Sedím v autobuse linka číslo 24. Je presne 6:04. Cestujem do práce. V ruke držím termohrnček s raňajšou kávou a druhou zovieram svoju aktovku. Sedadlo vedľa mňa je prázdne. Vonku je šero. Mesto sa ešte len prebúdza. Na ďalšej zastávke nastupuje žena v stredných rokoch. Má zelené šaty a elegantný klobúk. Autobus sa pohýna a keďže ja sedím najbližšie ku dverám, voľba padla na voľnú sedačku vedľa mňa.

„Máte tu prosím voľno?“ prihovára sa mi a v ruke drží malú, ale drahú kabelku.

„Samozrejme, nech sa páči,“ odpovedám a posúvam sa bližšie ku oknu, aby mala dostatočný priestor.

Žena si sadá a mňa ovanie príjemná vôňa. Tipoval by som to na Chanel alebo Giorgo Armani.

Kútikom oka ju pozorujem. Na krku malé perly a z profilu aristokratický nos. V duchu premýšľam, aká okolnosť donútila takúto elegantnú dámu cestovať autobusom. Otáčam sa k oknu a chlípem svoju kávu. Autobus sa pomaly vlečie uličkami. Vidím staré známe budovy a neznámych ľudí. Zrazu ma upúta niečo v odraze. Vidím tam ruku mojej spolu sediacej. Z pod hodvábneho lemu rukávu jej niečo čierne lezie po ruke. Trhnem sebou a otočím sa, ale pomaly, aby som dámu nevyľakal. Akože si upravujem zapínanie na mojej aktovke. Šťastie, že som nevykríkol hneď. Teraz už vidím, že je to len kúsok z tetovania. Žena ďalej sleduje cez čelné sklo autobusu cestu, vôbec mi nevenuje pozornosť. Oči mi opäť padnú na jej ruku. Samozrejme, že sa mi zdalo, že „to“ lezie. Vidím totiž kúsok písmena S. Alebo že by to bol had? Fascinuje ma to. Nedokážem odtrhnúť zrak. Mohlo by to byť meno? Alebo symbol, či názov nejakého spolku? Záhadu už nevyriešim. Žena vstáva a odchádza. Zjavne je na mieste. Sklamane za ňou pozerám a stretnú sa nám oči. Venuje mi úsmev a mizne vo dverách. Veľavravný úsmev. Bola príťažlivá. Možno…

Otáčam sa späť k oknu. Práve včas, aby som zbadal zrážku. Sprava biela dodávka, zľava modré osobné auto. Presne v strede do seba narazia a dimenzia sa otočí. Bez rinčania kovov, bez výkrikov. Všetko pokračuje ďalej. Sledujem okná tohto výkladu už po 100-krát. Presne oproti zastávke cez cestu je na rohu taký obchod. Výklad má zo zrkadlových okien a tie sa stretajú v 90 stupňovom uhle. Vidíte prichádzať auta z jednej strany, aj z druhej a v strede miznú. Stret dvoch svetov. Pominuteľnosť chvíle. Jednoduché technické riešenie zrazu dáva nový pohľad na svet. Odpijem si z kávy a autobus sa pohýna. Ešte sledujem výklad, keď kútikom oka niečo zbadám. Chumáč hmly? Okraj holubieho krídla? Lem zelených šiat? Netuším. Len vo mne ostáva ten pocit. Pocit niečoho.

V robote bol náročný deň. Veľa úloh, veľa kolegov má dovolenky. Nič sa nestíha. Tlačiarne chrčia celé dni, kávovar sa ani nevypína. Konečne odchádzam vyčerpaný domov. Aktovka v ruke, bundu prevesenú cez ruku. Na polokošeli si rozopínam vrchný gombík. Je veľmi teplo. Vzduch sa pri pohľade chveje. Strechy domov tancujú a tráva stratila farbu. Prichádzam ku zastávke. Zdržal som sa, takže svoj obyčajný spoj nestíham. Ďalší mi ide o hodinu. Alebo sa môžem prejsť na inú zastávku. Idem. Stretávam študentky v krátkych sukniach. Chichocú sa a špúlia namaľované pery. Pozriem na ne, ale myslím na „moju“ ženu v zelených šatách. Kde teraz tak asi je? Vidieť jej viac z toho tetovania? Má ešte na sebe tie zelené šaty? Alebo leží nahá na divány a číta knihu? A čierny vytetovaný had sa jej vinie po paži…

Zrazu si uvedomím, že stojím na rohu. Na tom rohu, kde sa stretávajú dve svety. Prekvapene zízam sám na seba v odraze. Nepamätám si, že by som kráčal práve sem. Čo je to vlastne za obchod? Nikde žiadna tabuľa, názov, logo. Nikdy som si neuvedomil, že tam chýba označenie. Vozím sa okolo autobusom každý deň, ale toto mi uniklo. Na dverách je iba trochu zašlá tabuľka s otváracími hodinami. Pozriem na hodinky. Práve majú otvorené. A do autobusu mi chýba ešte polhodina. Poobzerám sa, či niekto nejde. Že by som sa najprv opýtal, čo je to za prevádzku. Ale okolo mňa ostalo ticho a prázdno. Na okraj hrdzavejúceho zábradlia okolo cesty priletel vták. Presnejšie malý vtáčik. Pozerá na mňa čiernymi očami. Je to Skaliarik sivý. Po latinsky Saxicola oenanthe. Moja školská posadnutosť vtákmi stále neskončila. Chvíľu na mňa ešte pozerá a potom odletí. Stav duší okolo mňa: nula. Chytám teda kovovú rúčku dverí a otváram.

Nič nevidím. Je tu šero a vonku silné svetlo. Fyziologický proces. Keď si oči privyknú, zbadám pred sebou pult. Je sivý, obyčajný. Za pultom vidieť otvor prekrytý závesom. Obzerám sa po miestnosti. Zvyšok interiéru tvorí už len starý okrúhly stôl s dvoma stoličkami. Jednej stoličke chýba noha. Aj ja som mal takú v detskej izbe. Na stole sú nejaké misky. Nevidím, čo je v nich. Asi nič.

„Hneď som pri Vás! Len tu niečo dokončím…“ ozve sa spoza závesu.

Otáčam sa späť ku pultu, smerom za hlasom. Až teraz si všimnem jednu konzervu, ležiacu na pulte. Zo zadnej miestnosti počuť nejaké zvuky, ale stále nikto nevychádza. Postupujem teda o krok bližšie ku konzerve. Vystúpim na schodík, ktorý vedie ku pultu. Konzerva je zo zlata. Kov sa jagá čistotou aj v tomto slabom svetle. Na etikete je jedno slovo. SUPMET. Konečne sa odhŕňa záves.

Otváram ústa na pozdrav, ale nič nepoviem. Onemel som. Predo mnou stojí pes v košeli a nohaviciach. Stojí vzpriamene ako človek a pomedzi gombíky na košeli mu trčí srsť.

„Prepáčte, musel som dokončiť vzadu ešte nejaké záležitosti. Takže ako Vám pomôžem?“ hovorí a opiera sa rukami/labami o pult. Bernardín. A ešte nejaká rasa. Kríženec? Z otvorenej papule mu visí dlhý jazyk.

Konečne sa chystám prehovoriť, keď ma opäť preruší.

„Ospravedlňujem sa, vidím, že ste zaskočený. To kvôli tomu jazyku, že? No… je veľmi horúco a my sa nevieme inak chladiť.“ Vysvetlí a pozerá ďalej na mňa. Z jazyka mu odkvapne slina na pult. Dychčí.

„Ja… viete... vošiel som sem náhodou. Lebo som mal čas do autobusu.“ Konečne vyslovím a otočím sa smerom ku dverám. Ukazujem na zastávku, ktorá je oproti. Teraz vidím, čo je v miskách na okrúhlom stole. Voda a granule. A ešte niečo…

„Tak to určite nie! Určite ste sem neprišli, lebo máte čas,“ krúti predavač svojou zvieracou hlavou.

Otáčam sa späť k nemu a ničomu nerozumiem.

„Ako prosím?“ Začínam sa cítiť zvláštne. Akoby sa mi rozpínali bunky v tele.

„Hovorím Vám, že to určite nie je ten dôvod,“ odpovedá bernardín a zatvára tlamu. Vlhký ružový jazyk mi na chvíľu zmizne z očí. Spasiteľ. Tak sa volal môj pes. Keď som bol ešte chlapec. Tiež bol bernardín.

„Lebo čas je to, čo tu ponúkame!“ víťazne sa pousmeje a rozhodí labami okolo seba.

„Čas? Myslíte nejaký časopis alebo tabletky proti starnutiu?“

Závity mi v hlave pracujú na plné obrátky. Myseľ sa snaží chytiť reality. Aspoň niečoho. Aj keď je to banálne.

„Nie. My tu ponúkame as v presnom zmysle slova,“ opravuje ma pes oproti mne. Teraz si uvedomím, čo to bol za puch, keď som sem vošiel. Ako keď máte v dome zviera.

Pocity sa rýchlo menia. Teraz sa mi bunky akoby zmršťujú. Akoby som sa snažil zmestiť do novej menšej formy.

„Prepáčte, nejako sa mi zatočila hlava,“ posťažujem sa a chytám si hlavu.

„Samozrejme. To bude z tých časopriestorových trhlín. Viete, to keď stláčame čas do tých konzerv, tak sa to bez toho nezaobíde. My psy sme voči tomu odolní. Nechcete si sadnúť?“ psí predavač ukazuje na stoličku pri stole.

„Konzervy?“ nechápavo pozerám na postavu predo mnou. Mám problém zaostriť očami.

„Do niečoho ten čas musíme dávať. Chápete, nie?“ odvetí bernardín a ukáže na zlatý predmet na pulte. Opäť si prečítam nápis. SUPMET. Stále nerozumiem. Zrazu sa písmenká rozkmitajú a poprehadzujú. TEMPUS. Čas po latinsky.

„Tak sa vráťme ku otázke, čo pre Vás môžem urobiť? Lebo Vaša telesná schránka to tu už asi dlho nevydrží.“ Labou ukáže na moju ruku, ktorou sa pridržiavam pultu. Je prepadnutá. Ako prasknutá nafukovačka.

„A ja potrebujem čas?“ pýtam sa z polovice predavača a z polovice sám seba.

„Aha, zabudol som Vám vysvetliť okolnosti. Keď ste sem vošli, tak určite zomriete. Dnes alebo zajtra. To je fakt.“ Zaznejú slová z psej papule.

„Nie je to nič strašné. Ľudia umierajú každý deň,“ pokračuje, „Keďže vyzeráte zdravo, tak to bude vo Vašom prípade asi nejaká nehoda. Možno autonehoda. Šoférujete?“

„Nie. Chodím autobusom. Nemám vodičák,“ vysvetľujem. Slová mi automaticky vychádzajú z úst. Bez kontroly. V hlave mám prázdno.

„Ahaaaa, takže nehoda autobusu. No, tak to tu budem mať zákazníkov viac. Mali by sme sa poponáhľať.“

„Takže aký čas mi teda ponúkate?“ pýtam sa. Koža na ruke sa mi vydúva a prehlbuje v malých kruhoch. Ako bublinková fólia. Začína mi hučať v ušiach.

„Konečne dobrá otázka!“ chlapíkovi sa zablyslo v psích očiach a zalizol sa.

„ To záleží na Vás. Môžu to byť minúty, hodiny alebo dni. Niekedy aj celé roky.“

„Môžem si vybrať? Je to také jednoduché?“ Začínam chápať, že je to nie je len sen. Cítim koniec. Má sladko trpkú chuť. Ako prezreté ovocie.

„Nie. Tak to nefunguje. Je to Vaša voľba, ale nie čo sa času týka. Musíte načítať nový program v hlave. Ak sa im bude tento nový program páčiť, podľa toho dostanete čas. Viete, Vaša duša degraduje. Takže buď začnete žiť inak alebo budete musieť začať úplne od znova.“

„Komu či sa bude páčiť??“ Dochádza mi, čo bolo to niečo na stole vedľa misiek. Moja píšťalka. Vyrezal som si ju sám z dreva. Nebola moc rovná, ani pekná. Ale bolo to moje prvé dielo. Pocit, na ktorý som do teraz nezabudol.

Otočím hlavu a hľadám tento môj talizman na stole. Nie je tam.

„To je komplikované a vy už nemáte veľa času.“ Verím mu. Celý svet sa okolo mňa rozpína a zmršťuje a cítim, ako sa mi telo rozpadá na molekuly. Cítim aj pach toho rozkladu. Riedidlo a železo. Železo z krviniek. „A tú píšťalku držíte v ruke,“ dodáva pokojne predavač.

„Ale ako viem, čo je pre mňa správne??“ zvyšujem hlas a v ruke zovieram malý drevený hudobný nástroj.

„Na to musíte prísť sám. Neviem, prečo si vybrali práve Vás. Som iba pes,“ povie a poškrabe sa labou na chrbte. Zívne si a obnaží fľakaté ďasná.

„Ale nápovede sú všade okolo Vás. Prečo myslíte, že mám podobu psa?“

Snažím sa rýchlo myslieť, ale myšlienky akoby mi vytekali z hlavy. Otvorím oči a vidím ich. Perleťové vlákna, ktoré mi vychádzajú z uší. Chytám ich, ale cez prsty tečú ďalej ako cez cedidlo. Stekajú mi po nohách, po schodíku až do stredu miestnosti. Tam miznú v malom odtoku. Spolu s farbami z celej miestnosti. Vťahuje tam aj mňa. Musím sa rozhodnúť...

VOĽBA VYKONANÁ. NAČÍTAVAM NOVÝ PROGRAM. MOŽETE POCÍTIŤ BOLESŤ.

Zlatá konzerva na pulte sa roztancuje a prikotúľa k mojej ruke. Roztečie sa mi okolo zápästia ako žeravý kov. Ukážu sa tam čísla. Nevidím ich. Čo mám s očami?

Potom ma vír vtiahne spolu so všetkým okolo mňa. Z posledných síl sa chytám drevených parkiet, aby ma celého nezomlel podlahový mlynček.

„Nerobte to, bude to iba horšie,“ počujem ešte zvieracieho predavača.

Jeho hlas mi však zanikne v zmesi praskotu mojich kostí, revu môjho hlasu a trieštenia dreva, ako sa všetko vrátane môjho tela snaží prepchať cez ten malý otvor.

Stále kričím. Počujem svoj hlas a cítim kvapku potu, ktorá mi steká po chrbte. Otvorím oči. Stojím na ulici pri hrdzavom zábradlí. Oproti mne je zastávka. V ruke držím aktovku, bundu nemám. Páli ma zápästie. Vonku sa stmieva. Vzduch vonia večerným ochladením. A ešte niečím. Riedidlom a pokazeným ovocím. Idem pešo domov. Na autobus ani nepozriem.

Sedím na drevenej verande a pozerám na výhľad pred sebou. Mohutné hory sú ožiarené poslednými lúčmi slnka. Cítim ihličie a pach mokrého psa. Bernardín, ktorý mi leží pri nohách, zodvihne ku mne oči. Už sú to 3 roky. Dal som výpoveď v práci, zobral psa z útulku a odsťahoval sa z mesta. Dávno som sa necítil tak dobre. Naposledy v detstve. Učím sa rezbárstvu a prihlásil som sa na projekt ochrany vtákov. Stále žijem. Musel som si vybrať dobre. Páčilo sa im to. Alebo mám ešte nejaké poslanie. Kto vie?

Do obchodu na rohu som už nevkročil. Nemal som dôvod.