Kauza V-borg
Sneha o zachovanie živata ťažko chorej dcéry vyústila do vybudovania prvého skutočného kyborga.
Kauza „Tajný projekt“ výboru pre bezpečnosť je konečne objasnená. Pred nedávnom sme dostali do redakcie list, ktorý vysvetluje čo predchádzalo tajnej operácii známej ako „projekt V-borg“.
Kauza vyšla najavo už pred dvoma rokmi, doteraz však nebola vyšetrená. Dopad na život spoločnosti bude obrovský: kauza nastoluje vážne otázky etiky, morálky a pripravenosti na budúci vývoj ludského spoločenstva.
List je napísaný vo forme prózy, pre vytvorenie plného obrazu o kauze ho publikujeme v plnom znení aj s vysvetlivkami autora.
Meno autora na jeho vlastnú žiadosť neuvádzame.
Text listu:
Dobrý deň prajem, he he, vlastne „Zbohom“ alebočo, vôbec neviem, aký pozdrav mám použiť, lebo ak si tento list čítate, znametá to, že som po smrti. Volám sa, he he, vlastne volal som sa ..... .....(meno autora). Môj život bol ohrozený od chvíle, keď sa armáda dozvedela o novej technológii, mimoriadne dobre využitelnej pre vojenské ciele.
Okrem špeciálnych vojenských služieb, ktoré zhabali, ako sa domnievali, všetku dokumentáciu, som zrejme jediný, kto vie ako to celé vzniklo. Dovolil som si pospájať do takpovediac „literárneho celku“ všetko, čo viem z chatu s istou Vanessou, hlavnou postavou celého príbehu, ďalej z tlače a tiež od policajného náčelníka vo Vanessinom rodnom meste, ktorému vďačím za to, že som si mohol požiť o niečo dlhšie ako on sám a uchovať pre ostatných tento príbeh.
Prosím o zachovanie môjho mena v tajnosti. Napriek tomu, že som mŕtvy mohlo by priniesť nemalé nepríjemnosti ďalším osobám.
V-Borg
by NN
Borgovia sa vyvinuli sa úplne prirodzene z ľudí. Stalo sa to takto:
„Nechcem zomrieť, ja nechcem zomrieť,“ žobronila dcéra profesora Wanga trpiaca nevyliečiteľnou formou svalovej dystrofie.
„Neboj sa srdiečko ty nezomrieš. Zahynul by som od žiaľu keby si zomrela. Tatko sa o to postará, ver mi zlatko.“
Kde-komu by sa mohlo zdať, že profesor svoju dcéru iba tak utišuje, aby sa nebála. Profesor Wang to však myslel smrteľne vážne. Profesor Wang bol neurochirurg. Jeden z najlepších neurochirurgov v Európe. Profesor Wang bol realista, veľmi dobre vedel čo to znamená nevyliečiteľná choroba, nebol žiaden rojko. Jeho práca mu vnukla nápad ako zachovať dcére život.
„Všetko ti vynahradím miláčik, všetko ti vynahradím,“ mrmlal si profesor sám pre seba. Celé jeho úsilie bolo poháňané silnými výčitkami svedomia. Dlhé roky zanedbával svoju ženu i dcéru. Zaoberal sa len sám sebou. Neprikladal žiadny význam ponosám manželky, že Vanesska je iná ako ostatné deti. Začala neskôr chodiť, mala divné držanie tela a jej pohyby boli akési nemotorné. Profesora zaujímala len Laura. Kvôli milenke sa doma zdržiaval zriedka. Laura bola jeho kolegyňa. S kolegyňou milenkou nebol problém tváriť sa, že žije len pre vedu, že sa nevenuje rodine pre vyššie ciele. Na profesorovom správaní nič nezmenila ani krutá diagnóza jeho dcéry Vanessy: DMD - Svalová dystrofia Duchenne. Kým Anette, Wangova manželka lietala s dcérou po doktoroch, on si naďalej užíval s milenkou.
Anette sa len velmi ťažko zmierovala so chorobou svojej dcéry. Vlastne sa s ňou vôbec nezmierila. Nemohla pochopiť prečo práve jej Vanesska. Veď DMD je typická choroba chlapcov. Zasahuje len jedno dievča z tisíca postihnutých. Prečo práve Vanesska?
Anette sa snažila ako vládala, choroba však nezadržatelne napredovala. Vanesskine svaly degenerovali, postupne strácala silu, ramená jej padli dozadu, brucho mala vystrčené a stiahnuté, šlachy spôsobovali divnú kolísavú chôdzu po špičkách. Darmo Anette s Vanesskou cvičila, darmo jej denne preťahovala šlachy. Po štyroch rokoch trápenia skončila Vanesska tak či tak na invalidnom vozíku.
Profesorov život prevrátili naruby dve udalosti, ktoré sa udiali v náveznosti na seba. Zomrela Anette. Stará zdravotná hrozba, zdanlivo zažehnaná, sa vplyvom neustáleho stresu nielen vrátila, ale aj rozvinula do záverečnej fázy. Po Annettinom odchode náhle opustila profesora aj milenka. Ako hneď uvidíte, tieto udalosti sa stali pre Vanessin život požehnaním.
Wangovi zostali iba práca a dcéra. Dcéra v záverečnej fáze DMD, v ktorej ubúda svalová hmota zo životne dôležitých orgánov. Postihnutý DMD zomierajú najčastejšie na zlyhanie plúc alebo srdca. Pri Vanesse už lekári zvažovali umelú plúcnu ventiláciu. Znamená to, že dýchacie svalstvo končí a Vanesska to dobre vedela. Nechcela zomrieť. Chcela toho ešte tolko vidieť, tolko zažiť. profesor mohol konečne zamerať svoju pozornosť iba na ňu.
„Nechcem zomrieť,“ šeptala slabnúcim hlasom. Mohli by to byť to aj jej posledné slová. Keď jej spravia tracheotómiu, rozrežú priedušnicu a vložia do nej dýchaciu trubicu, už nebude môcť rozprávať. Profesora zasiahla ďalšia vlna smútku a lútosti. Lutoval, že sa nevenoval svojej dcére, lutoval, že sa s ňou viac nerozprával, nečítal jej rozprávky ako každý normálny otec a neprežíval s ňou... ešte nie je neskoro. Profesor mal plán: „Vanessa môže žiť a bude žiť. Bude žiť, ako nikto so svalovou dystrofiou predtým. Ešte len teraz pre ňu začne plnohodnotný život.“
Profesor sa vo svojom výskume zaoberal neuroprotézami a práve svoje vedomosti sa chystal využiť pre záchranu Vanessky. Najprv ale treba niečo spraviť s dýchaním.
„Neboj sa miláčik, žiadnu trubicu ti do krku nedajú. Dýchanie vyriešime zlatko. A nielen dýchanie.“
Vanessa sa pozerala na otca s údivom v očiach. Hádam sa len z toho nezbláznil, „Čo-to ho-vo-ríš?“ šepla s ťažkým výdychom.
„Nemusíš dýchať, pretože ti okysličíme krv priamo. Ani nevieš miláčik, ako ďaleko už pokročila veda“ vravel profesor s iskričkami nadšenia v očiach. „Tvoju krv bude pumpovať umelé srdce, to tvoje už stráca posledné sily. Priamo do krvi budeme vháňať kyslík. Vieš si to predstaviť?“
Nie Vanessa si to nevedela predstaviť. Vôbec si to nevedela predstaviť. Načo by jej bolo ležať bez pohnutia s umelým srdcom . To „miláčik“ jej liezlo na nervy: „Nie som tvoj mi-lá-čik.“
„Hmm, odpusť, odpusť mi prosím,“ povedal profesor vidiac výčitku v očiach dcéry. „Poviem ti čo spravíme. Vieš, raz som videl v televízii človeka s rovnakou chorobou, ako máš ty. Bol vo vysokom štádiu dystrofie, dokázal hýbať iba hlavou a napriek tomu sníval o cestovaní po krajine. Svojho sna sa nevzdal. Dal si vyrobiť vozík, skôr to bola posteľ na kolieskach ako vozík, poháňaný motorom. Vozík bolo možné riadiť pohybmi hlavy. Okolo mal rozložené zrkadlá a tak cestoval a pozoroval všetko okolo seba. Dokázal byť šťastný aj za takých ťažkých okolností,“ zrazu sa prelakol sa, že poznámka o šťastí dcéru nahnevá, pozrel sa na ňu a keď videl, že ho so záujmom počúva pokračoval, „vnuklo mi to myšlienku, ktorou sa teraz neustále zaoberám a každým dňom ju približujem k uskutočneniu. Prečo taký vozík, vlastne to nebude vozík, bude to skôr mobilná jednotka, prečo takú mobilnú jednotku riadiť iba pohybmi hlavy? Mobilná jednotka sa musí dať riadiť priamo pokynmi mozgu prostredníctvom nervových zakončení. Predstava kráčania vpred, pohne mobilnú jednotku dopredu, predstava kroku vpravo, otočí vozík vpravo, skrátka snímače nervových vzruchov napojené na servomotory a hydrauliku dokážu spraviť takmer všetky pohyby. A to sa musíš miláč... Vanessa čím skôr naučiť. Budeš trénovať ovládanie vecí pomocou mysle. Priniesol som ti na to program.“ Profesor nečakal na Vanessinu odpoveď a hneď jej ukázal lyžiara na obrazovke.
„Zatial postačí, keď dokážeš pohybovať lyžiarom pomedzi zástavky.“
Pripevnil jej na hlavu elektródy pomocou akejsi čapice s gumených popruhov. Pripojil kábel k notbúku a naklonil monitor tak, aby naň Vanessa dobre videla. Vanessa sa, so známkami odporu na tvári, snažila odvrátiť hlavu.
„P-počkaj, p-počkaj, neunáhli sa, lyžiar je iba začiatok v a-aute mám skvelú hru. S-skvelú. H-neď po ňu skočím, počkaj chvílu. Počkaj chvílu,“ zajachtal zmetený Wang celý zúfalý z toho, že jeho „Velké dielo“ skončí na odpore dcéry. Kým letel dolu po schodoch po biofeedbackovú hru, v hlave sa mu divo preháňali myšlienky, „Vanesska, Vanesska.“ Cestou speť si pripravoval prejav. „Presvedčím ju, musím ju presvedčiť.“ Hneď ako otvoril dvere Vanessinej izby stuhol údivom. Toto nečakal. Na monitore, dobre viditelnom od dverí, sa preháňal šialenou rýchlosťou pomedzi zástavky lyžiar. Profesor nebol schopný slova. Na tele sa mu objavili zimomriavky a nálada, ešte pred chvílou ponurá, sa zmenila na euforickú.
***
Hneď ako sa profesorovi podarilo zostrojiť mobilnú jednotku udržujúcu základné biologické funkcie organizmu a vrhol sa do príprav jej prepojenia s Vanessiným telom ovládania pomocou jej mysle. Cítil sa ako Leonardo kybernetického veku. Práve tvoril vrcholné dielo svojho života.
Vanessa sa rozvíjala neuveritelne rýchlo. Wanga znepokojovali len jej občasné pochybnosti, spojené s depresiami, striedajúce sa so stavmi nadšenia. Čoskoro ovládala myslou aj tie najzložitejšie biofeedbackové počítačové hry. Po hrách prišiel na rad braineditor, textový editor riadený myslou. Vanessa začala komunikovať písaním na display. Písmená pomaly sádzala jedno vedla druhého.
Profesor mal plné ruky práce so zháňaním nového a nového biofeedbackového softvéru. Mal z toho radosť. Čokolvek sa Vanessa naučila ovládať myslou, už to nezabudla. Je to ako naučiť sa plávať alebo bicyklovať. Po niekolkých opakovaniach sa spôsob ovládania zapíše do podvedomia a stane sa automatickým. „Ak bude takto napredovať, čoskoro príde slávnostný deň,“ tešil sa Wang.
„Vanesska“ povedal profesor povzneseným hlasom. To Vanesska bol kompromis, slová ako miláčik a zlatko privádzali Vanessu do zúrivosti, Vanessku znesie.
“Toto je výsledok dvadsaťročnej práce nášho laboratória,“ zdvihol do výšky bionické rameno, akoby kládol vzácnu sošku na oltár, „dnes ho vyskúšame.“
„VYZERA AKO UMELA RUKA,“ zjavilo sa na obrazovke.
„ Veď to aj je umelá ruka. Hovoríme jej bionické rameno. Má osem servomotorov.“
„SKUSME TO,“ odpovedala Vanessa opeť prostredníctvom monitora.
Profesor pripevnil bionické rameno o pelasť postele, pripojil elektródy na Vanessinu ruku a netrpezlivo čakal. Pohla sa, ruka sa pohla. Síce nekoordinovane, ale pohla sa. O niekolko minút sa už ruka pohybovala takmer normálne. Vanessa pohybovala prstami, akoby si ich precvičovala pred hrou na klavíri. Úžasné. Profesor sa nevedel vynadívať. Zrazu ho ruka chytila za zápestie. Usmial sa. Práve ho „držala za ruku“ dcéra v poslednom štádiu svalovej dystrofie. „Úžasné, úžasné, úžasné.“
„Vaness dosť už, už to začína bolieť.“
Vanessa však neprestávala. Profesor sa pokúsil vymaniť si ruku zo zovretia, ale nedarilo sa mu. „Vanesska, prestaň prosím.“
Zovretie neskončilo, naopak, ešte sa vystupňovalo. Profesorov zrak upútal monitor na ktorom sa niečo hýbalo. Pozeral a neveril vlastným očiam. Na monitore blikalo „HA-HA-HA-HA.“
„Veď ona sa zabáva! Teší sa, že mi môže stáčať ruku,“ prebehlo profesorovi myslou. Nato zovretie povolilo a z monitora zasvietil nápis: „OTEC ZVLADNEME TO!“
„Ona mi povedala otec. Povedala mi otec. Po celú dobu sa vyhýbala osloveniu a teraz mi povedala otec!“ Každú bunku profesorovho tela zaplavila radosť.
Bionické ramená snímajúce nervové vzruchy cez pokožku boli zatial ako detské hračky, ako lego, z ktorého sa dali vyskladať pre Vanessu funkčné údy. Profesora ale nezaujímalo riadenie telesných súčastí (slovo protézy nesie v sebe niečo podradné, preto ich Wang nazval telesnými súčasťami) sprostredkované pokožkou. Zaujímalo ho priame riadenie mozgom. Zavedenie elektród neurochirurgickou operáciou priamo do mozgu k jednotlivým riadiacim centrám.
Prvá príležitosť na neurochirurgickú operáciu sa naskytla pri problémoch s komunikáciou. Písanie na obrazovku pomocou braineditora bolo velmi zdĺhavé. Braineditor má rozdelenú obrazovku na dve časti, v hornej sa zobrazujú napísané slová, v spodnej je zobrazená klávesnica. Vanessa sa musela sústrediť na kurzor editora, naviesť ho na písmeno a stlačiť zmenou mozgových vĺn. Signál do editora sa prenáša cez elektródy snímajúce zmeny elektrického pola, vlhkosti a teploty pokožky. Zĺhavé. Príliš zdĺhavé.
„Vanesska, chcela by si písať ovela rýchlejšie,“ opýtal sa profesor.
„SAMOZREJME,“ napíala Vanessa a hneď sa aj zahrala sa s kopírovaním a vkladaním slov, “SAMOZREJME SAMOZREJME SAMOZREJME,“ komunikáciu ukončila smajlíkom „:-)“.
„Vanesska, vieš čím sa zaoberám v práci. Ludský mozog poznám lepšie ako vlastnú dlaň. Dám ti do pohybového centra elektródu, ktorou budeš priamo ovládať kurzor editora.“ Zámerne nepovedal voperujem, aby ju príliš nevystrašil. Odpoveď na monitore ho potešila: „DOBRE, DOBRE, DOBRE.“
Vo Vanessinom mozgu sa po úspešnej operácii objavilo prvé čidlo, elektróda s pórovitým zakončením, do ktorého postupne prerástli nervové bunky, neuróny.
Písanie sa rapídne zlepšilo. Vanessa dokázala písať tak rýchlo, že profesor pripojil k počítaču modulátor ludského hlasu, ktorý plynulo prevádzal napísaný text na hovorené slovo.
Keď počul profesor slovo „otec“ na vlastné uši, v očiach sa mu objavili slzy dojatia.
Prvý krok, operácia, ktorou podla Wangových slov začínajú vážne veci, sa vydarila. Nenastali žiadne pooperačné komplikácie. Wang sa už viac nedokázal zastaviť. Postupne z Vanessinej hlavy trčali dalšie a dalšie elektródy. Vanessa mohla priamo mozgom ovládať nielen kurzor monitora, ale aj končatiny (chcela ich štyri), a riadenie mobilnej jednotky. Wang s mobilnou jednotkou výrazne pokročil. Riadenie skúšali najprv na „nečisto“. Vanessa spúšťala a zastavovala motory a otáčala riadením priamo zo svojho lôžka. Všade bola kopa drôtov. Keď profesor Vanessu po prvýkrát preložil do mobilnej jednotky, cítila sa ako znovuzrodená. Sama, úplne sama sa mohla pohybovať po miestnosti. Zdalo sa jej to neuveritelné. V návale nadšenia povedala otcovi „Zbožňujem ťa.“
Wang sa cítil naozaj šťastný.
„Chcem ísť von, chcem na dvor! Chcem behať po tráve.“ Správnejšie by bolo: „jazdiť po tráve“, ale to Wanga teraz netrápilo, skôr ho znepokojovalo, že by mohli Vanessu s elektródami v hlave uvidieť susedia, preto jej požiadavku tentokrát rázne zamietol. Nechcel, aby niekto odhalil jeho ilegálny experiment.
Problém s elektródami sa mu nakoniec podarilo vyriešiť velmi elegantným a užitočným spôsobom. Vyrobil Vanesse špeciálnu prilbu. Prilba na hlave človeka na vozíku schopnom jazdiť značnou rýchlosťou, nebude nápadná, navyše to nie je obyčajná prilba. Každá elektróda zabudovaná v mozgu má v prilbe svoje bluetooth zariadenie. Už žiadne drôty. Všetky funkcie mobilnej jednotky boli riadené bezdrôtovou komunikáciou.
Samozrejme, že Vanessa sa chcela hneď ísť „poprechádzať“ po meste. Wangovi sa ju podarilo presvedčiť, že práca ešte nie je hotová, ak v meste na mobilnej jednotke prestane niečo fungovať, ohrozí to jej život.
„Vanesska, si prvý človek na svete s umelým dýchaním zabudovaným v mobilnej jednotke. Ak by sa niečo prihodilo, tí ludia by ťa určite chceli oživovať dýchaním z úst do úst!“ zakončil diskusiu profesor. Vanessu to rozosmialo, ale hlavne presvedčilo.
Keď sa Wang vracal domov, nikdy nevedel, kde nájde dcéru. Pohybovala sa volne po dome a po záhrade. Schody zdolávala ako nejaké sci-fi zvieratko, po štyroch. Nadvihla celú mobilnú jednotku svoji štyrmi bionickými ramenami a kráčala. Problém robil iba zlý rozhlad. Ak chcela vidieť vedla seba alebo za seba, musela buď otočiť celou mobilnou jednotkou alebo v prstoch bionických ramien držať zrkadlá.
Špirálu ďalšieho pokroku roztočil prehliadač internetových stránok ovládaný mozgom ‒ brainbrowser. Vanessa za začala vzdelávať a sama vyhladávať na internete ďalšie možnosti vylepšenia mobilnej jednotky. Fušovala tým fušovať otcovi do remesla. Profesor chcel napríklad otázku zrakovej orientácie v priestore riešiť radikálne, ďalším implantátom. Naplánoval kamery, prepojené s očným nervom, doplňujúce zrak.
Wanessa sa vzoprela. „Nechcem mať kamery prepojené s mozgom, budem sa na svet pozerať vlastnými očami. Chcem sietnicový monitor. Ten premieta obraz laserovým lúčom priamo na sietnicu. Budem mať monitor priamo v oku, zbavím sa tejto opachy“ a ukázala prstom bionickej ruky na monitor pred sebou.
Wang zohnal sietnicový monitor. Po sietnicovom monitore nasledoval prístroj na nočné videnie. Po ňom satelitná navigácia. Radar. Termokamera a tak ďalej. Všetky zariadenia si začala Vanessa montovať sama. Ak si z niečím nevedela poradiť, tak vyhladala na internete návod a pokračovala. Ani pri tom nemusela prerušiť prácu, vďaka sietnicovému monitoru mala stále všetko rovno pred očami. Je to ako by ste montovali, niekto by vám pred očami držal návod a listoval v ňom presne podla vašich potrieb.
Vanessin mozog, neustálym tréningom so stále novými zariadeniami ovládanými myslou, začal pracovať ovela rýchlejšie, začal zvládať ovela komplikovanejšie úlohy, ako mozog riadiaci bežné telo. Vanessa sa postupne stávala nezávislou. Vedela si poradiť s akoukolvek úlohou. Odkedy dospela a na úradoch sa podarilo vybaviť pre ňu identifikačné doklady, začala na svojej nezávislosti pracovať úplne programovo. Zamestnala sa. Prácu si našla na internete, zamestnávatel ju nepotreboval vidieť. Stačilo im, ak splnila všetky zadania, ktoré dostala e-mailom a každý týždeň jej posielali na účet výplatu. Vďaka elektronickému podpisu už nebolo treba nič vybavovať osobne.
Otcovi povedala, že sa zamestnala pre pocit užitočnosti. Trávievali vtedy spolu vela času, najčastejšie hrali nejakú hru. Vanessina inteligencia značne vzrástla. V šachu bola neporazitelná. Wang na jej kombinácie nestíhal reagovať, hral s ňou už len preto, aby jej nepokazil radosť, aj keď občas spozoroval, že je v nej príliš vela škodoradostnosti.
Ešte si nestihol zvyknúť na pokojné obdobie a už sa začala séria znepokojivých udalostí, o ktorých ani netušil, že sa pre neho raz skončia tragicky.
V garáži pribudlo auto. Wang raz náhodou videl vychádzať dcéru z garáže. Pozrel sa do nej a zostal ako obarený. Garáž, nepoužívaná od Anettinej smrti, bola zvnútra úplne vynovená. Všetky staré haraburdy, dovolenkárska výstroj, sentimentálne spomienkové predmety, všetko zmizlo. Garáž zvnútra svietila novým náterom, podlaha sa leskla, pribudlo ďalšie osvetlenie. Uprostred garáže stálo nové auto. Wang ani nevedel čo to je za auto, musel si to prečítať na zadnej maske.
„Vanesska, čo je to v garáži za auto?“
„Porsche Carrera GT.“
„To už viem. Nerob si zo mňa žarty. Odkial sa to auto u nás zobralo?“
„Kúpila som ho?“
„Kúpila, veď také auto stojí hádam aj pol milióna Eur.“
„Tristodevedesiattisíc Eur. Za základný model.“
„Odkial si zobrala tolko peňazí?“
„Zarobila.“
„Zarobila? Čo vlastne teraz robíš?“
„Obchodné poradenstvo,“ zaklamala Vanessa.
Wang by rád uveril. Rád by bol hrdý na svoju dcéru. To čo spolu dokázali bolo neuveritelné. Niekde v hĺbke srdca mu však vŕtala pochybnosť. Ešte nevedel presne o čom pochybuje, len sa mu niečo nepozdávalo. Vanessa s ním už dávno nehovorila o svojej práci a tiež sa mu nezverila s plánom kúpiť auto.
„Čo s tým autom budeš robiť?“
„Hrám sa s ním, vylepšujem ho a potom... neviem, možno ho predám. So ziskom.“
Wangovi bolo zrazu lúto, že hlas vychádzajúci z modulátora neovplyvňujú emócie. Podla jednotvárneho monotónneho zvuku hlasového modulátora sa nedalo odhadnúť či Vanessa hovorí pravdu alebo nie. Nezdá sa mu, že by Vanesse išlo o zisk. Wang si až teraz uvedomil, ako sa v poslednej dobe s Vanessou odcudzili.
Pôvodnú prácu Vanessa čoskoro opustila. Poctivá práca ju už nezaujímala. Fascinovalo ju akí sú ludia nekonečne hlúpi a dôverčiví. Začalo to celkom nevinne. V jednej internetovej diskusii poznamenala, že na zlepšenie inteligencie používa špeciálny súbor minerálov, vitamínov a látok podporujúcich činnosť mozgu, rast neurónov a zlepšenie činnosti neurotransmiterov. Všetci chceli recept. Vanessa spočiatku zo žartu napísala: „Za euro.“ Prekvapivo velké množstvo ludí si vypýtalo adresu. Odvtedy poštár nosil kopy listov s eurom vo vnútri. Bolo to zábavné.
„Ludská hlúposť je najlepšia živnosť.“ Rozhodla sa Vanessa, vypovedala pracovnú zmluvu a zložila vlastnú poradenskú firmu. Nechystala sa robiť seriózne služby. Bavilo vymýšlať stále nové a nové spôsoby ako ošudiť ludí, firmy aj celé inštitúcie.
Najviac zarobila akciámi založenými na chamtivosti bohatých ludí. Vďaka vysokej inteligencii sa jej darilo zostať neodhalená.
Potrebovala peniaze, vela peňazí na svoje sny o neobmedzenom živote. Auto sa malo stať zálubou číslo jedna. Postupne ho prebudovávala na mobilnú stanicu, pekelne rýchlu, vybavenú najmodernejšími zariadeniami potrebnými k novému životu. Základné funkcie testovala priamo v garáži. Technológia bluetooth jej umožňovala ovládať zariadenia do vzdialenosti desať metrov. Vďaka bezdrôtovému spojeniu mohla Vanessa vybrať pomocou bionických ramien svoje telo z mobilnej jednotky a preložiť ho do auta. Vlastne už svojmu autu prestala hovoriť auto, ten názov sa jej pripadal na pomenovanie svojho technologického skvostu úbohý. Nazvala ho „braincar“.
***
Vanessa sa premávala braincarom s neobyčajným potešením po meste a okolí. Niekedy mala dojem, že sa nemôže nasýtiť živých farieb navôkol, všetko bolo tak nádherné, potom zistila, že kochať sa i riadiť naraz, dobre nejde a radšej prepla z kamier na niektorý zo subsystémov pre orientáciu a riadenie. Mohla sa tak lepšie sústrediť na krásy prírody. Inokedy na sietnicovom monitore vypla farby, aby ju nerušili, a kochala sa radšej radením braincara. Najviac si užívala adrenalínovú jazdu po serpentínach blízkeho kopca, ako aj v ten deň, keď počas jazdy začala snívať o lietaní. Zohnať oprávnenie na lietanie nebude také jednoduché, ako to bolo s vodičským preukazom. Stačilo nájsť na internete ochotné dievča a zaplatiť mu, aby vychodila autoškolu vo Vanessinom mene. V tom snívaní si nevšimla signál z antiradara. Smola. Zbadala sa, až keď ju začalo obiehať policajné auto s jedným policajtom za volantom a druhým naznačujúcim rukou aby zastavila. Chvílu ešte uvažovala, či im radšej nezmiznúť, policajné auto na Porsche Carreru nemá, no nakoniec sa rozhodla, že to raz musí skúsiť. Musí si už raz overiť nakolko dokonalé alebo aspoň dvôveryhodné sú nové technológie, ktorými vylepšila svoj vzhlad. V najhoršom prípade môže kedykolvek zdrhnúť. „Len nech nechcú aby som vystúpila, len to nech nechcú aby som vystúpila“ prebehlo jej myslou. Zastala pri krajnici a pootvorila okienko.
„Dobrý deň, policajná kontrola. Doklady prosím, vodičský preukaz, technický preukaz.“ Vanessa mlčky podávala vylepšeným bionickým ramenom policajtovi doklady. Bionické ramená už nemali servoromotory, ale svaly z elektroštriktívnych polymérov, nerobia hluk a ich pohyby sú prirodzenejšie. Povrch ramien potiahla umelou kožou vyrobenou pre erotické pomôcky a na prsty nalepila gélové nechty. Zbavila sa aj helmy, komunikačné zariadenie bluetooth sa stalo súčasťou parochne.
„Slečna Wangová, ste si vedomá, že ste porušila dopravné predpisy prekročením povolenej rýchlosti?“
„Áno,“ odpovedala Vanessa bez pohnutia hlavy. Policajt netušil, že ten monotónny hlas vychádzal z modulátora.
„Ste ochotná zaplatiť blokovú pokutu.“
„Áno.“
Policajt povedal výšku pokuty. Vanessa mu podala peniaze. Všetko prebehlo hladko, tak hladko, až sa jej to zdalo neuveritelné.
Policajtov sa jej oklamať podarilo, otca nie. Otec ju odhalil, vedel o jej výletoch. Počas jedného z nich preskúmal garáž. Vanessa zas vedela o tom, že otec všetko zistil. Pravidelne sledovala jeho pohyb po dome termokamerami, aby mohla v prípade potreby rýchlo zahladiť stopy po skutočných prácach na braincare. Už jej na tom ale prestávalo záležať. Bola rozhodnutá nedať sa viac obmedzovať týmto človekom, čo sa o ňu začal zaujímať až keď ho opustila milenka. Verila si. Stala sa dokonale nezávislou. Dokáže všetko, trebárs si aj sama voperovať ďalšiu elektródu do mozgu.
Keď sa raz chystala na ďalšiu jazdu po meste, videla na monitore, že sa blíži otec. Nechala ho, nech príde. Profesor zastal pred garážou zjavne rozhodnutý zabrániť jej vo výlete hoci aj vlastným telom. Vanessa proti nemu vyštartovala... zabrzdila tesne pred jeho nohami takmer sa mu dotknúc nohavíc. Mala chuť ho prejsť. Mala sto chutí. Nakoniec zvíťazil rozum. Ak by ho tu našli zrazeného, bolo by vyšetrovanie. Mohli by prísť na jej bionickú existenciu.
„Ustúp.“
„Vanesska, porozprávajme sa.“
„Nemáme o čom.“
„M-máme, m-máme,“ koktal profesor a blížiac sa k okienku braincara. Vanessa tento moment využila a zapištiac gumami zmizla.
Dozrelo v nej pevné rozhodnutie odstrániť ho. Už ho nepotrebovala. Stal sa brzdou. Musí ho však odstrániť tak, aby to vyzeralo ako prirodzená smrť alebo radšej nehoda. Ešte nevie kedy a ako, ale určite ho odstráni.
***
Dámy a páni v redakcii, možno si teraz kladiete otázku, či nerozmýšlal o tom, či to Vanessa môže myslieť vážne, a či je naozaj ohrozený profesorov život? Nuž, priznám sa, rozmýšlal som a zároveň som sa hambil za to, že tak rozmýšlam. „Miluješ Vanessu (fakt som sa do nej zamiloval) a zároveň pochybuješ o jej dobrote a úmysloch?“ Tak som vtedy uvažoval a snažil som sa zo všetkých síl zapudiť zlé myšlienky a udržať si v srdci a mysli čistú lásku. Pre čitatela sú ale tieto moje výlevy absolútne nezaujímavé, preto sa radšej sústreďma na príbeh spojenia techniky s človekom.
***
Navonok bol medzi dcérou a otcom mier. Vanessa pokračovala v rozvoji, ktorý nabral vyššie obrátky. Nápady na zlepšenie funkcií neprestajne prichádzali lavínovitým spôsobom. Na jeden nápad sa nabalilo dalších peť a na každý z nich ďalšie a ďalšie. Tak, ako lavína sa zrýchloval aj technický pokrok mobilnej jednotky i braincara. Pribudli servisné roboty a spy insect - robotický hmyz s mikrokamerami, výkonnými mikrofónmi a ďalšími zariadeniami.
Vanessa pracovala na tom, aby sa musela skrývať. Spojenie tela s mobilnou jednotkou prešlo mnohými zásadnými zmenami. Zrealiozovala prvú neurochirurgickú operáciu bez profesorovej účasti. Vanessa potrebovala zmeniť monotónny robotický hlas na normálny. Starý modulátor iba premieňal napísané písmená na zvuky, nový dokáže nahradiť hlasivky, vstup však musí dostať priamo z rečového centra mozgu. Vanessa si preštudovala všetky dostupné informácie. Ak si nebola s niečím istá, spýtala sa na to profesora. Ten sa tešil z toho, že opeť s Vanessou komunikujú a navyše sa Vanessa zaujíma o jeho prácu. Netušil, čo Vanessa chystá, v tej eufórii mu neskrslo ani zrniečko podozrenia. Nedochádzalo mu ani vtedy, keď sa zo záhrady stratil pes. Profesor ho hladal, volal jeho meno, spytoval sa susedov. Všetko márne. Psa nebolo. Raz sa mu zdalo, že počuje jeho štekot.
„Vanesska, nepočuješ Ronyho štekot?
„Nie.“
„Hmm, zdá sa mi, akoby som ho počul štekať.“
„To sa stáva.“ Zaklamala Vanessa a silou vôle sa snažila zostať pokojná. Zaplavila ju radosť z podarenej operácie a hneď by sa rozbehla pozrieť sa ako Rony šteká cez modulátor hlasu.
Mozog nebolí. Iba povrch hlavy a ten dostal lokálnu anestéziu. Vsadiť si elektródu do vlastného mozgu nie je problém, hlavne keď sa naň môžete pozerať cez kamery a operovať pomocou bionických ramien. Po vydarenej operácii Vanessa rozprávala takmer prirodzene.
Neskôr prešla niekolkými operáciami aj Vanessina tvár. Najprv len chcela vyplniť miesta po atrofovaných svaloch silikónom, aby tvár nevyzerala tak vychudnuto. Nakoniec sa rozhodla pre elekroštriktívne polyméry podobne ako v bionických ramenách. Bola to náročná úloha, vytvoriť pomocou mikrovlákien tvár s dobrým výzorom reagujúcu na pokyny z mozgu. Výsledok je však skvelý. Tvár má mimiku. Vanessa sa dlho, dlho pozerala na svoj úsmev.
Zmena hlasu bola nepriehliadnutelná. Profesor si najprv myslel, že je to výsledok nejakého nového modulátora a softvéru.
„Vanesska, čo si robila s modulátorom hlasu?“
„Len zopár úprav. Vymenila som modulátor a... aaa, a tak.“ Takmer sa preriekla Vanessa.
„Zopár úprav?“ zopakoval profesor, jeho mysel bola ale inde. Jasne si uvedomil, že jej hlas sa zásadne zmenil. V jej hlase sú emócie. EMÓCIE! A to je možné iba... bože... to je možné jedine napojením rečového centra priamo na modulátor. Profesorovi sa zrazu pospájali v mysli všetky indície: Vanessin záujem o neurochirurgiu, stratenie psa, jeho vzdialený štekot (hrozné, Vanessa ho akiste použila ako pokusného králika), a teraz Vanessin dokonalý hlas. Je to vôbec možné? Je možné, že by sa sama preoperovala?
„Vanesska, môžem si pozrieť tvoje elektródy. Treba prekontrolovať, či sú v poriadku.“
„Sú v poriadku,“ odsekla Vanessa.
„No dobre, nejde mi celkom o elektródy. Vaness, sú veci, v ktorých si úplne geniálna a sú také, v ktorých si ako dieťa. Prečo sa neporozprávame otvorene?“
„Rozprávam sa dostatočne otvorene.“
„Je čas,“ povedala si Vanessa, „už je čas.“
***
Aj keď mám všetky informácie priamo od Vanessy Wangovej, čo dokladám uloženou históriou chatu (viď. príloha), nikdy som sa nedokázal úplne stotožniť s jej pohladom, preto je príbeh sčasti prerozprávaný z pohladu otca. Nasledovné, žial velmi smutné a tragické udalosti, z jeho pohladu už nebude možné prerozprávať, nedajú sa ani vyčítať priamo z chatu s Vanessou, je ich však možné celkom dobre zrekonštruovať z rôznych otázok, ktoré mi kládla napríklad o lahko odstránitelnej stavebnej páske alebo z narážok a rozhovorov, napríklad o fascinácii kysličníkom uholnatým.
Vanessa našťastie históriu chatu neukladala, kvôli otcovi, ba mala nastavený internetový prehliadač na vymazávanie všetkých osobných informácií o browsovaní, čo sťaží vojenským špiclom možnosť spojiť si moju osobu s týmto prípadom.
***
V jeden, inak príjemný večer, si profesor sadol k svojmu oblúbenému kozubu a zapol televízor. Vanessa „zaparkovala“ opodial. O chvílu budú večerné správy a tie si nikdy nenechajú ujsť. Televízor začal čudne bzučať a obrazovka jemne blikala.
„Čo je stým?“ mrmlal profesor a skúsil prepnúť na iný kanál. Bzukot ani blikanie neprestávali, nebolo to však až také neznesitelné, aby sa nedali sledovať správy, prepol teda naspeť, pohodlne sa usalašil v kresle a čakal. Začiatok správ videl v už sladkom polospánku. O desať minút tvrdo zaspal.
To bola Vanessina chvíla. Najprv odpojila od televízora psychowalkman, prístroj harmonizujúci pravú a lavú hemisféru mozgu prostredníctvom svetla a zvukov. Bzukot a blikanie z televízora zmizli. Na displeji psychowalmana ešte svietil zvolený program „Uzdravujúci spánok“. Profesorova mysel sa vplyvom prístroja postupne dostala do hladiny alfa, sladkého snívania s otvorenými očami, nato do stavu theta, tvrdého spánku. Vanessa sa cynicky zasmiala a priložila do kozuba. Potom začala postupne prelepovať stavebnou páskou všetky škáry v miestnosti, kým nezostala vôbec žiadna, cez ktorú by mohol prúdiť vzduch. Chýbajúci kyslík spôsobil, že miestnosť čoskoro začal z nedokonalého spalovania v kozube vypĺňať vražedný plyn: kysličník uholnatý, nedráždivý bezfarebný plyn bez chuti a zápachu. Vanesse nehrozilo vôbec nič, jej krv je okysličovaná z kyslíkovej bomby. Vanessa nepotrebovala dýchať. Profesor umrel peknou smrťou, v spánku. Vanessa odstránila pásky a vzdialila sa. Ráno má prísť chyžná a podla Vanessinho plánu nájde profesora mŕtveho práve ona.
Príčinu úmrtia odhalila až pitva, otrava kysličníkom ulolnatým. „Zrejme od nedokonalého spalovania v kozube,“ uzavrel vyšetrovatel.
Profesor už nebol prekážkou. Rozvoj sa mohol začať naplno.
Najdôležitejšia časť mobilnej jednotky, modul zabezpečujúci vitálne funkcie, Vanessa zmenšila natolko, až sa zmestil pod sedačku braincara. Modul pumpoval krv do organizmu, čistil ju, okysličoval a obohacoval živinami. Nahrádzal srdce, plúca, pečeň, ladviny a tráviacu sústavu. Bol tak dôležitý, že Vanessa ich mala pripravených v zálohe niekolko. Pre lahkú výmenu bolo všetko riešené modulovým systémom. Vlastne aj celá mobilná jednotka sa stala modulom, ktorý stačí zasunúť na miesto sedačky braincara. Sedačka automobilu sa tak stala súčasťou mobilnej jednotky. Problémy s prekládkou tela, z a do braincara, zmizli.
Braincar dostal celú sériu bionických ramien. V každom blatníku boli zabudované dve. Boli iné ako tie z mobilnej jednotky. Museli byť lahké pevné a odolné, preto boli vyrobené z titánu. Ramená dokázali spraviť akúkolvek opravu priamo v teréne. Mohli vymeniť koleso či zasiahnuť do motora. Vanessa ich ešte nedokázala ovládať všetky naraz, ovládala ich po pároch, preto si ramená jedno druhému dosť smiešne podávali nástroje.
Doma v hangári, na ktorý sa postupne zmenila garáž, robili úpravu a servis servisní roboti. Vanesse sa už nechcelo zaoberať tak banálnymi úlohami, ako bola výmena pneumatík či demontáž, namontovanie častí braincara a ich úprava. Túto prácu zverila servisným robotom. Ona iba zadávala príkazy do počítača a kontrolovala výsledok. Servisní roboti ale neboli akési futuristické mechanicko-elektronické bytosti, ako by sa mohlo zdať. Boli to počítače so softvérom ovládajúcim mechanické časti braincara. Keď neriadila bionické ramená priamo Vanessa, zmenili sa jednoducho na elektromechanické, napojené na počítače a plnili zadané servisné úlohy. V hangáre to vrčalo, bzučalo a buchotalo po celé noci.
Okrem prác na mobilnej jednotke a braincare, bežal aj vývoj nanotechnológií najme zdokonalovanie spy insectu. Vanessa iba dotiahla do konca už rozpracované technológie nájdené na internete. Zatial sa jej ako najužitočnejšie javili robotická vážka s mikrokamerou a mucha s mikrofónom. Fungovali dosť dobre, no aj tak bolo na nich čo vylepšovať. O jednu z vážok prišla pri zlom počasí. Pomocou nich si najčastejšie hladala najvhodnejšiu cestu v zápchach. Vypustila vážku nad ulice a pozorovala kadial sa dá prejsť. Výborne jej pomáhali aj pri vyhýbaní sa polícii. Jej vážky ale nedokázali odolávať vetru a dažďu. Muchy zas boli prihlučné, dali sa použiť iba tak, že na miesto odpočúvania prileteli pred rozhovorom a odleteli po rozhovore. Bolo to nepraktické, ak sa mali v budúcnosti kedykolvek nepozorovane priblížiť k odpočúvanej osobe, bolo potrebné rapídne znížiť ich hlučnosť.
***
Vanesse sa zapáčil film o driftovaní ‒ jazde šmykom. Skvelý film, človek (hm, človek) pri ňom dostal chuť zadriftovať si, pocítiť to vzrušenie. Rýchla jazda bez driftovania je nedokonalá, surová ako nebrúsený diamant. Zásobila sa pneumatikami a išla na to. Bolo to skvelé. V šmykoch sa naozaj vyžívala. Nešlo to až tak lahko. Pri jazde šmykom auto zaberie takmer celú vozovku, obidva pruhy. Vanessa na to vôbec nepomyslela, išla do toho úplne bez rozmýšlania, po hlave, vášeň jej úplne opantala mysel. Vo chvíli, keď sa pred ňou v zákrute objavilo auto, nemohla robiť vôbec nič, len udržiavať braincar v plynulom šmyku a pozerať sa do očí prestrašeného vodiča pred ňou. Ten strhol riadenie, vyletel z cesty a vrazil priamo do skaly. Auto zmenilo svoju dĺžku na polovicu. Vanessu to nesmierne pobavilo: „Hlupák,“ pomyslela si, „Keby neuhol, tak brainacar by do neho vrazil zadnou časťou, odrazil by sa a z cesty by som vyletela ja.“ Vtedy ešte netušila, ako skoro ju to čaká.
Serpentínky na Bielej hore Vanessa milovala, prudká zákruta do kopca, takmer rovinka, zákruta do kopca... jazdievala tam rada. V ten deň bolo pekné počasie a slabá premávka. Vanessa sa tešila, že si poriadne zajazdí. Skôr ako sa priblížila k prvej zákrute, vypustila Vážku, chcela mať istou, že ju v protismere za zákrutami neprekvapí žiadne auto. Čisté, iba kdesi na úpetí sa štveral do kopca kamión. Najbližšiu zákrutu zobrala šmykom, vyrovnala a vtom, vtom sa úplne zhrozila, na cestu pred ňou vybehla srnka. Srnka zastala a podla Vanessy sa priblblo pozerala rovno na ňu. Vanesse sa chvílu zdalo, že sa srnka pohne ďalej a bude stačiť obísť ju sprava. Srnka sa v poslednej chvíli otočila zadkom k Vanesse a cupitala rovno po ceste, Vanessa strhla príliš prudko riadenie vlavo. Pokúšala sa vyrovnať. Obe lavé kolesá drkotali po nespevnenej krajnici. Už, už by sa braincar vrátil na cestu, keď sa krajnica odtrhla, braincar sa prevrátil a skotúlal do údolia. V hustom kroví vytvoril široký prierub. Krovie ho spomalilo a nakoniec zastavilo. Vanessa s mobilnou jednotkou vyletela von. Ocitla sa niekolko metrov od braincara.
Skontrolovala škody. Zdalo sa, že okrem pokrivených plechov a rozbitých skiel sa nič nestalo. Braincar bol síce v dosahu mikrovlnného spojenia bluetooth, bol ale prevrátený na bok. Ako sa dostať speť hore na cestu? Mobilnú jednotku tam dostane pomocou ramien, rovnako ako keď kráča po schodoch, ale Vanessa tam potrebuje dostať braincar. Vtom jej napadlo, „veď aj ten by mohol odkráčať.“ Vanessa vysunula ramená braincara. Osem ramien. Ovládať osem ramien naraz, nikdy neskúšala, teraz musí. Najprv otočila braincar pomocou ramien na kolesá. Teraz ho potrebovala zdvihnúť a odkráčať ním nahor. Sústredila sa a pokúšala sa zdvihnúť braincar pomocou ramien. Nešli všetky naraz, pridávali sa postupne, nakoniec vozidlo predsa len stálo na ramenách. Napadla jej spásonosná myšlienka; braincar má osem ramien, rovnako ako pavúk. Vanessa sa si vizualizovala v mysli pavúka a predstavovala si jeho pohyb. Braincar sa pohol. „Ide to!“
Policajná hliadka, ktorá dostala hlásenie o nehode od kamionistu, dorazila na miesto. Policajti vystúpili z auta a pozerali sa dolu do údolia. Mlčali. Obaja sa v rovnakej chvíli pozreli jeden na druhého a obaja zbadali udivený výraz v očiach druha. Otočili sa speť k údoliu a nechápavo pozorovali, ako sa po svahu šplhalo, po akýchsi mechanických nohách, auto. Vedla neho sa podobným spôsobom šplhala sedačka z auta s postavou sediacou bez pohybu. Rýchlo sa spametali a bežali smerom k miestu, kde auto i sedačka pravdepodobne vyjdú na cestu. Pribehli vo chvíli, keď auto s ôsmimi nohami zastalo na ceste. Hneď za ním vyliezla na cestu aj sedačka s nehybnou postavou. Spustila sa vozovku, jeden pár ramien sa poskladá pod sedačku a z druhých boli zrazu ruky bytosti sediacej nehybne na sedačke. Sedačka z ničoho nič vyrazila smerom k policajtom.
„Polícia, zostaňte stáť na mieste!“ Zakričal jeden z policajtov, keď videl, že sa sedačka s hukotom rútil priamo na nich.
Vanessa sa zúfalo snažila zastaviť mobilnú jednotku. Nepodarilo sa. Ovládanie sa nárazom pri havárii poškodilo.
„Stoj lebo strelím!“ Zreval policajt a naozaj vyťahoval z puzdra zbraň.
„Neblbni!“ Oboril sa na neho druhý policajt uskakujúc pred vozíkom do priekopy.
Tomu prvému v zlomku sekundy skrsla v myšlienka. Všimol si kábel, ktorého jeden koniec trčal zo spodnej časti sedačky a druhý sa strácal kdesi v operadle. Dúfal, že ten kábel trafí, a že jeho prerušením sa vozík zastaví. Zamieril, strelil. Nič. Zamieri druhýkrát a vystrelil. Úspešne, kábel sa síce neoddelil, zjavne sa však poškodil. V mieste poškodenia zaiskrilo a vozík zastal. Policajt si vydýchol, pozrel na druha, ten vyliezol z priekopy a pobrali sa k vozíku.
„Čo to doriti je?“ prehovoril prvý.
„Umelá,“ povedal druhý, po tom ako sa dotkol ruky s polámanými gélovými nechtami. „Robot. Je to nejaký robot,“ dodal, prezerajúc si nehybnú tvár.
Vanessa bola úplne bezmocná. Skrat prerušil elektrické obvody. Všetko sa zastavilo. Vozík nebol schopný pohybu, ramená sa nehýbali, modulátor hlasu nefungoval. Ešteže modul s vitálnymi funkciami mal svoje vlastné napájanie. Inak by Vanesse hrozila rýchla smrť. „Keby som mohla pohnúť aspoň jediným svalom na tvári,“ pomyslela si kým si ju policajt obzeral.
Braincar skončil v policajnej garáži. Vanessa s molilnou jednotkou v sklade. Podla policajných záznamov patrí auto akejsi Vanesse Wangovej. Žiadnu osobu však policajná hliadka na uvedenej adrese nezastihla ani po opakovaných pokusoch. Vypočutím susedov, sa zistilo, že domácnosť navštevuje raz týždenne chyžná. Jej meno a adresa sú neznáme. Čaká sa na deň jej pravidelných návštev. K preskúmaniu robotického vozidla a tiež útočného robota na vozíku boli prizvaní znalci.
Zúfalej Vanesse bolo jasné, že ak niečo nespraví, kyslík jej vystačí najviac na 2-3 hodiny. Nemohla ovládať mobilnú jednotku, nemohla komunikovať. Zachvátil ju pocit paniky. V mysli sa jej krútila len jediná myšlienka, „Toto je koniec. Toto je koniec. Toto je koniec.“ Myšlienka sa točila takou rýchlosťou, až chvílami Vanessa stráca vedomie.
Kyslík dochádzal. Vanesse sa videla pred sebou živý obraz troch drakov, ktorí sa ju chystali roztrhať. Boli to draví kyborgovia poskladaní z automobilov. V obrovských papuliach z kapôt áut im trčali drviace valce horšie ako zuby drakov. Vrhali sa na Vanessinu mobilnú jednotku a trhali a drvili ju na kúsky. V jednej z papúl sa ocitla Vanessina hlava, vzápetí z nej striekal mozog a dookola lietali elektródy s úlomkami lebky. Vanessa zomierala v mukách.
***
Mohla zomrieť samozrejme aj inak, teda s inými myšlienkami, každopádne ju v poslednej dobe ťažko prenasledoval sen o krvilačných kyborgoch, čo aj zrejmé z priloženej histórie chatu.
Udalosti okolo Vassinej havárie a všetkého, čo nasledovalo, viem od už spomínaného nebohého policajného náčelníka, nemám ich však ako doložiť, iba mojim svedectvom.
Mal som šťastie, obrovské šťastie. Keď sa Vanessa neprihlásila na chat, začal som pátrať, čo je s ňou. Vedel som, že ak sa jej niečo stalo, dlho neprežije, bude potrebovať zásoby kyslíka. Volal som na policajnú stanicu v jej meste, v obave, či Vanessa niekde nehavarovala. Moje obavy sa potvrdili. Hovoril som jej, no teda písal... na chate, nech neblbne s tou rýchlou jazdou, že to zle skončí a ona len „Neboj, všetko mám dobre zabezpečené.“
Policajný náčelník hneď vedel, že to je mimoriadny prípad, chcel ho prideliť vyšetrovatelovi, ktorému velmi dvôveroval, ten ale nebol v meste a tak si ten prípad až do jeho príchu chcel ponechať sám. Nakoniec sa všetko zomlelo tak rýchlo, že to vyšetrovatel už nestihol. Našťastie.
Náčelník, ma chcel hneď predvolať, no keď zistil, že som vozíčkar, prišiel za mnou sám. Nepripadalo mi to ako výsluch, skôr ako rozhovor. On bol zvedavý na podrobnosti o Vanesse a o braincare, ja som zas chcel dozvedieť o jej nehode, tak sme si vymenili informácie.
No a potom prišiel ten telefonát. Náčelník mi volal zo záchoda. Bol velmi rozrušený. Vraj: „Mladý, zbal sa a vypadni, ak máš kam. Je koniec. Práve pálim a splachujem tvoj spis. Ani nevolám z vlastného mobilu. Zhabali mi ho. Nedali nám na výber. Ja nechcem prežiť zbytok života uveznený v ich zasraných výskuných laboratóriách. Ja končím!“ Udalosti spred náčelníkovho telefonátu som sa pokúsil opísať v závere príbehu.
***
„Nemal si strielať na toho zasraného robota. Máme prúser!“
„Čo sa plašíš, veď ani nevieš prečo nás predvolal. Aj tak nás ten robot ohrozoval.“
Dohadovali sa zasahujúci policajti, kým dorazili do kancelárie náčelníka policajného obvodu. V kancelárii na nich čakali; policajný náčelník, znalec z oboru robotiky a súdny patológ.
„Chlapi,“ obrátil sa na nich náčelník bez pozdravu s ustarosteným výrazom tváre neveštiacim nič dobré. „Nebol to robot.“
„Nebol?“ Ozval sa, len tak pre formu, policajt ktorý strielal. Otázky v očiach oboch hovorili za všetko.
„Nebol tam nijaký počítač.“ Začal hovoriť znalec. “ Ovládala to žena s elektródami v mozgu napojenými na riadenie invalidného vozíka. Priamo v mozgu, nie na mozgu. Dá sa povedať, že to bol kyborg. Nič také som v živote nevidel. Je mŕtva.“
„Mŕtva?“ ozval sa druhý policajt.
„Mŕtva, ale pravdepodobne mohla ešte žiť. Zomrela pre nedostatok kyslíka. Udusila sa,“ potvrdil patológ.
„V spodnej časti vozíka bola prázdna kyslíková bomba,“ pridal znalec.
„Chcel som, aby ste o tom vedeli medzi prvými,“ povedal policajný náčelník.
„Prerušenie elektrických obvodov vyradilo všetky funkcie. Asi nemohla komunikovať, bol tam hlasový modulátor a elektromechanické, či bionické, ramená. Nič z toho bez elektriny nefunguje. Nemala ako dať vám vedieť, že žije,“ povedal znalec.
„Hrozné,“ zarazil sa policajt, ktorý strielal, „Ako som mohol vedieť, že prestrelením kábla zabijem človeka!“
„Nemohli ste to vedieť. Nebudeme proti vám vyvodzovať žiadne dôsledky,“ ubezpečil policajta náčelník.
„A čo ak sa s takým niečím stretneme znovu? Aké postupy máme použiť? Ako to zastavíme? Ako budeme vedieť, či to nieje živé?“ Spustil záplavu otázok strielajúci policajt.
„To by stačilo,“ odpovedal náčelník s vráskami medzi obočím. Vedel, že pre nich nemá odpoveď. „Môžete ísť.“ Keď sa policajti nehýbali, náčelníkovi praskli nervy: „Choďte už! Choďte! Ako mám kurva vedieť čo s tým spraviť! Neviem. Nemáme žiadne postupy. Kyborg! Kurva, pojebaný kyborg! Kúúúrva!“ Kričal náčelník.
Vtom zazvonil telefón v náčelníkovom vrecku.
„Áno pán minister.“ Vystrelil náčelník na nohy. „Štyria ludia a ja pán minister. Áno pán minister.“
„Vráťte sa! Vráťte sa!“ Zakričal náčelník bez prerušenia hovoru na odchádzajúcich policajtov
„Áno pán minister.“ Pokračoval v telefonáte.
Keď zložil telefón, oprel sa obomi rukami o stôl, ťažko sa nadýchol a do výdychu pozerajúc striedavo na všetkých prítomných povedal: „Ide sem špeciálna jednotka ministerstva obrany. Máme im byť plne k dispozícii. Žiadne telefonáty a nesmieme opustiť miestnosť. Viete čo to znamená?“
„Počkať, počkať,“ ozval sa prestrašený patológ, „iba my v tejto miestnosti vieme, že to bol kyborg, že? Ja, ja nepatrím pod ministerstvo vnútra ani obrany, patrím pod ministerstvo spravodlivosti. Takže odchádzam.“
„Pán doktor, budem vás musieť... kurva neser ma doktorko, mám toho dosť. Do piči, sadni si a drž hubu.“ Prestal sa kontrolovať náčelník, sadol si a zložil hlavu do rúk opretých lakťami o stôl. „Hodina a pol. Neprešla ani hodina a pol, čo som dal hlásenie o tomto prípade a už tu je špeciálna jednotka ministerstva obrany. Je vám jasné, čo to znamená? A ja vás tu musím zadržať, kúúrva.“
O petnásť minút prišla špeciálna jednotka. Naložili do kamióna braincar, mobilnú jednotku, Vanessino zošúverené telíčko s peknou až umelo vyzerajúcou tvárou. Zobrali policajtov, náčelníka, experta na robotiku, súdneho patológa a zmizli.
Strielajúci policajt a expert na robotiku prijali neodmietnutelnú ponuku pracovať pre ministerstvo obrany. Ďalší policajt a patológ, ktorí ponuky neprijali, zahynuli pri návrate z vojenskej základne v dopravnej nehode. Policajný náčelník spáchal samovraždu.
***
Seba som samozrejme z rozprávania vynechal. Prikladám ešte výstrižky z tlače, ktoré dokreslujú celý príbeh.
Prvý výstrižok, je o „riešení rodinných problémov“ policajného náčelníka samovraždou služobnou zbraňou. Druhý o nehode na dialnici s tragickým koncom pre príslušníka polície a súdneho patológa.
Ak tento príbeh zverejníte do troch dní od doručenia, zaručujem vám, že ho nedostane žiadna iná redakcia. Dozrie na to istá dôveryhodná osoba.
Tak zbohom, he he, alebo dovidenia na druhom svete, he he...
..... .....(podpis)
Tolko list. Z doteraz známych faktov vieme že, Ministerstvo obrany dostalo od výboru pre bezpečnosť dodatočné zdroje finančných prostriedkov a volnú ruku na tajnú operáciu s krycím názvom V-borg. Medzi vojnovými veteránmi odvtedy prebieha nábor dobrovolníkov pre plnenie zvláštnych úloh. Hladajú tých najpostihnutejších, ludí bez rúk a nôh, s poranenými miechami, nefungujúcimi vnútornými orgánmi, kohokolvek, kto nemá poškodený mozog.
Je viac než isté, že vzniká nová vojenská jednotka, na ktorú, ako môžeme oprávnene predpokladať, zneužívajú práve chorých a postihnutých ludí. Ich preoperovanie na kyborgov nie je len otázkou bezpečnosti štátu ale aj závažnou spoločenskou otázkou.
Žiadame preto vyhlásenie referenda k otázkam etiky predlžovania života a zvyšovania inteligencie operatívnym zásahom do organizmu človeka a jeho spájaním s technikou.
Žiadame zriadenie parlamentného vyšetrovacieho výboru, ktorý zistí oprávnenosť vzniku projektu V-borg a pri prekročení doteraz platných zákonov navrhne potrestanie vinníkov. Taktiež žiadame zriadenie komisie pre návrh budúcich opatrení a postupov spojených s existenciou kyborgov. Komisia musí navrhnúť nový spôsob identifikácie osôb. U jedincov bez rúk, nôh, používajúcich na videnie namiesto očí rôzne technické zariadenia sú klasické biometrické identifikačné údaje minulosťou. Forenzné metódy vyšetrovania trestných činov takýchto osôb sa musia prispôsobiť novým faktom. Vzniká závažná otázka zavedenia identifikačných čipov.
Podrobnosti o požiadavkách uvádzame v petícii zverejnenej na webových stránkach redakcie.
Kauza V-borg navždy zmenila náš život.
Podporte petíciu! Vývoj ludskej spoločnosti je aj vo vašich rukách!
L.R.
Laco Remeň
Diskusia
SARS
úf, moc dlhé, nemám čas na ďalekosialhe poviedky (i keď táto určite bude dokončená ;). PS: Dúfam, že borgami v druhom odstavci si nemyslel StarTrek ;).
17.04.2008
úf, moc dlhé, nemám čas na ďalekosialhe poviedky (i keď táto určite bude dokončená ;). PS: Dúfam, že borgami v druhom odstavci si nemyslel StarTrek ;).
17.04.2008
jurinko
Ja som to precital. Gramatika nebola najhorsia, ale urcite bola z horsich (totalna absencia prehlasovaneho "a" mi vadila asi najviac). Forma rozpravania formou akehosi listu, kombinovaneho s clankom v casopise, kombinovaneho s akoze romanovou opisnou formou mi prisla ako strasne zmatene a zle riesenie. Normalne to napisat by bolo lepsie. Navyse ani nevieme, kto to vlastne pisal, je tam jedna postava (autor dopisu), ktora sa iba tak vznasa v priestore, ale nic o nej nevieme. Dalej su tam logicke chyby - profesor na Vanessu strasne kaslal, ona roky chradla a on sa iba milenkou zaoberal, zrazu ju strasne miluje... Vanessa predsa zila, susedia museli vediet, ze ma chorobu, ako to, ze nikomu nechybala? Stal sa z nej nejaky kyborg, ale neumrela, nebol pohreb, nic, kde teda je a co sa s nou stalo z pohladu znamych, ktori jej premenu nevideli a teda ju nespoznali ako kyborga? A je tam toho viac, nevysvetlena povaha tej Vanessy, zmietajuca sa medzi normalnym a skdoradostnym, nejasne motivacie hrdinov (to uz som tusim spominal), podivna psychologia postav. Celkovo to bolo take neucelene dielo, dobry napad, ktory ale spracovanim prisiel aj o zvysky putavosti. Dal som 4
17.04.2008
Ja som to precital. Gramatika nebola najhorsia, ale urcite bola z horsich (totalna absencia prehlasovaneho "a" mi vadila asi najviac). Forma rozpravania formou akehosi listu, kombinovaneho s clankom v casopise, kombinovaneho s akoze romanovou opisnou formou mi prisla ako strasne zmatene a zle riesenie. Normalne to napisat by bolo lepsie. Navyse ani nevieme, kto to vlastne pisal, je tam jedna postava (autor dopisu), ktora sa iba tak vznasa v priestore, ale nic o nej nevieme. Dalej su tam logicke chyby - profesor na Vanessu strasne kaslal, ona roky chradla a on sa iba milenkou zaoberal, zrazu ju strasne miluje... Vanessa predsa zila, susedia museli vediet, ze ma chorobu, ako to, ze nikomu nechybala? Stal sa z nej nejaky kyborg, ale neumrela, nebol pohreb, nic, kde teda je a co sa s nou stalo z pohladu znamych, ktori jej premenu nevideli a teda ju nespoznali ako kyborga? A je tam toho viac, nevysvetlena povaha tej Vanessy, zmietajuca sa medzi normalnym a skdoradostnym, nejasne motivacie hrdinov (to uz som tusim spominal), podivna psychologia postav. Celkovo to bolo take neucelene dielo, dobry napad, ktory ale spracovanim prisiel aj o zvysky putavosti. Dal som 4
17.04.2008
žjuvka
Námet dobrý, ale postupne to celé banálnie a banálnie až.... a náborový koniec to trochu zabil. Poučné. Navyše tá technika mi tu v poslednom čase dosť chýbala. Takže, podľa mňa vyšší priemer.
17.04.2008
Námet dobrý, ale postupne to celé banálnie a banálnie až.... a náborový koniec to trochu zabil. Poučné. Navyše tá technika mi tu v poslednom čase dosť chýbala. Takže, podľa mňa vyšší priemer.
17.04.2008
Aldeberan
co blbnete, na pomery scifi to bolo vynikajuce. davam 8, ALE, mam pripomienky 1. použivaj ä 2. forma clanku v novinach je absolutna blbost, kravina jak mraky, strasne neprirodzene a neuveritelne. ziadne noviny by nieco take nevytlacili :) 3. strasne naivne asi v tom, kao profesrom prebudoval svoju dceru na vyborga. Kde zobral vybavenie? Ako to moze jedenclovek zvladnut? neuveritelne 4. obcas prilis vela opisovanie = NUDA. Popravde, preskocil som tri odseky nic som nepremeskal (napr odstavec kedy zabila otca - "aha ide zabit otca", preskocil osm pol stranky - "sudny zmocnenec skosntatoval ze")
17.04.2008
co blbnete, na pomery scifi to bolo vynikajuce. davam 8, ALE, mam pripomienky 1. použivaj ä 2. forma clanku v novinach je absolutna blbost, kravina jak mraky, strasne neprirodzene a neuveritelne. ziadne noviny by nieco take nevytlacili :) 3. strasne naivne asi v tom, kao profesrom prebudoval svoju dceru na vyborga. Kde zobral vybavenie? Ako to moze jedenclovek zvladnut? neuveritelne 4. obcas prilis vela opisovanie = NUDA. Popravde, preskocil som tri odseky nic som nepremeskal (napr odstavec kedy zabila otca - "aha ide zabit otca", preskocil osm pol stranky - "sudny zmocnenec skosntatoval ze")
17.04.2008
Laco Remeň
Ďakujem za vaše príspevky, teším sa, že si niekto sadol, prečítal to a napísal pár riadkov.
SARS
Je dokončená. Narážku na StarTrek som celkom nepochopil, nie som znalcom StarTreku.
jurinko
- Píšem v západnej slovenčine. Čo sa týka ä, už Štúr hovoril, že toto je v našej reči hynúce a do nášho jazyka neprináleží :). Je mi jasné, že človeka ktorý očakáva štátny jazyk, to môže rozladiť. Mal som do úvodu napísať upozornenie, že ide o západoslovenskú varietu slovenčiny.
Čo sa týka formy, námietku beriem, fakt som to asi prekombinoval. Keby to píšem teraz, vyzeralo by to úplne ináč.
- Autor listu sa vznáša v povetrí. Áno, je to hrdinkin známy z internetu.
- Logické chyby: nie som si ich vedomý. Viem, že v poviedke sa charaktery postáv nemajú vyvíjať. Tieto sa vyvíjajú aj keď nie príliš pozitívne. Radšej som ochotný to nazvať novelou, než by som mal ponechať postavy bez vnútorného vývoja. Že sú trošku podivné, môže byť: otec, ktorý prišiel o milenku i o ženu a prilipol k dcére; dcéra, ktorá mala už byť mŕtva, miesto toho je zrazu takmer nesmrtelná...
Díki za pochvalu nápadu, so spracovaním sa v budúcnosti budem viac snažiť.
žjuvka
Zdá sa, že s príbehom som to nevyhral. Pre istotu som si pozrel slovo banálny v slovníku: všedný, otrepaný, ošúchaný, triviálny, bezvýznamný. Uff, smutné. Zdá sa, že dobrý nápad treba nechať aj dobre vyzrieť, až potom sa pustiť do písania. Mysím , že som sa príliš sústredil na opisy techniky, na úkor gradácie deja.
Výraz náborový koniec ma pobavil, tiež nie som spokojný s koncom.
Aldeberan
1. ä - viď odkaz pre jurinka, poprípade: http://remen.blog.sme.sk/c/142 818/Zapadoslovenska-varieta-sl ovenciny.html
2. kritiku formy beriem, vďaka. Niekedy sa stáva, že zdanlivo dobrý nápad je nakoniec kravina.
3. vybavenie si mohol premiestniť z práce... Alebo kúpiť.
4. Je to naozaj rozťahané, chcelo by to zoškrtať. Prerábať to už nebudem, radšej túto spetnú vezbu (spätnú väzbu) využijem pre budúce písanie.
Ešte raz vďaka, L.R.
17.04.2008
Ďakujem za vaše príspevky, teším sa, že si niekto sadol, prečítal to a napísal pár riadkov.
SARS
Je dokončená. Narážku na StarTrek som celkom nepochopil, nie som znalcom StarTreku.
jurinko
- Píšem v západnej slovenčine. Čo sa týka ä, už Štúr hovoril, že toto je v našej reči hynúce a do nášho jazyka neprináleží :). Je mi jasné, že človeka ktorý očakáva štátny jazyk, to môže rozladiť. Mal som do úvodu napísať upozornenie, že ide o západoslovenskú varietu slovenčiny.
Čo sa týka formy, námietku beriem, fakt som to asi prekombinoval. Keby to píšem teraz, vyzeralo by to úplne ináč.
- Autor listu sa vznáša v povetrí. Áno, je to hrdinkin známy z internetu.
- Logické chyby: nie som si ich vedomý. Viem, že v poviedke sa charaktery postáv nemajú vyvíjať. Tieto sa vyvíjajú aj keď nie príliš pozitívne. Radšej som ochotný to nazvať novelou, než by som mal ponechať postavy bez vnútorného vývoja. Že sú trošku podivné, môže byť: otec, ktorý prišiel o milenku i o ženu a prilipol k dcére; dcéra, ktorá mala už byť mŕtva, miesto toho je zrazu takmer nesmrtelná...
Díki za pochvalu nápadu, so spracovaním sa v budúcnosti budem viac snažiť.
žjuvka
Zdá sa, že s príbehom som to nevyhral. Pre istotu som si pozrel slovo banálny v slovníku: všedný, otrepaný, ošúchaný, triviálny, bezvýznamný. Uff, smutné. Zdá sa, že dobrý nápad treba nechať aj dobre vyzrieť, až potom sa pustiť do písania. Mysím , že som sa príliš sústredil na opisy techniky, na úkor gradácie deja.
Výraz náborový koniec ma pobavil, tiež nie som spokojný s koncom.
Aldeberan
1. ä - viď odkaz pre jurinka, poprípade: http://remen.blog.sme.sk/c/142 818/Zapadoslovenska-varieta-sl ovenciny.html
2. kritiku formy beriem, vďaka. Niekedy sa stáva, že zdanlivo dobrý nápad je nakoniec kravina.
3. vybavenie si mohol premiestniť z práce... Alebo kúpiť.
4. Je to naozaj rozťahané, chcelo by to zoškrtať. Prerábať to už nebudem, radšej túto spetnú vezbu (spätnú väzbu) využijem pre budúce písanie.
Ešte raz vďaka, L.R.
17.04.2008
jurinko
LR: Uznavam, ze aj ja naschval pouzivat niektore nespisovne vyrazy (typicky napadlo ma namiesto napadlo mi). Ale v poviedke a v pisanom texte vobec (pricom internet je podla mna bahno akejkolvek komunikacie, ci uz z pohladu argumentacneho alebo pravopisneho [vynimkou je mozno tato diskusia]) nespisovne vyrazy az oci kolu. A nic na tom nezmeni ani fakt, ze mas na ospravedlnenie tohto hroziveho pisomneho prejavu relativne dobre vystavanu argumentaciu :-)
18.04.2008
LR: Uznavam, ze aj ja naschval pouzivat niektore nespisovne vyrazy (typicky napadlo ma namiesto napadlo mi). Ale v poviedke a v pisanom texte vobec (pricom internet je podla mna bahno akejkolvek komunikacie, ci uz z pohladu argumentacneho alebo pravopisneho [vynimkou je mozno tato diskusia]) nespisovne vyrazy az oci kolu. A nic na tom nezmeni ani fakt, ze mas na ospravedlnenie tohto hroziveho pisomneho prejavu relativne dobre vystavanu argumentaciu :-)
18.04.2008
jurinko
Ozaj, k vyvoju postav. Postavy nech sa kludne vyvijaju aj v poviedke, ale nech to posobi uveritelne a realisticky, nie sablonovito a prvoplanovo.
18.04.2008
Ozaj, k vyvoju postav. Postavy nech sa kludne vyvijaju aj v poviedke, ale nech to posobi uveritelne a realisticky, nie sablonovito a prvoplanovo.
18.04.2008
SARS
jurinko, ja osobne nič proti vývoju postáv nemám, veď sám to vyžadujem, ale v škole nás učili, že poviedka je krátky prozaicky útvar, ktorý zachycuje krátke časové obdobie (z pohľadu postáv), s malým množstvom postáv, ktoré sa nevyvíjajú a je ukončený pointov.
18.04.2008
jurinko, ja osobne nič proti vývoju postáv nemám, veď sám to vyžadujem, ale v škole nás učili, že poviedka je krátky prozaicky útvar, ktorý zachycuje krátke časové obdobie (z pohľadu postáv), s malým množstvom postáv, ktoré sa nevyvíjajú a je ukončený pointov.
18.04.2008
xius
Ad Star Trek: Borgovia patria k najznamejsim rasam v tomto vesmire. Je jedno, ci si sa nimi inspiroval alebo nie, je to tak preflaknute meno, ze svojim zhmotnenim bud nastves alebo sklames. :)
18.04.2008
Ad Star Trek: Borgovia patria k najznamejsim rasam v tomto vesmire. Je jedno, ci si sa nimi inspiroval alebo nie, je to tak preflaknute meno, ze svojim zhmotnenim bud nastves alebo sklames. :)
18.04.2008
Laco Remeň
Xius Eyroo - diki za objasnenie. Použil som slovo borg ako skratku slova kyborg. Netušil som aké asociácie môže vyvolať.
18.04.2008
Xius Eyroo - diki za objasnenie. Použil som slovo borg ako skratku slova kyborg. Netušil som aké asociácie môže vyvolať.
18.04.2008
Laco Remeň
jurinko: hovorový jazyk má mať dôstojné miesto v spoločnosti, vrátane jeho písomnej podoby. Sme asi poslednou krajinou, v ktorej je zákonom nariadený štátny jazyk (zákon č.270). Na internet spomínaný zákon "zabudol", preto si slobodu používať hovorový jazyk plánujem užívať aj naďalej.
18.04.2008
jurinko: hovorový jazyk má mať dôstojné miesto v spoločnosti, vrátane jeho písomnej podoby. Sme asi poslednou krajinou, v ktorej je zákonom nariadený štátny jazyk (zákon č.270). Na internet spomínaný zákon "zabudol", preto si slobodu používať hovorový jazyk plánujem užívať aj naďalej.
18.04.2008
Laco Remeň
jurinko: k charakteru postáv - už som to do ktoréhosi príspevku písal, asi som sa príliš sústredil na technické a lekárske záležitosti na úkor kvality postáv, alebo to jednoducho neviem.
18.04.2008
jurinko: k charakteru postáv - už som to do ktoréhosi príspevku písal, asi som sa príliš sústredil na technické a lekárske záležitosti na úkor kvality postáv, alebo to jednoducho neviem.
18.04.2008
žjuvka
Xius :) - veselé spomienky (We are the Borg. Lower your shields and surrender your ships. We will add your biological and technological distinctiveness to our own. Your culture will adapt to service us. Resistance is futile....) LR, máš dobrý výkladovo-synonymický slovník, všetka česť. Ide o to, že tou banálnosťou bolo myselné, teda z mojej strany, že hrdinka príbehu sa stáva kyborgom, čiže nadobúda pocity vzdialené ľudskej rase, ibaže ako vieme, ľudská rasa sa nezaujíma o cudzie pocity prakticky z princípu, nech sú akékoľvek.... Takže je ťažké pútať druhých niečím takým osobným. Inak tvoja komunikatívnosť je na dosť vysokej úrovni, až mi napadá, či som na správnej stránke. Som.
19.04.2008
Xius :) - veselé spomienky (We are the Borg. Lower your shields and surrender your ships. We will add your biological and technological distinctiveness to our own. Your culture will adapt to service us. Resistance is futile....) LR, máš dobrý výkladovo-synonymický slovník, všetka česť. Ide o to, že tou banálnosťou bolo myselné, teda z mojej strany, že hrdinka príbehu sa stáva kyborgom, čiže nadobúda pocity vzdialené ľudskej rase, ibaže ako vieme, ľudská rasa sa nezaujíma o cudzie pocity prakticky z princípu, nech sú akékoľvek.... Takže je ťažké pútať druhých niečím takým osobným. Inak tvoja komunikatívnosť je na dosť vysokej úrovni, až mi napadá, či som na správnej stránke. Som.
19.04.2008
Aldeberan
Čo? Prečo by ste sa mali RIADIT poučkami zo školy? Veď o celej literatúre po 45 čo za niečo stojí vam povedia "ťažko zaraditešné do žánru". Jasi píšem čo ma napadne a robte to aj vy, ale dokončite to preboha :)
19.04.2008
Čo? Prečo by ste sa mali RIADIT poučkami zo školy? Veď o celej literatúre po 45 čo za niečo stojí vam povedia "ťažko zaraditešné do žánru". Jasi píšem čo ma napadne a robte to aj vy, ale dokončite to preboha :)
19.04.2008
Laco Remeň
žjuvka Nie je ludská rasa a tí druhí, ludia sa, už teraz, zabudovávaním techniky menia na kyborgov, bez toho, že by si to vôbec uvedomovali. Hranica medzi človekom a kyborgom je nepreukazázatelná... Máš pravdu, čitatela portálu scifi.sk som neupútal :-(. Na druhej strane, poznanie, že máme velmi náročného čitatela je príjemné.
21.04.2008
žjuvka Nie je ludská rasa a tí druhí, ludia sa, už teraz, zabudovávaním techniky menia na kyborgov, bez toho, že by si to vôbec uvedomovali. Hranica medzi človekom a kyborgom je nepreukazázatelná... Máš pravdu, čitatela portálu scifi.sk som neupútal :-(. Na druhej strane, poznanie, že máme velmi náročného čitatela je príjemné.
21.04.2008
žjuvka
LR OK. Ja len že.... Znie to dosť čudne, keď vravíš, že si nezaujal, po prvé (1.), lebo to tak nie je, po druhé (2.), lebo netuším, prečo si myslíš, že to tak je. Ale aj tak. Zmena človeka na kyborga a jeho pocity je dosť dobrá téma na premýšľanie (teda aspoň pre mňa). Ale ako vidím, samotný autor to poňal trochu inak....
21.04.2008
LR OK. Ja len že.... Znie to dosť čudne, keď vravíš, že si nezaujal, po prvé (1.), lebo to tak nie je, po druhé (2.), lebo netuším, prečo si myslíš, že to tak je. Ale aj tak. Zmena človeka na kyborga a jeho pocity je dosť dobrá téma na premýšľanie (teda aspoň pre mňa). Ale ako vidím, samotný autor to poňal trochu inak....
21.04.2008
Laco Remeň
žjuvka - veď si pozri priemerné hodnotenie. Tri body z desiatich je jasné fiasko. Dobrá téma na premýšlanie je aj pozvolná zmena, ktorá sa dnes deje. Zanedlho bude človek kyborgom a bude sa stále cítiť človekom... len trocha vylepšeným :-)
22.04.2008
žjuvka - veď si pozri priemerné hodnotenie. Tri body z desiatich je jasné fiasko. Dobrá téma na premýšlanie je aj pozvolná zmena, ktorá sa dnes deje. Zanedlho bude človek kyborgom a bude sa stále cítiť človekom... len trocha vylepšeným :-)
22.04.2008
SARS
Aj tak jakrajší kyborg je Motoko Kusanagi z Ghost in the Shell (inak dosť do hĺbky riešia problém odduševnienia kyborga, veď jediné čo mala pôvodné je časť mozgu ;).
22.04.2008
Aj tak jakrajší kyborg je Motoko Kusanagi z Ghost in the Shell (inak dosť do hĺbky riešia problém odduševnienia kyborga, veď jediné čo mala pôvodné je časť mozgu ;).
22.04.2008
jurinko
LR: tri body z desiatich by bolo fiasko na poli medzinarodnej studie, kde by tvoju poviedku hodnotilo 300 literarnych vedcov a kritikov z celeho sveta. Tu na tejto stranke to iba znamena, ze si trosku prekombinoval formu. Ale stale hovorim, ze napad je zaujimavy (ako ostatne dokazuje aj tato rozvinuta diskusia). btw. v Star Treku casto byva zalezitost clovek - neclovek, inymi slovami, co z nas robi ludi, ked aj pocitace uz vedia premyslat, znazornena na konfrontacii s bytostami z Holodecku. A to je mozno zaujimavejsie, nez pohlad na kyborga, lebo toho musel niekto zostrojit. Holopostavu vytvoril pocitac z energie sam. A aj ked nedokazu prezit mimo Holodeck, stale vykazuju iste crty naozajstnych ludi. Tato otazka je zrejme nejako zakodovana v ludoch samotnych :-)
22.04.2008
LR: tri body z desiatich by bolo fiasko na poli medzinarodnej studie, kde by tvoju poviedku hodnotilo 300 literarnych vedcov a kritikov z celeho sveta. Tu na tejto stranke to iba znamena, ze si trosku prekombinoval formu. Ale stale hovorim, ze napad je zaujimavy (ako ostatne dokazuje aj tato rozvinuta diskusia). btw. v Star Treku casto byva zalezitost clovek - neclovek, inymi slovami, co z nas robi ludi, ked aj pocitace uz vedia premyslat, znazornena na konfrontacii s bytostami z Holodecku. A to je mozno zaujimavejsie, nez pohlad na kyborga, lebo toho musel niekto zostrojit. Holopostavu vytvoril pocitac z energie sam. A aj ked nedokazu prezit mimo Holodeck, stale vykazuju iste crty naozajstnych ludi. Tato otazka je zrejme nejako zakodovana v ludoch samotnych :-)
22.04.2008
žjuvka
Smiešne. Myslím to s tým hodnotením. Ja číslom nehodnotím nikdy, lebo neuznávam škály bez záporných čísel. A 9+1 je v konečnom dôsledku to isté čo 5+5. Objektivita irelevantná. A tď.
22.04.2008
Smiešne. Myslím to s tým hodnotením. Ja číslom nehodnotím nikdy, lebo neuznávam škály bez záporných čísel. A 9+1 je v konečnom dôsledku to isté čo 5+5. Objektivita irelevantná. A tď.
22.04.2008
SARS
Ja hodnotím vždy, keď dané dielo dočítam (v tomto prípade nehodnotené). A to 0 úplna hrôza (nikdy nepoužité), 5 priemer - najčastejšie a 9 total best (niekoľko krát použité). Väčšinou hodnotím medzi 5 a 8.
23.04.2008
Ja hodnotím vždy, keď dané dielo dočítam (v tomto prípade nehodnotené). A to 0 úplna hrôza (nikdy nepoužité), 5 priemer - najčastejšie a 9 total best (niekoľko krát použité). Väčšinou hodnotím medzi 5 a 8.
23.04.2008
jurinko
Ja hodnotim takto: tri urovne (zaciatocnik, pokrocily, expert, alebo ake chcete nazvy) po tri podurovne. Cize 1,2,3 je zaciatocnik; 4,5,6 je pokrocily; 7,8,9 je uz spisovatel priam ze profik. No a desat (to som tusim dal iba raz alebo dva) je nieco, co sa mi paci tak velmi, ze este aj medzi naozajstnymi spisovatelmi by sa mi to pacilo najviac :-)
23.04.2008
Ja hodnotim takto: tri urovne (zaciatocnik, pokrocily, expert, alebo ake chcete nazvy) po tri podurovne. Cize 1,2,3 je zaciatocnik; 4,5,6 je pokrocily; 7,8,9 je uz spisovatel priam ze profik. No a desat (to som tusim dal iba raz alebo dva) je nieco, co sa mi paci tak velmi, ze este aj medzi naozajstnymi spisovatelmi by sa mi to pacilo najviac :-)
23.04.2008