Hviezdy...
Ďalšia báseň
Vždy večer, keď na hviezdy uprene hľadím,
opantá ma pocit samoty, že sa v ich svetle stratím...
Ich studené oči na mňa smutne hľadia,
a ja si nahováram, že ma svojím svetlom hľadia...
Vystierajú ku mne svoje svetelné lúče,
tvária sa milo, ako naše dievčiny rúče...
A ja stále viac neodbytný pocit mám,
že už onedlho sa za nimi na cestu dám...
Oči privreté, ruky zasa v päsť zovreté,
kráčam za smutným svetlom hviezd...
Cítim, že tak je to správne aj keď mám nohy odreté,
už prišiel čas odletu zo svojich hniezd...
Hviezdy, už som na ceste, idem k vám...
Rozovrite svoju náruč, ja vašu lásku chcem !
Hviezdy, už o chvíľu vás mám...
Ja som pre vás opustil aj matičku Zem !
Hviezdy však mlčia, len ich svetlo stále smúti,
ja sa však nevzdám, niečo ma stále núti,
ísť nekonečnou cestou až tam,
kde raz ich duše dotknúť sa mám...
Ján Čmelík