Brána, za ktorou nič nie je
Bránu po zotmení neradno otvárať. Čosi by za ňou mohlo byť.
Tyrson otvoril okno a potichu preliezol von. Rozhliadol sa po pozemku. Nikde nikto. Prikrčene vykročil smerom k ulici a pohľadom skontroloval, či niekto nevykúka z niektorého z okien. Mal by obrovský problém, keby rodičia prišli na to, že sa po zotmení vykradol z domu. Srdce mu divoko tĺklo a jeho telo sa vnútorne chvelo. Cítil vzrušenie podobné tomu, ako keď chcel prvýkrát pobozkať dievča. Z tohto však bol nervóznejší, z bozku mu smrť nehrozila.
Prešiel dve ľudoprázdne ulice a za obchodom s rozličným tovarom zabočil do tmavej úzkej uličky, ktorú najmä mladí ľudia využívali na ľúbostné chvíľky. Tam už naňho čakali - Maron, Skit a Hugi, jeho traja najlepší priatelia.
"Už sme si mysleli, že sa neukážeš," zahlásil s vycerenými zubami Skit, najmenší z partie, no ten s najostrejším jazykom. V ruke držal kovový lampáš, v ktorom ako zvodná malá tanečnica tancoval oranžový plameň.
Tyrson sa narovnal ako tetiva luku po vystrelení šípu a okamžite bol o hlavu vyšší ako jeho náprotivok. "Musel som ešte pomôcť otcovi s drevom. To vieš, niektorí z nás majú aj povinnosti." Triumfálne sa usmial, lebo vedel, že poznámkou trafil klinec po hlavičke. Skitovi rodičia vlastnili železiarstvo a obchod s obuvou, a tak boli natoľko pri peniazoch, že Skit nikdy nemusel pracovať okolo domu. Na akúkoľvek prácu mali Rouseyovci najatých ľudí.
Skit sa nasilu zasmial. "No dobre, dobre. Hlavne, že si nakoniec prišiel." Mávol rukou na znak toho, že v debate neplánuje pokračovať a obzrel sa na jeden, a následne na druhý koniec uličky. "Môžeme ísť na to?"
Zvyšok skupiny prikývol.
"Dobre. Musíme byť potichu. Starý Čechov dokáže na bránu čumieť hodiny, keď z ulice začuje hoc i len mačací prd." Ukázal na Hugiho. "Ty naňho budeš dávať pozor. Postavíš sa pod jeho okno a budeš ho nenápadne sledovať. Ak sa zodvihne z kresla, z postele, alebo z čohokoľvek, na čom práve bude s tou svojou zvráskavenou riťou sedieť, hodíš po nás kameň."
Hugi pokyvoval poslušne hlavou ako kyvadlo metronómu.
"Kameň máš?" opýtal sa ho Skit.
"Nie."
"Tak na čo, doriti, čakáš?!"
Hugi si bleskmo čupol a zovrel do dlane prvý väčší kameň, ktorý nahmatal. Ukázal ho Skitovi.
"Fajn. Len nám s ním potom nerozbi hlavu."
Hugi sa zasmial.
"Myslím to vážne!"
"Fajn," odvetil Hugi. "Chápem."
Nato sa všetci štyria dali do kroku.
Dvojkrídlová brána mala viac ako štyri metre, vyrobená bola z hrubých dosiek guajaka, spevnená železnými pásmi, širokými ako päsť dospelého chlapa. Vniknutiu do dediny zabraňoval priečny drevený nosník, ktorý spoľahlivo držal obe krídla zatvorené. Otvoriť sa dalo len zvnútra, no kto by to, preboha, po zotmení robil? Snáď iba úplný blázon. Alebo partia nerozvážnych mladíkov, ktorí sa rozhodli, že si za skúšku odvahy vyberú nočný beh nebezpečným územím.
Skit prižmúril oči na dom, v ktorom žil starý Čechov. Nachádzal sa hneď vedľa vysokého dreveného plota, ktorý spoľahlivo oddeľoval dedinu od nástrah okolitého sveta. Hugi už poslušne stál na svojom stanovišti a nakúkal dovnútra.
"Vyzerá to, že môžeme ísť na to." povedal Skit a otočil sa k Tyrsonovi s Maronom. Hoci sa snažil znieť čo najsebavedomejšie, jeho hlasom sa niesla i štipka strachu a rešpektu voči tomu, čo ich za bránou môže čakať. Položil lampáš na zem. Nasledujúce minúty im bude musieť stačiť len prirodzený zdroj svetla - Mesiac.
"Pripravení?" opýtal sa.
Tyrson si vedome zaplnil pľúca chladným nočným vzduchom a rozhodne prikývol.
Maron chvíľu s odpoveďou vyčkával, nakoniec však pritakal aj on. Mal šesťnásť, musel všetkým, ale najmä sebe, dokázať, že už nie je dieťa.
S vypätím všetkých síl nadvihli ťažký, takmer sedemmetrový nosník, preniesli ho o kúsok ďalej a opatrne položili do trávy.
Skit si oprášil ruky a skontroloval Hugiho. Ten naďalej nazeral do domu starého pána, vdovca a ťažkého alkoholika, ktorý bol napriek svojmu zlozvyku ideálnym obyvateľom posledného obydlia v dedine. Ľudia spali pokojnejšie, keď vedeli, že ich voči tomu, čo sa nachádza tam vonku, chráni okrem brány i mrzutý, miestami agresívny a paranoidný starec so záľubou v zbieraní najrôznejších druhov zbraní. Od nožíkov cez meče až po luky, kuše a pušky, u Antona Čechova by ste našli čokoľvek, čo vedelo zabíjať.
"Dobre," prehovoril Skit tlmeným hlasom. "Otvorte bránu."
Maron pozrel na Tyrsona a nasucho preglgol. Vážne to chceme urobiť? Panebože, sme blázni! pomyslel si. Zrak presunul na Skita. Jeho tvár, osvetlená mesiacom a sčasti svetlom z lampáša vyzerala odhodlane. Dodalo mu to odvahu. Rozhodol sa, že bude ignorovať všetky myšlienky o tom, aké následky ich čin môže mať a zameria sa len na jednu. Na myšlienku na Leinu. Keď sa dozvie, že v noci prebehol lesom, isto to na ňu urobí dojem. A možno sa potom naňho začne pozerať inak. Už to nebude Maron, tučný kamarát jej brata s tvárou pokrytou uhrami, ale Maron, mocný a odvážny mladík, ktorý istotne nemá núdzu o pohľady dievčat.
Pootvoril jedno krídlo.
Pohľady Skita a Tyrsona sa stretli, akoby si chceli ešte dopriať sekundu, počas ktorej si to jeden z nich môže rozmyslieť. Keď sekunda nádeje uplynula, vykročili.
Skit prešiel bránou ako prvý. Tyson ho nasledoval a posledný do otvoreného sveta vyšiel Maron. Privrel za sebou krídlo brány, z vonkajšej strany pokryté hlbokými driapancami, otočil sa a keď sa zapozeral do tmy rozprestierajúcej sa všade pred ním, premohla ho hrôza. Dokonca aj vzduch tu vonku sa mu zdal chladnejší. Ako je to možné? snažil sa uvažovať, no vôbec mu to nešlo. Strach mu ochromoval ako telo, tak i myseľ. Les bol to jediné, na čo v tej chvíli dokázal myslieť.
LES!
"Ešte stále sa môžeme vrátiť," vyriekol Skit potichu. "Posledná šanca si to rozmyslieť.
Tyrson, hľadiac s prižmúrenými očami pred seba, odvetil: "Môžeme, ale v živote si to neodpustíme. Keď už sme sa dostali až sem, tak..." zvyšok vety nedopovedal. Jeho zmysly zamestnali zvuky, ktoré nedokázal identifikovať. Mohli ich spôsobiť konáre stromov pohladené vetrom, ale kľudne ich mohla vydávať aj niektorá z príšer, práve sa blížiaca k nim.
"Dobre," súhlasil Skit. "K rozhľadni je to približne kilometer. Dobehneme k nej a vrátime sa späť. Potom okamžite zatvoríme bránu. Nech vás ani nenapadne robiť nejaké blbosti."
Obaja prikývli. Rozhodne neplánovali urobiť nejakú blbosť. Teda okrem teda tej jednej, ku ktorej sa práve chystali.
Skit sa zhlboka nadýchol a na moment zatvoril oči. Pod viečkami videl rovnakú temnotu, ako pred momentom pred očami. Temnota je tu so mnou stále, pomyslel si. Či som za bránou, alebo pred ňou. Nie je to nič nové. No tak, Skit, ty to zvládneš!
Otvoril oči a dal povel na štart.
Tyrson sa rozbehol ako prvý. Bežal najrýchlejšie ako vedel, akoby si myslel, že čím rýchlejšie pobeží, tým menšie nebezpečenstvo mu bude hroziť. V skutočnosti to však len chcel mať čím skôr za sebou. Pravá, ľavá, pravá, ľavá, jeho nohy dopadali do mäkkej hrabanky lesa priam neskutočným tempom. Keď dobehol k rozhľadni, potešilo ho vedomie, že má stále dostatok síl. Roky tvrdej práce okolo domu mu priniesli aj takéto, v tejto chvíli mimoriadne vítané ovocie. Zvrtol sa a upaľoval späť. Netúžil sa v lese zdržiavať ani o minútu dlhšie.
Približne dvesto metrov od rozhľadne okolo neho prebehli Skit so svojimi krátkymi nohami a ťažkopádny Maron, očividne a ušičujne vypľúvajúci dušu. Nebral na nich ohľad. Bežal a bežal, čo mu sily stačili. Zo svojej rýchlosti nepoľavil ani vtedy, keď sa takmer potkol o koreň stromu, vytŕčajúci spod pôdy. Ustál to a trielil ďalej.
Čoskoro konečne zbadal bránu. Zvládol som to, opakoval si, zatínajúc päste od vyčerpania, či šťastia, ťažko odhadnúť, ktorý pocit v ňom prevládal viac. Zrejme z každého čosi, navyše pridala sa k nim i hrdosť, a tak rozcítený Tyrson úplne zabudol na únavu, bolesť v ľavom boku a mierny kyslíkový dlh.
Pri vstupe do dediny ho však čosi podivné znepokojilo. Vôbec si v tom emočnom víre nedokázal spomenúť, či niekto z nich troch bránu pri odchode zatvoril. Maron ju predsa privieral, žmýkal mozgové závity. Alebo nie? Keby ju aj nezatvoril, takto otvorenú sme ju predsa nenechali, či hej? Zahľadel sa na obrovitánske krídlo, ktoré bolo pootvorené tak, že by okolo neho kľudne prešla väčšia krava. Určite nie, usúdil, a v prvom momente mu napadlo, či bránu neotvoril Hugi. Okamžite však túto myšlienku zavrhol. Hugi nemal dosť odvahy ani na to, aby s nimi bežal, sám by bránu určite neotváral.
Zrazu začul dychčanie. Otočil sa.
"Chlapi... som... na nás hrdý," lapal po dychu Skit. Dokráčal k Tyrsonovi, dal si ruky v bok a na pár sekúnd zaklonil hlavu. Zhlboka sa nadýchol a následne vydýchol. "Je to neskutočný pocit, že hej?"
Tyrson s vážnym výrazom v tvári pozrel na Marona. "Keď sme odchádzali, bránu si zatvoril, však?"
Maron, v predklone a s dlaňami na kolenách, sa zamyslel. Na tvári a šiji sa mu zjavilo množstvo malých kvapiek potu. Zodvihol zrak a namieril ho na otvorené krídlo. Potom na Tyrsona. Áno," pokýval hlavou napokon.
"Doriti," vyfúkol zo seba Tyrson.
Skit si okamžite uvedomil závažnosť situácie. Sklonil zrak a v hlave si začal predstavovať všetky scenáre toho, čo sa mohlo za plotom za tých pár minút, čo boli v lese udiať. Ani jeden scenár však nebol natoľko hrozivý, aby odzrkadlil realitu. Uvedomil si to hneď po tom, ako vkročili do dediny.
Hugiho telo ležalo v neprirodzenej polohe pred domom starého pána. Dvere do Čechovovho domu boli prerazené. Ani zďaleka nedosahovali pevnosť brány, preto nedokázali vzdorovať tomu, čo nimi pred niekoľkými chvíľami preletelo. Spoza radu obydlí sa k nim ako kŕdeľ škorcov niesli zvuky utrpenia, výkriky a plač.
Skit skamenel. Hľadel na Hugiho a snažil sa realitu zmeniť v sen. To však nebolo možné a Skit to vedel.
My za to môžeme, pomyslel si Tyrson a do očí sa mu začali vtláčať slzy. Akoby sa jeho mozog snažil uchrániť ho od toho hrôzostrašného obrazu, ktorý sa pred ním z ničoho nič zjavil. Všetkých sme odsúdili na smrť! Našich priateľov, susedov, rodinu! Je to naša vina!
Maron sa rozbehol k Hugimu, teda k tomu, čo z neho zostalo. Bol to viac-menej už len trup, hlava bez tváre, noha po koleno a jedna ruka. Zvyšok bol rozmetaný po okolí a určite sa niečo z neho nachádzalo aj v žalúdku príšery, ktorá bola za jeho smrť zodpovedná. Dobehol k mŕtvemu kamarátovi a klesol na kolená. Zodvihol ho a silno ho objal. Nato sa rozplakal.
"Zbrane!" prerušil trúchlivú chvíľu Tyrson. Chrbtom ruky si pretrel oči.
Skit sprvu nereagoval. Zareagoval, až keď mu Tyrson položil ruku na plece a vyriekol: "Čechov má doma zbrane. Vyzbrojíme sa a pôjdeme na pomoc tým, ktorým ešte pomôcť môžeme. Stále počuť výkriky, niektorí ľudia stále žijú."
"Nemáme žiadnu šancu," odvetil Skit s beznádejou v hlase. "S tvárožrútmi sa bojovať nedá. Keby bol jeden, možno... Ale jeden nikdy nezaútočí na celú dedinu. Isto sú tu aspoň štyria, a to sa rovno môžeme zabiť sami, tu a teraz. Výsledok bude úplne rovnaký."
"Kurva, Skit, vzchop sa!" Tyrson pokrútil hlavou a rozhodil rukami. "Leina kedysi ich útok prežila. Ak to zvládlo malé dievča, máme nádej."
"Prežila, ale desať statných mužov vtedy padlo," pripomenul mu Skit. "Okrem nej ešte nikto nikto stret s tvárožrútmi neprežil. Mala len šťastie, ktoré postretne jedného človeka z tisíc. Ani srnka netuší, ako sa jej to podarilo."
Tyrson sa však nevzdával. Ak bol v niečom dobrý, tak to bola schopnosť presviedčať ostatných, najmä ak bol o niečom presvedčený aj on sám. "My môžeme za to, že sem vnikli, musíme to nejako odčiniť! Musíme pomôcť aspoň niekomu, ak sa ešte dá! Čo keď je niekto z tvojej rodiny stále nažive a potrebuje našu pomoc?" Zahľadel sa Skitovi hlboko do očí. "Zvládneme to. Musíme tam ísť."
Skit odvrátil zrak a nadvihol obočie. Započúval sa do zvukov prichádzajúcich z dediny. Streľba, výkriky plné bolesti, letmé bojové výkriky a tiež detský plač. Zrazu si spomenul na svoje detstvo, keď sa ako malí chlapci hrávali na bojovníkov proti tým monštrám. Chceli vtedy ochraňovať ľudí z dediny a svojich najbližších. Každý dlhší kus dreva bol meč, každý kmeň stromu, či vrece s múkou tvárožrút. Dalo by sa povedať, že sa na túto chvíľu pripravovali celý svoj život.
"Dobre," súhlasil napokon. "Ideme bojovať!"
Tyrson sa usmial. "Až do konca."
"Až do konca!"
Postavili Marona na nohy a vzali ho do domu. Zostatky starého pána sa snažili ignorovať, i keď to bolo nesmierne ťažké. Kusy jeho tela sa povaľovali všade naokolo. Vošli do malej zatuchnutej miestnosti bez okien, v ktorej sa nachádzali tri veľké drevené truhlice. Pootvárali ich a povyberali z nich zbrane, spomedzi ktorých si Skit vybral luk, Tyrson krátku opakovaciu pušku a Maron dve ľahko zakrivené šable. Do každej ruky jednu.
"Myslím, že sme pripravení," povedal s úškrnom na tvári Skit, zatiaľ čo si na chrbát nasádzal kožený tulec plný šípov. Vždy tušil, že mu niečo v jeho živote chýba, no do tohto momentu nevedel čo. Teraz to zistil. Chýbali mu zbrane, otvorená brána a skutočný svet. Vedomie, že ak si nebude dávať pozor, skutočný svet ho pohltí ako oheň pohlcuje drevené piliny a suché konáre stromov. Chýbala mu sloboda.
Tyrson i Maron odhodlane prikývli. Už nemali čo stratiť, ich jedinou motiváciou bola pomsta. Všetci traja vybehli z domu starého Čechova, vyzbrojení a pripravení položiť život v boji. Prebehli úzkou uličkou, až sa ocitli v samotnom pekle.
Telá dedinčanov, mnohé s chýbajúcimi tvárami, ležali na ulici a vytŕčali z rozbitých okien domov. Zopár ich ešte tackavým krokom kráčalo naprieč ulicou, vtláčajúc si vnútornosti späť na svoje miesto, či držiac si hrozitánske rany, cez ktoré i tak pretekala krv. No aj tí napokon padli. Najskôr na kolená, potom hruďou do vyšliapanej hliny. Červené mláky na drevených verandách zatekali do škár medzi doskami. Tie na ulici sa vsakovali do prašnej zeme. Mŕtve matky zvierali v objatí svoje mŕtve deti. Mŕtvi otcovia v dlaniach svoje zbrane. Vidly, nože, čokoľvek, čo sa ako zbraň dalo použiť.
Traja mladíci nemohli uveriť vlastným očiam. Očakávali hocičo, no takýto masaker nie. A ešte stále sa k nim niesli zvuky. Vreskot, stony. Vrčanie. Počuli praskať drevo, rinčať sklo a porcelán.
"Musíme sa držať spolu, iba tak máme šancu, rozumiete?" vyhlásil Tyrson a úkosom pozrel na Skita s Maronom. Ich pohľady boli rovnako prázdne ako pohľady tých mŕtvych dedinčanov, ktorí mali to šťastie, že im vôbec nejaký pohľad zostal. Napriek tomu pokračoval: "Vyberieme si jeden dom, z ktorého počuť hluk, zabijeme príšeru, ktorá tam je a pôjdeme do ďalšieho. Ak budeme mať šťastie, možno sa nám podarí niekoho zachrániť."
Sám tomu neveril. Keď videl, čoho sú tí tvorovia schopní, vedel, že majú len mizivú šancu niekomu pomôcť. Ale bola to ich vina a tak nemohol len nečinne stáť a čakať na koniec. Musel niečo urobiť. Podobne to vnímali aj Skit s Maronom. Po chvíľke váhania obaja prikývli a spoločne sa pomalým krokom vybrali k prvému obydliu, odkiaľ počuli rámus.
Plán bol jednoduchý. Potichu sa vkradnúť dovnútra, počkať si na správny moment a zaútočiť so všetkým, čo majú k dispozícii. Bohužiaľ tento plán stroskotal už na jeho prvom bode. Približne tri metre od verandy totiž Maron stúpil na kus skla a to pod podrážkou jeho topánky hlasno zapraskalo. Zvuky v dome utíchli.
Všetci traja skameneli.
"Kurva," zašepkal Maron.
"Doriti," pridal sa Tyrson s podobnou intenzitou hlasu.
Skit zatvoril oči.
Keď ich otvoril, vo dverách stála silueta. Mohutná, takmer vyplnila otvor, v ktorom stála. Zavrčala tak, že Maron okamžite pocítil teplý prúd moču na svojom stehne.
Vtedy príšera vyskočila z temnoty na jasné mesačné svetlo, preletela vzduchom a dopadla na zem s pomočeným mladíkom pod sebou. Niekoľko jeho kostí pod obrovitánskou váhou popukalo. Náhle sa tvárožrút vrchnou časťou tela od neho odtiahol a ostrými žltými zubami so zahnutými tesákmi sa Maronovi zahryzol do hlavy. Zaznel zvuk prelomenia kostí.
Potom sa od Marona odtiahol opäť.
Vyhodil odhryznutú časť do vzduchu, kde tvár s vystrašeným výrazom urobila niekoľko obratov, aby následne dopadla hlboko do otvoreného hrdla predátora.
Skit nasucho preglgol. Bolo to prvýkrát, čo videl tvárožrúta zabíjať na vlastné oči. Doteraz prišiel do styku len s ich obeťami. Zrazu si uvedomil, že v ruke drží luk. Úplne naň zabudol. Pomalým pohybom druhej ruky vytiahol jeden šíp z tulca, zatiaľ čo nespúšťal zrak z príšery. Tá medzitým ďalej trhala Maronovo telo. Umiestnil koniec šípu do tetivy a napol luk.
Tyrson to postrehol. Pevnejšie zovrel pušku, taktiež namieril na cieľ a zhlboka sa nadýchol. Stlačil spúšť a...
Nestalo sa nič.
"Tá skurvená Čechovova puška nestrieľa," precedil cez zaťaté zuby.
Vtom sa ozvalo vrčanie. Príšera zodvihla hlavu a tmavo červenými očami, ktoré akoby svietili, pozrela na svojich protivníkov. Alebo skôr pozrela za nich. Skit si to uvedomil a otočil sa. Tyrson zostal nehybne stáť. Pochopil, že ich nádeje na čokoľvek definitívne zhasli, pretože vrčanie neprichádzalo od príšery, na ktorú práve hľadel. Ďalších šesť tvárožrútov sa nachádzalo za jeho chrbtom. Cerili zuby a vydávali ohlušujúci zvuk, ktorý mu nepríjemne rozochvel vnútornosti.
Skit v panike po jednom vystrelil. Šíp preletel niekoľko metrov, narazil do hrubej kože tvora a zlomený dopadol na zem.
"Kurva!" zakričal od zlosti.
Tyrson pustil pušku z ruky. Je koniec, pomyslel si. A mal pravdu. Bol to koniec. Príšery zaborili chodidlá do pôdy, ešte raz dunivo zavrčali a skočili po svojej koristi. Výkriky, ktoré nasledovali potom netrvali dlho.
Do nového rána sa tak dedina prebudila tichá, ako ešte nikdy predtým. A brána, za ktorou už nebolo nič, len telá bez duše, zostala otvorená.
I keď... jedno telo s dušou by sa tam možno ešte našlo. No to je už iný príbeh.
MartinB
Autor, ktorý píše o tom, čo ho baví. Ak tým pobaví aj ostatných, dodá mu to ešte väčšiu motiváciu sa zlepšovať. Inak je to finalista súťaže Literárny Zvolen 2023 a víťaz Fantastickej poviedky 3. kola v roku 2023.
Diskusia
Veles
Dobré, veľmi dobré. Je vidieť, že sa zlepšuješ :) Ale mám aj nejaké negatíva :D
Príbeh bol dosť predvídateľný, ale príliš mi to nevadilo. Skôr by ma zaujímalo, čo presne sú zač tie beštie, prečo sa sústredia na tvár, do akého obdobia zaradiť poviedku, tá opakovacia puška mi tam nesedí. Čo sa týka koncu, ten sa dal čakať. Aj keď by bolo možno lepšie vynechať tú poslednú vetu.
03.11.2023
Dobré, veľmi dobré. Je vidieť, že sa zlepšuješ :) Ale mám aj nejaké negatíva :D
Príbeh bol dosť predvídateľný, ale príliš mi to nevadilo. Skôr by ma zaujímalo, čo presne sú zač tie beštie, prečo sa sústredia na tvár, do akého obdobia zaradiť poviedku, tá opakovacia puška mi tam nesedí. Čo sa týka koncu, ten sa dal čakať. Aj keď by bolo možno lepšie vynechať tú poslednú vetu.
03.11.2023
Hieronymus
Nie je to zlé a dobre sa to čítalo, ale pár vecí mi tu vyskočilo.
Nie som si istý obdobím, v ktorom sa to odohráva a preto neviem, či by sa železiarstvo volalo železiarstvo. Možno kovotepec, alebo niečo podobné by tu znelo lepšie.
Ďalšia vec je, že neviem, či by som obrannú stavbu okolo dediny nazval plotom, skôr by mi tam viac sedela palisáda.
Potom nechápem ľudí v dedine, ktorý nechali stráženie brány na starého, paranoidného alkoholika. Podľa mňa je práve on tým typom človeka, ktorého by mali držať od brány, čo najďalej, lebo nikto si nemôže byť istý, čo mu skrsne v hlave. Čo keď chytí paranoju z ľudí v dedine a zmyslí si pustiť hentie potvory do dediny? Čo keď sa proste ožerie a napadne mu len tak otvoriť bránu? Čo keď bude zrazu presvedčený, že ľudia v dedine sú vlastne prezlečené monštrá a vystriela celú dedinu?
Pochopil by som, že niekto nechá strážiť alkoholika nejakú malú bránku, ktorá je aj tak dlhodobo zapečatená a tým pádom nepriechodná. Ale pri tak dôležitej bráne by som čakal aspoň pár mladých chlapov, o ktorých kompetentnosti by som nemal pochybnosti.
Toto je pre mňa najslabšia časť príbehu.
A zarazilo ma ešte ako suverénne chlapci našli zbrane u starca. Už uňho niekedy boli?
Príbeh ako taký je jednoduchý, čo je fajn, aj keď je to len o tom, že chlapci zomreli kvôli vlastnej skúške odvahy. Cliffhanger na konci mi príde trochu nepatričný, lebo potom poviedka smrdí ako začiatok niečoho väčšieho, lebo je tam naznačené, že jedna baba už prežila útok netvorov a nie je jasné ako. Inak neviem, čo má posledná veta priniesť príbehu.
Takže v kocke povedané, je to ok, ale dalo sa z toho vytrieskať omnoho viac.
03.11.2023
Nie je to zlé a dobre sa to čítalo, ale pár vecí mi tu vyskočilo.
Nie som si istý obdobím, v ktorom sa to odohráva a preto neviem, či by sa železiarstvo volalo železiarstvo. Možno kovotepec, alebo niečo podobné by tu znelo lepšie.
Ďalšia vec je, že neviem, či by som obrannú stavbu okolo dediny nazval plotom, skôr by mi tam viac sedela palisáda.
Potom nechápem ľudí v dedine, ktorý nechali stráženie brány na starého, paranoidného alkoholika. Podľa mňa je práve on tým typom človeka, ktorého by mali držať od brány, čo najďalej, lebo nikto si nemôže byť istý, čo mu skrsne v hlave. Čo keď chytí paranoju z ľudí v dedine a zmyslí si pustiť hentie potvory do dediny? Čo keď sa proste ožerie a napadne mu len tak otvoriť bránu? Čo keď bude zrazu presvedčený, že ľudia v dedine sú vlastne prezlečené monštrá a vystriela celú dedinu?
Pochopil by som, že niekto nechá strážiť alkoholika nejakú malú bránku, ktorá je aj tak dlhodobo zapečatená a tým pádom nepriechodná. Ale pri tak dôležitej bráne by som čakal aspoň pár mladých chlapov, o ktorých kompetentnosti by som nemal pochybnosti.
Toto je pre mňa najslabšia časť príbehu.
A zarazilo ma ešte ako suverénne chlapci našli zbrane u starca. Už uňho niekedy boli?
Príbeh ako taký je jednoduchý, čo je fajn, aj keď je to len o tom, že chlapci zomreli kvôli vlastnej skúške odvahy. Cliffhanger na konci mi príde trochu nepatričný, lebo potom poviedka smrdí ako začiatok niečoho väčšieho, lebo je tam naznačené, že jedna baba už prežila útok netvorov a nie je jasné ako. Inak neviem, čo má posledná veta priniesť príbehu.
Takže v kocke povedané, je to ok, ale dalo sa z toho vytrieskať omnoho viac.
03.11.2023
MartinB
Vďaka za komentáre. Je to vstup do môjho nového fantasy sveta. V budúcnosti bude príbeh hlavnej hrdiny pokračovať. Vales: su to tvarozruti, preto sa sustredia na tvár 😁 mozno je tam mäsko najjemnejšie a najviac im chutí. a obdobie je 37. storočie po Kristovi alternatívneho vesmíru, kde existujú tvárožrúti, a oveľa horšie monštrá. vdaka ešte raz za komentáre, posúvajú ma dopredu
04.11.2023
Vďaka za komentáre. Je to vstup do môjho nového fantasy sveta. V budúcnosti bude príbeh hlavnej hrdiny pokračovať. Vales: su to tvarozruti, preto sa sustredia na tvár 😁 mozno je tam mäsko najjemnejšie a najviac im chutí. a obdobie je 37. storočie po Kristovi alternatívneho vesmíru, kde existujú tvárožrúti, a oveľa horšie monštrá. vdaka ešte raz za komentáre, posúvajú ma dopredu
04.11.2023
ama_rilla
Poviedka sa mi páčila, čítala sa dobre, bolo jednoduché nechať sa vtiahnuť do deja.
Mne príliš nevadí, že som nevedela, v akom sme svete, čase a pod. Ale mala som trochu problém si predstaviť miesto, kde hrdinovia žili... teda to bola dedina obohnana múrom? A všetci teda žili len vo vnútri, či chodili aj von (pochopila som, že cez deň to nebolo také nebezpečné)? Je to škoda, že nevieme viac o tom, ako to tam funguje, ale chápem, že poviedka má obmedzený rozsah. Čo ma mrzí ale viac, že sme sa nedozvedeli o osude dievčaťa, ktoré, pravdepodobne, prežilo útok už 2x. Lebo je to najzaujímavejšia info celej poviedky...
04.11.2023
Poviedka sa mi páčila, čítala sa dobre, bolo jednoduché nechať sa vtiahnuť do deja.
Mne príliš nevadí, že som nevedela, v akom sme svete, čase a pod. Ale mala som trochu problém si predstaviť miesto, kde hrdinovia žili... teda to bola dedina obohnana múrom? A všetci teda žili len vo vnútri, či chodili aj von (pochopila som, že cez deň to nebolo také nebezpečné)? Je to škoda, že nevieme viac o tom, ako to tam funguje, ale chápem, že poviedka má obmedzený rozsah. Čo ma mrzí ale viac, že sme sa nedozvedeli o osude dievčaťa, ktoré, pravdepodobne, prežilo útok už 2x. Lebo je to najzaujímavejšia info celej poviedky...
04.11.2023
Lucika
Super vybudovana atmosféra, bolo to napínavé :) ale pár vecí mi tam stále vyskakuje. Ako som spomínala aj v betareade, zdalo sa mi zvláštne, že príšery mali problém dostať sa cez bránu, ale presne vedeli kam majú ísť, ako sa dostať do domov, aj keď väčšina dediny už spala.
Druhá vec, mne by viac sedelo keby šli zachrániť najskôr svoje rodiny, nie cudzích hneď rad radom :)
Mne práveže nevadí, že to je súčasť niečoho väčšieho, ale údernejší koniec by bol bez posledných dvoch viet
12.11.2023
Super vybudovana atmosféra, bolo to napínavé :) ale pár vecí mi tam stále vyskakuje. Ako som spomínala aj v betareade, zdalo sa mi zvláštne, že príšery mali problém dostať sa cez bránu, ale presne vedeli kam majú ísť, ako sa dostať do domov, aj keď väčšina dediny už spala.
Druhá vec, mne by viac sedelo keby šli zachrániť najskôr svoje rodiny, nie cudzích hneď rad radom :)
Mne práveže nevadí, že to je súčasť niečoho väčšieho, ale údernejší koniec by bol bez posledných dvoch viet
12.11.2023
Tom Hotep
Mladíci spravili niečo, čo spôsobilo katastrofu. Nie je to práve najoriginálnejší námet (na druhú stranu, čo dneska je?), ale dá sa s ním pracovať. Tu to však veľmi nevyšlo. Prvé, čo ma trochu zarazilo, bol les hneď za bránou. Dedina síce mohla byť uprostred lesa, ale prišlo by mi lepšie, keby mládež musela prejsť nejakú tú vzdialenosť, než sa dostali do lesa. Ďalšia vec boli samotné príšery. Ak sú tak nebezpečné, prečo nikto nestráži bránu? Prečo je tam len jeden starý chren? Naviac mi príde, že takéto obludy by bez problémov akúkoľvek palisádu okolo dediny hravo preliezli a brána by bola pre nich nepodstatná. Najlepšie by bolo, keby chlapci v lese príšery prebudili (napr. spaly uväznené v nejakej mohyle a sopliaci ju otvorili alebo niečo podobné) a tie následne napadli dedinu.
21.11.2023
Mladíci spravili niečo, čo spôsobilo katastrofu. Nie je to práve najoriginálnejší námet (na druhú stranu, čo dneska je?), ale dá sa s ním pracovať. Tu to však veľmi nevyšlo. Prvé, čo ma trochu zarazilo, bol les hneď za bránou. Dedina síce mohla byť uprostred lesa, ale prišlo by mi lepšie, keby mládež musela prejsť nejakú tú vzdialenosť, než sa dostali do lesa. Ďalšia vec boli samotné príšery. Ak sú tak nebezpečné, prečo nikto nestráži bránu? Prečo je tam len jeden starý chren? Naviac mi príde, že takéto obludy by bez problémov akúkoľvek palisádu okolo dediny hravo preliezli a brána by bola pre nich nepodstatná. Najlepšie by bolo, keby chlapci v lese príšery prebudili (napr. spaly uväznené v nejakej mohyle a sopliaci ju otvorili alebo niečo podobné) a tie následne napadli dedinu.
21.11.2023
Martin Hlavňa
V betareade som toho napísal viac, tak to nebudem zbytočne rozmazávať znova. Zopár vecí čo mi vadilo a nezazneli už vyššie boli občas nejaké drobnosti v štylistike, čo ma vyrušili a privítal by som medzi chlapcami možno viac takej pubertálnej rivality. Trochu sa mi tiež nezdal ich prerod, že išli zrazu zachraňovať dedinčanov.
A vzhľadom na to, že to je úvod väčšieho sveta by som do budúcna dal ešte pozor na to, aby ďalšie poviedky fungovali aj bez kontextu tejto jednej, či ktorejkoľvek ďalšej.
24.11.2023
V betareade som toho napísal viac, tak to nebudem zbytočne rozmazávať znova. Zopár vecí čo mi vadilo a nezazneli už vyššie boli občas nejaké drobnosti v štylistike, čo ma vyrušili a privítal by som medzi chlapcami možno viac takej pubertálnej rivality. Trochu sa mi tiež nezdal ich prerod, že išli zrazu zachraňovať dedinčanov.
A vzhľadom na to, že to je úvod väčšieho sveta by som do budúcna dal ešte pozor na to, aby ďalšie poviedky fungovali aj bez kontextu tejto jednej, či ktorejkoľvek ďalšej.
24.11.2023
Ray Janonoff
Žáner - horor. Hororový humor? Pretože ak sa to malo brať vážne, nijako mi to nefungovalo. Ak to bolo naschvál postavené na hlavu, tiež ma to nepobavilo, no aspoň to dáva zmysel.
Obdobie - nejasné. Vysvetlenie v komentári nepomáha, aj fantasy svet by mal mať nejakú technologickú úroveň (ak máme opakovaciu pušku, sme niekde 19. storočie a viac) a napriek tomu je múr jediné, čo zastaví extra silné príšery. Prečo ho nepreskočia, neprelezú - prípadne aj tú zavretú bránu?
Ľudia organizujú susedské hliadky aj pri oveľa menších veciach, ako je trvalé ohrozenie príšerami. V tomto prípade to nechajú na múr, veď pohoda - nezmysel. Ak príšery chodia raz do roka, aj tak by som čakal ospalého strážcu skôr než deda v dome, ktorý vraj počuje úplne všetko - len nie práve vykecávajúcu sa partiu tínedžerov.
Nepočuje ani keď prídu príšery, nepomôže mu ani jeho zbierka zbraní, z ktorých si vyberú dve tretiny postáv totálne hlúposti. Šable? Dve?? Že sú to frajeri tínedžeri chápem, ale už idú zachraňovať, tak snáď začali rozmýšľať - alebo nie?
Luk? Kebyže je od prvej scény uvedený s lukom v ruke, uveril by som, ale prečo by si v dome plnom "všetkého čo strieľa" vyberal práve zbraň, na ktorú treba cvik, to nedáva zmysel. Frajerina to opäť neospravedlňuje.
Puška dáva zmysel a samozrejme tam musela byť od momentu, čo sa objavilo dedovo meno, žiaľ, vtip nefunguje ani keď to celé beriem ako komédiu (a to úplne chápem nutkanie použiť čechovovu pušku fyzicky, moja je dokonca útočná a so zárezmi na pažbe).
Postavy mi splynuli, možno by mi stačili dve - jeden beží, druhý stráži. Ich prerod bol tiež všelijaký, viac by mi sedelo hrdinstvo, keď ostanú zahnaní do kúta, to sa dá pochopiť.
Prirovnania mi nesedeli do sveta a k postavám - ako tetiva, ako tanečnica, ako kyvadlo? Nejako mi to dokopy nedávalo žiadnu kultúrnu (a technologickú) spojitosť.
A napriek všetkým týmto veciam mi to prišlo dobre napísané, akurát chýbalo trochu logiky a ujasnenia, čo vlastne chce tento príbeh byť. A možno viac informácií o svete, príšerách.
28.11.2023
Žáner - horor. Hororový humor? Pretože ak sa to malo brať vážne, nijako mi to nefungovalo. Ak to bolo naschvál postavené na hlavu, tiež ma to nepobavilo, no aspoň to dáva zmysel.
Obdobie - nejasné. Vysvetlenie v komentári nepomáha, aj fantasy svet by mal mať nejakú technologickú úroveň (ak máme opakovaciu pušku, sme niekde 19. storočie a viac) a napriek tomu je múr jediné, čo zastaví extra silné príšery. Prečo ho nepreskočia, neprelezú - prípadne aj tú zavretú bránu?
Ľudia organizujú susedské hliadky aj pri oveľa menších veciach, ako je trvalé ohrozenie príšerami. V tomto prípade to nechajú na múr, veď pohoda - nezmysel. Ak príšery chodia raz do roka, aj tak by som čakal ospalého strážcu skôr než deda v dome, ktorý vraj počuje úplne všetko - len nie práve vykecávajúcu sa partiu tínedžerov.
Nepočuje ani keď prídu príšery, nepomôže mu ani jeho zbierka zbraní, z ktorých si vyberú dve tretiny postáv totálne hlúposti. Šable? Dve?? Že sú to frajeri tínedžeri chápem, ale už idú zachraňovať, tak snáď začali rozmýšľať - alebo nie?
Luk? Kebyže je od prvej scény uvedený s lukom v ruke, uveril by som, ale prečo by si v dome plnom "všetkého čo strieľa" vyberal práve zbraň, na ktorú treba cvik, to nedáva zmysel. Frajerina to opäť neospravedlňuje.
Puška dáva zmysel a samozrejme tam musela byť od momentu, čo sa objavilo dedovo meno, žiaľ, vtip nefunguje ani keď to celé beriem ako komédiu (a to úplne chápem nutkanie použiť čechovovu pušku fyzicky, moja je dokonca útočná a so zárezmi na pažbe).
Postavy mi splynuli, možno by mi stačili dve - jeden beží, druhý stráži. Ich prerod bol tiež všelijaký, viac by mi sedelo hrdinstvo, keď ostanú zahnaní do kúta, to sa dá pochopiť.
Prirovnania mi nesedeli do sveta a k postavám - ako tetiva, ako tanečnica, ako kyvadlo? Nejako mi to dokopy nedávalo žiadnu kultúrnu (a technologickú) spojitosť.
A napriek všetkým týmto veciam mi to prišlo dobre napísané, akurát chýbalo trochu logiky a ujasnenia, čo vlastne chce tento príbeh byť. A možno viac informácií o svete, príšerách.
28.11.2023
Olex
Ahoj,
pekne vykreslené prostredie, dobré nové beštie, tí tvárožrúti. Vôbec sa nečudujem, že plot strážil paranoidný alkoholik. Kto iný by bol celú noc hore? :D Predpokladám, že plot bol dobrou zábranou, keď sa beštie dokázali dostať dovnútra až po otvorení brány. Na záver by som už tú upútavku na ďalšiu poviedku nedávala. Tvoríš nový svet? Tak to držím palce:)
28.11.2023
Ahoj,
pekne vykreslené prostredie, dobré nové beštie, tí tvárožrúti. Vôbec sa nečudujem, že plot strážil paranoidný alkoholik. Kto iný by bol celú noc hore? :D Predpokladám, že plot bol dobrou zábranou, keď sa beštie dokázali dostať dovnútra až po otvorení brány. Na záver by som už tú upútavku na ďalšiu poviedku nedávala. Tvoríš nový svet? Tak to držím palce:)
28.11.2023