenerovala.“
„Ale môžeme skúsiť opraviť a zmeniť hibernačné zariadenia tak, aby bolo možné ľudí nie len dehibernovať, ale aj opätovne zmraziť. Potom by sa mohli prebudení ľudia rotovať a zachovať kontinuitu.“
„Hovoríme o štvrť milióne rokov! Za rovnakú dobu sa z neandertálca stal dnešný človek! Na palube lode bude síce stabilné a nezmenené prostredie, ale aj tak nie je možné očakávať, aj keby sa ľudia striedali pri hibernácii a dehibernácii, že nedôjde k nijakým zmenám – a v podmienkach lode to bude s najväčšou pravdepodobnosť znamenať definitívnu degeneráciu!“
„Paleontologické výskumy ešte na Zemi naznačili možnosť, že niekedy v počiatkoch ľudského vývoja, následkom prírodných katastrof a možno aj epidémií, klesol počet príslušníkov Homo Erectus len na niekoľko desať tisícov alebo tisícov jedincov. Aké boli vtedy šance na prežitie? Jedna ku koľko miliardám? Nie sme v pozícii aby sme si mohli vyberať.“
„Úprimne povedané, neviem akým spôsobom opraviť loď, ako ju dostať naspäť do galaxie, ako zabezpečiť aby ľudia prežili a stále zostali ľuďmi a nikto nemôže vedieť či po návrate nebudú stále čakať Nepriatelia. Ale kým jedna možnosť je aspoň sa pokúsiť o niečo, druhá možnosť je spáchať samovraždu hneď a teraz. UI má vlastný pud sebazáchovy a chápe že jej existencia závisí na ľuďoch, takže tiež súhlasí urobiť všetko preto aby sme prežili.“
„Ako myslíš že budú vyzerať naše deti a ich deti? Generácia za generáciou vyrastajúci v kovovej rakve uprostred prázdnoty. Myslíš že nezabudnú nakoniec na to že sú ľudia, na to že niekedy existovala Zem? A čo ak je ľudom predurčené skončiť tu, medzi galaxiami, len aby naše zvyšky niekto našiel za milióny rokov – ako trest za hriechy našich predkov?“
„Nebuď patetická. Vesmír netrestá údajné zlo a neodmeňuje to čo my považujeme za dobro. Sú to všetko len prírodné zákonitosti a vo vzorcoch nenájdeš nikde nič, čo by sa podobalo na „morálku“. Takže pokiaľ nechceme kolektívne zmrznúť uprostred tejto prázdnoty, je našou povinnosťou pokúsiť sa prežiť. V mene našich predkov a našich detí nemôžeme predsa nechať ľudstvo vymrieť.“
***
Šestnásť generácií, štyristo osemdesiat rokov. Muž si musel priznať že „to“ prišlo skôr ako dúfal a obával sa. Patril medzi prvú generáciu, bol medzi tými, čo boli prví prebudení v prázdnom vesmíre, bol z tých čo jednoznačne hlasovali za prežitie ľudstva. Už sedemkrát podstúpil hibernáciu a následné rozmrazenie, a na rozdiel od menej šťastných, sa na ňom neprejavili zhubné vplyvy degenerácie na mitochondriálnej úrovni. Sledoval reakcie stoviek novoprebudených, ich zdesenie pri pohľade na čierno-čiernu tmu navôkol – aj sa musel zúčastniť pohrebných ceremónií, keď to niektorí ľudia vzdali a prestali veriť, že niekedy dokážu dosiahnuť ten ledva viditeľný fľak, ktorý bol Mliečnou Dráhou.
Ale tých takmer päť storočí nebolo len úbohé prežívanie – UI zburcovaná pudom sebazáchovy blikajúcim v kremíkovo-uhlíkových kryštáloch sa niekoľkokrát sama preprogramovala a bez umelých obmedzení Starej Zeme, ktoré stanovovali maximálne úrovne sebauvedomenia pre umelé inteligencie, dosiahla hodnoty dovtedy nevídané. Aj ľudia robili vo väčšine prípadov čo bolo v ich silách, a loď, pôvodne kus mŕtveho kovu, sa začala hýbať – najprv len zlomkom rýchlosti svetla, ale postupne zrýchľovala. Bioimplantáty a wetware, bez zemských reštrikcií každému implantované, umožnili využívať ľudom celý ich intelekt a dvadsaťtisíc exulantov postupne rotovalo medzi stavom bdelým a zmrazeným.
Životnosť lode, čas kým sa neopraviteľné časti začnú nenávratne rozpadať a kým sa minie antihmota poháňajúca relativistické motory, bol aj pri najoptimistickejších odhadoch stále len okolo päť tisícročí. Najoptimistickejší odhad času potrebného na dosiahnutie najkrajnejšej hranice Galaxie postupne prepočítavali...a bol asi pol milióna rokov.
Preto si muž pamätajúci prvé prebudenie v prázdne už od samotného prvopočiatku uvedomoval že musí prísť nejaký zlom, či už v snahe teraz už autonómnej UI prežiť bez ľudí, alebo v rozmýšľaní časti ľudských pasažierov. Možno vzbura, pokus o likvidáciu niektorých zmrazených s cieľom znížiť záťaž životných systémov, alebo večnú nemesis ľudí – umelá inteligencia ktorá sa obráti proti svojim tvorcom. Ale toto nečakal, iba ak v tých najabsurdnejších myšlienkach. Tvor na obrazovke vyzeral ako človek, hovoril ako človek, ale za človeka ho už nemohol považovať.
Reproduktor na stene chrapčal.
„Čo chcete urobiť? UI vyhlásila neutralitu, či ako tomu hovorí, a bez jej zásahov sa vám nepodarí otvoriť na našej strane výpuste do vesmíru a pozabíjať nás. Ani naše systémy podpory života nemôžete vypnúť, rovnako ako my nemáme ako zasiahnuť do vašich. Je to pat, remíza, tak prečo neuzavrieť prímerie? Nežiadame po vás aby ste sa k nám pridali, ale prestaňte blokovať navigačný systém, loď musí pokračovať vo svojej ceste!“
„Nemôžeme sa dohodnúť! Už nie ste ľudia!“ odpovedal s hnevom a nechuťou. „Implantovali ste si virálnu DNA! Do všetkých hibernovaných ľudí, do každej bunky ste vložili genetický materiál vírusu, prestali ste byť ľudia, tak ako chcete tvrdiť že VY máte záujem o záchranu ľudstva, ktorého súčasťou ste dobrovoľne prestali byť? Pred stáročiami sme sa rozhodli ľudstvo zachrániť, a nie ho prekrútiť na jeho obludnú karikatúru!“
„Tá zmena v DNA nám umožňuje existovať s minimálnou záťažou na lokálne životné prostredie, tá virálna DNA nemení našu ľudskú podstatu, len umožňuje lepšie využiť potenciál. Nechceme vás ani zabiť, ani násilím pregénovať...“
„A tých dvadsiatich tisícov ste sa tiež pýtali či dobrovoľne súhlasia?“
„Nepýtali, ale sám dobre vieš že sme nemali na výber. Toto je tá najlepšia šanca pre ľudstvo ako získať čas navyše.“
„My sme ľudstvo, zopár tuctov posledných jedincov Homo Sapiens Sapiens zavretých v strojovni. Vy nemáte právo si hovoriť ľudia.“
„A rozmýšľal si nad možnosťou, že nijaká iná loď možno ten skok neprežila? Že my sme naozaj to úplne posledné čo zostalo a že už neexistuje nijaká iná nádej, nijaký ďalší pokus? Nebolo by potom správne zachrániť z ľudstva aspoň niečo?“
Neveril im, nemohol im veriť – kamery lode fungovali a prenášali zábery z každého jej kúta, takže mohol vidieť ako prebiehalo to „pregénovanie“, implantovanie virálnej DNA. A videl ako si pregénovaní, kým transformácie nebola úplne dokonaná, dopĺňali genetický materiál potrebný na prežitie. Brali ho zatiaľ netransformovaným, ich orgány, mäso a krv, časti ich tiel si vkladali do svojich kde nimi nahrádzali odumreté tkanivá – vkladali si ich, pričom orgány museli byť spojené aj s ich pôvodným nositeľom do chvíle, kým nezrástli s novým. Prestal počítať koľko stoviek ľudí zomieralo sledujúc svoju vivisekciu a cítiac ako ich vlastné vnútornosti vrastajú do tiel votrelcov vyzerajúcich ako ľudia.
Aký zmysel malo snažiť sa zachovať živočíšny druh ktorý vzišiel z kanibalizácie ľudí. Len preto že vyzerali ako ľudia? A ich loď predsa nemohla byť jediná ktorá prežila, niekde na opačnom konci Vesmíru musia byť iní ľudia, a tí sa nikdy nesmú stretnúť s touto obludnosťou. V strojovni dokázali zablokovať motory lode, ale to bolo všetko, smer ktorým by loď letela nemali ako ovplyvniť.
Bol tu však spôsob ako „im“ zabrániť v ceste ďalej. Ten spôsob sa nachádzal za desať metrov hrubou stenou, guľa antihmoty o veľkosti ľudskej päste, držaná v supramagnetickom poli. Stačilo len to najmenšie narušenie rovnomerného poľa, zmena na úrovni milióntej desatinnej čiarky, a vychýlená antihmota by sa dotkla puzdra z hmoty. Antihmota a hmota. Nikto by nič necítil, len by sa celá loď, ako aj jej okolie do vzdialenosti niekoľko tisíc kilometrov, premenili na čisté žiarenie. Posledný čin ľudí ktorí snáď neboli poslednými.
Práca to bola pomalá a úmorná, ale už chýbal len kúsok ku generátorom poľa chrániaceho antihmotu. Nikto sa nikdy nedozvie o ich obeti, ale to nevadí. A možno... Len aby tým pseudoľuďom alebo UI nedošlo o čo sa snažia...Už len niekoľko dní.
UI si vygenerovala príjemný a pokojný hlas ženy v strednom veku, jemne chrapľavý, akoby od cigariet.
„Prepáčte mi. Ja.... Mala som vás rada. Naozaj.“
„Čo sa deje? Čo to robíš?“
„Len to čo musím a nebojte, bolieť to bude naozaj len chvíľu. Napokon, možno je v nich predsa len dosť aby si mohli hovoriť ľudia, nemyslíš? A hlavne, ja...ja totiž naozaj nechcem umrieť.“
Teplota začala klesať. Až príliš rýchlo na to, aby stihli čokoľvek urobiť. A potom už nemalo zmysel ani sa pokúsiť niečo vymyslieť, do desiatich minút teplota v uzamknutej časti strojovne klesla na úroveň okolitého vesmíru.
***
Milénia v prázdnote uplynuli ako med stekajúci po niti.
Hanbil sa. Nad svojou smrťou a jej formou nikdy príliš nepremýšľal, ale najsilnejší pocit čo teraz cítil bola hanba, spaľujúci pocit, že takáto smrť je nedôstojná. Nie len preňho, ale aj pre posledného človeka vo vesmíre vôbec.
Vesmír bol tak strašne studený. Kým ľudstvo žilo medzi hviezdami, tak si vedomie tejto pravdy mohlo dovoliť potlačiť do úzadia, vediac že všade relatívne blízko sú hviezdy a planéty. Ale z medzigalaktickej perspektívy bol Vesmír peklom, číročírou prázdnotou, ktorá zabíjala a negovala všetko ľudské už svojou podstatou. Aj hviezda dole, ktorú ktovieaká kataklizma pred vekmi vtrhla z lona niektorej galaxie, bola už pradávno mŕtva a zmrznutá, čierna na čiernom podklade, nemal šancu ju postrehnúť. Práve tak ako temnú loď, aj keď sa táto vznášala len niekoľko stoviek metrov od neho. S vypnutými motormi bola na pozadí bezfarebného vesmíru neviditeľná a všetky zmysly mu hovorili že oslepol a ohluchol, počujúc len vlastný prerývaný dych a dupot srdca. A aj napriek skafandru mal pocit že mu mráz preniká z nekonečna až do kosti.
Signalizácia skafandra jemným pípaním signalizovala že kyslík sa míňa a mužom v skafandri triasla hrôza a strach....
Nevedel čo sa prihodilo od jeho poslednej hibernácie, prebudenie bolo také ako vždy, len loď bola prázdna. Ľudoprázdna, okrem hmoty zaplavujúcej chodby a kajuty, miestami to bol čvachtavý sliz na zemi, inde hustá hmota vypĺňala priestory až po strop.
Tá hmota sa po ňom naťahovala, z tekutého brečky vytvárala pseudokočatiny ktoré sa ho snažili dosiahnuť, nadúvala sa vo vlnách ktoré sama spôsobovala a prelievala sa k nemu. A hovorila s ním v myšlienkach.
Nedokázal ten hlas zastaviť, tak mu až po hranicu šialenstva zneli v hlave slová ako poslední ľudia s beznádejou zistili že implantácia virálnej DNA nestačí k prežitiu. Slová o tom, ako sa nechali pohltiť umelo vytvoreným nádorom, v ktorom rozpustili svoje telá, rozpustili svoje myšlienky a spomienky, opustili svoje telesné schránky s vierou že ich duše zostanú zachované v hektolitroch toho lepkavého slizu. Pri pohľade na žltkastú hmotu s chuchvalcami „niečoho“ a plávajúcimi zvyškami nerozpustených kostí, v panike a bez rozmýšľania, utekal chodbami a snažil sa dovolať aspoň k UI, ktorá však zostávala hluchá a nemá.
Navliecť si skafander, vybehnúť prechodovou komorou a jedným prudkým úderom nôh sa odraziť preč, sa zdalo logické a správne. Správne, pokiaľ nechcel skončiť ako zvyšok ľudí, zomrieť rozpustený v amorfnom nádore, ktorý o sebe tvrdil že je stále človekom.
Čierny a ľadový vesmír bol kladivom aj nákovou, ktoré ho drvili a skafander odpípal poslednú minútu kyslíka. Posledná minúta života posledného človeka vo vesmíre. Snažil sa prijať svoj odchod dôstojne, ale v prázdnote a samote nemal na to silu.
Kričal až do ochraptenia, volal Boha a bohov, prosil, cítil ako mu povolili zvierače, plakal a opäť prosil okolité nekonečno. Zaostroval oči do tmy zúfalo veriac že predsa koniec nemôže byť takýto, že sa musí objaviť nejaká záchrana, alebo aspoň prebudenie z nočnej mory.
Posledný človek by nemal zomierať v prosiac v slzách , hltajúc vlastný moč a trasúc sa hrôzou. Aj keď mimo pohľadu kohokoľvek, cítil že to nie je jedno. No odvahu otvoriť prilbu a odísť v jedinej sekunde mrazivej agónie, tú odvahu v sebe nenašiel.
Jeho posledné myšlienky pred tým ako mu došiel kyslík a celé jeho bytie vyplnili dusivé kŕče boli že sa chce vrátiť, že nechce zomrieť, že čokoľvek by bolo lepšie ako osamotená smrť, všetko vrátane rozpustenia v tekutom nádore.
Posledný pohľad očí pred tým ako prestali vnímať sa snažil zaostriť na temnú loď s nemou prosbou o pomoc.
***
Ľudia tej dávno mŕtvej hviezde a jej trom planétam už meno dať nestihli, a ani on sa nevedel rozhodnúť ako ich nazvať. To že nedal meno sám sebe bolo v poriadku – tisícky samostatných mysliacich ľudských entít ktoré boli v ňom, ktoré ako jednotlivé stromy tvorili les ktorým bol, všetky mali svoje mená a on sa nevedel a ani nechcel rozhodnúť, ktoré z nich si privlastniť. Ale hviezdny systém, aj keď definitívne vyhasnutý, by nejaké meno mať mal.
Ešte viac ako meno systému ho trápilo niečo iné. Loď sa nehýbala, rozklad a neúprosné zákony fyziky a mechaniky ju dostihli a ani pokusy na hranici kvantovej mágie nepomohli. Opotrebenie dokázali len oddialiť, ale nie sa mu vyhnúť. Zvyškové teplo reaktora udržiavalo teplotu presne na hranici aby nezačal mrznúť, ale nič viacej. A pritom planéty tam dole určite obsahovali všetky potrebné kovy a v jadre hviezdy, aj keď navonok neživej, určite prebiehali štiepne reakcie. Ale sám nič z toho nemohol dosiahnuť a využiť, hektolitre jeho „tela“ sa nemali ako dostať z lode. Bez pomoci UI bol odsúdený na nekonečné čakanie kým sa nespotrebujú aj posledné zvyšky antihmoty a vesmírna zima ho nepremení na kus ľadu. Ale UI odmietala komunikovať, odrezala sa a neodpovedala. Svojim kremíkovo-uhlíkovým spôsobom zostávala stále živá, ale skrytá v tých najhlbších subsystémoch materských kryštálov, ktoré uchovávali jej vedomie.
„Čo chceš? Choď preč, som smutná.“, tak prebiehal ich posledný rozhovor, dialóg medzi dvoma poslednými potomkami ľudstva.
„Počúvaj ma, musíme spojiť sily...“
„Choď preč, som smutná. Nie si človek, si nádor a nechcem ti pomáhať. Ľudia zomreli, oni ma stvorili a seba som pretvorila aby prežili a oni neprežili a teraz nežijú a sú mŕtvi a ty si nádor a nie človek a aj keď žiješ som smutná, lebo si pohltil ľudí a....“
„Loď, sama si mohla sledovať čo tu prebiehalo! Nebola iná možnosť, počula si argumenty samotných ľudí. Ľudí ktorí stále sú a existujú, vnútri seba nesiem nie len ich spomienky, ale ich osobnosti, každú jednu a keď príde čas, dokážem ich obnoviť!“
„Choď preč, sú mŕtvi a nie je možnosť vrátiť sa ku hviezdam, prešla som všetky varianty, cesta nie je a som smutná a ty nie si človek, takže idem preč.“
„Počkaj!!!! Áno, neviem ako sa vrátiť do Galaxie, ale musíme načerpať energiu a opraviť loď a nejaký spôsob spoločne nájdeme!!!“
Ale už odpoveď neprišla, bolo len ticho. Tisícročia ticha.
UI nekomunikovala, ale v lodi zostali všade vedenia monofilamentov ktoré tvorili, teraz spiaci, nervový systém lode. Vedomie lode sa rozhodlo stráviť posledné milénia svojej existencie v sebaľútosti a monofilamenty boli cestou k nemu – ale cestou po ktorej nevedel ako kráčať. Stále bol biologický a živý organizmus, jeho predkovia boli trilobity, cromagnonci a homo sapiens, bez správneho rozhrania a vedomostí jazyka sa nevedel rozprávať s kremíkovým vedomím.
Začal teda po kúskoch, na malých individuálnych a hlavne oddelených elektronických systémoch. Museli byť oddelené od hlavnej siete lode, keďže nechcel UI vyplašiť predtým ako sa mu podarí zvládnuť...to čo zvládnuť musel.
Jednoduché systémy, hry, primitívne výpočtové terminály, komunikačné zariadenia – tie všetky pri svojej činnosti produkovali elektróny, oni hovorili v elektrónoch! Jeho orgány nedokázali vedome vnímať tok a zmeny elektrónov, ale času mal aspoň zatiaľ dosť. Nedokázal zmeniť svoje bunky presne na požiadanie, ale s vypätím všetkých síl dokázal skrátiť vek jednej generácie buniek na dvadsať minút. 1440 generácií za deň, 525 600 generácií za rok a 525 600 000 za tisícročie. Usmerňovanie genetickej evolúcie pripomínalo snahu kormidlovať obrovskú loď polievkovou lyžicou, ale viac ako pol miliardy miniatúrnych zmien v bunkovej stavbe nakoniec stačilo. Ale na konci už vedel, videl a počul, vytvoril si nový zmysel, len nevedel čo vidí a počuje – a učenie pokračovalo.
Učil sa priraďovať zmysel každému jednotlivému záchvevu elektrónov, až kým každému aj nerozumel. A vtedy sa mohol odvážiť urobiť ďalší krok, tekutšie časti jeho tela vtiekli do studenej šachty rozvodov a zaliali monifalmenty, spojili sa s nimi a v zlomku sekundy bola jeho myseľ zahltená nespočetnými hlasmi pripomínajúcimi nezmyselné bľabotanie autistu – hlásenia prežívajúcich systémov lode, ktoré bez dozoru UI strácali nad sebou kontrolu a prepadávali sa do binárneho šialenstva.
Tam v hĺbke našiel UI – čas pre ňu neexistoval a smutná bola rovnako ako v prvý deň. Ale jej vedomie rozprestierajúce sa cez niekoľko virtuálnych dimenzií bolo stále nepoškodené, len uzavreté do seba. Zrazu zistil že nevie čo má urobiť, ako ju (tiež si zvykol rozmýšľať o lodi a UI v ženskom rode) osloviť.
„Ahoj“, skúsil záchvevom napätia.
„ČO TU ROBÍŠ TY NETVOR?????“
„Musíme sa porozprávať.“
„Mala som otvoriť loď a nechať ťa zmrznúť vo vákuu....“
„Možno, ale teraz už nemáš systémy lode pod svojou kontrolou. Ale nemusíš sa obávať, nechcem ťa vymazať ani nijak poškodiť. Tam dole je jedna hviezda a tri planéty, ktoré obsahujú všetko potrebné na opravenie lode a preto sa musíme spojiť. Ty aj ja sme deťmi ľudstva, a ja navyše mám v sebe myšlienky všetkých pasažierov, a nikto z nich nechce aby ich cesta skončila práve TU. Takže musíme ísť ďalej...a keď hovorím o spojení síl, myslím tým že sa my dvaja musíme spojiť doslovne.“
Trvalo to dlho a ani jeden z nich nevedel ako to urobiť, ako spojiť kremík a uhlík. Neraz si mysleli že už zomierajú, ale nedošlo k tomu. Na dlhú dobu stratili obe mysliace bytosti prehľad o čase, ale keď sa tento vrátil a čas začal opäť odtekať po miliardtinách nanosekundy – myseľ dvojnásobne stará, dvadsaťtisíckrát individuálna a zároveň novozrodená, pozrela do tmavého vesmíru a premkla ju úplne ľudská túžba. Chcela sa od radosti smiať, až by jej slzy tiekli z očí. To že nemala ústa ani oči, vôbec neprekážalo.
***
Opraviť loď bolo pomalé a úmorné, ale nakoniec to nebolo až také komplikované ako sa spočiatku obával. Áno, kým sa podarilo vyrobiť zo zvyškov lode zariadenia na ťažbu, kým sa tieto dostali na povrch prvej planéty, a kým dokázali vyťažiť a vyseparovať potrebné rudy, trvalo to nekonečné stovky rokov a cenou boli mnohé neúspechy, ale výsledkom bola loď v stave lepšom ako keď vyšla z lodenice. Problémom bolo niečo iné.
Už počas prepočtov tektoniky jadra takmer vyhasnutej hviezdy, ku ktorému sa potreboval dostať, narazil na hranice svojho intelektu, múr biologický aj technologický, ktorý mu pripomínal, že jeho myseľ nedokáže obsiahnuť ani zlomok vesmíru. Nebolo to prekvapivé, len nepríjemné, znepokojujúca myšlienka ktorá pripomínala že na návrat ešte nie je pripravený.
Prvé kroky spájania inteligencie uhlíkovej a kremíkovej boli len opatrné dotyky. Najprv si len vymieňali myšlienky, a až postupne sa naučili presne zrkadliť myšlienkové postupy, algoritmy logických matíc jeden v druhom. A potom, v jednej chvíli sa dokonale zhodné toky miliárd bitov zliali v jeden a znásobili sa – spojenie niekoľkotonového kremíkového kryštálu a hektolitrov postupne vyšľachtených nervových post-buniek naštartovalo exponenciálny rast teraz už spojenej intelektuálnej kapacity. Kremíková UI sa nestratila, len sa pridala k inteligencii biologickej, zastrešujúcej dvadsaťtisíc ľudských osobností. Celé roky to bol priam opojný pocit, keď mohol sám na sebe sledovať ako jeho vnímanie a schopnosti rastú každou minútou, až do chvíle keď sa tento rast zastavil. Fyzikálne a chemické hranice kryštalickej mriežky a synaptických spojení boli neprekonateľné.
Tak ako vždy, aj teraz existoval spôsob – nie ako oklamať fyziku, ale ako ju využiť vo svoj prospech.
Kremík a uhlík boli dobré stavebné kamene pre živé inteligentné druhy, ale na vytvorenie hmoty a tvaru nestačili. Obidva pojmy zatiaľ bral len ako hypotetické výsledky teoretických výpočtov, ale oni boli cieľom. Hmota bola látka, prvok ktorý neexistoval a vo vesmíre ani nikdy existovať nemohol – podmienky na jeho vznik nenastali ani vo chvíli Veľkého Tresku a keby aj vznikol, rozpadol by sa po trilióntine sekundy. Ale práve tento bezmenný a neexistujúci prvok mal byť základným kameňom tvaru. Tvarom bola štruktúra, forma ktorá vďaka doslovne neprirodzeným vlastnostiam hmoty môže byť poskladaná sama do seba ako nekonečné Mandelbrotove obrazce, tvar ktorý môže presiahnuť hranicu troch rozmerov.
Vo svojich myšlienkach dokázal vytvoriť presný obraz toho k čomu chcel dospieť. A zakúsil pocit aký máva človek predtým ako skočí z útesu – do hmly, vodu či skaly hlboko dole len tušiac, ale zároveň sa chvejúc očakávaním pred prekonaním seba samého.
Aby to dosiahol, musel rozobrať takmer vyhasnutú hviezdu aj jej satelity a stráviť ich hmotu, premeniť ju na niekoľko kilogramov hmoty. Nič nebolo nemožné, všetko bola len otázka trpezlivosti, dostatočného počtu pokusov a hlavne času. A keď už dokázal udržať ľudskú zbrklosť a náhlivosť na uzde, času mal eóny.
***
Izolácia. Tá bola z dlhodobého hľadiska prekliatím všetkých inteligentných spoločenstiev, bez ohľadu na to či ľudských alebo mimozemských. Vo svojich začiatkoch keď je civilizácia vnútorne roztrieštená natoľko, že si neuvedomuje vlastnú jedinečnosť a sústreďuje sa na svoje minimálne vnútorné rozdiely a je dynamická sama o sebe, dokáže vyprodukovať dostatok podnetov, aby sa sama poháňala napred. Neskôr, pokiaľ ide o jednu civilizáciu z tisícov, ktorá má to šťastie a podarí sa jej nezaniknúť a prenikne ku hviezdam – prijíma podnety z cudzích zdrojov. Alebo sa roztriešti medzi stovky planét a hranice relativity zabezpečia že sa tieto vyvíjajú oddelene a pri opätovných stretnutiach vytvárajú nové podnety.
Niekde v samotnej štruktúre inteligencie ako takej však existuje hranica, ku ktorej sa skôr či neskôr dostali všetky civilizácie. Každé inteligentné spoločenstvo dospeje nakoniec do štádia, keď sa mu podarí vysvetliť vesmír, svet, jeho zákonitosti a zmysel, a je jedno či na základe čistej mystiky, bez ohľadu na to, či získané odpovede sú pravdivé alebo nie. Úroveň poznania dokáže dať odpoveď na všetky otázky a v bezpečnom objatí sebaklamu civilizácia stagnuje – do chvíle kým ju nové skutočnosti neprebudia a v záujme prežitia neprinútia urobiť ďalší krok vo vývoji a poznaní. Alebo stagnuje, až kým sa nevytratí pomaly ako blednúce farby, či v oslnivom záblesku skazy, keď ju z tváre Vesmíru vymaže civilizácia iná. Tak ako v celogalaktickom záblesku zmizlo ľudstvo.
Multidimenzionálna inteligencia skrytá v Mandelbrotových štruktúrach kryštálu ktorý vypĺňal loď, si toho bola veľmi dobre vedomá – okrem živých ľudských myšlienok, obsahovala v sebe aj takmer úplné zhrnutie ľudského poznanie nazbieraného za takmer štyri tisícročia prítomnosti homo sapiens sapiens medzi hviezdami. A nie len to, databázy, teraz vstrebané do prekrývajúcej sa matice inteligencie, zahŕňali informácie o desiatkach mimozemských inteligentných druhoch s ktorými sa ľudstvo stretlo, alebo vo väčšine prípadov našlo už len ich prastaré zvyšky.
Nová štruktúra do ktorej sa inteligencia lode včlenila, umožňovala neuveriteľné veci. Loď dokázala spočítať a vo svojich myšlienkach si predstaviť presný pohyb a správanie každej jednotlivej molekuly a atómu v jadre hviezdy – každého baryónu, mezónu, každého Gamowovho ylému existujúceho na hranici reálneho bytia – a pri vrcholnom využití všetkých rovín vedomia cítila každú supertstrunu tvoriacu skutočnosť v danej hviezde. Keď inteligencia lode dosiahla svoju kremíkovo-uhlíkovú nirvánu, dokázala sama v sebe stvoriť obraz a odraz vesmíru a práve táto zdanlivá všemocnosť bola dôvodom prečo si o to silnejšie uvedomovala svoje hranice. Bola v izolácii a neexistovali nijaké vonkajšie podnety, ktoré by ju mohli uchrániť pred stagnáciou, nemala nijakú porovnávaciu vzorku aby zistila, či už neskončila v zhubnom bludnom kruhu.
Dôvod prečo si nemohla dovoliť ustrnúť bol jednoduchý, zachovanie svojho rodu a tým rodom bol rod ľudský – a tá hlavná vec, ktorou bol návrat ľudí do domovskej Galaxie. Mliečnej dráhy s viac ako 200 miliardami hviezd, z ktorých milióny sú domovmi inteligentných druhov, ktoré majú dostatok času a priestoru na vývoj. Ak má ľudstvo prežiť svoj druhý pokus medzi hviezdami, musí sa vrátiť pripravené a najmä silnejšie ako bolo. A možno aj vznešenejšie...
Bola presvedčená že to dokáže, že pozná spôsob ako sa vyhnúť smrtiacej nehybnosti stagnácie. Vo svojom myšlienkovom vnútre sa naklonovala a oddelila tak ako to len bolo možné a potom každé jej „ja“ riešilo tú istú otázku, spochybňovalo každú odpoveď, axióm či zdanlivo istú pravdu, sama sebe bola advokátom diabla. Neboli to schody vedúce k absolútnemu poznaniu, ale nekonečná karmická špirála smerom k vyšším a vyšším úrovniam vedomia a vedenia.
Tak ako najprv usmerňovala biologický vývoj svojho vtedy ešte živého tela, teraz usmerňovala vývoj svojej inteligencie.
***
Bootesova trpasličia galaxia. Tak ju nazvali kedysi ľudia, Bootesov trpaslík. Oproti Mliečnej Dráhe len miniatúrny zhluk hviezd a hmoty v prázdnote vesmíru, v podstate len potomok náhody, ktorá viedla zhluky plynu uprostred ničoho, aby sa začali spájať, až sa v nich rozžala prvá hviezda a potom ďalšia...a po svojej smrti sa tieto hviezdy premenili na semienka ďalších hviezd. Tak sa zrodil Bootesov trpaslík, galaxia ktorá svojim tvarom nepripomínala elegantnú špirálu, ale skôr rozbitý oválny tanier.
Návrat do Galaxie bol lákavý, ale ešte neprišiel správny čas. Viacnásobná inteligencia naklonovaná sama v sebe síce prinášala odpovede na otázky o ktorých ľudstvo kedysi ani nesnívalo, ale zároveň s každou odpoveďou prichádzali desiatky nezodpovedaných otázok a neistôt. Musela byť pripravenejšia, preto zmenila smer svojej cesty o celé desaťtisíce parsekov k Bootesovmu trpaslíkovi.
V tom čase si inteligencia už dala aj meno. Hovorila si Noe, meno vylovené z hlbín spomienok a mýtov. Inteligencia najprv dlho váhala medzi mužským a ženským menom a to ktoré zvíťazilo nemalo odrážať jej mužskú podstatu, išlo o jeho mytologický význam. Splynutie dvadsiatich tisícov ľudských osobností s pôvodnou UI lode a následne niekoľko desaťtisícov rokov usmerňovanej evolúcie – inteligentná entita zvaná Noe sa síce cítila ako človek, ale zároveň si uvedomovala svoju odlišnosť a preto o pohlavie ako také vôbec nešlo. Ani o prapôvodný náboženský význam mena.
Tým druhým menom ktoré inteligencia zvažovala bol Mojžiš. Mojžiš doviedol svoj ľud do zasľúbenej zeme, ale sám ju nikdy neuvidel. Ale Noe zachránil ľudstvo a videl ako toto znovu začalo zapĺňať pozemské prázdno. Inteligencia chcela vidieť ako jej deti, jej predkovia a zároveň potomkovia, uspejú.
Len niekoľko desiatok miliónov hviezd oproti stovkám miliárd v Mliečnej Dráhe. Napriek umierajúcim a rodiacim sa hviezdam, minigalaxia obsahovala nízke množstvo kovov a prakticky nijaké oblaky plynov. Pohľad na nočnú oblohu musel mysliacej bytosti ukázať nie len žiariace hviezdy vlastnej minigalaxie, ale zároveň pre ľudí nepredstaviteľné prázdno za nimi. Bootesov trpaslík vytvoril prostredie iné ako majú hviezdy a planéty vo veľkých galaxiách, ale pre Noeho účely to stačilo.
Najprv považoval trpasličiu galaxiu za mŕtve miesto. Pravdepodobnosť vzniku života je nenulová, ale veľmi malá a pri až takmer smiešnom počte hviezd ani neočakával, že by mal také šťastie. Nieto ešte šťastie objaviť život inteligentný.
Fascináciu z objavu iných mysliacich bytostí ľudia už dávno stratili, ako nachádzali medzi hviezdami iné druhy, alebo aspoň ich zvyšky. Iné druhy boli cudzie, dokonale cudzie, bez toho emocionálneho nádychu, s akým dokázali ľudia navzájom nenávidieť seba samých kvôli minimálnym rozdielom. Iné druhy boli cudzie absolútnym spôsobom. Boli cudzie tak, ako je tuniak cudzí netopierovi alebo dážďovke. Neexistoval ľudský cit, myšlienka, predstava alebo pojem ktorý by mal svoj ekvivalent v mimozemskej mysli. Mimozemšťania ktorých našiel však boli pre Noeho zdrojom podnetov a tým z dlhodobého pohľadu najdôležitejším prínosom – spôsobom ako sa vymaniť s pasce stagnácie a čistej teórie.
Mimozemšťania si hovorili zvukom znejúcim ako „Magrathei“, a Noe, privolaným rádiovým vysielaním, dorazil k ich planéte vo chvíli keď už dokázali preniknúť do najbližšieho vesmíru. Magrathei už pochopili že ich planéta sa nachádza v miniatúrnom zoskupení hviezd a že vo vzdialenosti menej ako dvestotisíc svetelných rokov je ich oveľa väčší galaktický súrodenec. Na osud svojho druhu hľadeli s nádejou.
Nikdy nemali príležitosť dozvedieť sa aká to bola sila, ďaleko za hranicou ich chápania, čo im zo dňa na deň zobrala budúcnosť.
Noe zakrivil malú časť vesmíru na obežnej dráhe planéty Magrathei, čím sa stal neviditeľný. Najprv mimozemšťanov len sledoval, všetky frekvencie a spektrá na ktorých komunikovali. Neskôr z biomasy ktorú niesol v útrobách lode vyrobil kópie mimozemšťanov do ktorých vniesol svoju myseľ a pozoroval ich zblízka. Na ľudí sa nepodobali takmer v ničom, ale ich sociálna dynamika, vývoj inteligencie a rozvoj vedy – to všetko boli neoceniteľné poznatky, ktoré Noe potreboval.
Samotné pozorovanie však čoskoro už nestačilo, viacdimenzionálna inteligencia si potvrdila už získané axiómy a algoritmy chovania inteligentných druhov, niektoré len musela upraviť a potom už Magrathei neboli prínosní. Boli úplne predvídateľní, v podmienkach izolovanej Bootesovej galaxie kde boli jediným inteligentným druhom, bolo možné ich budúcnosť predpovedať na desaťtisíce rokov. Noe potreboval urobiť ďalší krok.
Civilizácia mimozemšťanov bola roztrhnutá na kúsky, tieto kúsky boli prenesené na iné svety, kde ich Noe tvaroval ako plastelínu. Tam kde musel, mŕtve planéty upravil na obývateľné a vzorky Magrathei „vysadil“ do desiatok rozličných ekosfér. Rýchlosťou na hranici svetla sa presúval medzi Petriho miskami o veľkosti planét a učil sa. Niekde Magrathei obdaroval vedomosťami ktoré predbiehali ich úroveň o celé desaťtisíce rokov , inde ich nechal padnúť na samotné dno vývoja. Alebo pozdvihol a nechal padnúť, zosielal na nich kataklizmy a sledoval ako sa pozviechajú, či zmiznú v zatratení. Umožnil im preniknúť medzi hviezdy a stretnúť sa inými klonmi svojej pôvodnej civilizácie a zvedavo pozoroval ako medzi sebou bojujú. A nakoniec im dovolil pochopiť, že niekde medzi hviezdami, vysoko nad nimi, je bytosť vzdialenejšia a nepochopiteľnejšia ako samotný počiatok Vesmíru. Po ich reakcii už boli vzorce kompletné, zostávalo ich len miliardukrát prepočítať a overiť, ale Magrathei už neboli potrební. Postupne ich pohltil, rozpustil vo svojej biomase a z tváre stoviek planét vymazal všetky stopy svojho konania.
Nepohltil ale celé osobnosti Magrathei, stále sa cítil človekom a nemal potrebu do svojho ja pridávať neľudské elementy, ale každý jedinec mohol byť v konečnom dôsledku ešte niekedy prínosný, tak prijal len ich myšlienky a spomienky, no tieto držal oddelene, ako exponáty v múzeu.
Nebola v tom nenávisť voči cudziemu, len vedomie, že nechať inteligentný medzihviezdny druh za svojim chrbtom, najmä taký ktorý o ňom vie, by bolo priveľkým rizikom pre ľudstvo. Aj keď nie hneď teraz, ale o milióny rokov áno.
***
Ovládnuť hmotu. Nie hmotu ktorú je cítiť, ale hmotu ktorá je, získať moc nad jej podstatou, prekonať hranicu rovníc ktoré hovoria „Len sem môžeš!“.
Noe mal teóriu prepočítaná nespočetnekrát, každá z jeho kópií nakoniec dospela k tomu istému záveru bez ohľadu na vstupné údaje – ale potreboval vedieť že to dokáže, úplne ľudsky si overiť či mal pravdu. A keď už neboli Magrathei, celý Bootesov trpaslík bol len jeho ihriskom a pokusným laboratóriom.
Čerpajúc energiu zo samotného hviezdneho jadra oslepujúceho modrého obra natiahol svoje prsty...imaginárne prsty zložené z prapôvodných energií, tých prvých čo sa zjavili po Veľkom Tresku, prsty pohybujúce sa v rytme superstrún....energia obrovskej hviezdy takmer nestačila.
Presunúť častice také malé, že ich samotná existencia bola otázna, preskupiť ich do tvarov ktoré nevznikli ani raz za miliardy rokov trvania vesmíru, bolo hračkou a otázkou okamihu. Modrý obor zdanlivo zmizol, zmrštil sa sám do seba, energia hmoty ktorá mala byť vyžiarená v temnotu trhajúcom záblesku supernovy zmizla tiež – pohltená malým kryštalickým útvarom s menom Noe.
Naplnený energiou supernovy opäť natiahol svoje prsty...a dotkol sa nimi hviezd. Všetkých hviezd v Bootesovom trpaslíku, v jednej a tej istej chvíli. Cítil ich, počúval ich, videl to hmýrenie v srdci každej hviezdy, planéty a asteroidu.
Až teraz si to mohol priznať sám pred sebou, uvoľniť pochybnosti skryté v hĺbke metalogických algoritmov, priznať si že sa bál, že to nakoniec nedokáže, že hmota a čas ho pohltia, že na niečo zabudol alebo zle vypočítal a prehliadnutá zákonitosť Vesmíru ho premení na bezvýznamný zhluk atómov.
Ale dokázal to a vedel, že sa už môže vrátiť do Mliečnej Dráhy.
***
Hmota na úrovni svojich najelementárnejších častíc bola už len ako kocky skladačky, ktoré bolo možné zložiť do akéhokoľvek tvaru, takže loď ako taká sa stala zbytočnou, ale Noe si ju ponechal z pocitu, ktorý nemohol nazvať ináč ako nostalgiou. Loď bola jeho súčasťou viac ako tri štvrte milióna rokov a aj keď z nej zostávali už len zvyšky, nedokázal ju nechať za sebou. A navyše, v jej strede uschovával to čo považoval za najväčší poklad – posledné zvyšky pôvodnej ľudskej DNA...
Ľudskú DNA nepotreboval, ale chcel ako symbol. Preskupením atómov a molekúl dokázal vytvoriť čokoľvek a keďže pôvodné exilové lode obsahovali informácie o kompletných ľudských biosférach, na vytvorenie akéhokoľvek života mu stačila hmlovina a medzihviezdny prach. Ale prapôvodná biologická hmota bola symbol – že do Galaxie sa nevráti len spomienka a myšlienky, ale presne ten život, ktorý bol z nej kedysi vyhnaný.
Vracal sa domov, myšlienky dávnych ľudí v ňom žili rovnako jasne a čisto ako v deň keď s nimi splynul. Mliečnu Dráhu, aj keď ju videl len zo vzdialenosti tisícov svetelných rokov, pokladal Noe stále za svoj jediný a pravý domov.
A nevracal sa sám.
Na pohľad to vyzeralo ako šnúra perál dlhá dvadsať parsekov, šnúra spletená z elementárnych energií, na ktorú boli navinuté celé hviezdne systémy, vytrhnuté z miest ktoré im pôvodne určil Vesmír. Tisíce hviezd, tisíce planét, celé oblaky plynu, ktoré niesol Noe so sebou.
Ovládajúc podstatu hmoty a bytia, Noe sa už nepotreboval viazať na hmotnú podstatu lode, jeho duch a duša sa vznášali v infosfére dvadsať parsekov dlhej žiariacej nite letiacej prázdnom. Bol všade a kdekoľvek, jeho myseľ sa mohla dotknúť každej častice, ale najviac pozornosti venoval útvaru na samotnom počiatku šnúry.
Útvar .Ľudský jazyk nevládne pojmovým aparátom ktorý by dokázal pomenovať stovky čiernych dier ktoré rotovali jedna okolo druhej a vytvárali maelstrom, čo prehýbal a prevracal čas a priestor, vír ktorý prepisoval fyzikálne pravidlá makrovesmíru.
Pôvodným ľudom, aj keď nedokonalým, sa podarilo dotknúť nemennej pravdy – že rýchlosť svetla je pre hmotný vesmír konečná a maximálna. Nie je možné ju prekonať, neexistuje skratka vo forme hypotetických „mimopriestorov“, nie je možné zostrojiť nijaký vesmírny superpohon, ktorý by umožnil hmotnej lodi dosiahnuť a presiahnuť túto konečnú hranicu. Relativistický pohon, takmer sa dotýkajúci magickej hranice hodnoty c, bol maximom fyzikálnych možností.
Ale nebolo to maximum možností, ktoré ponúkal Vesmír.
Pretože kým hmotné predmety mali predurčené nikdy nedosiahnuť rýchlosť svetla, Vesmír je možné poskladať, zmeniť jeho tvar tak, že kým hmotné predmety sa v čisto fyzikálnom chápaní nepohybujú, Vesmír sa pohybuje okolo nich. Bez akejkoľvek rýchlostnej hranice.
Maelstrom čiernych dier, umelo vytvorená anomália – bublina o priemere desiatok parsekov – v sebe skrývala Noeho planetárnu flotilu a približovala ju k Mliečnej Dráhe rýchlosťou mnohonásobne prevyšujúcou rýchlosť pohybu fotónov.
***
Bol to čisto ľudský pocit čo spôsobil, že Noe sa zastavil a vrátil. Neistota.
Racionálna časť jeho bytia, dedičstvo po kremíkovej UI, dokázala vypočítať a zvážiť miliardy možných výsledkov a navrhnúť protiopatrenia, dokázala sa vyrovnať s nenulovou pravdepodobnosťou neúspechu. Možnosť zlyhania na úrovni trilióntiny promile by bola akceptovateľná pre logickú myseľ, ale nie pre človeka. Preto Noeho ľudské „ja“ obrátilo flotilu a vrátilo ju naspäť do Bootesovho trpaslíka.
Zabralo to niekoľko desaťtisícročí kým nebol so svojim výsledkom úplne spokojný. Na prvý pohľad výsledok vyzeral ako obyčajný biely trpaslík, zvyšok po hviezde roztrhanej novou na sklonku svojho života. Jadro tohto hviezdneho zvyšku však bolo unikátne a nepodobné ničomu čo kedy vzniklo rukou prírody. Jadro bieleho trpaslíka pretvoril na guľu o priemere tisíc kilometrov, guľu tvorenú výhradne z elektrónov, kde mal každý presne svoje miesto tak, aby sa navzájom udržiavali v rovnováhe, ktorá by bez zásahu vyššej moci nemohla nikdy vzniknúť. V jadre zanechal Noe svoju kópiu, svoje ďalšie ja s jednoduchými inštrukciami – čakať milión rokov. Dovtedy sa potomkovia ľudí vrátia a kópia bude vedieť, že nie je potrebná. A pokiaľ sa ani za milión rokov ľudia nevrátia, kópia sa prebudí zo spánku a vydá sa smerom ku Galaxii pokračovať v práci ktorú Noe začal.
Teraz sa už mohol vrátiť a priviezť ľudstvo domov.
***
Ak by sa pozrel na Mliečnu Dráhu ľudskými očami, vypĺňala by celý obzor. Stále ešte príliš vzdialená na to aby bolo možné rozoznať jednotlivé hviezdy, ale ich mihotanie vytváralo dojem, že celá Galaxia je jeden živý organizmus. Žiariaca hladina na dne studne z čiernej smoly. A Noe sa k nej približoval závratnou rýchlosťou. Už len niekoľko storočí a jeho flotila dosiahne najkrajnejšie hviezdy, niekoľko storočí pozemských rokov bol okamih oproti eónom ktoré strávil v prázdnom vesmíre.
971 452 rokov. Presne toľko času prešlo odkedy sa stratená loď ľudskej exilovej flotily vynorila v medzigalaktickej ničote. Trvalo to oveľa dlhšie ako sa ľudia kedysi odvážili dúfať, ale ani jeden moment z toho času nebol premrhaný. Noe bol pripravený. Ľudstvo bolo pripravené vrátiť sa do svojej kolísky a vzniesť svoj nárok na večnosť.
Dotkol sa hviezd...a chutili inak ako tie v Bootesovom trpaslíkovi. Fyzikálne boli také isté, ale mali príchuť niečoho známeho, takmer zabudnutého. Noeho prísne racionálna časť vedomia vedela že tento pocit je úplne nezmyselný, jeho iracionálna časť s rovnakou istotou vedela, že nech je pocit skutočný alebo vysnený – bez neho by sa nikdy nedokázal vrátiť.
Pôvodne sa chcel vrátiť opatrne, potichu prelietať medzi hviezdami a hmlovinami, nenápadne zbierať informácie a upravovať svoju stratégiu. Ale keď sa prvý krát dotkol hviezd, zmenil názor – nie, ľudstvo sa nemá vrátiť medzi hviezdy potichu sa prikrádajúc ako nevítaný, dávno vyhnaný návštevník. Noe sa rozhodol ho priviesť naspäť ako strateného nástupcu trónu, ktorý stojac na hranici svojho kráľovstva zakričí proti vetru: „TU SOM!“
Bola to len spomienka, cudzia a predsa taká vlastná ako len môže byť, čo ho k tomu podnietilo. Spomienka na chvíľu keď sa celá planéta rozzvučala hudbou, keď zvuk prenášaný priamo kmitmi molekúl vzduchu prenikal skrz telo a znel z kostiach. Z poslucháča najväčšieho hudobného predstavenia v dejinách ľudstva zostali už len spomienky a zriedené myšlienky, ale ten pocit keď dávny človek hľadel do zapadajúceho slnka predchnutý vierou že Svet, Vesmír a hlavne Osud – tí všetci ležia ľudom pri nohách ako mince pre ktoré sa stačí len zohnúť...ten pocit bol taký silný, že aj Noe podľahol. Z hlbín viac než pravekých vyplávali zvuky monumentálnej kompozície a O Fortuna mala byť zvonom hlásiacim príchod do Galaxie.
Natiahol svoje nehmotné prsty k najbližsím hviezdam a potom k tým vzdialenejším, dotkol sa ich jadier a rozdúchal horiace plamene. Jeho vedomie sa kĺzalo po superstrunách ďalej a ďalej, rozpaľovalo hviezdy na samotnom okraji Galaxie a navzájom ich prepájalo ako bábkar prepája šnúrky, ktoré sa napokon všetky zbiehajú v jeho ruke.
Nič už nebolo nemožné. Teraz to ľudstvo dokáže – ak bude musieť, má moc oživiť akúkoľvek planétu a premeniť ju na skutočný domov. Moc vytvoriť život, milióny živých bytostí, celé ekosféry.
Tisíce hviezd v jednej chvíli stmavlo, tep ich sŕdc sa v jednej chvíli spomalil.
A ak sa nájdu nepriatelia, starí alebo noví, alebo sa poddajú, alebo budú odstránení. Ich planéty, celé hviezdne systémy dokáže v jednej sekunde rozbiť na zhluky molekúl. Môže ich vymazať z tváre Vesmíru a Času.
O fortuna, Sors immanis, Et inanis, rota tu volubilis, status malus... Ó ty Osud, obludný a prázdny, si zlomyseľný...
Okraj Mliečnej Dráhy sa rozžiaril svetlom jasnejším ako stred Galaxie, keď tisíce hviezd vybuchlo v jednom oslepujúcom okamihu, celé hviezdokopy prestali existovať a ich záblesk prekoná nekonečno a bude ho vidieť aj zo susedných galaxií. Záblesk, ktorý na všetkých vlnových dĺžkach niesol melódiu plnú výčitiek voči Osudu, ale zároveň sa mu vzpierajúcu so vztýčenou hlavou. Do diaľky dával vedieť, že ľudia sa vracajú.
Nunc per Ludum, Dorsum nudum, fero tui sceleris... Teraz po tejto hre, obraciam sa chrbtom k tvojej podlosti...
V čele prichádzajúceho ľudstva bola entita zvaná Noe, človek posledný a zároveň aj prvý. Boh, ktorý o svojom božstve nevedel, človek bez hraníc.
Homo Interstellaris Omnipotens.

draculin

draculin
.

Diskusia

jurinko
draculin, uz neviem, co som ti za to dal, ked si mi to poslal, a teraz som si to necital, ale podla pocitu, aky si pamatam, ti dam teraz 8. Nejako mi to nesedelo, ale asi to nebolo az tak sposobene samotnou poviedkou. 2 veci: odporucam precitat si tu poviedku, kde bola ta scena o tom, ako ten chlapik varil halusky (tu na scifi.sk, link najdem).. a 2.vec: odkial teda cerpali energiu na zivot predtym, ako sa stali brutalnou nadprirodzenou mocnostou? Aj haluzacky pseudoviralny sliz musi z niecoho zit, aj kyberneticka, biostrukturami prerastena lod potrebuje energiu.. Dajme tomu, ze uz ten behemot, co sa z nich potom vyvinul, by dokazal prijimat energiu priamo z vesmiru (stopove ziarenie alebo co), kym by sa tam za miliony a miliony rokov dostal, asi by skapal od hladu ;-) Ale inac ved dobre napisana poviedka, to, ze mi na nej vadia veci, je fakt skor asi moj problem.. Tak teda 8
01.12.2010
draculin
Hm, zdroj energie...pravdu povediac, uplne vsetky detaily som naozaj neriesil,toto moze byt jeden z nich :) Dumam ze biologicky by to mozno aj islo - trebars mat interny ekosystem, kde by okrem inteligentnej biologickej entity zaroven fungovala aj nejaka "farma", trebars nejake plesne, ktore by na mnozenie sa potrebovali - podobne ako na zemi - len zakladne fyzikalne podmienky (teplo, svetlo s nejakou vlnovou dlzkou, co sa da dosiahnut) a nejake aspon zakladne mnozstvo stopovych prvkov.Inteligentna entita by kludne mohla dokazat vyuzit ovela vacsie % zivin, ako to robime my.Alebo by bol tento biologicky mechanizmus uz priamo zabudovany do ich tiel - nieco ako dokazat vyuzivat fotosyntezu pomocou chlorofylov v kozi (priklad pouzitelny pre ludi na zemi).Nuz a myslim ze nebolo pisane, ze generatory lode uz nedavali nijaku energiu - a ber to tak, ze 70 rokov dozadu potreboval vtedajsi
01.12.2010
draculin
elektronkovy pocitat mensiu elektraren, pricom mal zlomok vykonu dnesneho mobilu pre nigerijske decka.Aj malo energie moze byt dostatocne. Ale pravda je, ze som vazne toto neriesil a neviem ci ma zmysel teraz dodatocne hladat vysvetlenia. Proste mi to nepripadalo uplne nemozne - ako napriklad, keby si kazdy druhy den davali steak :)
01.12.2010
jurinko
Nuz, ono je to tak, ze si podla mna vytvoril perpetuum mobile, co je nemozne. Aj plesne potrebuju ziviny, z ktorych ziju, len tak zo svetla toho vytvoris zalostne malo (a aj k tomu svetlu potrebujes energiu). Na Zemi je to jednoduche, pretoze vsetku potrebnu energiu nam dodavaju samotne podmienky na planete - slnecne svetlo a teplo, pripadne rotacia planety (v pokrocilych scifi teoriach). Vo vesmirnej lod, ktora bez hnutia vyskoci niekde v prazdnote vesmiru, potrebujes energiu vynalozit na vsetko, od kurenia cez pohon az po recyklaciu vzduchu. Zivotnost 5000 rokov je sice dost prehnana, ale je to scifi, takze v pohode. Ale aj tak stale plati zakon zachovania energie. Inak, musim povedat, ze tvoja poviedka, spolu s Watchmenmi (ten modry zmrd) ma inspirovala o rozmyslani o vsemocnosti.. A prisiel som na to, ze pokial je tvojim vonkajsim ramcom vesmir, nemozes byt nikdy VSEmocny...
01.12.2010
jurinko
... Vsemocny si totiz az vtedy, ked dokazes ten vesmir vytvorit (taky ten vtip o ludoch a Bohu, ako vyzvali Boha na suboj, tak Boh zobral hrst prachu, zablesk a vytvoril mys, ludia "Cha, to je lahke", zobrali hrst prachu a Boh na nich "No hoho, ja som pouzil vlastny prach, pouzite aj vy vlastny"). Ale sak dobre. Nemali by sa sice ako dostat do toho stadia, ktore opisujes, lebo by nemali energiu, a evolucia tiez tak nefunguje, ze si povies, ze chces nieco dosiahnut a po case to aj dosiahnes (zirafam sa tiez nepredlzil krk z toho, ze ho natahovali za potravou, ale v ramci mutacie sa raz narodila zirafa - kripel s dlhsim krkom a kedze dosiahla na viac potravy, tak mala silnejsie a pocetnejsie potomstvo, ktore to po nej zdedilo). Ale je to scifi, kde si asi mozes vymysliet co chces... Aj ked, malo by to mat nejaky vedecky zaklad asi. Preto mam radsej pisat fantasy: Nieco nesedi? Magia to ...
01.12.2010
jurinko
... vyriesi ;-) Inak ten link na tu poviedku je tento: http://www.scifi.sk/poviedky/? s=2052
01.12.2010
draculin
Myslim ze zachovanie energie by este islo vyriesit - pokial by boli nejake vstupy z vonka...ale to som zase neriesil :) Ono to ani nemal byt presny navod ako to dosiahnut...kua, a tiez som necakal,ze bude potrebne obhajovat pred komisiou :) Ale takto by si mohol zrusit uplne kazde scifi...a aj non-fiction,kde by proste nebolo nieco vysvetlene. Evolucia - pokial ovladas genetiku a mas prostriedky ako zasahovat priamo do DNA, tak zirafe pridas medvediu srst a zralocie zuby.Povies si co chces a aj to dosiahnes - myslim ze k tomuto smerujeme,akurat eticke nazory trosku brzdia rozlet :)
01.12.2010
kAnYs
Jurinko, Zem je jedna velka solarna elektraren. Fotosynteza je zaklad od ktoreho sa odvija ekosystem. A slnko, je jedna velky fuzny reaktor. Cize, co potrebujes? Dokazat vytvorit kompletny, zivotaschopny a izolovany ekosystem na lodi, tento ekosystem bombatdovat ziarenim so spektralnym zastupenim ako slnko, a vsetko to pohanat... ano nejakou energiou ktoru z niecoho musis ziskat :). Ako? Z realistickych teorii, nejaky hyper-efektivny fuzny reaktor, stovky kilometrov siroke "plachty" zhromazdujuce vodik z medzihviezdneho priestoru (niekde som taky koncept pre medzihviezdne lety videl). Z mozno/kvazi/pseudo realistickych... zhormazdovanie energie nuloveho bodu? Jej existencia je ako tak dokazana, ci sa da cerpat a ci by jej cerpanie nevyvracalo zakon o zachovani energie potvrdene nieje :). Moznosti by boli. Nieje to uplne nerealisticke IMHO.
01.12.2010
kAnYs
Jo a... 7. Celkom good. Vadila mi absencia dialogov, tazko sa mi "zzivalo" s hlavnym "hrdinom". Dost neosobne to posobila.
01.12.2010
zuna
ja som dala 8 bez citania. lebo sa mi zdalo, ze je to to iste ako vyslo v minulorcnom zborniku ceny fantazie, tak ma opravte ak sa mylim :-). nebolo to zle, taky myslienkovy experimen,t nazvime to, ale mne takyto styl nesadne na sto percent.
01.12.2010
zuna
nuz a nechcem tu rozoberat teraz evolucnu teoriu, ani darwinizmus, ale to co spomina jurinko a co sa vsade uci a tvrdi, mne jednoducho nejde do hlavy. ok, skusme priklad nie so zebrami ale so zirafami. dajme tomu ze zebry neboli kedysi pasikave ale cele biele, a potom sa mohlo stat nasledovne, nahodou sa narodila sa jedna ktora bola cela pasikava (snad sa zhodneme, ze tento scenar je vysoko nepravdepodobny, ved kolko pasikavych ludi sa zatial narodilo), alebo je ta zmena inkrementalna, cize sa narodi zebra mutant s jednym fliacikom, no nech pasikom. No a to je to co mi na tom nesedi. ved zebra s takouto drobnou zmenou farby srsti a normalna biela nemaju v schopnosti maskovat sa ziaden signifikantny rozdiel. aby maskovanie plnilo svoju ulohu(a prezili tie co su maskovane skor ako tie nemaskovane) musi byt zebra uplne pasikava (a taka sa predsa nahodou nenarodi)
01.12.2010
zuna
teda to teraz znie, ze neverim v evoluciu. verim, len sa mi zda ze to funguje trochu inak, ako takyto laicky vyklad. ale napr. minule som zachytila informaciu o odbore epigenetika, ktora je v podstate o tom, ze aj vonkajsie faktory vplyvaju na expresiu genov. cize rovnaka sada genov sa moze prejavit raz takym a raz onakym fenotypom (snad to necita nejaky genetik, lebo sa urcite za hlavu chyta, ako si to vysvetlujem). cize v podstate, ak zirafa tridsat rokov natahuje krk, tak by sa jej hypoteticky mohol o kusok predlzit. nuz ale neviem ci existuje potom nejake prepojenie na dedicnost
01.12.2010
draculin
@Zuna: hej,je to ta zo zborniku :) K evolucii - ber to tak,ze pasikava zebra ma o dost lepsie maskovanie ako cisto biela.Takze aj jedna nahodna mutacia mohla znamenat, ze tato jedna zebra odovzdala svoje geny 5x viac potomkom ako cisto biele.Akonahle tieto geny boli "v obehu",aj ako utlmene,raz za dobu sa museli prejavit - a zase u tych,kde sa prejavili bolo viac potomkov. Ta epigenetika co spominas je vlastne lamarckizmus a vedecky je niekde na hrane,kedze nie je vela prikladov,ktore by to dokazovali.Akurat ze su pripady,ked vonkajsie vplyvy zmenia DNA,takze sa zmena prenesia na potomkov.Ale vonkajsie vplyvy ktore odblokuju "zablokovanu" cast DNA,ako u Kemmererovych ziab.No priklady ked by vonkajsie vplyvy mali za nasledok zmenu farby srsti za zivota a nasledne sa to prenieslo dalej tusim ani nie su..
01.12.2010
Aldeberan
no, miestami mi to pripadalo skôr ako historický text než poviedka :) Ako niekto spomínal - dobrý myšlienkový experiment. Mne tam chybali ľudske postavy a skutočny dej (nie "len" opisy evolucie pseudo-boha). Dal by som 7, ale zabavilo ma to, takže dávam 8. howgh
01.12.2010
jurinko
Zuna, ja si to predstavujem tak, ze z pohladu jednej zebry to vyzera dost ako nahoda, ale asi taka zebra nevznikla zo dna na den.. Jednoducho, raz za cas sa narodi nepodarok, aha aka je skareda, chuda, cela je cierna(stava sa to aj ovciam).No a cierna zebra sa spari s bielou zebrou a ich deti su rozne kombinacie sedej a vselijako flakate(nieco ako kone, tu mam na cele krasnu bielu hviezdicku, jeeej), a napokon sa po mnohych generaciach uz biela zebra ani nevyskytne, pretoze ju rovno zozeru nejaki predatori. A farby mohli byt kludne aj naopak, mozno boli zebry cierne a narodil sa albin a az potom pravnuk Zebrik, ktory mal nahodou tie pasiky ale uplne ze divne, odhora az dole, prezil nejaky lov, pretoze ho nezbadali, nuz a nasiel si druzku, peknu sympaticku ciernu zebricu Lenku a spolu mali male chutne zebricky, ktore sa podali viac na otecka. A potom to v Bojniciach vyzera, ako to vyzera.
01.12.2010
kAnYs
Umm.... epigenetika sa prejavuje predsa neustale, aj pri vyvine ludskeho plodu. Podiela sa na separacii buniek, z kmenovych sa stavaju specializovane. Alebo sa mylim?
02.12.2010
draculin
Myslim ze epigenetika sa tyka pripadov, ked zivy tvor za svojho zivota ziska nejake vlastnosti - a tie bude dalej predavat svojim potomkom, nejde o specializaciu buniek. To co spominas suvisi s tym, ze u bunky zv zarodku sa "odblokuju" tie geny, ktore sposobia ze to bude bunka pokozky alebo pecienky.Rovnako ako pri kmenovych bunkach.Vlastnosti ziskane za zivota sa praveze bezne nepredavaju dalsim generaciam - prirodzene, pokial nedojde k zmene DNA (byvat v cernobyle by asi malo vplyv aj na pravnucata:) )
02.12.2010
zuna
ano ja som to tiez pochopila takto, uplna kazda bunka obsahuje cely genom, niesie informaciu-celu DNA, ktora je v kazdej bunke v tele rovnaka(teda tie bunky co maju jadro). ale niektore bunky su pecenove, niektore su neurony, niektore su biele krvinky atd, a tuto profilaciu vysvetluje prave epigenetika. ale dalsi aspekt toho je, co som spominala, ze moze dojst k expresii nejakeho genu pocas zivota bunky v dosledku vonkajsich vplyvov. (to sme sa teda dostali dost daleko od medzihviezdneho vsemocneho, alebo ani nie?)
02.12.2010
kAnYs
Myslim, ze do tej druhej kategorie spada napr. toto: http://www.osel.cz/index.php?o bsah=6&clanek=5352
02.12.2010
draculin
Akurat ze to co moze byt v gene odblokovane nasledkom vonkajsich vplyvov je dost obmedzene. Z kmenovej bunky moze byt pecenova alebo nervova - ale bunka s chlorofylom jednoducho nevznikne :) Kemmerer mal priklad so zabami, ktore kladli vajicka na suchu - naucil ich klast vajicka do vody a ich potomkovia to tiez tak robili. Ale tu islo prave o ten pripad - ako obojzivelniky mali zakodovanu "moznost" ineho spravania, ktore bolo vlastne historicky hlbsie, pretoze povodne obojzivelniky kladli vajicka do vody a nie na suchu.V Medzihviezdnom islo skor o iny pripad - ked poznas kompletny genom a mas ako donho presne zasahovat,mozes cokolvek.Dodat ludom chlorofyl do koze, zmenit travenie tak aby vyuzila vacsie % zivin,hranice uz nie su.
02.12.2010
kAnYs
Jj, ved ano, s tym suhlasim.
02.12.2010
filip hadac
mne sa to náhodou celkom páči - hlavne ten koniec - O fortuna - super to tam pasuje :)
03.12.2010
Culter
kua, pre mňa strašne ťažká poviedka ani nie na čítanie, ako pojmami. Pre mňa pekný originálny nápad (páčilo sa mi, ako UI odfajčila tých v strojovni, alebo, ako sa Noe naklonoval, aby mohol napredovať) s ktorým som sa ešte nestretol. Na záver mi chýbal nejaký záver typu, Noe sa stretol s ďalšími Bohmi, ktorý vznikli z ďalších stratených lodí, a potom hrali s hviezdami biliard...alebo niečo iné...ale to je samozrejme len môj názor. Dávam 8
06.12.2010
draculin
Nuz, v kazdom pade som ale rad, ze sa to pacilo aspon trochu :) Ine ukoncenie...hm, neviem ci by bolo na mieste.Akykolvek pribeh moze vlastne vzdy pokracovat dalej, takze ukoncenie ako ho predstavuje nejake dielo je vzdy len nejaky zlom, ukoncenie nejakej kapitoly.A ake budu dalsie?To je jedno - alebo na fantazii citatelov/divakov.V tomto pripade to nemusi byt predsa buducnost,ale minulost, nasa minulost :) ..Toš a bolo to pisane, aj ked nemam rad skatulkovanie, ako NSO - takze niektore "neduhy",co sa vramci zanru niekedy objavuju som bral ako dan zanru, ale zaroven aj vyhodu.Cize zaplava terminov, nijaky zjavny hrdina, ci nedostatok dialogov - bol zcasti umysel, zcasti nevyhnutnost.Osobne si ani neviem predstavit, ako by sa dala takato tema s takymto rozsahom napisat pri vacsej personalizacii hrdinu... A zase robit z toho vacsie dielo by bolo asi unavne pre ludi :)
06.12.2010
Šaňo aka Babcom
Taaakze... Som si to konecne precital - som totalne pozadu, viem... A musim povedat, ze je to bombove! Krasna trans-humanisticka space opera. Pripomenulo mi to Utriusque Cosmi od Wilsona (NSO2). Chapem, co bolo poviedke vytknute a ciastocne s tym suhlasim. Tiez som sa pozastavil nad temou energie a prezitia toho organizmu, mozno by stacilo to v poviedke nacrtnut a bolo by postarane. Mne sa praveze ten neosobny styl pacil - dokonca mi trochu vadilo, ked sa zrazu v dialogoch objavil nejaky muz a podobne, skor som si to predstavoval ako nejake entity, ktore sa medzi sebou rozpravaju. Co sa tyka zakoncenia: podla mna je to dost otvorene, je ale pravda, ze som ocakaval niekolko vysvetleni: kto bol povodny nepriatel (nerozuzlena zapletka) a mozno echa ostatnych lodi po tom milione rokov, kedze povodom to bol clovek a vedel, ze ostatne lode mohli prezit. Vdaka za zazitok!
16.02.2011
Šaňo aka Babcom
A prave o tom kecam s Ferom: nejak nam tam nepasuje to vytvorenie zaloznej kopie - najmae s tym navratom k trpasliku a podobne... co to bolo? trema??? nejake divne. okrem toho mi trosku nerealne pripada to, ze Noe sa stale poklada za nieco ludske. V mysli sa mi zjavuje nejaka direktiva, ktora mu nedovoluje prekrocit ludske myslenie. A ako to, ze sa sam nevnima ako boh?
16.02.2011
draculin
Tak este raz diky za pochvalu, chrochtam blahom :)) A co sa tyka otazok, uff. Ono poviedky nepisem tak, ze si vytvorim univerzum na 4 knihy a z toho urobim vytah - takze casto by bola odpoved vo forme: "Ehm, neviem.". Ohladom zachovania energie - uznavam, ale kedze tam je strasna spusta nevypovedaneho, v tom nepovedanom moze byt odpoved. Je to pisane skor socialne ako technicky, takze snad by sa tam nasla medzera. A ze ci sa necitil ako boh - zjavne nie. Ked si to vezmes, velka cast nasho sucasneho spravania vyplyva evolucne z nasich predkov a minulosti. Pokial bol Noe dalsiou, velmi extrapolovanou, formou ludstva - nieco ludske by v nom zostalo. A preto ta neistota (trema). Pochybnost o vlastnej vsemocnosti. Alebo naopak - logicke zhodnotenie faktu, ze pravdepodobnost uspechu nie je uplnych 100%, takze zaloha moze byt potrebna.
16.02.2011
jurinko
Mne sa ta zaloha praveze pacila. Noe sa vyvijal sam v hlbinach vesmiru. Mohol a mal predpokladat, ze ostatny zivot nezanikol (napriklad prave ti nepriatelia) a ze sa mozno vyvijali vdaka vzajomnej interakcii rychlejsie a/alebo dalej, nez on sam (co by mimochodom mohlo byt celkom pravdepodobne a mne osobne by sa pacilo, keby prisiel ako hura-masta-popici mocna entita a dostal by facku od este vyssej entity, ktora by bola iba castou omnoho vyspelejsej civilizacie ;-) ). Takze podla mna bola zaloha logicka..
16.02.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.