„Kamaráti moji, to boli časy. Keď ma na mojej ceste sprevádzal odvážny Aldebaran a striehol na moje prešľapy. Teraz,“ povzdychol Bengon nad svojou márnotratnou obľubou spomienkového optimizmu. „Teraz je čas splatiť svoj dlh.“

Natiahol sa ku jedného s dlhých listov paprade a končekmi prstov precítil kontúru prírodných vzorov. Odolná a pevná kutikula v jeho mysli budila spomienky na zelenú planétu, plnú života. Za závojom nejasnosti však nedosiahol na spomienku, ktorú si chcel vybaviť.

„Si si istý, že to bol Aldebaran? Ten starý ožran, čo pri každej príležitosti nafukuje hruď? Ten by sa na teba vyprdol. Odkedy ho poznáme, uteká len za slečnami Plejádami,“ ozval sa hlas jedného listu lopúcha.

„Bol to on,“ Bengon sa nedal. „Keď sa nadýchol, roztiahol nozdry ako plemenný býk a zreval z plného hrdla, všetci utekali.“

„A čo si robil zatiaľ ty?“ pridala sa do debaty drzá stonka golfového trávnika.

„Ja som...“ snažil sa spomenúť, no myseľ mu halila hmla. Husté kravské mlieko, s vysoko percentnou smotanou, rozliate do všetkých kútov jeho mysle.

„Tvoja hlava si to len nahovára. Už sama nevie čo je realita a čo sen.“

„Dnes si nejaká drzá, papraď.“

„A včera som bola len nemým listom. Haha!“ ten smiech sa akosi divne ozýval v stenách dutiny lebečnej.

Bengon sa rozhliadol po svojom domove. Skromný ihlan, miesto posledného odpočinku faraónov pred cestou na večný odpočinok. Premýšľal, aká civilizácia dokázala postaviť tak dokonalý objekt uprostred kozmu. Čo vedel, široko ďaleko nebol žiadny zdroj nano-kryštáľu.

„Počuj, kamarát. Nechcem ti kaziť deň – a niežeby tu bolo možné nejaké striedanie dňa či noci badať – mal by si si nachvíľku oddýchnuť a popremýšľať nad tým čo máš v hlave,“ skočil do diskusie brečtan so svojim piskľavým hlasom.

„Ó, áno. Zachraňoval som aj deň, aj noc. Ešte keď som bol jedným zo Strážcov vesmíru...“

„Tak, ale to si už prehnal. Papraď,“ trs trávy sa ohol v jemnom záchveve vetra a pokynul na kolegu. „Je tvoj!“

„Ja som vám vravel, že na takýto stupeň poškodenia bude tá prilba pôsobiť zmätočne.“

„Stupeň poškodenia?“ Bengon sa strhol a dlaňami sa oprel do pevných stien pevnosti.

Papraď rozšelestila svoje listy a vypustila do vzduchu obláčik výtrusov. Ten sa točiť okolo jednej osi a postupne začal bezradnú bytosť hladiť po predlaktí.

„Pamätáš si na včerajšok, Bengon?“

„Pamätám si,“ zamyslel sa a obzrel sa ku hviezdam. „Aldebaran...“

„Ten je na tom mieste už tisícročia, nechce sa mu inam. Zlenivel na staré kolená. Obor jeden začervenalý. Naozaj si na nič nespomínaš?“

„Vidím len hmlu. Matný obraz spomienok, z ktorých sú len prázdne siluety.“

„Daj si dolu tú prilbu. A pozri sa na svet vlastnými očami.“

Bengon poslúchol a nadýchol sa čerstvého vzduchu, plného vlhkosti a arómy ozónu. Otvoril oči a zháčil sa.

„Kde to som? Kto ste?“ vykríkol a odtiahol tvár od láskavej ruky rastlinnej bytosti. S rukami prikovanými k fotosyntetizujúcemu lôžku tam ležal úplne bezbranný. Nebo, plné hviezd mu pripomínalo domov. Tú krásnu zelenú planétu.

„Len pokoj Bengon, skús nahliadnuť za závoj. Tam nájdeš svoju minulosť,“ rastlinný organizmus začal znieť o niečo nástojčivejšie.

Oblapil pacienta okolo krku a zľahka stiahol stonky plné chlorofilu. Bengon vypúlil jazyk a vypleštil oči.

Sledoval hviezdnu scenériu až kým mu oko nepristálo na jednom malom svetlom bode. Prieduchy rastlín sa rozšírili a vypučali doteraz skrývané súkvetie.

Závoj sa začal odhaľovať. Spomienky na domovinu. Biele mlieko stekalo po stenách spomienok a obnažili prvú detskú spomienku na domov.

„Go go, Power Rangers!“ melódia sa rinula do jeho mysle rýchlejšie ako serotonín, ktorý jeho mozog už dlhé dni nezakúsil.

Papraďové ruky povolili zovretie a uvrhli Bengona do hlbokého spánku.

„Skúsime to zajtra. Aj keď z tohto pozemšťana zrejme nič podstatné nevypáčime.“

A Aldebaran zafunel hrozivým výdychom plazmy.