Kapitola 1. Churlvill

Pri každom došliapnutí na tvrdý povrch sa ozvalo jemné cvaknutie. Hodinu dozadu sa mi do podrážky zasekol kameň a odvtedy ho neviem vykopnúť von. Cvak, --, cvak, --,... Neskutočne ma to iritovalo, nemal som však silu vytiahnuť ho von. Cvak, --, cvak... Ticho krajiny preťal môj nahnevaný výkrik. Sadol som si na prašnú zem a preložil si nohu cez koleno. Roztrasenými rukami som vytiahol s poza pása tenkú dýku a pokúsil sa kameň vypáčiť. Bol zakliesnený pod kovovými cvokmi, jediné čo som dosiahol bolo zlomenie vzácneho starého noža. Prehltol som hnev, dvakrát sa zhlboka nadýchol a odolal pokušeniu kameň z topánky odstreliť. Zbytkom čepele som odrezal kus hrubej podrážky na podpätku, aj s kameňom a protišmykovými cvokmi. Moja chôdza získala mierne asymetrický nádych, ale stálo mi to za pocit aj keď malého a skromného, ale predsa len víťazstva! Nad kameňom... To viete... Posledné štyri týždne sa kazilo čo sa len dalo. Začalo sa to zabi... hmm, diplomatickejšie: exekúciou jedného, pre Úniu nepohodlného podnikateľa. To sme ale nečakali že ten magor bude mať namiesto ochranky súkromnú armádu. Svojich dvoch kolegov a súčasne jediných priateľov som ako volavka opustil hneď za hradbami Mesetaskej enklávy. Uštval som snáď tucet koní, zničil dve motorky a nabúral ukradnutý ťahač kým sa mi podarilo striasť sa prenasledovateľov. Aj tak ich už moc nezostávalo. Bohužiaľ ani mne nábojov. Teraz, skoro po tritisíc kilometroch cesty som takmer v cieli. Dúfam. Posledný kontakt s Midgardom A Guntletom som mal niekde v Pyrenejach. Bolo to rýchle, zmätené a len ťažko zrozumiteľné. Telepatická vlna trvala len pár sekúnd a odvtedy sa neozvali. Nebojím sa o to, či sa im niečo stalo. To sotva... Ale neviem či som dobre pochopil kam ma posielajú a pred čím ma varujú.

Rozbitá poľná cesta po ktorej kráčam prestala stúpať. Rozprestrela sa podo mnou neveľká dolina s asi päťdesiatimi domami a hospodárskymi budovami. Na brehu naproti sa týčil jednoduchý tehlový kostol. Z niekoľkých komínov sťažka stúpal namodravý dym, prispievajúci k hustému oparu plniacemu dolinu. Zastavil som a rozhliadol sa. Osadu zo všetkých strán lemovalo tmavohnedé riedke pole vysiate modifikovaným jačmeňom. Určite jediná obživa miestnych obyvateľov. Na takejto periférií ľudského osídlenia by sa žiaden rozumný remeselník nezdržoval. Tí sa zväčša tešili pohodliu a bezpečiu za mestskými hradbami.

Okrem mojej cesty do doliny viedla ešte jedna, vedúca z presne opačnej strany. Pri oboch stáli dve jednoduché, nekryté strážne veže. Opevnenie osada nemala. Podvedome som zavrtel hlavou nad odvahou miestneho obyvateľstva. Nachádzal som sa totiž mimo územia enklávy a vážne pochybujem že tu by to ešte mohlo spadať pod ochrannú štruktúru niektorej prefektúry. V dedine musela mať ochranný kontrakt, alebo sú proste miestny z hrubšieho cesta než je obvyklé.

Z úvah ma prebralo zahrmenie doprevádzané prvými kvapkami dažďa. Obloha bola už pekných pár dní zatiahnutá nízkymi sivými mrakmi. Utiahol som si plášť z jemnej jahňaciny a pobral sa k dedine. Na dostrel revolverom od strážnych veží som si stiahol kapucňu viac do čela. Miestny budú určite nedôverčivý, ak by navyše zistili že som xent, mohli by nastať nepríjemnosti. Tie som teraz naozaj nepotreboval. Najprv nejaké jedlo a oddych. Až potom zábava.

Strážny si ma všimol až na nejakých 10 metrov od veže.

„Stoj cudzinec!“ Vykríkol na mňa chrapľavým hlasom, vyťahujúc niekde zdola upravený lovecký troják. Dve brokové hlavne a guľa úbohého kalibru. Znervóznilo ma to viac, než by bol býval veľkorážny guľomet. Na naivite miestnych sa mi niečo nepozdávalo.

„Kto si a čo ťa sem privádza?“ Ozvalo sa zhora z veže.

Zastavil som až tesne pod ňou, aby mi nebolo vidieť do tváre. Strážnemu mohlo byť tak 50. Plus, mínus 10 rokov... U týchto ľudí sa to ťažko určuje. Lacný alkohol, drogy, tvrdá práca...

„Kain, xent a vrah! Utekám už mesiac pred vojskami Únie a tu sa mám stretnúť s dvoma psychopatickými po zuby ozbrojenými priateľmi.“ Napadlo mi v prvej chvíli. Tak by to asi nešlo. Do riti. Nečakal som zvedavé stráže a nemal som pripravenú výhovorku.

„Pocestný a kupec.“ Pokojne som odvetil. „Hľadám len nocľah a niečo pod zub.“

„Kupec?! A s čím obchoduješ?“

Kurva! Nenávidím všetečných ľudí. Stav môjho oblečenia bol po mesiaci v divočine dosť úbohý, no aj chudobný kupci chodia zväčša aspoň s nákladnou mulicou. Rýchlo som si musel vymyslieť nejakú dôveryhodnú blbosť.

„S lístím, príležitostne s tabakom.“ Pri slovíčku tabak strážnikovi lačne zažiarili oči a postrehol som ako zovrel pušku.

„Ale teraz už nič nemám, uzavrel som neďaleko dobrý obchod.“ Mimochodom zase klamstvo. Pár cigarill zo skutočného tabaku som ešte mal. Tie boli však väčšej hodnoty, než akú by mal on na trhu s otrokmi. Strážny pod týždenným strniskom osmutnel, ale netváril sa že by ma už chcel pustiť. Zamyslene sa odmlčal. Asi rozmýšľal čo také by sa ma ešte mohol opýtať. No super. Nakoniec ho budem musieť ešte aj zabiť. Kvapky dažďa začínali hustnúť. Ignoroval som tri hlavne mieriace niekam nad moje ľavé plece a pobral sa do dediny.

„Hej! Kam ideš?... Ešte predsa...“ Strácal reč nad mojou trúfalosťou strážny. Asi čakal úplatok.

„Tak teda choď! Hostinec je na námestí!“ Snažil sa udržať si autoritu, kričiac na môj rýchlo sa vzďaľujúci chrbát.

Cestu spevnenú veľkými plochými kameňmi lemovali z oboch strán záhradky miestnych ohradené štrbavými kolovými plotmi. Občas som v nich zazrel malú zošuverenú, no vždy poctivo obranú jabloň, hrušku alebo iný ovocný strom. Pri najbližšom dome bol uviazaný vychudnutý strážny pes a zbesilo po mne štekal. Mrholenie, ktoré medzičasom prešlo v regulérny dážď sa zrazu zmenilo v prietrž mračien. Pršalo tak husto, že som videl len na pár metrov od seba. Pes zmizol a zanikol aj jeho štekot. Voda mi obmývala topánky a stekala pomedzi kamene do doliny. Rozbehol som sa dole cestou a snažil sa nespadnúť na mojich nerovnakých podrážkach. Po niekoľkých minútach behu som sa zastavil. Hostinec tu už dávno mal niekde byť. Vtedy som si uvedomil, že rozmočená hlina podo mnou, ktorú som pôvodne považoval za bahnisko pre prasce, je ono spomínané námestie. Zhora od veží bolo vidno po ľavej strane viacposchodovú drevenú budovu s malou verandou. Odlepil som topánky pomaly sa mi zabárajúce do bahna a vydal sa odhadovaným smerom. Ako prvý som zbadal veľký prasknutý štít s nečitateľným názvom a primitívnym náčrtkom medveďa. Za ním bola krytá drevená veranda a masívne drevené dvere, ktoré mali namiesto skla natiahnutú kožu. Zvnútra slabo presvitalo svetlo a bolo odtiaľ počuť hlasnú vravu a hudbu. Kúsok od dverí sa opierali dvaja zarastený chlapi a pozorovali ma mútnymi, no zvedavými pohľadmi. Z oboch silno razil syntetický alkohol. Tváril som sa že si ich nevšímam a otvoril som dvere. Vyvalil sa z nich teplý vzduch nechutne presýtený vôňou jedla, smradom z dymu, zatuchnutého moču a potu. Typický krčmový puch. Len tu bol koncentrovanejší a nepríjemnejší o to, že domáci fajčili len suché nekvalitné lístie a sotva sa často umývali. Byť tu majiteľom povinne ich všetkých vyženiem do toho dažďa vonku. Doprial som si posledný dúšok čerstvého vzduchu a rýchlo som za sebou zavrel, nech nebudím zbytočnú pozornosť. Aj tak neskoro... Vrava na chvíľu utíchla a skoro celá krčma sa na mňa zahľadela. Do ticha nahlas chrapčala elektrická hudba z rozbitého jukeboxu. Ako lusknutím prstov sa vrava vrátila späť. Vydýchol som si a rozhliadol sa po krčme za voľným stolom. Celú krčmu tvorila jediná obdĺžniková miestnosť plná ťažkých drevených lavíc a stolov. Steny boli jednoduché drevené, so špárami vyplnenými blatom. Cez okná so špinavými sklami neprenikalo žiadne svetlo a miestnosť osvetľovali plynové lampy a obrovský krb vzadu pred barom. Pri ňom ma upútali dve nízke postavy. Najprv som si myslel že to sú deti, teraz som si uvedomil že tam stoja dvaja gnollovia. Obaja popíjali pivo a dištancovali sa od zvyšku spoločnosti. Jeden sa zanietene rozprával s barmanom, druhý ma kútikom oka sledoval. Všimol som si, že ten, čo diskutuje, má nízko pod opaskom puzdra s dvoma krátkymi revolvermi. Kolega ho drgol lakťom a posunkom ukázal na mňa. Ich psie pohľady sa stretli. Odvrkli niečo barmanovi a vydali sa k východu. Nevšimol som si že by za pitie platili. Keď prechádzali okolo mňa pištoľník sa mi so záujmom zahľadeli najprv k pásu, potom do tváre. Tmavohnedé oči bez beľma na psej tvári sa prekvapene zúžili. Z jeho výšky ma musel perfektne vidieť aj napriek kapucni. Vymenili si medzi sebou pohľady a zmizli v daždi. Ja som sa konečne rozhýbal a našiel si malý rozheganý stolík pre dvoch na opačnej strane miestnosti, než bol kozub. Bol to zároveň jediný prázdny stôl v miestnosti. Miestny asi nie sú moc na romantiku. Lampa, ktorú som mal nad hlavou len tlela tak som bol v relatívnom prítmí. Odvážil som sa dať si dole kapucňu ale čiernu šatku uviazanú na vlasoch som si pre istotu nechal. Vyzliekol som si svoj ťažký a vlhký kožený plášť a prehodil ho cez náprotivnú stoličku. Skromný jedálny a nápojový lístok bol napísaný kriedou na začiernenej stene nad barom. Rybie špeciality som zavrhol ihneď. Kde by už len tu preboha vzali ryby?! Najbližšiu rieku som prechádzal pred dobými dvoma dňami. Jahňacie tiež znelo podozrivo, zato v bravčovej paštéte by to avizované prasa snáď mohlo byť. Nie že by mi to po týždni hladovky a pri mojej náture nebolo jedno, ale som rád keď viem, čo jem. Tak som sa zabral do čítania meny, až mi ušlo že sa ku mne došuchtal tlstý hostinský.

„Buď pozdravený mladý! Čím poslúžim?“ Ozval sa hlasom, aký by pri troche cviku mohla mať aj miešačka na betón. Popod druhú bradu sa mu tiahla až k pravému uchu úzka červená čiara. Niekomu asi prišlo zaťažko platiť. Neušlo mi že každému mužovi sa tu pri páse hompáľa mačeta alebo aspoň lovecký tesák. Drsný kraj, vravel som... Kým som študoval jeho jazvu, on mi prepadnutými prasacími očkami lačne pokukoval po mešci na opasku. Tváril som sa, že som si to nevšimol.

„Ten jedálny lístok platí?“ Spýtal som sa.

„To si píš mladý!“ Usmial sa hostinský a ukázal mi svoje hnilé zuby. „Máme tu najlepšiu kuchyňu v širokom okolí! A za také ceny že tam u vás sa vám o takých ani nezdá.“

Fakt, že majú zároveň jedinú kuchyňu v širokom okolí som nechal nepovšimnutý. Skôr ma zarazilo, že ten chlapík nie je až taký blbec ako vyzerá. No... že by to bolo zrovna umenie. Na remeni tašky, ktorá mi ešte stále visela cez plece, som mal malú striebornú brošňu s pečaťou hlavného mesta Únie.

„Bravčová paštéta by bola?“ Zisťoval som ďalej.

„Chlapi mi dnes všetku zožrali ale neboj, akurát doniesli čerstvé mäso. Nechám ti spraviť ak si chvíľu počkáš.“ Uškŕňal sa na mňa.

„Môže byť...“ Prikývol som s povzdychom. Bol som už vážne hladný, ale zas bude príjemná zmena nejesť nič oschnuté a staré.

„A na pitie? Mám dobré pivo!“ Vychvaľoval s pyšnou várou svoj tovar.

Viem si to jeho dobré pivo predstaviť. Pokiaľ vraví o tom spenenom blate, ktorým sa tu pol krčmy nalieva. Ďakujem, neprosím.

„Nechcem. Tú kávu varíte len z čakanky?!“ Pýtal som sa s trochou skepsy v hlase.

„Samozrejme mladý!“ Povedal ako keby ma jeho otázky urazila. „Ale mám aj vlastnú receptúru. Postaví ťa na nohy neboj.“ Žmurkol na mňa.

Už som takú „kávu“ raz pil. Mne nič nespravila, ale chlap, čo ju po mne dopil dostal na mieste srdečnú príhodu. Tie hovädá k čakanke pridávajú amfetamínmi sýtené listy ktoré tu celá krčma veselo fajčí. Uvarením sa z nich všetko svinstvo uvoľní a „postaví človeka na nohy“.

„No to radšej čistú vodu.“ Odvrkol som.

„Vodu??“ Spýtal sa neveriacky.

„Hej. Čistú vodu.“ Dôraz som kládol hlavne na slovo čistú.

„No dobre mladý ako chceš. Vodu... Bude to všetko?“

„Vlastne ešte som niečo chcel. Nocľah sa tu u vás dá zohnať?“

„Dá, dá...“ Povedal škriabuc sa na hlave. „Veľa pocestných tu nemávame, tak neočakávaj žiaden kráľovský apartmán. Ale vyspíš sa. A platí sa predom.“ Dodal rýchlo.

„Beriem. Dones jedlo a vyrovnáme sa.“

Ešte raz hodil túžobný pohľad k môjmu lákavému mešcu a odšuchtal sa k baru.

O chvíľu ku mne došlo mladé chudé dievča s krčahom vody a pohárom. Nebola pekná, ale bola oblečená čisto a nehľadela na mňa so strachom ale so zvedavosťou. Tak som sa na ňu aspoň pousmial. Nech z mojej mŕtvolne bledej tváre nemá traumu. Na moje veľké prekvapenie môj úsmev opätovala. Zostal som tak zarazený, že som ani nepoďakoval a ona bez ďaľších okolkov odišla. Ani neviem kedy sa na mňa naposledy nejaký človek usmial. Mohlo to byť aj tým, že v dôsledku únavy a vyčerpania posledných dní som nemal dosť energie na vycítenie jej skutočných pocitov. Ale prirodzená skepsa mi nedovolovala vidieť za tým niečo pozitývne.

Nechal som úsmev úsmevom a z bachratého džbánu si nalial trochu vody do umasteného ťažkého pohára. Pričuchol som k nej, nastavil pohár proti svetlu a nakoniec trochu upil. Čistota pohára bola silne diskutabilná, no voda bola kupodivu nielen krištáľovo prezračná, ale podľa chuti aj dokonale čistá. Chlapi museli vykopať šialene hlbokú studňu. Z brašne som vytiahol striebrom sčernetú ploskačku a ľadovú vodu vylepšil niekoľkými kvapkami olivovo zeleného absinthu. Určite najkvalitnejší nápoj aký táto putyka kedy videla. S pohárom v ruke som sa usadil pohodlnejšie a pozoroval okolie. Na prvý pohľad som vôbec neodhadol do akej divočiny som sa to dotal.

- Pri svojich cestách som už narazil na všeliake osady. Ale takto drsný kraj som videl naposledy pri Múre za Transylvánskou enklávou. Tam ale bola každá osada obohnaná aspoň trojmetrovými kamennými hradbami s guľometnými vežičkami. Koniec-koncov nemusím vedieť všetko a dnešný svet je beztak čudný. –

V miestnosti bolo asi 50 ľudí. Tipujem to tak na tretinu miestnej populácie. Pôvodne som si myslel, že to sú samí chlapi. Až pri pozornejšom skúmaní som odhalil ženské pohlavie niektorých z týchto nepravdepodobných bytostí. V teple pri kozube postávala skupinka chlapov a zanietene diskutovala. Jeden z nich ma kútikom oka pozoroval. Okolo hlavy mu rástol veniec dlhých šedivých vlasov a do oka, ktorým ma sledoval, dostával nepravidelne tik. Oblečené mal čierne nohavice z kvalitného plátna a cez špinavú, kedysi možno bielu košelu oblečenú čiernu vestu. Oblečenie mu zle sedelo a na takého úbožiaka muselo byť dosť drahé. Spod vesty mu trčala rukoveť a časť tenkého, filetovacieho noža. Napriek všeobecnému vyčerpaniu som cez celú miestnosť jasne cítil jeho pokryvenú osobnosť. Musel to byť blázon. V ďaľších úvahách ma stoplo obrovské brucho hostinského, ktoré mi zatarasilo výhľad. Bez slov predomňa položil veľkú drevenú misku plnú horúcej paštéty, košík s voňavým pečivom a masívnu cínovú lyžicu.

„Čerstvá!“ usmial sa a posunul sa bližsie k dverám, čím mi umožnil výhľad na skupinku pri krbe. Alebo skupinke výhľad a mňa, podľa toho ako sa skoro všetky pohľady sa upreli mojim smerom.

„Cítim. Vonia úžasne.“ Zazubil som sa k hostinskému. „Koľko som dlžný?“

„Večeru, s nocľahom a raňajkami ti dám za zlatý. Chlast a lístie si zaplatíš zvlášť.“ Zachrapčal.

Mlčky som povolil kovové lanko na mešci a s pohľadom okrádaného zákazníka mu z neho dal trojuholníkovú zlatú mincu. Schválne som mu ju podal tak, aby a zaleskla smerom ku krbu. Hostinskému na malý okamih zmrzol výraz na tvári, pozrel sa na podávanú mincu a na mňa. Potom ju však zobral akoby nič a rýchlo ju schoval do vnútorného vrecka zástery.

„Bude si pán priať ešte niečo?“

„Môžeš ísť.“ Odmávol som ho, naoko zaujatý jedlom. V duchu som sa smial. Keď si vypýtal jeden zlatý mal na mysli takzvaný „meďák“. Neformná, ručne razená minca s relatívne nízkym obsahom zlata. Bežne používaná ako platidlo mimo miest a enkláv. No ja som mu podstrčil Bernskú korunu. Laserom gravírovaná minca z čistého zlata vo volfrámovej obrúčke aby sa moc nedeformovala. Kurz je bežne asi jedna ku desať. Bola to síce moja posledná, ale dúfam, že predpokladá že ich mám ešte plný mešec. A dúfam, že to predpokladá aj ten chlapík, ktorému ju ukázal počas cesty späť za bar. Rád by som sa večer aj pobavil.

Prisunul som si košík s pečivom a vybral z neho prvú hnedú žemličku. Bola ešte teplá a krásne chrumkavá. Milujem čerstvé pečivo, a toto bolo dobré presne, ako sa na vidiek patrí. Len vôňa paštéty bola akási zvláštna. V čom to je, som pochopil po prvom súste. Naposledy som podobnú gurmánsku špecialitu chutnal na ďalekej sibíri. Ale veď čo... Je to čerstvé teplé a chutné. A či už prasa alebo človek... Výživné je oboje. Aha! Tak to je to čerstvé mäso čo spomínal hostinský. Asi nejaký pocestný a kupec čo hľadal nocľah a mal pri sebe viac než je rozumné. Jedla rýchlo ubúdalo a ako sa mi energia z neho postupne vlievala do žíl, začínal som sprvu pomaly, no potom stále rýchlejšie a rýchlejšie rozpoznávať emócie v miestnosti, myšlienky a mentality. Asi po dvadsiatich minútach som nemal problém v spleti osobností vyhľadať mladé dievča a vsugerovať mu, aby mi doniesla ďaľší košík s pečivom. Kým prišla, vytiahol som z tabatierky jednu z posledných cigarill a pripál som si, nech mi lepšie trávi. Týmto počinom som si z pohľadu miestnych zatĺkol posledný klinec do rakvy. Ale veď, ja som nemal čo stratiť. No... stratiť. Dievča sa ku mne priplietlo s novým košíkom pečiva, úsmevom a dva týždne starým Warszawskym vestníkom. Toľká pozornosť, asi som sa jej naozaj páčil. Dve minúty neskôr som si chcel trieskať hlavou o stôl pri pomyslení, aký som bol naivný. Akurát som sa začítal do článku o poslednom útoku Nomádov na Kyevské kráľovstvo, keď som zozadu na krku ucítil čepeľ veľmi ostrého, asi filetovacieho noža. Nie asi, určite. Šialenú myseľ jeho majiteľa som spoznal bezpečne.

Kurva, už?! Pomyslel som si. Očakával som že ma napadnú až vnoci keď budem spať.

„Peniaze, tovar, tabak, tú brošňu, všetko cenné čo pri sebe máš!“ Zapišťaľ na mňa blázon prekvapivo vysokým a nervóznym hlasom. Pritom vrazil do lampy a tá sa konečne poriadne rozhorela.

Poskladal som noviny, položil ich na stolík vedľa chladnúceho zvyšku jedla a znudene si potiahol z cigarilly. Popritom som rozmýšľal akú taktiku zvoliť. Za mnou pri dverách stáli najmenej ďaľší traja, no ak sa niečo zbehne, asi im pomôže každý v krčme. Päťdesiat na jedného, prakticky neozbrojeného v uzavretom priestore. To som tuším tak nejak nedomyslel...

„Tie veci! Rýchlo!“ Strácal nervy blázon.

„Vy tu tuším o zásadách slušného správania veľa neviete čo?! Nechať človeka aspoň dojesť, alebo -zhlboka som si potiahol- dofajčiť?!“ Opýtal som sa laxne.

Bláznova volná ruka sa mi dva krát rýchlo mihla okolo tváre a na tretí krát mi vyšklbla cigarellu. Trikrát si rýchlo a krátko potiahol a pokračoval: „Nezahrávaj sa so mnou lebo...“

Lebo čo som sa už nedozvedel. Na krk mi tlačil nožom stále silnejšie a silnejšie, až sa mi prerezal cez kožu. Blázon možno bol, no to že krv by mala byť červená a nie striebornočierna mu došlo prekvapivo rýchlo. Dokonca mu došlo aj čo to znamená.

„Kurva! Ale veď.. veď... ty niesi... veď... ty si! Ty si...“ Brbtal rozklepane.

V okamihu som sa postavil zo stoličky a nalepil som sa naňho telo na telo.

„Áno, som xent...“ Zachichotal som sa mu do ucha. To už mi iba bublal krvavú penu na rameno. Ako som k nemu vstával, vytiahol som dýku z pošvy. A keď som to už raz mal po ceste, tak som ho ňou rozrezal od panvovej kosti až po lavé rameno. Nikto si nemohol všimnúť čo sa v skutočnosti stalo a náš šialený kamoš zatiaľ –našťastie- držal pohromade. Dvaja jeho komplici mu už išli na pomoc. Chlap bližsie k dverám mal hlavňami k zemi sklonenú upiľovanú brokovnicu, ale asi sa ju bál použiť kým sú medzi ním a mnou ľudia. No ten čo bol bližšie mal nepekne veľkú a ostrú mačetu s ktorou by podobný problém mať nemusel. Tak som mu blázna hodil do náručia a do voľnej ruky zobral ako sekundárnu zbraň ťažkú cínovú lyžicu. Mačetový chlapík nezareagoval učebnicovo a nepokúsil sa bláza chytiť, ale sotil ho k najbližšiemu stolu. Tu sa čas v krčme zastavil. Poprvé, ako mačeťák strčil do blázna, ten sa konečne rozpadol a stôl aj s jeho osadenstvom zaplavila lavína vnútorností a krvy. Podruhé, ako som blázna odsotil ja, v poslednom kŕči mi strhol z vlasov šatku a moje dlhé, oloveno sfarbené vlasy hovorili za všetko.

„XENT!!!“ Zahučal do ticha chlapík s mačetou. Jeho krik utlmila až cínová lyžica, ktorú som mu rozprskol o čelo (teda, aj s čelom). Účinok to malo ako menší trieštivý granát.To ale namiesto neho začala jačať celá krčma. Hlavne tie škaredé mužatky a ľudia, ktorých trafil blázon (alebo jeho fragmenty) jačali prekvapivo hlasno. V tom hluku dokonca zanikli aj výstrely chlapíka s luparou. Prvým vyčistil špinavé ono a časť druhého ma trafila do nohy. Jemné broky sa mi zaryli hlboko do stehna a takmer ma zvalili na zem. Prebiť som mu už nedovolil, nakoľko sa mu až po rukoveť zapichla do hrude medzičasom skonfiškovaná mačeta. Hostinský sa spamätal medzi prvými a spoza pultu si po mňe práskol z niečoho, čo nepríjemne pripomínalo 40mm revolverový granátomet. A podľa toho aký to malo účinok na dvere a stenu za mnou som asi až tak ďaľeko od pravdy nebol. Asi 6 metrov štvorcových steny vyletelo do dažďa a dnu sa vovalil studený, vlhký vzduch. Mňa odhodilo do masy ľudí, ktorá príjemne stlmila môj dopad. Celú ľavú ruku a nohu som mal dobodanú trieskami dlhými ako paličky na jedenie. S potešením som zistil, že osadenstvo podomnou a okolo mňa má veľmi podobný problém. Celé to vyzeralo ako nejaká groteskná ihelnička. No im to vadilo o poznanie viac než mne. Alebo... možno už ani nevadilo. Hostinský si práve zrušil poctivý poltucet štangastov. Prvá rana ho našťastie tak ohromila, že druhýkrát po mne už nevystrelil. Vybehol som z krčmy von a cestou si vyberal z ramena triesky. Dýku som schoval späť za opasok a vytiahol revolver. V špeciálnom bubienku na dvanásť rán zostali posledné 4 nábojnice s oranžovo-čiernym označením. Na takúto vzdialenosť som sa bál vystreliť na hostinec, navyše som mal vnútri stále svoje veci. Akurát keď z neho začali vybiehať prví ľudia, som odbehol za najbližšiu budovu za námestím. Päsťou som zrazil chlapa ktorý sa šiel pozrieť ku krčme, čo sa deje a z krku mu zvesil starý kratučký samopal na 9mm náboje. H&K MP5k bolo vygravírované na boku. Hmm.. Tak to som ešte nevidel. Mal pri sebe iba jeden zdvojený zásobník na 50 rán, ale kým ukoristím niečo iné to snáď postačí. Hodil som ho do krovia, nech nieje zbytočne nápadný a vyzrel som spoza rohu. Pršalo len zľahka, takže viditeľnosť bola dobrá, ale naplno zavládla noc. Z rozbitej steny hostinca sa na široké okolie linulo svetlo a vrhalo dlhé tiene. Ľudia sa konečne začali spamätávať a vychádzali von. Mŕtvych a zranených nechávali na pospas a výraz v tvárach sa im postupne menil. Už neboli vystrašený. Naopak. Toľko hnevu som nevidel dávno. Oprel som sa o mokrú stenu a začal sa smiať. Prerušilo ma hlboké zrevanie. Z horizontu na opačnom konci dediny než som prišiel sa vyrojila asi tridsať členná skupina malých postáv a pohybujúca sa hora niečoho. Znova som vyhliadol smerom ku krčme a videl som hostinského ako rozpráva do vysielačky. Z útržkov som porozumel že tú skupinu naviguje do stredu dediny. Ku mne.

Asi 20 metrov odomňa na námestí stála postava s veľkorážnou guľovnicou. Veľký svalnatý chlapík so smiešne malou lysou hlavičkou. Tí idú vždy najľahšie. Ako kyselinou som mu prečesol mozgové laloky a prinútil ho otočiť sa a zodvihnúť zbraň. Roztrasenými rukami namieril medzi vlastných. BOOM. Rana ako z menšieho kanóna. Hlava hostinského sa rozpŕchla na molekuly a strela roztrhla napoly aj ženu stojacu za ním. Vysielačka padla do vody, zaiskrila a zomrela. To už chlapíka rozstrielali na rešeto vlastní. K ďalšiemu výstrelu som ho prinútiť nedokázal. Ľudia sa začali neorganizovane rozbiehať po okolí a hladať ma.

Skupinka s tou vecou na kopci zišla moc nízko a zo svojho miesta som na nich nemal výhľad. Potichu som sa vyškriabal na strechu a uvideľ ich znova. Akurát míňali strážne vežičky pri vstupe do dediny. Malé postavy boli podľa mojich očakávaní gnollovia ale ten kopec plechu nebol obrnený transportér. Bol to medveď takých rozmerov, až mi to vyrazilo dych. Nehovoriac o tom, že bol pokrytý segmentovaným brnením dokonale ukovaným presne naňho. Takže meistni majú ochranku! Preto taká mala opatrnosť!

Klikol som spínačom pod revolverom a ten sa ticho rozpišťal ako sa mu nabíjali kondenzátory a spúšťalo chladenie. Mieridlá sa rozsvietili na nazeleno a mohol som namieriť. Niekto si ma na streche musel všimnúť, pretože v okamihu keď som stlačil spúšť ma do ľavého ramena zasiahla guľka. To rameno si dnes toho odtrpí. Podľa záblesku som hneď vedel, že som trafil úplne mimo. 10 árov z dediny sa proste vyparilo a okolité budovy vzbĺkli ohňom. Náboje s antihmotou sú svinstvo. Ale príliš drahé na zapaľovanie dedín! K druhému výstrelu som sa už nedostal. Do chrbta som dotal plnú dávku z brokovnice, čo ma spoľahlivo zhodilo zo strechy. Tam už na mňa čakalo pár miestnych. 120 kilový chlapík, zmes sadla a svalov, ma prilahol hneď po dopade na zem. V zápätí sa na mňa hodili ďalší dvaja alebo traja. Mám väčšiu silu než priemerný chlap. Ale zas odtiaľ-potiaľ. Nemohol som sa nadýchnuť, na dýke som ležal a samopal bol ďaleko. Jediná možnosť. Skoro som sa rozplakal keď som si uvedomil koľko ma to bude stáť. Revolverom som namieril dostredu masy tiel a dvakrát stlačil spúšť. BOOM! BOOM! Kaliber .44 Supermagnum narobil do tiel diery ako 30tka vrták. Modlil som sa, aby guľky preleteli iba cez mäkké tkanivo. Moje služby boli vypočuté a ja som odrazu ležal pod 300 kilami mŕtveho mäsa. Škoda že je hostinský mŕtvy... To by dnes bolo paštéty! Rýchlo som sa spod tiel vyslobodil, schmatol samopal a rýchlopalnú pištol čo mala jedna z mŕtvol a dal sa na útek. Bežal som po strede akejsi ulice. Po stranách som mal len bordel a domy a asi 100 metrov predomnou sa týčil veľký kamenný dom. Tam sa schovám a potom uvidím čo ďaľej. Zozadu, v smere od hostinca sa ozývalo stále viac, stále presnejších výstrelov. Neopätoval som palbu, zbytočné míňanie streliva. Dom po mojej lavici odrazu explodoval. To sa cezeň prehnal medveď so svojim doprovodom. Gnolovia mali medveďa pripútaného oceľovými lankami a usmerňovali ho. To im však nebránilo aby na mňa nevytiahli svoje malokalibrové automaty. Pravé krídlo som nazdarboh kropil počas behu automatickou pištolou kým mi nedošli náboje. Účinok sa nedostavil, a nielen preto že som väčšinou rán minul. Tie malé psie svine mali na sebe segmentované exoskelety z podobného materiálu ako ten ich macko. Na toho som nábojmi ani neplytval. Len čo by som ho nasral. Zato pri druhom pokuse malý H&K... Johóóóóóóóó, to byl průvan, soudruzi! Predchádzajúci majiteľ nešetril na strelive. Jedinou dlhou dávkou som do gnollov vyprázdnil zásobník a musím skonštatovať, že z nich lietali sympaticky veľké kusy. Medvedíkovy odrazu pribudlo na krku zopár neživých príveskov. Keby ho nespomalovali gnollovia už dávno by ma dostal. To už boli beztak nepríjemne blízko a cupovali mi chrbát kúskami olova. Predné dvere vyzerali príliš húževnato. Ak by som ich neprekopol na prvý krát bol by to nepekný koniec. Kúsok od nich sa pri zemi lesklo nízke okno do pivnice. To by som snáď preskočil. Rozmočený íl na ceste mi kĺzal a lepili sa doň nohy. Chýbalo mi ešte asi 30 metrov keď som cítil na chrbte horúci medvedí dych. Myslel som že je so mnou koniec. V tom okamihu nad nami vzplanulo nukleárne slnko. Časovače nábojov vypli ochranné pole antihmoty a tá začala voľne reagovať ako so samotnou kapsulou tak s molekulami vzduchu. Zaliala ma vlna tepla a medveď zaručal od bolesti keď mu na nechránených miestach vzplanula srsť. Skrčil som hlavu medzi ramená a skočil šípku. Ako bolo okno malé, tak som ho presne trafil a dokonca som sa v ňom nezašprajcol. Zašprajcoval som sa až o meter a pol ďaľej. Pivnica bola až po strop zaplnená čiernym uhlím. Keď som sa obzrel dozadu k okienku vonku bola opäť tma. Vzduch zaplnila vodná para a tlmené gnollské nadávky. Hmla sa zvoľna vlievala aj do pivnice a rozmazávala obrysy čiernych uhoľných brikiet. Čo najtichšie som sa preplazil pomedzi uhlie a črepy skla a opatrne vyzrel z okna. Hustý opar zostroval zvuky, no nedalo sa určiť odkiaľ prichádzajú. Počuť bolo len vŕzganie oceľových plátov brnení a tiché škriabanie medvedích pazúrov po kamennej ceste. Napoly zvieracie gnollské myšlienky by som nevedel od seba oddeliť ani keby ich nezastieral pudový intelekt medveďa. Varovať ma musel šiesty zmysel. Hlavu som stiahol v poslednej chvíli. Medvedie čeľuste sa s desivým cvaknutím zavreli iba pár centimetrov od môjho nosa. Cez haldy uhlia som sa predieral hlbšie do pivnice. Ruky som si pritom rozodral do krvi a rameno ma bolelo priam pekelne. No medveď si začal pomocou svojich obrovských láb raziť cestu za mnou. Po niekoľkých metroch sa môj postup zastavil definitívne a nezostávalo mi, než sa obrátiť mackovi tvárou v tvár a rýchlo zimprovizovať nejakú obranu. Popravde, tak napoly som už bol zmierený s tým, že výstrelok v tejto osade bude môj posledný. Medveď sa sklonil k solídnej diere, ktorú si medzičasom stihol vytvoriť v kamennej stene domu a načiahol sa po mne labou. V zúfalstve som ho cez ňu sekol dýkou. Zanechala na prvý pohľad len povrchový škrabanec, no musel som zasiahnuť nerv, lebo medveď labu rýchlo vytiahol von a zaručal, až sa podo mnou uhlie zosunulo. To mi dalo čas na opätovné prehodnotenie situácie. A čuduj sa svete... naozaj som bol v poriadnych sračkách. Zahrabal som sa čo najhlbšie do uhlia a vytiahol som revolver. Do komory posledný náboj. Neskutočná irónia osudu, skončiť to celé touto zbraňou. Ale aspoň tých zmrdov vezmem všetkých so sebou. Namieril som na medveďa, ktorý ma skúmavo pozoroval, rozlúčil sa zo svetom, a ani neviem prečo, hystericky sa rozosmial. Vtedy sa niečo stalo. Medveď otočil hlavu tak rýchlo, že som ten pohyb takmer nezaregistroval, a aj tých pár gnollov ktorých som mal v zornom uhle sa pozrelo cez ľavé rameno. Netušil som čo sa tam dialo, doliehal ku mne iba neidentifikovateľný hluk rozbíjajúcich sa vecí. Medveďovi odrazu niečo neskutočnou silou uderilo do brnenia. Ťažké oceľové pláty sa prehli a medveďa skoro zhodilo z nôh. A ďalšia rana. Tento krát brnenie prasklo, do okolia sa rozleteli kovové črepiny a zviera bolestivo zavylo. Medveď sa konečne spamätal a rozbehol sa smerom k útočníkovi. Nespravil ani dva kroky a do ramena ho zasiahla tretia rana. Síce pod uhlom, no aj tak dosť silná na to, aby mu aj cez brnenie rozlámala kĺb a rozdrvila ramenné väzivo. Zvalil sa na bok a predviedol veľmi voľne prevedenie parakotúlu. Jediné šťastie gnollov, že sa medzičasom stihli od medveďa odpútať. Až teraz prvý z nich zareagovali a začínali strieľať. Medveď sa s ryčaním snažil postaviť. V tejto snahe ho zastavila štvrtá rana, ktorá mu úspešne anihilovala hlavu aj s krkom. Odletivšie zuby, krčné stavce a fragmenty lebky trhali, v lepšom prípade len odhadzovali okolitých gnollov. Teraz už strieľali všetci, ktorý toho schopní boli. Pokiaľ som vedel schopný určiť, ich paľba sa sústredila na dva ciele. Piatou ranou útočník zasiahol gnolla blízko pri mojej diere a tak som si mohol všimnúť (nevšimnúť) čo sa s ním stalo. Telo proste zmizlo v ružovom obláčiku a brnenie sa rozletelo ako škrupina od vajca. Až vtedy som si uvedolmil kto to po gnolloch strieľa. Tak brutálny účinok na živú hmotu majú na svete len dve veci. Ľahký bezzáklzový kanón a 2“ revolver Midgarda. Môj vysoký smiech muselo byť počuť aj cez kakofóniu vojny, ktorá sa v okolí rozliehala. Prehlušil ho až Zvuk. Aj ten som spoznal. Tento krát sa jednalo o Guntletov, v praxi doposiaľ nevyskúšaný vynález. Ten psychopat upravil rotačný guľomet na streľbu brokovými nábojmi. Zvuk ako pri štarte tryskováho lietadla a účinok... neviem presne k čomu to prirovnať. Kombajn? Mixér? Každopádne, z dobrej dvadsiatky gnollov čo este zostala, neprežil nasledujúcich 5 sekúnd ani jeden. Časti tela, ktoré neboli schované pod pancierom proste zmizli a tie, čo v pancieri boli, vytlačil tlak projektilov von ako zubnú pastu. Skutočne som sa v tej pivnici začínal baviť. Až mi bolo takmer ľúto, že nezostalo nič, po čom by sa ešte dalo strieľať. Z celej prestrelky ma najviac ohlušilo to ticho, čo nastalo po nej. Pomaly ku mne začali doliehať zvuky okolia. Syčanie kvapiek vody odparujúcich sa na horúcom kove, škrípanie zle naolejovanej guľometnej lafety a váhavé ťažké kroky niekde vonku. Chvíľu som uvažoval, že by to chcelo nejaký triumfálny výstup von z pivnice, moje racionálne ja podporené bolesťou a ustupujúcim adrenalínom tieto myšlienky zavrhlo. Skotúľal som sa z uhlia k okienku a štvornožky, s revolverom stále v ruke vyliezol von. Hmla ešte zhustla kilogramami spáleného strelného prachu. Blato podo mnou zamľaskalo. „Niekto tu je!“ Zahučal hrubý hlas niekde z hmly. „Je to on?“ Podľa sporadického vŕzgania bol Guntlet stále za guľometom. „Hovno vidím...“ zabručal Midgard a kroky sa začali približovať.

„Som to ja, som to ja...“ Vydýchol som bolestivo a z posledných síl sa postavil. „Vidíš! Vravel som ti! Nechaj ho niekde 5 minút samého a hneď je z toho prúser.“ Cvakla poistka zbrane a ozval sa čvachtavý dopad nôh na zem. Z hmly sa vynorila obrovská postava s ešte väčším úškrnom na tvári. Guntlet dobehol hneď za ním.

Usmial som sa aj ja „Ale vám to trvalo! Debili...“ V nasledujúcom okamihu sa mi zatmelo pred očami a mokrá zem sa mi ponáhľala naproti.

Precitol som sa na lôžku vo voze. Do pol pása som bol vyzlečený a Guntlet sa mi niečím špáral v chrbte. Do kryštálového pohára cinkali krvavé broky, ktoré moje telo ešte nestihlo vypudiť. Po čase by sa síce vstrebali, ale pekelne by to svrbelo. Prielez do stroja bol otvorený a dnu sa vlievala hmla a mihotavé svetlo z krčmy. Znova sa zatmelo. Keď som sa zobudil po druhý krát bol som sám. So zastenaním som sa posadil a pretiahol sa. Rany sa mi už stihli zaceliť, alebo aspoň zatiahnuť. Zvesil som z háku na strope môj starý kožený plášť, ktorý má za sebou teda rozhodne aj lepšie časy, a prehodil si ho cez holé ramená. Pretackal som sa cez vozidlo okolo debničiek s nákladom a vyskočil do lepkavého blata. Prielez sa za mnou s tichým hydraulickým zasyčaním uzavrel. Blitzkrieg, ako našu ďalekonosnú samohybnú húfnicu z čias druhej xentskej vojny nazývame, si hovel z časti na kedysi asi kôlni a z časti na rozblatenom námestí pred krčmou. Kostolu na svahu naproti dohorievala strecha a bolo cezeň vidieť naskrz, čo pripisujem Guntletovej obľube v skracovaní si cesty. Podľa neodprataných tiel naokolo, z ktorých sa už neparilo, som odhadoval, že od môjho malého incidentu ubehli tak dve, možno tri hodiny. Niekto pred vchod vyhádzal aj telá z krčmy tak ich teraz bola celkom slušná zbierka. Neďaleko bolo ešte počuť stenanie úbožiakov, ktorí to tak rýchle nemali. Neistým krokom som sa vydal do krčmy, z ktorej bolo počuť tlmený hovor a smiech. Podnik bol prázdny, len pri strednej najväčšej lavici sedeli oproti sebe Midgard s Guntletom a z veľkej kameninovej misy jedli stále teplú paštétu a zapíjali ju slušnými dúškami žltého nápoja z opletaného skleneného demižónu. „Piť!“ vydralo sa mi z hrdla, ale pocit to bol ako vykašlať za hrsť piesku. Midgard mi bez slova a s úškrnom podal demižón. Liter najlepšieho tuniského portského mi premazal hlasivky a vyčistil myseľ. Demižón zaškrípal po neohobľovanej doske stola. Rukou som si prečesal ohorené vlasy a zahľadel som sa na scenériu ktorá pripomínala skôr nehodu v bitúnku, než idylku dedinskej krčmy. Naše pohľady sa stretli a spoločne sme sa začali smiať v nevyslovenom porozumení. V nasledujúcej hodine sme dorazili paštétu spolu s 8 litrovým demižónom portského a načali ďalší. Chlapci mi zatiaľ porozprávali udalosti posledných troch týždňov. Moja úloha volavky nefungovala tak celkom. Zatiaľ čo mňa prenasledovalo pár tuctov najvernejších Mesetského zbrojného magnáta, Midgarda s Guntletom naháňali až do Pyrenejí miestne vojská únie. Pri tom chaose ktorí sme tam narobili, nemohli inač, aj keď sme vlastne robili špinavú prácu za nich. V horách vytiahli zo starého bunkru Blitzkriega a cez opustené oblasti zdúchli preč. Bez ďalších problémov sa dostali k tajným skladom Únie, kde na základe papierov od Bernského guvernéra vyzdvihli peniaze a tovar podľa vlastného výberu v celkovej hodnote asi 7000 korún. Takže dobrého chľastu, tabaku a nábojov by sme mali mať aspoň na ďalší rok dosť. Po tom, čo prebytočné veci zhodili v našom skromnom sídle v alpách a pár dňoch rekonvalescencie (ktorú mi síce nespomenuli ale nepochybujem, že s takými zásobami si na pár dní orazili), sa ma vydali hľadať. Stopy som za sebou zametal a zakopával dobre, takže na mňa narazili až na dohodnutom mieste.

„Čakali sme za jedným kopcom už asi tri dni a Guntlet navrhol, aby sme to dnes v noci išli obzrieť. Keď sme videli spoza obzoru ten ohňostroj bolo jasné, že sme to odhadli dobre.“ Vykladal pomaly Migard pomedzi poťahovanie z tlstej cigary. „Ale čo ťa to, kurva, napadlo strieľať po ľuďoch Á-čkami!? Máš predstavu koľko to stojí!?“ Mykol som ramenami a z cédrovej krabičky sa tiež ponúkol cigarou. „Ešte som ich mohol ušermovať nožom alebo uhanúť svojim šarmom. Okrem posratého revolvera a štyroch nábojov som nemal nič.“ Guntlet siahol do jedného z asi 50 vreciek na svojej veste, vybral dva oceľové hermetické tubusy. S ťažkým žuchnutím ich položil na stôl predo mňa. „Ale šetri kurva! Tieto dva stáli 5 kíl a to sme ešte museli podmazať šéfa skladu. Vieš ako neradi ich dávajú.“ 500 bernských korún je v normálnom svete suma, za ktorú sa dá kúpiť stredne veľké hospodárstvo v enkláve s pár hektármi pôdy, alebo relatívne slušný dom vo väčšom meste. „Diky.“ Zamrmlal som, odpečatil leštené puzdra a z antišokovej peny vylúpol dva náboje. Tradične známe tvrdené nábojnice a hlavičky nábojov z matnej magnetickej zliatiny a permaskla sa leskli v svetle dohorievajúcich plynových lámp. Radšej som ich hneď založil do valca revolveru, ktorý mi prezieravo nechali v koženom holstri na opasku. „Krista odlož si ich!“ Zavrtel Guntlet hlavou. „Normálne náboje máš vo voze. A tiež by si sa možno mohol zamyslieť nad zbraňou, na ktorú nepadne plovica ročného rozpočtu menšieho mesta.“ Midgard sa na jeho frflaní len skryto usmieval. Po krátkej úvahe o nedostatku tohto druhu tovaru som sa zdvihol a pobral sa von naládovať aspoň jeden bubienok konvenčným strelivom. Teda, skoro konvenčným. Revolver je tiež ešte dedičstvo z veľkej vojny. Dôstojnícka hračka. Náboje ráže .44 supermagnum poháňané extra dávkou klasického strelného prachu a na báze gausovho princípu podporené magnetickým urýchľovačom v hlavni. Občas celkom príjemné eso v rukáve. Guntlet mi na diaľku otvoril nákladný prielez ale vydriapať sa na podlahu meter a pol nad zemou mi stále dalo zabrať. V oceľových boxoch navarených na stenách som po chvíľke hľadania našiel staré ošúpané kartónové škatuľky s potrebnými nábojmi. Jeden špeciálny som nechal na svojom mieste a zvyšné dva preložil späť do kovových obalov. Ich miesta nahradili obľúbené, kineticky priebojné náboje. Podlaha bola zaprataná ledabolo rozhodenými drevenými boxmi. Jeden z nich som náhodne otvoril. V polyuretánovej pene zabalený počítačový hardware... V druhom, bingo! Do slamy uložené hnedé placaté fľaše brandy. Dvoma som si poslúžil a s trochu lepším pocitom z nabitej zbrane za pásom sa vybral späť do krčmy. Zvyšok noci sa niesol v klasickom ožranskom duchu prekladanom iba pauzami na doplnenie alkoholových zásob, močením do slamy za budovou a rekreačnou streľbou na zvyšky kostola zo všetkého, čo zrovna prišlo pod ruku. Asi o piatej ráno, keď obzor začal zelenať vychádzajúcim slnkom, som sedel na kabíne Blitzkriegu a dopíjal bohviekoľkú flašu... niečoho. Guntlet sa prechádzal okolo. Jeho ľudská podstata bola opitá na šrot a so strojovou samozrejmosťou vlastnou druhej, anorganickej časti jeho ja, dorážal posledných preživších z nočnej epizódy. Domáci sa neodvážili vyrušovať nás svojou prítomnosťou a v dedine celú noc nezasvietilo jediné okno. Moja posledná myšlienka pred upadnutím do zaslúžilého alkoholického spánku bola, že staré dobré časy jednej dediny na periférií sa tak nejako skončili.