„ To je lož, to vám predsa nemôžu urobiť! Veď tento dom je váš domov!“ skríkla Rio a rozšklbala papier na drobné kúsky.

„ Bohužiaľ, všetko čo je tam napísané je pravda. Naozaj som si tento dom prenajal na 50 rokov, no dúfal som, že budem môcť zmluvu predĺžiť. Bol som hlupák. Idem to povedať Zelle. Nebude rada, no pochopí to. Musíme sa podriadiť. S pánom Harperom by som si to nerád rozhádzal.“

„ Pán Harper je obyčajný zlodej! Nemôžete mu ustupovať!“ skríkla Rio. Lilly mlčala. Ak je to naozaj tak, nedá sa nič robiť. Pán Cavendish sa smutne usmieval, zložil z police dve najväčšie dymové buchty, podal ich dievčatám a potom ich napriek protestom vystrčil z obchodu a zaplesol za nimi dvere. Zvončeky nad vchodom smutne zacengali na rozlúčku.

Esben sedel pod jabloňou v sade pri Aislingovskej usadlosti, zamyslene si pohadzoval v dlani ohryzok z jablka a načúval Millinej piesni hore na komíne. Tentoraz spievala čosi o pirátoch a námorníkoch ďaleko na rozbúrenom mori a o smútku ich opustených manželiek a dcér, ktorý je hlbší než akýkoľvek oceán. Esbenovi sa tá pieseň páčila, hoci nebola práve veselá, no odrazu meluzínin hlas prerušilo zasvišťanie akoby vzduchom preletel kameň a pri chlapcových nohách pristálo čosi zlatisté. Podobalo sa to na vlašský orech v škrupinke, až na to, že normálny orech by nežiaril ako odrazená slnečná žiara a nebol by veľký ako loptička na kriket. Esben ho chytil medzi palec a ukazovák, škrupina praskla a ozvali sa z nej dve slová zaškriekané Aislingovým chrapľavým hlasom.

„ Poď hore.“

Orech vypadol Esbenovi z dlane do trávy a vcucol sa do zeme, kde po ňom neostala ani stopa. Mladík sa s povzdychom postavil, ohryzok odhodil do krovia hlohu a uschnutého malinčia, obišiel dom a vošiel dnu zvedavý čo od neho môže Aisling chcieť.

Madam Flo pozorovala Aislinga ako pochoduje po miestnosti, ktorú nazýval pracovňa, ale vlastne to bola knižnica, spálňa a laboratórium v jednom a čarodej v nej trávil väčšinu svojho času. A teraz, keď sa míľovými krokmi blížili jeho sté narodeniny bol v nej zatvorený takmer stále. Dokonca prestal chodiť do školy a neustále sa na hodinách nechal zastupovať Flo.

„ A ako sa za tých pár dní zmenil.“ Pomyslela si madam a prižmúrenými očami si premerala Aislingovu kedysi okrúhlu brunátnu tvár, ktorá bola teraz povädnutá, prepadnutá a plná vrások. Navyše veľmi schudol a keby nemal na sebe svoj obvyklý tmavý kožuch, bola by táto zmena najviac badateľná.

„ Chudák Daveth.“ Prebleslo jej mysľou, pohla sa k nemu, že mu povie pár povzbudivých slov, no odrazu zaškrípali dvere a do miestnosti vošiel mladý Esben, ktorý na ňu vrhol nie veľmi priateľský pohľad, preto sa radšej stiahla do tieňov Aislingovej súkromnej knižnice a mlčala.

„ Čo si chcel?“ spýtal sa Esben Aislinga, ešte stále nervózne pochodujúceho po pracovni.

Ten akoby si až teraz všimol mladíkovu prítomnosť, sadol si a s výrazom, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku si prehodil nohu cez nohu a pokúsil sa o úsmev.

„ Chlapče, som rád, že si prišiel. Potrebujem od teba jednu službu. Ide o veľmi jednoduchú záležitosť. Aj decko by ju zvládlo, tým som si istý. “ Aislingov hlas bol veľmi tichý, tichší než šepot a Esben sa musel nakloniť, aby ho počul.

„ Keď je to také ľahké, prečo si to nezariadiš sám?“ spýtal sa mládenec a otočil sa na odchod. „ Vieš, že sa netúžim nechať zatiahnuť do tvojich špinavostí.“

Už-už sa dotýkal kľučky, keď ho Aislingov hlas zastavil.

„ Ja viem, po čom túžiš.“

Esben sa prudko nadýchol a odvrátil sa odo dverí.

Flo, skrytá v tieni knižnice sa tíško škodoradostne zachichotala, vystúpila zo svojho úkrytu a rýchlymi krokmi prešla k chrbtu stoličky, na ktorej sedel Aisling. Položila mu ruky na mohutné ramená a začala ho pomaly masírovať pričom nespúšťala pohŕdavý pohľad zo zhrozenej mladíkovej tváre. „Už ťa prešlo vtipkovanie, čo?“ pomyslela si, no nahlas sa neodvážila povedať nič. Esben zatínal päste a bez slova hľadel na Aislinga, ktorému sa na zničenej tvári podarilo vykúzliť čosi ako krutý výsmech, no bol to len slabý odvar toho, ako by sa uškŕňal za prijateľnejších okolností.

„ Si neuveriteľné hlúpy, chlapče. Meluzíny sú prelietavé. Odletí ti za iným ani nestihneš povedať zázvorový koňak.“

„ Milly taká nie je. A láskavo o nej nehovor. Jej sa nechutnosti tohto domu netýkajú.“

Aislingov úsmev pomaly vädol ako sa mu do údov vkrádala únava a ani Floine hebké prsty, ktoré mu naučenými pohybmi prechádzali po stuhnutých ramenách nedokázali rozprúdiť tuhnúcu krv. Musí mať ten elixír čo najskôr. Už umiera.

„ Si tvrdohlavý Esben. Nerobím to rád, no ak nespravíš o čo ťa požiadam nechám zbúrať tento dom. A ty vieš čo to znamená pre Melusine. Obetuješ ju pre svoju pýchu? Spravíš z nej ďalšiu obeť „vznešených“ ideálov? Hm? Máš na to svedomie?“ Riekol drsne, prehodil si nohu cez nohu a krátkym rozkazovačným pohybom pravice odsotil Floinu ruku. Žena si zlostne odfrkla a znova sa vrátila do svojho tieňa pri knižnici.

Za oblokom, ktoré zakrývali ťažké šarlátové a na prvý pohľad drahé závesy sa stmievalo a do miestnosti sa cez zle pribuchnuté okenice vkrádal mrazivý vzduch.

„ Ako prsty smrti.“ Prebleslo Aislingovi mysľou a zovrelo mu žalúdok. Chvíľu bolo ticho prerušované slabým dýchaním troch ľudí, takmer nepočuteľným ševelením jesenného lístia a z diaľky znejúcim kŕkaním žiab. Občas zaznel náraz kolesa o kamenný obrubník ako sa poslední obchodníci ponáhľali odviezť nepredaný tovar na noc domov či tichý rozhovor neskorých chodcov.

Esben napokon s veľkým sebazaprením prerušil ticho.

„ V poriadku. Urobím čo odo mňa chceš, otec.“

Rio sedela na okraji Lillinej postele a zamyslene pozorovala priateľkinu spiacu tvár. Dievča nepokojne dýchalo, prehadzovalo sa a dlhé zlaté vlasy sa jej lepili na líca pokryté potom. Veľká izba bola tmavá a tichá, no cez odchýlené dvere presvitalo svetlo z chodby, pretože Lillian odmietla spať v úplnej tme. Bála sa. Tak veľmi, že prehovorila Rio, aby sa celú noc na stráži striedali. Nechcela sa prebudiť sama na ten hrozný ryk veštiaci neodvratnú smrť. Rio vopchala ruku do vrecka a najtichšie ako vedela začala chrúmať čokoládové praclíky, ktoré boli už tak roztopené, že jej lepkavá hmota stekala po prstoch, po kvapkách padala na čisté povlečenie, kde zanechala nepekne vyzerajúcu škvrnu, ktorá v tej tme, kráľovstve neurčitých tvarov a farieb až príliš pripomínala stopu po krvi. Dolu, asi v kuchyni čosi buchlo a dievčaťu zabehlo. Rozkašľala sa a cez slziace oči pozrela dolu či nezobudila Lilly, no tá sa ďalej v nepokojnom spánku prehadzovala a vzdychala. Odrazu skríkla a prudko sa posadila. Rio nervózne vyskočila a ešte stále kašľajúc pribehla k stolíku, kde sa jej až na piaty pokus podarilo zapáliť petrolejovú lampu. Schmatla ju a vrátila sa k posteli. Lilly tam stále sedela vystretá ako lata, oči vytreštené a bez slova si prechádzala trasúcou sa dlaňou po čele. Rio natiahla ruku a jemne ju pohladila po pleci.

„ Psst, nič sa nedeje. Spi ďalej. Ešte strážim. Len spi.“

„Nemôžem. Ja ...

Lilly akoby si až teraz všimla, že tam je a uprela na ňu vyvalené oči, v smaragdových hĺbkach ktorých sa strašidelne odrážalo svetlo z petrolejky.

„ Kde som?“ spýtala sa zmätene.

„ Doma, v posteli, kde myslíš, že si?“

„ Ja ... mala som hrozný sen.“

„ Chceš mi ho povedať?“ spýtala sa Rio čo najchápavejším tónom, no Lilly len nemo pokrútila hlavou a pritiahla si prikrývku vyššie k brade.

Zrazu ticho noci preťal zúfalý nárek plný bolesti a nenávisti. Rio zbledla, Lilly ozelenela a s výrazom dokonalej hrôzy bežala k oknu nasledovaná svojou kamarátkou, ktorá stále zvierala rúčku petrolejky jej slabé svetlo poskakovalo v temnej izbe ako poletujúca svetluška. Obe naraz prudko odhrnuli ťažké závesy a vyhli sa z okna. A bola tam, uprostred zanedbanej záhrady stála bytosť akoby spletená z okolitých tieňov, ústa mala dokorán a z hrdla sa jej dral vysoký kvílivý vresk. Prudký náraz vetra otvoril okno dokorán a mihotavý plamienok petrolejky, jediný zdroj svetla v miestnosti zhasol.

Rio nemohla uveriť vlastný očiam, len v nemom úžase zízala z okna a ruky zatínala do pästí s takou silou, že sa jej nechty zarývali do mäsa. Lilly spätkovala od okna a vyzeralo to akoby mala každú chvíľu omdlieť. Rio sa usilovala ovládnuť, ale odrazu čosi upútalo jej pozornosť, prekvapene zažmurkala, odstúpila od okna a rýchlo vystrelila z priateľkinej izby.

Potichu precupitala okolo izieb služobníctva, zbehla po schodoch a s menšími ťažkosťami otvorila veľkú dubovú bránu. Keď už bola vonku spomalila, z držiaka pri dverách vzala malý lampáš a tak ticho ako sa len dalo zamierila k miestu, kde z okna Lillinej izby videla vražedný prízrak. Ten tam však už nebol. Ostal po ňom len obláčik modrastého dymu a dokrkvaná kôpka dievčenského šatstva, ku ktorej sa teraz Rio veľmi opatrne približovala. Stále si nebola istá svojím tušením a netúžila skončiť tak ako končili obete kriku banší v tej starej knihe. V šialenej hrôze z blížiacej sa smrti sa väčšina z nich radšej sama zabila.

„Ale banší smrť len oznamuje, ona nezabíja. Jej krik je iba nárek za niekoho, kto má zomrieť. Nezabíja. Vlastne nie je zlá. “ Pripomínala si Rio, čupla si a nadvihla jeden cíp plisovaných šiat, premočených od rannej rosy, ktorá sa začínala znášať na trávu veštiac blížiace sa ráno.

„Tak sa pozrime ...“ zamumlala si popod nos a jedny šaty odhodila nabok.

„Ach!“ zhíkla prekvapene, keď spod tej hŕby vyletela sova čierna ako smola, jedným krídlom ju bachla po hlave a zamierila k tmavému dubovému lesu, ktorý obkolesoval dom Drakeovcov. Rio sa postavila, nadvihla ruku s lampášom a pohľadom pátrala po vyšliapanej cestičke, o ktorej si bola istá, že vedie do lesa, je jediná schodná a začína sa niekde tu západnej strane budovy.

Konečne ju našla, spravila prvý krok, ale hneď nato sa zarazila. Obrátila sa k oknu Lillinej izby a chvíľu premýšľala. Má sa vrátiť a povedať Lilly, čo zistila? Ale to by jej to čudné zviera mohlo v hustom lese celkom zmiznúť. Nie, nesmie váhať, tá potvora má už aj tak náskok, navyše sa dokáže pohybovať oveľa rýchlejšie než Rio na svojich dvoch krátkych nohách a k dobru jej slúži aj to, že sovy jednoducho do lesa patria. Vzdychla si, vytiahla z vrecka amulet v tvare mesiaca a založila si ho na krk. Pri troche šťastia vďaka kúzlu neviditeľnosti bude môcť v hustom lese pátrať bez toho, aby si ktokoľvek, alebo čokoľvek (v ústach jej vyschlo) všimol, že tam snorí. Lampáš položila na zem, aj tak by ju prezradil a obmedzoval ju v pohybe a rozbehla sa po vyšliapanom chodníku do hlbín čierneho lesa, s ušami pripravenými zachytiť hocičo čo by pripomínalo šuchot krídel.