Neviem, čo to mohlo byť, ale bolo to silné. Silnejšie ako ja. Skrátka ma to zrazu chytilo a... Bolo to tu. Viem, znie to nezmyselne, ale bolo to skutočné. Nikdy doposiaľ som niečo také nezažil. Bolo to ako... z iného sveta!

Stáli sme na brehu sivej rieky, opretí o múrik z brúseného kameňa a ticho sme hľadeli do jej mútnych vôd a počúvali jemný šum vĺn trieštiacich sa o breh. Pohodu na chvíľu prerušil hukot neďalekého alveku a keď okolie opäť stíchlo, už som to nevydržal.

"Vieš... že máš nádherné oči?" - spýtal som sa potichu. Prečo také zbytočné reči? Netušil som, ale najhoršie na tom bolo, že som to myslel úplne vážne. Usmiala sa. Dokázala sa usmievať takým neuveriteľným spôsobom, až ma to miatlo. Kde sa to len mohla naučiť?

"Ach, Sinclair, ty lichotník..." Jej úsmev bol skutočne očarujúci. Rovnako ako jej tmavohnedé dlhé vlasy, ako jej modré oči, štíhla postava, skrátka, ako ona celá...

"Prečo, Adriana? Skutočne si úžasná..." Vetu som nedopovedal, ale ten bozk stál za to. Objal som ju. Oprela si hlavu o moje plece a na chvíľku zavrela oči. O čom len mohla uvažovať? Zrazu sa prudko odtiahla.

"Sinclair, nemali by sme..." - začala rozpačito.

"Nemali?!" - pravdepodobne pocítila v mojej otázke niečo medzi údivom a pochopením.

"Veď vieš..." - dodala a sklopila oči. Odprisahal by som, že sa začervenala, hoci to nebolo možné...

"Hej... Chápem." - povedal som smutne. Chvíľu sme tam stáli a potom som ju znovu objal. Nevzpierala sa. Panebože, prečo len nám bolo spolu tak neskutočne dobre?

"Sinclair, počul som o tebe a Adriane..."

Prudko som sa obrátil až som si tresol hlavu o dvierka malej plecovej skrinky, do ktorej som odkladal pracovný odev.

"O čom to vravíš?" - spýtal som sa vyhýbavo a pošúchal si udreté miesto na hlave. Reflex?

"Veď vieš. Vraj ste boli zasa spolu." - z jeho hlasu bolo cítiť výčitku.

"Blaise, pochop to, prosím ťa. Fakt spolu nič nemáme, len sa... občas tak stretneme..."

Blaise viditeľne neveril ani jedinému slovu. Zavrel svoju skrinku a uprene sa mi pozrel do očí.

"Sinclair, takéto rozprávky si nechaj na dobrú noc. Počúvaj, ak si chceš ušetriť peknú kopu problémov, daj si pokoj. Nestojí ti to za to..."

On fakt ničomu nechápal. Akoby to bolo také jednoduché... Najhoršie na tom bolo, že ani ja sám som tomu nerozumel.

"Neboj sa, viem čo je v hre. Ale dám si pozor..."

"No len aby... Ak by to vyšlo na povrch, vieš si predstaviť ten bengál?"

"Práve že áno..." Skutočne, bengál bolo prislabé slovo. Znamenalo by to... Čo vlastne by to znamenalo? Že som zlyhal? Že to všetko bolo nanič? Alebo naopak? Nebol by to vlastne znak víťazstva? Asi nie... Určite nie. Ako poznám ich puritánske zadky, stopercentne nie. Prekliata situácia!

"Adriana..." - začal som nesmelo. Prekvapene na mňa pozrela.

"Myslíš že... myslíš že je to... ono?" - spýtal som sa slabým hlasom, avšak s citeľným dôrazom na slove "ono".

"Ako to myslíš?" - zatvárila sa nechápavo.

"No vieš... Ja ty... Spolu... Nemyslíš, že by to mohlo byť... ono?" - vytlačil som zo seba a začal uvažovať, kde som prišiel k takejto nesmelej reči.

"Aha, ty myslíš..."

"Áno!" - prerušil som ju v strede vety.

"Hm..." - zamyslela sa - "Skutočne neviem... Možno sa nám to celé iba zdá..."

"Iba zdá?" - tentokrát som bol tým nechápavým zasa ja. "Chceš povedať, že toto všetko, ja, ty, tento park, táto lavička, všetko sa nám iba zdá?"

"Ale nie, mojko. Chcela som povedať, že možno je to iba... nejaký reflex, nič iného."

"Reflex? Nemyslím, toto je celé... oveľa silnejšie... Nikdy doteraz som niečo také nezažil..."

Pozrela smutne na mňa. Bola nádherná.

"Práve že... ani ja. Ale inak si to neviem vysvetliť. Nemôžem tomu veriť, že by to bolo... ono."

Takže sme boli dvaja. Sedeli sme na tej lavičke do neskorého večera, až prišiel Strážnik a po kontrole identifikačných kariet nás poslal domov. Celou cestou vo vákubuse mi však v hlave neustále blúdila tá myšlienka... Čo ak skutočne je to "ono"?!

"Sinclair?" - zafarbenie jeho hlasu neveštilo nič príjemné. Každopádne, už keď si ma dal predvolať šéf oddelenia som vedel, že nepôjde o nič príjemného.

"Áno, to som ja..." - asi bolo cítiť, že mi nie je všetko jedno.

"Opäť sú na vás sťažnosti! Váš výkon v práci je mizerný!"

"Prepáčte, vynasnažím sa napraviť to..."

"No to si myslím! Takto to skutočne nemôže ďalej pokračovať!" - dostával sa očividne do ráže - "Navyše som počul že trávite voľný čas dosť... delikátnym spôsobom!"

A je to tu. Tušil som, že to nebude len tak. Ach, prečo práve ja??

"No.. ako by som to..." - začal som rozpačito.

"Nie," - zreval až ma striaslo - "žiadne výhovorky! Musíte s tým okamžite prestať! Viete si predstaviť čo by to znamenalo, ak by sa to dostalo vyššie?? Okamžite, rozumiete!? Inak s vami nechcem mať nič spoločné a viete čo vás čaká!!!"

"A...áno..." - zamumlal som.

"Však preto. Odchod!" - zreval a ukázal na dvere. Výrečnejšie to povedať skutočne nemohol...

"Haló, Adriana? Uch, som rád že som ťa zastihol. Máme menší problém..." Nemusel som vravieť viac. Tiež mala v práci pohovor s vedúcou. Znamenalo to teda definitívny koniec?

"Adriana... ja neviem... asi sme skutočne nemali..."

"Ale nie, Sinclair... Myslím, že to stálo za to. Ich chyba, že to nedokážu pochopiť..."

"Ale je to nespravodlivé..."

"Och ty, a čo je tu prosím ťa spravodlivé?"

"Veď práve... Najhoršie je, že asi už nebudeme..."

"Ja viem..." Z telefónu bolo počuť ako sa jej zlomil hlas.

"Adriana... Ja... chcel som ti povedať..."

"Hm?"

"Vieš, rozmýšľal som nad tým a... stále mi vychádza to isté... Nemôžem si pomôcť, nech to vezmem odkiaľkoľvek, výsledok je stále rovnaký..."

"O čom to vravíš, Sinclair?"

"Vieš, prišiel som na to, že ja... že ťa..."

"Pst... do telefónu radšej nie... Sinclair... totiž... asi aj ja teba..."

Chvíľu sme obaja nemo stáli so slúchadlom v ruke.

"No čo už..."

"Hej... Asi ešte neprišiel správny čas... Maj sa krásne... a... zbohom, Sinclair".

"Zbohom, Adriana..."

Ozvalo sa tiché klapnutie. Spojenie bolo prerušené. Prečo vlastne? Len preto, že nás ľudia nechápu? Pretože oni to nevedia pochopiť my nesmieme? Kde to má logiku? O čom to vlastne celé je?

Skormútene som si sadol do kresla a zapol holovízor. Ešte aj tam... ako naschvál dávali v správach prenos z Vatikánu, kde pápež znovu odsúdil ľúbostné vzťahy androidov ako hlbokú urážku ľudských citov...