„Kapitán! Na radare máme neidentifikovaný objekt.“

„Čože?“ spýtal sa veliteľ Dušan Javorčík a zapol si displej na vojenských okuliaroch. „Okamžite na hlavnú obrazovku.“

V strede velína sa objavila holografická projekcia so všetkými možnými atribútmi, vľavo dole kapitán zachytil súradnice pozície, na ktorej sa nachádzali. Krížnik Štefánik sa plavil hlboko v sektore Kurado a až doteraz sa im darilo vyhnúť sa akémukoľvek kontaktu. Lenže, čosi nebolo v poriadku.

Objekt bol štandardnej veľkosti v tvare dvojitého kosoštvorca.

„Čo vieme, poručík?“

Plavovlasý mladík sa zamračil. „Prešiel som všetky dostupné databázy, pane, ale v našich záznamoch žiadne takéto plavidlo neevidujeme. Buď je to typ lode, na akú sme zatiaľ nenarazili, alebo Chrobáci vymysleli niečo nové. Alebo...“

„Áno?“

„Viete,“ ošíval sa poručík, „môže ísť o prvý kontakt s plne cudzou rasou.“

„Kurdowski, čo hovoria naše senzory?“

Navigátor s dredmi na hlave prepol obraz na dostupné údaje. „Objekt sa plaví rýchlosťou sedem astrouzlov a je približne trikrát väčší ako naša loď. Neevidujeme žiadne zbraňové systémy. Na palube sme identifikovali jednu živú bytosť.“

„Jednu?“

„Áno, pane.“

„To je zaujímavé. Žiadne zbrane?“

„Sondovanie nič neobjavilo. Dokonca nemajú ani štíty.“

„Skúsime nadviazať spojenie,“ povedal kapitán. „Prepnite ma na hlavnú frekvenciu.“

Navigátor ihneď splnil rozkaz.

„Neznáme plavidlo, hovorí k vám kapitán krížnika Štefánik, identifikujte sa!“

Ticho. Do éteru sa nevrátila žiadna odpoveď.

„Zopakujte moju výzvu v každom medzigalaktickom jazyku.“

Ani tentoraz neprišla žiadna odpoveď. Namiesto toho, ale okamžite zistili, že rýchlosť neznámej lodi sa zvýšila a kurz nasmerovala priamo na nich.

„Kapitán, rýchlo sa k nám blížia.“

„Bojová pohotovosť! Aktivujte červený kód, všetci na svoje miesta“ nezaváhal kapitán a potom si opäť naladil mikrofón. „Neznáme plavidlo, okamžite sa identifikujte, inak budeme strieľať. Podľa našich nariadení sme nútení sa pri hrozbe brániť. Ak sa neidentifikujete, budeme strieľať.“

Veliteľská kabína sa sfarbila na červeno a všetci členovia posádky pocítili náhle napätie. Bolo pravdou, že už dlhšie čakali, že nastane podobná situácia, ale mysleli si, že budú čeliť niečomu, čo dobre poznali. Neznáma loď v nich vzbudzovala obavy. Na druhej strane posádka patrila k elite pozemskej flotily a boli dostatočne pripravení na nadchádzajúce minúty.

Strach vystriedala bojová rutina.

Plavidlo neustále zvyšovalo rýchlosť. Vyzeralo to, ako keby chceli do nich priamo naraziť a použiť konštrukcia ako baranidlo, pretože žiadne zbrane zatiaľ nezahájili paľbu. Kapitán neznámu bytosť varoval, ale protokol mu ešte nedovoľoval zaútočiť. No čas na reakciu sa chýlil ku koncu.

„Posledný výzva! Ak nezastavíte, začneme strieľať.“

Ako keby hovoril do čiernej diery. Žiadna odpoveď.

„Pán Rymarenko, začnite paľbu so všetkých batérií.“

Kinetická streľba otriasla celým krížnikom. Všetci s napätím sledovali trajektóriu vystrelených projektilov až kým sa ich dráha nepreťala z neznámym objektom.

Neznáme loď zmizla z radaru.

„Hlásenie, poručík.“

„Streľba neúčinná. Cieľ bez poškodenia.“

„To nie je možné...“

Na holograme sa objekt znovu objavil a pokračoval priamo na nich. Bolo jasné, že ich zbraňové systémy nie sú dostatočne účinné, aby poškodili neznámu a zjavne nepriateľskú loď.

„Aké máme možnosti?“

„Fotovoltické bomby, pane,“ zahuláka Rymarenko a potom si z chuti zanadával.

„Chápem vás, seržant, ale teraz sa z tejto šlamastiky musíme dostať. Nevieme, čomu čelíme. Použite bomby a zahájte únikové manévre.“

„Áno, pane.“

Aj keď situácia začínala byť vážna a kritická, posádka stále fungovala. Na toto boli cvičení. Prešli už toľkými bojmi, že aj zoči voči možnej smrti stále pokračovali v práci.

Kapitán sa obrátil na navigátora. „Máme energiu na skok?“

„Áno, pane, ale iba v rámci sústavy. Dostaneme sa z dosahu neznámeho objektu...“

„Nepriateľského,“ prerušil ho kapitán. „Ale rozumiem. Ako ďaleko?“

„Tri AU jednotky.“

„Bude to musieť stačiť. Keď nevieme, čomu máme čeliť, je zbytočné manévrovať. Čas do nárazu?“

„Tridsať sekúnd.“

„Okamžitý skok. Posádka,“ ozval sa kapitán do mikrofónu, „pripravte sa na skok.“

Fotónové motory zahučali, ale krížnik Štefánik zostal na mieste.

„Hlásenie! Prečo nemôžeme skočiť?“

„Neznáma sila nám bráni použiť skokové motory.“

„Kurva. Čas do...“

„Desať sekúnd.“

„Pripravte sa na náraz. Vyšlite signál SOS. Zabezpečte záchranné tímy...“

Neznámy objekt na radare splynul s krížnikom. Nič nebuchlo, nezrazilo sa, nikto sa nezranil. Keď si posádka uvedomila, že stále je nažive, začali sa obzerať okolo seba a hľadať vysvetlenie.

Potom sa namieste holografickej projekcie zobrazilo oslnivé svetlo a z neho sa ako dve ruky vytvorili žiarivé podlhovasté predmety. Zdalo sa, že ich niekto cudzí víta.

„Konečne ste ma našli, deti moje.“

Kapitán preglgol. „Kto, alebo čo ste?“

„Ja som Boh.“