„Kde som to doriti dal?“ zúfalý Trevor sa prehrabáva medzi zošitmi s receptami. „Šetko tu mám, len ten jeden poondiaty, ktorý práve potrebujem, tu neni! Aaaa,“ zareve a labami si pokrčí dlhé ušiská. S hlasným fučaním sa zvezie na zem. Pohľadom zavadí o darčekovú tašku vedľa kuchynskej linky. Žľazy v ústach už na základe predstavy začnú produkovať sliny. Trevor silno preglgne. „A čo,“ načiahne sa a z tašky, pôvodne určenej niekomu inému, vytiahne fľašu kvalitného karibského rumu. „Tento týpek vedel jak na to,“ pohladí nápis A.H. Riise a odštopľuje vrchnák. Poriadne si uhne a slastne odfukne.

Tóny banánov a sušeného ovocia mu naladia chuťové bunky a on sa znova s vervou púšťa do pečenia.

Prehľadáva skrinky s hrncami a miskami, ale nič tam nenachádza. Zronene pozrie do umývadla a keď zbadá tu horu neumytých riadov, takmer sa rozplače. Mal by si už konečne zadovážiť umývačku riadu. Odvráti pohľad a rozhodne sa, že než sa do toho pustí, musí sa posilniť. Ďalší glg rumu ho presvedčí, že si má najskôr nachystať ingrediencie.

„Takže,“ hovorí si sám pre seba, „múka, vajcia, cukor, orechy...“ s nádejou, že si spomenie na všetky, vyratúva tie, ktoré už má na linke. Začne pripravovať cesto. Ale tu zistí, že mu čosi nesedí. Stojí nad magľajzom v miske a premýšľa, kde sa stala chyba.

„Ale veď, to malo byť oranžové. Aj chuť je iná,“ znova siahne po fľaši, či sa mu reku nenapraví chuť. Opáči z cesta a pokrúti hlavou. Chytá sa ho panika. Koláče nepiekol už dlho, chce sa dostať do formy. Ale teraz je výnimočná situácia, tak ako ten koláč. Príde Eliška, jeho drahá Eliška. Musí ho spraviť tak, aby bola z neho unesená.

Vtom mu v hlave skrsne nápad. Vie, kde nájde recept. Ale nebude to ľahké. Zajko sa odtacká do izby, otvorí skriňu. Chvíľu do nej hľadí, zbiera odvahu. Je to jediná možnosť.

Oblečie si ochranný oblek, ktorý nosil ešte ako dieťa. Na pupku ho už nezapne, ale inak mu sedí celkom dobre. Darmo, nikdy nebol vzrastom veľký zajac. Práve preto musí podstúpiť túto misiu, aby sa Eliške zapáčil.

Na hlavu si nasadí prilbu, uši tadiaľ ledva prevlečie, zdá sa, že okrem brucha mu jediné trochu podrástli. V labe zovrie zbraň. Uteká do kúpeľne a nabije ju.

Hodí na seba posledný pohľad do zrkadla a vyrazí.

Vonku ho ovalí teplo. Po dlhom čase bude na Veľkú noc slnko. Dedinka je plná, každý chodí po návštevách a chystá sa jarmok. Rozkladajú stánky, pripravujú tovar. Trevora odprevádzajú začudované pohľady. Ale on na ne nedbá. Keby vedeli, kam sa chystá, pochopili by.

Keď príde k domcu, zaváha. Nazrie cez okno, zbraň pripravená. Zdá sa, že v dome je pokoj. je čas obeda, možno spí, pomyslí si a stlačí kľučku. Opatrne vojde dnu. Srdce mu divo bije. Po pamäti sa vyhýba parketám, ktoré vŕzgajú. Keby ho začula... ach na to nechcel ani pomyslieť.

Skontroluje chodbu. Prázdna. Pozrie doprava do obývačky. Ticho. Odplíži sa do kuchyne. Už ju tam vidí, kniha receptov, hrubočizná, vystavená na čestnom mieste.

Trevor, poháňaný dychtivosťou, si nevšimne, že mu okraj obleku, ten, ktorý nezapol na bruchu, zavadí o obrus na stolčeku. Ako postupuje, obrus ťahá za sebou. Vázička s narcisom sa nebezpečne blíži k okraju, až...

TRESK!

Zajko sa splašene obzerá, vidí galibu na zemi.

„Je tu niekto?“ ozve sa starý hlas.

Krv mu stuhne v žilách, nemá veľa času. Schmatne knihu a otočí sa na útek. Vtom zamrzne. Vo dverách stojí zajačica. Oči sa jej od radosti zväčšujú.

„Trevorko môj. Ja som vedela, že prídeš,“ vystrie laby k nemu.

Trevor na ňu namieri zbraň. „Mňa nedostaneš!“

„Ale čo to táraš, tu si sadni, mám plnú chladničku. Vieš napiekla som i z toho i z toho, koláče, šunku, rezne, lebo veď kupači. A potom, tušila som, že prídeš, veď na Veľkú noc si ma nikdy neobišiel. Ale, zlož tú pištoľ, pondelok je až za dva dni.“

Trevorovi sa trasie ruka, prst na kohútiku. „Ja nejdem jesť, babka,“ ozve sa rozhodne.

Babke úsmev zamrzne. „Ako to?“

„Prišiel som si iba po recept. Na tvoj najlepší koláč.“

„Joj, prečo si to nepovedal hneď? Chceš zase ohúriť nejaké dievča, pravda?“ Babka zavrie dvere a nebezpečne sa priblíži. Na tvári jej pohráva široký úsmev, ktorý vôbec nevyzerá prirodzene. Oči rozšírené, akoby v hlave kula diabolské plány, ako dostať do Trevora čo najviac jedla.

Trevor odstúpi, zbraň stále namierená.

„Daj si aspoň zákusok,“ ukáže na tácku na stole.

Trevorovi sa zbehnú slinky, ale pokrúti hlavou.

„A čo tuto v chladničke?“

Trevor využije moment, keď sa mu babka otočí chrbtom. Schmatne knihu receptov a uteká ozlomkrky preč. Vydýchne si až na ulici, kde už je jarmok v plnom prúde. Vie, že ho babka nebude prenasledovať, ale aj tak sa tam cíti bezpečnejšie.

Zrak mu padne na stánok s kuchynskými potrebami. Ručne vyrábané drevené varechy, misky. Ale jeho zaujme niečo iné. Lesklý hrniec s mosadznými rúčkami. Priam sa vidí v jeho odraze. Ako zhypnotizovaný ho zdvihne labou a obzerá. Je taký čistý.

„Parádny, čo?“ ozve sa predávajúci. „Máme rôzne veľkosti. Fakt za dobrú cenu. Také inde nekúpite. A keď vezmete tri, dám vám aj zľavu,“ vyjednáva.

Vtom sa Trevor spamätá. Rýchlo odloží hrniec naspäť, pevne zovrie v labe recepty a odkráča šomrajúc. „Basomti! Títo šmejdi s hncami... to je ako moja babka s jedlom. Idem si ja kadeľahšie.“

A predstaví si poloprázdnu fľašu rumu, ktorá ho už v kuchyni čaká.