-VENOVANÉ VŠETKÝM, ČO MA NESKLAMALI-

Zastavil sa, vytiahol prázdny zásobnik a zasunul nový. Teraz išlo o všetko. Opatrne sa obzrel a prebehol chodbou. Vedel, že jedinou šancou bolo dostať sa na mostík a odtiaľ do zadnej časti lode. A nedať sa pri tom zabiť...

Rozkopol dvere a stlačil spúšť. Niekoľko výkrikov zaniklo v rýchlom rachote výstrelov. Prekvapilo ho to. Čakal, že mostík bude chránený lepšie. Asi ho tu nečakali tak skoro. Tak im treba.

Pohŕdavo prešiel okolo troch tiel, ležiacich vo zväčšujúcej sa kaluži krvy a zastavil sa pri odpaľovacom pulte. Áno, toto je jediný spôsob, ako to ukončiť. Odistil spínač a zasunul oba kľúče. Spomenul si na zdesený výraz v tvári kapitána, keď mu bral ten jeho.

Zdesený výraz... Čo iné mu ostávalo s niekoľkocentimetrovou dierou v krku? Iba ten výraz desu. Smiešne, akú ma ľudský život malú hodnotu v takýchto situáciach.

Odpaľovacie kódy naťukal v niekoľkých sekundách. Tá prax nebola zbytočná. Zdržal sa iba pri konfigurácii poslednej strely. Jej pôvodný cieľ už aj tak dávno neexistoval. Tak čo. Chvíľu zaváhal a nakoniec nastavil nulové súradnice. Nech celú túto loď vezme fras. On tu už aj tak nebude, tak čo... Dokončil odpaľovaciu sekvenciu a spustil odpočítavanie. Fajn. O päť minút bude po všetkom. Usmial sa. Už ho nič nemôže zastaviť... Teda už len štyri minúty a päťdesiatšesť sekúnd. Nesmie strácať čas.

Rozbehol sa k zadnej časti mostíku. Celý tento nezmysel o chvíľu skončí a jediný možný únik bol v záchrannom module. A ten je úplne vzadu. Už len maličkosť - dostať sa tam. Ešte že väčšina posádky sa práve bavila prerážaním dverí kdesi v prednej časti, kde ich zavrel ako králiky do klietky. Hlupáci. Aj tak nemajú šancu.

Pár výstrelov a zvuk guliek, odrážajúcich sa od ocelových stien ho prinútilo hodiť sa na zem a odgúľať sa za nejaký výčnelok.

Zrejme to bol regulátor núdzového ovládania hĺbkových kormidiel, v tej tme to nedokázal presne určiť. Zato úplne presne vedel, že tam vzadu na neho čakajú minimálne dvaja ľudia a rozhodne nemajú najpriateľskejšie úmysly. Vystrčil sa a vypálil pár výstrelov do tmy. Márne. Takto nemá šancu.

Ešte štyri minúty. Nesmie čakať. Ruka sa mu mihla popri opasku a na zemi zazvonila poistka. Výbuch nebol silný, ale v oceľových útrobách lode sa ozýval ako koniec sveta. Hlúpe prirovnanie. To až o štyri minúty. Vyskočil zo svojho úkrytu a vpálil do tmy pred sebou zopár dávok. Avšak rozhádzané franforce, ktoré ešte pred chvíľou boli niektorým z dôstojníkov jasne dokazovali, že je to zbytočné. Nie, už ho nič nemoholo zastaviť.

Otvorenie spojovacieho tunelu medzi záchranným modulom a loďou mu zabralo zopár seknúd. Muselo ho to mierne znepokojiť, lebo na chvíľu poľavil v obozretnosti. Dva výstrely z tmy a ostrá bolesť v nohe mu dokázali, že sa to nevypláca. Vystrelil naslepo a vbehol dnu. Tri minúty. Zaistil prechod a vliezol do modulu. Chvíľu im potrvá, kým sa cez to dostanú. A potom to už bude pod vodou. Túto hru nemohol prehrať. Zatiaľ čo sa prechodová komora plnila vodou, pozapájal jednotlivé systémy modulu. Všetko v poriadku. Zapojil pohonné jednotky a modul sa s trhnutím uvoľnil. Minúta a pol. Najvyšší čas. O chvíľu začne peklo...

Na sonare mohol sledovať, ako sa vzďaľuje od lode... Tri... dva... jedna... V otvoroch sa objavili strely a hnali sa ku hladine.

Ohňostroj môže začať. Dvadsať nukleárnych hlavíc opustilo svoje lôžka... Vlastne nie, iba devätnásť. Posledná ostala v odpaľovacej šachte. Jej výbuch rozkolísal aj vzdialený záchranný modul...

Oprel sa o operadlo a zamyslel sa. Sám, v hĺbke 4000 stôp, v malej záchrannej miniponorke... Rozmýšľal, prečo práve jeho ponorka, stratená v hlbinách, mala prežiť celú tú skazu čo postihla Zem. Teda tá jeho a tri ďaľšie. Ale teraz... Dráhy riadených striel boli vypočítane príliš presne na to, aby čo i len jedna z týchto lodí ešte existovala. Usmial sa. Áno, on bol víťazom. On vyhral túto prekliatu vojnu, on berie všetko... On je teraz pánom sveta. Iba on... sám.