„Stoj, lebo z teba narobím druhotriednu sekanú“ trpaslík asi jeden a pól metrovej výšky hrozivo pokyvoval mečom. Presnejšie sa ho snažil zdvihnúť oboma rukami, pričom ho to vždy prevážilo dolu. „Ehm, to myslíte mňa“ nesmelo som sa opýtal. Trpaslík sa nachvíľu neisto poobzeral okolo mňa akoby tam stál celý dav a on si mal z neho vybrať svoju obeť. „Áno presne Vás. A nesnažte sa mi prejsť cez rozum. Takých ako vy mám už prekuknutých. „Takých ako ja“ znelo mi v mysli. Nevedel som, že sa zaujíma o hrobníkov. Totiž ja som potulný hrobník a veľmi ma potešilo, že I tento muž vie o nich niečo viac. S priateľským úmyslom som sa ho opýtal. „Aké pomníky preferujete?“ Mužík vytreštil oči v nechápavosti. „No, myslel som či mramorové, kamenné, žulové alebo nejaké iné?“ Vykúzlil som na tvári očarujúci úsmev, nie nepodobný akejsi grimase. Veverička opodiaľ, ktorá ho náhodou zazrela začala trpieť nepochopitelnými depresiami a samovražednými sklonmi. „Neviem o čo Vám ide, ale ujasnime si to“ navrhol trpaslík. „Hm, dobre. Prečo nie“ odvetil som. „Takže ak by toto mala byť štandartná situácia ako pri iných prepadoch, ktorých som už absolvoval značné množstvo“ nachvíľu stíchol, očakávajúc moje uznanie. Kedže z mojej strany nič neprichádzalo, lebo som ešte na žiadnom prepade nebol aktívnym účastníkom, mužík pokračoval ďalej. „Ja som prepadávajúci a vy obeť. Áno?“ „Nemám námietky, ak Vám to urobí radosť.“ Predsavzal som si, že z tohto cteného pána si nepriateľa urobiť nechcem a preto som mu zatiaľ na všetko pritakal. „Podľa príručky“ začal sa prehrabávať vo svojej torne až kým nevytiahol asi pätsto stránkovú knižku s názvom ‒Zlodejina vaše hobby, alebo ako si spríjemniť spolunažívanie s ostatnými- „by ste mi mali odovzdať všetko čo máte okrem oblečenia.„ To už bolo na mňa dosť a moje priateľské umýsly sa vyparili nevedno kam. „Ja Vám nič dávať nebudem“ rozhorčil som sa. „Jediné čo som Vám ochotný dať je bezplatné vykopanie pohrebnej jamy a potom následné zakopanie i s obsahom. „Pevnejšie som uchopil lopatu a zaujal jediný postoj, ktorý poznám. Vyhodil som si ju na plece. „To by ste pre mňa urobili“ zažiarili trpaslíkovi očká. „Nóóó iste.“ „Viete, totiž práve by som si potreboval odskočiť“ hanblivo sklonil hlavu až som spoznal, že krém na topánky je aj na niečo iné. „O chvíľu tu máte jamu, že by ste v nej mohli kadiť celý týždeň.“ Trpaslíka tieto slová zrejme potešili. Položil meč na zem a začal si rozopínať opasok na svojom tučnom bruchu. „No hádam počkáte kým to vykopem“ ozval som sa po chvíli dôkladného pozorovania jeho aktivít. „Keď to musí byť“ odvetil trpaslík so smútkom v hlase. Napľul som si do rúk ako som to videl robiť môjho niekdajšieho šéfa. Nikdy som nechápal prečo to robí. Vždy som mal potom oslintanú rúčku. Robil som to preto, že som veril na tradície. A toto vyzeralo ako zakorenená hrobnícka tradícia. S chuťou som sa pustil do práce. Trpaslík si medzitým otvoril svoju knihu o zlodejine a študoval ju s takou vervou až som mal pocit, že ju práve teraz píše. Kútikom úst mu vytekali sliny, tak bol do tej knihy zahľadený. „Hotovo“ povedal som spokojne. „Jama je hotová. Môžete s ňou naložiť podľa vlastného uváženia. „Vystúpil som z jamy, aby som sa vyhol čo i najmenšiemu kontaktu s tým čo do nej pôjde. Trpaslík schoval knihu a so znaleckým okom si ju začal prezerať. „Som s Vami spokojný. O tomto sa v knihe nepíše, ale nechám Vás ísť, keď ste mi poskytli taku dobrú službu.“ „Tak ja teda pôjdem. Rád by som ostal a pozoroval Vás pri Vašom, ehm rozjímaní, ale čas ma tlačí.“ Ospravedlňujúco som sa usmial a pokračoval v ceste. Z diaľky už len bolo počuť nadšené výkriky plné štastia. „Aké ja mám štastné zamestnanie“ pomyslel som si „robím ľuďom iba radosť.“

Po dvoch dňoch únavnej cesty a lopotenia sa s lopatou som dospel do jedného menšieho mestečka zvanom ‒NEFOREMNÝ BRAV-. Ulice mestečka boli zaplnené rôznymi obyvateľmi. So záujmom som si prezeral túto unikátnu zmesku. Elegantne oblečení páni ostro kontrastovali s chudinou, ktorú bolo vidieť všade navôkol. Moje kroky viedli k miestnej krčme. Spomínal som ako sa môj niekdajší šéf vracal z krčmy. Bol vždy veselej nálady, tackal sa a hneď na to zvracal. Vždy som ho obdivoval. Prial som si niekedy vyskúšať byť zohnutý nad latrínou a vyprázdňovať vlastný žalúdok. Šéf mi hovoril, že to robia všetci správni chlapi. Teraz som to konečne mohol vyskúšať. Stanem sa správnym chlapom. Moje ústa sa roztiahli od ucha k uchu pri pohľade na tú majestátnu budovu. Odrazu sa rozleteli dvere a pomedzi ne vyletel akýsi muž. „Asi je tam tých správnych chlapov príliš. Budú ma môcť k nim ešte vziať“ kládol som si otázku. Srdce mi zovrelo a ja som nesmelo vkročil do vytúženého raja. Stál som hneď vedľa dverí a nevedel som čo mám robiť. Nesmelo som poklepkal po pleci jedného pána ležiaceho na stole. Elf na mňa vyvalil svoje krvou podliate oči a hľadel na mňa ako na zázrak boží. „Ehm, prosím Vás, kde by som tu mohol dostať pálenicu?“ bol to jediný alkohol, ktorý spomínal šéf. Iný som totiž ani nepoznal. „Tu máš kamoš, napi sa“ podal mi elf pohár a potom až neuveriteľnou silou tresol hlavou o stôl. „Príjemné sny“ povedal som zdvorilo. So záujmom som si prezeral pohár. Alkohol v ňom tvoril veľmi malú menšinu utlačovanú nánosom špiny, slín a iných tráviacich tekutín. Opatrne som položil pohár vedľa elfovej hlavy a vydal sa smerom k barovému pultu, pretože ma upútal výraz mužovej tváre za ním, ktorý bol z celej miestnosti najnormálnejši. „Prepáčte, kde by som tu mohol dostať nejaký destilát, ktorý by mi po dlhodobom užívaní mohol spôsobiť cirhózu pečene?“ opýtal som sa s ostychom v tvári. Cítil som sa ako panic pred prvým rande. Vlastne tak sa cítim stále, lebo som ešte stále nemal žiadne rande. „Mohli by ste mi to zopakovať ešte raz“ poprosil barman so slovníkom cudzích slov v ruke. „Nemáte nejakú pálenicu?” skúsil som to znovu. „Ale iste mladý pánko.“ O chvíľu sa predo mňou objavil pohár čírej tekutiny. „V prípade, že to bude slabé tak sa ozvite. Dolejem Vám tam trocha liehu“ povedal barman. Chytil som pohár a vyprázdnil ho takým istým spôsobom ako to robieval môj šéf. Na ex. Do očí sa mi vhrnuli slzy a hrdlo pálilo ako draka, ktorý chŕli oheň, ale zabudne otvoriť papuľu. „Neplačte, to bude dobré.“ Niečo ma poklepalo po stehne. „Objednám Vám rundu a zabudnete na trápenie.“ Pomedzi nohy sa mi plietol akýsi hobit a snažil sa ma utešiť. Popritom mi hlavou narážal do nôh až som mal urobenú ich dôkladnú masáž. Predo mňou sa objavil ďalší pohár. Začal som sa cítiť akosi ináč než obvykle. Celkom sa mi to páčilo. Opäť som vyprázdnil pohár. Znovu sa mi do očí nahrnuli slzy. „Vám ten alkohol človeče moc nepomáha“ podotkol prepletajúci sa hobit. Zrazu ma upútal čísi inteligentný pohľad. Jeden troll si práve na mne skúšal zdravosť svojich očí. Popritom pil. Dve činnosti vykonávať naraz bolo asi pre trolla nadľudským výkonom, pretože mu alkohol tiekol všade, len nie tam kam by tiecť mal. Jemu to asi zrejme nevadilo. Zdalo sa, že preferuje alkoholické kúpanie pred obyčajným. „Hej“ zareval troll. Nastalo ticho. Troll sa tváril velice hĺbavo a vyzeral, že uvažuje. „Ty tam“ pokračoval. Opäť malá pauza. „Pri pulte. Nepáčiš sa mi.“ Toľko slov naraz všetkých udivilo. Dokonca aj opitý elf zdvihol začudovane hlavu. Hneď na to ale ešte viac prehĺbil otlačok na stole. „Myslíte mňa?“ zašeptal som od strachu. Troll rozmýšlal. Medzitým som vypil ďalší pohár. Bolo mi záhadou ako sa vyrába takýto tekutý oheň. „Áno ty“ zareval troll a vstal zo stoličky. Presnejšie z toho čo z nej ešte ostávalo. Poobzeral som sa dokola, či náhodou nemyslel iného muža pri pulte. Zhodou náhod tam nik nebol a tý čo tam pred tým boli si zrejme uvedomili prečo by tam nemali byť. „Smiem vedieť prečo sa Vám nepáčim? Je pravda, že nie som bohvieaký fešák, ale za to mi to nemusíte hovoriť na verejnosti. Veď ani ja nehovorím, že sa mi napríklad ten trpaslík pri zadnom stole nepáči.“ To bola zrejme chyba, lebo trpaslík sa na mňa zamračil a ja som vedel, že keď skončím s trollom bude na rade on. Nie je moc dobré vykladať ľuďom na počkanie, že sa vám nepáčia. Dosť problematicky sa tým získavajú priatelia a samotné prežitie tiež. „Zmlkni“ okríkol ma troll, ktorý veľmi obtiažne zvládal môj monológ. Pretože som konverzačný typ, snažil som sa nadviazať komunikáciu. „Priateľu, vzhľad nie je všetko. Musíme si ceniť vnútro. Aký človek naozaj je.“ Troll zrejme nebol intelektuálny typ a komunikačný už vôbec nie. Plnou silou tresol svojím kyjom o drevenú podlahu. Triesky lietali na všetky strany. „Nerozmýšlal si o vstupe do demoličného priemyslu“ navrhol som mu pri pohľade na jeho deštrukčné schopnosti. Troll zareval tak hlasno až som mal istotu, že ho do speváckeho zboru určite nezoberú. Jedinou zbraňou, ktorou som disponoval bola lopata. Na kopanie je veľmi dobrá, ale do boja sa moc nehodí. Bohužiaľ som nič lepšie nemal. Zaujal som typický hrobnícky postoj. Stál som tam s lopatou prehodenou cez plece. Uvedomil som si, že tento postoj nie je akosi vhodný pre tieto chvíle a preto som ju napriahol pred seba. Troll sa zahnal a prehnal kyj mojou lopatou. Časť násady mi ostala v rukách. Železný kus aj s kusom násady preletel polovicou krčmy a v lete ho zastavila až tvár nejakého dedinčana, ktorého potom všetci začali volať kamenná tvár. To sa už okolo nás utvoril kruh a začalo sa sádzať. Väčšinou sa sádzalo na to, koľko končatín mi ostane a či si budem môcť potom ešte založiť rodinu. „Kto sa ešte nepáči tomuto ctenému pánovi“ opýtal som sa z nádejov v hlase okolostojacich. Ľudia sa pobavene usmievali a obdivovali môj humor. Vedľa sa objavil pohár s alkoholom a ja som ho vďačne vyprázdnil. Moja sebadôvera sa pribúdajúcim alkoholom rapídne zvyšovala. „Hej ty tam“ zakričal som na trolla. „Myslíš, že sa ťa bojím“ reval som dobre podgurážený. „Tie tvoje rečičky si môžeš strčiť vieš kam.“ Okolostojacich ľudí moje slová udivili, pretože troll už dobrých desať minút nič nepovedal. Odkiaľ si niekto predo mňou držal pohár. Pohotovo som ho schytil a vypil do dna. Začal som sa neisto tackať. Vedľa mňa sa opäť objavil pohárik. „Ja nemám čím zaplatiť“ ohradil som sa proti núkanému alkoholu. Barman, ktorému patrila ruka s opojným nápojom sa na mňa usmial. „To nevadí, len pite. Keď ja tak rád vyhadzujem opilcov.“ Jeho ľudskosť ma dojala u srdca. Dav skandoval a dožadoval sa nejakej končatiny. „S ožratými si radšej netreba začínať. Sú nevyspytateľní a všetko Vám ovracajú“ povedal s odporom troll. Troll sa sám sebe začudoval. Chel pokračovať, ale z jeho úst sa vydralo len „preč“. Neďaleko sa potulný mág hral s kúzlami ovplyvňujúcimi psychiku. Troll sa vyparil a diváci boli sklamaní. „Žiadna končatina“ zalamentoval niekto. „Chce si to ešte niekto so mňou rozdať“ reval som na celé ústa. „Opitý a ešte aj zvrhlí“ podotkol akýsi muž. Dav sa celý sklamaný rozchádzal. V elfovom prípade to znamenalo opätovné prehĺbenie otlačku hlavy na stole. Snažil som sa uvažovať o spôsobe akým som donútil trolla na ústup. Po minúte som toho nechal, pretože sa my myšlienky rozbiehali nevedno kam. Spokojil som sa so záverom, že trolla nalakala moja atletická a svalnatá postava. Nezaujatý pozorovateľ ma ale kľudne mohol považovať za kostru, ktorá si na tento večer nahodila ľudskú kožu. Otočil som sa k baru a taktne požiadal barmana o pohárik. „Nalej mi tu žbrndu ešte raz ty splesnivelá rakva plná čerstvo rozloženej mŕtvoly pri bledom svite mesiačika.“ Vyzeralo to už so mňou veľmi zle, keď som počastoval barmana najhoršou hrobníckou nadávkou. Barman sa neisto zatváril. Podal mi pohár s pitím. Nevedel či to bol kompliment alebo skonštatovaný fakt. „Ďakujem Vám pane, za vaše ocenenie“ rozhodol sa nakoniec za ten výrok poďakovať. „Pane?“ opýtal sa barman. Uprel som pohľad tým smerom a premietal o tom či sa náhodou neozvala moja druhá osobnosť. Nevedel som či ju mám, ale kvôli tejto neznalosti som nechcel zmeškať jej prípadné objavenie sa a následné zoznámenie s ňou. „To hovorím ja pane“ ozval sa barman aby ma upútal. Nejaký muž sa snažil so mňou nadviazať komunikáciu. Bol mi akýsi povedomý. Pomyslel som si, že bude asi chcieť aby som robil ochranku, alebo niečo podobné. Zaškeril som sa. Popritom som si omylom vylial polovicu pohárika na topánky. Presnejšie na ich niekdajšie obrysy. Hobit, predtým objednávajúci mi pitie si veselo vykračoval po ulici a na pleci mal zavesené topánky, ktoré sa skôr hodili ako sito. „Moja stará sa poteší. Konečne tie špagety budú bez vody“ pomyslel si s radosťou hobit. „Prajete si mojich služieb“ opýtal som sa barmana s miernym problémom v artikulácii. „Neviem aké služby poskytujete a ani to nechcem vedieť“ ohradil sa barman,“len som sa chcel spýtať či už nie ste opitý. Viete, aby som Vás mohol odtiaľto vyhodiť. Pýtam sa preto“ nasadil ospravedlňujúci úsmev „lebo sa mi viac krát stalo, že dotyčný bol opitý ale neoznámil mi to. Tým pádom som si ho nevšimol a nemohol ho vyhodiť. Pochopte“ zaťal mi prsty do košele „je to jediné potešenie, ktoré tu mám. Všimnite si toho elfa tam“ ukázal na neho „Teraz neviem či je opitý alebo či tu len prechodne prespáva. Človeka môže z toho od zlosti roztrhnúť.“ Barman prerývano dýchal a krvou podliate oči upieral na mňa. Predsavzal si, že sa do klubu hobbystou neprihlásim, Bolo to veľké riziko, že tam naďabím na tohto chlapíka. Náhle moja tvár zmenila farbu. Spanikáril som a vybehol z krčmy. Za mňou sa ozýval ešte barmanou hlas. „Počkajte, toto nie je samoobsluha. Tu vyhadzujem ja!“ Oprel som sa o vonkajšiu stenu krčmy a s hlasným šplechotom jej dal nový náter. „Ta farba nie je zlá“ prehodila žena prechádzajúca okolo. Pozrel som sa na to kritickým okom. Nepáčilo sa mi to. I napriek tomu ako o tom hovoril môj niekdajší šéf. Vyzeralo to, že zo mňa správny chlap nikdy nebude. Pozrel som skúmavo na násadu a rozhodol sa. Budem zahánač trollov !