Hľadanie

Tak ako to teda je? Sme vo vesmíre naozaj sami? Zatiaľ nijaké dôkazy nepotvrdzujú opak. Ale poznáme celú pravdu?
Podporte scifi.sk
Na povrchu zúrila búrka. Dúfala, že sa zahrabala dosť hlboko, do závetria mohutného balvana ležiaceho na svahu širokého údolia vrásneného brázdami nesúmerných kamenných polí. Tu bude v bezpečí. Vnímala ako drobné skalky bubnujú do úkrytu, premieľajú a zrážajú sa v piesočných mračnách unášaných vetrom.
Aspoň tento nepriaznivý čas využije na obnovu síl, počká na príchod ochladenia a ak sa na to bude cítiť, po ďalšom ohreve sa znovu vydá na cestu. Putovanie v období Veľkej Zimy bolo nesmierne namáhavé. V niekoľkých ramenách stratila takmer všetku pohyblivosť, ale i tak mala ďaleko do zošúverenej bezmocnej stareny, ktorá trčí vo svojej nore a sem-tam, na znak toho, že sa nepobrala za predkami, zacvrliká dvoma poslednými vysušenými končatinami.
Vtlačila do trojice najzúboženejších ramien niekoľko kvapiek. Robí dobre? uvažovala. Možno ich už nezachráni. Kto vie ako dlho takto vydrží? Deväť či desať nasledujúcich ohrevov, možno dvadsať ... ak obetuje ďalšie údy, ale tak aby sa dokázala zahrabať, ísť ďalej. Stačilo by nájsť malú vypuklinu, ktorá by ukrývala čo i len malý dúšok zostarnutej vláčnej miazgy. Príchodom nového ohrevu, vždy keď žiariaci Veľký Stvoriteľ vystúpil nad vyprahnuté údolie, v nej rástli pochybnosti.
Spomenula si na rozprávanie starších. Vraveli rečou predkov, ktorí tiež nezažili tú dávnu hojnosť a podávali svojim nasledovníkom len slová o stratenej minulosti. Prastaré slová a príbehy o výdatných prameňoch životodarnej lymfy stekajúcej do podzemných lagún. Bolo jej toľko, že zavše pretekala cez okraje a strácala sa v prasklinách, vsiakla do útrob zeme ako do pahltných telíčok novorodeniatok. Nikto zo súčasníkov si nepamätal kedy sa výdatné potoky začali stenčovať. Z hlbinných plies i drobných jazierok sa stávali bezodné prázdne diery, rovnako hlboké ako beznádej preživších. Prieskumníci a spriatelené návštevy k susedským kmeňom prinášali rovnako neutešené správy. Miazga mizla.
Vždy po období Veľkej Zimy strávenej v hlbokom spánku, ešte skrehnutí vyšli z tunelov do Siene. Naposledy sa v nej už netlačili jeden na druhého, nevibrovali ramenami na každú stranu, odpovedajúc tak na stovky pozdravov. Po každom Dlhom Spánku ich bolo čoraz menej. Bez miazgy nemohli prežiť nekonečne dlhú Veľkú Zimu.
Nepomáhali ani žalospevy k Veľkému Stvoriteľovi. Z kolónií vzdialených sotva na niekoľko ohrevov prestali prichádzať akékoľvek správy, nemali od koho. Najväčší a najmocnejší klan v širokom okolí, najsilnejší aký kedy vôbec poznala a na ktorý bola tak pyšná, hrdá, že mala to šťastie narodiť sa práve sem, vymieral.
Najprv sa pobrali najslabší - najstarší, nasledovaní najmenšími. Zvyšok prežívajúcich prepadol v zúfalstvo. A ona? Hľadá miazgu. I keď možno nezachráni ostatných, pokúsi sa zachrániť aspoň seba. Odišla bez rozlúčky. Vlastne sa ani nebolo s kým lúčiť. Tých pár zostávajúcich živoriacich bytostí, skrehnuto a bez najmenšieho pohybu vyčkávalo v hlbokých čiernych dierach na svoju poslednú chvíľu.
Na pozadí trpkých myšlienok vnímala ako víchrica pomaly ustupuje, zaznamenala ako na povrchu sem-tam poskočili zlepené zrnká prachu a niekde obďaleč sa zosunulo niekoľko drobných kamienkov.
Náhle pomedzi dohasínajúce ozveny ševeliaceho piesku, zacítila nezvyčajnú, nie príliš výraznú vibráciu. Akoby na kamenisté dno vzdialenej rokliny dopadol široký plochý balvan. Zanedlho prišiel ďalší otras, slabý záchvev prichádzal z iného smeru, ale znel celkom blízko. Avšak tretí, najmohutnejší ju vystrašil. Preletel aj polomŕtvymi článkami údov, zabodol sa priamo, necitlivo do trupu i napriek tomu, že doľahol z podstatne väčšej diaľky.
Žeby sa znenazdajky zdvihla ďalšia, ešte mohutnejšia víchrica, alebo to bol posledný výkrik dohasínajúcej búrky - osamotený vír, čo sa odhodlal na pretláčanú s balvanom? uvažovala.
Napriek tomu, že stuhnuté ramenné kĺby boli obsiate drobnými trhlinami, stále dokázala cez ne prijímať aj tie najmenšie vibrácie. Očakávala ďalší záchvev ... ktorý neprichádzal, namiesto neho sa dostavilo nové ochladenie a po povrchu sa prechádzalo iba osamotené ticho.
Čo to malo byť? premýšľala. Nech to brala z hocijakého konca, žiaden výsledok ju neuspokojil. Okrem jediného. Áno. Musí to preskúmať. Avšak nateraz sa cítila unavená, odporne vyčerpaná. Oddýchne si a celé si to premyslí. Mnohokrát premyslí, v tejto, azda bezpečnej komôrke.
Znížila tok miazgy. Lymfa bola stará, hustá a nie priveľmi výživná, nepulzovala a len sťažka prechádzala priesvitnými kapilárami. Vedela, že musí s tým hnusom ešte viac šetriť.
Prešlo niekoľko ďalších ohrevov a ďalší nadchádzal. I keď to málo tepla z nie príliš zohriateho povrchu nedokázalo preniknúť k jej úkrytu, vycítila ho. A bolo jej tak dobre. Nesmelo vystrčila popraskanú špičku ramena. Inokedy teplé vlny prúdiace z Veľkého Stvoriteľa ho tentokrát vôbec neohriali. Vyhrabala sa spod nánosov piesku. Aby sa zbavila červenkastého prachu, rozkmitala ramená, čím vystavila štíhle, takmer priezračné kryštálové telo lúčom Veľkého Stvoriteľa.
Pretiahla si údy. Urobila prvý trasľavý krok a hneď za ním ďalší, potom druhý a vzápätí tretí. Myslím, že by to šlo, pomyslela si.
Kráčala celkom pomaly, našľapovala z nohy na nohu. Čoskoro zrýchlila frekvenciu, hoci do pohybu nezapojila všetky chápadlá. Pahýle ochabnutých, takmer vyschnutých polomŕtvych údov trčali skrútené v špirále nad ploským telíčkom. Teraz už letela, doslova trielila. Zanechávala za sebou sotva postrehnuteľné nevýrazné plytké brázdy. Bola blízko. Čochvíľa bude pri cieli.
V diaľke zaregistrovala nezvyčajnú vypuklú skalu. Čím bola bližšie, cítila ako z nej vyžaruje neznáme vlnenie. Nepravidelný podlhovastý a mohutný, i keď nevysoký balvan stál položený na malých okrúhlych ploských kameňoch.
Zastala, zaborila do pôdy dve najsilnejšie ramená a vibrujúc končatinami zabrnkala priateľský pozdrav. Žiadna odpoveď. Veď, čo iné by som mohla čakať, uvažovala. Je to len akýsi kamenný pomník, možno postavený predkami a ktohovie ako dlho tu stojí. Ale čo znamenali tie otrasy?
Z nerovnomerného povrchu osamelého balvana, dlhého azda na desať ramien, vyrastali rôzne prapodivné útvary. Azda naukladané kamene? S niečím takým sa nikdy nestretla a vôbec o niečom takom nepočula.
Nedôverčivo sa prisunula bližšie. Ohmatala najbližší široký okruhliak, ktorý bol tak ako všetky ostatné, spútaný akýmsi tenkým spojivom s mohutným skaliskom. Pretiahla sa pomedzi dva ďalšie, rovnako okrúhle šutre a práve vo chvíli, keď sa štíhlym ramenom chcela dotknúť zvrásneného povrchu kameňa, sa okruhliaky dali do pohybu. Ten najbližší jej prikvačil a drvil trojicu ramien, z ktorých vytrysklo a ihneď sa vyparilo niekoľko posledných kvapiek lymfy. Chcela utiecť, podhrabať sa, ale ... na únik už bolo neskoro.
Telo donedávna živého, možno posledného tvora planéty, bleskurýchle vysychalo a praskalo poď ťarchou rotujúcich kameňov, zmenené na tisícky drobných nebadaných kryštálikov splynulo s pieskom vyprahnutého údolia.
Náhlil sa. Ešte pred chvíľou o tom vážne pochyboval, ale teraz bol o tom naozaj presvedčený. Nemal si brať to dvojité latté. Ale keď to tlačidlo s červenou šestkou ho tak lákalo ... a ešte k tomu ten cukor navyše.
Meškal. Porada začínala o deviatej a minútová ručička na hodinkách ukazovala o päť čiaročiek viac. Rýchle kroky sa zmenili na dynamickú šmuhu upachteného borca finišujúceho v chôdzi na dvadsať kilometrov.
Prísť neskoro na dôležitý míting? Ale veď ktorý z nich nebol dôležitý, preblesklo mu hlavou. Všetky. Azda sa mu to i tentokrát prepečie.
Teraz už bežal. Kľučkoval širokou chodbou pomedzi potulujúcich sa zamestnancov. To nemajú nič iné na práci!? pomyslel si. Kútikom oka zaregistroval ako jeden z bezpečnostných pracovníkov na neho vrhol nevrlý pohľad. Slalom zdolával s poloprázdnym pohárom teplej kávy a k rýchlejšiemu cvalu ho dokopávala poskakujúca notebooková taška narážajúca do určitej partii tela.
Prudko zmenil smer a zabočil do jednej z krátkych križujúcich sa uličiek zakončenej dvojkrídlovými dverami z mliečneho skla. Spomalil a plecom vrazil do dverí. Zotrvačnosťou preletel niekoľko metrov a zastal tesne pred otáčavými kancelárskymi kreslami okupovanými spolupracovníkmi. Sedemnásť zúčastnených postáv sedelo okolo oválneho dlhého stola, na lakovanom dyhovanom povrchu javorového vzoru sa povaľovali notebooky, tablety a podaktorí kolegovia si dokonca priniesli i nemoderné papierové poznámkové bloky.
Prítomní otočili k nemu tváre nevyžarujúce priateľské emócie.
Zmohol sa na jediné slovko: „Prepáčte“. Na um mu neprišla žiadna iná rozumná výhovorka, ktorou by ospravedlnil meškanie. Do čerta, mihlo sa mu hlavou.
Pokým prešiel k svojmu prázdnemu miestu, zopár párov očí ho prebodávalo nevraživým pohľadom a zrejme najnepriateľský sršal z štíhleho vyoského chlapíka. Stál pri vrchole elipsy podlhovastého stolu, na konci zasadacej miestnosti a na pozadí bielej žiariacej plochy troch dvojmetrových LCD panelov.
„Čakali sme len na vás pán Thomas“, prehovoril. Suchý odmeraný hlas neveštil nič dobré. „Čo vás tak zdržalo? Hľadali ste v tej káve stopy života?“ Miestnosť pobavene zašumela. „ Vaša opakujúca sa nedochvílnosť ...,“ zamyslel sa „ ale nateraz na to nemáme čas. Potom sa u mňa zastavte.“
„Veľké G“, ako ho všetci prezývali, človek s mierne prešedivenými, nabok sčesaným vlasmi a oválnou snedou tvárou opálenou z pobytov v soláriu, sa presunul, sledovaní očami podriadených, ku kraju miestnosti. V ruke držal multifunkčný diaľkový ovládač, ktorým práve pustil do obrazoviek signál. „Ako všetci vieme“, predniesol „misia na Marse úspešne pokračuje. Na Curiosity sme prednedávnom testovali pohon kolies. Našim ďalším cieľom bude ...“

nses

nses

Diskusia

William Cody
Slušne napísané. Marsová časť priveľmi lyrická na mňa, ale chápem, že to bolo z pohladu toho tvorčeka. Celkovo to pôsobí vypísanejšie :D
06.02.2013
jurinko
Pomerne osuchany namet, ta postavicka na konci tam bola tak samoucelne, az tam ani nemusela byt (kludne to mohlo byt vybavene vetou napr. "Pocitac sondy Curiosity spustil diagnostiku po pristani a po styroch minutach sa vydal smerom na zapad.", vobec tam nemuselo byt latte a vsetka ta vata okolo), druha veta je priserna (5 pridavnych mien v jednom suveti na dva riadky? - ciste zlo, musel som si to precitat dvakrat, aby som sa opat nasiel, ked uz som sa prvykrat stratil) a aj ked chapem, ze ta bytost by samu seba nemala potrebu definovat (ani ludia o sebe nehovoria veci typu "Mam styri koncatiny, stojim na zadnych, ktore volam nohy, a prednymi, ktore volam ruky, uchopujem veci. Rukou som uchopil pohar a postupnym presuvanim noh presiel do kuchyne..."), ale vobec som nevedel, co sa deje. Nejake chapadla, miazga, burka... co? Kedy? Kde? Aha, manik si kupil latte, tak to bolo na Marse, jaj..
06.02.2013
jurinko
[pokr.] jaj, takze nie sme vo vesmire sami, ooo, uzasne, to tu este nebolo. Pockat, bolo, asi milionkrat. Hm, tak nic teda, bol tam pokus o vtip (asi, akoze sonda, ktora ma pripadne zivot odhalit, zabije priam posledny dokaz mimozemskeho zivota), ale vyslo z toho akesi prilisne trapenie tak autora, ako aj citatela. Ak uz chces pisat vtipne a prekvapive pointy, mali by byt naozaj vtipne a naozaj prekvapive. Toto mi pripominalo take tie obrazky, ako Martania drzia ten plagat pred kamerou sondy a za nimi je mesto, alebo ako sonda pozera doprava a za hranicou jej videnia je cely dav mimozemstanov, tahajuci sa az niekam k lavemu obzoru. Proste som to uz videl a nebolo to napisane tak, aby to tejto teme prinieslo nieco nove. Dal som 4
06.02.2013
Kei
Nevadí mi ošúchaná téma, ale musí sa to dobre čítať. Ale je to neprehľadné - príliš dlhé vety a veľa prídavných mien. Nedávno som čítala radu, aby si prečítal svoje dielko nahlas, hneď zistí, ktoré vety sú pridlhé. Môžem potvrdiť, platí to, skúšala som to na vlastných :)
06.02.2013
mayo
mne sa ta lyricka cast velmi pacila, mala tu spravnu apokalypticku atmosferu. v takom kratkom rozsahu sa rozpolozenie a nacrt kulturneho kontextu toho tvora hadam ani lepsie vykreslit neda. ta druha cast mi nesedela hlavne preto, ze si nemyslim, ze medzi clenmi nejakeho teamu v stredisku pre vesmirny vyskum moze vladnut takato nevrazivost. predstavujem si, ze tam maju prave naopak velmi uvolnenu, kreativnu a radostnu naladu. s tym, ze niekto meska par minut na meeting, by sa veduci ani nezdrziaval. toto posobilo skor ako meeting rady financnikov v banke, alebo co :)
a cely cas som dufal, ze najde co hlada, a obnovi svoje sily... mozno prave z toho zahadneho predmetu... skoda, ale nevadi. aj takyto koniec sa pacil.
06.02.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.