Tričko, ktoré mal v ten deň na sebe, mu zmenilo život. Bolo jednoduché, biele a bol na ňom obrázok lietajúceho taniera. O problematiku U.F.O. sa zaujímal odmalička. Jedného dňa priniesol do školy fotku, na ktorej zaručene v noci zachytil mimozemský objekt. Keď sa z toho neskôr vykľul satelit, posmešky spolužiakov nemali konca kraja. Ešte viac ho škreli posmešky spolužiačok a špeciálne Ľubky, ktorú platonicky miloval takmer celú strednú školu. Po maturite sa ich cesty rozišli, no zlomené srdce a prezývka „Ufón“ mu zostala... To tričko teraz objavil, po rokoch, keď upratoval svoju izbu v rodičovskom dome. A pripomenulo mu udalosti spred takmer pätnástich rokov.

Vtedy mal o dva týždne nastúpiť na vysokú školu, ako inak, Prírodovedecká fakulta a chcel sa špecializovať na astronómiu. Prijímačky boli ťažké, ale nejako ich spravil a prijali ho. Čas pred štúdiom sa rozhodol privyrobiť si pár centov, no zohnal iba slabo platené miesto v ústave pre duševne chorých, avšak chápal to aj ako akýsi dobrý skutok, pomoc ľuďom. Mal pocit, že v živote veľa dobrého nevykonal. Neznášal to však ľahko, pohľad na tých úbohých ľudí ho bolel, šokoval až niekedy takmer paralyzoval. Ústav sa navyše nachádzal v listnatom lese a neustále šero dodávalo zastaralému a zatuchnutému interiéru často desivý výraz. „Ufón“ – ktorého meno bolo Matúš – sa však utešoval tým, že je to dokopy len mesiac. Nejak to vydrží. Musí.

V ten augustový deň, keď mu tričko zmenilo život, mal ešte pred očami pohreb jedného z klientov, ktorý sa konal pred dvoma dňami, no každú chvíľu mali priviezť štyroch nových pacientov. Na dvore pristála stará modrá dodávka, šofér vypol motor, odomkol bočné dvere a pomohol vystúpiť novým klientom. Riaditeľ ústavu a niekoľko zamestnancov mlčky sledovali, ako vystúpil vychudnutý mladík, ktorý mohol mať sotva dvadsať rokov. Na prvý pohľad na ňom nebolo nič zvláštne, hoci jeho tvár pôsobila až príliš bezvýrazne a apaticky. Matúš sa až o pár dní dozvedel, že chlapec trpí schizofréniou a mániodepresívnymi stavmi. Doživotne bude na liekoch. Chlap a žena, obaja okolo päťďesiatky, však boli z iného súdka a choroba im poznačila tvár aj pohyby. Matúša zarazilo ich detské správanie a nejasná mužova artikulácia. Chlap sa pobral rovno do budovy, akoby tam roky žil, strapatá žena však stála namieste, civela do zeme a v rukách stískala špinavú bábiku. Niekoľkokrát zopakovala slovo „Moly“, zrejme to bolo meno bábiky. A potom sa to stalo. Ako posledný vystúpil vysušený dedko, ktorému Matúš odhadoval minimálne tristo rokov. Tento „matuzalem“ ale pôsobil úplne normálne. Matúša napadlo, že tento ústav asi slúži aj ako domov dôchodcov, pretože dedko nevyzeral nijako psychicky postihnutý a šinul si to k budove pomerne rezkým krokom. Nehovoril nič, no jeho oči, modré ako obloha, sa pristavili na Matúšovom tričku. Namieril svoj vysušený prst na obrázok lietajúceho taniera na tričku. No keď spustil Ruštinu, Matúšovi zmizli ilúzie o tom, že je normálny. Okamžite k nemu pristúpili dvaja chlapi z personálu, chytili dedka pod pazuchy a kráčali s ním do budovy. Matúš skúmavo pozeral zo odchádzajúcou trojicou a napadlo ho, že keby nepoznal osobne členov personálu, bez mihnutia oka by ich šacoval za klientov.

„Je to Rus.“ – ozval sa riaditeľ ústavu, ktorý stál vedľa Matúša. Šofér dodávky pozdravil, naštartoval a jeho auto čoskoro zmizlo za bránou.

„Priviezli ho vlakom odniekiaľ zďaleka z Ruska, mám to v jeho papieroch, odkiaľ presne.“ – pokračoval riaditeľ.

„Čo robí u nás?“ – opýtal sa Matúš. Riaditeľ, ktorému Matúš nevidel na hlave ani jediný vlas, si rozbalil žuvačku a starostlivo skladal obal.

„Zomrel mu aj posledný príbuzný v Rusku, ale dcéra jeho nebohej sestry sa kedysi vydala za Slováka, no a požiadala o jeho presun sem. Napokon jej vyhoveli, hoci sa celé mesiace naťahovala s úradmi.“ – konštatoval riaditeľ. Matúša znervózňovalo, že sa stále hral s obalom zo žuvačky a vadilo mu aj, že riaditeľ prežúva ako krava.

„A aká je jeho diagnóza? No a tipujem, že má vyše osemdesiat rokov.“ – vyzvedal Matúš.

„Osemdesiat?“ – riaditeľ konečne zdvihol pohľad od obalu žuvačky a s pobavením si obzeral Matúša, „Ten staroch oslávi budúci rok na jar stovku, chlapče! Teda... aspoň tak to má v papieroch, ani tá dcéra jeho sestry to presne nevie...“

Riaditeľ sa obrátil, odišiel k smetnému košu, konečne odhodil obal zo žuvačky a pokračoval:

„Je šibnutý. Blúzni, že keď bol malý chlapec, videl U.F.O. a aj tých zelených mužíkov.“ – ľadovo sa usmial riaditeľ, ale čoskoro ešte viac zvážnel. „Podstatné ale je, že roky bol kvôli tým kecom v izolácii, dakde v Rusku, kde ho vraj prísne strážili na príkaz vlády.“

„To znamená, že mu potom aspoň časť toho, čo hovoril, verili. Ak by bol komunistom nepohodlný, dali by ho zabiť, ale myslím, že prežil, lebo z neho ťahali informácie.“ – Matúš vedel, ako postupujú vlády v týchto prípadoch a preto si domyslel, čo má ten dedko asi za sebou.

Riaditeľ súhlasne prikývol hlavou.

„Nezľakni sa, keď mu uvidíš nohy a brucho. Podľa papierov tam má jazvy. Uhádol si. Kedysi ho mučili a nebolo to asi nič príjemné.“ – stíšil hlas riaditeľ a nepokojne sa poobzeral okolo seba. „Nie som nadšený, že ho tu máme, dúfam, že už nikto po ňom nepôjde.... no ale dlho tu nebude.“

„Prečo nie?“

„Má rakovinu kože, zistili mu ju nedávno, zabije ho to. Nevieme kedy, možno so šťastím prežije stovku, možno bude o mesiac po ňom. Snáď aj preto ho Rusi pustili z izolácie, že už je pre nich bezcenný a zlikvidovať ho už nemalo zmysel. Napokon, je to skoro 90 rokov, čo ten meteorit spadol. A dedko už posledných 10 rokov nebol ani strážený, žil v podobnom ústave ako máme my a nepokúšal sa utiecť. Úrady sa už zrejme neboja, že bude kecať, možno si myslia, že ho už nikto nebude brať vážne.“

„Meteorit? Hovorili ste o mimozemšťanoch, nie o meteorite!“ – prekvapene reagoval Matúš. Riaditeľ na neho pozrel s netrpezlivým výrazom v tvári a potom sa zahľadel na oblohu, ktorá sa medzitým hrozivo zatiahla. Dážď bol otázkou minút.

„Tunguský meteorit.“

„Čože? Čo má s tými udalosťami spoločné ten Rus?“

„To je práve ten dôvod, prečo bol dlho v izolácii a celý život mal nahovno. On tvrdí, že to nepadol meteorit, ale lietajúci tanier, že videl aj ufónov, bla bla... jasné, že je šibnutý, inak by držal hubu a nevymyslel si takúto somarinu. Keby bol normálny, došlo by mu, že sa na neho zavesia tajní a poliši.“

Na riaditeľovu hlavu dopadli prvé kvapky dažďa. V ďiaľke zahrmelo. Matúš sa s riaditeľom išli rýchlo schovať do budovy. Po celý zvyšok dňa sa snažil zistiť, kde je dedo, do ktorej izby ho dali. Ani v ďalších dňoch ho nevidel. Určite s ním však chcel hovoriť. Téma „Tunguskej katastrofy“ bola jednou z Matúšových srdcoviek, a preto chcel Rusa stoj čo stoj vypátrať. Čo ak ho rakovina dostane skôr, ako ja z neho dostanem cenné info – obával sa Matúš. Napokon ho našiel dedo. Raz pri obede sa mu spoza chrbta ozvala ruština a on vedel, že to musí využiť. V ten deň išiel spať až o štvrtej ráno a aj tak nemohol dlho zaspať, rozum mu naplno pracoval, počul totiž najšokujúcejší príbeh svojho života. Ruský dedko ho zobral na izbu a predtým, než začali konverzovať, podozrivo sa poobzeral von z okna, ale záves nezatiahol. Matúš si pomyslel, že okrem toho, že je šibnutý, trpí aj stihomamom. Ale dedko šibnutý nebol a stihomamom netrpel bez dôvodu. Na posteli sedela asi sedemdesiatročná žena, ktorá bola jeho neter.

„Som Lena a budem ti prekladať. Videl tvoje tričko s lietajúcim tanierom. Pýta sa, či sa o to zaujímaš.“ Matúš si uvedomil jemný prízvuk v jej reči, prikývol a povedal, že je to jeho najväčší koníček. A potom už len s otvoreným ústami počúval a na diktafón nahrával dedov príbeh, ktorý by po preklade znel asi takto:

„Narodil som sa v lese. Môj otec bol pastier sobov a ja tiež. A dá sa povedať, že mi soby zachránili život, hoci nestál za veľa. Bolo to na konci júna v roku 1908 a svet o tom dodnes píše ako o páde meteoritu v Tunguske. Ale to spadol lietajúci tanier, proste vesmírne teleso. A videl som aj tie potvory. Už by som ich nechcel nikdy vidieť, dodnes mám z toho nočné mory. No ale poviem ti, ako to bolo. V ten deň sme s bratmi vstali skoro a ako každé ráno sme išli pásť soby. Zašli sme trochu ďalej, ako obvykle a objavili sme vchod do jednej jaskyne, ktorý sa zvažoval strmo dole do zeme, ako priepasť. Chceli sme tam zliezť a preskúmať ju. Veď vieš, chlapčenská zvedavosť, mal som vtedy jedenásť rokov. No a zrazu sme z neba začuli obrovský rachot. Kým to padlo, hučalo to pár sekúnd. Žiadny výbuch počas letu, ako sa o tom často písalo a hovorilo. Jasné, že to bola rana, keď to dopadlo, ale ten hlavný výbuch nastal až niekedy po vyše dvoch hodinách od dopadu. Áno, tak to bolo a poviem ti, prečo. Ten mimozemský stroj padol asi dvadsať kilometrov odtiaľ, ako sme pásli soby. Ako sme to prežili, keď to vraj rozbíjalo okná aj stovky kilometrov odtiaľ? Proste šťastie a náhoda. Ako som povedal, ten hluk kým to padlo trval pár sekúnd. Soby sa ale splašili okamžite a rútili sa priamo na mňa a bratov. Skočili sme do tej diery, do jaskyne, inak by nás zadupali do zeme, hoci to bolo mierne do kopca. A to nám zachránilo životy, hoci sme sa riadne doudierali. Za dve tri sekundy, keď sme skočili do tej diery, sa hore nad nami rozpútalo peklo, všetci čerti sa tam ženili. Takmer nás tam pochovali kamene a stromy, ale podarilo sa nám odtiaľ dostať. Čo som potom uvidel hore, to sa nedá tak ľahko opísať. Všade boli pováľané stromy, konáre a mŕtvoly desiatok sobov bolo pohádzané úplne všade, akoby spadli z neba. Mnohé boli zadlávené padnutými stromami. Absolútne sme sa zrazu s bratmi nevedeli zorientovať, kde sme, krajina sa totálne zmenila, videli sme až po obzor. No a východným smerom v diaľke niečo obrovské horelo a dym už zahalil oblohu. S bratmi sme si povedali, že sa tam pôjdeme pozrieť a tak sme s malými prestávkami asi dve hodiny bežali k tomu miestu. Museli sme preliezať stromy a kopu konárov, takže sme tam dorazili takmer na konci so silami, ale to, čo sme uvideli, to nás prebralo ako ešte nikdy. Boli sme hore a pod nami bol obrovský kráter, ktorý vyhĺbilo to teleso, ako padlo. Kus z neho bol pichnutý do zeme, ale zvyšok trčal von a všade okolo boli trosky a asi polovica horela. Celé to bolo kovové, o tom nemám pochybností, mohlo to mať aj dvesto metrov. Malo to okná, lebo horelo hlavne za nimi, vnútri. A potom prišlo to najhoršie. Vnútri bolo počuť malý výbuch a asi po minúte sa otvorilo niečo ako vchod. Z tade vybehlo asi dvadsať postáv, ale ľudia to neboli chlapče a to mi môžeš veriť, ako že tu pri tebe sedím. Zopár z nich horelo a vydávali zvuky, na ktoré do smrti nezabudnem. My sme boli od nich asi päťdesiat metrov, schovaní za kríkmi, ale aj tak sme videli tie ich veľké hlavy, boli takí desivo siví a vysokí asi dva metre. Išiel z nich strach. Moji mladší bratia sa strašne zľakli a utekali, odkiaľ sme prišli. No a asi po piatich minútach ten tanier vybuchol celý. Podľa mňa to muselo všetky tie potvory zabiť, hoci, ktovie. Každopádne, po nejakom čase hovorili ľudia, že tam ktosi videl v noci na oblohe svetlá, ale to už je dávno, nepamätám si to. Rodičov som už nikdy nevidel a s bratmi sme odišli žiť do mesta a nejako sme sa pretĺkali životom. Začal som piť, no a potom som urobil osudnú chybu, že som opitý o tom hovoril a hovoril, až ma jedného dňa navštívili tajní policajti, zavreli ma do miestnosti, kde nebolo ani okno a to, čo mi robili, ti nebudem hovoriť. Často a dlhé roky ma navštevovali a chceli, aby som im presne popisoval, čo som videl. Aj som tam s nimi musel parkrát ísť a ukázať im kráter, ale ja neviem, ako je možné, že to teleso tam už nebolo... Akoby sa vyparilo... Proste tam len namerali zvýšenú radiáciu, ale nič poriadne nenašli. Celý život ma držali za múrmi. Bol som vyhlásený za nezvestného. Asi stokrát som sa chcel zabiť, ale nakoniec som bol príliš zbabelý... Neviem, prečo som vtedy nezomrel...“

Keď dedo dohovoril, napil sa vody a obozretným krokom sa zakrádal k oknu. Ak niekoho zbadal, mal najprv zhasnúť stolnú lampu, pretože sám bol videný. Keď odhrnul záclonu, okamžite tresol výstrel, zarinčalo sklo a Rus padol s prestrelenou hlavou na dlážku.