Kal sa posadil na stoličku za kuchynský stôl veľmi pomalým pohybom a keď dosadol, schoval si tvár do dlaní. Kuchyňa bola prázdna rovnako ako celý byt a on tam sedel, ani sa pomedzi prsty nedíval pred seba, iba sedel a bol ticho. Nehybne. Možno mal pocit, že na neho padajú steny, možno mal pocit, že je už v takej hroznej kaši, že v horšej už ani nemôže byť... Sám sa v tom nevyznal. Po piatich minútach nedokázal potlačiť už ani jednu slzu. Rozplakal sa. Päsťami si ťahal vlasy na spánkoch, nariekal a ani sám nechápal, kde sa v ňom berie toľká trúfalosť plakať... Všetko potrebovalo ísť von. Všetky tie krivdy, čo na ňom boli napáchané, každá bolesť, čo sa nedala schovať. Pre slzy ledva videl, keď vstal, aby utiekol z tohto miesta, sám pred sebou. Zakopol o stoličku, tá s treskotom spadla na zem. Vybehol k dverám, no vzápätí... ONA... Zjavila sa vo dverách. Kal sa s ňou skoro zrazil. Zafňukal. Kde môže teraz schovať svoj plač? Počula ho? Vidí ho? Hanbil sa.

„Kal, čo je s tebou?“ vyvalila na neho Juna oči. Kal sa prudko obrátil chrbtom, aby ho nevidela, no bolo neskoro. Chytila ho za plece a ten dotyk tak hrial... Zaťal zuby a vypadla mu posledná slza. „Čo sa stalo?“ postavila sa pred neho so záujmom v očiach. Starostlivo ho pohladila po líci... Ľutovala ho a hádala, čo sa mu tak mohlo stať. Tušila to však. Zovieral pery a hľadel do zeme. Tichá slza kvapla z jeho brady. Tú ďalšiu už zachytila palcom, vnorila mu prsty do vlasov... Zmätene zacúval. Pokrútil s nesúhlasom hlavou... Hľadel jej hlboko do očí. Oprel sa o stenu a zúfalo povzdychol..

„Nie, ty ma nemôžeš ľúbiť...“ krútil hlavou a chytal sa pritom za ústa, akoby to ani nechcel povedať, no snažil sa tomu porozumieť, analyzovať to. Juna videla, že chce hovoriť ďalej a tak ho neprerušovala. „Nezaslúžim si tvoju lásku... Ja som obyčajný človek s chybami a ... vieš, že sa to všetko raz skončí a zobudíme sa z tohto sna. Nemôžeš ma ľúbiť... To proste...“

„Pssst.“ Priložila mu prst na ústa a postavila sa k nemu. „Môžem robiť čo chcem..“

„A vieš, čo je najhoršie? Že v tomto svete plnom krutosti som sa aj za zaľúbil do jedného anjela...!“ urobil veľké oči, akoby v zúfalej prosbe. Zvlhli mu oči a pery sa zachveli. Hlboko sa nadýchol a zatvoril oči, hovoriac: „Zaľúbil som sa do teba... Veľmi, veľmi, veľmi...“ a sklonil hlavu.

„Ah,“ povzdychla ona. Hneď ho musela pobozkať... Akoby to bola posledná minúta ich života. Zdvihla mu bradu a vtisla sa na jeho pery, oddane a ponúkajúc samú seba večnosti a zatratenosti, len aby mohli byť s ním a vykúpiť si tento bozk a mnoho ďalších... Nebránil sa. Hlboký bozk bol stále vášnivejší a ako schli slzy, tak stúpala ich vášeň...

Dlho sa hral s jej perami, hladil jej chrbat a telo, objímal a nechcel pustiť, akoby silou bozku chcel zastaviť tikot hodín a oživiť tlkot svojho srdca. Zrazu ju držal za ruku a bežal spolu s ňou po pláži, zanechávajúc za sebou stopy, ktoré zmyla voda i čas... bezstarostný smiech sa ozýval do diaľky a oni nevideli žiadne prekážky, iba jeden druhého. Miloval sa s ňou v tráve, keď sa stmievalo. Pomaly a hlboko, ležal na nej, vnáral sa do nej, vzdychala, vlnila sa... Neopísateľné pocity lietali jej telom, keď si s ňou prekrížil prsty a nechal sa unášať spolu s ňou... A keď si po neho v noci prišli, aby ho odviedli na miesto bez návratu, dlho mu držala ruku, nechcela pustiť a plakala. A on plakal s ňou. Strácal sa v tme a ona volala jeho meno. Bil sa za ňu a prosil o odpustenie, na kolenách sa v krvi váľal, len aby ho pustili znova k nej. Dal za ňu život.

No teraz... teraz ju stále bozkával stojac v kuchyni vo dverách, starosti boli preč, každé jedno mätúce zúfalstvo a plač. Usmiala sa... Pery jej horeli. Oprel hlavu o stenu a vychutnával si pohľad na ňu, keď ju prestal bozkávať a ako ju poznačili jeho ústa. Pokúsila si dlaňou schladiť líca, ale nešlo to. Horúčosť vychádzala zo srdca. Posadila sa na miesto, kde pred chvíľou sedel a sledovala ho, ako sa motá okolo kuchynskej linky. Pred chvíľou jej povedal, že ju ľúbi... Poznačilo ju to veľmi príjemne... Otváral šuflíky, hľadajúc príborník. Mal široké plecia, husté blond vlasy a len čo sa otočil k nej, zakotvila pohľadom na jeho plných perách.

„Čo je?“ zasmial sa s príborom v ruke a oprel sa o linku. Mala prižmúrené zelené oči, poloúsmev na krásnych perách a jemné ruky zamyslene zložené pod bradou. Neľutoval, čo urobil a neľutoval, že sa ich cesty skrížili. Chcel by ju znova a znova. Miestnosťou sa ozýval iba ich prerývaný hlboký dych. Nevedel zatvoriť ústa. Bola krásna. Vyžarovalo to z jej srdca. Zahryzol sa do pery. Prehrabol si vlasy. Aj zabudol, čo vlastne chcel. Položil príbor na linku a podišiel k nej. Vzal ju za ruky, vytiahol na nohy a vášnivo pobozkal...

Zatvorila v bozkoch oči a videla ho na člne, ako vesluje kamsi od brehu, ďaleko, do tmy a hmly... Kývala mu, no zdvihol sa vietor a v duši pocítila, že sa už nevráti.

„Kal! Kal vráť sa!“ kričala, skákajúc na brehu. Nepočul ju. Mizol jej pred očami. „Kal!“ kričala znova. Rozbehla sa do vody, pokiaľ jej to hlbka dovolila, volajúc jeho meno. „Nie! Kal, vráť sa! Prosím, vráť sa!“

Odtrhla sa od jeho pier. Prekvapene na ňu pozrel. Mala vydesené oči. Stuhla. „Ty zomrieš...“ šepla.. Otvoril ústa. Akoby mu prečítala pár slov z knihy jeho života. Zosmutnel. „Však je to pravda?“ zažmurkala.

„Je,“ vydýchol. Bez slova sa otočil a pomaly vyšiel z miestnosti. Šla za ním. Nasledovala každý jeho krok v tomto šokujúcom poznaní, čo jej vzalo dych viac ako jeho láska. Videla ho, ako popri stene prešiel do spálne. Videla ho, ako sa zúfalo posadil na posteľ a ľahol si. Videla ho, ako sa díva na strop a mlčí. „Nie, nechcem, aby si sa trápil a aby si cítil bolesť..“ sadla si k nemu. Jeho oči si našli jej. Vnáral sa do nich pohľadom ako do lesných studničiek. Prstami si našiel jej ruku a zovrel jej dlaň. Končekmi prstom blúdil po jej ramene, nespúsťajúc z nej oči. Zachvela sa... vo vášni a túžbe po ňom, držať ho a mať ho pri sebe, v sebe, dlho a navždy. Sklonila sa nad ním a od krku mu pomaly začala rozopínať gombíky na košeli... Odhaľovala jeho hruď a pozorovala, ako dýcha... Dýcha... Usmiala sa. Cítila jeho vôňu, ktorá ju rozpaľovala ešte viac. Perami bozkávala všetko na jeho tele, čo odhalila... Nechala ho vzdychať, zovierať plachtu v dlaniach a šepkať slová lásky. Keď ho vyzliekla celého, obrátil ju na chrbát a vzal si ju. Rýchlo začal a pomaly pokračoval. Pozoroval jej v očiach, ako ju miluje. Aj ona pozorovala v jeho očiach, ako ho miluje... Milovali sa. Doslova a do písmena. Vedľa postele sa rozhoreli sviečky, zo stropu padali lupene ružových ruží, záclona viala vo vánku,keď do nej prenikal, bral si ju, trel, miešal pot ich tiel v jedno, tak ako spájal telo i dušu. Kričala jeho meno, opakovala ako ho ľúbi a mocno ho držala, aby nikdy nikam neodišiel. Za oknami svietil a praskal bizarný ohňostroj, vrcholiaci v ich rozkoši. Padal s ňou do perín, vstával a znova ju miloval. Nemali jeden druhého dosť. Nikdy sa to neskončilo...

Keď ho našla ležať v nemocnici, mal zatvorené oči a spal. Vedela, že ju aj tak počuje, vidí a vníma, cíti. Sadla si k jeho posteli a vzala jeho ruku do dlane tak, ako on nežne bral jej... Odhrnula mu vlasy z čela.

„Dám tie kvety do vázy,“ vyrušila ju sestrička, berúc kvety zo stolíka pri dverách. Juna tíško prikývla a znova hľadela na neho. Vedela, že aj keď nerozpráva, on ju počuje, pretože jej vždy rozumel, vypočul ju a bol jej oporou. Teraz je ona oporou jemu. Hruď sa mu pomaličky nadvihovala, keď plytko dýchal.

„Milujem ťa.“ Vypadlo z nej zrazu a potlačajúc slzy sa pozrela von oknom. Nie, nesmie plakať. Veď láska nie je utrpenie ani bolesť, spomenula si, ako jej vravieval. Premenila slzy na úsmev a vtedy otvoril oči a pozrel sa na ňu.

„Ahoj...“ vyjachtal a jemne sa usmial. Jeho dlaň zovrela tú jej. Stisla mu ruku a pohladila ho po líci.

„Neexistuje dobro ani zlo. Všetko je to iba vec toho, ako sa na to díva myseľ,“ šepla. Vedel, o čom hovorí.

„Bez tmy niet svetla,“ doplnil ju. Sklonila sa nad ním a dala mu bozk na pery. V bozku sa s ním hojdala na hojdačke pred domom... Červené slnko zapadalo za kopce v diaľke za záhradou. Hojdali sa a bozkávali. Smiali. Túlili k sebe, hriali sa telom... Stúpali spolu do výšok, do oblakov, tancujúc v ďaždi, medzi kvapkami, pijúc vodu zo svojej nahej pokožky. Boli od seba tak veľmi ďaleko, na opačných brehoch rieky, a predsa tak blízko. Láska bola ich snom, v ktorom žili... a nikdy sa z neho nechceli prebudiť.....

Kal sledoval deti, ktoré sa hrali na lúke pred ním. Sedel na lavičke v parku, bokom sa opieral o operadlo a objímal si kolená. Na oblohe sa zhlukovali čierne mraky a kde v diaľke hrmelo. S bradou na kolene sledoval chlapcov, ako kopú do lopty a behajú za ňou sem a tam, prekrikujúc sa. Pousmial sa. Dávno sa už takto nevybláznil a ani nevie, či sa niekedy ešte takto bude smiať. Úsmev z jeho tváre zmizol, odkedy Juna odišla. Alebo odišiel on? ... Nevedel si spomenúť. Vedel však, že niečo zlé sa prihodilo a nešlo to vrátiť späť. Aj nad jeho dušou sa zmrákalo... Objavovala sa v nej krutá čierňava. Privrel oči a predstavil si Junine bozky, jej pohladenia a dotyk zamatovej pokožky... Lopta trafila operadlo vedľa neho. Kal sa strhol a vyplašene pozrel na decká.

„Prepáčte,“ zvolal jeden chlapec. Kal sa usmial, postavil sa, vzal loptu a hodil im ju. „Ďakujeme.“

„V pohode,“ mykol plecom a obzrel sa k aleji. Stála tam Juna. Vzdialená, uprostred chodníka medzi stromami, vlasy jej viali. Kal otvoril ústa. Díval sa na ňu a ona na neho. Nemohol uveriť tomu, že je tu... Dvihol ruku, že jej zamáva, vedel, že ho vidí, ale ona sa obrátila a potichu odchádzala.

„Počkaj!“ zvolal a rozbehol sa za ňou. „Juna!“ volal a utekal, no ona odchádzala, mizla, až sa mu úplne stratila pred očami. Zadychčane sa zastavil a díval sa zo strany na stranu. Kde je? Srdce mu bilo ako divé. Spotil sa, zbledol, udychčane sa zatackal a chytil sa za hlavu? To sa mi len zdalo..?

„Čo sa deje?“ chytila ho Juna za ruku. Kal otvoril oči a pozrel sa do jej tváre. Sadol si a pobozkal ju. Bola tu. Nezmizla. Udivene na ňu hľadel a ona na neho. Mocno ju objal. Juna vyvalila oči. Nerozumela jeho strachu a tak by vedela, čo sa to s ním v poslednom čase robí...