Temná ulička

Mladá vznešená dáma sa vydá do ulíc okúsiť príchuť legendy. Lenže nebyť tých, ktorých normálne obchádza, mohlo byť veľmi zle. Téma Žobrák, ale prichomietol sa aj Divný pocit. PNP
Podporte scifi.sk
Nevedela, čo ju viedlo do tej uličky. Možno to bola intuícia, možno to bolo niečo podobné, alebo to snáď bol rozmar osudu.
„Pomôžem vám?“ začula Alexandra mužský hlas.
Strhla sa a okamžite uskočila k stene. Pozerala placho na muža, ktorý sa vynoril z tieňa výklenku dreveného domu.
„Nechajte ma na pokoji, len tadiaľto prechádzam!“ bránila sa.
Zrejme nie dosť presvedčivo, pretože bradatý muž, s deravým klobúkom naklonil hlavu nabok:
„Iste, v tom prípade máte dosť divnú cestu, mylady.“
Pritiahla si plášť pevnejšie, snažila sa skryť svoj pôvod, v tejto chvíli zbytočne. Neznámy odhalil jej krytie a teraz hrozilo, že privolá nežiaducu pozornosť.
„Nič vás do toho nie je!“ vykríkla tlmene.
„Iste, mohol by som vás nechať umrieť, veď preto ste koniec-koncov tu. Aby ste ho videli, nemám pravdu?“
„Prosím?“
Prikývol, aby dodal svojim slovám na vážnosti: „Ste tu, aby ste videli najznámenšiu legendu. Vraha Kostanika. Až na jednu malú drobnosť.“
„Akú?“
„On nie je legenda,“ uzavrel.
Prezerala si muža, ktorý pôsobil pomerne mlado. Napriek hustej brade sa mu okolo očí ešte len začínali rysovať vrásky, takže nemohol mať viac ako tridsať rokov. Vyzeral zúbožene, kabát mal deravý, klobúk tiež. Čo ju ale zarážalo, že vedel pomerne veľa a nedokázala ho zaskočiť žiadnou otázkou.
„Čo mám teda robiť?“ nadviazala na jeho poslednú vetu.
„Mylady, toto nie je len tak nejaké dobrodružstvo. Na jeho konci čaká smrť a jeho to nebude. Vráťte sa, dobre vám radím.“
Podlomili sa pod ňou kolená. Muž k nej ihneď priskočil a podoprel ju.
„Vodu,“ šepla slabo.
„Hneď,“ vybehol do najbližšej nálevne.
Počkala, kým zmizol za dverami, a vyrazila ďalej temnou ulicou.
Snažila sa nerobiť hluk, no i tak utekala, čo jej sily stačili. Pred tým, než sa vydala do ulíc, mala princezná Alexandra pocit, že zažije neškodný pocit vzrušenia, niečo, čo preruší rutinu kráľovských povinností. Rozhodla sa, že len sa mihne okolo miesta, kde umierali prostitútky a vyhľadá najbližšieho vojaka, ktorému odhalí, čo je zač a ten ju odvedie do bezpečia.
Zakopla a tvrdo narazila do na zem. Vykríkla a vypľula krvavú slinu. Temná farba vo svetle blikajúcich pochodní ju nenechala a pochybách. Jazykom zistila, že si rozrazila vrchnú peru.
„Pomôžem vám?“
Obzrela sa a zbadala uhladeného muža, ktorý mal zdobený kabátec a cez plecia prehodený plášť. Ochotne sa chytila jeho ruky a postavila sa na nohy.
„Nie ste zranená?“ pýtal sa starostlivo.
„Ďakujem, ste pozorní,“ zašvitorila zdvorilo.
„Vaše meno?“ pokračoval v otázkach.
Krátka chvíľka zaváhania: „Anna.“
„Takže, Anna,“ usmial sa, „poďte teda so mnou. Nemali by ste sa tu zdržiavať sama.“
Pritiahla si plášť ešte pevnejšie, aby nezazrel ani jeden z jej prsteňov, či látku, z ktorej mala ušité šaty. jej romantické predstavy o živote spodiny narážali na tvrdú realitu a tá vyhrávala každým kúskom. Ešte, že tu mala svojho sprievodcu. Nevynoril sa ale príliš vhod?
Divný pocit v nej silnel, definitívne sa prelial v podozrenie, keď zabočili do úzkej uličky.
„Ideme správne?“ skúsila opatrne.
„Veľmi správne, drahá.“
„Nie som žiadna drahá,“ ohradila sa a vytrhla sa mu, „čo keby ste sa mi predstavili?“
Na tvári sa mu mihol nepríjemný úškľabok. V duchu zaúpela a obzrela sa okolo seba, ako keby jej steny mohli poskytnúť pomoc. Naivné.
„Ach, som nezdvorilý,“ teatrálne sa uklonil. „Konstantin Nikares.“
„Kostanik,“ vydýchla udivene.
V blikajúcom svetle pochodní sa mihla čepeľ. Ustúpila o ďalší krok. Kráčal ku nej, ako šelma, ktorá sa chytá zasadiť koristi posledný úder. Opäť ustúpila, až narazila chrbtom do steny.
„Prosím!“
„Nie!“ zavrtel hlavou, „Si ako ostatné. Šíriš choroby, robíš spoločnosti hanbu. Našťastie si narazila na rytiera Kostanika, ktorý bojuje celým srdcom a dušou za lepšie zajtrajšky.“
„Ale to je nedorozumenie,“ usmiala sa s úľavou a odhodila plášť. „Som predsa princezná, nie tá, za ktorú ma máte!“
Jej pocit pokoja však trval len chvíľku. Kostanik totiž dýku neodložil.
„Tak to mi je ľúto,“ povedal s neúprimným úškľabkom, „dnes niekto umrie a nevidím tu nikoho iného, len vás, výsosť.“
„Tým by som si nebol taký istý!“
Kostanik sa otočil, ale moment prekvapenia hral proti nemu. Vzduchom sa mihla ďalšia čepeľ, teraz ale zasiahla. Udivený vrah sa pozrel a svoj honosný kabátec a zbadal, ako sa od miesta na hrudi šíri čierna škvrna a zväčšuje sa každým tepom jeho srdca. Spadol na zem a odhalil jej záchrancu.
Bol to ten istý žobrák, ktorého oklamala, keď ho posielala po vodu.
„Vaša voda, mylady,“ usmial sa a podal jej pohár.
Vďačne ho prijala a chladná tekutina na ňu pôsobila ako božský elixír. Ihneď sa cítila lepšie a s poďakovaním pohár vrátila.
„Iste máte množstvo otázok, mylady.“
„Len jednu,“ odvetila, „ako ste vedeli, že sa to stane?“
„Ulicami sa šírilo, že dnes tadiaľ bude prechádzať vznešená dáma,“ vysvetľoval žobrák, „Kostanik dostal tip, že svojím činom môže mnohé zmeniť. Akonáhle som vyšiel von a boli ste preč, mylady, vedel som, že sa schyľuje k najhoršiemu. A nemýlil som sa.“
„Ale, ako?“
Pokrčil ramenami: „Stačí počúvať. Ľudia, ktorí prejdú na ulici, často utrúsia niečo, čo by normálne pred nikým nepovedali.“
„Keď okolo vás cez deň prejdem, vyzeráte, že neviete nič.“
Usmial sa: „Sme žobráci. Vieme všetko.“

Marek Páperíčko Brenišin

Marek Páperíčko Brenišin
Recenzent filmov a hier, nadšenec do scifi, fantasy, cudzie mu ale nie je ani anime. Ak nepíše recenzie, zastihnete ho pri písaní poviedok, či už pre seba, alebo v rámci súťaží. Pravidelný účastník Poviedok na počkanie.

Diskusia

Sep
Ospravedlňujem sa, ale musel som dať 10. Z hodinového námetu vytrieskať toto...
04.02.2017
Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem :-D Toto ospravedlnenie veľmi rád príjmem :-D Teraz vážne :-) Cením si to, som rád, že poviedka oslovila :-)
04.02.2017
Marek Čabák
Súhlasím so Sepom. Spraviť toto za hodinu, to chce rýchly nápad a ešte rýchlejšie prsty. Zistil som iba dve či tri chyby, čo pri tak dlhom texte nestojí asi ani za reč. 10
04.02.2017
Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem :-) nápad sa rodil ťažko, klávesnica trpela každým úderom, ako som do nej búšil :-D Vrelá vďaka :-)
04.02.2017
Monika Kandriková
Šikovné a dlhé. :D Dobrá prácička na hodinku. :D
04.02.2017
Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem :-)
04.02.2017
YaYa
Vydarené :) 10, 10, ja rada dávam desiatky :D
04.02.2017
Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem, Yaya, od autorky tvojho kalibru to teší dvojnásobne. :-)
04.02.2017
YaYa
Ale... Čit!
05.02.2017
Culter
Hehe, to bolo sladké. Oba námety, za hodinu... to vyzerá na nejakú časovú bublinu... alebo brutal mozog. Perfektná práca. Parádne čitateľné, príbeh napreduje, napriek tomu ostáva aj čas na vykresľovačky. Za mňa spokojnosť. Dal som 10.
05.02.2017
Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem, Cutler, vážim si to :-)
05.02.2017
Aleš Horváth
Pre mňa učebný text.
12.08.2017
Aleš Horváth
Pre mňa učebný text.
12.08.2017
Kardinál Veľké Pápero
Ach, jaj. Nápad stokrát ošúchaný, to by ale nevadilo. Lenže tu chýbala aj originalita spracovania a, žiaľbohu, aj skúsenosti s písaním.
Postavy sú ploché, navzájom zameniteľné. Nepomáhajú tomu ani dialógy, ktorých množstvo je tu paradoxne na škodu. Kto sú? Prečo konajú tak ako konajú?
Pozadie poviedky je tiež z kategórie univerzálnych. Nejaká rebélia, výprava, rozhovory a random koniec.
Celkovo by som mohol dej zhrnúť v nasledujúcich vetách: "Rebelujúca dáma príde do dediny. Prebehne rozhovor, jeden človek umrie, dáma žije a ide sa ďalej."
Odporúčam viacej čítať a zistiť si, ako sa buduje dej, postavy a zápletka.
Ani tu som v hodnotení nebol zvlášť štedrý.
05.11.2018
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.