Obyvatelia našej dediny sa začali už skutočne obávať. Za posledných desať dní to bola už štvrtá obeť vlka ľudožrúta. Ľudia najprv prestali vychádzať po večeroch do okolia dediny. V noci sa zdržiavali vonku vždy len v najnutnejšom prípade, a aj to len na uliciach s pouličnými lampami. Strach a úzkosť vládli aj cez deň. Starí obyvatelia hovorili povedačky o diablovi, ktorý sa vtelil do vlčej podoby, dedinčania v strednom veku zmĺkveli a iba deti sa nebáli, no o ne sme mali najväčší strach práve my. Teda nie práve ja, v dedine žijem sám už takmer dvadsať rokov, odsťahoval som sa sem, aby som našiel pokoj v lone panenskej prírody. A vysoké skalnaté hory Karpát sú aj skvelým priestorom na kvalitnú poľovačku. Po tom, čo som odišiel do predčasného dôchodku z légii, som potreboval presne takéto miesto. Ľavé koleno ma síce sem-tam zabolelo, aby mi pripomenulo, že o svoj meniskus som nadobro prišiel pri zoskoku z vrtuľníka, no v poľovačke mi to nikdy nebránilo.

A teraz ten divoký vlk ľudožrút. Už pár dní som uvažoval, že sa naňho vyberiem, avšak zmeny počasia mi stále spôsobovali ostrú pichavú bolesť v kolene, tak som to odkladal, až kým ma to prejde. Ale dnes, keď vlk za bieleho dňa napadol mladú ženu, slobodnú matku – vdovu a našli po nej iba časť trupu a hlavy, podľa ktorej sa iba ťažko dala identifikovať, pevne som sa rozhodol. Bolesť nebolesť, treba sa s tým vlkom porátať. A mal som aj pocit, že po mne ľudia pokukujú v obchode a aj na ulici, pretože hoci si držím od obyvateľov odstup a žijem tu viac menej v izolácii od spoločnosti, všetci vedia, že som široko ďaleko aj po okolitých vzdialených dedinách ten najzdatnejší poľovník.

Tak som sa rozhodol, že s tým monštrom skoncujem. Najprv som si pripravil hojivý zábal na koleno, ktorý potláča aj bolesť vplyvom častých zmien počasia a na to pevná bandáž. Z mojej pivničnej zbrojnice som si vzal dve pušky, jednu loveckú s optikou a druhú dvojhlavňovú brokovnicu. Munície bude stačiť tridsať nábojov do pušky a dvadsať brokov do brokovnice. Obliekol som si zelené kapsáče, košeľu, čiernu teplú vlnenú vestu, cez ňu zelenú maskáčovú bundu a na hlavu čiernu šiltovku. Obuté vysoké čižmy s protišmykovými podrážkami, na opasok zavesil kvalitnú poteflónovanú dýku a do batoha stravu na tri dni. Ešte som si vzal aj závesný posed na strom, feromónové návnady a zopár ďalších maličkostí a vydal som sa do lesa. Šiel som hneď v ten deň, čo som sa rozhodol konať aj napriek bolesti kolena. Zábal zabral, koleno skutočne prestalo bolieť a keď som kráčal po ulici našej obce smerom k lesu, zopár obyvateľov sa na mňa skutočne dívalo s hrdosťou. Pripomenulo mi to pocity, ktoré som mával, keď som chodil na misie. Chýbalo mi to.

Vyrazil som nad ránom a ešte pred súmrakom som dorazil hlboko do lesa. Šlo sa mi pomerne ťažko, pretože po pár kilometroch prudkého stúpania do hory mi akosi prestal zábal fungovať a koleno ma opäť rozbolelo. Takže som viac menej kríval, ale na bolesť som celkom zvyknutý.

Poznal som chodníčky vlčích svoriek, no odhadoval som, že tento vlk bude samotár, takže sa bude svorke vyhýbať. Vedel som o malom jazierku, ktoré slúžilo vysokej zvery na napájanie, a z toho som usúdil, že lovný revír vlka samotára bude zasahovať sčasti do revíru svorky, no pravdepodobne bude mať útočisko ďalej od nich. Keďže svorka vlkov sa pohybuje na západ od napájadla, zvolil som si smer východne. Jazierko leží na spodku veľkej doliny a východný svah je omnoho viac skalnatý a menej schodný, ale posed na strome mi tam skvelo poslúži dobrým výhľadom na kotlinu. Po podrobnom preskúmaní som si na posed zvolil pevný smrek, ktorý bol aj výborne chránený proti vetru a zavesil som naňho malú lavičku, ktorú som popruhmi upevnil na dva mohutné konáre. Vyštveral som sa na posed a začal striehnuť. V duchu som preklínal boľavé koleno, pretože kvôli nemu som sa sem dostal o dobrých päť hodín neskôr, než by som to zvládol obvykle. Takto mi ostávala slabá hodinka, kým začne zapadať slnko, no aj tak som sa rozhodol vypustiť návnadu. Zmes krvi a feromónov vysokej zvery v malom papierovom vrecúšku som hodil jednu pred seba, jednu smerom doprava a jednu smerom doľava, každú do vzdialenosti asi pätnásť metrov. A teraz nasleduje už len fáza čakania. Nočné videnie som si zobral tiež, hoci som ho nemal v pláne použiť. Nie pretože je nelegálne, ale pretože by som nemal zo seba dobrý pocit. Hoci ide o vlka ľudožrúta, poľovanie musí mať nejaké pravidlá. A tak som na spodnú časť pušky pokojne upevňoval baterku. Taktika osvietiť a zastreliť funguje vždy, zviera ostane oslepene hľadieť do svetla a ja ho môžem streliť. A tak to má byť. Nabitá brokovnica mi visela na ramene a lovecká puška v rukách. Sedel som pokojne a vydychoval paru.

Noci bývajú dosť chladné, preto som sa ešte zakutral do hrubej pichľavej deky a čakal. Mysľou mi prebehli spomienky na poslednú misiu, pri ktorej som sa zranil. Mali sme v Chile prepadnúť konvoj prevážajúci narkotiká a ja ako veliteľ údernej eskadry som misiu pokazil tým, že som sa zranil hneď na začiatku. Hoci sa všetci zhodli, že ku zraneniu došlo náhodou, nebolo spôsobené mojim zlyhaním, pocit viny ma ešte občas prenasledoval, pretože misia dopadla neúspešne.

Vtom sa ozval hlasný šum a svrčky tiež stíchli. Zamieril som puškou daným smerom k epicentru zvuku šumiacich listov a ihličia a zasvietil som baterku. Ako som predpokladal, bol to iba ježko, ale podarilo sa mu vytrhnúť ma z myšlienok.

Po oblohe sa prevaľovali iba dva rozpadajúce sa oblaky, hviezdy svietili jasne a mesiac bol v nove. Nočná atmosféra lesa ma objímala a ja som pokojne čakal.

Opäť som mal ten pocit, akoby som sníval sen, ale mám rád ten pocit. Bujná vegetácia všade naokolo sa kolísala v nadnášajúcich poryvoch vetra. Vo svetle hviezd to je upokojujúci, až takmer uspávajúci dojem.

Odrazu niečo zaklopalo o strom, na ktorom som mal posed. Zvuk ma vytrhol zo spletitosti príjemných pocitov a navodil zrýchlený tep. V momente som mieril loveckou puškou pod posed a osvetľoval priestor pod stromom. Nič. Tak som svietil naokolo. Opäť nič. Zasvietil som hore na strom, či to náhodou nebol nejaký vták, ale nebol. To som aj vedel. Natoľko som mal skúsenosti, aby som vedel, že vtáky nevydávajú takýto ťukotavý zvuk o strom - ani ďateľ, ani žiaden iný vták. Ostal som nervózny a zarazený. Strach som síce nemal, nič mi predsa nehrozilo, ale aj tak. Nemám rád nevysvetliteľné úkazy ako bol napríklad tento. Nie že by sa mi také veci diali...

Pomaly som presondoval sluchom okolie. Nezačul som žiaden výraznejší zvuk, než tie, ktoré spôsoboval vietor pohybom konárov v korunách stromov. Pozrel som na zápästné hodinky. Ukazovali deväť preč. Zvláštne bolo to ticho. Okrem orla, ktorý zahvízdal pred niekoľkými minútami ďaleko severne odo mňa, som nepočul žiadne zvuky, ani svrčkov. Keby som mal opísať atmosféru, tak bolo cítiť vo vzduchu akési napätie. Ten pocit som poznal z vojny, akoby niekto striehol na mňa. Ako keď vojaci striehnu na vojakov, ktorí striehnu... Ale to sa mi možno iba zdalo. Zo služby som veru už pridlho, tak sa mi iba vracajú dávne pocity, ako spomienka, alebo žeby sa minulosť skutočne takto vracala...?

Všade naokolo bol skutočne pokoj. Dole v úžine pod svahom pri napájadle, už bola taká tma, že som nemal šancu dovidieť. Ale vo vládnucom tichu som jasne vnímal akékoľvek zvuky. Kedykoľvek môžem zliezť z posedu a priplížiť sa. Nebolo to však treba, pretože skutočne nikde žiadne zvuky, až mi to prišlo podozrivé.

Minúty ubiehali po desiatkach a ja som myšlienkami blúdil po minulosti, vybavovali sa mi obrazy z mojich najlepších rokov strávených v légiách, z ktorých som mal nostalgické pocity. Ale taktiež sa mi mihali obrazy z budúcnosti, reakcie obyvateľov dediny, po tom, čo ulovím toho vlka ľudožrúta. Z týchto predstáv ma hrialo pri srdci. Skutočne som chcel pomôcť dedinčanom, a myseľ mi zastrel sčasti aj hnev, keď som si vybavil to zmrzačené telo mladej ženy... Spontánne som vyťahoval termooptické videnie. Ten vlk si proste nezaslúži férový boj. A čím skôr budem doma, tým lepšie. Už bolo príliš neskoro na to, aby som čokoľvek videl voľným okom. Spať som nesmel, zakázal som si to, mohol som len bdieť, ale jednotvárna čierna masa prostredia ma uspávala. Obloha bola už viac menej zatiahnutá mrakmi, takže aj tá trocha svetla čo mohla presvitnúť pomedzi stromy na zem, bola zredukovaná o polovicu. Iba sem-tam zablikala hviezda, ktorá na pár sekúnd vykukla spod hustej vaty oblakov. Doľahla na mňa pri tom vlna únavy z vyčerpávajúcej túry, ktorú som absolvoval aby som sa sem dostal. A tak som sa musel trochu prebrať.

Poťažkávam v rukách jemnú vojenskú techniku – termooptické, alebo ľudovo povedané nočné videnie. Vyzerá ako niečo medzi okuliarmi a ďalekohľadom. Avšak je ešte ťažšie než ďalekohľad, preto má umelohmotný držiak v tvare čapice, aby sa zariadenie mohlo zaprieť aj o vrchnú časť hlavy a nespadlo mi z nosa. Zapínam ho a zvnútra zariadenia sa ozýva charakteristické písknutie nabíjajúceho sa kondenzátora. Nasadzujem si ich na oči a hľadím po okolí v režime zosilňovaného osvetlenia. Okolie bolo odrazu jasné v bledozelenom odtieni a ja som mohol vidieť ako počas denného svetla. To ma trochu prebralo a snový pocit z nočného lesa sa úplne vytratil. Termooptické videnie dokáže opticky približovať aj ako ďalekohľad a má ešte aj možnosť v infračervenom móde rozoznávať teplotné rozdiely. Priblížil som si napájadlo dole v údolí a prehľadával som okolie. Nikde ani živáčika. Hladina malého jazierka bola pokojná a odrážali sa v nej okolité stromy. Chvíľkami som prepínal do infračerveného módu a hľadal zdroje tepla. Sem-tam som zahliadol maličké farebné škvrny v korunách stromov – to boli spiace vtáčatá v hniezdach. Taktiež som spozoroval malé, ale slabšie zdroje tepla na zemi. Tie mali tmavšie farebné odtiene. Po prepnutí do režimu zosilneného svetla som však na tých miestach nevidel nič živé, iba zem pokrytú lesným porastom a popadaným ihličím. To boli zrejme nejaké hlodavce, alebo iné menšie živočíchy, na noc pozaliezané do svojich nôr. Celé mi to však pripadalo divné. Totižto feromónové návnady obvykle fungujú spoľahlivo, vždy privábia aspoň nejaké líšky, ale teraz vôbec nič. Nechápal som to.

Nasledujúcich niekoľko desiatok minút som pozoroval okolie nočným videním, ale žiadna známka po vlkovi. Ani žiadna líška alebo divá sviňa, proste nič široko ďaleko, kam som dovidel. A to som dovidel aspoň dva kilometre v polkruhu pred mojim posedom. Dozadu som pochopiteľne vidieť nemohol, ale už som uvažoval nad tým, že zídem z bezpečia môjho posedu a pôjdem sa trochu prejsť, aby som trochu rozhýbal hnáty a ešte umiestnil ďalšie návnady. Ostalo mi ich ešte sedem. Prakticky som ich mohol aj vystreliť pomocou praku do väčšej vzdialenosti, ale cítil som potrebu sa poprechádzať. Nohy mi tŕpli a sedelo sa mi nepríjemne. Taktiež koleno, ktoré ma už síce nebolelo, potrebovalo trochu rozhýbať. Rozhodol som sa, že umiestnim ešte tri návnady a ak sa do rána vlk neobjaví, tak sa premiestnim. Alebo možno počkám až do poludnia, čo ak ten ľudožrút skutočne spí po vyčerpávajúcom dni alebo výdatnej večeri. Všetko je možné, nebudem ešte hádzať flintu do žita...

Prešiel som sa smerom dozadu od môjho posedu. Do prudkého svahu sa mi šlo ťažko, prešiel som takmer tridsať metrov a koleno opäť zapulzovalo ostrou pichavou bolesťou. Aby som sa dostal k hrebeňu, tak by som musel vystúpiť ešte prinajmenšom ďalších tristo metrov. A to sa mi vskutku nechcelo. Riadne utrpenie bude už len prejsť sa naspäť dolu svahom k môjmu posedu. No už som vedel, čo musím spraviť – nový zábal na koleno. Opatrne som schádzal krôčik za krôčikom, pod mojimi vibramovými podrážkami praskali malé suché konáriky a šušťalo lístie. Nočné videnie som mal na očiach aby som si lepšie videl pod nohy, svah tu bol dosť strmý. Došiel som pod posed a ešte som váhal, no napokon som sa rozhodol ísť pozrieť nižšie a skontrolovať návnady. Možno ich treba trochu viac odbaliť z papiera, aby zver lepšie ucítila ich pach. A pridám ešte ďalšie dve, nech mám istotu. Potom si už môžem celú noc hovieť v posede, a keď tak zajtra zmením svoju pozíciu. Počasie sa už aj tak zrejme ustálilo na najbližšie dni, takže hojivý zábal na koleno mi ho do rána vylieči a zajtra by už nemali hroziť žiadne bolesti.

A tak som sa šuchtal približne pätnásť metrov pod posed, kam som hodil jednu z návnad. Bolo to zvláštne, že som ju nemohol nájsť ani s nočným videním. A pritom bola zabalená do snehovo bieleho papiera, ktorý musel žiariť na pozadí lesnej zeme. Trochu mnou obehli zimomriavky – je možné, že sa tu objavil počas tých pár chvíľ, čo som sa bol prejsť nad posed? V duchu som zahrešil a ďalej prehľadával zem, ale nikde nič. Tak som to vzdal, ale zdržal som sa akýchkoľvek racionálnych vysvetlení. Prepol som režim na infra-videnie a hľadal som po okolí tepelné zdroje. Nevidel som žiadne, ktoré by odpovedali veľkosti väčšej než ježko. To mi pripadalo ešte zvláštnejšie, pretože som ešte predpokladal, že návnadu mohla vziať divá mačka alebo líška... Vtom ma osvietilo – mohol ju schmatnúť nejaký dravý vták, orol, jastrab alebo aj sova. Je to síce málo pravdepodobné, pretože dravé vtáky ignorujú mrciny, ale je to aj tak možné. S pokojnejšou mysľou som sa presúval po krôčikoch k návnade napravo od môjho posedu. Ale to som už odsunul termooptické zariadenie na vrch svojej hlavy podobne, ako si bežne odsúvajú ľudia slnečné okuliare. Zariadenie je na to prispôsobené malými kĺbmi na bokoch pri mojich ušiach – je to veľmi praktické v boji, keď je priestor náhle osvetlený, stačí zariadenie odsunúť na hlavu, alebo naopak, keď náhle zhasnú svetlá v bojovej oblasti, tak špeciálne jednotky majú hneď v pohotovosti pripravené zariadenie, ktoré stačí stiahnuť na oči.

A ja som teraz chcel, aby sa mi oči trochu prispôsobili tme, pretože som nevidel takmer nič, iba temné siluety stromov, ktoré sa mi rozmazávali spolu s medzerami medzi nimi. Ťažko sa mi rozoznával aj horizont, kde končí svah a začína obloha. No ešte ťažšie sa mi kráčalo, a tak som si zvesil z chrbta pušku a opieral som sa o ňu ako o barlu.

Na mieste ďalšej návnady som rozsvietil baterku pripevnenú k puške a prezeral zem. A opäť nič... To už mi prišlo skutočne veľmi podozrivé. Veď za tú chvíľku, čo som sa prechádzal za posedom, by som si niečo musel všimnúť, či už by to bola líška, vlk alebo aj sova, začul by som aspoň trepot krídiel. Nehovoriac o tom, že som mal celý čas na sebe termooptiku a každú chvíľku som sa obzeral smerom späť ku posedu. Ďalšia vlna zimomriavok mnou prešla ako elektrický prúd vodivým materiálom. Tu niečo sakramentsky nesedí, pomyslel som si. Napriek bolesti v kolene som sa rozhodol skontrolovať aj poslednú návnadu, ktorú som tu nechal. Ak tu nebude ani ona, tak to už bude skutočne prípad pre akty X...

S očakávaním som rozsvietil baterku v približnom mieste poslednej návnady. Kužeľ svetla osvetlil zem a na nej namiesto návnady ležalo čosi krvavé. Pri pohľade na to sa mi rozbúchalo srdce – bola to malá ľudská dlaň, ktorá musela patriť nejakému dieťaťu... Zalapal som po dychu a presne v tej chvíli mi akoby do kolena niekto zapichol ostrú britvu, pretože som v šoku zle stúpil. Na šikmom svahu som stratil balans a vtom istom momente sa za mnou ozval hlasný divoký zvuk podobný smiechu, kašľu a zavrčaniu dohromady... Vyľakane som pri strate rovnováhy inštinktívne rozpažil ruky a lovecká puška so zasvietenou baterkou sa mi vyšmykla a počas letu opisoval vo vzduchu tri svetelné oblúky. Ja som popri tom padal z nôh dolu svahom, avšak v elegantne nacvičenom parakotrmelci. To mi však nebolo nič platné, pretože ako som dopadol, tak ma hybnosť môjho tela mrštila ďalej dolu prudkým svahom a už neelegantným váľaním sudov som sa skotúľal ďalších šesť metrov nižšie pod miesto, kde ležala puška s baterkou. Zastavil som sa úderom hlavy o menšiu ostrú skalu vytŕčajú spod machového porastu. Pri údere zapraskalo sklo v mojej termooptike, ktorá našťastie stlmila úder do mojej hlavy. Bol som si istý, že nebyť toho, rozbil by som si aj lebku a ostal by som ležať v bezvedomí s otrasom mozgu. Takto som stratil vedomie možno na okamih pár sekúnd. Keď som otvoril oči, padol mi pohľad na pušku, ktorá ležala pár metrov nado mnou a svietiaca baterka pripevnená pod hlavňou pretínala bielim svetelným kužeľom temnotu lesa. Termooptické zariadenie nefungovalo a vydávalo podivný zvuk skratovaných obvodov, no tento zvuk prehlušili kroky. Nevedel som presne určiť smer, odkiaľ ich počujem, ale vedel som, že to môže byť jedine ten vlk. Pocit strachu bol čiastočne potlačený adrenalínom, ale v tej chvíli som si pripustil reálnosť poverčivého tvrdenia niektorých starších dedinčanov, že ten vlk je prevtelený diabol. Zhodil som termooptiku z hlavy a vypol som elektrický spínač, takže prestalo vydávať rušivý zvuk. Z chrbta som zvesil brokovnicu. Ešteže som ju nenechal na posede, tak ako som pred tým zamýšľal, keď som sa rozhodoval poprechádzať. No nanešťastie som nevidel vôbec nič, pretože baterka na puške stále svietila a žiaľ bohu ma oslňovala tak, že okolitá tma vyzerala jednoliato a nepreniknuteľne. Nemal som pri sebe náhradnú baterku, tá žiaľ bohu ostala v batohu s vybavením visieť na posede. V duchu som zaklial, pretože som počul pohyb, ale nedokázal som určiť smer, odkiaľ sa šušťanie listov a pukanie konárikov ozývalo. Pomaly a opatrne som sa po machu a ihličí plazil smerom ku svetlu z baterky. Doširoka otvorenými očami som sa márne snažil zrakom preniknúť do čierno-čiernej tmy. Kroky ustali niekde naľavo hore odo mňa. Mal som pocit, že tým smerom je môj posed. Puška so svetlom už bola takmer na dosah. Avšak mal som strach sa pohnúť bližšie... Čo ak ma ten vlk nevidí kvôli tomu svetlu z baterky a teraz ma začuje... Od posedu ku mne to bolo o čosi ďalej než odo mňa k puške. Túto vzdialenosť však dokáže dospelý vlk prekonať jediným poriadnym skokom. A preto som sa radšej nehýbal, mieril brokovnicou smerom ku posedu a čakal na akýkoľvek náznak zvuku. Dokonca som zavrel aj oči, aby som sa lepšie koncentroval na to, čo počujem a aby som zbavil svoj zrak oslnenia od svetla baterky. Pripravený k streľbe som ležal na vlhkej studenej zemi a striehol. Ale nič sa neozvalo. Tak som ležal ďalej a chvíľami som mal strach, že toho vlka možno nepočujem kvôli môjmu hlasnému buchotu srdca. A on sa možno pomalým krokom zakráda smerom ku mne. Možno už je pol metra odo mňa... Všetky moje zmysly boli vybičované adrenalínom, ale strach bol urputný. Bol som ním paralyzovaný a neodvážil som sa ani pohnúť. Odrazu baterka preblikala. V súčasnej atmosfére to na mňa pôsobilo priam mysticky. Ale vedel som, že možno sa povolil akumulátor pri jej dopade na zem. Už som čakal niekoľko minút bez pohnutia a celé mi to začalo pripadať absurdné. Keby tam ten vlk bol, tak by predsa už dávno zaútočil alebo utiekol. Čo ja bláznim, veď on tu možno ani žiaden vlk nebol! Avšak čo to bolo, to som si nevedel vysvetliť. Baterka opäť preblikala a mal som pocit, že môj zrak v tme spozoroval obrysy môjho posedu ako v ňom sedí ten vlk. Ale táto predstava ma nevystrašila, ba priam sa mi pri nej uvoľnilo napätie z mojej mysle aj tela, pretože som si uvedomil, že zrejme príliš fantazírujem. Predsa len som si musel pripustiť, že som sa silno udrel do hlavy... Opatrne som sa teda priplazil k puške s baterkou, zdvihol ju zo zeme a pažbu reflexívne oprel o rameno. V podrepe som kužeľom svetla prešiel po svojom okolí, ale po vlkovi ani stopy. No ako som pozoroval zem okolo posedu, jasne som videl stopy. Veľmi mokré vlčie stopy. Oblial ma z toho ľadový pocit zdesenia. Ten vlk tu skutočne bol. Akoby sa so mnou zahrával. V rýchlosti som sa vyštveral na posed a rozdýchaval nepríjemný pocit. Je to vôbec možné? Ten vlk na mňa skutočne striehol, môj starý inštinkt z vojny ma neklamal. Logicky to do seba zapadalo - preto to zvláštne ticho a žiadne zvieratá v okolí, ktoré by privábili návnady. A zároveň ma desili tie mokré stopy. Vlk bol zrejme celý mokrý! Akoby vedel, že mám schopnosť nájsť ho podľa jeho telesnej teploty... Tomu sa ale prieči zdravý rozum! Ako by to mohol vlk vedieť?! A ako mohol vedieť čo má spraviť, aby som ho nezbadal infravidením?!

Vytiahol som z vrecka proteínovú tyčinku a prežúval som. Pocit zdesenia a ohromenia sa pomaly premieňal na nenávisť. Chladnú a lepkavú, ktorá ma hecovala. V rukách som držal poničené termooptické zariadenie za cenu vyše tisíc eur. Ten bastard ma oň pripravil. A tam dole, keď som ležal, ma nepochybne mohol napadnúť a ja by som sa mu neubránil. Ale prečo to nespravil? Akoby chcel, aby som to pochopil, že náš súboj má byť férový... Pri týchto myšlienkach som začínal mať pocit, že bláznim. Neuveriteľné. Nemožné. Šialené. To boli slová, ktoré to všetko vystihovali.

Z termosky som odpil trochu čierneho čaju a premýšľal som, že čo ďalej. Nevedel som. Všetky možnosti mi odrazu pripadali ako hlúpe. Rozmiestniť ďalšie návnady? A čo tá ľudská dlaň? Hrôza. Pripadalo mi to celé ako z nevydareného hororu. Posvietil som z posedu tým smerom, ale vo vzdialenosti desiatich až pätnástich metrov som na zemi nevidel žiadnu dlaň. Je pravda, že pri svetle baterky vznikali na zemi rôzne podlhovasté tiene, v ktorých mohla dlaň ležať a ja som ju vidieť nemohol. Je to pravdepodobné. Ale zliezť z posedu a ísť sa o tom presvedčiť som vôbec nemal chuť. Namiesto toho som si odviazal obväz z kolena a namazal ho znovu konskou masťou. V posede som v bezpečí a prečkám radšej do rána. Ráno múdrejšie večera a okrem toho som už začínal mať plán. Pripraviť mu pascu, áno, to je ono...

Keď už začínalo svitať, úplne som sa vzdal myšlienky, že by som si mal skúsiť pospať. Namiesto toho som otvoril druhú termosku s čajom a zjedol balíček cereálnych sušienok. Hodinky na zápästí ukazovali päť hodín preč. Hoci som celú noc nespal, nepociťoval som únavu. To je klasický syndróm vojakov v boji, ktorým spánok vynahrádza pocit nebezpečenstva. A ten som pociťoval celú noc a aj teraz ráno sa stále nevytrácal. Myslel som na to, ako ten vlk ľudožrút napadol mladú ženu blízko osady za bieleho dňa. Teraz cez deň za svetla ma však nemôže prekvapiť tak ako v noci.

Keď som zbalil posed do ruksaku spolu s ostatným vybavením, prešiel som sa pozrieť k miestu, kde ležala detská dlaň. Samozrejme tam nebola. V prítomnom okamžiku mi začal celý včerajší zážitok pripadať ako sen, hoci som celú noc nespal. A možno sa mi iba snívalo, že som nespal... Nad touto ďalšou absurdnou myšlienkou som sa pousmial.

Vykročil som smerom do úžiny k napájadlu a uvedomil si, že koleno už skutočne vôbec nebolí. Zato na hlave som mal riadnu hrču, napriek tomu, že väčšinu nárazu o skalu schytalo termooptické zariadenie. Zistil som, že ho dokážem opraviť, ale až doma, takže teraz je to iba zbytočné trojkilogramové závažie navyše. A doličný predmet potvrdzujúci reálnosť včerajšieho zážitku. Ale možno sa mi práve spomienky pomiešali so snom kvôli úderu do hlavy...

Dole v úžine som sa rozhliadal po strmých kopcoch. Pripomínalo mi to pocit z bojovej misie v Kolumbii, keď som hľadal záblesk odrazu svetla od šošovky na optike ostreľovačských pušiek. Stále som mal proste pocit, že ten vlk ma sleduje. Že vyčkáva na môj ďalší ťah, čo vymyslím, aby sa so mnou opäť mohol pohrať. V duchu som mu začal pripisovať ľudský intelekt, čím som ho možno začal trochu preceňovať, ale to nie je tak nebezpečné ako keď začneme svojho protivníka podceňovať. A ja som ho pravdupovediac podcenil. Preto môj plán prípravy pasce na vlka zahŕňa aj tú chorú možnosť, že ma stále pozoruje a zhodnocuje intelektom rovným ľudskému protivníkovi.

Už bolo takmer poludnie a moja pasca bola pripravená. Prepotené tričko prevesené cez konár blízkeho stromu už úplne preschlo, tak som ho na seba natiahol a spokojne otvoril konzervu s bravčovým gulášom. Na posed som sa tento krát vykašľal, pri pasci mi bude k ničomu, pretože ako návnada budem použitý ja sám. Posadil som sa do tieňa pod skalou v blízkosti napájadla. Opieral som sa o jej strmú stenu, ktorá sa za mojim chrbtom týčila kolmo do výšky cez osem metrov a spokojne som už takmer prázdnu konzervu vytieral kusom chleba. Napájadlo je predo mnou asi dvadsať metrov. Mám ho v mojom zornom uhle a každú zver, ktorá sa ku nemu priblíži, budem mať ako na dlani. Ale môj plán ráta s úplne niečím iným. Sú iba dva smery, z ktorých sa ku mne môže vlk dostať, pretože zozadu a zľava sa týčila kolmá stena skaly. Jediná cesta ku mne ide priamo od napájadla, alebo zo svahu po mojej pravej strane. Na tom svahu som rozmiestnil všetky zostávajúce feromónové návnady a pascu asi pätnásť metrov od mojej pozície. Pasca spočívala na jednoduchom princípe. Brokovnicu som pripevnil na strom a tenkým nylonovým lankom som priviazal spúšť a lanko napol medzi dvomi stromami, pomedzi ktoré musí prejsť čokoľvek, čo sa ku mne chce dostať inou cestou než tou od napájadla. A keď zavadí o lanko, spúšť sa pohne a brokovnicový náboj s širokým rozptylom zásahu ho zasiahne. Takúto pascu mám už overenú aj v praxi, učili nás ich pripravovať na záškodníckom výcviku u ruských jednotiek. No ale aj tak som mal pocit, že vlk nepríde zo svahu, ale od napájadla. Nie preto, že je sprostý, ale pretože ma bude chcieť dostať ináč, než si myslí, že ho chcem nalákať. Zrejme bude ignorovať moje feromónové návnady. Pristihol som sa, ako sa v duchu smejem nad mojimi ťažkými úvahami, ako sa snažím vcítiť do „uvažovania“ vlka, akoby to bol ľudský protivník. Nevadí, hlavné je, že iná možnosť preňho nie je, pokiaľ ma chce dostať. A o tom, že ma dostať chce, som absolútne presvedčený. Určite cíti môj strach, ktorý vydáva svoj charakteristický pach, preto si myslí, že som proste len ďalšia korisť, avšak taká, ktorá je preňho väčšou výzvou. A pre mňa je jeho ulovenie jedinou možnosťou ako sa zbaviť toho strachu, ktorý teraz cítim.

Slnko sa už skláňa nad vrcholmi hôr a v priebehu niekoľkých minút sa chystá zapadať. Celé popoludnie som prečkal v pokoji, ani len som nedúfal, že by sa ukázal za denného svetla. Akosi podvedome som tušil, že ďalšia partia jeho hry sa musí odohrávať v noci. Hlučne som zahryzol do jablka a prežúval. Zrak mi padol na pokazené termooptické zariadenie. Nabudúce si asi radšej zoberiem detektor pohybu. Zasmial som sa na tom, až mi jablko zabehlo. Sedel som na drevenej stoličke, ktorú som si provizórne zložil z pôvodného posedu, zakutraný do deky a s loveckou puškou položenou na klíne, pripravený ju okamžite chytiť, oprieť o rameno, zamieriť a streliť. Len musím počkať na správny okamžik. To, že vlk príde, je pre mňa iba otázkou času. Vnútri som cítil tú istotu, že to tak je. Ale zároveň som cítil aj iný pocit. Akoby som na niečo zabudol.

Slnko zapadlo pred pár minútami a ja sedím započúvaný do zvukov lesa. Počuť svrčkov všade naokolo, sem-tam zapraská vetvička pod váhou drobných lesných živočíchov, v diaľke na západ húkajú dve sovy. To sú presne tie typické zvuky lesa, ktoré mi včera chýbali. Teraz ma však nečakane znervózňovali. Ale odrazu utíchli o polovicu. Vedel som, že sa niečo deje...

Vtom meter predo mnou niečo dopadlo na zem, zrejme nejaký malý kamienok. Spozornel som. O pár sekúnd som ucítil, ako k zemi dopadá mierny prach. Došlo mi to, vlk je nado mnou, na svahu nad kolmou stenou skaly. A zrejme uvažuje, že by na mňa skočil z tej výšky. Ale je to preňho privysoko. Oblial ma pot pri myšlienke, že skutočne na mňa skočí... Nedokázal som sa odrazu sústrediť, hoci som cez deň zvažoval tú možnosť, pri pohľade na tú výšku som mal istotu. Ale teraz, hoci som videl jasnejšie než včera, sa mi v tme zdala tá výška omnoho nižšia než predtým. Hľadel som smerom nahor, odrazu ma neistota napĺňala od hlavy až po päty. Nevedel som, čo spraviť, či zasvietiť nahor a vystrašiť vlka, alebo čakať. Moja koncentrácia upadla a lovecké inštinkty sa zmenili na pocity lovenej koristi. Ale rozhodol som sa čakať. On príde a príde spredu, viem to. No vtom som začul v diaľke napravo hore na svahu zavrčanie. Muselo to byť aspoň pol kilometra ďaleko, tým som si istý. Čo to má znamenať, žeby vlk dostal nervy? Žeby sa začal báť? Alebo sa nevie rozhodnúť, kadiaľ ku mne? Každopádne som sa sčasti upokojil, pretože som už vedel, že nestriehne nado mnou a nechce skočiť. Už len počkať, kedy sa zjaví...

„BUM!“ ozvala sa rana. Brokovnica vystrelila. Pasca zaklapla. Vlk je mŕtvy. Namiesto pocitu, ktorý sa dostavuje pri víťazstve, som však nadobudol znepokojenie. Musím opustiť toto moje miesto... Alebo počkám až do rána? Opäť som váhal, a ten rozumný vo mne mi radil aby som počkal do rána. No ten druhý vo mne považoval toho rozumného za zbabelca. Čakal som niekoľko desiatok minút a vo mne sa odohrával boj. Avšak keďže sa stále nič nedialo, čas hral v prospech toho druhého vo mne a stále viac na mňa doliehal pocit, že je dobojované a že by som mal ísť pozrieť telo vlka. Mrkol som na zápästné hodinky. Takmer desať hodín. Do svitania môžem byť už doma a okrem toho som nespal vyše dňa... Rozhodol som sa ísť. Ale samozrejme pomalým krokom, s puškou v rukách. Po každom kroku som sa započúval do ticha lesa a uvažoval. To ticho je opäť trochu zvláštne. Svrčky sú opäť ticho, no to možno kvôli výstrelu. No po výstrele som nepočul žiadne zakňučanie, ktoré vydávajú psovité šelmy v smrteľnom kŕči... Hoci nie vždy ho musia vydať. Už som bol od svojho útočiska vyše desať metrov, a necelých päť metrov od spustenej pasce. Baterka jasne ukazovala sivočiernu srsť tela ležiaceho medzi dvomi stromami. Vydýchol som v úľave, že je to už za mnou. Pasca skutočne zabrala. Už som vôbec nebol ostražitý, keď som sa blížil, pretože som aj videl krvavé stopy na srsti, vedel som, že je po ňom. Pušku som si zvesil na rameno a podišiel k vlkovi. Prvá myšlienka, čo ma napadla bola, že na toho diabolského ľudožrúta sa mi zdá príliš malý, keď... oblial ma veľmi nechutný pocit. Je možné, že ten diabolský vlk naschvál nahnal iného vlka do mojej pasce, aby ma oklamal?! Stiahlo mi žalúdok a prisahám, že aj srdce sa mi zastavilo. To je ten pocit, ktorý zažije asi každý pred svojou smrťou. No ja som ten pocit už zažil na vojne, keď mi šlo o život. Nepriateľský vojak odpálil tepelne navádzanú raketu na džíp, ktorým som šiel. Oblasť mala byť podľa rozviedky bezpečná a ja som iba náhodou zazrel pri letmom pohľade do spätného zrkadla letiacu raketu, ako za sebou zanecháva dymovú čiaru. Do nárazu vtedy ostávali najviac dve sekundy a ja som sa v takmer stokilometrovej rýchlosti vyrútil z dverí džípu do priekopy. Výbuch ma vôbec nezasiahol a vďačil som za to len tejto mojej inštinktívnej schopnosti nechať sa riadiť len svojím pudom sebazáchovy. Vtedy sa v človeku vypne všetko racionálne a treba prenechať dôveru iba telesným impulzom.

A presne vtedy, keď som sa odovzdal tomuto pudu sebazáchovy, moje telo mnou mrštilo za strom, na ktorom bola pripevnená brokovnica. Už počas toho letu, ako som mrštil svoje telo, som začul ako sa neuveriteľne rýchlo približuje ťažký dupot štyroch nôh. A nebyť toho, že som sa mrštil za strom, by skočil vlk na mňa. Ale takto skočil presne do toho stromu. Vrazil doňho nemilosrdne, ozval sa tupý náraz a vlčisko zakňučalo. Stále som však bol vo vytržení pudu sebazáchovy, moje telo vedelo, že nestihnem zvesiť loveckú pušku z ramena – vlk sa už dvíhal na nohy pripravený opäť zaútočiť. Namiesto loveckej pušky, som schytil brokovnicu pripevnenú na strome a iba som ju vyšikmil z jej pôvodného smeru, ktorým mierila.

„BUCH!“ druhá rana sa vracala ozvenou v úžine. A po nej zakňučanie v smrteľnom kŕči. Prisahám, že až vtedy mi opäť začalo srdce biť...

Do dediny som sa vrátil na svitaní. Obvykle sa už po hlavnej ulici obšmietali starší dedinčania, ale nie teraz. Ešte stále sa obyvatelia neodvažovali príliš vychádzať. Akurát na verande domu na okraji dediny sedel postarší plešatý pán na hojdacom kresle a na nohách mu ležala dlhánska dvojhlavňová puška na medvede. Dobrovoľnícka domobrana, pomyslel som si s úsmevom. Zbadal ma ako na ramenách nesiem o palicu priviazané obrovské vlčie telo. Chlapík s nadšením vstal so sánkou dole.

„Zdravím vás!“ pozdravil som s úsmevom. Postarší muž chcel čosi zvolať, ale namiesto toho sa iba zakoktal a tak som pokračoval ja: „Nesiem vám diabolského vlka!“

„Heuréka!“ konečne sa podarilo mužovi dostať zo seba slová. „Žena! Poď von! Toto musíš vidieť!“ Jeho žena vyšla na verandu a s obdivom na mňa zízala. Zdvorilo som jej pokynul hlavou a pokračoval ulicou k námestíčku s malým kostolíkom. Muž so ženou sa vybrali za mnou, ale ešte predtým muž radostne vystrelil náboje z obidvoch hlavní a zahvízdal na celú ulicu. Výstrely na ulici neostali nepovšimnuté. Z okien začali vyzerať obyvatelia a keď ma zbadali, vychádzali do ulíc, na tvárach s výrazmi nesmiernej úľavy, radosti a obdivu. Opäť som sa cítil ako legionár.

Napokon sme sa zhromaždili pred kostolom. Bola tam celá dedina. Ľudia mi podávali ruky, potľapkávali po ramenách, malé deti sa ma chceli dotknúť a pozrieť sa na toho netvora zblízka. Vtom ku mne podišiel pán starosta a poďakoval mi v mene všetkých obyvateľov dediny. Bolo mi jasné, že môj život v ústraní od spoločnosti sa tu už skončil. Všetci sa so mnou zvítavali ako starí známi. Každý ma chcel poznať, alebo sa tváril, že ma dávno dobre pozná. A pravdupovediac som tomu bol rád, hoci by ma nikdy predtým nenapadlo, že som po takom čomsi vnútri tajne túžil.

„Musíte nám všetkým vyrozprávať, ako ste sa s tým vlkom porátal, pán poľovník!“ povedal so šťastným rumencom na tvári pán starosta.

„Viete, býval som vojak. Patril som k elite medzi legionármi. Pre mňa to bola proste hračka...“ dodal som skromne a usmial som sa na dav nadšených obyvateľov mojej dedinky...