Vtáčia rodinka

ako prichádza ornitológ domov k rodinke
Podporte scifi.sk
„Nerýp sa v tom jedle! Koľkokrát ti mám hovoriť, že jedlo nie je na hranie?“ naoko nahnevane reagovala Zlatka na svojho syna.
Aleš sa nespokojne mrvil na mieste a pozeral jedným okom na svoju mamu, akoby hovorila iným jazykom. Rýchlo sa však striasol a otočil pozornosť opačným smerom. Prišiel tata a iste priniesol nejakú lepšiu dobrotu. Prezradilo ho krátke začvirikanie, ktoré Aleša vždy zaručene pobavilo.
„Ahoj, samička,“ pobozkal svoju polovičku, „ahoj, ty moje mláďatko,“ pobozkal aj Aleša. Manželka si prudko vzdychla a oprela sa rukami o kuchynskú linku. Manžel bol príliš rýchly, aby si všimol jej prevrátené oči, tak mu radšej pridala verbálnu odozvu:
„Tebe už úplne švitorí z tej roboty.“
„Ale veď nebuď taká, to ja len tak zo srandy.“
„Škoda, že to nikomu vtipné nepripadá. Nemusí každý vedieť, že si ornitológ. A Aleš sa ešte nenaučil hovoriť ani mama, ale zaiste ma čoskoro osloví „samička“. Neuvedomuješ si, že si mu vzorom a že nás neustále kopíruje?“
„Neboj sa, drahá. Zaručujem ti, že jeho prvé slovo bude iné...“ dodal tajuplne Kornel a vložil synovi do úst farebnú guličku. Urobil to prstami, hoci túžba odovzdať mu ho vlastnými ústami bola veľmi silná. Nechcel však, aby ho Zlatka pri tom prichytila. Týždeň trvalo, kým sa prestala pýtať, prečo mu neustále kontroluje chrbátik a hladká mu ho opakom ruky. A mesiac ho volala „úchylák“, keď ho prichytila, ako sa opatrne pokúšal sadnúť si na neho. Akože zo srandy, ale vôbec mu neverila. Chlpy na krku sa mu zježili, keď sa opäť ozval jej hlas:
„Na kieho oného si zase nakúpil celé vedierko dážďoviek? Nespomínal si, že sa chystáš s Rudom na ryby. A čo to zrno, veď už dávno nechováme sliepky.“
„A-a-a-le... pre istotu som kúpil do zásoby. Vieš, že sa zvykne ozvať znenazdajky... a zrno je pre...“ jeho hlas postupne tíchol. V duchu si nadával, že nevymyslel niečo originálnejšie. Napríklad, že to má do práce. A úplne najlepšie by bolo, keby nákup odpratal zo Zlatkinej pozornosti včas. Nemusí vedieť všetko... hoci výsluch ešte neskončil.
„Ako bolo v práci?“ pokračovala nenúteným tónom, kým mu zalievala podvečernú kávu. Mal by si vážiť manželku, čo sa zaujíma o jeho prácu, pocity, zážitky. Sadol si ku kuchynskému stolu, synovi vložil do úst ďalšiu guličku a skúsil nevzrušeným hlasom prezradiť úspechy dnešného pracovného dňa: ,„Náš klonovaný krkavec si prvýkrát utrel hlavu do uteráka.“
Pozrela na neho. Vyzerala, že sa rozhoduje, či sa má smiať alebo je to vážne veľký pokrok malého krkavca. Alebo sa jej v očiach malo zračiť podnietenie rozprávania. Nevyznal sa v nej. Niekedy mal pocit, že sa nevyzná v žiadnej žene alebo dokonca v ľuďoch celkovo.
„Celý minulý týždeň do neho iba ďobal. Striekali sme mu vodu na hlavu, ale vždy ju striasol iba klasickým otrasením a našuchorením peria. Dnes si prvýkrát po namočení pošúchal hlavu o uterák. Isteže, je to len náhodný úspech a ešte to nič neznamená. Ale je to po dlhom čase...“ Zlatke zazvonil mobil a Kornel si vydýchol. Založila si handsfree slúchadlo a odišla kotkodákať do obývačky. Využil príležitosť, ponoril tvár do misky s guličkami, vzal jednu medzi pery a ponúkol ju Alešovi. Ten od radosti zvýskol a guličku s chuťou prehltol. Zdá sa, že ju ani nežul. Radosť bola zdieľaná, hoci Kornel cítil aj tlak z odhalenia.
Stíchol, priložil hlavu na dvere obývačky, aby sa započúval do telefonátu. Dvere sa však prudko otvorili a Kornel skoro spadol na Zlatku. Pozerala na neho preľaknuto a zdalo sa, že prehltla nejakú poznámku. Možno nadávku. Alebo vysvetlenie, prečo už netelefonuje.
„Ty ma špehuješ?“ začala zvyšovať hlas, len čo lapila dych. „Kornel, ja toto už nevydržím. Nedokážem žiť s takým čudákom.“
„Čo chceš urobiť? Zlatka, nevymýšľaj hlúposti. Všetko som ti predsa vysvetlil...“
„Všetko nie... vôbec nie... vlastne si mi nevysvetlil skoro nič...“ Kornel začal podvedome cúvať pred svojou manželkou.
„Pokojne sa pýtaj. Nemáme predsa žiadne tajomstvá. Tie dážďovky...“
„Dážďovky ma nezaujímajú, Kornel. Vysvetli mi, čo som to našla za injekčné striekačky vedľa našej postele! Mali na sebe logo z tvojej práce. Netvrď mi, že to bola infúzia, vitamíny či nejaké drogy na lepšie vychutnanie sexu. Obsah tej striekačky si mi musel vstreknúť počas nášho milovania rovno do...“ prerušil ju kanonádou slov. Občas sa zakoktal, občas zabúdal žmurkať, po temene mu tiekol pot ako vodopád. Ako by sa mu teraz zišiel uterák.
„Dobre, máš pravdu... nebola to extáza... bol to len taký experiment... kolegovia sa mi smiali, že to nie je možné... zmiešať gény takýmto spôsobom... ani by nám na to nikto neschválil grant... a vieš aké to je, vo vedeckom svete, keď ti nikto neverí... vyhlasujú ťa za blázna... a potom čas ukáže, že čo bolo včera nemožné, je zajtra úplne bežné... nakoniec dostaneš Nobelovku... skúšal som si to pichať najprv sám sebe... ale potreboval som ďalšie dôkazy... posunúť ten výskum ďalej...“
„Nedáva mi to zmysel. Ty si si možno niečo pichol a tvoja posadnutosť vtáctvom vzrástla. To som si samozrejme všimla. Vidím, ako na mňa pozeráš len jedným okom. A tie tvoje srandičky, keď kýveš hlavou dopredu-dozadu ako holub, to som brala ako zábavku pre Aleška. Aj keď si sa ma snažil kŕmiť ústami, kedysi to bolo romantické... Alebo tvoje chodenie po lane. Ale na sebe nevidím žiadne zmeny. Ak si mi teda niečo pichol, tak to neúčinkuje.“
Kornel bol už pomaly na balkóne. Cítil na zátylku zapadajúce slnko. Receptory mu jasne hovorili, že by mal niečo zatrilkovať, ale Zlatka by tomu nerozumela. Bol zahnaný do kúta ako sliepka a neustále pohľadom hľadal únikovú cestu. Aleš stále sedel na kŕmiacej stoličke a rozhadzoval guličky po kuchyni.
„Okamžite si ma vyškrtni z toho tvojho úchylného projektu.“
„Neboj sa, Zlatka, o teba vôbec nejde. To, čo som ti pichol, nebolo určené tebe...“
Vtom Zlatka zdvihla obočie a spoločne s manželom sa pozrela na ich syna. Oči jej zaliali slzy, prudko sa otočila ku Kornelovi a zrúkla:
„Čožeeeeee? To nemyslíš vážne, ty imbecil...!“
Kornel takú prudkú reakciu nečakal. Miera úzkosti prekročila medze zvieraťa v úzkych. Prudko sa vymrštil a vyletel najbližšou únikovou cestou. K Alešovmu štebotu za Zlatkiným chrbátom sa pridala krátka srdcervúca ozvena medzi panelákmi. Bol to krik človeka, ktorý síce miloval a klonoval vtákov, ale lietať zatiaľ nevedel.

Mraque

Mraque
spisovateľ s bohatou fantáziou, ale v oblasti sci-fi zatiaľ neskúsený

Diskusia

MartinB
Námet super, aj pekné zakončenie. určite stojí za to túto poviedku rozpracovať. A moment, kedy isla zena telefovovat a on dal synovi gulicku bol skvely
01.04.2023
Tom Hotep
Tak toto bol pekne zvrátený príbeh. O ujetých vedcoch už bolo napísané čokoľvek, ale takéto niečo som zatiaľ nečítal. Tatko musel byť pekný úchyl, keď si chcel dávať jedlo synovi z huby do huby, nehovoriac o tom, že si chcel naň sadnúť. Pekne zvrátené, ale tým správnym spôsobom. Len tak ďalej.
01.04.2023
Lucika
Áno toto bol taký zvrátený nápad :D ale super sa to čítalo. Normálne by ma zaujímalo, či to s tým synom voľačo porobilo
02.04.2023
Olex
Ahoj,
toto bolo také šialené až je to dobré.
02.04.2023
Ray Janonoff
Veľmi dobré a veľmi odveci:)
Len nechápem prečo to nepichol jej, ak už cítil nejaké výsledky - potom by predsa reagovala dobre, lebo by sa jej to páčilo, nie?
02.04.2023
YaYa
Celkom ma bavili naznačené vzťahy medzi postavami, aj ten obrat, keď sa zo stereotypne vykreslenej pindavej manželky v podstate stala obeť. Páčilo by sa mi, keby sa eventuálne vyskytol text, kde by sa tieto postavy a ich morálne dilemy rozvinuli hlbšie. Každopádne veľmi zaujímavo načrtnutá situácia s nejakým tým potenciálom ;)
03.04.2023
B.T. Niromwell
Tak toto bolo riadne originálne :D Minimálne spracovaním, veď pokusov na ľuďoch sme tu už mali mrte, ale tuto ma naozaj oslovil aj jazyk s mnohými vtáčimi výrzami aj ľahkosť rozprávania, ktorá správne podškrtávala tú absurdnosť. A dosť dobre sa ti podarilo zamlčať, aby to bolo stále zrozumiteľné a vyvolalo to v čitateľovi zvedavosť.
03.04.2023
Mraque
ďakujem za všetky komenty... rád som si to vyskúšal, teší ma, že som to zvládol, stihol... koncept Poviedky na počkanie sa mi páči a rád ju využijem aj v s inými témami či žánrami...
15.04.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.