Smrť černokňažníkovi!
Moja ďaľšia poviedka.
Variusovi šľahal do úzkej tváre silný zimný vietor. Na krátkych čiernych vlasoch mu ležala tenká vrstva snehu, pretože husto snežilo a zdalo sa, že to tak bude najmenej do východu slnka. Už si takmer necítil nohy a aj cez kožušinou zateplené oblečenie mu bolo zima. Tvár mal červenú, pálila ho a nevedel ako dlho v týchto podmienkach bude musieť ešte vydržať.
Hlasno zaklial a spadol na kolená, pretože si už vôbec necítil nohy. Chvíľu sa držal a snažil sa postaviť, no nedarilo sa mu. Vytiahol z pošvy dlhý tenký meč, po ktorom boli rozmiestnené rôzne runy od elfských po trpasličie a zabodol ho do snehu. Podoprel sa a pomaly sa dvíhal. Zdalo sa, že zbraň túto záťaž znášala dobre. S vypätím všetkých síl sa postavil a podopierajúc sa mečom pokračoval v ceste.
Istota, že ide správne ho aspoň trochu hriala. Pomaly pokračoval ku kopcu, pri ktorom schoval meč do pošvy a opatrne sa šplhal hore. Kvôli bodavej bolesti v bokoch mu to trvalo dlhšie než predpokladal, musel vyvinúť aj viac námahy. Keď sa konečne vyšplhal až na vrchol zostal tam ležať a oddychovať. Otáčajúc sa uvidel malú osadu chránenú drevenými hradbami. Po bokoch brány stáli dvaja vojaci s halapartňami v rukách. Variusovi padol veľký kameň zo srdca.
Toto musela byť Narmidia. Jediná osada široko-ďaleko. Cesta sem ho takmer stála život. Konečne, už som si myslel, že sa sem nikdy nedostanem, pomyslel si. Postavil sa a neisto kráčal dolu kopcom, pretože sa nechcel potknúť, ale nedokázal sa sústrediť. Len so šťastím zbehol z kopca bez nehody. Znovu vytiahol meč, podopieral sa ním a pokračoval v pochode. O chvíľu bol na krok pri bráne.
Už prichádzal nový deň, prvé lúče slnka vychádzali a Varius krívajúc dorazil k dvom vojakom. Obaja si ho všimli, ale nereagovali. Zasunul si meč do pošvy a pristúpil k tomu čo stál bližšie a povedal:
„Dobré ráno, strážnik. Dovolíte mi prejsť cez túto bránu?“
„Nepúšťame do mesta každého vandráka čo ide okolo. Aj keď musím povedať, že veľa ľudí tadiaľto nechodí.“ podotkol vojak. „Čo ťa sem privádza?“
„Poslanie. Niečo čo tu musím vybaviť. Dlho som cestoval kým som sa sem dostal. Počasie mi príliš neprialo, no som tu a úprimne vás prosím, aby ste ma pustili.“
„Hm... neviem, neviem. Zdá sa mi, že v tomto období by sem chodil len blázon. Ale vidím, že smrť vás len obchádza. Cesta sem musela byť hotové muky.“ zaškeril sa vojak. „Pokračuj človeče. Najlepšie bude keď sa zastavíš v krčme „U slepého psa“. Tam sa ti dostane hojnosť jedla a pitia, možno aj nocľah, ak máš teda peniaze.“
„Ďakujem vám, úprimne vám ďakujem!“ usmial sa Varius, obišiel stáže a pokračoval po kameňmi vydláždenej cestičke až ku krčme „U slepého psa“.
Bola to malá budova, z vonku vyzerala ako nová. Cez okná nebolo vidieť dnu, pretože boli zastreté červené závesy. Dvere boli drevené, pekne vyrezávané asi od nejakého majstra tesára a nad nimi stál veľký nápis: „U slepého psa“.
Varius jemne otvoril dvere, vošiel dnu a potom ich aj opatrne zatvoril. Na jeho počudovanie neboli ako väčšina krčmových dverí, ktoré zaškrípali tak hlasno, že zobudili celú krčmu a upozornili na príchod nového hosťa. Tieto dvere boli tiché ako myš. Sadol si teda ku stolu pri dverách, blízko krbu, aby si ohrial skrehnuté údy a počúval o čom sa bavili miestny. O chvíľu k nemu prišiel krčmár.
„Čo si pán želá?“ spýtal sa krčmár a pozrel na Variusa.
„Pivo a niečo na jedenie, prosím. Stačí mi aj kúsok pečeného mäsa s chlebom.“
Krčmár prikývol a vošiel do dverí niekoľko krokov od stolu ‒ bola to asi kuchyňa. Dosť dlho trvalo kým sa odtiaľ znovu vynoril s drevenou misou a obitým pohárom v ruke. Položil ich na stôl pred Variusa a prisadol si k nemu.
„Nie si tunajší že?“ šepol k nemu krčmár.
„Nie, nie som. Prečo sa pýtate?“ čudoval sa Varius.
„V zime sem chodí len málo ľudí. Väčšina čo sa sem rozhodnú ísť aj tak neprežijú cestu. Prečo si sem prišiel, chlapče?“
Varius sa posunul bližšie ku krčmárovi. „Hľadám jedného muža. Viem, že sem prišiel pred niekoľkými dňami. Je vysoký s krátkymi šedivými vlasmi a dlhými fúzmi. Musím ho nájsť... nebol tu náhodou?“
Krčmár sa odtiahol a vystrašene sa pozrel na Variusa. „Bol. Bol tu. Ale už ho nechcem nikdy vidieť. Najprv sa zdal ako normálny starec. No keď som sa ho začal pýtať, tak prevrátil stôl a pri odchode zhodil moju ženu na zem tak silno, že jej zlomil ruku. Bastard jeden. Keď sa sem vráti bude hneď o hlavu kratší.“
„To som rád, že máme podobné úmysly s tým ako by mal skončiť.“ pousmial sa Varius. „Je to černokňažník z juhu. Volá sa Rastus. Hľadám ho už dobré dva roky. Mám s ním... nevybavené účty. Pomôžete mi ho tu dostihnúť?“
„Veľmi rád, priateľu.“ povedal krčmár a postavil sa. „Ako sa vlastne voláš?“
„Varius, syn Karielov. A ty?“
„Blodgar, syn Haltov.“
„Dobre Blodgar, dohodneme sa takto: na začiatok potrebujem posteľ a pár hodín spánku, dlho som cestoval bez oddychu. Potom sa vydáme hľadať po meste toho naničhodníka, keď ho nájdeme, bojovať budem ja, je nebezpečnejší, než vypadá.
Súhlasíš?“ vysvetľoval Varius.
„Hm... tichá voda brehy myje čo? Najradšej by som ho zabil vlastnými rukami, ale nechcem kvôli rodine riskovať.“ premýšľal Blodgar nahlas. „Budiš. Bojuj teda ty, ale ak budeš čokoľvek potrebovať, môžeš sa na mňa spoľahnúť.“
„To som rád. Teraz potrebujem hlavne posteľ v ktorej si oddýchnem.“
„Samozrejme poď za mnou.“ hneď ako Blodgar dopovedal otočil sa ku schodom, prišiel k nim, a spolu s Variusom po nich vyšli.
Na druhom poschodí bolo niekoľko malých izieb, kde Blodgar ubytovával nocľažníkov. Platili mu tridsať zlatých mincí na noc, ale pre Variusa spravil výnimku. Len mu pripomenul, že ak niečo ukradne tak psy budú mať dosť jedla na celú zimu. Izbu mal prenajatú zdarma, dokým sa sám nerozhodne odísť. Tak znela ich dohoda.
Blodgar ukázal Variusovi izbu v ktorej sa môže prespať. Bolo tam celkom útulne, mäkká posteľ, teplá perina a hladký vankúš. Po stenách viseli mnohé obrazy od známych aj neznámych umelcov. Jeden Variusa zaujal. Bol na ňom drak bojujúci so skupinou dobrodruhov. Dvaja ľudia, elf a gnóm. Varius ten obraz poznal z nejakej knihy, no nebol si tým úplne istý. Ľahol si teda do postele a hneď zaspal.
Schyľovalo sa k večeru. Varius sa vytrhol zo sna a rýchlo otvoril svoje hnedé oči. Obzeral sa po miestnosti z rohu do rohu. Pretrel si oči a pri okne uvidel nejasný tieň. Zhrbená postava v róbe na neho upierala temný zrak.
„Vedel som, že ma budeš prenasledovať.“ šepol po chvíli mlčania tieň.
„Kam utečieš teraz? Hlbšie na sever? Alebo späť na juh?“ sykol na neho Varius a pátral rukou po meči, ktorý ležal na stolíku vedľa postele.
„Nie. Už nie. Nebudem utekať, naše meče sa stretnú zajtra. Ale teraz spi, spi a priprav sa na... svoju smrť Varius Zatratený!“ tieň sa prudko otočil a obratne vyskočil von oknom.
Varius vedel, že Rastus až taký zbabelec nie je, aby ho napadol v spánku. Ľahol si teda a pokúsil sa zaspať. No už sa mu to nepodarilo.
Bola hlboká noc keď do izby vošiel Blodgar a zobudil Variusa. Priniesol nejaké ovocie a vodu. Varius sa občerstvil a vysvetlil Blodgarovi, že Rastus ho večer navštívil. Nevedel síce kde sa ich súboj uskutoční, ale vedel, že sa naň musí pripraviť. Napísal na pergamen niekoľko vecí, ktoré bude potrebovať.
Drôtená košeľa, Kožené nohavice, Helma, Plátová zbroj a chrániče.
Blodgar zobral pergamen a jemne ho zvinul. Vyrazil von z izby ku kováčovi a ku krajčírovi. Trvalo veľmi dlho kým sa vrátil, ale priniesol všetko čo bolo napísané. Musel zaplatiť kopu peňazí no veľmi mu to neprekážalo. „U slepého psa“ bola jediná krčma v osade, čiže zarábal dosť peňazí aby si to mohol dovoliť. Kováča aj krajčíra vytiahol z postele hroziac že bude chcieť splatenie dlhov. Obaja hneď spravili čo Blodgar kázal.
Svitalo. Varius si obliekol drôtenú košeľu a na hlavu si nasadil helmu. Natiahol na seba kožené nohavice a všade pripevnil plátové chrániče. Zbroj sa mu moc nepáčila, pretože sa zdala slabá a to by sa mu mohlo stať osudným. Škoda, že nemal čas ju vymeniť.
Na nohavice si aj pripevnil meč a keď bol konečne pripravený odhodlane vykročil k dverám. Na chodbe ho zastavil ešte Blodgar.
„Dobré ráno chlapče.“ pozdravil krčmár. „Chcel som ti len popriať veľa šťastia. A aby si vedel, nemáš u mňa žiaden dlh. Stačí keď ten špinavec zaplatí za to, že ublížil mojej žene.“
„Zaplatí Blodgar. Sľubujem.“ povedal isto Varius a pokračoval chodbou dolu schodmi, až ku vstupným dverám.
Vyšiel z krčmy a zistil, že prestalo snežiť. Aspoň jedna dobrá správa. pomyslel si. Po malej osade sa prechádzali len deti, málokedy nejaký dospelí ‒ tí boli buď v krčme, alebo u seba doma. Varius pomaly kráčal naľavo od domov. Stále sa obzeral kým si nevšimol tieň vchádzajúci do slepej uličky. Vedel kto to je a rozhodol sa ho sledovať.
Stál tam, na konci uličky otočený prichádzajúcemu Variusovi chrbtom. Nehýbal sa, len potichu zariekaval. Jeho hlas pridával na intenzite a o chvíľu to neznesiteľne vysoký tón. Varius o krok cúvol, a potom sa znovu priblížil. Nečakal a nalial si na brnenie elixír, ktorý by ho mal ochrániť proti černokňažníkovej mágii, ale nebol si tým istý. Elixír mu daroval jeden mág už pred dvoma rokmi, keď jeho púť začala. Možno sa odvtedy jeho účinok vytratil.
Rastus nakoniec prehovoril ľudským hlasom. „Konečne sa stretneme tvárou v tvár v boji muž proti mužovi. a ja konečne dokončím moju úlohu, zabijem posledného muža z rodu Kariela Drakobijcu.“
Varius konečne pochopil, čo bolo na obraze v jeho izbe „U slepého psa“. Bol tam jeho otec s Rastusom a ešte dvomi spoločníkmi, keď šli zabiť draka. Vtedy vznikla tá nenávisť medzi Karielom a Rastusom. Černokňažník Karielovi nikdy neodpustil, že ho kvôli nemu vylúčili z rádu mágov, preto zabil najprv Variusovho dedka, potom otca a teraz sa chystá zabiť aj jeho. Priviedol ho až sem, pretože Dračia Jaskyňa, odkiaľ drak každú noc vyšiel, aby vypaľoval dediny na juhu, bola v neďalekých horách kúsok od Narmidie. Tam kde tento spor začal tam aj skončí.
„Prenasledoval som ťa, len čo som sa dozvedel že si to bol ty, kto zabil môjho otca. A teraz sa pomstím.“ Varius dopovedal a tasil meč. Túto zbraň dostal od svojho otca predtým, než odišiel na výpravu za drakom.
„Uvidíme, kto sa pomstí.“ zasyčal Rastus, otočil sa, nato prudko skočil a vo vzduchu vytiahol zvláštne tvarovaný, zúbkovaný meč.
Varius mu vyrazil naproti a ich meče sa vo vzduchu stretli. Zarinčal kov o kov, cúvli a pokračovali v súboji. Meče sa stretli druhý a tretí krát.. Variusovi sa podarilo vystihnúť chvíľu, keď si Rastus nekryl nohu a všetkou silou mu do nej zasekol meč. Černokňažník skríkol od bolesti a udrel ho do hlavy. Rastus odskočil a obaja mali čas, aby nabrali síl, pričom sa pokúšali nemyslieť na bolesť.
O chvíľu sa Varius rozbehol a so skokom vrazil do černokňažníka. Zvalil ho na zem a stúpil mu nohou na hrudník. Zatlačil a Rastus zakvičal:
„Ty zbabelé psisko! Si tvrdohlavý ako mulica. Nechcel som čarovať. Ale ty si ma k tomu donútil“
Variusa uchopila nadľudská sila a odhodila ho niekoľko krokov dozadu. Teraz ležal na chrbte on. Sila ho stále držala a vzpieranie mu nepomáhalo. Rastus k nemu o chvíľu pristúpil a smial sa mu do očí:
„Každý z tvojho rodu bol možno dobrý šermiar a bojovník, ale nedokázali ste sa ubrániť sile väčšej než ktorákoľvek iná. Mágia zabila tvojho dedka, otca... a ku koncu aj teba samého Varius!“ povedal a smial sa naďalej černokňažník.
„Áno, poznám tie povedačky, že môjho otca zabil letiaci oheň. A pochopil som, že je to pravda, až keď som sa dopočul o tebe. O mágovi ktorý sprevádzal môjho otca a tých dvoch k drakovi. Dozvedel som sa o Rastusovi, ktorý chcel zradiť kruh mágov a môj otec to zistil. O tom, ktorý zabil môjho otca, pretože povedal rade najvyšších mágov, že si sa spolčil s černokňažníkmi.“ hovoril Varius a pozeral pritom súperovi do očí.
„Si informovaný Varius. To teda si, o tom niet pochýb. Ale na tom už nezáleží!“ zareval Rastus a jeho ruky zažiarili ostrým svetlom. Vyletel z nich oheň spojený do akéhosi guľatého útvaru. Táto „ohnivá strela“ vytvorená mágiou letela priamo na Variusa. Sila ktorá ho držala povolila a mohol sa hýbať. Schmatol meč, ktorý ležal kúsok od neho a vyskočil na nohy. Uvidel strelu, no tá bola už pred ním a nedokázal sa jej vyhnúť. Narazila do jeho zbroje, akoby sa skĺzla a potom sa odrazila účinkom zázračného magického elixíru, ktorý si nalial na brnenie. Rastus sa zamračil a z rúk mu vyletela ďalšia strela. Tentoraz bol Varius pripravený a bezpečne sa jej vyhol tak aby narazila do steny.
„Nakoniec ani mágia nie je neporaziteľná!“ skríkol Varius a rozbehol sa k Rastusovi s mečom pripraveným na zabodnutie nepriateľa.
Černokňažník prekvapený nestihol Variusa odhodiť, no bohužiaľ stihol vyriecť nejaké zaklínadlo, keď Varius bodol, meč sa zlomil o silné magické pole ktoré obklopovalo Rastusa.
„Mýliš sa Varius. Mágia je ako nekonečná rieka. Ja som sa do nej ponoril a vždy mi pomôže keď to potrebujem. Vždy sa nájde nejaké kúzlo ktoré ma ochráni, nejaké mŕtve rameno kde sa môžem skryť.“ zasnene prednášal Rastus.
„No teraz to ukončime.“ zareval nakoniec.
Chytil Variusa pod krk takou silou že mu ho drvil. Pritlačil ešte viac a Varius strácal vedomie. Prestával vnímať zvuky naokolo, no počul hlas ktorý mu hlave čosi rozprával. Bola to jeho zblúdilá myšlienka, ktorá mu vravela: Musím pomstiť... musím dokončiť čo som pred rokmi začal! Teraz nesmiem povoliť!
Rastus sa vzrušene pozeral ako zabíja posledného muža z rodu tých, kvôli ktorým ho vylúčili z rádu mágov a nechali ho ako odpadlíka blúdiť ďaleko od civilizácie. Všetku vinu zvalil na tento rod. „Tento prekliaty rod!“ ako to často hovoril. A teraz nastala konečná odplata. Čas kedy sa pomstí, kedy spečatí sľub ktorý dal sám sebe pred niekoľkými rokmi.
„Varius, bol si len dvanásťročný chlapec keď ťa tvoj otec opustil. Mal si len dvanásť keď som ho zabil! A ja nie som zbabelec aby som zabíjal bezmocné decko. No vidím, že za tých päť rokov sa toho moc nezmenilo. Stále si slabý!“
„Možno.“ šepkal pridusene Varius. „Ale mám česť! A nenechám svojho otca nepomsteného!“
Premohol sa, udrel päsťou Rastusa do tučného brucha a donútil ho, aby ho prestal škrtiť. Využil čas, kým prekvapený černokňažník stonal, aby sa poriadne nadýchol a oprel sa o stenu. Potom povedal, stále priduseným hlasom:
„Pomstím môjho otca. A môj rod bude žiť! A ty Rastus budeš trpieť za to, že si sa pokúsil vyhubiť moju rodinu!“
„Myslíš? Si slabý! Slabý!“ skríkol Rastus.
„A ja myslím, že aj ty.“ sykol a ukázal mu amulet, ktorý mal predtým Rastus na krku. Ten amulet ktorý mu dával magickú silu.
„Ako to?!“ skríkol Rastus.
„Nedával si, si pozor keď si ma škrtil. A tak som si požičal túto vecičku.“ pousmial sa Varius. „Myslíš že neviem čo to je? Myslíš že neviem o kliatbe ktorú na teba mágovia uvrhli po tom čo ťa vylúčili? O tej ktorá ťa dostihne keď tento drahokam bude zničený? Tvoji kamaráti černokňažníci ti pomohli, to áno. Ale len dočasne!
No dosť slov. Teraz konečne po toľkých dlhých rokoch pomstím svojho otca!“
Varius cúvol o krok dozadu a vrhol amulet na zem. Chvíľu letel, akoby boľ ľahší než pierko, no potom dopadol. Dopadol všetkou silou a vymrštil myriady drobných úlomkov, ktoré sa vo vzduchu pomaly vyparovali ako Rastusov život.
Vrátil sa teda Varius do krčmy „U slepého psa“ a povedal Blodgarovi o tom ako porazil v boji Rastusa. Krčmár mu poďakoval, ponúkol ubytovanie na tak dlho ako bude potrebovať a ešte k tomu sľúbil, že ho vybaví na cestu domov.
Varius pobudol v Narmidi mesiac a pomáhal v krčme ako sa dalo. Robil to aj preto, aby prečkal zimné obdobie a zároveň sa odvďačil veľkorysému Blodgarovi a jeho žene.
Potom sa na začiatku Jari, keď už bolo príjemné počasie, vydal Varius na juh do svojho rodiska a k svojim priateľom. Nastal koniec tomu, aby sa hnal za pomstou cez celú krajinu. Teraz sa niekde usadí a bude žiť spokojným životom s pocitom, že splnil to, čo sľúbil sebe a svojmu otcovi.
Christopher Sherman
Diskusia
jurinko
Uplne rovnake chyby ako v prvej poviedke. Cize dufam, ze si ju poslal este predtym, ako si si precital reakcie na tu prvu. Zasa som dal 2
02.09.2008
Uplne rovnake chyby ako v prvej poviedke. Cize dufam, ze si ju poslal este predtym, ako si si precital reakcie na tu prvu. Zasa som dal 2
02.09.2008
zuna
aale, nebolo to az take strasne,
len tie dialogy su ako vystrihnute zo serialu kravicka Connie. (nepredpokladam, ze poznas, ale to bud rad :) )
inak to je akoze normalne ze v hlbokej noci hostinsky obehava svojich hosti s ovocnym olovrantom ?:)
kazdopadne tesim sa na dalsie pokracovanie, ale nejak sem stale menej ludi pise :(
02.09.2008
aale, nebolo to az take strasne,
len tie dialogy su ako vystrihnute zo serialu kravicka Connie. (nepredpokladam, ze poznas, ale to bud rad :) )
inak to je akoze normalne ze v hlbokej noci hostinsky obehava svojich hosti s ovocnym olovrantom ?:)
kazdopadne tesim sa na dalsie pokracovanie, ale nejak sem stale menej ludi pise :(
02.09.2008
Christopher Sherman
jj na dialogoch musim zapracovať, ale myslim ze som si vecsinu chyb z predchadzajucej poviedky opravil, no som rad ze tu mam aspon jednoho citatela, ktory sa tesi na pokracovanie :-))
03.09.2008
jj na dialogoch musim zapracovať, ale myslim ze som si vecsinu chyb z predchadzajucej poviedky opravil, no som rad ze tu mam aspon jednoho citatela, ktory sa tesi na pokracovanie :-))
03.09.2008
jurinko
Hm, mne sa zda, ze je to strasne naivne cele (podobne ako ta prva poviedka). Pride chlapik do mesta, chce zabit typka, krcmar mu hned ide pomoct ako najlepsi kamarat. Ale v skutocnosti to takto nefunguje. Treba to rozpracovat, ukazat prerod z nedoverciveho a peniaze pocitajuceho krcmara na nezistneho kamarata. Treba ukazat, preco sa to tak stalo. Nie len napisat "a zili stastne" (prva poviedka) alebo "zostan ako dlho chces a nic nemusis platit" (druha poviedka). Celkovo tak nejak viac hlbky a logiky by som tam dal. Takto to vyzera ako rozpravka pre deti, ktore este moc nevedia rozmyslat, preto im je to treba zjednodusit na zaciatok-koniec a prerod vynechat, aby sa nenudili. Lenze my nie sme deti, nas zaujima prave ten prerod a psychologia tych postav ;-)
03.09.2008
Hm, mne sa zda, ze je to strasne naivne cele (podobne ako ta prva poviedka). Pride chlapik do mesta, chce zabit typka, krcmar mu hned ide pomoct ako najlepsi kamarat. Ale v skutocnosti to takto nefunguje. Treba to rozpracovat, ukazat prerod z nedoverciveho a peniaze pocitajuceho krcmara na nezistneho kamarata. Treba ukazat, preco sa to tak stalo. Nie len napisat "a zili stastne" (prva poviedka) alebo "zostan ako dlho chces a nic nemusis platit" (druha poviedka). Celkovo tak nejak viac hlbky a logiky by som tam dal. Takto to vyzera ako rozpravka pre deti, ktore este moc nevedia rozmyslat, preto im je to treba zjednodusit na zaciatok-koniec a prerod vynechat, aby sa nenudili. Lenze my nie sme deti, nas zaujima prave ten prerod a psychologia tych postav ;-)
03.09.2008
Christopher Sherman
ma to byt akcna fantasy poviedky, nie psychologicko-filozoficky roman depresivneho cloveka ktory sa chce pomstit sokovi za to, ze mu prebral zenu (krcmar mu pomhol pretoze je v meste autorita a nenecha si po nom behat niekoho kto bude robit "bordel" ako aj v krcme kde poranil jeho zenu) aj tak moc neveril tomu, ze to varius prezije preto mu ochotne vsetko zohnal - boj s cernoknaznikom (aspon v mojom svete) neprezije hocikto... sice mi to pripada trochu divne obhajovat to, ale ok no
03.09.2008
ma to byt akcna fantasy poviedky, nie psychologicko-filozoficky roman depresivneho cloveka ktory sa chce pomstit sokovi za to, ze mu prebral zenu (krcmar mu pomhol pretoze je v meste autorita a nenecha si po nom behat niekoho kto bude robit "bordel" ako aj v krcme kde poranil jeho zenu) aj tak moc neveril tomu, ze to varius prezije preto mu ochotne vsetko zohnal - boj s cernoknaznikom (aspon v mojom svete) neprezije hocikto... sice mi to pripada trochu divne obhajovat to, ale ok no
03.09.2008
jurinko
Kto hovori o psychologicko filozofickom romane depresivneho cloveka? Ale kazde dielo ma mat vnutorknu logiku a psychologiu postav. Aj akcna fantasy. Ked to tam neni, neni to dobra poviedka. To je vsetko
04.09.2008
Kto hovori o psychologicko filozofickom romane depresivneho cloveka? Ale kazde dielo ma mat vnutorknu logiku a psychologiu postav. Aj akcna fantasy. Ked to tam neni, neni to dobra poviedka. To je vsetko
04.09.2008