Vlastne už bol neskorý večer, keď prišiel domov. Nechodil tam často. Načo aj, tá zatuchlá diera bola dobrá akurát na to aby tu občas prespal, a ešte na rozjímanie, práve tomu sa venoval v poslednej dobe čoraz častejšie.

Zožieralo ho to. Nemohol prestať myslieť na to čo videl onen večer. Premietal si to v hlave znovu a znovu. Preberal si to zo všetkých strán a stále viac mu dochádzala tá strašná pravda. A pri tom stačilo tak málo, keby len nebol poslúchol toho žobráka, vôbec tam nemusel chodiť, stačilo sa otočiť a ísť domov, a na všetko zabudnúť. Ale jeho zvedavosť bola silnejšia, túžba poznať pravdu ho tam zatiahla a on nedokázal odolať.

Teraz už nebolo cesty späť. Aj keby chcel, aj tak by nemohol zabudnúť, nemohol by to proste ignorovať a tváriť sa akoby sa nič nestalo. Nič už viac nebolo ako pred tým. Svet, ako ho poznal, sa mu rozplynul pred očami ako hustá hmla ktorá pomaly ustupuje a odhaľuje čo celý čas skrývala. "Čo bude ďalej?" Preblyslo mu hlavou už snáď po stý krát. Otvoril fľašu a nalial si ďalší pohárik. Sadol si do kresla a znova sa ponoril do myšlienok. Znovu myslel na ten deň.

Akoby už od rána tušil že niečo nie je v poriadku. A tie zhody náhod, ako by ho každá z nich viedla bližšie a bližšie k tomu oslepujúcemu poznaniu. Človek ktorý si prisadol v metre, žena predávajúca na rohu noviny, všetko ho to viac a viac znepokojovalo a on vôbec netušil prečo. Už keď ráno prišiel do práce, všetko bolo také isté, a pri tom v niečom iné. Nikoho si celý deň nevšímal, rovnako ako vždy, a s výnimkou niekoľkých súrnych zásielok ho aj všetci ostatní nechali na pokoji.

Po práci zašiel do metra. Niekedy sa metrom vozil po meste aj celé hodiny a sledoval ľudí ako nastupujú a vystupujú. Skúšal si predstavovať na čo asi myslia, kam asi idú a prečo. V ten večer ho upútala tvár starej ženy. Nevedel prečo, nebolo na nej nič zvláštne, nič neobvyklé. Teda nič čo by vedel pomenovať. Ale niečo ho nútilo nespustiť z nej oči. Keď na ďalšej zastávke vystúpila, zvedavosť ho celkom premohla a vybral sa za ňou. Držal si odstup, nechcel ju vyrušiť. Žena vyšla z metra a šla pozdĺž hlavnej ulice. Šla tak vznešene, ako to nikdy predtým nevidel. Ako by to ani nebola chôdza, ale vznášanie sa. V tom ho celkom striaslo. Žena nečakane prudko zabočila a stratila sa v úzkej uličke. Na opatrnosť viac nedbal a rozbehol sa za ňou. Ulička sa zdala byť prázdna. Zastal a rozhliadal sa okolo, nevedel čo má robiť ani kde ju hľadať. Vtedy zbadal ako sa oproti nemu z hmly vynorila postava. Rozbehol sa. Bol to žobrák, no skôr ako sa ho stihol čokoľvek opýtať, začul: "Nehľadáš ju, nie je dôležité kto je alebo kde, hľadáš odpoveď, prečo je dnešok taký zvláštny, prečo si tu a prečo si to ty. Presvedči sa sám." A on sa presvedčil.

"Chodba bola prázdna, lemovaná radom blikajúcich neónových svetiel. Bežal som. Bežal som ako som len vládal. Po nejakej chvíli som sa dostal k dverám. Panicky som ich otvoril a vbehol dnu. A vtedy som sa tam dostal. Ocitol som sa na tom najstrašnejšom mieste. Stačilo sa niekoľko krát rozhliadnuť po miestnosti, a všetko bolo zrazu jasné. Všetko to do seba odrazu tak hrôzostrašne zapadalo a ja som nedokázal pochopiť ako to že som si nič až doteraz nevšimol. Celý čas som to mal predsa priamo pred očami. Každý to vidí, a nikomu ešte niž nedošlo! Našiel som čo som hľadal, áno, našiel som úplne všetko. Keby som len nikdy......" Myšlienky mu v hlave plynuli ako diaľnica farieb a on ich nevedel zastaviť. A ďalší drink to len zhoršil.

Opäť si nalial. Nespomínal si už, koľkým drinkom zapil krabičky liekov, ani koľko ich ešte vypil po tom. Ale muselo to byť veľa. Mal pocit že sa stráca vo vlastnom tele. Už ho vôbec necítil. Poloprázdny pohár spadol na zem a rozbil sa. Sledoval ako sa alkohol rozlieva po podlahe a obteká jeden po druhom kúsky skla ktoré ešte pred chvíľou boli pohárom. Tešil sa, že konečne na všetko zabudne. Že už je koniec. Ako veľmi sa mýlil.