Ružové okuliare

Podporte scifi.sk
Otvoril som oči, ale všetko je rozmazané. Keď sa mi konečne podarilo zaostriť zrak, uvidel som nad sebou dvoch mužov. Ležím v posteli a tí dvaja sú asi lekári. Zdá sa mi, že som v nemocnici. Tí lekári majú na očiach čudné okuliare.
Snažím sa zozbierať útržky spomienok na predchádzajúce udalosti. Dal som sa hibernovať - zmraziť, kým sa nájde liek na moju chorobu.
"Podarilo sa to?" - nahlas dokončujem myšlienku.
"Áno, ste zdravý." - hovorí starší z lekárov.
Asi to bola hlúpa a nečakaná otázka, ale odpoveď bola šokujúca. Zobudil som sa a už som aj zdravý.
"Ako to?" - pýtam sa.
"Po rozmrazení sme vás udržali v kóme, aby sme vás mohli vyliečiť." - vysvetľuje mladší muž - "Ale teraz oddychujte. Dovidenia."
Privieram oči, posteľ je veľmi pohodlná. Ale veď neviem to najdôležitejšie!
"Aký je rok? Koľko som 'spal'?"
"2025, 28 rokov"
Takže som 'precestoval' 28 rokov do budúcnosti.
Zobudil som sa. Obyčajné ranné prebudenie sa. Cez veľké, mierne stmavené okno, svieti dnu slnko. Vonku vidno veľké moderné budovy.
Ležím v tej najnudnejšie vyzerajúcej miestnosti, akú som kedy videl. Steny, podlaha aj strop sú biele, vpravo je okno, vľavo krátka chodbička k vchodovým dverám. Na stene vľavo je stredne veľké zrkadlo, v ktorom sa vidím ako ležím na posteli. Do mňa sú napichané najmenej dve hadičky, ktoré vychádzajú z infúzií zavesených na stojane pri posteli. Jednoducho som v nemocnici. Posteľ je síce veľmi pohodlná a tie infúzie vyzerajú nejako 'modernejšie', ale nie je to žiadne sci-fi.
Mohol by niekto prísť. Nie je tu žiadne tlačítko akým sa za mojích čias privolávali v nemocnici sestry. A možno tu už majú miesto zdravotných sestier robotov? A tí lekári? Vyzerali normálne - ľudsky, len mali také divné okuliare, ktoré vyzerali ako keby ste skrížili 'Lennonky' s plaveckými okuliarmi. Neboli tmavé, ale aj tak tým lekárom nebolo poriadne vidieť oči, a to nemám rád.
Vošiel lekár. Aj teraz má tie 'okuliare'.
"Dobré ráno, Andy. Volám sa doktor Younger. Ako ste sa vyspali?"
Prichádza k mojej posteli s priateľským výrazom v tvári. Len mu nevidím oči!
"Dobré ráno. Myslím, že 28 rokov stačilo na 'dobré vyspatie'."
"Áno, asi áno, ale oplatilo sa, či nie?" - usmeje sa doktor - "Ste zdravý. Veľmi slabý a stuhnutý, ale zdravý. Niekoľko dní ešte budete musieť ostať väčšinu dňa v posteli a veľa jesť." - hovorí, pritom sa díva na dosku nočného stolíka a klepe na naň, ako keby tam mal klávesnicu.
"To je pravda. Som hladný ako keby som 30 rokov nejedol." - konštatujem ironicky.
"O chvíľu príde sestra odpojiť vám infúzie a donesie vám raňajky. Zjedzte všetko!" - hrozí mi doktor prstom a otáča sa pomaly k odchodu.
"Chcel by som nejaké noviny, rádio alebo ešte lepšie, televízor. Niečo odkiaľ získam informácie o svete, v ktorom som sa ocitol. A tiež aby som sa nenudil."
"Ó, áno, samozrejme, skoro som zabudol!" - vyberá niečo z vrecka a položí to na stolík vedľa postele. Sú to 'okuliare'!
"Dovidenia." - vraví a odchádza.
"Moment, čo je to?"
"Vyskúšajte a uvidíte." - tvári sa záhadne - "Ľudia to volajú 'ružové okuliare'."
Odišiel a ja sa dívam na poskladané záhadné okuliare na nočnom stolíku. Nemôžem ich zobrať, lebo stolík je vľavo. V pravej ruke mám ešte infúziu a ľavú až tam nevytočím. Otočiť sa celým telom nevládzem. Doktor mal pravdu som slabý a 'tuhý'.
Sestrička neprichádza a ja sa jej neviem dočkať. Som hladný, ale ešte viac som zvedavý. Chcem vyskúšať ružové okuliare.
Sestrička prišla, odpojila mi infúziu, pomohla mi najesť sa a odišla. Aj ona mala na očiach ružové okuliare. Mohol som si ich na nej lepšie obzrieť. Tie okuliare tesne priliehajú k hlave. Úplne prekrývajú oči. Ich pružný rám prilieha k spánkom a je zatočený okolo uší tak, že končí v uchu ako sluchátko.
Konečne beriem moje ružové okuliare do rúk. 'Sklá' vyzerajú z vnútra tmavé. Nasadzujem si ich na hlavu. Sadnú presne. Žiadna zmena. Pozerám na svet cez ružové okuliare, ale všetko vyzerá tak isto ako bez nich. Zaujímavé je, že mi rám okuliarov neobmedzuje pohľad. Zorné pole mojich očí sa nasadením týchto okuliarov nejako nezmenilo. Akoby som ich ani nemal na očiach. Musí v tom byť nejaká moderná optika.
"Ale ja som chcel televízor." - posťažujem sa prázdnej stene oproti posteli.
"Aký televízor?" - vystraší ma neznámy hlas, ktorý sa ozval v mojej hlave.
Samozrejme, hlas sa ozval zo sluchátok, ktoré sú v koncoch rámu okuliarov. Mám ich takmer zastrčené v ušiach.
"Kto si?" - prehovorím, opäť nahlas, smerom k náprotivnej stene.
"Som vé-er-vé-vé 2025, pane, prístroj, ktorý máte na hlave."
"Takže vé-er- neviem čo, ty si hlas ružových okuliarov a plníš želania?"
"Áno pane. Želali ste si televízor - historické zariadenie pre príjem a zobrazovanie takzvaného televízneho vysielania. Aký typ televízora máte na mysli?"
"Historické zariadenie? Ľudia už nepozerajú televízor?"
"Nie. Neexistuje televízne vysielanie. Získavanie informácií a zábava majú inú formu ako vo vašej dobe, pane."
"Ty poznáš môj životopis?"
"Upravili ma pre vašu potrebu, pane."
"Prestaň s tým 'pane', volaj ma Andy."
"Áno, Andy."
"Ako sa to voláš?"
"Vé-er-vé-vé 2025 je typ výrobku. Meno mi môžete prideliť podľa vášho želania."
"Dobre. Budem ťa volať Brilky. Moja babička takto nazývala okuliare."
"V poriadku, Andy. Odteraz počúvam na meno Brilky."
"Tak, Brilky, ako sa dozviem čo je nové vo svete v poslednom čase. Napríklad za posledných 28 rokov?"
"To je nesmierne veľa, Andy. Mám inštrukcie oboznamovať vás s novinkami pomaly a tak, aby to bolo pre vás čo najprirodzenejšie."
"Takže televízne správy mi asi nedovolíš pozerať. A vlastne žiadne ani nie sú." - konštatujem sklamane.
"Moholi by sme to skúsiť s televízorom a nejakou zábavou z televíznych archívov."
"No dobre. Aj tak začínam byť unavený. Chcem Laurela a Hardyho. OK?"
"Hneď to bude, Andy."
Počul som otvorenie dverí a z chodbičky sa prisunul stolík-robot, na ktorom stál obyčajný televízor. Zastal pred mojou posteľou, televízor sa zapol a objavili sa moji obľúbení komici.
Zobudila ma zdravotná sestra. Doniesla mi obed. Nemá okuliare. Okuliare!. Rýchlo pozriem do zrkadla a siahnem si na hlavu. Áno, ja ich mám stále nasadené. Chcem si ich dať dole.
"Niektorý ľudia si ružové okuliare dávajú dole, keď idú spať, ale málokto ich nenosí cez deň. Nechajte si ich na hlave." - zastaví ma sestrička.
"Takmer som zabudol, že ich mám, vôbec ich necítim, netlačia."
"Áno. A teraz jedzte, musíte nabrať síl! Po obede sa skúsite posadiť."
Dohliadla, aby som všetko zjedol. Pokus posadiť sa dopadol dobre, bolo to však veľmi únavné. Nevedel som sa dočkať, kedy budem sám a budem môcť pokračovať v spoznávaní ružových okuliarov.
Keď sestrička konečne odišla, pohodlne som si ľahol a oslovil som Brilkyho.
"Brilky, si tu?"
"Áno Andy, som tu stále."
"O čom sa budeme baviť? Čo ponúkaš?"
"Mám pre vás upravený kurz základných možností vé-er-vé-vé pre nových používateľov."
"Pre mňa upravený?"
"Upravený pre človeka z konca 20. storočia"
"Aha. To sú ale ohľady. Poďme na to!"
"Vé-er-vé-vé je prístroj, ktorý v sebe spája vám známe prístroje: počítač, telefón, helmu virtuálnej reality. Okrem toho má ďalšie, s ničím neporovnateľné vlastnosti."
"S počítačom som pracoval. Písal som texty, používal som Internet. Virtuálnu realitu som však nevyskúšal."
"Ani my sa virtuálnou realitou zatiaľ nebudeme zaoberať."
"Ako môžeš nahradiť počítač, keď nemáš monitor a klávesnicu? Nie všetko sa dá vyriešiť rozhovorom. Predpokladám, že dokážeš zobrazovať do obrazu v okuliaroch."
"Áno. Vé-er-vé-vé môže pridávať informácie do obrazu, ktorý premieta do očí."
Vo vzduchu, asi meter pred mojimi očami, sa objavil veľký tenký červený nápis VRWV 2025. Skúsil som otočiť hlavu. Obraz sa presunul a visel stále priamo predomnou.
"To vypisuješ len tak, do vzduchu."
"To bol prvý príklad zobrazovania, upravím to."
Písmenká preleteli na stenu a ostali na nej ako prilepené. Keď som otočil hlavu, nepohli sa zo steny.
"Tak to už hej. Odteraz píš na tú stenu."
"Rozumiem."
"A čo klávesnica?"
"Nech sa páči. Skúste písať."
Na posteli priamo vedľa mojej ruky sa objavila červená schéma klávesnice - rámček s písmenami. Napísal som BRILKY. Text sa objavil na stene.
"Ako vieš, ktoré písmeno stláčam alebo kde je stena? Ty chápeš čo snímaš, čo 'vidíš'?"
"VRWV využíva všetky výdobitky umelej inteligencie. K tomu patrí aj rozpoznávanie objektov reálneho sveta."
"Rozumieš mi, vieš rozprávať a ešte aj vidíš. Brilky, dostávam z teba strach."
"Už chápete, Andy, prečo vám mám dávať informácie pomaly."
"Dúfam, že pánmi sveta sú stále ľudia."
"Vé-er-vé-vé je len bežné komunikačné a informačné zariadenie."
"Bežné? Čo ešte dokážeš? Čítaš myšlienky?"
"Niektorí to tak volajú. Nemusíte sa, Andy, so mnou rozprávať nahlas. Stačí 'nahlas' myslieť."
"Pane bože, dosť. Nahlas myslieť? To je ako?"
"Skúste hovoriť bez toho aby ste vydávali hlas a otvárali ústa. Snímač v ráme, umiestnený medzi spánkom a uchom, zaznamená aktivitu nervov tváre, ktorá vzniká pri premýšľaní v slovách. Táto nervová aktivita sa analyzuje a rozpoznáva sa z nej reč."
"Odmietam. Nevládzem. Zbohom." - a dal som si ho z hlavy dole.
Na chvíľu ma prekvapilo, že zmizol ten nápis zo steny.
Keď som sa zobudil, v miestnosti bola takmer tma. Vonku sa zotmelo a v izbe nemal kto zapnúť svetlo. Nevedel som koľko je hodín a bol som hladný.
Nemal som inú možnosť, len si nasadiť ružové okuliare a obrátiť sa s mojimi požiadavkami na Brilkyho.
"Brilky?" - skúšam nehovoriť, ale 'myslieť nahlas'.
"Ahoj, Andy. Ako ste sa vyspali?"
Zdá sa, že sa mi podarilo osloviť ho bez toho, aby som otvoril ústa. On naozaj vie 'čítať myšlienky'.
"Ak vieš, tak zapni svetlo."
"Áno, Andy," - a svetlo sa zaplo.
"Koľko je hodín?" - skúšam ďalej konverzáciu bez hlasu.
"Sedem tridsať večer. Ako si v budúcnosti prajete získavať informáciu o čase? Mám niekoľko prednastavených možností, alebo si môžete vymyslieť niečo vlastné."
"Aké sú možnosti?" - opäť sa mu darí zaujať naplno moju pozornosť, hoci som hladný.
"Na požiadanie zobraziť do pohľadu. Zobrazovať na stene, na stolíku, na ruke. Vzhľad hodiniek si tiež môžete zvoliť."
"Ak som to dobre pochopil, nakreslíš mi hocikde hociaké hodinky."
"Áno. Podľa želania."
"Tak chcem švajčiarske náramkové hodinky."
"Z konca dvaciateho storočia?"
"Áno." - Dívam sa na svoju ruku, ale nič sa nedeje - "Čo je Brilky, kde to viazne?"
"Podľa mojích prednastavených parametrov sa musia predmety objavovať prirodzene, ako včera televízor. Nemôžem vám na ruku zobraziť hodinky, keď sa na ňu dívate."
"Ten televízor nebol skutočný? Stolík-robot bola len maškaráda - počítačová grafika?"
"Áno Andy. Doktor Younger ma poprosil, aby som ho zavolal, keď sa zobudíte"
"Zahováraš Brilky." - konštatujem a spomeniem si na môj hlad - "Dobre, ale nech donesie aj niečo pod zub."
"To oznámim zdravotnej sestre."
"Tie hodinky sú naozaj pekné, nepoznať, že je to počítačová grafika." - pozerám opäť na svoju ľavú ruku. Hodinky na nej síce necítim, ale čas ukazujú a to je podstatné.
Prichádza doktor Younger. Ostal stáť vľavo kúsok od mojej postele. Nemá ružové okuliare.
"Vraj ste sa poobede rozčúlili pri používaní VRWV." - díva sa na mňa trocha ustarostene. - "Ale vidím, že už ho opäť používate. Je to dôležité. VRWV sú u nás úplnou súčasťou života väčšiny ľudí. Bez ružových okuliarov ste mimo života spoločnosti."
"Ale vy ich teraz nemáte na hlave, ani sestrička keď mi dávala obed ich nemala."
"Vidím, že máte na ruke hodinky, takže lekciu o virtuálnych predmetoch máte za sebou. Na sestre ste ružové okuliare nevideli preto, lebo ste mali nasadené tie svoje. Čo sa mňa týka, prezradím vám Andy, že bez okuliarov by ste ma v tejto miestnosti vôbec nevideli. Jeden pacient z 20. storočia to nazval videotelefonovaním. Som teraz doma a stojím pred zrkadlom."
"Toto nazývate pomalý prísun nových informácií." - reagujem mierne šokovaný na jeho prehlásenie - "A prečo stojíte pred zrkadlom?"
"Stojím pred zrkadlom, aby ma mohlo snímať moje VRWV, aby ste ma mohli vidieť." - vysvetľuje ďalej doktor.
"Aha, a vy mňa vidíte tiež vďaka zrkadlu. Vy ste sa postavili práve tak, aby som sa díval do zrkadla. Chytré."
"Presne tak to funguje a ľudia v pracovnom styku už nerozlišujú, či sa stretávajú reálne alebo virtuálne." - poúča ma Younger.
"Budem si musieť zvyknúť."
Prichádza sestrička s večerou. Keďže mi nesie jedlo, musí tu byť reálne. Čakám kedy prejde krížom cez doktora, alebo čosi také.
"Dobrý večer, pán doktor. Dobrý večer, Andy." - zdraví sestrička na moje prekvapenie aj doktora.
"Ako to, že o sebe viete? Doktor tu predsa nie je!"
"Andy! Porušujete etiku polovirtuálneho sveta. Prístroje samozrejme navzájom komunikujú, ako by potom iní videli vaše švajčiarske hodinky z konca 20. stroročia?"
"Teraz ste mi to oplatili, pán doktor. Prepáčte. Cítim sa ako barbar."
"Nič si z toho nerobte. Už sme tu na to zvyknutí. Nie ste prvý, kto sa u nás oboznamuje s VRWV" - vraví a odchádza k dverám, hoci by podľa mňa mohol kľudne aj zmiznúť - "Dovidenia."
"Dovidenia" - odzdravujem mu, už s plnými ústami. Večera je dobrá.
Po večeri mi sestrička pomohla posadiť sa. Chvíľu som sedel, potom som skúsil aj vstať. Po tomto 'cvičení' sestrička odišla a ja som konečne mohol Brilkymu položiť otázku, ktorá mi vŕtala v hlave od rozhovoru s doktorom.
"Brilky? Ako môžeš verne zobrazovať prekryté oči?"
"Ahoj Andy. Chcete vedieť, ako prekrývam obraz alebo ako viem, ako majú oči vyzerať?"
"Ako vieš, ako vyzerajú?"
"VRWV sníma stav oka, aby mohlo správne premietať obraz do oka, tieto údaje spolu s nasnímaným tvarom a farbou očí môže odovzdávať ostatným VRWV, aby mohli verne vykresliť oči majiteľa daného VRWV."
"Ale moje oči si ešte nesnímal."
"Môžeme to urobiť teraz? Dajte si VRWV dole, otočte ho vonkajšou stranou k sebe a 'nafilmujte' svoje oči z rôznych strán."
"To je jednoduché." - vravím, ale asi ma už nevníma, lebo plním jeho inštrukcie.
"V poriadku?" - pýtam sa 'hlasnou myšlienkou', hneď ako som si nasadil okuliare späť na hlavu.
"Výborne. Odteraz budú všetci vidieť vaše oči ako skutočné. Chcete aby bol upravený aj váš obraz v zrkadle?"
"Áno." - pozerám sa na seba do zrkadla. Stále vidno, že mám ružové okuliare. Pozriem sa preč a potom opäť do zrkadla. Okuliare už nevidno.
"Mám nápad. Skrášlime túto miestnosť. Dajme tu nejaké skrine, na stenu obraz, do kúta izbové kvety." - sypem zo seba.
"Mám doniesť všetko naraz a potom to budeme vylepšovať alebo pôjdeme po jednotlivých kusoch."
"Odkiaľ to chceš nosiť, proste to vyčaruj. Všetko naraz." - rozhodujem.
"Ste si istý?"
"Áno" - hovorím, ale hneď to aj oľutujem. "Už mi to druhýkrát nedovoľ. Myslel som si, že to bude ako čáry-máry v televízii, ale toto je realita, tu sa veci naozaj nemôžu zjavovať len tak."
"Rozumiem. Prinesol som vám prototypy predmetov, ktoré ste si želali. Teraz ich môžeme vymieňať za vhodnejšie."
A tak sme polovičku noci strávili zariaďovaním miestnosti.
"Fíha." - zapískala sestrička, keď ráno prišla s raňajkami - "Ale ste si to tu zariadili. Je to dobré, že pacienti majú právo zariaďovať si izbu. Paráda."
"Dobré ráno, sestrička. Ďakujem za pochvalu."
"Skrine sa síce nezvyknú robiť virtuálne, ale vám je to tu vlastne jedno."
"Áno. Ja sa na nich aj tak len dívam."
"Až začnete chodiť, budeme ich musieť zobrať, aby ste sa o nich omylom nepokúsili oprieť." - schladila setrička moje nadšenie.
Pustil som sa do raňajok a vypytoval som sa setričky.
"Zariaďujú si ľudia miestnosti virtuálnymi predmetmi?"
"Niektorí, ale nepoznám veľa takých. Virtuálne sú väčšinou predmety, ktoré sprostredkovávajú informácie."
"Informačné tabule, dopravné značky, fotografie?"
"Áno. Ale videla som už aj virtuálneho kanárika."
"Brilky, chcem virtuálneho kanárika." - žiadam bezhlasne, pomedzi rozhovor so sestričkou.
Malý robot priniesol klietku s modrastým kanárikom, postavil ju na skriňu a odišiel.
"A čo rádio, televízor?"
"Na to sa spýtajte VRWV. Ja o týchto historických prístrojoch nič neviem" - povedala po chvíli premýšľania. Možno sa radila so svojím VRWV.
"Brilky, chcel som žltého kanárika."
Kanárik sa prefarbil. Keď sme včera upravovali zariadenie izby, dovolil som meniť farbu a vzor predmetov bez ich odnášania a prinášania.
"Váš kanárik mení farbu." - zasmiala sa setrička - "Viete, že to môže len preto, lebo aj ja mám povolené prefarbovanie."
Keď sestrička odišla, kanárik začal spievať. Až teraz som si uvedomil, že k virtuálnym predmetom VRWV pridáva aj dokonalý zvuk, ktorý vychádza presne od predmetu. Televízor, tikanie hodiniek, virtuálna návšteva doktora, buchotanie s nábytkom, všetko vyzerá ako skutočné aj vďaka zvuku.
"Brilky, vravel si, že na získavanie informácií a zábavu sú iné zariadenia ako masmédiá"
"Áno. VRWV. "
"Čiže správy, celovečerné filmy, dokumentárne filmy, súťaže, počítačové hry všetko je cez VRWV."
"Áno."
"Ako sa to zobrazuje?"
" Správy a dokumenty podľa druhu: textové, zvukové, obrazové, ..."
"A čo filmy?" - prerušujem ho.
"Pozerajú sa aj staré filmy, na virtuálnom plátne."
"A nové filmy nie sú?"
"Nie. Miesto nich sa vyrábajú trojdimenzionálne príbehy s aktívnou účasťou diváka. Doktor mi neodporúčal pustiť vám takýto príbeh, lebo virtuálny svet je pre nezvyknutý ľudský organizmus namáhavý."
"Chcel by som aspoň ukážku virtuálnej reality."
"Dobre. Môžem vám ponúknuť jednu z relaxačných scén. Hitom je scéna prales."
"Existujú rebríčky popularity?"
"Áno. Chcete vidieť rebríček relaxačných scén?"
"Nie, ukáž mi ten prales."
Miestnosť stmavla. Ozval sa spev a škrekot vtákov a okolo mňa sa rozjasnila krásna zelená džungľa. Moja posteľ stojí uprostred džungle.
"Nádhera, Brilky. Ostaneme tu chvíľu."
V tej džungli som aj zaspal. Keď som sa zobudil, bol som späť v mojej nemocničnej izbe a sestrička práve prišla s obedom.
Po obede som opäť ostal len s mojím 'priateľom' Brilkym.
"Brilky, odkiaľ všetko vieš? Ako rozumieš, čo hovorím? Ako poznáš predmety? Ako vieš rozprávať?"
"Je to zložité a zároveň jednoduché. Podstata je v rýchlom prehľadávaní obrovských databáz."
"Rozumieš naozaj všetko?" - zabŕdam.
"Nie."
"Prekvapil si ma týmto priznaním, nie je to najlepšia reklama."
"Niet lepšieho sytému, ktorý by rozumel zložitej ľudskej reči."
"Zatiaľ však nebol žiadny problém."
"Nie. Asi sa všetko analyzovalo správne."
"Ako to, že asi?"
"Možno nie ste náročný a nepoviete mi, keď je reakcia na požiadavku nesprávna."
"Ako nesprávna?"
"Reakcia na vašu otázku, či požiadavku sa skoro vždy nájde, ale len vy viete posúdiť, či je aj správna."
"Ak tomu rozumiem, tak ty len hádaš, čo vlastne chcem a väčšinou trafíš. Ak netrafíš, tak sa to ani nedozvieš. Len ak by som ti povedal, že táraš. Ty si vlastne hlúpy vyhľadávač údajov. To len tak vyzerá, že si inteligentný."
"Tak nejako."
"Koľko si rozumel z mojich predošlých viet?"
"Moje štatistické záznamy z analýzy reči naznačujú, že vaša reč, Andy, je stále zložitejšia. Mohli by ste, prosím, hovoriť jednoduchšie?"
"No dobre. Odstránime tie skrine. Večer alebo zajtra možno skúsim chodiť"
"Mám zobrať všetky skrine?"
"Áno."
Ale nezmizli len skrine. Zmizli všetky virtuálne predmety. Meter pred mojimi očami sa objavil červený nápis:
<SPAN STYLE=color:red>-- Havária. Systém sa reštartuje. --</SPAN>
O chvíľu bolo všetko späť aj so skriňami.
"Mám zobrať všetky skrine?"

Nepriradený

Nepriradený

Diskusia

Lubo Bobok
super
05.07.2003
kAnYs (Anonym)
Pekne. Dal by som tam trochu viac opisov, ale aj tak je to pekne.
09.06.2004
xius
chytry? rozumny, sluchatka? sluchadla, kludne? pokojne... ja len rypem :) mas skvele napady, zavidim...
17.02.2005
ANDRÁSSY Ferenc (Anonym)
Trochu povrchní. Píšu lepší. Snažte se dělat našemu jménu dobrou reklamu.
FAN
07.04.2005
xius
Andrassy Ferenc: s tym "pisu lepsi" si mi zdvihol zlc... krot sa chlape alebo predved
07.04.2005
ADA (Anonym)
Uplne super, bravo! :-))
05.07.2005
Trin (Anonym)
Myslim, si ze takato buducnost by ma asi dost zaskocila, ale bolo to super................

06.07.2005
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.