Pomalým krokom sa blížil k chatrčiam, ktoré stáli na brehu mora. Chodidlá sa mu v premočených topánkach z hovädzej usne na machom a riasami obrastených skalách šmýkali a kolená sa mu podlamovali únavou. Za sebou ťahal sivasté chápadlo, ktorého dĺžka presahovala aj najvyšší obetný stĺp v osade. Tvor, ktorému patrilo, musel byť nesmierny.

"Mama!" zakričal Tichomír, keď zočil cudzinca.

Matka vykukla z chatrče práve vo chvíli, keď cudzinec s námahou odhodil svoju ťarchu a konečne únavou odkväcol na zem.

*****

Keď sa cudzinec prebral, nestačil sa diviť. Ľudia okolo neho mali tmavé vlasy a obrvy; muži tmavé brady a holé hlavy, ženy tmavé vlasy a tmavé oči. On sám mal belasé oči a dlhé svetlé vlasy. Ich reči nerozumel, no narozdiel od jeho tvrdej materčiny znela mäkko a jej slová, vyslovené vysokými krásnymi hlasmi domáci priam spievali. Hriali ho pri srdci.

Napojili ho a dali mu zajesť chleba, ktorý bol neporovnateľne lepší, než bol ten, ktorý poznal zo svojej domoviny.

Ošetrili mu rany, kým hrýzol do drevenej palice a potom mu dali napiť tuhej pálenky, ktorá nemohla byť vzdialenejšia medovine, ktorú pijával so svojimi synmi. Ale tá sila, ktorá sa mu z nej rozliala do žíl!

Cudzinec sa im predstavil ako Einar; popil s nimi znovu, chápadlo spálil, ich reč sa naučil, ženu si tu našiel, za svoju ju pojal a deti s ňou splodil.

A nik mu inak, než Einar Žltý nepovedal a bol by medzi nimi žil šťastne až do konca dní, keby niet tej Radkovej zlomenej hnáty.

*****

Toho rána, ako vždy, chlapi vstali, opláchli sa v dažďovej vode, vzali do rúk jeden luk a šípy, iný zas oštep, či nôž a vyrazili na lov.

Len Radko, ktorý od súmraku koštoval nový sud pálenky, mal krok akýsi neistý. Neušiel ani tucet siah, keď sa pošmykol na truse divej svine, ktorú oštepári stopovali, noha sa mu podvrtla a kosť mu prerazila kožu. Jeho rev akiste zaplašil všetkú divinu v okolí, no chlapi sa nemohli vrátiť bez mäsiska na obed.

Dvaja ho vzali medzi seba a opatrne sa vracali naspäť k osade. Dúfali, že starejší mu hnátu zase dajú dohromady a šenkár mu hubu pálenkou zapláta. Radko bol statný chlap, no kvičal ako podsvinča a jeho dych by dnes zabil aj medveďa.

"Hybaj pomôcť!" zakričal Zlatan, poloslepý od potu v očiach.

Einar Žltý zhodil pletenú nošu s nalovenými rybami a bežal chlapom naproti. Pomohol im usadiť ho pred starejšieho chalupu.

"Ech!" uľavil si, "tým revom vyplašil ešte aj kačice! Už z diaľky som videl, ako od vás odlietavajú."

"Nič nenarobíš, jesť musíme!" rozhodil rukami Zlatan.

Einar mávol rukou a po krátkej chvíli dvojicu presvedčil, aby sa s ním konečne naučili rybárčiť. Starejší medzitým vyliezol z chalupy a prstom káral bledého korheľa. Ten nemal ďaleko k tomu, aby odpadol.

Trojica sa pobrala popri skalnatom pobreží so sieťou naviac a naostrenými palicami v rukách. Einar ich nadšene potľapkával po pleciach a vysvetľoval im, čo a ako a viedol ich ďalej od jeho obvyklého miesta - tam by už dnes, podľa vlastných slov, neulovil ani osraté gety. Priatelia sa smiali a tešili sa na novú skúsenosť, kým im srdcia neprigniavila drobná bodka, ktorá sa zväčšovala a mierila k nim.

Tým smerom nič neležalo, len skaliská a zmar. A presne z toho smeru sa k nim blížila mužská postava, nie nepodobná Einarovi. Akoby prízrak minulosti povstal a prišiel si vybrať svoju daň.

*****

Keď dvojica zočila, že je to len svetlovlasý muž, hneď sa im urobilo lepšie. Len Einar akosi stŕpol, keď mu muž venoval veľavravný pohľad kalných očí, ktoré tak veľmi pripomínali rybie. Zlatan a Gojko ho vzali perpazuch, ako kedysi iní muži niesli Einara a oni dvaja pred chvíľou Radka a niesli ho späť k chatrčiam.

Muž nič nevravel; ani v Einarovej materčine, ani v krásnom mäkkom jazyku, ktorému sa rokmi naučil. Chýbala mu pravá ruka, ale to už pri svojich plavbách po mori videl neraz - veď lúpežné posádky brázdili vody odpradávna. Ale čo Einara znepokojilo najväčšmi, bolo drobné zrnko červenkastého piesku v kútiku mužových úst. Akoby mu čítal myšlienky, drzo sa na Einara zaškľabil.

Einar sa bez slova otočil a kráčal tam, odkiaľ muž prišiel. Nohy mal ani z olova, ale vedel, že nemá na výber. Darmo ho chlapi prehovárali, kráčal preč. Nakoniec nad ním mávli rukou a ponáhľali sa s mužom znovu za starejším.

*****

Stál na úpätí vysokého útesu, do ktorého dolu bili mohutné vlny. Nebo sa zafarbilo do krvava a on vedel, že rovnako to vyzerá v osade ďaleko od neho.

Že starejší je mŕtvy a Gojko a Zlatan tiež.

Že jeho krásna Ladena a synovia Ulf a Gorazd chrčia s preťatými hrdlami na udupanej zemi v ich chatrči. Aj tá sa farbila krvou.

A on že im nemohol nijak pomôcť, len čakať, až to všetko skončí.

Až sa vráti aj posledný lovec len preto, aby aj on biedne zhynul v hrozivom tichu mŕtvej osady.

Einar Žltý sa ešte raz pozrel do lúčov zapadajúceho slnka a otočil sa k tomu tvorovi. Ešte stále vyzeral trochu ľudsky, hoci miesto hnátov už sa niesol na piatich chápadlách. Z pahýlu paže mu už vyrašilo sivasto-červené klepeto plné drobných ostrých zúbkov.

Ty mi nedáš pokoja, ani keby som šiel na kraj sveta, pomyslel si zúfalo.

Tvor z neho nespustil rybie oči a pomaly prikývol, čítajúc každý jeho pohyb, každú jeho myšlienku. Zas bol o čosi bližšie.

A nedáš pokoj ani nikomu z nás, lebo ti náramne zachutilo naše mäso. Nie je tak, ty odporná pliaga?!

Tak je, tak je, prisvedčil netvor mlčky. Ostali mu z človeka už len mužská hruď a svetlé vlasy.

"Keď je tak," riekol Einar Žltý, "nech sa obaja prepadneme do pekiel!"

Schmatol tvora za mocné klepeto a v smrteľnom objatí sa rútili dolu hlavou na skaliská pod sebou.

Krv za krv a ľudský život je tak malý ako zrnko piesku...