Oriešková Mátoha

Ak človek verí, aj tá najobyčajnejšia machuľa ožije! Upravená verzia poviedky Moje strašidlá.
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Moje Strašidlá / Oriešková mátoha
Ilustračné obrázky k spacenews - Moje Strašidlá / Oriešková mátoha / Zdroj Disclaimer
„Rodríquez...krásna ulička na Pereiru, tak teraz si krásne obohral Maicona...“
Ihriskom preleteli farebné čiary, napätý hlas komentátora stíchol. Prostredie sa lámalo, krčilo, černelo, pokriky fanúšikov vystriedali nepríjemné šumy pripomínajúce rozzúrenú bandu mimozemšťanov.
„Čerta! Čo zas?“ zaklial som a odhrnul záves na okne. Zábleskmi osvetlený vodopád dažďových kvapiek neúnavne búšil do striech domov a pretváral záhradu na obrovskú mláku. Prečo práve počas štvrťfinále? Ani vo sne by ma nenapadlo v tomto momente vypnúť telku a tak som poohýbal niekoľko káblov, až kým sa obraz so zvukom trochu neustálili. Komentátorov hlas síce záhadne zmizol, no vôbec ma to netrápilo a vrátil som sa k vychladenej kofole. Dom opäť roztriasla zrážka ozrutných mrakov, ale futbalistom to už neprekážalo. Akurát z nich sršali nadávky na rozhodcu, ktorý vystrelil ruku so žltou kartou k oblohe tak rázne akoby chcel schytať bleskom. Ostávalo už len pätnásť minút do konca.
„Poď, poď! Á! Aj moja babka by z desiatich metrov trafila bránu!“ buchol som do stola a očami prevŕtaval hráča strieľajúceho ďalší gól do brány môjho tímu. Na ukazovateli svietilo 2:0. Naraz mi do uší vkĺzol nepatrný zvuk. Čosi ako klopkanie na sklenenú fľašu a vŕzganie dreva. Vychádzal z kuchyne.
Ručička na hodinách ukazovala jedenásť hodín. Každý v dome spal, ja jediný som sa rozhodol pozerať celý zápas až do konca, aj keď po prvých dvadsiatich minútach som to oľutoval. Ak ten zvuk zobudí rodičov, ráno budú ešte mrzutejší ako dnes, pomyslel som si a ďalej sledoval úpadok môjho tímu. Pôvod tajomného zvuku ma lákal a ihneď som si predstavoval, čo ho môže vydávať. Duch? Potkan? Alebo je niekde otvorené okno a za všetko môže vietor? Zvedavosť nakoniec zvíťazila. Schytil som metlu, pre istotu, ak by to bol nejaký nepríjemný hosť. Čo najtichšie som otvoril dvere do kuchyne a v momente zapálil svetlo. Srdce mi bilo kdesi v krku. V kuchyni nebolo živej duše, aj okná boli zatvorené a závesy zatiahnuté, za nimi kraľovalo ružovkasté svetlo. V poličkách a zásuvkách bolo všetko po starom, dokonca som skontroloval aj veľkú čiernu skriňu v rohu miestnosti preplnenú všakovakými papiermi a haraburdami. Nič.
A opäť som začul ten rachot, tentoraz podozrivo blízko. Vychádzal z komory. V detstve som ju považoval za hororovú izbu, bál som sa tam chodiť aj za vidna. Bola to veľmi malá miestnosť, bez okien s množstvom políc a vriec a všakovakých tmavých zákutí. Priblížil som sa potichu k dverám. Za nimi čosi zašuchotalo. Teraz som mal stopercentnú istotu, že tam niečo je. Pozorne som nazrel cez kľúčovú dierku a naslepo stlačil vypínač. Bezúspešne. V komore ostala hustá tma, akiste opäť vyhorela žiarovka. Srdce mi búšilo ako armáda tympanov. Z čiernej skrinky v rohu kuchyne som vybral baterku a ešte chvíľu načúval za dverami. Párkrát som zaklopal s nádejou, že to neznámeho votrelca vyplaší. Ten však moje varovanie exemplárne ignoroval. Začul som tichučké hryzkanie a na čelo mi vystúpil pot. Dúfam, že to nie je potkan. Divo dýchajúc som trasúcou dlaňou objal kľučku. Zaváhal som, mohlo to byť čokoľvek, mohlo ma to napadnúť, zraniť. Stisol som pery, prudko otvoril krídlo dverí a...padla mi sánka.
Nechápavo a vystrašene som sledoval tvora predo mnou. Metla mi vykĺzla z rúk. Oprel som sa o zárubňu a trasúcou rukou držiacou baterku som osvetľoval čudného votrelca. Bytosť na mňa prekvapene púlila oči. Ani silné svetlo baterky ju nevyrušilo a ďalej pokračovala v chrúmaní orieškov. Na poličke pri zaváraných uhorkách vo výške očí sedel malý chlpatý mužíček s veľkými modrými očami bez bielok. Na hlave mal zelený klobúčik a v ňom zapichnutý rybársky háčik. Trasúcimi rukami som si pošúchal oči. Dúfal som, že je to len sen, no nebol. To čudo tu na mňa skutočne púlilo okále. Telo malo posiate hustým pralesom čiernožltých chlpov a malo dlhé pazúriky na rukách aj nohách. Na policiach som si všimol škrabance, akiste sa k orieškom vyštveral.
„Ahoj Adam.“
Takmer som zhíkol. Ten tvor vedel kto som. A čo je ešte zvláštnejšie, vedel rozprávať, no vôbec nemal ľudský hlas.
„Vari sa ma bojíš? Chichichi!“ zachichotal sa mužíček tenkým hlasom a chudou rukou vytiahol z nádoby za hrsť lieskovcov. V oboch dlaniach ich mal už dobrú kopu. Treťou rukou, ktorá mu vytŕčala kdesi z hrude si ich vkladal do širokánskych úst zvnútra lemovaných pílkovitými zúbkami. Zúžil som oči. Mužíček mi bol akýsi povedomý, akoby som ho už raz stretol. No už len tá myšlienka mi prišla smiešna.
„Č-čo si z-zač?“ vyjachtal som zo seba, no nechcel som znieť vystrašene. Mužíček očividne túžil po orieškoch, nedychtil po mojom krku.
„No predsa strašidlo,“ odpovedal chrúmajúci trpaslík.
„Aha! Wau, tak...ahoj...strašidlo. Ale...ako?“
Mužík rozďavil zaslinené ústa, zrejme sa usmieval.
„To ti je vec! Všetko vďaka búrkam, paráda nie?“ vysvetlil tvor pobaveným tónom a lačne siahol po ďalšej fľaši s orechmi. Beznádejne som sledoval ako ju otvára a pomaly vyprázdňuje. Toto už rodičom nevysvetlím.
„Takže búrky? Zaujímavé,“ odvetil som vážne a postrapatil spotené vlasy. Nevedel som čo si o tom myslieť. Predsa len sa nestáva často, že sa u vás objaví strašidlo a snaží sa vám zjesť celú komoru.
„Áno, búrky! Oblohou preletí blesk, udrie hrom, prásk! A som tu!“ odvetilo strašidlo piskľavým hlasom a sediac pohojdávalo maličkými nohami voľne visiacimi z police.
„Búrky...búrky...no, ale čo ťa priviedlo sem?“
„Čo, no čo. Predsa ty! Ty si dôvod prečo tu dennodenne vysedávam a pchám sa tými chrumkavými dobrotami,“ odvetil rozvášnene a hneď si spomínanú pochúťku pchal do úst. Zrazu sa mi roztĺklo srdce a vydesene som pozrel na mužíka.
„Sú tu aj iní? Iné strašidlá?“
„Že či. Je nás mnoho, no nie všetci milujú tú lahodnú orechovú vôňu a chuť!“
Spod vlasov sa vyplazili kvapky potu. Je nás mnoho. Tak kde sú ostatní?
„To chápem, mne samému orechy nevoňajú. Tak kde potom sú ostatní?“
„Kdekoľvek, sám neviem. Ale prídeš na to, neboj sa. Sme tvoji ochrancovia, vieš?“
„Moji o-o-ochran-ochrancovia? Prepána! A pred čím? Niečo mi hro-hrozí?!“ opýtal som sa nemálo vydesený. Čo sa mi už len môže stať, že ma majú chrániť tieto potvory?
„Pred všeličím, najmä pred tým frajerom v škole a jeho bandou, čo sa ti posmievajú a nedajú ti pokoj. My ich už naučíme rešpektu, ak to ich rodičia nedokážu!“ povedal a šibalsky na mňa žmurkol otrepujúc omrvinky z telíčka.
„Popravde je len dobre, že sa s k nim nechceš pridať, ešte by si bol ako oni a to veru nie je správne,“pokračoval chlpáč a očami prebleskoval po miestnosti. Až teraz som si všimol, že mu z takmer prasačieho rypáku rašia ostré fúziky.
„Smejú sa mi, lebo sa neobliekam ako oni, nemám také veci ako oni. Som ich obľúbený terč, pretože sa nikdy nebránim. Najhoršie na tom je, že im stále musím dať to čo odo mňa chcú, inak ma zbijú alebo strápnia pred celou triedou a v tom sú fakt dobrí. Je to jediná vec, ktorá im ide. Nechápem prečo im ležím v žalúdku. Možno preto, že sa nechcem pridať k ich bande. Podľa nich som detinský, najmä kvôli tomu, že si kreslím...“ posledné slová som prehltol, pretože mi čosi napadlo. Vypúlil som oči k strašidlu a dôkladne som si ho poobzeral.
„Nie si ty...“
„To teraz nie je podstatné, podstatné je, že to s tvojimi spolužiakmi musíme vyriešiť hneď a zaraz!“ odvetil vážne, no tvár mu zosmutnela. Chytil sa stĺpika čo držal police a postavil sa. Smutne pohladkal veko nádoby s orieškami a uzavrel ju.
„Búrka pomaly odchádza,“zamrmlal a chlpatou rúčkou zotrel sliny z širokých úst. Zúfalo som pozrel na horu omrviniek ležiacu na zemi. Mužík vyjedol takmer obe nádoby.
„Nemusíš sa ničoho báť. Akonáhle odíde búrka, ja odídem s ňou. A všetko čoho som sa dotkol sa vráti do pôvodného stavu. Budete mi chýbať, lieskovce moje drahé.“
„A to si ešte nemal tie, čo sú obalené v čokoláde!“ povedal som s úškrnom a očkom pozrel za seba, či sa nezobudili rodičia. Hororové chrápanie otca ma upokojilo.
„Ináč...ako sa voláš?“
„Sám netuším...ale chcem byť Lieska. Aspoň niečo mi ich bude pripomínať,“ povedal smutne a dotkol sa sklenenej nádoby tak akoby sa už nikdy nemal vrátiť.
Hrmenie slablo.
„Pamätaj, len čo začuješ hrmenie, budem tu a ostatné strašidlá tiež. Možno sa raz všetci pekne stretneme. A dáme si oriešky, chichichi!“
„Jasné, teším sa,“ odvetil som s úsmevom, i keď som sám nevedel čo si o tom myslieť.
Posledný raz vyceril zúbky a všetkými troma rukami zakýval. Naraz sa v komore objavil zvláštny dym. Obtočil sa okolo Liesku ako pytón a zdvihol ho zo vzduchu. Policami zatriasol tajomný bzukot a strašidlo bolo fuč. V ušiach mi doznieval jeho miznúci chichot. Netrvalo dlho kým som sa spamätal. Omrvinky zo zeme zmizli, nádoba bola opäť plná orieškov. Ihneď som sa rozbehol do izby a začal som sa hrabať v kope papierov. Po chvíli som šokovane držal v ruke jeden z papierov. Z bieleho pozadia na mňa zízal mužíček s klobúčikom a troma rukami. Šibalský úsmev na tvári hovoril za všetko, rovnako aj lieskovec v ruke. Letmo som sa pousmial a s bijúcim srdcom vyťahoval viac a viac papierov. Z niektorých strašidiel, ktoré som nakreslil sa mi ježili vlasy.
...
„Bitku pri Thermopylách viedol kráľ Leonidas, jeden z dvojice spartských kráľov a v hrdinskom boji padol aj so svojimi statočnými bojovníkmi, no aj napriek tomu dostatočne dlho udržali Xerxovu armádu...“
I keď sa za mojim chrbtom všetci bavili a nenápadne sa ohadzovali papierikmi ja som sa snažil počúvať, pretože som sa chcel o starovekom Grécku dozvedieť čo najviac, samozrejme najmä o vojnách. Vojny a minulosť ma fascinovali viac ako autá, jeden z dôvodov prečo ma neznášať. Učiteľ Sedlák bol k nám ako stále otočený chrbtom a zapĺňal čiernu tabuľu vetami, pričom si mrmlal popod nos. Na dejepis som sa tešil najviac, bola to jedna z mála hodín, ktoré som vnímal so zatajeným dychom celých štyridsaťpäť minút. Ktosi ma párkrát šťuchol do chrbta. Nervózne som sa otočil. Spolužiak na mňa hodil pohľad typu čo urobíš sopliak?! Tak som sa radšej otočil späť. Ani si neuvedomovali ako sa hlúpo správajú, ako neandertálci, ktorým sme sa venovali nedávno.
„Hej, Varinský! Čo máš dnes na desiatu?“ šepol mi do ucha povýšenecký hlas. Zacítil som cigaretový zápach.
„Nič,“ odvetil som, pretože som nechcel prísť o moje tri domáce croissanty plnené čokoládou, na ktoré som sa tešil od rána. Bola to márna snaha. Vedeli, že stále nosím niečo čo mi upečú rodičia, obaja sú vynikajúci pekári. Našťastie mi desiatu neberú tak často.
„Čo povieš na menšiu výmenu? Mám tu rožok so šunkou, asi trojtýždňový,“ povedal a z lavíc sa ozval tlmený chichot. Najviac ma sklamali dievčatá. Čakal som, že ak niekto bude mať rozum tak ony. Ale márne. Im prišlo vtipné všetko, ak to povedal najväčší krásavec alebo ten najstarší. To bol jediný dôvod, kvôli ktorému som školu neznášal. Odrazu sa k nám pán Sedlák obrátil a spod fúzov vyčaril potmehúdsky úsmev.
„Dúfam, že ste si stihli zapísať všetko, pretože o týždeň si z toho napíšeme desaťminútovku.“
Všetci naňho čumeli sklamaným pohľadom. Písomky som nemal rád, no na túto som sa tešil, pretože o Grékoch som vedel takmer všetko. Triedou otriaslo školské zvonenie a všetci sa čo najrýchlejšie hrnuli von. Najradšej odchádzam posledný. Mám možnosť postaviť sa k triede čelom a stále dookola si vravím: Raz zo mňa bude učiteľ. A nikdy nikomu nedovolím aby sa z niekoho vysmieval.
Ako som aj čakal, pri skrinke ma už čakal Štefan Drúb aj so splesnivetým sáčkom v ruke. Bol jediným z našej triedy, čo dvakrát prepadol a preto sa ho všetci báli. Vyholená hlava, tučné líca a tvár surovca.
„Tak ako Varinský, vymeníme desiaty? Alebo ťa opäť prilepiť na stoličku páskou?“
Vystrašene som preglgol. Tá scéna ma stále strašila po nociach. V živote som sa necítil tak trápne ako vtedy prilepený o stoličku pri tabuli tak, aby ma celá trieda videla. U mňa skúšali všakovaké experimenty, vedeli, že ich nebonznem, pretože mám svoju hrdosť. Neodpovedal som a otvoril zámok na skrinke. Ako som čakal nedal sa odbiť a zabuchol dvierka.
„Nemám čas Varinský! Vyber si,“ zavrčal a ukázal sáčok v jednej a pásku v druhej ruke. Skrinky sme mali v akomsi podzemí, kde nikto nechodil. Keby sme ich mali o dve poschodia vyššie ako staršie ročníky, určite by si ku mne toľko nedovoľovali, pretože tam stále niekto dozeral na chodbe. Chtiac, nechtiac som otvoril tašku a vybral sáčok s nafúknutými francúzskymi pochúťkami. Len čo som ho vybral, tak mi tam miesto nich strčil sáčok s plesnivým rožkom. Zasmial sa a aj s kamošmi odišiel. Opäť ma zalial pocit hanby, no už som si pomaly zvykal. A rodičom to rozprávať nebudem, nie som malé decko.
Školou otriaslo hrmenie. Srdce mi poskočilo, spomenul som si na poslednú búrku. Kdesi v hlave som začul: Ahoj Adam. V momente som sa rozbehol za Štefanom a nenápadne som ho sledoval. Mieril na záchod. Zrejme si šiel potajomky zafajčiť ako to obvykle robieval. Nikdy som nechápal ako je možné, že si to učitelia nikdy nevšimnú.Postavil som sa pred zatvorené dvere a čakal. Vnútri som začul iskrenie zapaľovača. Z niektorej kabínky sa ozval slabučký čľapot vody.
„Kto je tu?“ ozval sa tlmený Štefanov hlas. Čľapot silnel, od stien sa odrážal tenučký smiech.
„Nejeduj ma a vylez, lebo uvidíš!“ vyhrážal sa Štefan. Zaškeril som sa a prudko otvoril dvere. Štefanom myklo, cigareta mu vypadla z ruky.
„Zabijem ťa Varins...“ koniec slova prehltol. Čosi triaslo dverami od kabínky. Vychádzalo z nej hlboké, hrôzostrašné mučanie. Sám som napäto preglgol a rýchlo tipoval čo za strašidlo to môže byť.
„Vravel som ti, že raz ožijú,“ začal som s prekríženými rukami na hrudi. Takto tvárou tvár som s ním ešte nebol, väčšinou sa s ním stretával môj chrbát.
„Čo to táraš Varinský?!“
„Strašidlá, tie čo si kreslím. Vysmieval si sa im a tým si ich riadne vyprovokoval!“
„Ty sopliak! Je tam schovaný Emil, dohodli ste sa parchanti!“
„Otvor a uvidíš! Samozrejme ak nemáš plné gate.“
V duchu som sa zasmial. Jeho tvár nadobudla farbu cvikli, chcel po mne vybehnúť, no akonáhle ku mne namieril päsť kľučka cvakla. Krídlo kabínky odhalilo mramorový záchod. Prekvapene som čumel do vnútra. Bola prázdna.
„Čo to...dopekla...“ zajachtal Štefan a nazrel do kabínky. Len čo sa načiahol k rozvírenej vode v mise zvrieskol.
„Preboha!“
V živote som ho nevidel takto vystrašeného. Zo záchoda vyšiel zvláštny tvor. Podlhovasté telo ako úhor, holá rybacia hlava a na jej temene tri oči. Všetkému kraľovala obrovská diera v strede domnelej tváre plná ihlicovitých zubov zoradených do kruhu. Strašidlo vydávalo kvílivé zvuky a približovalo sa k Štefanovi. Ten cúval k stene. Na chrbte pocítil čiesi ruky. Pomaly obrátil hlavu a opäť zvrieskol utekajúc smerom ku mne. Pri stene stál Lieska. Na okno ťukal môj ďalší výtvor. Pripomínal lietajúci pníček s konárovytými nohami, rukami a mačacou tvárou škeriacou sa od ucha k uchu.
„Už dosť, nechajte ma!“
„Vráť Adamovi čo si ukradol! A všetkých necháš na pokoji!“ povedal prísne Lieska a všetky tri ruky s vybrúsenými pazúrmi upriamil pred seba ako zombie.
„Z-z toho sa len-len tak nevy-nevyzuješ Adam!“ drkotal zubami Štefan.
„Myslím, že áno. Nikto ti predsa neuverí, že si videl strašidlá. A ak mu nedáš pokoj, navštívime ťa aj v noci! A prídu aj tí najhorší a najväčší z nás, ľudožrúti a stredovekí kati, ktorých kedysi popravili za ich krutosť!“ pokračoval Lieska a pomaly sa približoval. Miestnosť stmavla, na stenách sa mihotali hrozivé tiene strašidiel.
„Vyber si,“ povedal som pokojne a podal mu ruku na uzmierenie. Ukazovákom druhej som namieril na úhorovité strašidlo, ktoré nepríjemne mučalo. Štefan preglgol, v očiach sa mu zaligotali slzy.
„Dobre! Len ich odo mňa drž ďalej,“ povedal zachrípnuto a podal mi trasúcu sa pravicu. Lieska sa usmial a aj s ostatnými strašidlami zmizol v tajomnom dyme odprevádzaný tíchnucou búrkou. Sivé mraky preťali slnečné lúče.
„Ako...to...robíš?“ jachtal zo seba Štefan a utrel si spotené čelo.
„To ti zatiaľ neprezradím. Ale neodporúčam tebe aj tvojim kamošom vysmievať sa mojim kresbám, lebo sa ani nenazdáš a ožijú!“
„Vážne sú medzi nimi..tí kati?“
„Chceš sa o tom presvedčiť?“
„Nie, nie, nie! To rozhodne nie, navždy dobrí Adam,“ pobúchal ma po pleci a vybehol von. Nikdy o tom nikomu nepovedal a zmenil sa na nepoznanie. Musel som sa usmiať nad hrôzou v jeho očiach, trošku som ho aj ľutoval. Ale aspoň sa ponaučí. A ak nie, stále mám v zbierke zopár oblúd!

Eric Pedaja

Eric Pedaja

Diskusia

zuna
Minulá verzia sa mi zdala nič moc, ale teraz som sa na to vďaka pridanému pokračovaniu pozrela z inej stránky, a myslím, že takéto niečo má šancu uspieť u detského čitateľa (tak 8-12 rokov). Teda za predpokladu, že toto je akýsi úvod a potom budú nasledovať ďalšie príhody. (Čiže posledný odstavec mi tam podľa tejto koncepcie nesedí). Nie je ľahké napísať knihu, ktorá sa dieťaťu zavďačí (len kopec "detských autorov" si myslí opak), ale toto je niečo, čo by sa mohlo páčiť.
22.12.2014
Eric Pedaja
Ďakujem Zuna, tiež mám pocit, že s tým pokračovaním je to o niečo lepšie. A je to smerované deťom do tých 13 rokov, čiže som rád, že v tomto smere som podmienky splnil. Samozrejme, že to pokračovanie mať bude, mám to už aj premyslené, len bude to stále ťažšie a ťažšie. Ešte raz ďakujem a taká malá otázka. Dá sa tu komentovať aj bez toho aby som sám sebe dával hodnotenie? Lebo teraz som si musel ohodnotiť vlastné dielo a je to divné :D
22.12.2014
Zemoneo
Eric: dá sa. Klikneš na "zobraz diskusiu" potom "nový príspevok" a môžeš písať bez hodnotenia :)
23.12.2014
Eric Pedaja
Ahaaa, vďaka! :D
23.12.2014
jurinko
Kedze nie som cielova skupina, tak ma to prilis neoslovuje. Ten posun do detskej kategorie tomu podla mna uskodil, mozno by bolo lepsie ist do teen kategorie (comu inac nasvedcuju aj niektore detaily, napr. bulo, fajciaci na zachode). A suhlasim so zunou, ze by to chcelo z tohto sveta spravit celu sadu pribehov, mozno dokonca nejaku knizku ci trilogiu. Taky lahky Percy Jackson, ktoreho svetom by neboli grecke myty, ale jeho vlastna fantazia, by mozno vobec nemusel byt odveci. Ale toto cielenie na detskeho citatela tomu podla mna podkopava nohy. Jednak sa to zaobera prilis vaznymi temami (a nie je to taka v podstate bezcielna odlahcena injekcia pre detsku fantaziu, ktora si tam primysli vlastny pribeh) a jednak je to napisany akymsi divnym hybridnym jazykom, miestami detskym, miestami wannabe dospelym. Neviem, ja by som to osobne fakt hral viac smerom na teen publikum. Dal som 5
25.12.2014
Nadalan
Dávam 6, lebo si myslím, že by to autor dokázal napísať ešte lepšie. K časti, ktorá tu už raz bola: Pôvodná verzia bola sem-tam lepšia. Dialóg so strašidlom znel prirodzenejšie („...ahoj strašidlo...“ neznie prirodzene.) Bola odľahčenejšia v strašidelných situáciách. Tu autor príliš tlačil na pílu. Keď niečo doma zašramotí, človeka najskôr napadne, že niečo spadlo, že po byte behá myš, že je tam námesačný súrodenec alebo hladný otec, ktorý sa zakráda do chladničky, prievan. Až potom potkan, zlodej a možno keby sa hlavný hrdina namiesto na futbal pozeral na horor, ktorý ma od rodičov zakázaný, tak by ho napadol aj duch. Možno by bolo potrebné sa viac povenovať tomu tajomnému šramoteniu. Čo ak ho počul už aj predtým? Čo ak ho počul aj inde ako doma? Čo ak sa mu už v minulosti zdalo, že videl niečo zvláštne? A nebol to škaredý pes ani prerastaná veverička. (pokrač.)
03.01.2015
Nadalan
(pokrač.) Bolo ťažké si hlavného hrdinu zatriediť do vekovej kategórie. Po vetu "Ak ten zvuk zobudí rodičov, ráno budú ešte mrzutejší ako dnes" som si myslela, že ide o 18-25. Potom to kleslo na 15-18. Po zmienke o frajerovi zo školy som Adama zatriedila ako základoškoláka, druhý stupeň. Pri krádeži desiaty som pochopila, že to bude trieda štvrtá až siedma (kedy sa preberá staroveké Grécko?), no ale to už ubehla väčšina príbehu. No ale inak ma to bavilo. Do príbehu sa mi hodila aj zmienka o rodičoch pekároch, lebo to zdôraznilo konflikt s desiatou. Rada by som si prečítala ďalšie podobné príbehy :) Postačí na určitých miestach sa viac zžiť s hlavným hrdinom, vychytať nelogické chybky, priradiť mu vek a je to dobrý základ na ďalšie pokračovania. Tejto poviedke dokončenie rozhodne prospelo. Good job.
03.01.2015
mayo
celkom mile, jedine miesto kde sa mi text vyraznejsie zadrhol bolo pri zmienke o rodicoch, ktori su obaja vynikajuci pekari. teraz neviem, takto napisane to znie akoby to bola ich praca, co by bola dost zvlastna nahoda, a pre dej uplne nepodstatna - rovnako dobre by posluzili aj obycajne, chutne domace sendvice - ak len nahodou v niektorej z dalsich casti nechces text preniest aj do pekarne. alebo si to myslel tak, ze je to ich hobby ktoremu s venuju doma? potom mozno radsej napis, ze obaja radi pecu a ide im to dobre. ale aj tak, pripada mi to nerealne ze by niekto kazdy vecer dietatu do skoly vypekal croissanty, ved to by asi ani nerobil nic ine (laicky nazor cloveka ktory nevie odhadnut mnozstvo prace potrebne na vyrobu plneneho rozka :)
03.02.2015
zuna
Musím potvrdiť, že domáca výroba pľundrového cesta je riadna piplačka:)
03.02.2015
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.