„ Hlási sa vám Georgina Pierceová so správou dňa. Dnes na Floride po sto dvadsiatich piatich rokoch pristála vesmírna loď Ceres II, ktorej cieľom bolo čo najviac sa priblížiť rýchlosti svetla, v tom lepšom prípade ju dosiahnuť a skúmať jej celkové dopady a pôsobenie. Misie sa zúčastnilo 5 odvážnych astronautov z rôznych krajín sveta, ktorí sa do hlbín vesmíru vydali 24. februára 2023. Vo vesmírnom stredisku panuje nadšenie, pretože návrat lode je evidentným dôkazom úspechu tohto experimentu....“

Horace Mycroft pohybom ruky rozohnal hologram v podobe slečny Pierceovej, ktorý sa pod jeho prstami rozplynul ako zelená hmla a trochu ťažkopádne vstal zo svojho kresla. Pohyb bol pre neho čoraz ťažší, jednoduché kráčanie ho vysiľovalo. No teraz musí vstať, aj keby ho kĺby neviem ako boleli, jednoducho musí, musí sa nejako dotrepať na Floridu. Na tento deň čakal roky, presnejšie naň čakal 125 rokov, 12 dní a 17 hodín a bola by katastrofa keby ho telo práve v tejto chvíli zradilo. Tak sa teda postavil, ignorujúc bodavé bolesti a mravčenie v nohách, nahmatal barly opreté o pohovku a vybral sa ku dverám. Cesta k nim sa zdala nekonečná. Nekonečná ako čakanie.

„ Ale vyplatilo sa to. Prišla. A ja som sa jej dočkal.“ Zamrmlal si popod nos a na tvári sa mu usadilo čosi ako úsmev. No nestačil sa ani dotknúť chladnej kovovej kľučky, keď ním prebehla triaška a zatmelo sa mu pred očami. Netrvalo to dlho a tmu nahradili drobné farebné obrázky, ktoré žiarili zlatým svetlom. Svetlom starých takmer zabudnutých spomienky ....

-----------------------------------------------------------------------------------------------

„ Horace! Horace! Tomu neuveríš.“ Cez čerstvo pokosený trávnik k nemu bežala krásna mladá žena, dlhé hnedé vlasy za ňou viali a tvár mala zružovenú od radosti.

„ Čomu neuverím?“ spýtal sa Horace trochu zlostne pri pohľade na poničenú trávu, na ktorej sa len pred chvíľou tak nadrel. Bude trvať hodiny kým ho dá do poriadku. No žena nedbala na jeho podráždený tón a silno ho objala. Štós papierov, ktorý zvierala v ruke ho plesol po temene hlavy, až vykríkol a vymanil sa z jej náručia.

„ Čo blázniš, Perla?“

„ Pozri.“ Povedala a strčila mu do ruky ten životunebezpečný stoh. „ Len sa pozri. Neveril si, že ma NASA vyberie na ten nový výskum a teraz ... No? Kto je prekvapený?“

Keď zbadala Horaceov prekvapený výraz rozosmiala sa.

„ Poletím do vesmíru, láska.“ A vášnivo ho pobozkala na ústa pootvorené od prekvapenia.

„ Je mi jedno, ako to urobíte, je mi jedno, aké nelegálne prostriedky použijete, doktor Severin, no musíte mi pomôcť.“ Prosil Horace vysokého muža v bielom plášti, ktorý sa tváril viac než odmietavo. Bol nazlostený a príkro si Horaca premeriaval.

„ Pán Mycroft odhliadnuc od toho, že táto liečba je v štádiu zatiaľ úspešného testovania a dokonca ak opomeniem fakt, že dvadsať našich pokusných osôb terapiu prežilo bez zistenej ujmy, neradím vám ju podstúpiť. Prekročili ste odporúčaný vek a s prihliadnutím na vašu situáciu by ste museli zákrok podstupovať v pravidelných intervaloch každé dva mesiace, inak sa efekt stratí. Chápete, prečo vám nemôžem vyhovieť?“

Horace si prešiel rukou po plešivejúcej hlave a na chvíľu zmĺkol. Vedel, že lekár má pravdu, no pravda nepravda on musí podstúpiť to riziko. Riziko, že bude nadosmrti zohavený, že zomrie, oslepne či príde o imunitný systém. Je mu to jedno. Odkedy Perla, jeho snúbenica odletela do vesmíru prešlo už vyše 40 rokov.

„ Takto sa nedožijem jej návratu, doktor. Ste moja posledná nádej. Ja som ju miloval. Sľúbil som, že tu na ňu počkám a až sa vráti dáme si spolu sprchu, ako sme mávali vo zvyku, keď sa vrátila z práce.“

Trápne sa usmial a doktor Severin čosi zahundral, zarovnal brožúry na bielom stole a napokon povedal.

„ Tak dobre, Horace. Urobím to. Budeme vám umelo predlžovať život, obnovovať vaše bunky každé dva mesiace, no za výsledok naša klinika neručí. Je to celé na vašu zodpovednosť.“

Horace nadšene prikývol a s lekárom, ktorý sa stále tváril nazlostene, zmizol za dverami s nápisom Laboratórium XI : Laboratórium pre výskum kmeňových buniek a ľudského genofondu.

„ Kriste, to je bolesť.“ Sykol Horace a chytil si nohu, ktorou mu bláznivo mykalo akoby sa všetky jeho nervy zbláznili. Chcel vstať a dôjsť do kúpeľne po striekačku s roztokom hormónov a steroidov, ktorý by ten tras zastavili, ale nemohol tak mu šklbalo nohami a pomaly sa to šírilo do celého tela.

„ Ešte nie.“ Precedil pomedzi stisnuté zuby, s vypätím všetkých síl zliezol z postele na podlahu a trasúc sa po celom tele sa začal plaziť smerom ku kúpeľni. Trvalo mu to dlho, lebo každého pol metra si musel oddýchnuť. Odrazu zaznel kovový zvuk, neklamný znak toho, že ktosi práve vstúpil vchodovými dverami do bytu.

„ Pán Mycroft, kde ste?“

Horaceovi odľahlo, keď po hlase spoznal svoju opatrovateľku a snažil sa zavolať, ale nemohol, hrdlo mal stiahnuté. Prehĺtať mu šlo len s ťažkosťami. Keď ho opatrovateľka napokon našla, bolo už takmer neskoro, no podarilo sa jej Horacea s pomocou niekoľkých injekcií priamo do srdca zachrániť. Neskôr sa ho spýtala, či má zmysel sa takto trápiť.

„ Ona sa ani nemusí vrátiť.“ Prehodila realisticky. Horace s ňou v duchu súhlasil, ale ľudskou prirodzenosťou je nikdy nestrácať nádej, preto len mlčal zazeral na ňu a prisahal si, že jej aspoň o polovici zníži plat. Po tejto úprave mzdy sa uňho viac neukázala.

---------------------------------------------------------------------------------------------

Perla Arcturová pozorovala z malého okienka blížiacu sa Zem. Modrá planéta bola z tohto pohľadu nádherná a ona sa už nemohla dočkať kedy pristanú, nemohla sa dočkať zvítania so svojimi drahými. Predovšetkým s Horacom.

„ Perla?“ Žena sa odvrátila od okienka a nesústredene sa pozrela na muža v strednom veku s krátkymi fúzmi a dokonalou cestičkou v čiernych vlasoch.

„ Áno, kapitán?“

„ Počítač má výsledky meraní dilatácie času. Dokázali sme to. Predchádzajúce dáta sa mýlili. Prečo, to neviem na to sa budeš musieť spýtať Dona. Na techniku je tu on. V každom prípade experiment sa nám podaril. “ Perla sa prudko nadýchla.

„ Ale ... predsa ... náš experiment zlyhal. Rýchlosť svetla sme nedosiahli, všetky merania ... „

„ Boli mylné, Arcturová. Je mi ľúto. Na Zemi prešlo už vyše sto rokov.“

Perla mlčala, uprene si hľadela na topánky a kapitána, ktorý jej vysvetľoval prečo predchádzajúce merania zlyhali, ako napokon dosiahli rýchlosť svetla, vôbec nevnímala. Len jeho posledné slová sa jej zapichli priamo do srdca.

„ Nemáš sebe či nám čo vyčítať. Od začiatku si vedela do čoho ideš. Vedela si ako sa to môže skončiť. Neviem, čo si si myslela no my sme cieľ dosiahli.“ Odišiel a nechal ju pri okienku samu.

„ Je mŕtvy. Mŕtvy.“ Opakovala si, keď vystupovala z lode, keď podstupovala rôzne druhy vyšetrení, ktoré kontrolovali zdravotný stav jej a jej kolegov, pri večer s prezidentom a pod paľbou otázok novinárov pred Bielym domom. Zdalo sa, že ostatným kozmonautom, z ktorých sa v priebehu pár hodín stali hrdinovia vonkoncom neprekáža fakt, že tí, ktorých milovali dávno hnijú v hrobe. 125 rokov. Nikto nemohol prežiť. Ani Horace ...

„ Aká si len hlúpa, Perla.“ Nadávala sama sebe. „ Keď si odlietala brala si to ako najväčšie dobrodružstvo svojho života, v skutočnosti si nikdy neverila, že sa to podarí. Bodaj by si bola aj ty mŕtva.“ Stála v sprchovom kúte hotela Minulosť a liala na seba hektolitre studenej vody. Odrazu natiahla ruku a do mokrých rúk schytila sušič na vlasy. Jeden z tých starých typov, ktoré sa už dnes nevidia. Tých, čo sú pod prúdom. Konala skratovo. Vlastne to ani nechcela urobiť. Telom jej preletela neznesiteľná bolesť, krátko vykríkla a odrazu nevidela nič, až na tisícky malých svetelných bodov, hádam hviezd, no tisíckrát jasnejších než čokoľvek, čo jej mohol ukázať samotný vesmír.

Horace sa vo svojom dome konečne prebral. Na tvári pocítil čosi mokré, prešiel si trasľavou rukou po tvári a takmer sa zasmial, keď zistil, že sú to slzy. Obyčajné slzy. Netušil, že je ešte schopný plaču.

„ Myslel som si, že je po mne. Mizerný život. Kiežby som už bol na Floride a stretol sa s ňou. Spolu už môžeme dožiť.“ Zahundral ukonane a postavil sa pričom mu jedna z nôh zapraskala a on po nej nervózne pobúchal. Zaznel kovový zvuk, ako keď o seba narážajú dve železné rúry, do ktorého zazneli dve krátke zapípania. Horace vybral z vrecka drobnú škatuľku, na dotykovej obrazovke stlačil pár bodov a priložil si ju k uchu.

„ Pán Mycroft?“

„ Doktorka Severinová? Čo sa deje?“ jeho hlas mu znel cudzo. Ešte si nezvykol na tú plechovosť a monotónnosť.

„ Mám pre vás dobrú správu.“ Hlas slečny Delphy Severinovej, vnučky lekára, ktorý ho kedysi zachraňoval pred smrťou znel nadšene.

„ Mám výsledky vašich testov. Syntetické súčiastky vášho tela sa dokonale zžili so zvyškami biologického tkaniva. Gratulujem. Dosiahli ste svoj cieľ. Ste prvý nesmrteľný človek na Zemi, Horace. Bola by som rada, keby ste sa dostavili na kliniku, kvôli ... “

Zvyšok jej vety zanikol v Horacovom nadšenom výkriku. Alebo to bol bolestivý ston? Kvôli nemennosti hlasu Horaca Mycrofta, prvej nesmrteľnej bytosti na svete, si tým doktorka nebola celkom istá. No asi to predsa len bola tá radosť.

The End, Koniec, Fin, Konec, Das Ende, Omega