Len si matne spominam, ako sa to vsetko vlastne zacalo. Pamatam si mesto, lepsie povedane mestecko, na dalekom vychode. Bol som na vylete so svojim dievcatom a nejakou skupinkou turistov. Prechadzali sme sa dlhou starou ulicou. Budovy nas obklopovali z obidvoch stran, vacsina z nich bola v rekonstrukcii, masa ludi na nich pracovala.

Zvieral som v ruke cudny zvytok, sam neviem presne ako som k nemu dosiel, ale pacil sa mi, bol inaksi ako cokolvek ine, citil som akesi zvlastne sebauspokojujuce pocity z toho, ze ho mam.

Uz sme boli asi v polovicke ulice, ked sa nieco zvlastne zacalo diat . Presiel okolo mna postarsi clovek, s dlhou bradou, bol v dlhej bielej robe. Vsimol si co zvieram v dlani a v tej chvili akoby ho vsetci certi posadli. Chytil paniku a zacal volaco vrieskat po arabski. Neuniklo mi pozornosti, ze okolity pracujuci lud zacal nan reagovat, mal som taky hlupi pocit, ze aj ich zaujal moj zvytok. o tom, ze sa nemylim ma presvedcil kamen, ktory poletel mojim smerom a len tak-tak ma minul.

Prvotny pocit nechapania bol okamzite vystriedani strachom a panickym behom po tom, co som si uvedomil zbiehajuci sa dav, a len malo ludi z nich nemalo v ruke kamen. Schmatol som svoju najdrahsiu za ruku a utekali sme smerom, odkial sme prisli. Nastastie sa nikto neodhodlal prenasledovat nas, aj ked tomu nerozumiem, ked uz sa raz rozhodli, ze nas ukamenuju.

Lezali sme na plazi. Jej bozske telo, zahalene len plavkami, si uzivalo dazd slnecnych lucov. Je krasna. Pootocila sa a venovala mi usmev, ktoreho uprimnost a laska zaplavila moje srdce, a ja som si len znova a znova pripomenul, ako velmi som s nou stastny.

Kdesi hlboko v mysli som sa stale vracial k udalosti s tymi arabmi. Stale som tomu nerozumel. Zvytok bol aj teraz pri mne . Vlastne, stale som ho mal so sebou. Nieco hlboko vo mne chcelo, aby som ho nikdy nemal daleko od seba. Studoval som ho vela razy, presiel som stovkami ecyklopedii, ale nepodarilo sa mi prist na to, co to bolo za pismo, v ktorom bol napisani. A nechcel som ho nikomu ukazovat, bal som sa , ze by mi ho zobrali.

Tok mojich myslienok prerusil pyskot okoloiducej skupiny chlapov, ktori mali za potrebu davat nahlas svoje sympatie k mojej neznejsiej polovicke. Ju to niako nerozhadzalo. dan za jej nadpozemsku krasu bola pozornost, ktorej sa nemala ako ubranit. Ignorovala ich, tak ako vzdy, len ma pohladila po tvari, vzduchom mi poslala pusu a snazila sa relaxovat dalej. Ja som ale pokojni nezostal. Nastvalo ma to. az privelmi vo mne rovrela krv, mal som sto chuty sa postavit a ist si s nimi rucne-strucne vydiskutovat ich chutky a umysli . V zapale zlosti a agresivnych myslienok sa mi zrazu do pohladu votrel podivne vyzerajuc typek na opacnej strane plaze, zazeral na nas. Mal na sebe divny cerveny habit, dlhy spicaty cerveny klobuk, na prstoch aspon po dva prstene. Bol nesmierne bledy. Vsimol som si jeho oci, cierne, neuveritelne cierne. Ako som sa do nich pozeral, pochytila ma panika, pozeral som sa cez okno do samotneho pekla. srdce mi zacalo zvierat neskutocna bolest, v pluciach som stratil dych, krcovito som zvieral piesok v dlaniach. Chcel som sa pohnut-kricat-cokolvek! Bol som totalne paralizovany, uvazneny sam v sebe, nikto nevidel moju agoniu. Hlavou mi hucali tisice hlasov trpiacich. Pocul som ich. Citil som ich! Krical som o pomoc, ale usta ostali zmrazene v okamziku. Vtedy sa vo mne nieco zlomilo. Bol vo mne ten pocit, pocit, ze nieco velmi, velmi zle sa stane. Nevedel som co, instinktivne som vyskocil na nohy, chytyl svoju najdrahsiu krcovito za ruku, do druhej som schmatol kyslikovy pristroj, ktory sme rano pouzivali a zameril som k vode. Kricala, pytala, co sa deje, co to robim. Nebol cas , uz sme boli po krk vo vode, ked som ju stiahol pod hladinu, dal jej do ust pristroj na dychanie. Rukami som jej naznacil, nech ostane pod vodou, pod hladinou. Vynoril som sa na okamzik, aby som polapil vzduch...kiez by som sa radsej utopil , nez uzrel to co sa mi zjavilo.

Chlapik v cervenom habite mal zatvorene oci, ruky zodvihnute k nebesiam a cela plaz bola zahalena do podivnej hmly, ktora sa pomaly priblizovala k nam. Pocul som vykriiky, neuveritelne utrpenie sa v nich schovavalo. nic som nevidel, hmla bola prilis husta, ked v tom som zazrel postavu cloveka. isiel mojim smerom, bol po pas vo vode , ked zastal. Zostril som zrak a uvidel torzo cloveka, dokalicene na nespoznanie. Tvar akoby bola rozleptana kyselinou, telo donicenea dotrhane, vsade okolo neho krv, pomaly sa ku mne dostavala.

Skocil som naspat do vody, schmatol priatelku za ruku a snazili sme sa plavat co najdalej od tohto pekla. Viem ze to videla tiez, viem ze ma nepocuvla a nezostala pod hladinou. Videl som to na nej. Bola bleda, cela sa triasla. Uz sme bopli v bezpeci.

Auto sa nam pokazilo. Obaja sme nervozni z toho co sa stalo, chceme uz byt doma Ale ne, museli sme zostat trcat v tomto bohom zabudnutom mestecku. Zobrali sme si izbu v miestnom spinavom moteli, mechanik povedal , ze sa pokusi do zajtra spojazdnit auto, a ak nie, o stvrtej ide vlak. Suhlasil som s tym, nechcel som v tomto spinavom mestecku ostat ani o sekundu dlhsie ako bolo nevyhnutne, a bolo mi jedno ci pouzijeme vlak alebo auto.

Ludia sa mi nepozdavali, velmi divno sa pri veceri na nas pozerali. Chlapi mi ocumovali priatelku a vedel som presne na co myslia, z ich chlipnych spinavych tvari som to dokazal dokonale vycitat. Vedel som, ze nieco chystaju...

Lezali sme na posteli, dvere boli zamknute. Moja najdrahsia uz pospavala. Chudatko moje, cim vsetkym si musela so mnou prejst. Pohladkal som ju po jej nadhernej hrive, jemne ju pobozkal na licko. Vyzera tak nevinne ked spi. A pritom je to riadna diablica. Milujem ju, nesmierne velmi.

do ruk beriem tajomny zvytok a skusam sa nan sustredit. Je cierny. Preco som si az teraz vsimol, ze je cely cierny? Hlava mi zacina malatniet, nieco sa so mnou deje. Pocujemcudne dunenie v gebuli. Oci sa mi zatvaraju. Odkial sa mi dostal do ruk ten zvytok?Z plaze som ho predsa nezobral !co sa to so mnou deje?! Otravili ma?V hlave mam tisice hlasov, tisice otazok, ale otazieva, vidim uz len tiene. Nejake tiene su v izbe, priblizuju sa...tma...

Hlava ma boli, mam pocit, ze som prehral hlavickovy suboj s bykom. Vsade je tma. Ruky ma bolia, hlavne zapastia. Som zviazany! Podlaha je studena, niesom v izbe. Je to len lano, alebo nejaka latka, ktorou som zviazany. Niekto si s tym nedal vela roboty. Chyta ma strach. som tu sam, kde je moja najdrahsia? Citim, ze nezobrali vreckovy nozik, nenasli ho. Niesu prvi, vedla kazdej ochranky som s nim presiel. Uz som volny, dvere neboli zamknute. Je to nejaky velky sklad, vidim uprostred nejake svetlo, svieti na postel. Obrysy cloveka pri posteli su zretelne. Priblizil som sa na zopar krokov, moje najhorsie predstavy su splnene. Zena mojho zivota je na tej posteli, zviazana a v slzach. Ten hajzel sa akurat zacal vyzliekat. Temne myslienky mnou prehrmili, predstavil som si co malo nasledovat. Ovladla ma bolest, srdce sa mi zvieralo od uzkosti, pohlad na jej zufalu tvar je ako gulka do hlavy. Zlost! Hnev! Neutichajuci hnev!Citim, ako sa mi rozprudila krv. dych sa mi zrychlil, citim vlhkost v dlaniach. Paste mam dokrvi krcovito zovrete. potichu ich obchadzam, on sa pomali k nej priblizuje, uz som mu za chrbtom, ticho, som ticho ako tma samotna. Nevie o mne. Netusi co ho caka. Je to jeden z tych z tej vecere. Hovori jej, ze ked s nou skonci, ostatni sa tesia tiez. noz , ktory zovierav sa tiez tesi...az prerazi jeho kozu a pomaly sa mu vrazi do srdca. Je nedockavy, kus zeleza tesiac sa so mnou na splnenie svojho ucelu. Nedovolim mu ublizit jej.

Uz som len krocik od neho. Ona ma uz vidi. Vie co chystam. Krcovito zovrela oci. Prudkym pohybom som ho schmatol lavou rukou za krk, pravou som mu vrazil noz do brucha. Odhodil ma, je omnoho silnejsi, ale krvaca. Odstupil zopar krokov od -postele, je v uzase, nechape co sa deje. Vstavam zo zemea citim pocit uspokojenia ale nie celkovy. este sa hybe

V tom okamihu sa vyvalili dvere a do miestnosti k nam vstupuje...nieco...nieco obrovske. Je to velke ako medved, chodi po dvoch. Ma ligotavu slizku kozu modro bielej farby, neuveritelne silne paze , vyrazne pazure. Zasnem. Ten krvacajuci uchylak ho este nepostrehol, prilis je zaujaty kvantom krvi co z neho vytiekla. Ta "vec" stoji priamo za nim. V tme sa mu lesknu ziarivo biele oci. Pocujem jeho dychcanie. Je rychle, nepravidelne.

Vyuzivam situaciu, utekam k posteli a vyslobodzujem mojmu srdcu najblizsiu, beriem ju do narucia a utekam s nou odtial. Za sebou pocujem vykriky toho bastarda. kto vie co sa mu stalo. Len dufam, ze trpi, chcem aby trpel, MUSI trpiet!

Uz sme v izbe. Zamkol som dvere. ulozil som ju do postele, zrejme je v soku. Sam som zmateny, nechapem co sa to tu deje. Zvytok! Preco ma teraz napadol ten zvytok? Uz ho mam v rukach , rozprestieram ho. Je cierny, pismena na nom su biele. nieco sa deje. Tie pismena, zrazu mi davaju zmysel. Vystupuju zo zvytku, letia ku mne, zrazu, akoby obrovsky uder do hlavy, pocitujem ohromnu bolest a otvara sa mi vizia...

...letim. vznasam sa . Som v uliciach toho prasiveho mesta. Slnko zapada. Vidim skupinku ludi, su ozbrojeni a strielaju na nieco. Strielaju na to zviera zo skladu ! Je ich viacej. tucet. Tucty! vynaraju sa zovsadial. Ozbrojena skupinka sa rozutekala. Vidim jedneho z nich, je v slepej ulicke, ma v ruke revolver, dezorientovany je, panikari. Je obkluceny, asi zodvadsat ich je okolo neho. Cakaju. Stoja. Medzi nich sa prediera ten typek v cervenom habite. Vyzera ako knaz. Priblizuje sa k tomu cloveku. Spoznavam toho uboziaka, on je jeden z tych co mali chut na moje dievca. stoji tvarou-v-tvar podivnemu knazovi v cervenom. Prepadava este vacsej panike, zufalstvu. Natiahol revolver, vlozil ho medzi pery, stiskol spust, prud krvi mu vystriekol spoza hlavy a presne v tom okamziku sa cas zastavil . Jeho telo zamrzlo vo vzduchu, poletujuce kusky mozgu a krvi tiez. Knaz mavol rukou a vsetko sa vratilo spat. Diera v hlave sa zacelila, naboj sa vratil do hlavne, vratila sa agoniacloveka, ktory chcel velmi ublizit zene ktoru milujem. Videl som jeho zdesenie. Nedokazal som ani len pomysliet na lutost. Pochopil co sa stalo, a ani tie nahorsie nocne mory ho nemohli pripravit nato, co malo nasledovat. Uzrel som priam satansky uskrn na tvari knaza. Pozrel sa na tvar toho uboziaka, pohladel za neho, na mieste kde spocinul jeho zrak sa zem roztvorila. Nohou sotil toho hajzla do cierno-ciernej diery, padol do nej a za nim sa vrhli vsetky tie slizke modro-diele cuda, co ho obklopovali.

Na ulici ostal len knaz sam pred tou dierou. Moj duch sa stale vznasal ponad to vsetko. Pozrel na mna, pochopil som co bude nasledovat pre toho bastarda v tej diere. potesilo ma to svojim sposobom, knaz to videl, venoval mi jeden usmev a sam sa vrhol do temnoty.

Som znova v sebe. Citim jej objatie. Obijma ma okolo pasa, snazi sa ma prebrat z tranzu. Som spat. Slzi mi stekaju po tvari. Je v poriadku. Boze, len to som chcel. Ochranil som ju. Napriek tomu citim hnev sam na seba, ze to vobec cele zaslo tak daleko. Ale uz je to OK, uz sme v bezpeci.

Sme vo vlaku. Je to nakladny vlak, ale to nevadi, nasli sme prazdny vagon. Lavou rukou ju obijmam, v pravej zvieram zvytok. Snazim sa zosumarizovat co sa stalo. Viem ze su vsetci z toho mestecka mrtvi. Vo zvytku je napisane cosi o pomste, o pekle, opisuje sa tam dokonale utrpenie. Je tam, preco peklo je. Nicim sa nelisi od zeme, len jedine. Nieje tam laska. Kazdy, kto tam sa dostane po nej tuzi, citi jej blizkost, ale nikdy ju mat nebude. Ja tu svoju mam, a nenecham nikomu jej ublizit.

Este jednu vec som tam vycital. Nedava mi to zmysel. Je to datum. 7th april 1988...nechapem