Prečo čítať Dana Browna?

Alebo inak; má čo priniesť ďalší príbeh o profesorovi Langdonovi? Prekvapivo áno, hoci asi viac prinesie samotnému autorovi než čitateľovi.

Fanúšikovia Dana Browna vedia, že v jeho knihách sa rada opakuje tá istá téma – vzťah cirkvi a náboženstva. Až nadobúdam dojem, že pre Browna je toto vyslovene osobná otázka, o ktorej rád premýšľa, hoci vždy dospeje k tej istej odpovedi – niečo tam vonku je, ale človek to nevie obsiahnuť. Na to treba aj vedu, aj vieru, hoci bez organizovaného náboženstva. Čitateľ môže (ne)súhlasiť, ale to je tak všetko.

Prečo potom čítať Browna?

Jeho knihy sú v podstate o tom istom, schematické, rovnako štruktúrované. Pôvod nevypadáva z tejto schémy, čo mu škodí. Zvraty v knihe sú priehľadné, rozuzlenie si všímavejší čitateľ domyslí príliš skoro. Ani tých hádaniek tu nie je až tak veľa. Langdon je mimo svojho poľa pôsobnosti, v podstate je v príbehu zbytočný. Stala sa však z neho značka, podobne ako z Indianu Jonesa, takže Brown už ťažko napíše niečo bez neho. Štýlovo navyše Brown nedospieva. Práve naopak. Začína byť rozťahaný a až prehnane melodramatický.

Nevadí mi to. Langdon je semiotik, profesor umenia, „kolega“ z odboru a a aj môj odbor si zaslúži hrdinov. Hoci keby reálne existoval, každý nadšenec Eca by ho zmietol zo stola. Aj bez titulu. Ale Brownove písanie je čistý escapizmus, čistá fantázia, tam je to dovolené.

Fanúšikovia ho čítajú preto; ide o schému, ktorú majú radí, ktorá je pre nich zábavná. Stereotyp? Možno. Archetyp? Takmer.

Langdon je totiž typologický hrdina – tí sa nezvyknú meniť. Nezvyknú sa meniť ani štruktúry ich dobrodružstiev. Ale to je presne dôvod, prečo sa k nim vraciame.

Odhliadnuc od toho, Pôvod je zaujímavá kniha. Kvôli téme. A žánru. Brown sa tu oblúkom vrátil k čistokrvnému technotrileru, ktorým začínal (Digitálna Pevnosť, Bod klamu a aj Anjeli a démoni). Niežeby sa od neho veľmi vzdialil, aj Inferno malo ten nádych. A aj tie ostatné knižky, ktorým síce chýba vedecko-fantastický element, ale štruktúra a štýl je rovnaký.

Treba priznať, že práve čistokrvné technotrilery mu idú najlepšie. Bodaj by nie, ide predsa o žáner, ktorý bulvárne spracováva aktuálne vedecké objavy.

Tu je to jednoduché; vedec vynájde umelú inteligenciu a za jej pomoci robí komplexné simulácie a modely. A tak skúma evolúciu ľudstva. Na čo príde, nie je ťažké si domyslieť. Tak ako nie je ťažké si domyslieť, kto ho zabil a prečo. Zaujímavejšie je všetko ostatné.

Treba si však pamätať, že Brown na dejiny vedy a náboženstva nazerá veľmi osobitne, vyberá si len tie „čerešničky“, ktoré vytvárajú dobrý konflikt pre príbeh, a rád ohýba fakty. Nesmieme ho preto interpretovať doslovne, ale o to tu nejde. Nepíše filozofický traktát ani vysoké umenie. Píše provokatívne, a ak vás vyprovokuje k zisťovaniu, hľadaniu a rozmýšľaniu, je to len pridaná hodnota.

A v tom je Brown najlepší. V cherrypickingu. Lebo si vyberá lokácie, artefakty, teórie a umenie, ktoré sú zaujímavé. Pôvod môže slúžiť ako turistický sprievodca súčasným španielskym umením, ako vstupná brána k Blakovi. Jeho prvých sto strán je len beletrizovaná snaha vysvetliť, ako funguje moderné umenie. Niečo, čo by sme inak našli v odborných časopisoch, pretavené do populárnej, „nízkej“ formy, zjednodušené, aby tomu rozumel každý. Až si hovorím, že či to celé nie je skutočný zmysel, či to naozaj niekto dokáže oceniť. Verím, že áno.

Browna sa oplatí čítať. Stačí len jedna, možno dve knihy, potom to je stereotyp. Fanúšikom nebude prekážať, to je presne dôvod, prečo ho vyhľadávame. Ale aspoň sa snaží v každej novej knihe prihodiť niečo naviac. Nie vždy to vyjde (Stratený symbol). Pôvod je našťastie ten druhý prípad. Ak aj knihu prekuknete, má čo ponúknuť. Je to dobre napísané? To nie, ale je to zábavné.

Celkové hodnotenie: 65%