Noc v hoteli Morrisson

Kde bývajú bohovia?
Filmová história scifi
Kužele svetla odhaľovali svet. Na maličkom kúsku cesty pred autom sa odohrávalo miniatúrne divadlo. Občas po javisku prebehlo zatúlané zviera, občas osamelý tulák. Spestrenie v zaspávajúcom pohľade.
Ale inak... monotónnosť bola ubíjajúca. Už nevládala. Chvíľu sa jej zdalo, že to dokáže, ale hlava jej opäť klesla.
Rádio bolo na maximum. Z lacných reproduktorov kričal plechový zvuk, ktorý rozochvieval jej rozospaté viečka. Ale nestačilo to.
Otvorila okno - chladný vzduch ju prekvapil. Roztiahnuté oči aspoň na pár okamihov.
Lomcovala ňou nervozita. Bola prekvapená, že kdesi vnútri má na to ešte energiu. Celý deň bola nadržaná. Neustále do nej dobiedzala predstava aspoň nejakej masáže pri voňavých sviečkach, na sex by aj tak nemala síl. Stačilo by, keby len zaspala pod jeho rukami. A teraz sa ani nedokáže dostať domov!
Cesta sa jej pred očami znova strácala. Zatiahla auto ku krajnici. Pod kolesami zaškrípali kamienky.
Bezmocne sa obzerala po tmavom svete a do očí sa jej pomaličky tlačili slzy. Čo si tu počne?
Vpravo za lúkou upútalo jej umierajúcu pozornosť slabé žlté svetlo. Zajasala. To hádam nie je možné! Ako to, že si ho všimla až teraz? Síce ju veľmi nelákala predstava stráviť noc na cudzom mieste s neznámym človekom (pochybovala, že tam okrem majiteľa nájde iného hosťa), ale nemala na výber.
Stále trochu nervózna žmúrila do tmy a hľadala odbočku k svietiacemu nápisu. Takmer ju minula.
Teraz, keď auto nadskakovalo na veľkých kameňoch, napadlo ju, že táto príjazdová cesta je ako z iného sveta - nechápala ako ju mohla z hlavnej takmer prehliadnuť. Cítila sa na nej cudzo; zlá odbočka slečna!
Kúsok udupanej trávy pred budovou zrejme slúžil ako parkovisko. Vypla motor, staré auto sa prestalo natriasať. Zložila hlavu na volant a chcela zaspať priamo tu.
Ďaleko od tepla, ďaleko od priateľov, ďaleko od sexu - Bože!!
Ruky jej od únavy vypovedávali službu, ale ten sex stále nedal pokoj. Akoby vo vnútri vibrovala; myšlienky sa stále vracali k jej neškodným úchylkám. Nevedomky si prešla rukou po nohe cez rozkrok až ku kľučke na dverách.
Možno ešte aspoň tá žiadostivosť ju držala hore... Zamkla auto a hľadela na hotel. Dve poschodia, nový náter, stará strecha, zhasínajúci nápis.
Trochu sa prebrala. Otočila sa za seba.
V tme vytušila príjazdovú cestu. Nebolo vidno ani na krok, ale akosi presne vedela kadiaľ vyjazdený pás vedie. V hlave sa jej miesili slová, ale nevedela nájsť to správne. Akoby tá cestička, po ktorej prišla, bola nasilu vtlačená do krajiny - nepatrila sem.
Obrátila sa k hotelu. Ani ten sa sem nehodil - nevítaný hosť na zelenej lúke. Chvíľu váhala.
Nasadla do auta a rozsvietila svetlá.
K malej lampičke nad vchodom a k zhasínajúcemu nápisu sa pridali dva silné reflektory. Začínala mať zmiešané pocity.
Domov by to boli ešte najmenej dve hodiny za volantom. Vrátila sa mysľou na cestu - k monotónnemu divadielku. Nedokázala by to.
Auto by sa neisto kĺzalo po ceste. Kužele svetla z reflektorov by začali odhaľovať úzke pásy prachu pri krajnici, potom upokojujúcu zelenú. Až nakoniec svišťanie vzduchu, strata rovnováhy a potom sa na veky vznášať v tmavej noci a smutne roniť slzy na tvrdú cestu.
Zdvihla oči k hotelu. Aspoň tak budovu nazýval svietiaci nápis.
Skôr to vyzeralo ako obrovský dom, majiteľ ktorého sa rozhodol privyrobiť si. Pod novým náterom sa skrývala stará, hnijúca budova.
Kedysi - na inom mieste, v inom čase boli na dome povybíjané okná, nepríjemný zápach a v tmavých rohoch veci omnoho horšie než len pištiaci myši.
Vtedy... Tam... to nebol len starý rozpadávajúci sa dom. Bol to symbol. Miesto kde si mladíci dokazovali odvahu a kde príležitostne mizli malé zvieratá a deti. Miesto, o ktorom sa hovorilo so strachom, ale aj s úctou.
Únava sa vrátila zo svojho úkrytu a potlačila fantazírovanie. Pred masívnymi dverami spolovice očakávala, že sa so škripotom samé otvoria. Stlačila kľučku a vošla dnu.
V dlhej chodbe sa od stien odrážala tma. Nad provizórnou recepciou svietilo matné svetlo, ktoréo žiara zahaľovala okolie do oparu. Opatrne pristúpila bližšie. Na pulte bol položený malý kľúčik, vyzeral ako od auta.
Upriamila pozornosť na hrubočiznú knihu hostí usadenú v rohu. Nemala už na to nervy.
Obzerala sa po nejakom zvončeku. Nikde. Buchla hánkami po dreve.
Spoza pultu sa vynoril chudý mladý muž.
Nebola pripravená; zhíkla a odskočila. Noha sa jej zachytila na koberci a ona padala. Mladík stál v zlomku sekundy pri nej, stačilo iba mäkko pristáť do pripraveného náručia.
Na chvíľu sa čas zastavil. Videla pred sebou jeho tvár a nič iné. Nedíval sa jej do očí. Pohľad upieral kamsi za ňu, tváril sa nezaujato.
Snažila sa v tom časoprázdne upútať jeho pozornosť, ale márne. On sa stále zaoberal len svojím objavom, kdesi ďaleko za ňou. Rozčuľovalo ju to.
Možno si ale len nechcela pripustiť, že jeho ľahostajnosť v nej prebúdza trucovité malé dieťa. Teraz ho musí mať náročky.
Vyzerá ako vytesaný z ľadu, ale pritom túži po tom, aby ho zovrela nohami okolo bokov. Chce cítiť jej teplo, jej vlhkosť. Potrebuje sa nabažiť jej ťažkých vzdychov a žiadostivých dotykov...
Keď sa čas pohol, zbadala, že to tak nie je. V tvári mal iba starostlivý výraz, nič viac. Napadlo ju, že nevie či je viac nahnevaná alebo sklamaná.
"Prepáčte..." zamrmlala.
"Ale..." usmial sa. "Ospravedlniť by som sa mal ja. Nie ste prvá, kto sa na ňom potkol." ukázal na koberec.
Pokúsila sa o úsmev. Ani trochu jej nevyšiel.
"Dlhá cesta?" opýtal sa bez záujmu, keď ju tlačil naspäť k pultu.
"Príliš dlhá. Potrebujem si len na pár hodín zdriemnuť a pôjdem ďalej... nie je to už tak ďaleko."
Mala pocit, že odpadne, musela sa oprieť o pult.
Nič nevravel, hľadel jej do tváre.
Znovu sa to v nej ozvalo.
Ležala na širokej posteli, prikrytá pod tenkou plachtou. Stál pred ňou. Bol takmer nahý, odetý len do zamračeného pohľadu. Hruď sa mu prudko dvíhala, mal erekciu.
"Nech sa páči." Vo vystretej ruke držal kľúčik.
Bola zaskočená, začala sa červenať. Rýchlo si vzala kľúč spomedzi jeho prstov.
"Vyjdete po schodoch, prvé dvere vpravo. Urobím vám čaj alebo..."
"Nie," prerušila ho, "len sa potrebujem čo najskôr vyspať."
Chápavo prikývol. Otočila sa ku schodom.
"Slečna!" Zastavila sa s povzdychom. Aký je roztomilý, taký je otravný.
Bola veľmi pekná. Vysoká, štíhla s menšími, ale pevnými prsiami. Dlhé hnedé vlasy. A oči... úžasné, hlboké. Chladné, ale neodolateľné. Bola zvyknutá, že ju neustále oslovovali. Ale nie teraz!
Otočila k nemu hlavu.
"Môj otec je v tejto izbe." ukázal na dvere pod schodmi. "Ja o chvíľu musím odísť, ale keby ste hocičo potrebovali, kľudne ho zobuďte... ten sa už naspal dosť." Zrejme to mal byť akýsi vtip, lebo sa začal od srdca smiať. Keď zbadal jej rozpačitý pohľad, len kývol rukou a zmizol v tmavej chodbe.
Kým sa snažila trafiť kľúčik do zámku vo dverách, začula zvonku zvuk starého auta. Ten motor rachotí tak, že keby trochu pridal, celý dom sa rozpadne, pomyslela si.
Konečne sa jej podarilo dostať do izby. Keď rozsvietila svetlo, auto už takmer nebolo počuť.
Žiarovka odhalila v izbe ostré tiene. Zdvihla zrak k stropu. Nahé, biele svetlo. Cudzie.
Izbe dominovala obrovská posteľ. Okrem nej tu bola len jedna skriňa a dve kresielka s nízkym stolíkom. Všetko ošúchané, staré.
Napadlo ju koľko asi bude za to platiť...
Hodila kabelku na stôl a rozmýšľala, či si ešte dopraje komfort návštevy kúpeľne. Rozhodla sa, že nie. Kabát prehodila cez kreslo. Topánky ostali pri posteli.
Zvykla spávať nahá, ale už proste nemala síl zbaviť sa spodného prádla. Zvalila sa na bok. Posteľ ju pohltila do svojho mimozemského náručia.
Oáza ukľudňujúcej eufórie. Ruka sa je pomaličky kĺzala po bielej plachte. Mäkký vankúš jej pripravil priestor na plavbu v snoch, na skúmanie iných svetov. Usmievala sa. Pritiahla si hrubú prikrývku na hruď.
Všade cítila upokojujúce uspávajúce teplo. Všetko do seba odrazu zapadalo. Čakala kedy prestane vnímať okolitý svet a oddá sa hľadaniu zmyslu všetkých vecí alebo čo to už človek zvykne robievať v snoch.
...
Nemohla tomu uveriť. Oči mala odrazu roztiahnuté. Viečka stratili svoje neúprosné závažie. Posteľ už nebola taká pohodlná.
Ležala tu takmer polhodinu a nevedela si vybrať svoj zaslúžený odpočinok.
Po mysli jej teraz vehementne krúžili najrôznejšie hlúposti.
Ten nevydarený obed na služobnej ceste, z ktorej sa teraz vracala. Ožratý tulák, ktorého takmer zrazila.
Sex.
Prečo sa nemusela zapísať do obrovskej knihy hostí, ktorá bola položená na recepčnom pulte.
Ozaj... prečo sa nezapísala? Spomenula si ako ju mladík pohotovo zachytil, keď padala - a jeho nezaujatý pohľad...
Asi predsa len nebol taký nezaujatý, uškrnula sa.
Zažila už aj kolosálnejšie chyby, ktoré muži urobili v jej prítomnosti, než len zabudnúť vypýtať podpis. Ruka jej zablúdila na brucho. Prstami si krúžila okolo pupka.
Ďalšia vec... Tento dom je očividne veľmi starý. Ale môže tu byť nanajvýš osem izieb pre hostí. Hrubú knihu mená zapĺňali takmer do konca. Museli by prenajímať izby viac než tristo rokov, aby ju takto zaplnili.
Vybavila sa jej tvár mladého recepčného... Ktorú generáciu asi predstavuje?
Tomu sa povie rodinná tradícia. Neverila, že niekto by dobrovoľne kúpil túto budovu, aby tu prevádzkoval "hotel".
Zamrazilo ju. Cez podlahu k nej doľahol suchý kašeľ. Jasne počula ako sa ten úbožiak dusí a snaží sa polapiť dych. Panebože, to jej tak chýbalo, mať na starosť smrť starého deda len kvôli tomu, že si chcela pospať. Kašeľ ustal. Stisla pery a čakala... Chvalabohu, zdola sa ozvalo ešte jedno odkašľanie.
Hľadela do tmavého stropu. Tento dom je starý. Jeho podstata je stará.
Odrazu si niečím bola veľmi istá - dom umiera. Ako mladíkov otec v izbe pod schodmi.
Tento dom dnes už nemá zmysel. Najprv sa stratil v čase, a teraz sa stráca aj v priestore... úbožiak. Toto už neboli žiadne úvahy; zaspávala.
Ruka jej z brucha skĺzla nižšie. Pomedzi zaspávajúcu pozornosť začula vracať sa auto mladého recepčného. Už jej to bolo jedno, iba šum vzdialeného sveta, kdesi ďaleko na brehu.
Plávala s posteľou čoraz hlbšie do čierneho oceánu. Nad ňou bola tmavá obloha. Bez hviezd. Hviezdy zhasli, kým sa snažila zaspať.
Bude sa musieť slepo zveriť prúdu.
Čosi narazilo do peľasti... zľakla sa. Snažila sa otočiť hlavu, ale v spánku ju telo nechcelo poslúchať. Počúvala.
Jej myseľ sa strhla. Začula mužské zakašľanie. Nie kašeľ, len jemný zvuk z hrdla na upútanie pozornosti. Stál pred posteľou. Pevne na čiernych vlnách ako Spasiteľ.
Bol nahý, hruď sa mu prudko dvíhala, mal erekciu. Sledovala ho s rastúcim vzrušením. Zrenice sa jej rozšírili, spánok ju už tak nespútaval, mohla sa trochu hýbať. Zdvihla a hlavu a sledovala jeho telo.
Bol úžasný. Z očí mu žiarila zmes všetkých farieb sveta, svietili silne ako reflektory. Nehýbal sa, len ju pozoroval. Čosi ju nútilo pohybovať rukami. Nohami...
Pomaličky, rytmicky sa vlnila pod prikrývkou. Vánok nad čiernou hladinou sa začal meniť na vietor. Strhol jej vlasy a vytváral s nimi vo vzduchu hypnotizujúce obrazce. Odfúkol perinu; zmizla v neviditeľnom prúde.
More sa pomaličky búrilo, vietor neustával, pramene jej vlasov sa zmietali vo vzduchu čoraz zúrivejšie. Chlapec ju stále skúmal pohľadom. Farby z očí mu pomaly začínali zachvacovať telo.
Jeho dokonalosť zatmievala jej myseľ. Nevedela sa sústrediť, a predsa mala všetky myšlienky upreté len na jeho vzrušenie.
Nevedela vydržať, že ju takto mučí.
Potrebovala ho mať pri sebe. Aby skrotil jej víriace vlasy, aby zachytil jej zrýchlený dych, preskúmal rozpálené telo. Musela cítiť jeho chuť.
Iskrivé farby ho už pohltili od hlavy po päty. Žiarili tak, že jeho telo už ani nevidela. Žmúrila oči - potrebovala sa dostať do farieb. Vzrušenie trhalo jej telo na kusy.
Farby začali meniť tvar. Zmenili sa na obrovskú tvár. Krásnu...
Tvár zo svetla sa vznášala nad posteľou. Pomaly sa približovala. Mala dychtivý výraz. Kdesi ďaleko za ňou, v umierajúcej hotelovej izbe bolo cítiť žiadostivosť.
Ona ju nevnímala. Videla len dokonalosť prelínajúcich sa farieb, ich zmyselnosť. Túžba všetkých vekov spútaná do jediného bodu.
Splynuli...
Konečne sa dočkala. Nevedela kam s rukami, nohami. Dlane sa jej zatvárali a otvárali. Ohýbala telo. Zabárala hlavu do vankúša. Nemohla myslieť, nemohla byť.
Svietiaca tvár sa do nej ponorila.
Vzrušenie zmizlo...
Zostala s otvorenými očami. Prekvapená.
Čierna sova sediaca pri hoteli na plote odletela. Nebývala tu rada, hotel páchol. Ale dnes sa v okne objavili žiarivé farby a boli príliš lákavé. Keď však mihajúce svetlo v okne zhaslo, už ju tu nič nezaujímalo. Mávla krídlami a svižne sa vzniesla do noci a ak to vtáky vôbec dokážu, ponáhľala sa.
Nerozumela. Čierne vlny nesúce posteľ po mori zmizli. Z tmavej oblohy nad jej hlavou sa stal obyčajný biely strop.
Znova sa chytila za brucho. Nič necítila. Vzrušenie bolo preč, spánok bol preč. Zatvorila oči...
Čas okolo nej sa začal pomaly zrýchľovať. Dni a noci sa vonku striedali freneticky, šialene. Stískala viečka, čas letel čoraz rýchlejšie. Kolobeh svitaní a západov sa za oknom zmenil na sivastú šmuhu.
Začala sa pomaličky vznášať, pustila sa plachty a nechala svoje telo levitovať.
Bol to krásny pocit, byť nadčasovou súčasťou sveta. Jej rodina už bola tam vonku mnohoo rokov mŕtva a ona stúpala, pomaličky...
Visela nad posteľou s roztiahnutými nohami, začala sa ohýbať. Tam vonku sa čas stále zrýchľoval.
Už nepotrebovala nič, ani vzduch. Začala sa vyvracať naruby. Pre niekoho by to možno bol strašný pohľad, ale toto bol život. Dávala zo seba život umierajúcemu miestu. Prinášala svetielko do tmy.
Starý muž v izbe pod schodmi už takmer nedýchal, ale teraz otvoril oči.
V tom dávnom nočnom spojení s Tvárou zo svetla bolo semienko nádeje, ktoré malo dodať dych tam, kde sa už zastavoval. Takmer to nestihla. Keby prišla o jedinú noc neskôr, hotel by zomrel.
Bola matkou Života. Bola šťastná. Kým vonku za oknom ubiehali stáročia, ona nosila v lone nádej. Už bola vyvrátená takmer úplne, necítila žiadnu bolesť...
Napĺňalo ju ukľudňujúce teplo. Syn sa predieral vonku.
Príjemný pocit v útrobách sa rozšíril do celého tela. Bolo jej stále teplejšie.
Otvorila oči. Začínala sa cítiť nepohodlne. Niečo nebolo v poriadku. Z rohu miestnosti na ňu ceril zuby Strach.
Horúčava sa zmenila na smrteľnú žiaru. Už nechcela toto dieťa. Snažila sa ho zadržať v sebe, ale bolo neskoro.
Nechty na rukách sa jej topili, z vlasov mala dávno popol. Koža sa škvarila, oči jej pukli. Vo svojom vnútri cítila zlobu, strašnú... zlobu...
Vzbĺkla... Popol vytiahol z izby prievan.
Čas za oknom sa opäť spomalil. Počas tých stáročí kým ona rodila, zelená lúka okolo hotela sa zmenila na vyschnutú púšť.
Jej neviditeľný potomok sa vznášal uprostred izby a sledoval posledné čiastočky prachu svojej matky brané vetrom do krajiny.
Uvedomoval si svoju dôležitosť. Jeho narodenie zachránilo túto úžasnú stavbu pred istou smrťou, mal veľkú zodpovednosť...
Syn Hotelu Morrisson zakrúžil po miestnosti a ponoril sa do stien svojho domu.

Kel Thuzad

Kel Thuzad

Diskusia

Kel Thuzad
Táto poviedka bola už dávnejšie uverejnená na Fiction Stories v trochu nedopracovanejšej podobe...Tak som sa rozhodol, že ju vystavím aj tuná, keď som ju trošku vyleštil...
21.11.2005
Kel Thuzad
Ehm...nesjkusila by osoba, ktora bola taka laskava a udelila textu hodnotenie "1", uviest nejake rozumne dovody preco tak urobila...?
Bol by som rad...
26.11.2005
marcus (Anonym)
Kel : no uz je to raz tak ze ludia sa asi boja pisat preco davaju take hodnotenie ake davaju.. Ja som to necital ( zatial ale raz to prejdem neboj sa ). Musis si na to zvyknut ze komentare pisu stale ti isti ludia. Je ich tu tak do 10 .
27.11.2005
Trin (Anonym)
Ja osobne nehodnotim toto dielo, ale myslim si, ze je to fakt perfektne....
Je to zmes erotiky, zmyselnosti, tajomnostia pointy, ktora nam ma nieco dat...naozaj dobre....

27.11.2005
draculin
Mnoo,Kel sa nejak rozpisal.. a musim povedat,ze sa mi to veru lúbi:) z FS si ju nejak nepamatam,ale ma v tejto verzii ma "nieco" do seba. Takze 7/10 (vacsie hodnotenie nechavam do rezervy:).
V kazdom pade je zaujimave,ked muz pise z pohladu zeny :)
28.11.2005
Damien (Anonym)
Nie je to čisto moja parketa, ale čítalo sa to naozaj dobre, fakt veľmi zaujímavá hra slov a pocitov ... len tak ďalej
05.12.2005
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.