"JÁNÓÓ, JÁNÓÓ. " Ozvalo sa zdola. Krik ma prebudil. Pretrel som si oči a presunul sa z polohy ležiacej, na polohu sediacu. Započúval som sa do melodického zvuku približujúcich sa krokov. Dvere sa otvorili a vošla moja matka. "Ujo Juraj príde o chvíľu." Vyhŕkla. Zadívala sa na mňa svojimi prenikavými šedými očami. "No, vstávaj. Raňajky už máš na stole. " Vybehla z izby. Obliekol som si nohavice a košeľu. Zišiel som dolu drevenými schodmi, pričom som cítil sladkú vôňu pečenej slaninky. Na stole som už mal pripravený tanier s hubovou praženicou. Mama z kastrólu vyhodila slaninku a pritom zamrmlala: "Daj si chlapče, budeš potrebovať silu. " Dnes som mal naozaj chutné raňajky. Sadol som si za stôl a schytil lyžicu. "Už si sa pomodlil ? " Pocítil som na sebe mamin vyčítavý pohľad. Prežehnal som sa a pustil sa do jedla. Keď som dojedol, vstal som a vyšiel von.

Celá dedina bola pokrytá hmlou. Zobral som si z kôlne sekeru a postavil som pred domom. Čakal som. Ako prvý prišiel Mišo. "Nazdar. " Pozdravil ma. Kývol som hlavou. "Ako sa máš ? " Opýtal som sa.

-"Ja sa mám celkom, ale ty. Ty musíš byť šťastný. Keď sa budeme vracať pôjdeš za Markou, však ? " Úsmev na mojej tvári mu dal jasnú odpoveď. Dnes mala Marka pásť kravy, hore na lúke. Netrvalo dlho a prišiel ujo Juraj zo svojim synom Ferom. Vybrali sme sa vpred. Načúval som rozhovoru Miša a Fera. Rozprávali sa o mlynárovej dcére. Ujo Juraj len kýval hlavou. Bol zázrak, že sa nepohádali. Nevedeli sa dohodnúť, kto sa jej viac páči. Každý z nich tvrdil, že on je ten vyvolený. Vošli sme do lesa. Hmla tu bola ešte hustejšia. Mišo s Ferom sa zhodli, že Jana z druhej dediny je trochu krajšia ako mlynárova dcéra. Ich ďalší rozhovor sa niesol v podobnom duchu.

Asi za hodinu sme dorazili na ideálne miesto. Začali sme rúbať. Strom dopadol na zem a rozrušil panenské ticho lesa. Až teraz som si všimol, aký je les tichý, nezvyčajne tichý. Padol druhý strom. Potom tretí. "Bude to stačiť. " Povedal Juro. Vzali sme pílky do svojich rúk, keď v tom moje uši zaplavilo kvílenie. Kvílenie, ktoré zatriaslo zemou. Naskočila mi husia koža, a nielen mne. Zo zeme vyletela mátoha. "Démon." Zakričal ujo Juro. "Prízrak." Schytil som sekeru a silno ju stisol. "HA, HA, HA. " Ten smiech ma desil, mal som strach. Bol hrôzostrašný, kovový a trocha ženský.

Tá mátoha mala telo akoby z hmlového skla. Mala ho ženské. Jej holohlavá hlava bola najohavnejšia. Oči mala vypuklé chlpaté, podliate krvou. Nos, ako zobák orla, špicatý a zakrivený. Namiesto zubov mala tesáky.

Rozum mi kázal uteč, no z toho strachu som bol ako prikovaný. Ujo Juraj sa na ňu zahnal zo sekerou a vykríkol: "CHOĎ DO PEKLA ODKIAĽ SI PRIŠLA. " Sekera spravila oblúk. Mátoha naňho vyletela. Ujko spravil ďalší sek. Čepeľ však preletela, cez nehmotné telo. Jej hlava bola určite hmotná. Prehryzla Jurajovi krk. Hlava mu odkvicla a dopadla. V živote som nevidel nič strašnejšie, ako telo bez hlavy. Z krku striekal krv. Nevedel som, čo robiť. Fero sa otočil a rozbehol sa preč. Mátoha sa pustila za ním. Kĺzala sa vo vzduch rýchlejšie, ako behal. Po desiatich metroch ho dohonila. Zvalila ho na zem. Svojou ohavnou hlavou sa zaborila do jeho tela. Vytiahla ju a zvolala Jej kovový hlas sa rozľahol po celom lese. "CHLAPEC SI MYSLEL, ŽEBY MOHOL UTIECŤ ." "TY SVIŇA. ZATO ZAPLATÍŠ. " Mišo sa rozbehol k mátohe, zo sekerou v rukách. Svaly mal napnuté. Niet divu, že ho zaslepil hnev. U mňa bol strach väčší, než nenávisť. Pohol som sa z miesta a vybehol opačným smerom. Hneď som sa zarazil a vybehol za Mišom. Mátoha ho zrazila na zem a nakláňala sa k nemu. K jeho krku. Hodil som po nej sekeru. Zasiahol som ju do tváre. Odsotilo ju to na bok. Ale neublížilo jej to. "MŇA NEZABIJEŠ. JA UŽ MŔTVA SOM." Zase ma striasol jej kovový smiech. Vzniesla sa do vzduchu a letela ku mne. Skočil som na zem a zdvihol dve vetvy. Skrížil som ich. Dúfal som, že tu ohavu krížom zastavím. Zastavila sa tesne predo mnou. S krížom napred som na ňu skočil. Preletel som cez jej nehmotné telo. Zakvílila. Zosadla ne zem. Zvíjala sa. Prepadávala sa, akoby pod ňou bolo bahno. Zem ju pohltila. Bezvládne som ležal som na zemi. Celé moje telo bolo, akoby ovarené vriacou vodou. Oči ma štípali. Zavrel som ich.

Počul som kroky. Pocítil som dotyk na svojej hlave a začul hlas. "Horíš. " Nejaké ruky ma vyložili na plecia. Pravdepodobne Mišove. Cítil som, že sa moje telo hýbe a počul som dych. Dych bol tichší a tichší, až som napokon som nepočul nič.