Valles Marineris

Ani tri týždne strávené v starom raketopláne nedokázali potlačiť moje vzrušenie. Ako chlapec som sledoval každú správu o prvej kolónii založenej na inej planéte. Mars už dávno nie je len červenou planétou. Je to druhý domov ľudskej rasy.
Podporte scifi.sk
Ani tri týždne strávené v starom raketopláne nedokázali potlačiť moje vzrušenie. Ako chlapec som sledoval každú správu o prvej kolónii založenej na inej planéte. Mars už dávno nie je len červenou planétou. Je to druhý domov ľudskej rasy.
Pohlaď na planétu bol fascinujúci. Slnečné lúče zvýrazňovali jej červený nádych. Čoskoro sme opustili osvetlenú časť Marsu a ponorili sa do tmy, ktorú po niekoľkých minútach vystriedalo približujúce sa svetlo.
Vstúpili sme do atmosféry v momente, keď sa pred nami objavil cieľ našej cesty. Viac ako štyritisíc kilometrov dlhý kolos. Domov pre dvesto miliónov ľudí, Valles Marineris.
Pred tromi storočiami, kedy ľudia konečne našli na Marse dostatočný zdroj vody, sa začala jeho kolonizácia. Údolie Valles Marineris bolo tým miestom, kde za druhýkrát zrodil život.
Let nad kolóniou bol dlhý a nudný. Okrem prenikavých svetiel nebolo takmer nič vidieť. Všetko podstatné sa dialo dole pod nami.
Pristáli sme priamo v centre zvanom Melas. Naskytol sa mi pohľad, na ktorý nikdy v živote nezabudnem. Všade kam som dovidel sa rozprestierali obrovské mrakodrapy, ktoré siahali takmer až po vrchol údolia. Okolo nás pobehovali desiatky ľudí, ktorí cestovali po rôznych kútoch kolónie. Pripadal som si ako v inom svete. Môj obdiv prerušil hlas muža, ktorý sa mi postavil do cesty.
„Krása, že?“
„Fascinujúce. Presne takto som si predstavoval mestá z mojich obľúbených scifi románov.“
„Volám sa Fodrik. Som váš sprievodca. Obávam sa však, že s prehliadkov budete musieť počkať.“
„Áno, počul som, že váš problém nabral nevýdaných rozmerov, avšak stále mi nikto nepovedal, o čo presne ide.“
„To bohužial neviem ani ja. Mojou úlohou je vás dopraviť za Správcom. Ak dovolíte, vyrazíme.“
„Pravdaže.“
Vzal som si svoj jediný kufor a šiel za sprievodcom. Už na Zemi mi povedali, že sa vyskytol problém, ktorý si vyžiada moju prítomnosť. Dlho som rozlýšľal, čo také vážne sa mohlo stať, keď potrebujú jaskyniara. Moja fantázia pracoval na plné obrátky a napadlo ma mnoho myšlienok, ale žiadne racionálne vysvetlenie.
Po niekoľkých minútach sme mohutným výťahom zišli z pristávacej dráhy až úplne dole do srdca Valles Marineris. Vyzeralo to tu ako v obyčajnom meste, no nemohol som sa zbaviť toho fascinujúceho pocitu, že kráčam po inej planéte.
Pri vchode nás už čakal voz, ktorým sme odišli do Správcovho sídla. Cesta bola pokojná. Mal som možnosť si pozorne obhliadnuť ulice a obyvyteľov.
Zastali sme pred mrakodrapom, na ktorého vrchol som nedovidel. Sprievodca vzal môj kufor a vkročili sme do budovy. Pri vstupe som vyplnil vstupné formuláre a dostal čipovú kartu, aby som sa mohol voľne pohybovať po budove.
Ďalším mohutným výťahom sme sa dostali takmer na vrchol mrakodraku, kde sme vystúpili do sály plnej ľudí.
Za stolom sedelo asi dvadsať ľudí, ktorí medzi sebou hlučne debatovali, kým neupriamili svoju pozornosť na mňa.
„Rád vás vídim. Dúfam, že cesta bola príjemná. Pretože nemáme čas na oddych. Moje meno je Percival. Som Správcom Valles Marineris.“ Zavalitý muž mi podal ruku a ponúkol mi jedinú voľnú stoličku.
„Teraz, keď sme tu už všetci, môžeme začať. Milý pán Howard, je mi ľúto, že ste sa museli takto narýchlo dostaviť ku nám, avšak vaša prítomnosť je nesmierne dôležitá.“
Tie slová zneli ako rajská hudba, no nemohol som sa zbaviť pocitu, že po nich príde niečo, čo už nebude také príjemné.
„Ako iste viete. Vyžiadali sme si vás, pretože v našej kolónii sa vyskytol závažný problém. Preto poprosím doktora Wernera, aby vám objasnil situáciu.“
Malý muž v modrom obleku zaujal Správcovo miesto. Postavil sa za vrch stola a upriamil svoj pohľad na mňa.
„Možno to bude znieť smiešne, ale podstatou problému je, že sa nám stratila voda.“
„Stratila?“ Skoro som sa rozozsmial, no pohľad ľudí naokolo ma presvedčil, že to vôbec nebude smiešne.
„Presne tak. Neviem, aké sú vaše znalosti o Marse, ani koľko informácií vám bolo poskytnutých, preto načrtnem, o čo ide.“
Muž si vzal zo stola malý ovládač, ktorým zobrazil nad stolom trojrozmerný obraz planéty.
„Pred tromi storočiami naši predkovia objavili pod Valles Marineris sieť tunelov, ktorými kedysi prúdila voda. Zistilo sa, že časť údolia bola v dávnej dobe úplne zaplavená. Ibaže, z nám neznámych príčin sa táto voda odplavila cez tieto tunely do vnútra planéty.“
Vedec pomocou ovládača simuloval celý proces na holografickom modely.
„Pod celou kolóniou sa totiž nachádza obrovské podzemné jazero, ktoré je zdrojom našej vody. A problémom je, že za posledné tri mesiaceho jeho hladina klesla o dve tretiny.“
„A čo ostatné zdroje?“
„V rovníkovej oblasti sa nám podarilo nájsť niekoľko akvifer, no tie by dokázali vyriešiť náš problém iba dočasne.“
„A čo permafrosty v polárnych oblastiach.“
„Na to by bolo potrebné vybudovať akvadukt, čo by trvalo pravdepodobne niekoľko rokov, a toľko času nemáme.“
Listoval som si chvíľu dokumenty, ktoré ležali na stole. Nemal som najmenšiu predstavu, ako tento problém vyriešiť, a už vôbec som netušil, načo ma sem zavolali.“
„Ak teda nie je možné získať vodu z iných zdrojov, načo som tu ja. Ja nie som žiadny hydrológ.“
„Obávam sa, že tu by nám žiadny hydrológ nepomohol.“ Pridal sa do rozhovoru aj Správca. „Vieme o vás, že ste jedným z najlepších jaskyniarov na Zemi. Preto sme si vás vyžiadali. Chceme, aby ste preskúmali tunely pod kolóniou a zistili, kám zmizla naša voda.“
Oni chcú, aby som šiel do útrob Marsu a hľadal tam vodu?
„Prečo ja? Nemáte vari žiadne sondy, ktoré by ste tam poslali?“
„Poslali sme tam dole niekoľko sond, ale signál vždy niečo rušilo. Preto sme sa rozhodli zostaviť tým ľudí, ktorí by preskúmal, čo sa tam dole deje.“
„Tým?“
„Áno, štyria ľudia vrátane vás. Kapitán Horrow je výborný vojak, ktorý dohliadne na vašu bezpečnosť.“ Správca ukázal na mohutného chlapa po mojej pravici. „Ďalším členom týmu bude doktor Bezner, hydrológ a jeden z odborníkov na hydrosféru Marsu. A posledným, kto doplní váš tým, bude Jane Wittnerová, ktorú vám nemusím predstavovať.“
Jane Wittnerová, pravdaže. Vôbec ma to neprekvapuje. Vždy musí byť tam, kde sa niečo deje. A vždy zlíže všetku šlahačku miesto mňa.
* * *
Po skončení zasadania ma sprievodca zaviedol do mojej izby. V podstate sme žišli iba niekoľko desiatok poschodí výťahom dole. Vyzeralo to tu skôr ako v apartmáne, ale sťažovať som sa na to určite nemienil.
Zapol som si veľký plazmový projektor a chvíľu sledoval koloniálne vysielanie. Práve vysielali správy. Rovnaké ako na Zemi. Krádeže, vraždy, politická propaganda. Zdá sa, že ľudia môžu byť kdekoľvek, a vždy ich budú zaujímať tie isté veci.
Moju slabú filozofickú chvíľu prerušilo klopanie na dvere. Vypol som projektor a chystal sa otvoriť dvere. Priložil som ucho ku dverám, ale nič nebolo počuť. Otvoril som a moje prekvapenie vystriedal pocit znechutenia.
„Prečo? Vysvetli mi prečo mi musíš kaziť náladu už dnes večer.“
Žena podišla cez otvorené dvere do vnútra a usadila sa na veľkom gauči.
„Aj ja ťa rada vidím. Pozerám, že to tu máš celkom pekné. Niekto sa zrejme pomýlil a vymenil nám izby.“
„Stará dobrá Jane. Stále myslí iba na seba. Prečo si sem prišla?“
„To už nemôžem ani navštíviť starého dobrého priateľa?“
„Nepamätám sa, že by sme mi dvaja boli niekedy priateľmi.“
„To záleží na uhle pohľadu.“
Jane si vzala zo stola džbán s vodou a naliala si trochu do pohára.
„Nepozeraj sa tak na mňa. Tá voda bude čoskoro drahšia ako zlato, tak prečo si nedopriať zopár dúškov.“
„Ako si sa dozvedela o tejto misii?“
„Tak ako ty. Práve som sa chystala do Rumunska. Nejakí baníci tam odhalili komplex jaskýň. Údajne je to miesto, kde pochovali grófa Drakulu.“
„Zase tie tvoje historky. Minule to bol drak, teraz samotný Drakula?“
„Priznávam, že ten výlet na Breithorn nebola dobrá voľba, ale ten zlatý dol, čo sme objavili mi vyniesol celkom slušný zárobok.“
„Presne o tom hovorím. Tebe. Takmer som tam prišiel o život a teba nenapadlo ani prísť ma pozrieť do nemocnice.“
„No vieš, pôvodne som ti chcela poslať kvety, ale to by bolo asi pod tvoju chlapskú úroveň.“
„A čo to bude teraz? Čakáš, že tam dole nájdeme Marťanov, ktorí nám prezradia recept na večný život?“
„Nebuď na mňa taký zlý. Robíme to predsa pre týchto ľudí. Vari chceš, aby museli opustiť toto impozantné miesto?“
Jane vstala z gauča a pobrala sa ku dverám.
„Pre týchto ľudí, vravíš. A čo z toho budeš mať ty? Čím ťa presvedčili?“
„To si nechám pre seba. Hoci tí Marťania by tiež stáli za to.“
Zavrel som dvere a sadol si na gauč. Len pár minút v jej prítomnosti stačilo na to, aby som sa naštval. A to od zajtra budeme spolu pracovať. Tá predstava sa mi vôbec nepáčila. Našťastie som v apartmáne našiel solídne vybavený bar. Pár pohárikov whiskey je perfektným liekom na upokojenie. Ak nezabudnem, budem si musieť aspoň jednu fľašu zobrať so sebou tam dole.
* * *
Ráno ma prebudil nepríjemný zvuk vychádzajúci z projektoru. Chvíľu mi trvalo kým som zaostril zrak a zistil, čo sa deje. Prázdna fľaša whiskey na stole bola znamením, že som to večer s tým upokojovaním trochu prehnal.
Na projektore sa škeril Správca, ktorý sa mi snažil niečo vysvetliť, ale môj mozog nebol schopný prijímať žiadne inforácie. Príšerne ma bolela hlava a s rovnováhou to nebolo o nič lepšie.
Presne o jedenástej niekto zaklopal na dvere mojej izby. Po výdatných raňajkách som sa cítil oveľa lepšie, no predstava, že to bude zase Jane, mi pokazila náladu. Nie, že by som ju nemal rád, ibaže keď sa stretnú dvaja tvrdohlaví a ambiciózni ľudia, je to vždy ťažká spolupráca.
„Dúfám, že už vám je lepšie. Musíte sa dostaviť do zasadačky Správcu. Všetky potrebné úkony pre vašu misiu sú už pripravené a je na čase oboznámiť vás s tým, čo vás čaká.“
Našťastie to bol môj sprievodca. Ktovie či mal na práci aj niečo iné, ako dávať na mňa pozor, aby som niekde nezablúdil.
Tentokrát sme nešli výťahom, ale pešo. Večer sa údajne pokazil, a vo mne silnel pocit, že viem, kto by mohol byť za to zodpovedný.
Po dlhšej chvíli a pár nepekných nadávok z mojej strany, sme konečne dorazili do zasadačky. Obsadenstvo tu bolo také isté, ako aj včera. Teda až na Jane, ktorá na mňa kývala, hneď, ako ma uvidela. Netuším, koho to bol nápad, ale jediné voľné miesto bolo práve po jej boku.
„Meškáš. Už som mala pocit, že si si to rozmyslel.“
„Veľmi vtipné.“
„Takže, bez zbytočných rečí prejdem rovno k podstate.“ Slova sa ujal Správca. „Všetko potrebné vybavenie už máte pripravené, takže s tým si nemusíte robiť starosti.“
„Ako viete, čo všetko budeme potrebovať.“ Skočil som Správcovi do reči.
„Slečna Wittnerová bola taká láskavá a pripravila nám rozsiahly zoznam.“
Slečna Wittnerová, to ma mohlo napadnúť. Kto iný.
„Pred vami sú podrobné mapy všetkých vodných tunelov, ktoré sme boli schopní do dnešného dňa zmapovať. Je to viac ako tridsať tunelov o celkovej dĺžke cez tristo kilometrov. Ako môžete vidieť, mnohé z nich sú navzájom poprepájané a niektoré majú viacero prípojov, takže je potrebné byť opatrný.“
„Moji spolupracovníci vypracovali plán, podľa ktorého by ste sa mali, čo najrýchlejšie dostať na koniec tunelov.“ Tentokrát sa ujal slova doktor Werner. „Najbezpečnejšou cestou bude východná strana jazera. Hladina tam klesla o dvadsať metrov, čo odkrylo niekoľko tunelov, ktoré sú dosť široké na to, aby ste nimi prešli v module, ktorý sme pre vás pripravili. Približne dve tretiny cesty bude možné prejsť v module, ale potom tunel končí. Našťastie sa naň napája ďalší, avšak tam budete musieť ísť pešo.“
Prezeral som si jednotlivé mapy. Boli vypracované s precíznosťou a zachytávali každý detail. Niekto musel odviesť kus poctivej práce.
„Čo ak ten ďalší tunel bude zaplavený. Ako sa potom dostaneme ďalej?“ Jane sa iba letmo na mňa usmiala a venovala sa Wernerovi, ktorému adresovala otázku.
„Podľa včerajších výskumov je ten tunel rovnako prázdny ako ostatné. Naše prístoje však nedokázali preskenovať pôdu do takej hĺbky, aby sme vedeli určiť, kde presne končí. Je dosť možné, že sa napojí na iný tunel alebo to bude slepá ulička. Je to ale najhlbší tunel, ktorý sa nám doposiaľ podarilo objaviť, preto sme ho vybrali ako cieľový.“
Ostatní vedci a pravdepodobne politici, ktorí sedeli za stolom nezaujato počúvali našu konverzáciu alebo sa venovali svojim osobným povinnostiam.
„Kedy je plánovaný odchod?“
„Dnes o dvadsiatej hodine. Budete mať dostatok času na vybavenie si osobných záležitostí. Ak by ste potreboval ešte niečo pribaliť alebo zaobstarať, stačí to povedať vášmu sprievodcovi.“
Škoda, že iba pribaliť.
Zbytok voľneho času som strávil na izbe. Chvíľu som pozeral projektor, dal si poslednú sprchu a zjedol večeru, čo mi doniesli. So sebou som si doniesol iba zopár základných vecí, z ktorých väčšina by bola nepoužiteľná v teréne.
Presne o ôsmej večer zaklopal na moje dvere sprievodca. Tá presnosť mi začínala liezť na nervy. Vzal som si vak a pobral sa ku dverám.
„Máte všetko potrebné, pane?“ Spýtal sa ma nezaujato.
„Áno. Vlastne počkať. Niečo mi ešte chýba.“
Na poslednú chvíľu som si spomenul na jednu dôležitú vec. Rýchlym krokom som prebehol izbu a zastavil sa pri bare. Vytiahol som fľašu whiskey a zasunul ju do bočného vačku na vaku. Konečne mám všetko potrebné.
Výťah už našťastie fungoval, takže cesta bola rýchla. Zišli sme pred budovu, kde nás čakal zvyšok môjho týmu a Správca s niekoľkými politikmi.
„Ste naša jediná nádej, pán Howard. Dúfam, že nás nesklamete.“
„Budem sa snažiť, pane.“
Všetci sme nastúpili do pripraveného voza, ktorý nas mal odniesť na východnú časť kolónie. Let bol nudný. Väčšinu času som sledoval, čo sa dialo pod nami. Všetok ten bežný mestský zhon nič netušiacich ľudí.
Po trojhodinovom lete sme pristáli vo východnej časti Capri. Vysadili nás na malej príletovej plošine, kde sa nás ujali traja pracovníci, ktorí nám vzali batožinu. Vyzeralo to tu ako pred vstupom do bane. Vlhký vzduch a zima. Pred nami bol veľký otvor vytesaný do skaly.
Nasadli sme do malého voza a po koľajniciach sme sa dostali do vnútra jaskyne. Svetla tu bolo málo. Iba stropné lampy, ktoré boli pravidelne rozmiestené, ale na to, aby sme videli kam ideme, to stačilo.
O to väčšie bolo prekvapenie, keď sme sa dostali na koniec. Pred nami sa rozprestieralo obrovské podzemné jazero.
Z výšky bolo vidieť niekoľko dier na vyschutom brehu. Pravdepodobne to boli vstupy do tunelov.
Pri jednom z nich stál modul. Svojou žltou farbou priťahoval pozornosť. Zbytok cesty k modulu sme šli pešo.
Z diaľky vyzeral ako malá krabica na topánky, ale v skutočnosti bol dosť veľký. Akurát pre štvorčlennú posádku.
Naposledy som sa rozhliadol okolo seba. Bol to úžasný pohľad. Tá predstava, že sa nachádzam na brehu tak obrovského podzemného jazera bola desivá a fascinujúca zároveň.
Z vnútra bol modul oveľa väčší ako vyzeral zvonka. V zadnom priestore sme si odložili batožinu a zaujali svoje pozície.
Horrow mal na starosti obsluhu modulu. Vyzeral ako profesionál, ktorý sa vyzná v tom, čo robí. To ma potešilo. Bol by som nerád, keby sme uviazli uprostred ničoho.
Bezner sedel na ľavel strane modulu. Pred sebou mal niekoľko monitorov, na ktorých neustále prebiehali rôzne výpočty. Pre mňa a Jane ostali dve voľné miesta na pravej strane.
Po posledných skúškach sa modul dal do pohybu. Trochu to nami zatriaslo. Horrow nás naviedol do tunela. Po pár sekundách zmizol okolitý svet a nás zaplavila tma.
Okná zakryl ochranný kryt a rozsvietili sa vnútorné svetlá. Zaplavilo nás nepríjemné žlté svetlo.
„Opäť spolu v akcii. Nie je to super?“
Snažil som sa ignorovať túto Janinu poznámku, ale to jej vôbec nevadilo v tom, aby pokračovala vo svojom monológu.
„Viem, že máš asi právo sa na mňa hnevať, ale teraz pracujeme spolu. Tak by sme mohli na minulosť zabudnúť. Tam dole budeme odkázaní jeden na druhého.“
Práve som sa chystal od srdca povedať Jane, ako som rád, že ju znovu vidím, keď to nami dvakrát nepríjmne zatriaslo.
„Všetko v poriadku.“ Ubezpečil nás Horrow. „Iba malé nerovnosti v teréne. Buďte radšej pripravení na to, že sa to bude opakovať.“
Kus cesty bol pokojný. Nič závažného sa nedialo. No bolo to len ticho pred búrkou.
„Pripútajte sa a poriadne a držte. Tento úsek bude drsný.“ Horrow na nás zakričal z prednej kabíny, a skôr ako som tak stihol spraviť, zasiahli nás ďalšie otrasy.
Zvyšok cesty modulom bola cesta do pekla. Hádzalo to nami na všetky strany. Ešte niekoľko takých otrasov a zbláznil by som sa. Našťastie sme zastali.
„Tak vážení, sme na konci tunela. Ďalej sa pôjde po vlastných.“
Konečne. Rozopol som si bezpečnostný pás a vydal sa do úložného priestoru. Zo steny som si vzal jeden ochranný skafander. Horrow mi pomohol sa doňho dostať. Skontroloval som všetky funkcie, prívod kyslíka a komunikátor. Potom som pomohol ja jemu a nakoniec aj Jane.
Bezner medzitým stiahol ochranné kryty z okien. Asi dvadsať metrov pred nami bolo vidieť jamu. Tam sa napájal druhý tunel, cez ktorý sme sa mali dostať kto vie kam.
Prvý vyšiel z modulu Horrow, ktorý najskôr obzrel okolie. Za ním šla Jane a ja ako posledný. Bezner ostal v module, aby mohol na monitoroch sledovať, či je všetko v poriadku a prípadne nás varovať pred nebezpečím.
Došli sme na koniec prvého tunelu a zasvietili do jamy pred nami. Po niekoľkých metroch sa svetlo strácalo v tme.
„Pôjdem prvý. Počkajte minútu a potom ma nasledujte.“ Horrow skontroloval lano a pomali sa strácal v tunely.
Po minúte šla Jane a hneď za ňou ja. Kapitán nám cez vysielačku oznamoval, kde si máme dávať pozor na ostré hrany. Túto úlohu som zvyčajne v týme robil ja, ale tento raz som nenamietal.
„Čo na to hovoríš Howie? Hotová romantika.“
„Ako pre koho Jane. A nezaťažuj zbytočne komunikátor.“ Trochu neprimerane som odbil Jane. Ale teraz to bolo z čisto profesionálnych dôvodov. Cez komunikátor mohol hovoriť vždy iba jeden človek.
Horrow sa neozýval už niekoľko minút, ale podľa lana to vyzeralo, že stále klesá. Ohlásil som ho cez komunikátor, no nikto sa neozval.
Ohlasil som Beznera, ktorý skontroloval kapitánov telesný čip. Podľa neho bol v poriadku a stále žil. Jeho organizmus nevykazoval žiadnu známku zvyšenej aktivity, takže všetko bolo v poriadku.
„Počujete ma? Howard, Bezner?“
„Počujeme. Čo sa stalo? Na chvíľu sme s vami stratili kontakt.“
„Netuším. Pravdepodobne tu niečo ruší signál. Buďte opatrní, čaká vas nepríjemný úsek a po ňom... do riti!“
„Horrow?!“
„Všetko v poriadku, ale máme tu malý problém. Tunel skončil. Ostal som tu visieť vo vzduchu.“
„Ako to tam vyzerá?“
„Všade okolo mňa je tma. Zdá sa, že sa tu nachádza ďalšia jaskyňa. Zrejme sa muselo niečo stať hlboko v podzemí a voda odtiekla do hlbších jaskýň.“
Postupovali sme opatrne, ako nám kázal Horrow. V slabom svetle baterky sme ho uvideli pod sebou, ako voľne visí vo vzduchu.
Na konci tunela som pre istotu upevnil lano úchytom o skalu, aby sa neprerezalo pri trení o steny.
„A čo teraz?“ Jane položila otázku, na ktorú sme mysleli všetci.
„To je dobrá otázka. My sami tu už ani nezmôžeme nič. Možno bude lepšie sa vrátiť a celú situáciu prehodnotiť hore.“
„Konečne mám výsledky zo sondy. Kým ste šli dole, spravil som pár snímkov.“ Do rozhovoru sa pridal Bezner, ktorého hlas bol však často prerušovaný. „Nachádzate sa v obrovskej jaskyni, takej istej, ako je tá naša na povrchu. Asi päťdesiat metrov pod vami je hladina jazera, ale netuším, aké je dlhé, či hlboké. Moje možnosti v tomto smere sú dosť obmedzené.“
„Rozumiem. Vraciame sa späť. Tu sme skončili.“
Horrow začal šplhať ako prvý. Ako neskúsený horolezec a jaskyniar však zabudol na upevnenie lana. Po niekoľkých metroch sa jeho lano trením o ostrú hranu tunela pretrhlo.
V komunikátori zaznel desivý výkrik a pred nami padal kapitán dolu do jazera. Mučivé ticho prerušil jeho pád do vody.
„Horrow, počuješ nás?! HORROW!“
„Áno, poč... som v... je tu...“
Komunikátor sa vypol. Ostalo ticho. Hlavou mi vírili rôzne myšlienky. Ako ho dostať z jazera von. Spustiť sa dole alebo sa vrátiť a zavolať pomoc.
Pozrel som na zásobu kyslíku. Ostávalo mi ešte niečo cez dve hodiny. O niečo viac ako jemu.
„Bezner, počujete nás. Spustite ma dole. Idem po Horrowa.“
„To nepripadá v úvahu. Mohli by ste tým ohroziť zbytok týmu.“
„To ho tam chcete nechať?“
„Je to vojak. Postará sa o seba, kým zavoláme pomoc.“
„Má kyslík na menej ako dve hodiny. Kde tu chcete zavolať pomoc.“
Vo vnútri som zúril, ale Bezner mal prvadu. Nemohol som zbytočne ohroziť ostatných. Pozrel som na Jane, ktorá bola celý čas ticho.
„Čo je?“ Jane ma chytila za ruku a ukázala smerom pod nás na miesto, kde približne dopadol Horrow.
Z útrob jaskyne vychádzalo slabé svetlo, ktoré každou sekundou silnelo, až pomaly osvetlilo celú jaskyňu. Uvideli sme kapitána, ako pláva ku brehu.
„Horrow, čo sa to tam deje.“ Inštinktívne som ho ohlásil cez komunikátor. Na moje prekvapenie znovu fungoval.
„Netuším. Vyzerá to tu ako v.. o môj bože. Toto je...“
„Čo ste tam našli.“
„Nejaké zariadenie. Je to veľký panel z rôznymi kockami. Niečo ako klávesnica na počítači.“
„Neblúznite?“
„Nie. Toto by ste mali vidieť. Tak sa zdá, že nie sme prvými, kto obýval túto planétu. Počkajte sú tu ešte nejaké voľne pohodené kocky.“
„Hlavne nič nerobte. Nevieme, čo sa môže stať.“
Horrow vzal jednu z kociek a vložil ju do prázdneho miesta v panely. Ostatné kocky zmenili svoju pozíciu. Niektoré zapadli hlbšie do panela, iné naopak vystúpili vyššie.
Svetlo v jaskyni pohaslo. Vyzeralo to ako šero pri západe Slnka. Skutočný dopad kapitánovho konania prišiel chvíľu nato.
V strede jaskyne sa oblavila holografická projekcia, ktorá zobrazovala Mars. Muselo to byť staré milióny rokov, pretože celá planéta bola terraformovaná a podobala sa na Zem.
Jednotlivé sekvencie sa rýchlo menili. V ďalšej projekcii sa objavilo zariadenie, ktoré spustil Horrow. Chvíľu som tomu nechápal, ale potom mi to došlo. To zariadenie reguluje tok vody, cez jednotlivé kanály. To ale znamená, že ak pred časom zmizla voda z jazera pod Valles Marineris, niekto musel s tým zariadením manipulovať.
Ďalšia projekcia už neprišla. Namiesto toho znovu osvetlilo celú jaskyňu.
„Videli ste to tam hore. Fascinujúce. Našiel som tu ďalšie voľne kocky. Na jednej z nich je obraz podobný Valles Marineris.“
„Čo tým chcete naznačiť?“
„Že keby sa mi podarilo ho správne vložiť do panela, vlialo by to vodu znovu do jazera.“
„A čo ak nie. Viete si predstaviť, čo všetko by ste tým mohli spôsobiť.“
Podľa jeho pohybu som usúdil, že moja výstraha ho neodradila. Z výšky bolo iba vidieť iba pohyb jeho postavy, takže sme nemali možnosť sledovať, čo robí s panelom.
Veci sa však rýchlo dali do pohybu. Najskôr prišli jemné otrasy, po ktorých nasledoval hluk z druhej strany jaskyne.
„Horrow, čo ste to spravili?“
„Bol tu návod, ako usporiadať kocky v panely. Aspoň predpokladám, že by to tak mohlo byť. Podľa všetkého som spustil opačný mechanizmus, ktorý znovu vleje vodu do jazera pomocou tunelov.“
„Vy idiot. A mysleli ste pri tom aj na nás. Ako sa asi tak dostaneme hore, keď nás tu zaplaví.“
„Niekto to musel spraviť. Vy tu nežijete. Neviete, aké následky by to malo, keby nám došli zásoby vody. Máte ešte dostatok času na to, aby ste sa dostali do modulu.“
„A čo vy?“
„O mňa sa nebojte. Som vojak. Zomrieť pre záchranu ostatných je mojou povinnosťou.“
Jane ma udrela do ramena. „Ak tu chceš ostať, prosím. Ale ja som ešte mladá na to, aby som zomrela. Musíme ísť.“
Cez komunikátor prikázala Beznerovi, aby spustil navýjanie a vytiahol nás, čo najrýchlejšie hore k modulu.
Medzitým som si dal z chrbta dolu vak. Zahnal som sa a hodil ho, čo najbližšie ku brehu, na ktorom stál kapitán.
„Horrow, v tom vaku máte fľašu whiskey. Pomôže vám to, keď vám dôjde kyslík.“
„To nebude treba. Vojak musí hľadieť svojej smrti do očí, inak nie je dobrým vojakom.“
Po tomto to v komunikátore zapraskalo. Horrow vypol svoj prijímač. Videl som, ako si sadol pri riadiaci panel a zakýval naším smerom.
Laná sa napli a trhlo to s nami. Bezner spustil navýjanie. Pár minút po tom, ako sme sa rozlúčili s Horrowom, sme sedeli v module.
„A čo teraz?“ Vie niekto z vás ovládať túto bedňu?“ Janina otázka bola na správnom mieste. Jediný, kto nás mohol z tohto dostať, bol kapitán.
„Je dosť odolný. Môžeme tu počkať, kým nás voda nevyplaví až hore do jazera.“
„To znie šialene. Taký tlak nás určite rozbije o steny tunela.“
„Máš lepší nápad, pán dokonalý?“
Už je to tu. Znovu s Jane na jednej palube a pod tlakom. Musel som uznať, že iné riešenie sme nemali. Skúsiť ovládať modul nemalo význam, pretože čip na spustenie ovládania mal Horrow so sebou.
Ostalo iba jedno riešenie. Všetky neupevnené predmety sme zamkli do úložného priestoru. Poriadne sme sa pripútali ku svojim miestam. Keby som mal aspoň tú whiskey. Možno by ten čas ubiehal rýchlejšie.
Mučivé ticho nemalo konca. Našťastie ho vystriedali slabé otrasy. Po prvýkrát som sa skutočne bál toho, že viac neuvidím slnečné svetlo.
Otrasy nabrali na intenzite a chvíľu po tom do modulu narazila prívalová vlna. Modulom to trhlo a párkrát hodilo o stenu tunela. Čo však bolo dôležité, pohli sme sa.
Prúd vody, ktorý sa dral na povrch nás unášal hore závratnou rýchlosťou. Pripadal som si ako na húsenkovej dráhe. Dvakrát som pocítil ostrú bolesť spôsobenú nárazom a nastala tma.
Prebral som sa v nemocnici. Chvíľu mi trvalo, kým som prišiel na to, kde sa nachádzam. Byť v nemocnici nie je nič príjemné, ale pre mňa to znamenalo, že som sa dostal z toho tunela von.
Snažil som sa posadiť, ale nevládal som. Vedľa mňa bolo druhé lôžko, na ktorom ležal muž. Pravdepodobne to bol Bezner.
„Takže ste sa konečne prebral.“
Snažil som sa nachytiť smer, krorým ku mne niekto hovoril. Otočil som sa na druhú stranu, kde stál Správca.
„Oddychujte. Po tom všetkom si to zaslúžite. Zachránili ste Valles Marineris. Neviem ako sa vám to podarilo, ani čo sa tam dole stalo, ale som vám zaviazaný. Slečna Wittnerová nám podala správu, takže vás vypočujeme, keď sa uzdravíte. Je mi osobne ľúto straty kapitána Horrowa. Bol to dobrý vojak.“
Slečna Wittnerová. Zase tá istá pesnička. Ja trčím v nemocnici a ona si užíva slávu.
Správca sa chystal k odchodu, keď do miestnosti vošla sestrička. V rukách niesla veľkú kyticu kvetov.
„Tie sú pre vás pán Howard.“
Pozrel som na štítok, ktorý visel na boku kytice. „Rýchlo sa uzdrav. Čaká nás Drakula.“
Tá potvora si nedá pokoj. Najradšej by som ju poslal do čerta, ale dnes aspoň poslala kvety. Možno nabudúce... nie, žiadne nabudúce už nebude.

Maijro

Maijro

Diskusia

Ján Onofrej
zdalo sa mi to trochu obyčajné, veľa viet sa mi nezdá, zbytočne krátke jedna pri druhej...zrazu problém s vodou...to som nečakal:) ..trošku zamotať, dobre ide sa...sme tam, ideme dole...problém..aha čosi....funguje to...vyriešime to...hotovo, som v nemocnici...nie je to trochu prirýchle? v momente kedy Horrow padol dole to autora zjavne prestalo baviť a rozhodol sa rýchlo skončiť...čo je škoda, lebo tunely pod povrchom Marsu mohli ukrývať oveľa viac záhad...jediný náznak, že by mohlo ísť o viac - veta, že s tým už niekto manipuloval....a potom nemocnica, kvety, koniec.....dávam 3 a podotýkam, že z celého príbehu sa mi najviac páči názov, ale nie je autorovým výtvorom...
08.01.2011
Ján Onofrej
nedá mi nespýtať sa na to priamo....mám totiž taký zvyk, keď niečo prečítam, pozrieť si zvyšok tvorby daného autora, prípadne stránku atď.......Maijro, už som to spomínal v prvom príspevku, to som ešte nič viac nevedel...seknutý koniec.....pozerám na tvoju stránku, a tam, okrem iného, práve na "rýchly koniec" upozorňuješ ako na chybu.....zdá sa ti, že táto poviedka má "rýchly a nečakaný koniec, ktorý milo prekvapuje"?......alebo si to chcel presne tak, že čitateľ sa nič viac nedozvie? ......podľa mňa, nie je to koniec ktorý prekvapí, ak tak nemilo a zároveň to podľa mňa nespĺňa ani ten účel, že čitateľ premýšľa nad tým čo je ďalej....
08.01.2011
Aldeberan
dlhá, dlhá expozícia prostredia a postáv a potom hop-šuch-bum a koniec? :-D Naviac nič z toho predstavovania prostredia nemalo vplyv na príbeh. Naopak vojak, ktorý nebol predstavený skoro vôbec, bol hlavným hrdinom celého toho dielka. A rozprávač, asi zamýšlaný hlavný hrdina, bol... úplne úbohý a patetický (v aglickom zmysle slova) človek. Pripadal mi ako absolútny zbabelec bez zmyslu pre dobrodružstvo a jediné čo robil, bolo, že postával okolo a NIČ NEROBIL :-D :-D Samozrejme, že sa ti niečo stane, ty debilko, keď tam len tak stojíš a necháš sa zavaliť prvým padajúcim kameňom. To ON mal zomrieť, dávno som neznenávidel nejakú postavu na scifi.sk tak ako toho absolútneho truľa. Pochybujem, že to bol zámer, ale ak áno, tak gratulujem k silnému vyvolaniu emócií.
09.01.2011
Maťušik
..Nie som žiadna učiteľka rétoriky, či slovenčiny ale hrubky mi pálili oči...napr.: tím...ako skupina ľúdí je s mäkkým....v Česku je to s tvrdým... v tunelY...zle...tvrdé by bolo, keby to bolo mn. č.,...Bolo to vážne akési rýchle...čakala som dole niečo viac ako napr.: mimozemšťanov...ale neva:) a nejde mi do hlavy, ako mohli nejaké kocky ovládať planétu. Myslim, že si to napisal na jeden šup.
09.01.2011
jurinko
Vsetko bolo povedane: Zle zvolena hlavna postava, zle urobeny koniec, zle napisane dielo. Poviedka musi mat nejaky dramaticky obluk, ci nebodaj katarziu, nemoze byt iba opisom. Gramatika bola velmi zla, navijanie s Y a pod., mal by si sa ju doucit. To iste ciarky, cechizmy ("zbytok" sa po slovensky povie "zvysok"), dej, postavy. Odporucil by som viac si vsimat v literarnych dielach tvorbu a gradaciu deja, sposob, akym autor postupne odhaluje citatelovi to, co on sam vie od zaciatku - ako sa to dielo skonci. Nie je dobre nevediet, ako chces skoncit, pretoze potom z toho vznikaju taketo narychlo ustrihnute zavery (dojde ti slina a uz to chces mat za sebou, tak to proste ustrihnes). Je dobre si napisat nieco ako osnovu, kostru pribehu, vediet, co sa stane na konci uz ked zacnes pisat zaciatok. A pred publikaciou nechat tak mesiac odstat, opravit a az potom hodit na web :-) Dal som 2
09.01.2011
Rasta George
vsetky negativne pohlady na toto dielko tu uz su popisane mne najviac vadilo prave to rychle ukoncenie ked uz nieco najdu nech aspon citatel dostane nejake vysvetlenie k tomu aj keby to malo 10 dielov napriklad co to je kto to tam dal preco inak sa mi to celkom pacilo... este by si to mohol zachranit spin off-om typu: iny hrdina je jednoho dna povolany do tymu ktory v ponorke (alebo zo zlteho modulu spravis obojzivelne vozitko) by isli ten pristroj preskumat a vsetko okolo toho (zistili by ze pristroj je obklopeny silovym polom ktore sa napaja na jeden z tunelov za nim ktory pokracuje kilometre dalej)
09.01.2011
Culter
Vydržal som to čítať do konca, lebo ma zaujímalo, čo sa stane. Keby ma to nezaujímalo, nedočítam to. To je asi jeden z motívov, prečo písať. Zaujať.
10.01.2011
Maijro
S viacerymi vecami suhlasim (gramatika, moja nepozornost), ale s niektorymi nie (koncepcia deja atd.). Koniec je rychly, ale nie je to vysledok absencie muzy, ale obmedzenost dana max. rozsahom poviedky (poviedka bola pisana pre IC 2010, tema: voda). Skor ma zaujimal nazor na namet, pretoze v scifi tvorbe nie som velmi doma, ale dakujem za komentare. Aspon viem, na com treba zapracovat.
10.01.2011
jurinko
Hm, ked si bol limitovany rozsahom, tak si potom velmi zle spravil "proporcie" tej poviedky. Aj kratka poviedka moze byt vyvazena, s dobrym rozlozenim uvodu, jadra a zaveru. Tvoja poviedka ma roztahany uvod, nezaujimave kratucke jadro a totalne useknuty zaver. O hlavnej (a vlastne aj vedlajsich) postavach ani nehovoriac. Pisat na rozsah je tazke, ale ked uz tak pises, je lepsie napisat celu, proporcne vyvazenu poviedku, a potom zacat skrtat, aby si sa zmestil do rozsahu (za predpokladu, ze zachovas vyvazenost). Zacat pisat akoby bez obmedzenia, a potom si uvedomit, ze znaky sa minaju a hranica rozsahu sa blizi - vysledkom je bud tato poviedka, alebo literarne diela jednej rasy zo Stoparovho sprievodcu, ktore sa vsetky koncili presne po 100 000 znakoch (aspon myslim :-) ). Skratene: obmedzenie rozsahom neospravedlnuje to, ze je to zle napisane dielo ;-)
10.01.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.