Moloch
Démon vojny si pýta svoje
Tma tak takmer dokonale zakrývala pôvod smradu- krvi, hniloby. A strachu. Avšak okolnosti, v ktorých sa dvaja muži ocitli boli horšie ako táto pivnica. Bola vojna, ktorá si už vyžiadala mnoho obetí. Aj takých, ktoré sa snažili ukryť v tejto pivnici. Rovnako ako títo dvaja muži. Jeden vojak, jeden civilista. Navzájom cudzí ľudia, ktorých spojil pud sebazáchovy, a náhoda, že takmer súčasne našli túto pivnicu. Nech sa však vonku na dennom svetle dialo čokoľvek, pocit strachu ich stále neopúšťal. Kým vonku bol ich strach pochopiteľný, známy a racionálny, vnútri sa staval nepochopiteľným, a presahoval do šialenstva. Kým vonku bol vzduch relatívne čerstvý, vnútri sa znášal neznesiteľný zápach. Hore bolo svetlo, tu dole vládla temnota. Vonku duneli výstrely, vnútri bolo takmer dokonalé ticho. Takmer. Zvláštny zvuk, pripomínajúci mľaskanie bez zjavného pôvodu stále silnel. Zachytili ho hneď ako vbehli do temnoty pivnice. Odvtedy postupne naberal na intenzite. Predtým sa strácal v tme. Teraz bol čím ďalej tým viac reálnejší a intenzívnejší. Tlak nepôsobil len na ušné bubienky, ale aj na nervy mužov. Keby vonku nezúrili boje, už dávno by sa tam vrátili. Takto boli vkliesnený medzi dva mlynské kamene- obava zo smrti vonku, a obava z...
„Je tu niekto?“ Spýtal sa vojak, a v ruke zovrel zbraň, hoci bola bez nábojov. Odpoveďou bolo stále blížiace sa mľaskanie.
V tom si druhý z mužov uvedomil, že má vo vrecku bundy zapaľovač. Spomenul si v pravý čas. Zvuk jasné znel už len pár metrov pred nimi. Trasúcou rukou muž siahol do vrecka a vybral malé zariadenie. Strach mu vôbec nepridal na šikovnosti, a tak sa mu podarilo vytvoriť malý záblesk svetla až na tretí pokus, hoci len na pár sekúnd. Nervy ho zradili okamžite, ako uvidel pôvod zvuku pred sebou. Vtedy prvýkrát prelomil mlčanie svojim výkrikom.
„Čo to bolo?“ Opýtal sa so zjavnou obavou v hlase jeho spoločník.
„Mal by si sa pýtať kto to bol.“ Odpovedal mu hlas z temnoty. Hlas, ktorý akoby ani nepatril žiadnemu človeku. Pridusený, vyššie položený, desivý. Žiaden z mužov sa nezmohol na odpoveď. Po chvíli mlčania vyplneného mľaskaním sa opäť ozval desivý hlas.
„Nebojte sa, ja vám neublížim. Volám sa Moloch.“
„Moloch? Démon vojny, symbol krutosti?“ Predral pomedzi zuby vojak.
„Tak ste ma vy ľudia nazvali. Ja som však nikdy nikomu neublížil, vždy si blížite len vy samy.“ Jeho hlas znel urazene a nahnevane. Po chvíli však dodal prívetivejšie. „Naozaj sa ma nemusíte báť. Ak na mňa posvietiš tou vecičkou, čo vyžaruje oheň, tak uvidíte, že vyzerám úplne normálne.“
Muž so zapaľovačom váhal. Hoci bol plný strachu, časť mozgu mu hovorila, že nič také, ako Moloch neexistuje. Najskôr sa tu niekto ukrýva pred vojnou rovnako ako oni, a takto si vypĺňa nekonečné chvíle v podzemí. Veď aj pri prvom pokuse osvietiť miestnosť sa vyľakal len akejsi siluety, nič konkrétne nevidel. Napokon znova zdvihol pravú ruku so zapaľovačom, a zažal malý plamienok. Hoci nevydával dostatok svetla, stačil na to, aby uvideli tajomného spoločníka. Skutočne na prvý pohľad nevyzeral moc desivo. Bol to zhrbený starec, ktorý pôsobil dosť krehko. Po malej chvíli si však všimli pôvod zvuku, ktorý ich tak desil. Muž si stále oblizoval pery a pritom mľaskal. Hoci sa báli tmy, keď si muž so zapaľovačom uvedomil, o čo sa jedná, zhasol. Vo svetle plamienka mohli totižto vidieť, že mužove pery sú od krvi. Bolo zjavné, že mu veľmi chutí.
„Asi by sme mali odísť, zdá sa, že streľba už utíchla.“ Prehovoril muž v momente, ako zhasol zapaľovač.
„Nezmysel!“ Vykríkol starec. „Ja stále počujem výstrely. Nie, odtiaľto vás len tak nepustím.“
„Neviem, možno by sme predsa len..“
„Hlúposť!“ Skríkol starec. „Mňa sa báť nemusíte. Počkajte tu za chvíľu sa vrátim.“ To, že Moloch od nich odišiel vedeli len podľa vzďaľujúceho sa mľaskania.
„Mali by sme okamžite odísť. Videl si, na jeho ústach tú krv?“ Šeptal muž so zapaľovačom. Vojakovi však informácia, že pôvodcom zvuku je starý muž navrátila odvahu.
„Ak by to aj bola krv, najskôr jedol nejaké mäso, z čoho iného by ju mal?“ Odvetil mu.
„Práve to ma desí, že neviem. Neviem, či jedol mäso, či si hrýzol pery, alebo čo, ale desí ma! Ešte aj to mľaskanie“
„Si blázon! Bojíš sa starého chlapa. A vlastne ak chceš tak choď. Ani ťa nepoznám, takže ak sa chceš nechať vonku zastreliť, nedržím ťa. No choď!“
„Kam by ste šli?“ Ozval sa až prekvapivo blízko nich starcov hlas. Ani nezaregistrovali, kedy prišiel. „Už som vám povedal, že vás len tak nepustím.“
„Viete, ja aj tak zrejme budem musieť ísť hore..“
„Môžem sa spýtať, čo vás tak ťahá tam hore? Prečo chcete ísť vonku keď tu sme len my traja, v bezpečí pred vojnou?“ Vyzvedal starec.
„Pretože sa bojí, krvi na vašich ústach.“ Svoju odpoveď vojak zaobalil do smiechu.
„Áno, je to tak. Zdá sa, že máte na ústach krv, čo ma celkom desí.“ Dodal so smiechom maskujúcim strach aj druhý muž. Starec sa však nesmial.
„A že je pôda tam hore zaliata krvou vám nevadí?“ Spýtal sa starec. Obaja muži zaváhali.
„Takže, je to krv?“ Vyslovil nahlas svoju obavu vojak.
„Áno, je to krv. Krv, ktorá bola preliata cez túto vojnu. Cez všetky vojny sveta, a verte mi, že som nikdy nehladoval.“ Znova ten hrozný zvuk mľaskania, ktorý prerúšal ticho. To sa napokon rozhodol preťať vojak.
„Starký, chápem, že ste tu pravdepodobne dlho zavretý, a takýmito vtipmi si krátite čas, avšak nie sme malé deti, aby sme sa vyľakali. Bez urážky, ale ťažko uveriť, že vo vašom veku, by ste mohli byť schopný zabiť tisíce vycvičených mužov. Alebo že ste kanibal, chovajúci sa na mršinách celé tisícročia.“
„Už som vám povedal, ja nikdy nikomu neublížim. Vždy si ublížite vy sami. Ľudia.“
„Poďme von, je to blázon. Aj tak už streľba utíchla“ Povedal civil, rozsvietil zapaľovač, a viac po pamäti ako po zraku sa vybral k dverám. „Dvere sú zamknuté! Ako je to možné?“ Zakričal. Vojak neveriacky pokrútil hlavou, a vybral sa za svojim spoločníkom. Na jeho zdesenie však dvere boli naozaj zamknuté, a nedali sa nijako otvoriť ani vylomiť.
„Už som vám povedal, že vás len tak nepustím.“ Starcov hlas znel znova nebezpečne blízko k nim. Vojak inštinktívne namieril zbraňou pred seba. „Stoj! Už ani krok. Ostaň tam kde si, ty blázon! Čo to má znamenať?“
„Vážne si myslíš, že dokážeš zabiť Molocha? To by si musel zabiť zrejme všetkých ľudí. A navyše, v zbrani nemáš náboje. Posledným zásobníkom si dostal tých dvoch mladých vojakov, čo ťa prenasledovali. Mimochodom, ich krv bola veľmi chutná. Mladé mäso sa nezaprie.“ Znova mľaskanie. Vojak zaváhal. Ako mohol vedieť, že v zbrani nemá náboje, a že skutočne tie posledné minul na tých dvoch? Nie, nič nadprirodzené v tom nemohlo byť, zrejme ho len videl niekde z nejakej ruiny, a teraz si z nich uťahuje. A na žarty nemal náladu. Ani na pobyt v pivnici s tým pomätencom.
„Možno nemám náboje, ale stále mám toto.“ A spoza opaska vytiahol nôž. „Okamžite nás pusti, a možno potom zabudnem na tieto tvoje hlúpe vtipy!“
„Podrežeš ma rovnako ako svojho dôstojníka predtým, než si dezertoval?“ Odvetil pokojne starec. To už vidieť ale určite nemohol. Vojaka sa zmocnil zlý pocit.
„Čo po nás chceš? Prečo nás nepustíš von?“ Spýtal sa, zle maskujúc začínajúci pocit zúfalstva.
„To je jednoduché. Začínam byt hladný.“ Opäť hnusné mľaskanie. Ich oči si už pomaly začali zvykať na tmu, a tak mohli vidieť, ako starec spravil smerom k ním zopár krokov.
„Ty, ak sa ku nám priblížiš, ver mi že to oľutuješ!“ Zaznela v tme vojakova vyhrážka. Starec však na ňu nedbal, a podišiel k ním na pár krokov.
„Vy my nedokážete ublížiť. A ani ja vám ublížiť nemôžem. Vždy si musia ublížiť ľudia sami.“
„Okamžite nás pusť! Nerád by som ublížil starému mužovi, ale ak budem musieť, spravím to!“ Skríkol vojak.
„Nepotrebujem vás obidvoch. Úplne mi bude stačiť jeden z vás. Vojak je síce lepšie stavaný, a bol by aj chutnejší, ale zrejme vyhrá súboj.“
„Súboj?“ Strach v hlase muža so zapaľovačom bolo nemožné prepočuť.
„Súboj. Už som vám povedal, že som hladný, ale stačí mi iba jeden. Ja vám nespravím nič, ale von môže vyjsť iba jeden.“ Ticho. Starca už nebolo viac možné počuť, ba ani vidieť žiadnu siluetu v tme.
„Nejako sa tie dvere musia dať otvoriť!“ Povedal civil, a začal do nich búchať ako šialený.
„Jasné, tebe iné nezostáva.“ Povedal s cynizmom vojak. Vždy bol človek racionálny, avšak starec ho desil. Poznal jeho tajomstvo, dokázal zmiznúť ako duch, zamkol dvere bez jedinej stopy. To vydesilo aj ostrieľaného vojaka.
„Hádam mu neveríš, že jeden z nás musí zomrieť, aby ďalší mohol ísť von. A navyše, čo nám tu chýba, môžeme v tejto pivnici kľudne zostať niekoľko hodín, a pokúšať sa otvoriť dvere. Veď mám so sebou nejaké zásoby. Alebo nás dovtedy niekto nájde, a otvorí dvere z vonku. A stále tu môže byť iný východ.“
„Možno práve to mi vadí, že nás môže niekto nájsť.“
„Rozumiem. Si dezertér a...“
„Sklapni! Nič o tom nevieš! A keby aj hej, stále mám navrch ja!“ Skríkol vojak, a znova zamával nožom. „Nájdu ma nepriatelia, zastrelia ma. Nájdu ma moji, obesia ma. Pre mňa je jedinou možnosťou dostať sa k rieke.“
„K rieke? Takže chceš odtiaľto odísť na jednej z posledných lodí evakuujúcich ľudí?“
„Na poslednej lodi. AK ju nestihnem, v tejto krajine nebudem nikde v bezpečí.“
„Tak mi teda pomôž otvoriť dvere, alebo nájsť iný východ.“
„Loď odíde v stanovený čas. Ak na nej nebudem mám smolu. Nemôžem si dovoliť meškať.“
„Tak čo teda? Uveríš nejakému šialenému starcovi, že ak zomriem, tak tú loď možno stihneš? Musím ja zomrieť, aby si ty mohol žiť možno ďalších pár hodín?“ Civila začínalo premáhať zúfalstvo. Bolo mu jasné, že fyzicky súboj nemá šancu vyhrať, a jeho jedinou šancou boli argumenty.
„A nie je vojna vždy o tom? Zabi, inak budeš zabitý?“ Položil základnú otázku vojak. „Vieš priateľu, neviem či má starec pravdu, ale v každom prípade ak by aj nemal, zásoby sa lepšia delia pre jednu osobu ako pre dve.“
„Tak ak sa ti len o to jedná, na, tu máš, zober si ruksak a zadrhni sa tým!“ Vojak si bol taký istý svojou prevahou, že prestal byť ostražitý. Preto ho letiaci ruksak zaskočil, dokonca až tak, že mu vypadol nôž z ruky. Väčšie prekvapenie však bolo, že sa naňho vrhol jeho spoločník.
Ak by niekto stál vonku pri pivnici, s nastraženými ušami by mohol počuť zvuky boja. Krutého boja na život a na smrť. Rovnako mohol vidieť, ako sa dvere na pivnici zrazu otvorili, a na denné svetlo vyšiel muž v civilných šatách od krvi, a so zakrvaveným nožom. Muž, ktorý sa rozbehol, akoby mal za pätami nejakého démona. Bežal tak rýchlo, že ani nemal možnosť počuť mľaskajúci zvuk. Hnusný, desivý zvuk. To sa Moloch kŕmil na ďalšej obeti ľudského vyčíňania. Najedol sa, ale len na chvíľu, pretože zanedlho nájde ďalšiu obeť vojnového šialenstva.
Ľuboš
Knižný fanúšik, ktorý sa sám snaží občas prispieť k literárnej tvorbe.
Diskusia
8HitBoy
Ahoj! Veľmi zaujímavá poviedka. Najprv rozpíšem čo sa mi páčilo a čo podľa mňa veľmi fungovalo. Nápad je to pomerne jednoduchý, ale dobre podaný. Dvaja muži, zavretí v jednej miestnosti, bojujúci na život a na smrť, mi pripomenuli úplne prvý diel série Saw, ten motív bol zaujímavý a dobre podaný.
Nie som si ale úplne istý, či by dvaja ľudia v takejto situácií hneď reagovali tak ako v poviedke. Aký mali dôvod Molochovi veriť? K stretu to určite smerovalo, ale vhupli sme doňho akosi priskoro, chýbal mi tam nejaký emočný buildup.
Druhá vec sú tie protiklady na úvod poviedky. Nefungovalo to na mňa zrejme tak, ako malo. Najmä veta: "Kým vonku bol ich strach pochopiteľný, známy a racionálny, vnútri sa staval nepochopiteľným, a presahoval do šialenstva." Pocit strachu, keď sa človek ukrýva pred vojnou a smrťou a nevie koľko to bude ešte trvať, mi nepríde nepochopiteľný ani iracionálny. Cca chápem pointu, ale možno by to chcelo sa s tým trošku pohrať, preformulovať.
Ďalšia vec: "...nevyzeral moc desivo..." príliš/veľmi/obzvlášť, určite nie "moc"
Menší problém som mal s reakciou vojaka na Molocha, keď im oznámil svoju identitu. Jasné, chcel si oznámiť čitateľovi, o koho sa vlastne jedná, avšak ten prehovor s predstavením Molocha pôsobí na mňa trošku umelo, neviem mu tú reakciu "uveriť".
Drobný logický problém mám s tým, že obaja muži boli vydesení z toho, čo sa deje celý čas vonku, skrývali sa tam dlhší čas, avšak hneď ako sa v pivnici objavil Moloch, zrazu im stačilo že "streľba utíchla" a už chceli odchádzať? Zdá sa mi, že si to trošku protirečí s pôvodnou premisou toho, že tí muži sa tam skrývajú pred vojnou.
Aby som ale nevyzeral že len kritizujem, atmosféra poviedky bola hustá a skvelá. Určite by ma zaujímalo, čo sa stalo predtým/potom a ako vlastne civil napokon dopadol. Jazyk poviedky je ľahký a dobre čitateľný, delenie textu je fajn - rozhodne píšeš dobre a teším sa na ďalšie poviedky, ďakujem za zážitok!
(Hodnotím 8/10)
18.04.2020
Ahoj! Veľmi zaujímavá poviedka. Najprv rozpíšem čo sa mi páčilo a čo podľa mňa veľmi fungovalo. Nápad je to pomerne jednoduchý, ale dobre podaný. Dvaja muži, zavretí v jednej miestnosti, bojujúci na život a na smrť, mi pripomenuli úplne prvý diel série Saw, ten motív bol zaujímavý a dobre podaný.
Nie som si ale úplne istý, či by dvaja ľudia v takejto situácií hneď reagovali tak ako v poviedke. Aký mali dôvod Molochovi veriť? K stretu to určite smerovalo, ale vhupli sme doňho akosi priskoro, chýbal mi tam nejaký emočný buildup.
Druhá vec sú tie protiklady na úvod poviedky. Nefungovalo to na mňa zrejme tak, ako malo. Najmä veta: "Kým vonku bol ich strach pochopiteľný, známy a racionálny, vnútri sa staval nepochopiteľným, a presahoval do šialenstva." Pocit strachu, keď sa človek ukrýva pred vojnou a smrťou a nevie koľko to bude ešte trvať, mi nepríde nepochopiteľný ani iracionálny. Cca chápem pointu, ale možno by to chcelo sa s tým trošku pohrať, preformulovať.
Ďalšia vec: "...nevyzeral moc desivo..." príliš/veľmi/obzvlášť, určite nie "moc"
Menší problém som mal s reakciou vojaka na Molocha, keď im oznámil svoju identitu. Jasné, chcel si oznámiť čitateľovi, o koho sa vlastne jedná, avšak ten prehovor s predstavením Molocha pôsobí na mňa trošku umelo, neviem mu tú reakciu "uveriť".
Drobný logický problém mám s tým, že obaja muži boli vydesení z toho, čo sa deje celý čas vonku, skrývali sa tam dlhší čas, avšak hneď ako sa v pivnici objavil Moloch, zrazu im stačilo že "streľba utíchla" a už chceli odchádzať? Zdá sa mi, že si to trošku protirečí s pôvodnou premisou toho, že tí muži sa tam skrývajú pred vojnou.
Aby som ale nevyzeral že len kritizujem, atmosféra poviedky bola hustá a skvelá. Určite by ma zaujímalo, čo sa stalo predtým/potom a ako vlastne civil napokon dopadol. Jazyk poviedky je ľahký a dobre čitateľný, delenie textu je fajn - rozhodne píšeš dobre a teším sa na ďalšie poviedky, ďakujem za zážitok!
(Hodnotím 8/10)
18.04.2020
B.T. Niromwell
Na začiatku si sa zacyklil v opakovaní toho istého – ešte po tú druhú zmienku o pivnici by som to brala, ale veta „Rovnako ako títo dvaja muži“ už kazí dojem.
„Nech sa však vonku na dennom svetle dialo čokoľvek, pocit strachu ich stále neopúšťal.“ – prečo sú tieto vety spojené odporovacími spojkami, keď si neodporujú? Skôr v súlade s tým, čo sa dialo vonku, keďže tam zúri vojna, ich strach neopúšťal. Potom dávaš do protiklad svet tam vonku a svet dnu, pričom svet tam vonku sa odrazu paradoxne mení na ten znesiteľnejší a tá skutočná hrôza sa skrýva dnu. Navodí to dobrú atmosféru, napätie a vyvolá zvedavosť u čitateľa. Lenže keď sa nad tým človek zamyslí, tak to nedáva zmysel, iracionálny strach prichádza príliš náhle a bez zjavného dôvodu. Hrôzy vojny v sebe skrývajú veľa vecí vrátane divných zvukov, desivých obrazov, prečo sa dvaja chlapi, čo si týmito vecami prešli, zrazu boja mľaskania? Myslím, že by to fungovalo lepšie, keby chlapi vošli z pekla vojny do ticha pivnice, v opise by si to dal od kontrastu tak, že pivnica vyznieva ako oáza pokoja, a potom odrazu sa tá pivnice začne nenápadne meniť na peklo. Celkovo je ten úvod myslený dobre, len akosi nedomyslený a príliš opisný, na budovanie napätia by sa skôr hodilo heslo Menej je viac. Podobne na konci, podľa mňa by poslednou vetou mala byť: „Bežal tak rýchlo, že ani nemal možnosť počuť mľaskajúci zvuk.“ Zvyšok je už len taký chvost.
Páčia sa mi detaily ako že zapálil zapaľovač až na tretíkrát. Tiež sa mi páčilo, ako ich Moloch prehovára, aby ostali, vtedy dobre vyznela jeho podoba creepy deda. Dobrý bol aj dialóg na konci, kde vlastne dedo neurobil nič, a tí dvaja sa vyhecovali sami. Atmosféra je určite forte tejto poviedky, trošku za ňou nestíha jazyk.
Chcieť po niekom niečo je čechizmus, po slovensky je chcieť niečo od niekoho, takže nie „Čo po nás chceš?“ ale Čo od nás chceš?
Chýbajú ti čiarky a niekedy ich máš tam, kde ich netreba. Ak sa ti nechce učiť pravidlá, tak si aspoň pamätaj, že každý prísudok by mal byť oddelený čiarkou, vo väčšine prípadoch sa tak nebudeš mýliť.
Uvádzacia veta po priamej reči pokračuje malým písmenom, takže napr. v „Hlúposť!“ Skríkol starec. má byť skríkol malé s.
A podobne ako kolega vyššie, silno apelujem na to, že aj keby som čítala Pána prsteňov, tak ak by som tam naďabila na slovo „moc“ ako príslovka, tak celý dojem ide do riti, lebo v okamihu má človek pocit, že mu príbeh rozpráva nejaký bratislavský sedlák.
Nakoniec taká creepy poznámka z mojej strany – svalnatejšie mäso nie je chutnejšie, je tuhšie a preto sa aj dlhšie varí. S ľudským síce skúsenosť nemám, ale asi to platí všeobecne.
18.04.2020
Na začiatku si sa zacyklil v opakovaní toho istého – ešte po tú druhú zmienku o pivnici by som to brala, ale veta „Rovnako ako títo dvaja muži“ už kazí dojem.
„Nech sa však vonku na dennom svetle dialo čokoľvek, pocit strachu ich stále neopúšťal.“ – prečo sú tieto vety spojené odporovacími spojkami, keď si neodporujú? Skôr v súlade s tým, čo sa dialo vonku, keďže tam zúri vojna, ich strach neopúšťal. Potom dávaš do protiklad svet tam vonku a svet dnu, pričom svet tam vonku sa odrazu paradoxne mení na ten znesiteľnejší a tá skutočná hrôza sa skrýva dnu. Navodí to dobrú atmosféru, napätie a vyvolá zvedavosť u čitateľa. Lenže keď sa nad tým človek zamyslí, tak to nedáva zmysel, iracionálny strach prichádza príliš náhle a bez zjavného dôvodu. Hrôzy vojny v sebe skrývajú veľa vecí vrátane divných zvukov, desivých obrazov, prečo sa dvaja chlapi, čo si týmito vecami prešli, zrazu boja mľaskania? Myslím, že by to fungovalo lepšie, keby chlapi vošli z pekla vojny do ticha pivnice, v opise by si to dal od kontrastu tak, že pivnica vyznieva ako oáza pokoja, a potom odrazu sa tá pivnice začne nenápadne meniť na peklo. Celkovo je ten úvod myslený dobre, len akosi nedomyslený a príliš opisný, na budovanie napätia by sa skôr hodilo heslo Menej je viac. Podobne na konci, podľa mňa by poslednou vetou mala byť: „Bežal tak rýchlo, že ani nemal možnosť počuť mľaskajúci zvuk.“ Zvyšok je už len taký chvost.
Páčia sa mi detaily ako že zapálil zapaľovač až na tretíkrát. Tiež sa mi páčilo, ako ich Moloch prehovára, aby ostali, vtedy dobre vyznela jeho podoba creepy deda. Dobrý bol aj dialóg na konci, kde vlastne dedo neurobil nič, a tí dvaja sa vyhecovali sami. Atmosféra je určite forte tejto poviedky, trošku za ňou nestíha jazyk.
Chcieť po niekom niečo je čechizmus, po slovensky je chcieť niečo od niekoho, takže nie „Čo po nás chceš?“ ale Čo od nás chceš?
Chýbajú ti čiarky a niekedy ich máš tam, kde ich netreba. Ak sa ti nechce učiť pravidlá, tak si aspoň pamätaj, že každý prísudok by mal byť oddelený čiarkou, vo väčšine prípadoch sa tak nebudeš mýliť.
Uvádzacia veta po priamej reči pokračuje malým písmenom, takže napr. v „Hlúposť!“ Skríkol starec. má byť skríkol malé s.
A podobne ako kolega vyššie, silno apelujem na to, že aj keby som čítala Pána prsteňov, tak ak by som tam naďabila na slovo „moc“ ako príslovka, tak celý dojem ide do riti, lebo v okamihu má človek pocit, že mu príbeh rozpráva nejaký bratislavský sedlák.
Nakoniec taká creepy poznámka z mojej strany – svalnatejšie mäso nie je chutnejšie, je tuhšie a preto sa aj dlhšie varí. S ľudským síce skúsenosť nemám, ale asi to platí všeobecne.
18.04.2020