Prológ

Karol bol na smrť vystrašený. V jednej ruke zvieral tupý meč po starom otcovi, v druhej kŕčovito držal Veronikinu dlaň a bežal o život.

„Zastavme na chvíľu, prosím,“ zadychčane povedala Veronika a držala sa za bok. Karol vyzeral, že by chcel niečo namietať, ale keď sa na ňu pozrel, výraz tváre mu zmäkol.

„Dobre, ale len na chvíľku,“ povedal s láskou v hlase. Veronika naňho vďačne pozrela a hneď klesla na blízky peň, kde sťažka oddychovala. Karol skúmavo prezrel les smerom, odkiaľ prišli, s obavami sa pozrel smerom, ktorým bežali, a potom mu pohľad znovu zablúdil na Veroniku. Naozaj už bežali pridlho. Klesol vedľa nej na peň a pohladkal ju po vlasoch. Usmiala sa naňho, unavená a vystrašená, ale šťastná, že je pri nej.

Pred troma dňami ich dedinku napadla lúpeživá horda. To by nebolo nič nezvyčajné, v Severnom kráľovstve sa posledných pár rokov, odkedy nastúpil na trón kráľ Radúz, podobné živly rozmohli naozaj nevídanou rýchlosťou. Rýchlo pochopili, že nový kráľ nie je ani z desatiny mužom, akým bol jeho otec. Preto už za prvý rok vlády prischol Radúzovi prívlastok Slabý, prívlastok, akého sa desil každý nastupujúci kráľ. Radúz Slabý nedokázal zabezpečiť bezpečnosť svojich poddaných na väčšiu vzdialenosť, než týždeň koňmo od hlavného mesta. Tak sa bál o svoju bezpečnosť, že všetko vojsko sústredil na toto územie a o ostatné sa, až na sporadické obchôdzky, nestaral. To znamenalo, že Severné kráľovstvo bolo hotovým rajom pre lúpežníkov z ostatných krajín. Prekračovali hranice tak často, že už sa zdalo, akoby ani žiadne hranice neexistovali, prepadávali dediny a kradli a ničili všetko, čo sa im dostalo do cesty. Niektoré pohraničné dediny už boli úplne opustené, z iných sa stali doslova pevnosti, ktoré odolávali aj početnejším hordám lúpežníkov. Dedina, v ktorej bývali Karol a Veronika, však bola ani nie dva dni cesty koňmo od hlavného mesta, v najbezpečnejšej časti krajiny. Keď sa lúpežníci odvážili až sem, bol to jasný znak slabnúcej moci kráľa a čoraz silnejšieho postavenia zbojníkov v celom Severnom kráľovstve.

Útok bol prudký a nečakaný. Lupiči prišli v noci, bez problémov premohli strážnika pri bráne, bránu vyvalili a vtrhli do dediny, strieľajúc ohnivé šípy na všetky strany. Mnohí ľudia sa nestihli ani zobudiť, zomreli v spánku. Ďalší zas vybehli von, ale na pozadí horiacich domov boli skvelými terčami pre šípy lupičov. Karol a Veronika prežili len vďaka tomu, že nespali v dedine, ale napriek zákazu svojich rodičov strávili noc spolu na kopci, krytí húštinou. Len čo uvideli ohne a počuli krik umierajúcich, dali sa na útek. Karol sa iba na chvíľu zastavil v drevorubačskej chate jeho rodičov, kde nad kozubom visel starý meč. Keď sa rozvidnelo, namierili si to do hlavného mesta, kde Karol dúfal, že nájdu pomoc.

A tak už tri dni a tri noci utekali pred lúpežníkmi. Neboli si istí, či ich prenasledujú, ale Karol mal pocit, že keď vystrčil hlavu z húštiny, za ktorou spali, veľký bojovník v helme s chocholom práve zdvihol pohľad jeho smerom. Karol sa síce hneď schoval naspäť, ale nebol si istý, či ho lúpežník nezazrel. Preto sa tak veľmi ponáhľali, iba rýchlosť ich mohla zachrániť. Lupiči síce mali kone, ale Karol s Veronikou zas mali pomerne veľký náskok. Okrem toho cestovali aj v noci, kedy lupiči nemohli sledovať ich stopy, vyberali si neschodný terén, kadiaľ kone prejdú len ťažko a vyhýbali sa otvoreným priestranstvám. Jedli málo alebo aj nič. Karol, ktorý v dedine pracoval spolu so svojimi bratmi a otcom ako drevorubač, z času na čas našiel nejaké korienky alebo divé plody. Všetko prenechal Veronike. On bol silnejší, vydržal by nejesť aj týždeň, ale na Veronike už bolo vidieť následky strastiplnej cesty. Pleť mala popolavú, líca vpadnuté, kedysi krásne bujné vlasy jej v špinavých prameňoch padali do unavených očí, pod ktorými mala čierne kruhy a oblečenie mala potrhané. Stále jej však pri pohľade na Karola v očiach svietili iskričky lásky, čo ju robilo neuveriteľne krásnou.

Keď sedeli asi desať minút a Karol rozmýšľal, ako ďaleko to ešte môže byť do hlavného mesta a či to vôbec Veronika zvládne, začuli v diaľke zo smeru, odkiaľ prišli, brechot psa a vzápätí sa ozvali drsné hlasy:

„Psy znova chytili stopu, už by nemali byť ďaleko.“

„Konečne. Liapať sa cez tie skaly mi už liezlo krkom. Keď tých dvoch dostaneme, tak...“ Karol s Veronikou nepočuli, čo sa stane, keď ich chytia, lebo zvyšok vety zanikol v mnohopočetnom drsnom smiechu, vedeli ale, že to rozhodne nebude nič príjemné. Karol sa pozrel smerom, ktorým sa uberali, dúfal, že uvidí ďalšie skaliská, cez ktoré sa budú kone predierať len ťažko, ale nanešťastie uvidel, že pásmo skál sa skončilo a pred nimi sa ťahá dobre prestupný les, len sem tam prerušený nejakou húštinou alebo spadnutými stromami. Schytil vyľakane sa tváriacu Veroniku za ruku a pustili sa do posledného zúfalého behu.

Už po pár minútach im bolo jasné, že prehrali. Práve zbehli z malého kopca na planinu pod ním, keď sa mimovoľne otočili a na vrchole kopca za sebou zbadali piatich jazdcov. Tí ich zbadali tiež, lebo na nich ukazovali a hlasno a drsne sa smiali. Karol sa pozrel dopredu a jeho srdce poskočilo. Nie príliš ďaleko sa les končil a bolo vidieť, ako sa za ním trepocú vlajky s kráľovským erbom. Hlavné mesto! Chytil Veroniku okolo pliec a ukázal jej ho. Nebolo ani dvadsať minút cesty. Vtom sa ale z kopca nad nimi ozvala séria výkrikov a Karol vedel, že lupiči popchli svoje kone. Každú chvíľu budú pri nich. Karol naliehavo Veroniku pobozkal a povedal:

„Bež, zachráň sa, ja sa pokúsim ich zdržať, možno ti zabezpečím dosť času, aby si to stihla do mesta.“

Veronika naňho hľadela so slzami v očiach: „Nemôžem ťa opustiť, nedokážem žiť bez teba.“

„Láska, teraz nie je čas. Choď, zachráň sa aspoň ty, nezniesol by som, keby som umrel s vedomím, že som nebol schopný ťa zachrániť. Musíš žiť ďalej, musíš, si taká krásna.“

„Ľúbim ta.“ povedala Veronika a objala ho.

„Aj ja teba, ale teraz už bež. Bež!“ povedal Karol a jemne ju potisol.

„Nikdy na teba nezabudnem,“ povedala Veronika a rozbehla sa smerom k mestu.

Karol zdvihol meč, pozrel sa smerom do kopca a pomyslel si: „Tak poďte vy smradi.“

Nemusel dlho čakať. O pár minút sa z krovia ozvalo hlasné praskanie a chvíľu na to sa z krovia vyrútili tri psy, nasledované piatimi jazdcami. Traja jazdci zamierili k nemu a zosadli z koní, ale na Karolove nevýslovné zdesenie dvaja úplne ignorovali jeho výhražný postoj a, sledujúc psov s ňufákmi pri zemi, precválali okolo neho smerom k hlavnému mestu. Smerom k Veronike! Karol zreval od zúrivosti a mečom sa zahnal na najbližšieho lúpežníka, ktorý sa mu ale šikovne vyhol.

„Pozrite naňho, nabetón to drží prvýkrát v živote,“ povedal jeden a ostatní dvaja sa uškrnuli.

„To je meč, kamoško, nie drúk zo stromu,“ povedal druhý a všetci sa zasmiali.

„Poď, ukážem ti, ako sa narába s mečom, cukríček,“ povedal tretí a Karola zamrazilo, lebo lupič zrazu vôbec neznel veselo.

Karol sa znova zahnal, lupič sa uhol, prebehol okolo neho dozadu, kopol mu okovanou nohou do kolena a Karol sa v bolestiach zvalil na zem. Nejaká noha mu pristúpila prsty, ktorými stále zvieral rukoväť meča.

„Tak ty si si myslel, že nám ujdeš? Ty si si myslel, že nás budeš vodiť po hnusných skalách a roklinách?“ noha na Karolovej ruke pritlačila a Karol počul praskanie vlastných kostí „Ty si si myslel, že tú tvoju malú kurvu zachrániš?“ Hovoriaci ho zdvihol za vlasy: „TAK MYSLEL?“ zreval mu do tváre. Karol počul škaredý smiech jeho kumpánov. A vzápätí dupot kopýt. Karolovi poskočilo srdce. Určite ich niekto počul, príde kráľovské vojsko, sú predsa tak blízko hlavného mesta, niekto ho určite prichádza zachrániť! No len čo sa zvuky priblížili, vedel, že je všetko stratené. Cez dupot kopýt počul tichý, ale nespochybniteľný ženský plač. Lupič, ktorý ho držal za vlasy, ho teraz za ne zdvihol a dovliekol ho k stromu. Čupol si k nemu a zblízka mu šepkal do ucha:

„Teraz sa budeš pozerať, ako tú tvoju špinavú kurvu učím dobrým spôsobom a potom ťa podrežem tvojím vlastným tupým hrdzavým mečom ty malý odporný zasran! Pripravte mi ju a poďte niekto držať tuto nášho hrdinu!“ zreval na svojich ľudí, ktorí sa so smiechom zabávali na tom, ako sa dobitá Veronika snaží odplaziť preč.

Karol sa nemohol pozerať. Tie zvieratá ho priviazali k stromu a potom Veroniku... Nie, nedokázal na to ani myslieť. Myslel na svojich rodičov a na rodnú dedinku, myslel na to, ako pomáhal otcovi s prácou v lese, ako pred dvoma rokmi oslávil dospelosť a prvý krát ochutnal medovinu. Myslel na všetky tie krásne chvíle strávené s Veronikou. Veronika. Počul jej krik, nemohol tomu zabrániť. Najprv kričala a bránila sa, potom počul tupé údery, po ktorých už len vzlykala. Počul vzdychy chlapov a ich hnusné oplzlé reči. Zlyhal. Nedokázal ju zachrániť. Nedokázal nič iné, len mávať mečom ako drúkom. V duši mu vrel pocit viny a hanby. Zlyhal. Matne si uvedomoval, ako k nemu prišiel ten zver, ako sa mu vysmieval a ako mu priložil čepeľ meča na krk. Potom pocítil prudkú a pálčivú bolesť, otvoril oči a videl, že leží na zemi a lístie okolo neho je červené od krvi, ktorá mu striekala z krku. Uvidel Veroniku ako nehybne leží na zemi, šaty má vyhrnuté až nad brucho a po stehnách jej steká krv. Zlyhal. Všetko sa zatmelo. Zlyhal...

Prvá kapitola

Sven Skirksgaard sa nudil. Sedel vo svojej komnate v malej pevnosti na hraniciach Flufilonu a Severného kráľovstva a už po piatykrát čítal jednu z troch kníh, ktoré si zobral, keď ho sem prevelili. Pritom, ako už toľkokrát predtým, rozmýšľal, ako aspoň na chvíľu zahnať kúsavú a večnú nudu, ktorá vládla v tejto prekliatej pevnosti.

Pevnôstka patrila do systému pohraničných pevností, ktorý dal flufilonský kráľ postaviť počas prvého roka vlády Radúza Slabého a ktorý mal chrániť flufilonské pohraničie pred neželanými vpádmi lupičov a rôznej chamrade z anarchiou zmietaného Severného kráľovstva. Sven nepochyboval o tom, že je rozhodne dôležité chrániť obyvateľov pohraničia pred nájazdami lupičov. Nechápal však, prečo sa musí on, ako bojový mág, špecializujúci sa na mágiu ohňa, donekonečna nudiť v tejto diere, keď sa tu nič nedeje. Mal pocit, že je donebavolajúcim plytvaním jeho neuveriteľných schopností, keď tu musí trčať a celé dni nerobiť nič. Akýkoľvek učeň zo školy mágie by dokázal to, čo bolo momentálne náplňou jeho práce. Za dva roky svojho pôsobenia na tejto pevnosti trikrát použil mágiu. Trikrát! Raz, keď ešte celkom nedostavanú pevnosť napadla dvadsaťčlenná horda lúpežníkov, vidiac zásobovacie vozne a tušiac v nich peknú korisť. Vtedy všetkých naraz spálil jednoduchým ohnivým kúzlom, takže ani nestihli vydať povel k ústupu a všetci zomreli. Druhý a tretí krát to bolo podstatne menej dobrodružné. Podľa správ, ktoré dostali, sa v okolí pohybovala nejaká banda a bolo ich treba vystopovať. Sven ich vystopoval ani nie za minútu a zvyšok už bol na malej jednotke vojakov, ktorá bola vyslaná na ich zatknutie. Okrem toho sa tu za dva roky neudialo vôbec nič. Aspoň teda nič dôležité. Samozrejme, že utečenci zo Severného kráľovstva, žiadajúci o možnosť prisťahovať sa do Flufilonu, prichádzali denne, mnohí úplne bez majetku, olúpení, dobití a zúfalí. Ale to nebola práca preňho. To bola práca pre vojakov pevnosti, ktorí mali svoje rozkazy a eskortovali takýchto utečencov do prechodných táborov na flufilonskej strane. Sven sa pôvodne prihlásil do armády, aby sa naučil nové mocné kúzla, pozrel sa do ďalekých krajov, pomáhal poraziť nepriateľov kráľa a poslúžil tak svojej vlasti. Ale strážiť hranice pred otrhanými zbojníkmi v pevnosti bez knižnice a možnosti naučiť sa nové tajomstvá mágie predstavovalo pre Svena vrchol pocitu márnosti. A to všetko kvôli tomu hlúpemu kráľovskému nariadeniu, že každá pevnosť s najmenej dvadsiatimi piatimi vojakmi musí mať svojho mága. Pch! Sven znechutene obrátil stránku knihy o útočných ohňových kúzlach. Všetky už dávno poznal naspamäť, niektoré sa učili ešte v škole. Túžil po nových druhoch mágie, možno po mágii vetra s jej zaujímavým a tvorivým preskupovaním najmenších čiastočiek. Alebo možno po mágii vody s jej rôznymi a večnými premenami skupenstiev. Ani mágia zeme nebola až taká zlá, možnosť vyvolať zemetrasenie, rozkazovať zvieratám a rastlinám, meniť skaly na piesok a budovať nové stavby len silou vôle. Mágia ohňa, aj keď pomerne zložitá v základoch, nemala príliš čím ohurovať. Ak mág už raz pochopil, ako sa tvorí oheň, ako živiť tohto zvláštneho tvora, dokázal vlastne všetko. Vedel tvoriť oheň bez tepla, vedel oheň formovať do rôznych tvarov, vedel vyvolať teplotu, akú sa nepodarilo dosiahnuť ani v tej najlepšej kováčskej vyhni. Skrátka, vedel všetko. Pre bojovú mágiu bol samozrejme tento druh mágie najvhodnejší, preto si ho aj Sven vybral, prišlo mu to ako dobrý štart do jeho kariéry. To ale ešte netušil, že jeho kariéra sa skončí v tejto zaprášenej diere. Sven pozrel na model Slnka, chvejúci sa uprostred sklenej gule na stole. Model ukazoval polohu Slnka nad zemou a tým vlastne ukazoval čas. Už bol takmer súmrak, o pár chvíľ bude musieť ako vždy vyjsť von a skontrolovať okolie. Robil to vždy na svitaní a pred súmrakom.

„Ako keby na tom záležalo,“ vzdychol si Sven a pritiahol si druhú knihu.

Pár minút pred západom Slnka vyšiel Sven na vzduch, potiahol nosom a tváril sa, že skúma obzor. V skutočnosti si predstavoval, že sa na obzore zjaví nepriateľská armáda, tisícky po zuby ozbrojených bojovníkov, pripravených zrovnať kráľovstvo so zemou, že on, ako jediný, sa im odvážne a nebojácne postaví, napriek obrovskej presile a ich vlastným mágom ich všetkých porazí, pretože jeho sila bude priveľká na to, aby sa jej dokázali nepriateľskí čarodejníci ubrániť. Kráľ ho za to okamžite povýši na svojho osobného čarodeja a povolí mu prístup do najstarších knižníc ku všetkým knihám a zvitkom, ktoré obsahujú najnepreniknuteľnejšie tajomstvá prastarej mágie.

„Pane?“ prerušil jeho snívanie mladý vojak, ktorý mal práve službu.

„Čo je?“ podráždene sa opýtal Sven.

„Ja, no, chcel by som prejsť pane, mám tu obchôdzku,“ povedal vojak a ukazoval na priechod na hradbách. Sven sa pozrel a naozaj zaberal takmer celú uličku, pretože v zasnenom rozjímaní podvedome roztiahol ruky v geste prípravy na čarovanie. Zrazu sa cítil hlúpo. Aby to zamaskoval, oboril sa na vojaka:

„Nevidíš, že magicky zisťujem, či nedošlo k narušeniu hranice?“

Vojak sa zatváril vyľakane a ustúpil: „Nie, pane, prepáčte, nikdy som vás to nevidel robiť, ospravedňujem sa.“

„No nič, už som aj tak skoro skončil, môžeš pokračovať v obchôdzke,“ precedil Sven pomedzi zuby, zišiel z hradby, podal hlásenie veliteľovi a rozladený išiel spať.

Aké bolo jeho prekvapenie, keď na druhý deň na svitaní stála na pahorku pred pevnosťou armáda. Vo vzduchu sa ježil les kopijí a pod nimi sedeli na koňoch po zuby ozbrojení bojovníci. Keď uvideli Svena na hradbách, oddelil sa z dokonalého radu vojakov jeden lukostrelec, podišiel na dostrel k pevnosti, vytiahol z tulca šíp, priviazal naň zdrap papiera a vystrelil. Šíp aj so správou sa zabodli do drevenej brány a vojak obrátil koňa a zaradil sa naspäť do radu. Sven sa ponáhľal k bráne, aby si mohol list prečítať. Veliteľ pevnosti už tam bol, lietal očami po papieri a vyzeral, že nevie, či sa má smiať, alebo hnevať. Potom podal list Svenovi. V liste stálo:

„Posádke pohraničnej pevnosti!

Týmto vás žiadame, aby ste do času, kedy je Slnko na oblohe najvyššie, dobrovoľne opustili pevnosť a odovzdali ju do rúk nášho veliteľa. Ak sa v pokoji vzdáte, umožníme vám bezpečný odchod a ušetríme vaše životy. Ak nám do určeného času nevyhoviete, budeme nútení zabiť každého v pevnosti.

Armáda Slobody Zvierat“

Sven sa nechápavo pozrel na veliteľa. Ten sa rozosmial a buchol ho po chrbte:

„Vyzerá to, milý chlapče, že nám budeš opäť môcť ukázať, čo v tebe je. Teda tí chlapi sú síce rozhodne na hlavu, ale to neznamená, že sa budeme pozerať, ako sa rozťahujú v našej pevnosti. A nemienim riskovať životy mojich ľudí v nejakej šarvátke. Počkáme do obeda a keď sa tí blázni rozhodnú naozaj na nás zaútočiť, tak ich spáliš. Idem si dať raňajky. Niekto ich spočítajte a sledujte ich. Keby sa pohli, zavolajte nášho mága,“ dodal a ukázal na Svena. Sven sa uklonil a v ruke stále držal list. Jeho chvíľa možno prišla. Pokiaľ by ich bolo dosť veľa, možno by mohol poslať na hlavné veliteľstvo žiadosť o prevelenie a dostal by sa z tohto hnusného miesta. Natešene sa rozbehol na hradbu a dychtivo začal počítať nepriateľov. Aj keď spočiatku to vyzeralo, že prišla celá horda vojakov, keď sa prizrel lepšie, zistil, že na kopci stojí necelých stopäťdesiat mužov. Taká hŕstka vojakov sa rozhodne nedala považovať za armádu, schopnú pevnosť akokoľvek ohroziť, aj keď posádku tvorilo iba tridsať mužov. Sklamaný zliezol z hradby a išiel za veliteľom na raňajky.

Veliteľ, starší prešedivený vojak, mal očividne dobrú náladu: „Sven, chlapče, daj si s nami. Počuj, nevieš, čo tí blázni tam vonku,“ prstom pichol smerom ku kozubu, „myslia tým, keď si hovoria Armáda Slobody Zvierat?“

Sven rozvážne dožul sústo, prehltol a až potom odpovedal: „Neviem, pán veliteľ. Naposledy som o niečom takom počul na škole. Ale to bola samozrejme Sloboda Jeleňov a také podobné spolky. Odkedy ich kráľ rozpustil a nastolil v krajine pokoj, vôbec nič podobné som nepočul.“

„Ja tiež tak. Tak som si hovoril, či nemôže byť niečo pravdy na tom, že sa pár tých vysokopostavených z tej Slobody Srniek a Slobody Jeleňov vyparilo niekam na sever a budujú armádu na pomstu.“

„Hm, pokiaľ by sa spojili a vytvorili by Slobodu Zvierat, dávalo by to zmysel.“

„Hej, ale ak hento,“ veliteľ znova pichol prstom smerom ku kozubu, „je najlepšie, čo dali dokopy, tak to sa ich vôbec nemáme prečo báť, chlapče. Ani nie dvesto mužov, pch! Keby sme nemali teba, možno by som začal plánovať obranu a s trochou šťastia by sme ich v tejto fajnovej pevnosti aj odrazili. Keď máme teba, vôbec nič nám nehrozí.“

Sven sa pousmial a odrezal si ďalšiu porciu šunky. Teraz, keď ho veliteľ pochválil, mal pocit, že sa deň napokon nezačal až tak zle.

Nič nenasvedčovalo tomu, že sa deje niečo nezvyčajné. Veliteľ si bol taký istý Svenovými schopnosťami, že ani nepovažoval za potrebné vyhlásiť bojovú pohotovosť. Preto na obed, keď Slnko svietilo priamo nad ich hlavami, vyšiel na hradbu okrem Svena iba veliteľ. Armáda sa pohla. Ako jeden muž zosadli z koní, niektorí zo zeme zdvihli dlhé rebríky a zoradili sa do pevného útvaru. Potom bez akéhokoľvek viditeľného signálu začali pochodovať k hradu. Sven si všimol, že desiati vojaci v strede nesú mohutný kmeň duba, ktorým chcú pravdepodobne vyvaliť bránu. Veliteľ vedľa neho neveriacky odfrkol:

„Tí panáci to fakt myslia vážne. Nespáľ ich moc blízko pri pevnosti, čo keď sa niečo chytí.“ Sven pocítil mierne podráždenie. Nemohlo sa chytiť nič, čo by on nechcel, aby sa chytilo, ale to nemohol pochopiť nikto, kto neovládal mágiu. Aj tak však radšej zdvihol ruky v typickom prípravnom geste, sústredil sa a...

A zrazu vzplanula obrovská ohnivá hranica presne na mieste, kde bola nepriateľská armáda. Ľudia kričali a vystrašené kone v pozadí erdžali, ale to všetko zaniklo v hukote ohňa, praskote plameňov takom hlasnom, že veliteľ aj niektorí ďalší vojaci si zapchávali uši. Asi po minúte Sven spustil ruky a plamene pomaly pohasli. Vojakom v pevnosti sa naskytol hrozný pohľad. V strede planiny pred pevnosťou bol vypálený štvorec podľa útvaru, ktorý nepriatelia vytvorili tesne pred svojou smrťou. Nič sa nehýbalo, až na niekoľko mŕtvol, ktoré sa stále zvíjali na zemi, keď strašná žiara spaľovala ich svaly. Po celom zhorenom štvorci sa váľali mŕtve zhorené telá, brnenie sa roztopilo na kaluže kovu, meče pokrútené a rozžeravené svietili na pozadí čiernej spáleniny ako podivné hady. Zafúkal vietor a niekoľko mŕtvol sa rozpadlo na prach. Sven sa skúmavo pozrel na spálenisko a veliteľ ho potľapkal po pleci:

„Ďakujeme chlapče. Ušetril si nás mnohých zranených a mŕtvych.“ Sven neodpovedal, pozrel na veliteľa a práve sa chcel otočiť a zísť z hradby, keď kútikom oka zachytil zvláštny pohyb. Pozrel na spálenisko a to, čo uvidel, mu vyrazilo dych.

Jemný popol, ktorý zostal z mŕtvych, povieval ponad spálenisko. Ale pohyboval sa proti smeru vetra! Blížil sa k sebe, zoskupoval sa do tvarov, zo spáleniska vystupovali tvary. Hlavy, trupy, končatiny. Kaluže kovu sa vo vzduchu menili naspäť na brnenia, pokrútené hady mečov vlietali do prachových rúk svojich majiteľov, pričom sa vyrovnávali a chladli. Ešte aj obrovský dub, ktorý chceli nepriatelia použiť ako baranidlo, sa zdvíhal zo zeme, spolu s rebríkmi, a prízračné postavy, na ktorých sa dalo rozoznať stále viac detailov a ktoré sa stále viac podobali na ľudí, tie rebríky znova chytili do rúk. O tridsať sekúnd stálo stopäťdesiat vojakov v lesklom brnení na kuse vypálenej lúky ako keby sa nič nestalo. Znova bez akéhokoľvek zvuku alebo pokynu vykročili ako jeden muž. Sven jediný si zachoval duchaprítomnosť. Ostatní vojaci len stáli s otvorenými ústami, ale Sven inštinktívne zdvihol ruky a zahalil nepriateľské vojsko do ďalšej vlny ohňa, tentokrát takej intenzívnej, že čokoľvek, ani pevné hradby kráľovského hradu, by takú žiaru nevydržali. Za hradbou ohňa sa nejasne črtali obrysy vojakov, ale o chvíľu v intenzívnej vyhni zmizli aj tie. Tentoraz nechal Sven plamene horieť výrazne dlhšie. Napokon spustil ruky a plamene klesli. A z pásu spálenej zeme vykročila Armáda Slobody Zvierat ako jeden muž...

Karol stál na nádvorí pohraničnej pevnosti, ktorú pred chvíľou dobyl. Okolo neho ležalo všetkých tridsaťdva mužov, ktorí obývali túto pevnosť, niektorí viseli z hradieb alebo z okien centrálnej veže, ale väčšina bola roztrúsená po hradbách a nádvorí v zmätenej snahe ujsť alebo bojovať o svoj holý život. Najzaujímavejší bol vysoký plavovlasý muž v červenom rúchu, ktorý na nich až do konca posielal rôzne ohnivé kúzla. Všetky sa od Karola a jeho vojakov iba odrážali, čo tohto čarodeja naplnilo najhlbším zdesením a, vidiac, že všetci jeho spolubojovníci sú už mŕtvi, si kľakol na kolená a prosil ich, nech ho ušetria, že im bude verne slúžiť po celý svoj život.

„Ani netušil, akú mal pravdu,“ pomyslel si Karol a pozeral na čarodejovo mŕtve telo pri svojich nohách, „Už o malú chvíľu príde môj pán a všetci títo ľudia mu budú verne slúžiť po celý svoj nový život.“ Karol sa pozrel na svoj odraz v helme, ktorú držal v ruke. Vyzeral, ako každý iný človek. Zdvihol hlavu tak, aby mu bolo vidieť krk ponad lem brnenia a pozeral sa na svoje neporušené hrdlo. Stále si na to pamätal.

Na chvíle, keď opustil svoje telo, naposledy sa pozrel na scénu brutality pod sebou, a potom ho niečo strhlo do Ničoty. Nevedel, kde bol. Pochyboval o tom, že vôbec existoval. V tme ho držala pri vedomí iba jedna myšlienka. Zlyhal. Nezachránil Veroniku. Nezachránil svoju lásku. Koľko je ešte takých, ktorým podobná zberba, akou boli lupiči, čo prepadli jeho dedinu, zobrala blízkych. Prečo je na svete toľko zla, ktoré zostane nepotrestané? Prečo nemal silu postaviť sa im a zastaviť ich? Prečo zlyhal? Veronika.

Nevedel, ako dlho sa tam tak vznášal, na hranici medzi existenciou a druhým svetom. Čas tam nehral nijakú úlohu. Cítil, že ešte nie je na druhom svete, cítil jeho volanie. Ale nemohol ísť, nemohol sa tváriť, že sa nič nestalo. Musel to dokončiť. Musel sa vrátiť do sveta živých. Nemohol dopustiť, aby takí ľudia, ako zabili jeho a Veroniku, ušli nepotrestaní.

Bolo to po chvíli kratšej ako lusknutie prstami alebo to trvalo tisícročia? Karol nevedel a bolo mu to jedno. To volanie najprv považoval za volanie druhého sveta. Ale toto bolo krajšie, naliehavejšie, dôležitejšie. Po chvíli (alebo večnosti?) si uvedomil, že to volanie prichádza zo sveta živých. Volanie, na ktoré odpovedal. Volanie jeho pána. Keď sa znova ocitol na čistine, všimol si hnijúceho tela, o ktorom bezpochyby vedel, že patrilo Veronike. Jej kedysi krásne telo tam ležalo a hnilo, červy a divá zver ju ohlodali miestami až na kosť. Jeho dušu zaplavil smútok a hnev na tých, ktorí unikli trestu. Až neskôr si všimol aj druhé telo, rovnako znetvorené rozkladom a uvedomil si, že hľadí na seba. Pri jeho tele niekto kľačal. Pozeral sa priamo naňho. Nie na telo, ktoré hnilo v tráve, ale naňho, na Karolovo vedomie, ktoré sa vznášalo nad ním a bolo nehmotné a neviditeľné. Ten neznámy bol muž, mal dlhú šedivú bradu a nádherne poskladané rúcho, zložené z tisícov malých farebných kúskov látky, našitých vedľa seba tak, že tvorili komplikované vzorce. Niektoré Karol poznal. Ich dedinský liečiteľ ich používal pri zachraňovaní chorých. Tieto boli ale akési zmenené, zdalo sa mu, že sú naopak. Nemal však čas nad tým premýšľať, lebo neznámy ho oslovil. Nepohol pri tom perami.

„Ahoj Karol.“

Keby Karol mal telo, vyskočil by z kože. Takto skúsil zhíknuť skôr, než si uvedomil, že je nehmotný a nie je možné ho počuť. Lesom sa ozvalo zhíknutie. A potom ďalšie, keď si Karol uvedomil, že od svojej smrti prvýkrát vydal zvuk.

„D-Dobrý deň,“ vyskúšal svoje nové hlasové funkcie, „Kto ste?“ opýtal sa a bol na seba hrdý, že už to znelo skôr zvedavo, ako vystrašene.

„Som Lord Farjstaaf,“ odvetil cudzinec a pokračoval, „Mám pre teba jednu mimoriadne zaujímavú ponuku Karol. Náhodou som išiel okolo a našiel som toto miesto. Veľmi silne sa ma dotkol tvoj príbeh a chcem ti pomôcť.“

„Pomôcť v čom? Ako viete moje meno?“

„Mám isté schopnosti, ktoré sa týkajú mŕtvych a ich pocitov, preto viem tvoje meno aj to, čo si zažil. Chcem ti pomôcť nájsť pokoj, pretože cítim, že si veľmi nepokojná duša. Mám pravdu?“

Karol sa zamračil, aj keď iba v duchu, pretože nemal telo, a opatrne sa spýtal: „Čo tým myslíte, nepokojná duša?“

Lord Farjstaaf povedal jediné slovo: „Veronika.“

Karol pocítil také vzrušenie, že sa takmer nedokázal ovládnuť: „Vy viete o Veronike? Cítite ju? Môžem sa s ňou rozprávať?“

„Nie, to bohužiaľ nepôjde,“ odpovedal pokojne Farjstaaf.

„Prečo nie?“

„Veronika už odišla navždy. Smrť bola pre ňu vykúpením a prijala ju s veľkou radosťou. Hneď, ako to bolo možné, prešla na druhú stranu. Odtiaľ niet návratu.“

„Och,“ sklamane si vzdychol Karol a smutne pozrel na Veronikino telo, akoby čakal, že uvidí, ako prechádza na druhú stranu. Potom ho niečo napadlo: „Ale ako mi chcete pomôcť nájsť pokoj, keď nemôžete zavolať Veroniku?“

„Ty nepotrebuješ Veroniku, aby si našiel pokoj,“ povedal Farjstaaf a Karolovi sa zdalo, že sa mu v očiach zablysol malý nepríjemný plamienok, niečo ako triumf alebo klamstvo, ale vzápätí si myslel, že sa asi pomýlil, pretože ten plamienok okamžite zmizol a už sa tam neobjavil.

„Ty potrebuješ pomstu,“ pokračoval Farjstaaf a Karol cítil, ako sa mu hruď napla nadšením.

„Áno, pomstu,“ povedal Karol a dychtivo sa spýtal: „Čo preto mám urobiť, pane?“

„Môžem ti dať silu vykonať svoju pomstu, ale budem niečo za to od teba chcieť.“

„Čokoľvek, len mi dovoľte sa pomstiť.“

Lord Farjstaaf vstal a tváril sa slávnostne: „Musíš mi prisahať vernosť. Ak budeš prisahať, že mi budeš verne slúžiť až dokým nepoviem, že si voľný, zariadim, že budeš znova môcť obývať svoje telo a neopustíš ho, kým nenájdeš pokoj. A za tvoje verné služby ťa po čase prepustím, aby si mohol hľadať svoju pomstu ako slobodný muž. Súhlasíš?“

Karol sa pochybovačne pozrel na hnijúce pozostatky pri čarodejníkových nohách a opýtal sa: „To sa mám vrátiť do tohto tela?“

Čarodejník sa zasmial: „Ach, pravdaže, nebudeš vyzerať takto. Budeš vyzerať ako predtým a už nebudeš môcť umrieť, lebo si už mŕtvy. Tak teda berieš?“

„Ešte by som rád vedel, v čom bude spočívať moja služba, pane,“ opatrne sa spýtal Karol.

„Budeš veliť môjmu vojsku. Potrebujem dušu, ktorá mi bude oddaná prísahou a nie z donútenia, potrebujem vodcu armády, ktorá si podrobí celé Severné kráľovstvo, celý Flufilon a možno celý svet. V mojom novom svete budeš prvým veliteľom hneď po mne. A možno nájdeš pomstu už počas služby, ku ktorej sa zaviažeš. Budeme bojovať proti neprávosti a skazenosti sveta, urobíme nový svet, svet bez vojen a konfliktov, svet, kde zlo, aké pripravilo Veroniku o život a ukončilo vašu lásku, nebude mať miesto. Pridáš sa teda ku mne?“

„Áno.“

„Tak mi prisahaj vernosť.“

„Prisahám, pane.“

„Pán veliteľ?“ Karola vyrušil jeden z jeho vojakov a vrátil ho späť do prítomnosti.

„Čo sa deje?“

„Prichádza lord Farjstaaf, pane.“

„Výborne, ďakujem,“ povedal Karol a vykročil svojmu pánovi naproti.

Ten práve v sprievode dvadsiatich jazdcov prechádzal cez bránu a na všetky strany sa obzeral, aby spočítal počet mŕtvol, ktoré pokrývali nádvorie.

„Zdravím ťa Karol,“ povedal veselo Farjstaaf, „Koľko máme materiálu?“

„Dobrý deň, môj pane. V pevnosti bolo tridsaťdva ľudí, vrátane veliteľa a bojového mága.“

„Ó, tak oni tu mali bojového mága? A čo také robil?“ spýtal sa so záujmom Farjstaaf a ladne zoskočil z koňa.

„Aby som povedal pravdu pane, bolo to dosť nepríjemné. Špecializoval sa na oheň.“

„Áno, to sa dalo čakať, väčšina bojových mágov to tak robí. Ale Karol, netvárte sa tak skrúšene. Čo vás nezabije, to vás posilní,“ a so smiechom sa otočil do stredu nádvoria.

Karol nedokázal zachytiť telepatický signál, ktorým to urobil, ale jeho muži na Farjstaafov pokyn okamžite začali znášať mŕtvych na nádvorie a ukladať ich do trojstupov. Farjstaaf sa prechádzal pomedzi mŕtvoly a tu a tam naklonil hlavu, akoby počúval, čo mu hovoria. Nie, že by na tom záležalo. Okrem Karola sa nikto k Armáde Slobody Zvierat nepridal dobrovoľne. Jediné, na čom záležalo, bolo to, aby neprešli na druhý svet. Odtiaľ ich potom nedokázal vrátiť ani Farjstaaf. Preto bolo dôležité, aby sa k nim Farjstaaf dostal čo najskôr.

Karol sledoval Farjstaafa, ktorý sa zastavil pri mŕtvole bojového mága v červenom rúchu a nezvyčajne dlho nad ním nehybne stál. Potom sa otočil ku Karolovi a zakričal: „Vynikajúci úlovok Karol, som na teba hrdý!“ Nato si kľakol k mágovi a začal s rituálom.

Druhá kapitola

Na kráľovskom dvore panovalo vzrušenie. Každý obyvateľ kráľovského hradu aj mesta pod ním už počul o hroznej armáde, ktorá si podrobila Severné kráľovstvo a teraz poľahky prenikla na flufilonské územie. Nikto však nemal presné informácie, čo bolo omnoho horšie, než najhoršia pravda. Medzi ľuďmi sa šírili rôzne dohady, klebety a výmysly. Podľa jednej verzie sa na Flufilon rúti dvadsaťtisícová armáda ohnňových elementálov, druhá vravela o síce menšej ľudskej armáde, ktorá však ovládala niekoľko drakov, ďalší zas mali zaručené správy o tom, že k nepriateľom sa pridali elfovia a používajú začarované šípy, ktoré preniknú aj cez metrovú kamennú hradbu. Skrátka, okrem paniky neboli nijaké informácie o tom, čo sa deje. Zo žiadnej pevnosti, ktorá padla pod náporom dobyvateľov sa nezachránil nikto, aby mohol podať svedectvo o tom, čo zažil. Obyčajní ľudia sa v panike sťahovali do kráľovského mesta, ktoré bolo najlepšie opevneným hradom v celom Flufilone. To znamenalo, že bolo deň odo dňa plnšie a plnšie a panika bola každým dňom väčšia a väčšia.

V najvyššej veži sa za účasti kráľa konala schôdzka veliteľov vojsk a najvyšších mágov. Kráľ sedel za jednou z kratších strán obrovského rokovacieho stola, po jeho pravici sedeli hlavní velitelia jednotlivých posádok podľa územného rozdelenia, po jeho ľavici potom sedeli najvyšší mágovia jednotlivých novovzniknutých aj tradičných druhov mágie. V období mieru sa darilo učencom, okrem nových remeselných postupov sa zdokonaľovala aj mágia, za posledných desať rokov sa okrem tradičnej mágie podarilo objaviť nové zdroje mágie – živly. Táto mágia zažívala teraz úžasný vzostup. Za pomoci mágov vody sa zavlažovali nehostinné a suché oblasti, ktoré sa tak premenili na úrodné polia. Mágovia ohňa sa najviac uplatňovali vo vojenstve, dokázali tiež pomôcť počas extrémne chladných zím, kováčom vo vyhniach, či pri hasení lesných požiarov. Mágia vetra poháňala plachetnice aj počas bezvetria, čím sa mimoriadne darilo obchodu a cestovaniu, a mágia zeme sa okrem poľnohospodárstva veľmi úspešne používala pri stavbe ciest, hradov a domov. Tých niekoľko rokov mieru, odkedy kráľ rozpustil a porazil spolky ako bývalú Slobodu Jeleňov, ktoré vnútorne sužovali Flufilon večnými lokálnymi vojnami, boli naozaj požehnaním. Ale teraz musel Flufilon čeliť hrozbe zvonka.

Do miestnosti vošiel posol zo vzdialenej pevnosti a všetky hlavy sa otočili naňho.

Posol sa pred kráľom uklonil a počkal, kým kráľ začne. Hovoriť bez dovolenia v kráľovej prítomnosti bolo veľkým porušením etikety.

„Meškáš,“ povedal kráľ nevrlo.

„Prepáčte, môj pane, ale vyskytli sa nečakané komplikácie. Priesmyk Obrie ústa je zavalený, musel som ho obísť až cez Korytoborce.“

„Dobre, dobre, prinášaš nám, o čom tvoj veliteľ písal v liste?“

„Áno, môj pane,“ odpovedal posol, vystrel sa a na dlani ukázal malý pamäťový kryštál. „Toto je správa, ktorú môj veliteľ zachytil pred mesiacom, približne v čase, keď našu krajinu prvýkrát napadlo neznáme vojsko, pane.“

Kráľ blahosklonne kývol rukou a jeden z mágov vzal od posla kryštál a zasadil ho do zvláštneho predmetu z tepaného zlata, ktorý ležal na stole pred ním. Čítačka začala slabo žiariť. Kráľ pokynul poslovi, ten sa uklonil a opustil miestnosť.

„Tak sa na to pozrime,“ povedal kráľ a mág si niečo zamrmlal a dotkol sa čítačky. Nad stolom sa začal premietať obraz, pohľad z vtáčej perspektívy na jednu z pohraničných pevností. Pred ňou stála nie príliš veľká armáda na koňoch. Zrazu všetci zosadli, niektorí zobrali masívne baranidlo z veľkého kmeňa duba, iní dlhé rebríky, a začali pochodovať, akoby chceli zaútočiť na pevnosť. Kráľ si všímal reakcie svojich poradcov. Väčšina veliteľov sledovala záznam so zdvihnutým obočím a miernym úsmevom. Tá armáda bola evidentne príliš malá na to, aby mohla dúfať v úspech svojho útoku. Záznam sa zmenil, teraz sa pozerali očami niekoho na hradbe, na okrajoch zorného poľa sa v magickom geste objavili ruky niekoho v červenom rúchu. Kráľ ukradomky pozrel na čarodejov po svojej ľavici. Tvárili sa spokojne a kráľ sa vrátil k sledovaniu záznamu, na ktorom teraz celé vojsko horelo v magických plameňoch. O pár chvíľ znova povstalo, čo spôsobilo v poradnej hale obrovský šum. Mágovia sa zrazu tvárili napäto, naklonili sa bližšie, aby lepšie videli, velitelia vojsk sa mračili a vyzerali nahnevane a troška zmätene. O pár minút bolo po všetkom. Posádka pevnosti evidentne nebola pripravená na boj, pretože len čo nepriateľské vojsko pripochodovalo ku hradbe, vyzdvihlo rebríky a takmer bez odporu preliezlo hradby na asi desiatich miestach naraz. Nepriateľ sa ani neobťažoval vyvaliť bránu, videl, že je vyhraté a tak tí, čo doteraz niesli baranidlo, sa pridali k ostatným, ktorí ako mravce liezli na hradby. Niekoľko vojakov z pevnosti sa pokúsilo o odpor. Zopár nepriateľov padlo po tom, ako ich do tela zasiahli šípy alebo keď ich jednotliví obrancovia prebodli mečmi, od niektorých sa však ostria odrážali, šípy aj meče odskakovali dokonca aj od nechránených rúk či krkov. Nedali sa zastaviť, nedali sa zabiť. Aj tí, ktorí na chvíľu zomreli so šípom v hrudi, sa o malú chvíľu neskôr postavili a znova sa zapojili do boja, po zranení ani stopy. Z pohľadu mága, ktorý urobil záznam a teraz pálil jedno ohnivé kúzlo za druhým, to vyzeralo obzvlášť zúfalo. Aj najúčinnejšie a najsilnejšie kúzla sa od protivníkov odrážali ako papierové guľky od pevnej hradby. Mág klesol na kolená pred blížiacim sa zástupom vojakov a záznam sa skončil.

Kráľ sedel s lakťami opretými o stôl a končekmi prstov spojenými. Potom si unavene pretrel tvár a bezvýrazne sa spýtal: „Odkiaľ bol ten záznam?“

Jeden z mágov sa ponáhľal s odpoveďou: „Toto bol myšlienkový záznam prvého útoku na naše pozície spred mesiaca, pane. Poslal nám ho istý Sven Skirksgaard, bojový mág, tesne pred svojou smrťou.“

„Prečo nemáme viac takýchto záznamov? Veď bojových mágov máme na každej druhej pevnosti.“

„Pravdepodobne nejakým spôsobom blokujú komunikáciu pane. Je to síce ťažké, ale nie nemožné, ako vieme.“

„A keď blokujú komunikáciu, ako to, že máme tento záznam?“ unavene sa spýtal kráľ.

„Neviem, je možné, že nevedeli, že budú mať do činenia s mágom, pane.“

„Dobre. Ten Sven Skirksgaard, čo to je za človeka? Nepripadá mi to ako flufilonské meno.“

Tentoraz sa ozval jeden z veliteľov po kráľovej pravici: „Máte pravdu pane, bol to prisťahovalec, jeho rodičia prišli do Flufilonu pred tridsiatimi rokmi odniekiaľ z ďalekého severu, možno až spoza mora, pane. Bol pod mojím velením, ale nepreukazoval nijaké výnimočné schopnosti, preto som ho zaradil do bežnej posádky.“

„Dobre,“ zopakoval kráľ, „Je nejaká možnosť, že tento záznam nie je pravý? Že ide o podvrh alebo nejakú chybu?“

Mág, sediaci hneď po kráľovej ľavici, v prekrásne vyšívanom rúchu, odpovedal: „Je to doslovný záznam myšlienok odosielateľa. Pokiaľ by sa odosielateľ mýlil alebo by tento záznam nejakým spôsobom upravoval, nemáme nijakú možnosť, ako to zistiť. V takýchto prípadoch by sa dalo použiť čítanie priamo z mysle, kde subjekt nemá možnosť meniť svoje myšlienky a skryť to pred čítajúcim, ale bohužiaľ odosielateľ je pravdepodobne mŕtvy, takže táto možnosť neprichádza do úvahy. Pravdou je, že nevieme, či je tento záznam pravdivý, pane.“

Kráľ sa otočil naspäť na Svenovho veliteľa: „Čo mi viete povedať o tomto Skirksgaardovi, aký to bol vojak?“

„No, neustále ma bombardoval žiadosťami o prevelenie. Pravdepodobne mal pocit, že jeho schopnosti ďaleko presahujú jeho vtedajšie umiestnenie. Bol presvedčený, že je ho v tej pevnosti škoda. Musím povedať, že ani ja, ani náš štábny čarodej, sme nemali tento pocit. Bol to priemerný bojový mág ohňa, dobre využiteľný v armáde, ale nič viac.“

„Máte pocit, že by dokázal tesne pred svojou smrťou zmeniť svoju spomienku a odoslať nám ju zmenenú?“

Veliteľ chvíľu rozmýšľal, a potom povedal: „Myslím, že mohol mať pocit, že ak armádu, proti ktorej bojoval, a ktorá ho porazila, vykreslí dostatočne neporaziteľne, budeme si o ňom myslieť, že bol lepší mág, než tomu tak v skutočnosti bolo. Neustále preceňoval svoje schopnosti, možno bol presvedčený, že obyčajná armáda ho nemôže poraziť, a preto si to prifarbil, aby vyzeral lepšie a schopnejšie.“

Kráľ vyzeral, že nad tým chvíľu uvažuje, a potom sa obrátil opäť na mágov po svojej ľavici: „To, čo ste teraz videli. Je to možné? Je možné, aby armádu niečo spálilo na prach a ona potom opäť povstala? Aby jedného vojaka šípom bez problémov zabili a od druhého sa ten šíp odrazil ako od skaly? A aby ten zastrelený po chvíli vstal a vyzeral úplne zdravý?“

Dlho bolo ticho, ale nakoniec sa ozval jeden mág zo stredu stola: „Myslím, že to nie je možné, pane. Všetky amulety, ktoré chránia pred mágiou, pred ňou chránia po celý čas. Ak by tá armáda bola pod ochranou nejakého kúzla, Skirksgaardov oheň by ju nedokázal spáliť ani prvýkrát, videli by sme niečo ako štít, o ktorý by sa Skirksgaardovo kúzlo zastavilo. To isté platí pri všetkých ochranných kúzlach proti šípom a mečom. Nevidím dôvod, prečo začarovať niektorých vojakov tak, aby sa nedali zasiahnuť, a iných nechať nechránených. A k tomu, že sa tí vojaci postavili po tom, ako ich zasiahol šíp – to je číry nezmysel, nikdy som sa s ničím podobným nestretol. Mŕtvi sa nevracajú, to myslím všetci dobre vieme.“

Ozvalo sa súhlasné mrmlanie mágov, niektorí dokonca uznanlivo kývali hlavami.

„Dobre, takže ak to vojsko bolo pod vplyvom ochranného kúzla a Skirksgaardov oheň cezeň neprenikol, mohol si vo svojej nadutosti predstaviť niečo také, ako sme videli? Mohol prifarbiť svoje činy tak, aby sa zdalo, že bojoval s niečím, čo by nikto nedokázal poraziť, Roland?“ kráľ sa s touto otázkou otočil späť na Svenovho veliteľa.

„Som toho názoru, že áno, pane.“

„Výborne. To znamená, že môžeme urobiť vyhlásenie pre ľud, pretože tá panika, čo tu vzniká okolo drakov, elfov a všelijakej inej hávede, ma už úplne dožiera. Armáda, ktorá sa k nám blíži, je určite armádou veľmi silnou, zatiaľ sme prišli o všetky pohraničné pevnosti a podľa správ nezastaviteľne pochoduje na hlavné mesto. Niet pochýb o tom, že táto armáda má pomoc mocných mágov, chrániacich ju pred mnohými kúzlami a zabraňujúcimi nám v komunikácii. Ale myslím si, že moja Garda Štyroch Živlov, ktorej sa odteraz vy, Roland, stávate veliteľom, by si s nimi mala poradiť. Vezmite si toľko vojakov, koľko potrebujete, vyberte tých najlepších bojových mágov, vyrazte proti nepriateľskej armáde a zničte ju, kým sa dostane na dohľad od môjho hradu!“

Roland, očividne mimoriadne potešený, vstal, uklonil sa a povedal: „Urobím, ako rozkážete, môj pane, hneď idem všetko zariadiť. Ďakujem za dôveru, nesklamem vás.“

Kráľ ho panovačným gestom prepustil a Roland náhlivo opustil miestnosť.

„To by mohlo byť všetko,“ dodal kráľ a pozrel na veliteľov, „Vy spolu s Rolandom vypracujete plán útokov, do zajtra ho chcem mať na stole. Vy,“ otočil sa na mágov, „zabezpečíte tomuto miestu najlepšiu ochranu, aká je vôbec možná. Keby náhodou nepriateľ prišiel až sem, nech si o naše hradby vyláme zuby. Rozchod.“

Všetci vstali, uklonili sa a opustili miestnosť. Kráľ si nalial čašu vína a rozhodol sa, že pred spaním zavolá niektorú slúžku, aby ho v týchto krušných časoch prišla utešiť. Usmial sa a odpil si poriadny dúšok. Nebol dôvod sa znepokojovať, mal predsa najlepšiu armádu na svete.

Roland skoro bežal, čo sa tak ponáhľal do hlavného stanu Gardy Štyroch Živlov, oznámiť im, že sa stal ich novým veliteľom. Garda Štyroch Živlov! Roland tomu nemohol ani uveriť. Kráľovská najlepšia vojenská jednotka! Každý jej člen ovládal najpokročilejšiu mágiu, mágie všetkých živlov, ako aj najvyššie úrovne tradičnej mágie. Mala iba päťdesiat členov, ale každý jeden bol zocelený mnohými bojmi a zavážil za viac ako sto mužov. Roland sa už dlho pripravoval na prijímacie skúšky do tejto elity, ktoré sa však konali len každých päť rokov. Pred piatimi rokmi skúšky síce spravil, ale keďže do Gardy brali iba prvých troch, on, ako štvrtý, skončil na náhradníckom mieste. A teraz ho kráľ vymenoval priamo na veliteľský post! Bola pravda, že Roland sa už viackrát osvedčil v bojoch, ešte kedysi proti spojeným silám Slobody Jeleňov a Slobody Srniek, keď ich kráľ postavil mimo zákon a ony sa spojili, aby dobyli späť svoje výsady a zvrhli kráľa, ale aj teraz pri strážení najhorších úsekov hraníc. Niekoľkokrát vyhral rytiersky Turnaj Živlov, ktorý sa konal pri hlavnom meste a ktorý pokračoval v tradícii bývalej Jelenej ruje, pretože ľudia si na ňu tak zvykli, že začali reptať, keď ju kráľ zrušil. Dokázal svoje kvality nielen ako bojovník, ale aj ako mág, a už dlho sa pýšil najvyššou dosiahnuteľnou hodnosťou bojových mágov. Nebola to teda náhoda, že Roland sa stal veliteľom Gardy Štyroch Živlov. Ale stále len ťažko mohol uveriť svojmu šťastiu. Dostal sa medzi elitu, najlepších z najlepších! A bol odhodlaný dokázať, že jeho pán sa v ňom nemýlil, keď mu zveril do rúk najťažšiu úlohu za posledných desať rokov – ochrániť Flufilon pred nepriateľmi!

O pár hodín neskôr štyridsať jazdcov Gardy Štyroch Živlov na čele s Rolandom opustilo brány hlavného mesta a zamierilo na severovýchod, odkiaľ bola hlásená posledná poloha nepriateľského vojska. Zvyšných desať gardistov zostalo v hlavnom meste, aby pomohli pri prípadnej obrane a chránili kráľa.

Tretia kapitola

Jolana potichu našľapovala. V lese sa to pri love jeleňov ani ináč nedalo. Zrazu začula dupot kopýt a okolo nej preleteli štyria jazdci.

„Nie, nie, nie, vy svine, nechoďte tade, dostanete sa mu do vetra,“ pomyslela si nahnevane Jolana, ale nemala ich ako zastaviť. Jazdci pokračovali v ceste a Jolana si sadla a zavrela oči. Sústredila sa na životnú silu jeleňa, ktorého lovila. Už zvetril jazdcov a vystrašený bežal preč. Dnes už ho určite nechytí. Jolana sa postavila a zamierila do svojej chalúpky v záhybe lesa.

„Toto sa deje furt, si tu behajú jak splašení a človek sa môže aj rozkrájať, kým čosi uloví pre vnúčence,“ drtila Jolana medzi zubami, keď lesnými chodníčkami kráčala domov. V poslednej dobe sa to stávalo stále častejšie. Nepokoje na severovýchode krajiny pomaly prerastali aj do tohto vzdialeného kúta Flufilonu a sťažovali Jolane už aj tak ťažký lov na jelene. Jolana mala niečo cez sedemdesiat rokov a zdravotné problémy ju sužovali čoraz viac. Kedysi ulovila aj štyri – päť jeleňov za týždeň, teraz bola rada, ak sa jej podarilo uloviť dvoch. Dedinka, ktorú zásobovala, si síce po zrušení a rozprášení Slobody Jeleňov vydýchla a okrem Jolany začali loviť jelene v tejto oblasti aj jej obyvatelia, ale Jolana si nedokázala predstaviť, že by na staré kolená len tak sedela doma a piplala sa v záhrade. Jej vnúčence síce za ten čas riadne podrástli, ale stále sa veľmi tešili na jej povestné jelenie steaky. Janko, ktorý už mal skoro sedemnásť, teraz zjedol za troch a Jolana bola rada, ak stále mala na stole dosť jedla pre všetkých. Zachmúrene premietala, čo teraz ponúkne deťom, keď sa dostala z lesa na čistinku pod svojou chalúpkou a prekvapene zastala. Pri jej chalúpke boli priviazané štyri kone a na priedomí sa vyvaľovali štyria vojaci. Nemali nijaké označenie, ale Jolana si všimla v sedlovej kapse jedného z koní zvitok s kráľovskou pečaťou. Pomaly vyšla spod stromov a zamierila k svojmu domčeku. Počas chôdze sa pre istotu dostala do bojového tranzu, keby náhodou príchodzí mali nečisté úmysly. Keď ju zbadal jeden z vojakov, pravdepodobne veliteľ, usmial sa na ňu a podišiel smerom k nej.

„Jolana Schwarzová?“ opýtal sa.

Jolana prikývla a stále si ho skúmavo a trocha nepriateľsky premeriavala.

„Som veliteľ Kreusch z kráľovskej rozviedky, prinášam vám správu od kráľa.“ S týmito slovami podišiel ku svojmu koňovi a zo sedlovej kapsy vytiahol zvitok, ktorý si Jolana predtým všimla. Podal jej ho.

Jolana ho nedôverčivo otvorila, a ako ho čítala, tvárila sa čoraz zachmúrenejšie. Nakoniec ho zvinula a bez slova vošla do domu. Veliteľ Kreusch sa zatváril zmätene a hodnú chvíľu zostal stáť bez slova vonku.

Potom sa z domu ozval hlas: „Nejdete dovnútra?“

Veliteľ pokrčil plecami a vošiel do domu. Ocitol sa v chudobne, ale mimoriadne pekne zariadenej jedinej miestnosti. V rohu oproti nemu stála pec, pri ktorej boli z oboch strán prirazené dve jednoduché postele. V strede miestnosti bol obrovský stôl, ktorý sa prehýbal pod nákladom jelenieho mäsa v rôznom štádiu spracovanosti. Najbližšie k nemu bol tanier s veľkými jeleními steakmi, najďalej bolo celé stehno, stiahnuté z kože. Za dverami bola veľká skriňa a na druhej strane dverí boli na mäsiarskych hákoch zo stropu zavesené tri celé údené jelene. Po celom strope viseli rôzne veci, od nástrojov, cez viazaničky cesnaku, klobásy, šunky až po slaninu. Steny takmer ani nebolo vidieť cez les parožia, ktorý bol na nich navešaný. Jolana sedela pri stole a porcovala jelenie stehno na malé kocky.

„Dáte si ragú? Tak za hodinku, za dve, bude hotové,“ opýtala sa veliteľa, ani nezdvihla pohľad od práce.

„Ehm, nie, ďakujem, sme najedení.“

Jolana po ňom fľochla pohľadom a ďalej sa venovala svojej práci. Po chvíli pokračovala: „Sadnite si, vyženiete nám šťastie, keď budete takto medzi dverami stáť.“

Veliteľ si sadol a zamrmlal niečo ako poďakovanie. Opäť bolo chvíľu ticho.

„No,“ povedala Jolana a prehodila stehno na druhú stranu, aby sa jej lepšie krájalo, „Prečo si váš kráľ myslí, že mu pomôžem?“

Kreusch sa zamrvil na stoličke: „Ehm, má pocit, že by vás mohlo zaujímať, čo sa deje, madam, vzhľadom k vašej minulosti,“ hodil po Jolane skúmavý pohľad, ale ona nedala vôbec najavo, či vie, o akej minulosti Kreusch hovorí alebo nie. Preto pokračoval: „Ako iste viete, cez celý Flufilon sa valí obrovská armáda. Pravdepodobne má v pláne podrobiť si celú krajinu a nedá sa s ňou vyjednávať. Jej jedinou požiadavkou je naše totálne zničenie a smrť kráľa. Viete, kráľ si vždy veľmi vážil vašu činnosť v týchto lesoch, mám na mysli váš boj proti Slobode Jeleňov.“

„Možno,“ prerušila ho Jolana, „Ale za čias Slobody Jeleňov mi nikdy nijako nepomohol. To, že postavil Slobodu mimo zákon a zrušil ju, je síce pekné a uľahčilo mi to život, ale určite to neurobil pre mňa. Nie je mojím spojencom. Nič mu nedlžím.“

„Ehm,“ odkašľal si znova Kreusch, „Iste, ale vzhľadom na vaše schopnosti by, ehm, kráľ bol veľmi rád, keby ste sa rozhodli mu pomôcť. Som si istý, že bude veľmi štedrý.“

„Mám všetko, čo potrebujem. Les, jelene v ňom, čistú vodu zo studne. Nepotrebujem štedrosť vášho kráľa,“ odpovedala Jolana nezúčastnene.

„Mohol by som vám aspoň ukázať záznam toho, čomu čelíme?“ povedal veliteľ a vytiahol z vrecka malý myšlienkový kryštál. Jolana sa naň na sekundu pozrela a ďalej sa venovala práci. Potom mykla plecami, čo si Kreusch správne vyložil, ako, že jej nebude vadiť, keď to pustí. Bol to záznam Svena Skirksgaarda z prvého útoku a Jolana pozerala na pol oka, a pritom sa stále venovala porcovaniu stehna. Keď záznam skončil, bolo chvíľu ticho. Veliteľ očividne nemal naplánovaný žiadny ďalší postup.

Jolana sa potichu spýtala: „Ako sa odvtedy vyvíjala táto vaša vojna?“

Kreusch pocítil obrovskú úľavu a hneď začal rozprávať: „Sú nezastaviteľní. Asi mesiac po týchto udalostiach sme poslali proti nim štyridsiatich našich najlepších – Gardu Štyroch Živlov.“ Jolana pohŕdavo odfrkla, ale Kreusch pokračoval: „Nevrátili sa. Teda nie tak, ako sme si želali.“ Zrazu sa tváril skrúšene. „Pridali sa k nepriateľovi. Približne dva týždne po tom, ako sme ich vyslali, sa objavilo nepriateľské vojsko na obzore. Už to nebola taká malá jednotka, akú sme videli na tomto zázname. Boli ich tisícky. A na čele okrem zvyškov Gardy cválal Sven Skirksgaard, autor nahrávky. Myslíme si, že to on blokoval našu komunikáciu. Ich armáda bola príliš silná. Nedokázali sme im vzdorovať. Aj keď v hlavnom meste bola najmocnejšia ochranná mágia, aká existuje a okolo hradieb boli vztýčené kúzla, ktoré mali byť nedobytné,“ veliteľ pokrútil smutne hlavou, „Proti štyridsiatim gardistom bolo toto všetko úplne nedostatočné. Zvyšná Garda, tých desať, čo zostalo chrániť kráľa, dokázalo odolávať takmer tri dni, ale nakoniec aj tých premohli. Niečo také som nikdy nevidel. Zemetrasenia, ktoré zrovnali kráľovské mesto so zemou, búrky, ktoré zabíjali krúpami veľkými ako ľudská hlava, bleskami a prívalmi vody. Nehovoriac o ohnivých jazykoch, ktoré ako živé bytosti chodili po uliciach a spálili všetkých, ktorí náhodou prežili. Prvá padla najslabšia hradba, chrániaca štvrte chudobných. Bol som pri tom. Normálne zbrane, ani najsilnejšie kúzla, nemali žiaden efekt. Niektorých síce zabili, ale tí hneď povstali nanovo a už sa potom nedali zabiť. Ochranné kúzla síce nejaký čas držali, ale keď sa do boja zapojila aj bývalá Garda Štyroch Živlov, ich spojená moc dokázala tieto kúzla rozmetať behom pár desiatok minút. Bol to masaker. Jediné, čo sme mohli robiť, bolo zachrániť kráľa a ujsť s ním do bezpečia. Skrytí kúzlami sme uspeli. Kráľ je teraz na tajnom mieste a odtiaľ riadi obranu krajiny. Sme čím ďalej zúfalejší. Potrebujeme vašu pomoc madam, prosím.“

Jolana dlhý čas nepovedala nič. Ďalej krájala mäso a sústredila na to všetku svoju pozornosť. Napokon prehovorila: „Nestarám sa o kráľove problémy. Nezaujímajú ma jeho vojny. Chcem žiť v pokoji v mojom lese.“

Veliteľ chcel niečo namietať, ale Jolana hneď pokračovala: „Iba päť dní odtiaľto títo nájazdníci prepadli dedinu. Odvtedy s ňou nie je žiaden kontakt. V tej dedine žila moja dcéra. Jej jediné šťastie bolo, že zrovna prišli s deťmi na návštevu.“ Jolana dokončila prácu, utrela si ruky do zástery a vstala.

„Iba preto vám pomôžem. Kašlem na vášho kráľa, kašlem na vaše malicherné vojny. Ale keď niekto útočí na mojich blízkych, útočí na mňa. Povedzte mi, kde je skrytý kráľ.“

Veliteľ sa tiež postavil a natešene odpovedal: „Je skrytý blízko južných hraníc, v bývalej miestnej veliacej pevnosti. Teraz je to hlavný štáb. Poďte s nami, zavedieme vás tam.“

„Nie,“ povedala Jolana a veliteľovi sa tvárou mihol nevýslovne prekvapený výraz, „Musím dokončiť ragú. Tú pevnosť poznám, je asi týždeň jazdy odtiaľto, však?“ Veliteľ nemo prikývol. Jolana pokračovala: „Tak o týždeň sa tam stretneme. A teraz, ak nepočkáte na ragú, tak choďte.“

Veliteľ aj s jeho ľuďmi sa snažili všemožne presvedčiť Jolanu, aby s nimi išla, ale tá bola neoblomná a až do ich odchodu nepovedala ani slova o jej odchode. Nakŕmila ich ragú, ktoré bolo naozaj vynikajúce, nabalila im z neho do cestovných nádob, začarovaných tak, aby držali teplo, bola k nim celý čas nesmierne milá, ale keď sa ju veliteľ alebo niektorý z jeho vojakov snažil prehovoriť, aby išla s nimi, vtedy sa zatvárila čudne zatvrdnuto a odmietala sa s nimi baviť. Napokon veliteľ Kreusch aj s jeho ľuďmi vyskočil na koňa a bez slova odcválal.

Sven Skirksgaard sedel v sedle svojho koňa a na čele ostatného vojska putoval krajinou. Vedľa neho na sivkovi jazdil Karol, veliteľ vojska, človek, ktorý Svena pred pár mesiacmi zabil. Odvtedy spolu prežili mnohé a nakoniec sa spriatelili. Sven vedel, že tak, ako on, aj Karol je v radoch Armády Slobody Zvierat výnimočný. V sedle sa otočil a pozrel dozadu. Všetci vojaci, ktorým Karol velil, išli mlčky, nezaostrenými pohľadmi sa pozerali priamo pred seba a všetci sa hýbali rovnako. Oni nemali to šťastie, že sa pridali k lordovi Farjstaafovi dobrovoľne. Ich sa nikto nepýtal. Sven sa uškrnul a znovu pozrel dopredu. Vždy vedel, že je výnimočný. Jeho prekvapenie z toho, že toľkí ľudia prežili jeho ohnivé kúzlo ho presvedčilo, že niekde existuje mágia omnoho silnejšia než všetko, s čím sa doteraz stretol. Bol vydesený, keď si uvedomil, že zomrie, to áno. Ale omnoho silnejšia bola jeho túžba pochopiť, naučiť sa túto mágiu ovládať, dokázať to, čo pred ním nikto nedokázal. A lord Farjstaaf mu to umožnil. Povolal ho z ničoty, sľúbil mu, že mu ukáže všetky svoje tajomstvá a spraví z neho prvého mága hneď po ňom. Sven vedel, že aj keď Karol viedol vojsko do boja a považoval sa za prvého hneď po ich pánovi, v skutočnosti bol on, Sven, pánovým obľúbencom. To on prevzal jeho úlohu pri oživovaní, on mu zabezpečoval nových vojakov zo všetkých, ktorých na svojom víťaznom ťažení zabili. Iste, tí vojaci skladali prísahu lordovi Farjstaafovi a on ich aj z bývalého kráľovského mesta, v ktorom teraz sídlil, riadil, ale on, Sven, mal najväčší podiel na ich znovuzrodení. Bez neho by tejto honosnej armády, na čele ktorej jazdil, nebolo. To on blokoval všetky myšlienkové správy v éteri okolo nich, aby nikto, koho napadnú, nemohol varovať ostatných. Aj lord Farjstaaf povedal, že je to vynikajúci nápad, osobne ho pochválil! Aký strach zasievala neistota do sŕdc ich nepriateľov! A keď sa jeho služba u lorda Farjstaafa skončí, pôjde aj on do ďalekých krajín a objaví to, o čom sa ani jednému mágovi nesnívalo. Mal na to celú večnosť, veď už nemohol zomrieť.

Spomínal si, ako dobyli hlavné mesto. Ó, bolo to také krásne, neskrotná sila jeho armády, jeho mágov, ktorým velil. Tí úbožiaci vnútri mohli len nariekať a žobrať o zmilovanie. Ale to neprichádzalo. Mnohí tí, ktorí v meste bývali, ho teraz, keď ho lord Farjstaaf vybudoval nanovo, strážili. Strážili svojho pána, ktorému slúžili. A on, Sven, ich oživil. Urobil to pre svojho pána, rovnako ako aj teraz, keď s armádou putuje krajinou a zabíja všetkých, na ktorých natrafí, pretože čím viac vojakov jeho nová armáda bude mať, tým silnejšia a neporaziteľnejšia bude.

Jediné, čo mu robilo trocha starosti, bolo, že kráľovi sa podarilo utiecť. On sám neovládal dobre odhaľujúce kúzla a kým si uvedomil, čo sa stalo, kráľ bol priďaleko na to, aby ho odhalil a vystopoval niektorý z mágov, ktorým velil. Pokrčil plecami. Nevadí, malé zdržanie na ceste k dokonalému víťazstvu. Nabudúce bude pripravený. Ronald, ktorý jazdil hneď za ním, ovládal odhaľovacie kúzla dokonale. Ronald. Ten Ronald, ktorý si o ňom myslel, že je iba priemerný čarodej a priradil ho na tú bezvýznamnú pevnôstku v pohraničí. A ako dopadol. Plazí sa za ním ako jeho služobník, robí, čokoľvek mu Sven prikáže. Musel však oceniť dokonalú iróniu osudu. Keby nebolo Ronaldovej krátkozrakosti, nebol by hneď na prvej pevnosti, ktorú Armáda zrovnala so zemou. Vďaka jeho neschopnosti uvidieť vo Svenovi nesmierny talent mu umožnil, aby sa z neho stalo to, čím bol teraz. Nesmrteľným veliteľom nesmrteľnej armády mágov. Zo zamyslenia ho vytrhol návrat zvedov, ktorých vyslali napred. Hlásili, že v údolí objavili dedinku s asi tristo obyvateľmi. Sven sa potešil. Jeho armáda bude znovu o niečo väčšia.

Štvrtá kapitola

V kráľovskom hlavnom štábe panoval nepokoj. Kráľ sa prechádzal sem-tam po hlavnej komnate a netrpezlivo očakával nejaké správy ohľadne tej starej bosorky. Kráľ sa zastavil a zvraštil tvár od sústredenia. Ako sa len volala? Schwarzová, áno, to je to meno. Znovu sa začal prechádzať a od nedočkavosti každú chvíľu pozeral na dvere. Dnes by mali prísť štyria vojaci, ktorých za ňou poslal. Dúfal, že ju privedú, lebo ak je pravda čo len polovica z toho, čo mu o nej hovoril veliteľ tajných operácií, tak táto žena jediná dokáže zastaviť votrelcov. Kráľ si síce nevedel predstaviť, ako by mohla jedna žena, navyše v pokročilom veku, zastaviť niekoľkotisícovú armádu, svojej tajnej službe však bezvýhradne dôveroval. A musel uznať, že jej spis bol veľmi pôsobivý. Celé roky rovno pod nosom Slobody Jeleňov lovila vo svojom lese a keď naposledy vstúpila do pevnosti Slobody Jeleňov, tak ju vyčistila do posledného muža. A úplne sama. Kráľ musel uznať, že na starenku to bol pomerne slušný výkon, ale niečo iné je partizánsky sa zakrádať po lesoch a niečo iné je poraziť desaťtisícovú armádu vo vojne. Jeho myseľ striedavo zaplavovala nádej, že sa jej to podarí, a vedomie zmaru, keď si uvedomil, že jeho jedinou nádejou je nejaká babička jednou nohou v hrobe. Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Kráľ sa strhol, pokúsil sa zaujať pokiaľ možno nenútený postoj a povedal: „Vstúpte.“

Dvere sa otvorili a vošiel veliteľ Kreusch. Vlasy mal zlepené od potu, bol zaprášený a vyzeral veľmi unavene. Uklonil sa a čakal.

„Á, veliteľ, dlho sme vás očakávali. Aké správy nesiete?“ opýtal sa kráľ.

Kreusch odpovedal s pohľadom stále upretým do zeme: „Odmietla s nami ísť, pane. Pred siedmimi dňami povedala, že sa tu stretneme o týždeň, ale celú cestu sme dávali pozor, či nás niekto nesleduje, pane, ale nikto za nami nešiel. Myslím, že to nemala v hlave celkom v poriadku.“

Kráľ bol rád, že veliteľ sa pozerá do zeme, pretože nedokázal skryť paniku, ktorá sa mu zračila na tvári. Jeho posledná nádej sa zrútila ako domček z kariet.

„Ďakujem veliteľ, choďte si oddýchnuť, poobede mi podáte podrobnú správu. Môžete ísť,“ povedal priškrteným hlasom, načo sa veliteľ zvrtol a odišiel. Kráľ sa zvalil do kresla, z príručného stolíka si trasúcimi sa prstami pritiahol karafu s vínom a nalial si do pohára, pričom polovicu vylial. Vzdychol si a vyprázdnil pohár na dúšok.

„Také dobré víno by ste si mali vychutnať, mladý muž,“ ozvalo sa z druhého konca miestnosti.

Kráľ sa strhol, lakťom vrazil do karafy a tá s cvengotom padla na zem a rozbila sa. Pri rokovacom stole sedela starenka a láskavo sa naňho usmievala. Len čo karafa dopadla na zem, dvere sa prudko otvorili a dovnútra vpadli dvaja vojaci, jeden s kušou, druhý s taseným mečom. Na nič sa nepýtali a zaútočili na starenku. Niečo tak zvláštne zašušťalo, niečo zadrnčalo, ozvali sa dva tupé údery, vzdych a buchnutie. Kráľ si uvedomil, že tam, kde bola predtým starenka, v opierke sedadla drnčí šípka z kuše. Pomaly presunul svoj pohľad ku dverám, kde stála starenka nad telami bezvedomých strážcov a v pravej ruke voľne držala sukovitú palicu. Tvárila sa nahnevane, ale aj trocha pobavene.

„Stráži vás banda tupcov, pán kráľ,“ oznámila mu vecne.

O hodinu neskôr sedeli zvyšky najvyšších veliteľov a mágov pri rokovacom stole podobnom tomu v hlavnom meste, akurát teraz oproti kráľovi sedela Jolana a nikto nevedel, ako začať. Napokon si kráľ, ktorý mal pred sebou spis tajnej služby, odkašľal a spustil: „Ehm, vítame medzi nami pani Schwarzovú,“ Jolana zdvihla ruku, aby ho zastavila.

„Volajte ma prosím Jolana.“

Kráľ teda začal odznova: „Dobre, takže vítame medzi nami pani Jolanu, ktorá bola taká láskavá a súhlasila, že sa nám pokúsi pomôcť v tejto neradostnej chvíli. Ako všetci viete, máme do činenia s armádou, ktorá sa nedá zastaviť ani zničiť, všetky naše pokusy poraziť ju dopadli katastrofálne. Naša tajná služba si myslí, že táto armáda by mohla mať niečo spoločné s lordom Farjstaafom, nositeľom titulu bývalej Slobody Jeleňov Dvanástorák, ktorý, ako iste viete, ušiel trestu smrti po rozpustení spomínanej organizácie. Lord Farjstaaf bol naposledy videný približne pred desiatimi rokmi na severnej hranici Severného kráľovstva, tam sa jeho stopa končí, podľa správy ušiel do Zatratenej krajiny, kam ho samozrejme nikto nesledoval, pretože ako vieme, ešte nikto sa odtiaľ nevrátil živý, vzhľadom na sopky, búrky a dravú zver, ktoré sužujú celú tamojšiu oblasť.“

Všetci okrem Jolany sa tvárili unudene pri tejto rekapitulácii, bolo jasné, že ju počujú už po niekoľkýkrát a navyše jej zjavne neprikladali žiadny význam. Jeden z mágov si dokonca potajomky zívol, keď si bol istý, že sa kráľ nepozerá. Jolana naopak visela na každom slove, ktoré kráľ povedal, kývala hlavou a zdalo sa, že ju táto správa nesmierne zaujíma. Kráľ pokračoval: „Lord Farjstaaf okrem toho, že bol hlavným veliteľom Slobody Jeleňov, čo znamená, že musel byť mimoriadne zbehlý v mágii, ako aj v bojových umeniach, bol aj veľmi dobrým stratégom, pod jeho velením Sloboda Jeleňov porazila Slobodu Srniek na hlavu a prebrala jej územia. Na základe tohto činu som dal preto Slobodu Jeleňov rozpustiť, pretože okrem toho, že neustále rozsievala vnútorné nepokoje na základe nejakej smiešnej dogmy o posvätnosti jeleňov, natoľko nabrala na sile, že hrozilo oslabenie suverénnej štátnej moci vo Flufilone. Rozviedka si preto myslí, že táto skutočnosť by mohla byť motívom pre toto bezprecedentné vraždenie, akého sme svedkami. Podľa posledných správ Lord Farjstaaf si nárokuje titul Kráľ Flufilonu a usadil sa na mojom mieste v kráľovskom meste.“ Kráľ zavrel spis. „To všetko ale nevysvetľuje ako je možné, že jeho vojsko sa nedá zastaviť.“

Všetci stíchli a pozreli na Jolanu, ktorá si medzičasom vytiahla z vrecka nejaké semiačka a teraz ich potichu lúpala pred sebou na stole. Kráľ pokynul mágom po svojej ľavici, ktorí okamžite spustili sériu dohadov a špekulácií, ako už toľkokrát predtým. Jeden tvrdil, že Farjstaaf je mimoriadne zbehlý v mágii zeme, preto dokáže obnovovať mŕtve telá vojakov, ďalší sa zas fundovane domnieval, že ide o prosté ilúzie vojska, ktoré však dokážu vziať na seba hmotnú podstatu a prirovnával toto premiestňovanie čiastočiek k mimoriadne pokročilej mágii vetra, niekoľkí zas boli toho názoru, že ide o vojnu telepatickú, že to všetko sa v skutočnosti nestalo, ale nejaký mocný mág im vsugeroval, že boli napadnutí ako mimoriadne realistické predstavy. Kráľ, ktorý toto všetko už veľakrát počul, otrávene sedel na svojej stoličke a všetok ten virvar počúval iba jedným uchom. Preto aj prepočul, keď Jolana potichu povedala: „Je to nekromancer.“

Niekoľko mágov však túto poznámku začulo a stíchlo, načo ostatní, prekvapení, že niekto v tejto situácii prestal hovoriť, stíchli tiež a zvedavo sa obzerali, čo spôsobilo toto prerušenie. Kráľ sa tiež spamätal a spýtavo sa pozrel na svojich poradcov. Niektorí veľavýznamne pozreli na Jolanu a tak sa jej opýtal: „Prosím? Čo ste povedali?“

„Je to nekromancer,“ povedala Jolana pevným hlasom a pozrela každému do očí. Kráľovi slúžilo ku cti, že ako jediný neuhol pohľadom. „Mág, ktorý oživuje mŕtvych za pomoci temnej mágie. Počula som, že v Zatratenej krajine sa takíto mágovia vyskytujú, ale nemala som overené správy.“

„Prepáčte,“ ozval sa jeden z mágov, malý plešatý mužíček pri hornom konci stola, „ale odkiaľ viete o existencii takéhoto druhu mágie?“

Jolana sa naňho pozrela ako na mimoriadne hlúpe dieťa a zhovievavo povedala: „Mám už svoje roky a netrávim celé dni tým, že sedím na zadku v teple a nemám o živote ani šajn ako niekto. Takže, skončila som tam, že to je nekromancer,“ pokračovala Jolana a ako paprika červeného mága si nevšímala, „A podľa toho, ako to vyzerá, by som povedala, že oživuje všetkých, ktorých zabil, čo znamená, že časom vyzabíja celý Flufilon. Pokiaľ je pravda, že je to ten maniak zo Slobody Jeleňov, tak si pravdepodobne myslí, že sa mu stala krivda a chce sa pomstiť tuto pánu kráľovi, a zároveň chce postaviť zabíjanie zvierat mimo zákon. Čo znamená, že všetci, ktorí sú závislí na love zveriny, pomrú od hladu. Avšak nepomrú, ak už budú mŕtvi a v službách nekromancera, pretože nemŕtvi nepotrebujú jesť. Pekne vymyslené. Podľa záznamu, čo som videla, sa jeho vojsko nedá zastaviť. Môžete ich síce zabiť, ale vždy iba jedenkrát tým istým spôsobom. Potom už tento spôsob na nich neúčinkuje. Takže ich môžete postupne spáliť, utopiť, prebodnúť, zastreliť, dať roztrhať zverom, obesiť alebo čokoľvek si vymyslíte, ale druhýkrát sa to už nikdy nepodarí. Sú tým odolnejší, čím viackrát ste ich zabili. To znamená, že jadro jeho armády bude takmer neporaziteľné, kým nováčikov sa vám podarí troška spomaliť. Ale určite nie zastaviť.“

Táto správa vyvolala u všetkých zúčastnených vlnu najhlbšieho zdesenia. Jolana si to však akoby nevšimla, sklopila hlavu a znova sa začala venovať lúskaniu semiačok. Na stole rástla hromádka šupiek a pri stole rástlo napätie. Nakoniec to nevydržal jeden z veliteľov po kráľovej pravici, asi šesťdesiatročný muž s hustou bradou a úplne holou hlavou: „Ale čo budeme robiť?“ opýtal sa a nedokázal potlačiť strach, ktorý mu rozochvieval hlas.

Dlho bolo ticho. Jolana si trpezlivo zmietla šupky na dlaň a vyhodila ich do vzduchu, kde vzbĺkli. Potom sa znova pozrela každému do očí a povedala: „Treba zabiť toho nekromancera samozrejme. Keď zomrie on, prestane pôsobiť aj kúzlo, ktoré oživuje celú jeho armádu.“

Po tomto vyhlásení nasledovala ďalšia vlna zdesenia. Predstava, že by mali s tou hŕstkou vojakov, ktorú mali k dispozícii, dobyť perfektne opevnené hlavné mesto, navyše s nesmrteľným vojskom, ktoré ho bude brániť, bola ešte horšia ako to, že ich všetkých pozabíjajú a zotročia.

Mágovia si niečo vzrušene šepkali, pričom pokyvovali hlavou, a kráľ zachytil slová ako „nemožné“ či „šialenstvo“. Malý plešatý mág, ktorého Jolana pred chvíľou tak pekne usadila, sa na ňu mračil a so spolusediacim sa rozprávali o tom, že to určite nemá v hlave v poriadku. Velitelia sa snažili vyzerať neohrozene, ale vyzerali ako deti, ktorým povoz prešiel po ich novom hrade z piesku a Jolana sa bála, že sa každú chvíľu rozplačú.

Napokon si vzdychla, vstala a povedala do nastalého ticha: „Pán kráľ, ako sa tak pozerám na týchto tu, myslím, že bude najlepšie, keď vám ponúknem svoje služby a zabijem toho nekromancera sama.“

O hodinu neskôr opúšťal bránu hlavného štábu malý dvojkolesový vozík, ťahaný somárom. Na kozlíku sedela Jolana a na hlave mala veľký slamený klobúk, ktorý ju chránil pred pražiacim slnkom.

Piata kapitola

Karol sedel na koni uprostred jednej malej dedinky, na ktorej meno sa márne pokúšal rozpamätať. Bolo tesne pred úsvitom. Pred hodinou jeho vojaci bez problémov premohli strážnika pri bráne, bránu vyvalili a vtrhli do dediny, strieľajúc ohnivé šípy na všetky strany. Mnohí ľudia sa nestihli ani zobudiť, zomreli v spánku. Ďalší zas vybehli von, ale na pozadí horiacich domov boli skvelými terčami pre Karolove vojsko. Niečo mu to pripomínalo, na pozadí mysle sa mu miešal súčasný pohľad na horiace domy s horiacimi domami z minulosti. Mal pocit, že vtedy sa na to pozeral z kopca, ale vždy, keď si myslel, že tá spomienka je len na dosah ruky, že sa mu vráti v plnej sile, ostrá a živá ako skutočnosť, zmizla ako nepolapiteľný prelud, akoby nikdy neexistovala. Karola to rozčuľovalo. Potriasol hlavou a vrátil sa späť do prítomnosti. Priamo pred ním, medzi dvoma horiacimi domami, stál neporušený malý domček. Všetky domy naokolo mali vyvalené dvere a horeli, alebo dohorievali. Tento domček vyzeral úplne neporušený, akoby do tejto brutálnej scény ani nepatril. Dvere a okná mal zavreté a neporušená beloba jeho vápnom omietnutých stien zrazu pôsobila na Karola ako magnet. Zosadol z koňa a podišiel ku dverám. Neboli zamknuté, čo Karola prekvapilo. Vošiel dnu a chvíľu trvalo, kým si zvykol na tmu, ktorá tam vládla. Zastal a načúval, a aj keď oheň z vedľajšieho domu silno hučal a praskal, mal pocit, že vo vedľajšej izbe začul kradmé kroky. Opatrne otvoril dvere a chvíľu len tak stál na chodbe a pozeral sa do prázdnej izby. V momente, keď zdvihol nohu, aby prekročil prah dverí, zachytil kútikom oka prudký pohyb. Tasil meč, ale bol príliš pomalý. Drevorubačská sekera ho zasiahla do nechráneného krku tesne nad límcom brnenia, vydala zvuk, ako keď narazí kov o kov a v spŕške iskier odskočila. Sila úderu Karola zmietla naspäť do chodby, spadol a hlavou prelomil päť centimetrov hrubé vstupné dubové dvere. Postavil sa a s mečom v ruke vošiel do miestnosti. Tentoraz bol pripravený, a tak ostrie sekery vykryl ľavým predlaktím a elegantným švihom zápästia preťal protivníkovi hrdlo. Krv vystrekla a muž sa zrútil na zem. Karol sa poobzeral po izbe a v jednom kúte uvidel ďalšieho človeka. Bola to žena, mala dlhé tmavé vlasy po pás a veľké zelené oči. Krásne oči. Vystrašene sa naňho pozerala a Karolovi sa zrazu v mysli objavil obraz iných zelených očí, inej tváre, ktorá sa naňho usmievala. A zrazu, ani nevedel odkiaľ, sa mu vybavilo meno. Veronika. To meno sa len na zlomok okamihu blyslo jeho mysľou a hneď sa stratilo, rovnako ako spomienky na horiace domy predtým, ako vošiel do domčeka. Naplno sa však vrátil do skutočnosti až vtedy, keď si náhle a so zdesením uvedomil, že žena, ktorá pred chvíľou naňho vystrašene hľadela, je mŕtva a jej zelené oči s nemou výčitkou hľadia do stropu. Nepamätal si, kedy ju zabil. Keby bol v miestnosti okrem neho ešte niekto, prisahal by, že on to nebol. Ale bol v izbe sám a jeho meč jej trčal z hrude. Pustil ho, akoby ho popálil. Stal sa zverom, akým boli tí, čo ho pripravili o jeho lásku. S hlavou v dlaniach sa pomaly zosunul na zem. Chcel plakať, chcel zúriť, chcel sa cítiť previnilo, ale všetko k nemu prichádzalo podivne slabo, prvý moment viny prešiel podozrivo rýchlo a za okamih si už nedokázal spomenúť, čo mu vlastne bolo ľúto. Vstal, utrel svoj meč do ženiných šiat a zastrčil si ho do pošvy. Poslal Svenovi telepatickú správu, že tu má ešte dvoch nových vojakov a vyšiel z izby. Pri vchode zbadal zavesenú veľkú obojručnú pílu a v šialenom záblesku si spomenul na pílu opretú o stenu malej drevorubačskej chatky. V tej spomienke sa na chvíľku mihla aj nejaká žena, ale kým sa Karol pokúsil znovu si ju vybaviť, vyrušil ho hlasný krik od brány. Jeho vojaci privádzali zajatca! Karol vyšiel z domu a uvidel, ako k nemu traja vojaci vedú malú zhrbenú starenu s veľkým slameným klobúkom na hlave. Zamračil sa. Mali predsa rozkaz každého zabiť! On to napraví, pomyslel si a vytiahol meč. Starenka s vojakmi boli už celkom blízko a Karol sa pripravoval na smrtiaci úder, keď zrazu starenka nedbanlivo mávla rukou a Karol aj s vojakmi doslova zmrzli uprostred pohybu. Vojaci zastali uprostred kroku s jednou nohou vo vzduchu, jeden z nich dokonca spadol ako doska, keď jeho noha nedokončila krok a Karol zamrzol s mečom nad hlavou, pripravený na útok. Starenka pristúpila k nemu, veľmi zvláštne a komplikovane si pošúchala ruky a ďobla ho ukazovákom na koreň nosa. V Karolovej mysli vybuchla zmes pocitov, spomienok a zážitkov, o ktorých si myslel, že ich navždy zabudol, ale aj také, o ktorých vedel, že určite nepatria jemu. Na malú chvíľu videl svet očami starenky, ktorá stála pred ním, vedel, že jej meno je Jolana, vnímal, ako svet okolo neho, živý aj neživý, pulzuje svojou vnútornou energiou. Videl, ako všetko živé aj neživé rozochvieva jemnú pavučinu mágie, ktorá zrazu naplnila celý priestor okolo neho, akoby v zatuchnutej miestnosti zrazu otvoril okno a vyvetral. Tajomné svetlo mágie bolo všade a v každej čiastočke sveta sa odrážali obrazy iných čiastočiek, niektorých blízkych a hmatateľných, iných slabých a prichádzajúcich zďaleka. Karol videl sám seba a energia, ktorá obklopovala jeho a jeho vojakov a prúdila v nich, mu náhle pripadala akási pokrivená, temná a neprirodzená a pochopil, akým znásilnením prírody je jeho existencia. Videl signál, ktorý sa trepotal v každom jeho vojakovi, aj v ňom samom, kúzlo, ktoré ho oživovalo a spájalo s jeho pánom. Chcel vidieť viac, ale Jolana odtiahla prst a spojenie sa prerušilo. Netrvalo to ani sekundu, ale Karolovi sa zdalo, že za ten krátky čas videl a pochopil omnoho viac, ako za celý svoj život. Čakal, že tak ako vždy, teraz príde zabudnutie, že ako vždy, keď si spomínal na niečo zo svojho predchádzajúceho života, spomienky budú miznúť ako voda v site a čím viac sa ich bude snažiť udržať, tým nástojčivejšie sa bude do popredia tlačiť vôľa jeho pána a ľahostajná nenávisť k všetkému živému. Ale z nejakého dôvodu sa tak nestalo. Stále bol sám sebou, stále bol takým človekom, ako predtým, ako ho lord Farjstaaf vzkriesil. Jolana od neho odstúpila a skúmavo si ho prezerala.

Karol sa chrapľavým hlasom opýtal: „Čo ste mi to spravili?“

Jolana chvíľu stála s hlavou sklonenou nabok, akoby rozmýšľala, či mu má odpovedať. Napokon prehovorila:

„Si zvláštny muž, Karol. Nečakala by som od veliteľa armády nemŕtvych, že bude v hĺbke duše plný lásky a spravodlivosti.“

„Ja neviem, či si na tú lásku ešte pamätám,“ odpovedal Karol a vlastný hlas mu znel cudzo a zďaleka.

„Ó áno, Karol, videla som ti do mysle a viem, že si sa snažil rozpamätať na ňu takmer každý deň. Nebyť toho ohavného signálu, ktorý som teraz na chvíľku prerušila, bol by si stále rovnakým človekom, ako za života. Musím povedať, že je treba veľmi čisté srdce na to, aby sa človek vrátil ako nemŕtvy, a pritom neznenávidel živých. Tvojho pána to pravdepodobne veľmi prekvapilo. Určite nepočítal s tým, že sa k nemu pridáš dobrovoľne, ale zároveň zostaneš plný lásky.“

„Veď ja nie som plný lásky, pridal som sa k nemu z pomsty. Chcel som nájsť a zabiť vrahov mojej Veroniky,“ zašepkal Karol a Jolana mala pocit, že mu pri tých slovách zvlhli oči. Jemne ho chytila za ruku a povedala:

„Nebojuj s tým. Bojoval si s tým dosť dlho. Nechaj priechod tomu, čo ťa ešte stále robí človekom. Ak máš pocit, že potrebuješ plakať, tak plač. Plač ešte nikomu neublížil, synak.“

Karol trhane prikývol a skryl si tvár do dlaní. Jolana pokračovala: „Karol, skús si spomenúť na svoje oživenie. Ty si sa k nemu nepridal z pomsty. Ty si sám na pomstu vôbec nemyslel. Ty si potreboval nájsť pokoj a túžil si potrestať zlo. To lord Farjstaaf prvý použil slovo pomsta. V tvojej duši nemala pomsta miesto, pretože ty vieš, že pomsta nič nevyrieši, akurát prinesie ďalšie utrpenie. Nevidíš, ako ťa tvoj nový pán oklamal? Nepotreboval v tebe živiť túžbu po spravodlivosti, chcel z teba urobiť svoj stroj na zabíjanie. Sľúbil ti, že spolu vybudujete svet bez zla, lebo vedel, že ťa tým presvedčí. Nikdy nemal v úmysle vybudovať svet bez zla, vždy chcel iba dobyť svet a stať sa jeho vládcom. Oklamal ťa, Karol, a keď videl, že trpíš a nie si ako ostatní nemŕtvi, že nie si naplnený túžbou ničiť a nenávisťou k živým bytostiam, musel zamknúť tvoje spomienky kúzlom. Nepochybujem o tom, že ho stojí nemalú námahu toto kúzlo udržiavať, lebo, ako sám dobre vieš, často si dokážeš spomenúť, dokážeš ho prelomiť. Tvoje srdce je silné, Karol, a myslím si, že Veronika by bola hrdá, keby vedela, akou čistou láskou si ju miloval.“

A Karol plakal. Plakal dlho a usedavo, akoby potreboval dohnať, čo zameškal.

Sven Skirksgaard pristúpil k poslednej mŕtvole, natiahol ruky, vykonal oživovací obrad a mŕtvola vstala, rany sa jej zacelili a so skleným pohľadom odišla plniť svoje nové poslanie. Sven sa postavil. Bol v lese, kam sa snažili utiecť obyvatelia dediny pred ním a jeho vojskom. Zamieril naspäť do dediny, pretože Karol našiel ešte dvoch obyvateľov, ktorých bolo potrebné premeniť. Sven bol rád, že necíti únavu. Po tristo vykonaných obradoch by každý človek zomrel od vyčerpania. Ale nemŕtvi nie sú ľudia, sú niečo viac. Bolo úžasné, čo dokázali, Svena stále fascinovala ich schopnosť prekonať nemožné. Úbohí živí ľudia, sú takí slabí. Stačí jeden zatúlaný šíp, jeden chybný krok koňa, a z ľudí plných života a plánov do budúcnosti zostane len kôpka neživého mäsa, ktoré zožerú červy. Sven nenávidel život a všetko živé. On a jeho armáda boli novým životom, novou budúcnosťou, ktorá neskončí. Raz, keď na zemi nezostane nič živé, on bude vládnuť svojej armáde nemŕtvych, bude sa tešiť z ich oddanosti a bude mať celú večnosť študovať mágiu, až sa stane múdrejším a lepším mágom, ako ktorýkoľvek čarodej v histórii.

Sven kráčal do dediny a celou cestou rozmýšľal nad svojou nezastupiteľnou úlohou v moderných dejinách. Cestou stretol dvoch mágov bývalej Gardy Štyroch Živlov, ktorých vzal so sebou do dediny. Bol taký ponorený do úvah o svojej genialite, že si najprv nevšimol nič čudné. Až keď vošiel hlbšie do dediny, uvedomil si, že ani jeden z vojakov, ktorí v dedine boli, sa nehýbe. Ležali alebo stáli v neprirodzených polohách, v ktorých práve boli, keď ich zasiahlo kúzlo. Sven zneistel a zrýchlil krok. Zahol okolo domu a naskytol sa mu výhľad na to smiešne priestranstvo, ktoré dedinčania honosne nazývali námestie. Keby mohol, zamrel by od strachu. Videl Karola, ako sedí na zemi a otriasa sa, pravdepodobne v bolesti, a nejakú starú ženu, ktorá sa k nemu skláňala. Dal nemý pokyn dvom gardistom, ktorých našťastie stretol v lese, a krytý ich telami, sa vydal do stredu námestia. Priamo počas chôdze vyčaroval v oboch dlaniach ohnivé gule a ponad hlavy gardistov, ktorí kráčali pred ním, ich vystrelil na bosorku. Tá stále čupela pri Karolovi a zdalo sa, že nevníma nič naokolo. Sven zajasal. O malú chvíľu ju spáli na prach, a potom zistí, čo spravila Karolovi. Ohnivé kúzla boli od nej už len na dĺžku koňa, keď zrazu začali slabnúť, až tesne pred ňou celkom zmizli. Starena otočila hlavu a s bolestným výrazom v tvári vstala. Sven mal pocit, že začul, ako nadáva na svoje kĺby, ale to už aj on, aj gardisti strieľali jedno kúzlo za druhým. Jeden gardista starenu bombardoval kameňmi, ktoré pod jeho rukami vyskakovali zo zeme a so svišťaním lietali k svojmu cieľu, druhý zas na ňu poslal malé tornádo. Tak, ako Svenove ohnivé gule, aj gardistove kamene vo vzduchu zastavovali, padali na zem a tornádo sa nechcelo hýbať z miesta. Sven videl, ako starena niečo povedala Karolovi a aj keď nepočul, čo to bolo, z jej pier odčítal slovo „prepáč“. Mal pocit, že to neveští nič dobré, a preto sa pokúsil poslať svojmu pánovi telepatické varovanie, ale tá ohyzdná bosorka ho zablokovala! Vykročila k nemu, pričom drmolila nejaké zaklínadlo. Sven skúsil vyčarovať ohnivú guľu, aj keď vedel, že to nebude mať žiadny efekt. Cítil sa, ako v deň svojej smrti, keď všetko, čo vedel, bolo zúfalo neúčinné. Ohnivá guľa mu v dlani zablikala a zhasla. Tá starena nejakým spôsobom blokovala jeho magické schopnosti tak, ako zablokovala aj jeho vysielanie! Vtedy ho napadla hrozná myšlienka. Ak vie zablokovať jeho mágiu, čo ak vie zablokovať aj mágiu lorda Farjstaafa, mágiu, ktorá ho drží pri živote?! Sotva dokončil myšlienku, keď bosorka prestala drmoliť a tleskla. Všetko sa zatmelo.

Jolana stála uprostred dediny a sledovala malé kôpky prachu, na ktoré sa premenili nemŕtvi v jej okolí. Zablokovala signál, ktorý ich oživoval, ale aj keď ho dokázala blokovať pomerne dlho, vedela, že to nebude stačiť. Musela ísť ku zdroju, musela zabiť toho nekromancera. Našťastie ten zbabelý mág v červenom jej poskytol stopu. Volanie, ktoré zablokovala, smerovalo k jeho pánovi a obsahovalo okrem správy aj smerový vektor. Tam bude nekromancer! Jolana zavrela oči a po chvíľke, kedy vyzerala, že načúva niečomu vo vzduchu, zmizla. Jednoducho tam v jednom momente bola a skôr, než by mucha mávla krídlami, bola preč. Kôpky prachu, roztrúsené po okolí a rozviate vetrom, sa začali spájať a o pár minút stála v dedine celá armáda nemŕtvych a Sven neveriacky žmurkal očami. Karol si uvedomil, že kým sa znova stretne s Veronikou, bude si musieť počkať a to ho naplnilo smútkom. Zvláštnym spôsobom ho to potešilo. Usmial sa a v duchu poďakoval Jolane, že na ňom ponechala svoje kúzlo.

Šiesta kapitola

Lord Farjstaaf, kráľ Flufilonu, sa zobudil vo svojej komnate v najvyššej veži jeho hlavného mesta. Chvíľu len tak ležal a vychtunával si prvé slnečné lúče, ktoré prenikali cez malú štrbinku v inak dokonale zatiahnutých ťažkých zamatových závesoch. Tak to mal rád. Cez túto malú štrbinku každé ráno na úsvite preniklo slnko a zobudilo ho. Lord Farjstaaf nerád spal príliš dlho a keby závesy zatiahol celkom, bola by v miestnosti úplná tma aj napoludnie. Lenže potom by sa nezobudil a spal by až do poobedia, čo mu nerobilo dobre. Vždy bol potom celý deň ospalý a večer nemohol zaspať, čím sa dostal do kolobehu neskorého zaspávania a poobedného vstávania. Najradšej však pracoval cez deň, pretože zistil, že čítanie starobylých zvitkov pri svetle sviečok mu poškodzuje zrak. Preto rád vstával za úsvitu a chodieval spať s poslednými slnečnými lúčmi. Flufilonský kráľ sa pretiahol ako mačka, odhodil prikrývku a pružne vstal. Odhrnul závesy a vyšiel na balkón, ktorý sa tiahol okolo celej veže a z ktorého bol krásny výhľad na celé mesto. Mal takmer osemdesiat rokov, ale vďaka niekoľkým rituálom, zahŕňajúcim ľudské obete, bol úplne svieži. Dávno nevyzeral tak, ako keď pred pár mesiacmi v lese natrafil na Karola a jeho milú. Vtedy mal dlhé šedivé fúzy a bradu a vyzeral ako starec, ktorým naozaj bol. Teraz vyzeral maximálne na štyridsať, plný sily, nahladko oholený a ošľahaný vetrom. Vlasy mal nakrátko ostrihané a iba kde-tu sa mu v nich zablysla šedivá farba. Vtiahol do nosa čerstvý ranný vzduch a kochal sa pohľadom na svoje kráľovstvo, ktoré sa ťahalo až k obzoru a ešte hodný kus za ním. Raz mi bude patriť celý svet, pomyslel si a pri tej myšlienke sa usmial. Vošiel dnu, obliekol si dlhé domáce rúcho fialovej farby a mäkké kožušinové papuče a telepaticky privolal slúžku, aby mu pripravila kúpeľ. Prišla slúžka, krásna mlynárova dcéra, ktorá mala v čase smrti tesne pred dvadsiatymi narodeninami. Aj keď bola nemŕtva, stále si zachovala svoju niekdajšiu krásu a vďaka jednoduchému kúzlu aj lesk v očiach, zvodný úsmev a telesnú teplotu. Farjstaaf nemal rád, keď boli jeho milenky studené a bez života. Znovu sa usmial. Jeho život bol krásny. Nielen, že bol najmocnejším mužom v celom Flufilone, mal aj nespočetne veľa možností, ako byť najspokojnejším mužom na celom šírom svete. Mlynárova dcéra mu pripravila kúpeľ, vyzliekla ho a zvodne sa naňho usmiala. Vošiel do vane a ona si vyzliekla jednoduché splývavé šaty a vošla do vody za ním. O polhodinu dokonale uspokojený lord Farjstaaf slúžku prepustil a odobral sa do jedálne na raňajky. Podával sa cereálny chlieb, šalát, grilovaný baklažán, rajčiny a olivy. Cez otvorené balkónové dvere vial príjemný vánok a lord Farjstaaf si vychutnával každé sústo svojho úspechu. Práve sa chcel pustiť do lahodne vyzerajúceho sójového pudingu, keď na kódovanom kanáli zachytil správu. Signatúra zodpovedala Svenovi Skirksgaardovi. Lord Farjstaaf si vzdychol a správu prijal.

Jolana, ktorá sa premenila na tok dát, sa skryla v nosnom signáli správy od Svena Skirksgaarda a keď lord Farjstaaf prijal správu, materializovala sa s natiahnutým lukom konča lordovho dlhého stola. Rozkusla mrostlenn, ktorý dovtedy cmúľala v ústach, bleskovo zamierila, a... spustila luk a neveriaco vydýchla:

„Igor?“

Lord Farjstaaf, stále sediaci s lyžičkou v ruke na druhej strane stola, so zdvorilým úsmevom, s ktorým sa chystal nadviazať spojenie so svojím nemŕtvym mágom, od prekvapenia takmer spadol zo stoličky. Najprv sa zľakol toho, že zrazu naňho mieri neznáma žena, a potom sa zľakol, keď si uvedomil, že tá žena vonkoncom nie je neznáma.

„Jolana?“ opýtal sa opatrne, ale Jolane neušlo, že pritom zdvihol okolo seba obranný štít.

„Myslel som si, že si mŕtva.“ pokračoval najmocnejší muž na svete.

„Ja som si zas myslela, že si odišiel za more.“ povedala Jolana, spustila ruku s lukom a šíp si strčila do tulca.

„Vyzeráš dobre,“ povedal Igor Farjstaaf, ale vzápätí si uvedomil, ako neúprimne to znie. Od času, keď spolu chodili, uplynulo viac ako päťdesiat rokov a aj keď on teraz vyzeral zdravo a mlado, Jolana vyzerala ako skutočná starenka. Keď si sadala, postrehol na jej tvári bolestivý kŕč a pomyslel si, že ju asi bolia kĺby.

„Ty vyzeráš omnoho lepšie Igor,“ precedila Jolana ironicky a on rozmýšľal, či vie, čomu vďačí za svoj zjav a či ho za to odsudzuje. Aby zakryl rozpaky, znova sa začal venovať pudingu. Po chvíli povedal:

„Dlho sme sa nevideli, Jolana.“

Jolana nepovedala nič, iba prikývla. Vytiahla z vrecka nejakú hmotu a začala ju prežúvať. Lord Farjstaaf si s odporom uvedomil, že je to sušené jelenie mäso. Striaslo ho. Jeho dávna láska tu pred ním prežúvala mŕtve zviera!

„Opustil si ma,“ povedala Jolana. Nebola v tom výčitka, skôr smútok. Nevedel, čo na to povedať. To pravdepodobne dodalo Jolane sily, lebo pokračovala:

„Bol si moja prvá láska a opustil si ma,“ teraz v tom už výčitka bola.

„Pochop, boli sme mladí, nevydržalo by nám to,“ zašepkal do pudingu. Jolana pohrdlivo odfrkla:

„Pch, ako to môžeš vedieť, keď si sa to ani neobťažoval zistiť?“ oprela sa o stôl a sústredene naňho hľadela. Prinútil sa pozrieť na ňu a povedal:

„Miloval som ťa,“ veľmi ho prekvapilo, že to myslí vážne.

„Mágiu si ale miloval viac,“ povedala Jolana s trpkosťou v hlase.

„Pochop, musel som odísť. Taká príležitosť sa naskytne raz za život. Študovať za morom, u najväčších kapacít mágie. Nemohol som to odmietnuť. Takáto ponuka sa neodmieta,“ nabral si do úst ďalšiu lyžičku pudingu a snažil sa pochopiť, prečo sa ospravedlňuje.

„Mohol si sa aspoň rozlúčiť, povedať mi, čo sa deje. Čakala som na teba celú noc, kým mi ráno pekár nepovedal, že si odišiel. Chápeš to? Pekár! Cudzí človek mi musel oznámiť, že muž, s ktorým som chcela prežiť svoj život, odišiel bez rozlúčky,“ Jolana potriasla hlavou „Zlomilo mi to srdce, Igor. Dlho som chodila ako bez duše. Napokon som si vzala kováčovho syna. Miloval ma a ja som ho nedokázala milovať tak, ako by si to zaslúžil. Milovala som teba, čakala som, že sa vrátiš,“ Jolane sa do líc nahrnula krv a napriek vráskam v nej videl tú krásnu mladú ženu, ktorá ho v snoch navštevovala toľké roky. Bezmyšlienkovite vyhŕkol:

„Stále ťa milujem Jolana. Aj teraz môžeme byť spolu.“

Jolana sa strhla, akoby povedal niečo neuveriteľné.

„Ako to myslíš, spolu?“ opýtala sa pochybovačne.

Lord Farjstaaf rozhodil rukami. Sójový puding sa rozprskol na koberci, lebo stále držal plnú lyžičku. Nevšímal si to:

„Pozri, čo mám. Všetko bude naše. Iba nás dvoch. Budeme vládnuť spolu.“

„Vládnuť krajine plnej mŕtvol?“

„Nehovor tak. Budeme najmocnejšou ríšou na svete. Budeme mať všetko, po čom môže človek túžiť. Nesmrteľní panovníci neporaziteľnej krajiny. S absolútne oddanými obyvateľmi, s neprekonateľným vojskom,“ zmĺkol a s nadšeným úsmevom na ňu hľadel.

Jolana si zamyslene odhryzla zo sušeného mäsa a pomaly povedala:

„Keď som počula, že tomuto vojsku vládne nejaký Farjstaaf, myslela som si, že ide iba o zhodu mien. Keď som ťa videla v hlave tvojho veliteľa, nespoznala som ťa. Vyzeral si inak, mal si bradu a bol si starý. Prišla som sem, aby som tento svet zbavila nekromancera, ktorý si ho chce podmaniť,“ pozrela mu priamo do očí. „Je to lákavá ponuka Igor. Možno, keby som bola mladá a mala život pred sebou, možno by som sa k tebe pridala, pretože som ťa ľúbila.“

„Môžeš byť mladá naveky, Jolana,“ prerušil ju. „Pozri sa na mňa. Viem ti zariadiť večný život!“

Jolana sa smutne usmiala: „Večný život za cenu toho, že budem vysávať život z iných? Necítiš, aké je to ohavné? Nevidíš, čím si sa stal? Ľudskou prirodzenosťou je zomrieť, Igor, nie vládnuť naveky armáde nemŕtvych otrokov, za cenu toho, že budeš vraždiť živých, aby si prežil. Igor, akého som ľúbila, by to chápal, nechcel by, aby iní trpeli kvôli nemu. Veľmi si sa zmenil, Igor. Ľutujem, ale nemôžem sa k tebe pridať.“

„Ty hovoríš o vysávaní iných? Pozri sa na seba. Pozri, čo ješ,“ ukazoval na mäso v jej ruke a vyzeral rozhorčene. „Vraždíš živé tvory, aby si sa nasýtila. Ničíš život, aby si žila. V čom si iná, ako ja?“

„Igor, aj tie rastliny, čo práve raňajkuješ, sú živé. Ja ich počujem šepotať. Nie je neprirodzené zabiť, aby si žil. Ja mám všetko živé v úcte, aj keď niekedy musím zabiť. Ďakujem im, že zomrú, aby sme ja a moje vnúčence mohli žiť. Ty necítiš ten rozdiel, však? Ty si berieš, čo potrebuješ, ale neďakuješ za to. V celej prírode je prirodzenosťou zomrieť, keď nadíde tvoj čas. Niektoré živé tvory zomierajú, aby iné mohli žiť. To nie je neprirodzené, naopak, je to v súlade s prírodou a jej poriadkom. To, čo robíš ty, je znásilňovanie týchto zákonitostí, ich krivenie do niečoho hrozného a ohavného. Žiť naveky je neprirodzené Igor. Môj čas sa pomaly blíži. Keď si so mnou chcel žiť, mal si jednu šancu. Druhú nedostaneš.“

Lord Farjstaaf odsunul misku s pudingom a Jolana videla, na čo sa chystá.

„Hovoríš, že prirodzenosťou je zomrieť. Tak zomri!“ vykríkol a zdvihol ruky v magickom geste. Vedel, že je omnoho mocnejší, ako ona. Prekvapila ho, ale nedokázala ho zabiť. Aj ona dostala jednu šancu a ani on jej druhú nedá. Jeho magický štít ho chránil pred jej schopnosťou blokovať mágiu. Študoval u najväčších majstrov, zašiel tak ďaleko, ako nikto, bol najmocnejší na svete. Ona zostala v tej svojej zaprdenej dedine a nedokázala nič. Nič! Ako sa mu môže rovnať?

Jolanu sila jeho kúzla zdvihla do vzduchu a šmarila o stenu. Zviezla sa na zem a spod belostne šedivých vlasov jej vytekal pramienok krvi. Zastonala a vložila si do úst ďalšiu dávku mrostlennu. Zrazu zmizla a do Igorovho štítu niečo narazilo takou obrovskou silou, až sa zakolísal a musel sa snažiť, aby ho udržal. A znova a znova. Údery prichádzali tak rýchlo za sebou, že nemal vôbec čas na útok. Niekedy zazrel Jolanu na zlomok sekundy, keď menila smer, alebo sa rozpriahla sukovitou palicou, aby mu zasadila ďalší úder, ale nikdy nie dosť dlho na to, aby ju zasiahol kúzlom.

„DOSŤ!“ zareval a brutálna vlna energie, ktorú vyčaroval, zdemolovala všetko zariadenie miestnosti a strašnou silou ho prirazila ku stenám. Jolana sa objavila na stene a jeho kúzlo ju držalo ako muchu pod sieťkou.

„Prekvapila si ma. Na starenku si pomerne tuhý súper. Ale teraz to skončíme. Budeš cennou služobníčkou, s tvojou pomocou bude moje víťazstvo omnoho jednoduchšie,“ povedal a namieril na ňu tri prsty v ďalšom magickom geste. Nemohla sa pohnúť, nemohla sa nijako brániť. V najbližšej chvíli zomrie. Od nedočkavosti urobil tri kroky k nej a nadýchol sa, aby vyslovil zaklínadlo. Vo chvíli, ako sa k nej priblížil, hranica jeho ochranného štítu prešla ponad palicu, ktorá Jolane vypadla z ruky a zostala ležať na zemi, čím sa palica dostala dovnútra ochranného poľa. Jolana sa ani nepohla, ale jej palica zrazu vyskočila zo zeme a strašnou silou udrela Farjstaafa do hlavy. Zavrávoral a jeho kúzlo na okamih prestalo pôsobiť. Jolana dopadla na zem, dobitá a slabá, ale s vystretou rukou povedala niečo v starobylom jazyku. Lord Farjstaaf sa medzitým pozviechal a vyriekol smrteľné zaklínadlo. Takmer to stihol, Jolana však o zlomok sekundy dohovorila prvá a palica vyskočila a vrazila mu do hrude. Lord sa zapotácal a palica ho cez otvorené dvere sotila na balkón. Zároveň vybuchla podlaha balkóna pod lordovými nohami a celý balkón sa odtrhol a rútil sa dole. Lord Farjstaaf sa prepadol spolu s ním a jeho zúfalý výkrik znel Jolane v ušiach ešte dlho po tom, ako s charakteristickým zvukom dopadol z najvyššej veže na námestie hlavného mesta.

„Milujem ťa, Igor,“ povedala Jolana a mala v očiach slzy.

Epilóg

Karol zamyslene sedel na zemi a rukami si objímal kolená. Sven Skirksgaard medzitým organizoval vojsko, vysielal zvedov, robil, čo vedel, aby starenku našiel. Karol vedel, že je to márne. O malú chvíľu sa stane jedna z dvoch vecí. Buď zabudne na Veroniku, znova vstane a pôjde zabíjať živých, pretože keď Jolana prehrá a zomrie, jej blokovacie kúzlo zomrie spolu s ňou a lord Farjstaaf si ho opäť podrobí. Vtedy ho už nič nezastaví a Karol nebude už nikdy cítiť ľútosť ani pochybnosti. Desil sa tej predstavy. Druhá možnosť bola, že Jolana vyhrá a zabije jeho pána. To zas bude znamenať, že oživovacie kúzlo, ktoré ho drží pri živote, prestane pôsobiť a on sa znova rozpadne na kôpku prachu, ako vtedy, keď toto kúzlo Jolana dočasne zablokovala. Rozmýšľal nad tým, čo videl počas ich spojenia, keď videl svet jej očami a prišiel na to, že už sa nebojí zomrieť. Jeho čas sa naplnil už dávno a on bol hlúpy, keď si myslel, že by to mohol niekto nejako zmeniť. Zamyslene sa pozrel na Svena, takého ambiciózneho v novom svete a v novom živote. Tak veľa vecí nechápal. Keď oživovacie kúzlo prestane pôsobiť, pravdepodobne aj tak neprejde na druhú stranu, bude čakať na ďalšieho nekromancera, ktorý ho oživí a znova mu dodá moc. Sven bol zbabelec, nedokázal prijať smrť, ale bál sa žiť plný život. V tomto pokrivenom svete, kde bol niekým dôležitým, niekým, kým nebol za celý svoj normálny život, bol istým podivným spôsobom šťastný. Karol ho ľutoval. Znova myslel na Veroniku a tešil sa, že sa s ňou stretne a opäť budú spolu. Bol vyrovnaný. Vedel, že to, čo musí prísť, raz aj tak príde. Po prvýkrát v živote sa nebál smrti.

Zrazu zistil, že jeho myšlienky čudne plávajú, nedokázal myslieť jasne, spomienky na Veroniku a na to, čo videl počas jeho spojenia s Jolanou, mizli a už si ich nedokázal vybaviť. Jeho posledná myšlienka bola, že Jolana to nezvládla, že zomrela. Naplnil ho smútok, ale už o zlomok sekundy bol opäť tým, kým ho jeho pán chcel mať. Nemŕtvy sa postavil a zavelil na odchod. Bolo načase pozabíjať nejakých živých a rozšíriť rady armády jeho pána. Vysadol na koňa, ale zistil, že nemôže udržať uzdu. Pozrel sa na svoje ruky a videl, že sa pomaly menia na prach. Všimol si, že to isté sa deje aj s ostatnými jeho vojakmi, zbadal vystrašený Svenov pohľad a pozrel sa smerom, ktorým vedel, že je hlavné mesto. Vlasy mu viali vo vetre, až sa aj tie premenili na prach a vietor ich odvial do diaľky. Ako posledný zmizol jeho úsmev, výraz radosti nad tým, že jeho otroctvo sa skončilo.

Karol sa ocitol v ničote a videl, ako vedľa neho zúfalo kričí Sven a volá svojho pána. Nevnímal ho. Zo svetla, ktoré ho volalo a vábilo, sa k nemu naťahovali dve ruky a nad nimi žiarila Veronikina tvár. Vydal sa za ňou do svetla.

The end