Mio a Rio - Kapitola Deviata

Desiate pokračovanie Mio a Rio.
Podporte scifi.sk
Lilly sa vo svojej izbe konečne spamätala, silným uštipnutím do ramena sa uistila, že rozhodne nie je mŕtva, znova podišla k obloku usilujúc sa zbaviť pocit, že namiesto nôh má pelendreky a chvejúcou sa rukou odhrnula záves. Pozrela dolu do záhrady a tam, kde predtým stála banší videla kľačať Rio. S obavami pozorovala ako jej priateľka berie do rúk oblečenie, ktoré tam zjavne ostalo po prízraku a odhadzuje ho nabok. Už-už sa chcela vybrať za ňou, keď začula jej tlmený výkrik a srdce jej vynechalo zo dva údery. Bola to však len sova. Lilly si vydýchla a s uľahčením sa oprela o podokenicu. “Všetko je v poriadku, je to len nejaký hlúpy vták, čo sa zamotal do starých handier“ pomyslela si a s podobnými myšlienkami vyšla z izby, po špičkách prešla domom, chvíľu postála pri dverách otcovej izby, aby sa uistila, či začuje jeho typické chrápanie a keď si bola istá, že spí ako zabitý, vyšla von do záhrady.
Tma už nebola taká hustá, východné nebo bledlo ako sa blížilo ráno. Lilly obišla budovu, dorazila ku kôpke šiat, ale Rio nikde nevidela. Prekvapene zastala. Nemohla ísť predsa do lesa. To by bolo číre šialenstvo. Lilly ten les nenávidela, už odmalička z neho mala panický strach a vyhýbala sa mu ako to len šlo. Občas, keď v noci nemohla spať počula odtiaľ podivné zvuky, akoby nešťastné tlmené náreky, chechotanie, mučivé zavíjanie hladných vlkov a nič a nikto ju nemohol presvedčiť, že sú to len konáre, s ktorými sa pohráva nočný vietor. Jej otcovi to však nevadilo, ale ona ľutovala, že musia bývať na okraji tak desivého miesta. Objala si ramená, lebo jej začínalo byť chladno a váhala. Má ísť za Rio, alebo nie? Ale možno nešla do lesa, možno sa len zľakla a šla a domov. Ak je to tak šla by tam úplne zbytočne. Aby mala čo robiť, kým sa rozhodne kľakla si ku kôpke šiat, v ktorej sa predtým premŕvala Rio. Chvíľu len tak preberala rôzne časti odevu, keď jej odrazu došlo, že ani jednu z tých vecí nepoznáva. Vstala a mračila sa na ne.
„To je divné, ale predtým som si bola istá, že drží v ruke moje šaty. Tieto, ale nie sú ani moja veľkosť.“
Lilly zodvihla zo zeme veľké nariasené šaty s hlbokým výstrihom, ktoré by jej určite nesedeli a mala pocit, že už vôbec ničomu nerozumie.
Rio sa predierala pichľavým podrastom, vlasy sa jej zachytávali medzi konáre nízkych stromov a ruky mala od všadeprítomného bodľačia samú ranu. Napriek tomu neúnavne napredovala, oči na stopkách, aby jej neunikol ani náznak pohybu v lesnej tíšine. Občas zovrela medzi prstami amulet a pár krát si vzdychla. Po sove nebolo ani pamiatky. Chvíľu si bola istá, že ju počuje, vybrala sa za zvukom, ale po pár minútach sa okolo nej znova rozprestieralo len hluché ticho.
„Protivný les, hnusné miesto.“ pomyslela si a prvý raz odkedy zmizla medzi stromami si pripustila, že možno urobila chybu. Zastala a chcela sa vrátiť. Obrátila sa smerom, ktorým prišla, ale cestičky zrazu nebolo. Dievčaťu zovrelo žalúdok. Žiaden záchytný bod, naraz netušila odkiaľ prišla, nemala potuchy kde je sever či juh a keď sa pozrela hore na nebo okrem spletených konárov stromov nevidela vôbec nič. Ani kúsoček oblohy, ktorá sa ešte len prednedávnom vyjasňovala ako noc ustupovala ránu. Rio sa neustále otáčala v zúfalej snahe nájsť aspoň dačo známe, niečo čo by jej naznačilo ktorým smerom sa má vydať.
Všimla si veľkú skalu podobnú ležiacemu medveďovi, ktorá jej prišla povedomá a vybrala sa k nej. Preskakovala jarky vyryté neznámymi ľuďmi neznámych čias, potkýnala sa o drobné kamienky, šmýkala sa na štrku a kým dorazila ku kameňu bola upachtená a celá spotená. Keď bola zarovno so skalou zodvihla zrak a prekvapene zalapala po dychu. Balvan v tvare medveďa stál ako nemý strážca vchodu akejsi mohyly, ktorú si dievčina vôbec nevšimla. Dokonca by dala krk na to, že predtým tam určite nebola.
„Miznúce hrobky, “v hlave jej zneli slová učiteľky dejepisu, slečny Amelie Fulbrightovej „ sú legendárne miesta posledného odpočinku obetí občianskej vojny, ktorá sa ako viete odohrala krátko pred založením nášho mesta. Hovorí sa, že sa zjavujú len určitým ľuďom, za určitého času a objavia sa len na jednu jedinú noc. Prirodzene je to len legenda, ktorá má s realitou len málo spoločného. Hrdinov vojen za tých čias spaľovali, takže nejaké mohyly absolútne neprichádzajú do úvahy. Slečna Roswitha, prestaňte fantazírovať a láskavo mi zopakujte, čo som práve vysvetľovala...Áno...áno v poriadku ... Zhodou okolností máte pravdu....“
Slečna Fulbrightová sa musela mýliť. Dievča hrobka záhadne priťahovala, hoci rozum jej navrával, že by radšej mala odtiaľ čo najrýchlejšie vypadnúť. Napriek tomu podišla bližšie a ešte bližšie až stála priamo pri vchode a bez rozmýšľania sa dotkla končekmi prstov práchnivejúcich dverí, ktoré sa pod jej dotykom rozpadli na prach a odhalili tmavý otvor do ničoty. Na jeho konci sa čosi zlatisto lesklo. Rio akoby priťahovaná neznámym magnetom prekročila rokmi zvetraný prah a temnota priestorov mŕtvych ju celkom pohltila.
Keď Mio vstúpil v teň deň do triedy zarazilo ho nezvyčajné ticho, ktoré v nej vládlo. Zarazene zastal a hodil pohľadom na tabuľku na dverách, aby sa presvedčil, či si nepomýlil miestnosť. Zvyčajne ho každé ráno víta hlučný smiech a hovor spolužiakov, ktorí sa medzi sebou bavia až do chvíle keď do triedy vojde učiteľ a pohľadom, prípadne otráveným napomenutím ich umlčí. Bol tu však správne.
„Čo sa to deje? Umrel niekto?“ spýtal sa svojich spolužiakov nahlas, keď prekračoval prah a namieril si to k svojej lavici. Nikto mu neodpovedal.
Ťaživé ticho vládnuce v triede prerušil hlasný vzlyk. Mio nadvihol zvedavo obočie a vybral sa za smerom odkiaľ zvuk prichádzal a takmer okamžite pochopil čo je vo veci.
Celandine Harperová sedela na kraji stoličky, tvár mala zaborenú v dlaniach a pomedzi prsty jej tiekli prúdy sĺz. Koldokola ju obklopovala celá trieda, niektorí na ňu hľadeli s ľútosťou, no väčšina bola podobne ako Mio len zvedavá. Celandine nemala ich sympatie.
„Gery, čo sa jej stalo?“ šepol Mio do ucha jednému z chlapcov. Ten len neurčito pokrútil hlavou a odvetil.
„Bohvie, rozrevala sa len čo sem dnes ráno prišla. Možno chce byť len zaujímavá. Bonzovaním si kamošov nezískala tak to skúša takto. Chápeš cez city.“ Povedal a poklepal si prstom po pravej kľúčnej kosti.
„Geryon Burby, srdce máš na ľavej strane.“ Pripomenulo mu jedno dievča stojace vedľa Mia otrávene.
„Nechaj si tie rozumy, Ashleyová.“ odvrkol jej zlostne a nahnevane si ju premeral.
„ Fajn. Ako chceš byť radšej tupý ako pavián, je to tvoja vec.“
„Prestaňte s tým.“ Zahriakol ich Mio, oboch obišiel a zohol sa k Celandine.
„Hej, Harperová.“ oslovil ju, ale dievčina nereagovala a nariekala ďalej.
„Už sme sa jej pýtali, ale nikomu neodpovedala.“ vysvetlila Susan Westová, vytiahla z vrecka deravú vreckovku a pokúsila sa ju nanútiť Celandine, tá ju však ignorovala.
„Mňa si nikto nevšímať nebude.“ Vyhlásil Geryon, surovo schmatol Celandine za ruky a usiloval sa jej ich odtiahnuť z tváre. Dievča chvíľu odporovalo, napokon sa však vzdalo a spustilo mokré dlane na lavicu. Pohľad na jej červenú opuchnutú tvár za obrovskými okuliarmi, s kvapkami sĺz na zahnutom nose nebol veľmi príjemný a deti sa len ťažko dokázali ubrániť súcitu. Zopár krát potiahla, vychmatla Susan z ruky vreckovku a hlasno sa do nej vysmrkala. Napokon huhňavým hlasom, ktorý prerušovala každých pár minút prehovorila.
„M....môj otec zmizol ... N...nikto nevie kam ... Išiel s..spať po v..večeri ... ako každý .. deň a potom ... potom ráno sme ho ... ne...nenašli v j..jeho izbe...“
Geryon mávol rukou.
„Prosím ťa, možno sa na vás len vykašľal. Takých bolo.“
„A...ale komorník...povedal, že .. že ho nevidel vychádzať z izby .... a p...pán Abbott stráži...stráži pri ...dverách ...každú ...noc.“
„Aha, tak asi ho zamordoval. Nespísal tvoj foter náhodou v poslednej dobe nový závet, v ktorom by mu odkazoval kopu peňazí?“
Po tejto Geryonovej poznámke Celandine bolestne zavyla, zaborila tvár do vreckovky, vyskočila spoza lavice pričom zhodila stoličku spolu s kopou svojich učebníc a vybehla z triedy, ani sa neobzrela.
„Burby ty si ten najhorší kretén akého som kedy stretla.“ Monotónne poznamenala Susan, ktorú už Celandinine problémy prestali zaujímať a nos mala znova zapichnutý do svojej knihy. Diana Ashleyová ho spražila zlostným pohľadom, tiež sa odtrhla od hlúčika obklopujúceho Celandininu lavicu a začala si vyberať z tašky knihy na blížiacu sa hodinu francúzštiny. Ostatní spolužiaci sa rovnako ako ona začali trúsiť na svoje miesta, no Mio stále prešľapoval vedľa Geryona a tá záhada mu neschádzala z mysle.
„Čudné, čo?“ oslovil ho jeden zo spolužiakov, chlapec so strapatými takmer bielymi vlasmi a nezvyčajne dlhým krkom.
„To áno.“ súhlasil Mio a dodal. „Ale dá sa to vysvetliť celkom ľahko nie? Asi tajne odišiel.“
„Vieš ....“ začal chlapec opatrne. “Môj otec vravel, že je to veľmi podozrivé. Nevedia si to vysvetliť. Komorník by dal krk na to, že pán Harper dom neopustil, navyše sa pred spaním ako vždy zamkol a dvere boli zamknuté znútra rovnako ako okná. Proste sa vyparil ako gáfor. Posteľ bola rozostlaná, takže si na sto percent nešiel ľahol spať. Hmmm. Asi by stálo za to si to prezrieť, čo poviete?“
Navrhol im so zábleskom v očiach. Mio si až teraz spomenul, že Arctur Hedworth, najmladší syn policajného komisára je podobne ako jeho otec posadnutý podobnými prípadmi. Povrávalo sa dokonca, že komisárovu neschopnosť dokonale maskuje vyšetrovateľský talent jeho sotva 12ročného synátora, ale väčšina mesta o tom pochybovala. Arctur na to nevyzeral, bol nízky a chudý, skoro sa strácal pred očami, ale Mio ho poznal dosť dobre a vedel, že mladý Hedworth je húževnatý a neobvykle odvážny. Bol to on, kto sa minulý rok odvážil vyliezť na strechu školy a zvesiť z nej zástavu a Mio dokonca niekde počul, že Arcturovi sa ešte za jeho škôlkarských rokov podarilo zachrániť vychovávateľku pred obrovskou kobrou, ktorá ušla z biologického laboratória, no to bola skôr len povera.
„Ja neviem...“ zaváhal, no Gery ho štuchol do ramena. „Nebuď strachopud, aspoň sa zabavíme.“
„Geryon, toto nie je žiadna sranda. Je nezvestný človek.“ Pripomenul mu Arctur dôležito.
Mio stále váhal. Toto nové tajomstvo ho priťahovalo, ale zároveň nemohol prestať myslieť na ostatné. Čo asi teraz robí Aisling? Už musí byť zúfalý a na zúfalého Aislinga nechcel radšej ani pomyslieť. O čo ide tomu kuchárikovi Esbenovi? Komu skutočne patrí jeho vernosť? A predovšetkým túžil znova získať späť knihu, ktorú mu vzala matka a prečítať ju od začiatku až do konca, napísal ju predsa jeho predok. Keď sa však pozrel do očí svojho priateľa Geryona, nemohol si nevšimnúť náznaky pohŕdania v jeho pohľade.
„ Určite si o mne myslí, že som zbabelec.“ Potriasol hlavou a silene sa uškrnul. „Tak fajn, nech je po vašom. Pôjdeme sa tam poobzerať, ale ak nás prichytia ....“
„Nikto nás neprichytí.“ Prerušil ho Arctur a len tak mimovoľne sa poobzeral po triede, či ich niekto nepočúva, no väčšina spolužiakov sa venovala dorábaniu domácich úloh a zbežnému listovaniu v učebniciach a nevenovala im pozornosť. Odrazu sa obrátil na Mia a šepol.
„Mimochodom, kde máš sestru? Väčšinou chodíte spolu.“
„Ona...spala u Lillian Drakeovej.“
„No, tá tu je.“ Poznamenal Geryon a ukázal smerom k predným laviciam, kde trochu poblednutá Lilly s prázdnym výrazom tváre hľadela z okna a hrýzla si spodnú peru. Vyzerala, že aj ona podobne ako Celandine sa každú chvíľu rozplače, napriek tomu sa Mio k nej vybral a ako kráčal rástla v ňom nervozita. Naozaj, kde je Rio? Prečo neprišli dievčatá spolu, keď u nej trávila noc? Podišiel k nej a zozadu sa dotkol jej ramena. Lilly zhíkla, vyskočila a takmer prevrátila lavicu, rýchlo sa však spamätala roztržito Mia pozdravila, hodila sa na všetky štyri a začala zbierať učebnice, ktoré jej popadali na zem. Chlapec sa zohol, aby jej pomohol a pritom pošepkal.
„ Kde je Rio?“ Lilly naňho prekvapene vyvalila oči a zahabkala.
„ Neprišla?“
Mio len pokrútil hlavou a ďalej na ňu spýtavo hľadel. Lillian vyzerala, že jej je zle a chvíľu obaja mlčali (na popadané učebnice úplne zabudli) akoby každý čakal kedy začne rozprávať ten druhý. Napokon napäté ticho medzi nimi prerušil príchod slečny Allenovej do triedy a krátko predtým ako ich nahnala späť do lavíc, pošepla Lilly Miovi nenápadne, aby si to učiteľka nevšimla:
„Naposledy som ju videla včera večer. Myslím ... myslím, že šla do lesa.“
Mio sa po týchto slovách len s ťažkosťami dokázal sústrediť na francúzštinu, a hoci to bol jeho obľúbený predmet a zvyčajne v ňom vynikal, dnes kazil, čo sa dalo.
Nemohol sa dočkať konca vyučovania a keď konečne prišiel, vybehol zo školy skôr než si zvyšok jeho spolužiakov vôbec stihol uvedomiť, že zazvonilo. Nevšimol si však, že ho z jedného z polozastretých okien na poschodí pozoruje pár pozorných očí, ktoré po chvíli zmizli za závesom.

damian ondrejkovičová

damian ondrejkovičová

Diskusia

jurinko
Vydaj to, chcem si to precitat naraz, nie po jednej kapitole co dva tri mesiace ;-) Dal som 8
08.06.2010
Stano Lacko
No pripravujeme to, ze ked ide o nejaky cyklus, tak pri poviedkach, bude odkaz na predchadzajuce a nasledujuce diely, ak uz su publikovane a samozrejme nahrane na server.
08.06.2010
Stano Lacko
Hehe cim lepsia poviedka, tak menej poznakom ku nej ;-)
10.06.2010
damian ondrejkovičová
:) ja by som to rada vydala, ale ako chudobný študent musím ešte šetriť :D
10.06.2010
jurinko
Inac, je super, ze sa zmobilizujete a poslete 3 poviedky za 3 dni, len skoda, ze potom je zasa tri tyzdne mrtvo. Nedate mi prava klikat na pridavanie dalsich poviedok? Kazdy utorok a piatok trebars? Hm? :-)
26.06.2010
Stano Lacko
No to by nebol zly napad! Sano?
27.06.2010
Aldeberan
som za! nech zije novy poviedko-overlord jurinko!
30.06.2010
jurinko
:-D Nebolo to prilis epicko-fantasticke zvolanie? :-D
30.06.2010
damian ondrejkovičová
pridávam aj svoj epicko-fantastický súhlas :D
30.06.2010
jurinko
Uz len Sanov epicky suhlas chyba a mozem sa na to vrhnut ;-)
05.07.2010
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.