1.

Všetci sme ostali úplne prekvapení, keď sa vchodové dvere do domu samé od seba s rachotom zavreli. Obzreli sme sa. Bol to náraz, ktorý mohol kľudne vyraziť sklenú výplň siahajúcu od polovičky vyššie.

Keď sa stuhnutá krv v žilách po počiatočnom šoku začala hýbať, chytil som zhrdzavenú kľučku, stlačil ... no to bolo všetko, čo som dokázal s nimi urobiť. Inak sa ani nepohli. Zatiahol som, urobil som to prudšie a nakoniec som s nimi zalomcoval.

Peter sa postavil vedľa, doslova ma odstrčil a skúsil s nimi pohnúť. "To ty si ich tak zabuchol?" opýtal sa ma.

- Ani náhodou. Ja som sa ich ani nedotkol. - bránil som sa.

- Akože nie? Vstupoval si posledný. Tak snáď sa nezabuchli samé?

Podvihol som ramená. Otočil sa, pevne chytil kľučku.

- Musia ísť otvoriť! - povedal priškrtene pasujúc sa s nimi. Keď z počiatku dbal na to, aby ich nepoškodil, teraz už si zábrany nerobil. Dokonca sa zaprel nohou o stenu. Potiahol najsilnejšie ako vedel, bolo to vidieť na jeho tvári.

- Ufff. - prestal. - To je divné. - poškrabal sa za uchom. Nepomohla sila, tak začal trochu uvažovať.

- Skúsim ja. - povedal Denis a vystriedal ho. Albert ostával mimo diania, len nás sledoval. Často bol pasívny, čo ma niekedy na ňom štvalo. Museli sme vymýšľať za neho, niekedy mi fakt pripadal ako duchom neprítomný.

Neskôr, po márnom snažení o otvorenie, prišla Ivona s návrhom, že by sme ich mohli vyraziť, čo bolo odmietnuté bez praktickej skúšky, nakoľko dvere sa otvárajú smerom k nám.

Najlepší nápad predniesla Fanny, Petrová milá a to bolo, rozbiť sklenú výplň, pokúsiť sa otvoriť z vonku, prípadne vyliezť von cez ňu. Pohrával som sa s tou myšlienkou už dlhšie, ale stále som mal pocit, že na toto je ešte čas.

- Asi to tak aj spravíme. Nebudem tu trčať do večera, musíme dnes stihnúť ešte výstup na vrch a už máme meškanie. - dodal Peter potichu, pozerajúc na svoje hodinky, ktoré dostal od starej mamy pred štyrmi rokmi. Vzal svoj vak do náruče s tým, že aj tak si potrebuje kúpiť nový a vrazil s ním do skla. To sa zatriaslo, ale nepovolilo.

Sklo, okrem rezonancie nič iné neurobilo.

Zasmial sa.

- To snáď nie je možné. Nedostaneme sa cez chujové rozpadnuté dvere... - zahundral pasívny Albert.

- Tak niečo navrhni, ty idiot, celý čas tu stojíš a kukáš na nás.

- Drahý ... - oprela sa o neho Fanny - Vieš ako nerada mám, keď nadávaš.

- To nie je možné ... Mohol by aj on trochu pohnúť rozumom. Tie dvere vyzerajú, že pri každom kýchnutí sa rozpadnú na prach a my cez ne nevieme von. Možno by si to mohla skúsiť ty. Chodíš na karate predsa!

- Hej ľudia ... pozrite čo mám. - ozvalo sa z chodby, ktorá viedla do útrob domu, z kade sa vynorila Ivona. V ruke držala poleno, dlhé asi meter, ktoré vzala bohvie kde. S ním by sa dalo hocičo rozbiť.

Uhla pred Petrovou rukou, ktorá sa za tým načiahla. "Eeee...e-e ... balím Denisa, nech ukáže, čo vie..." žmurkla na neho. Denis sa usmial, prijal ponuku a vzal poleno do ruky. - Ukáž, že nie si to, čo držíš ...

- Myslíš teraz, alebo ... To si teda píš. - odvetil so smiechom. - S dovolením - štuchol do Petra. Ten so zdvihnutými rukami a slovami "Nech sa ľúbi." odstúpil.

Postavil sa k dverám, mal ich po pravej ruke a s výkrikom, ktorý bol napoly sranda, napoly vážne sa zahnal. Udrel do toho skla celkom slušnou silou, určite by sa malo pod takým tlakom už rozpadnúť. Namiesto skla však úder nevydržalo drevo, ktoré sa nalomilo a jedna z väčších triesok mu poranila ruku povyše palca.

- Aaaaagh!!! - pustil to, chytil si dlaň, z ktorej sa mu roztiekla krv.

- Ježiš ... zaskučala Fanny a spolu s Ivonou pribehli k nemu.

- To sklo je nezmar! Nechápem, už malo byť dávno na franforce.

- No namiesto toho máš na franforce svoju ruku. Ukáž. - pozrela sa na to.

- Uuuuj... dokelu, máš to hlboké, chce to obväz.

Peter pozrel prekvapene na kus stromu, ktorý do domu musel vletieť pri niektorej z búrok a ktoré teraz ležalo na zemi pred ním. Vôbec mu nebolo do smiechu. To, že sa nepodarilo, o čo sa snažil Denis, nebolo známkou Denisovho nemehlovstva. Ale čoho? Na to si odpoveď nevedel dať.

Peter je materialista a vo všetkom hľadá racionálne vyriešenie. Práve preto veril, že skôr či neskôr sa von dostaneme a samozrejme, dopomôcť si k tomu musíme sami.

Vyskúšali sme všetko. Sklo držalo ako hluchý dvere. Skúšali sme aj inde v dome, rozbiť okno, no celé tri hodiny pokusov nepriniesli žiaden úspech.

2.

Nastal problém - nielenže sme sa vzdali výstupu na kopec, ale nakoniec neostal čas ani na návrat do dediny. Stmievalo sa, my sme sa rozhodli prečkať noc v dome, na poschodí. Keď príde deň, niečo vymyslíme, možno nás začnú hľadať, čo by nemal byť problém, lebo z našej trasy sme sa vychýlili len o nejakých dvesto metrov - zachádzka práve k tomu domu. Našiel ho Albert. Cestou sme hľadali huby a ako správny hubári sme išli v tridsať metrových rozostupoch.,

Bol to opustený dom. Bez nábytku, jediné, čo sa dá nazvať týmto slovom boli zbytky kuchynskej linky v zadnej časti a jeden pomerne mohutný kredenc hore, v izbe, kde sme sa zložili. Dom bol však dosť veľký, neobvykle veľký, nie je mi známe, že by sa tu stavali domy takejto veľkosti. Na poschodí bola chodbička, ktorá postupne viedla do troch miestností, dole boli ďalšie tri vrátane kuchyne. Celý dom bol postavený z dreva, ktoré bolo zachované, takže na poschodí bolo bezpečne.

Keď sa už zotmelo tak, že sme mali problém vidieť pod nohy, spakovali sme sa do jednej z izieb. Ako posledný mal vojsť Denis.

Zaostal však.

Obzrel som sa, zavolal ho. Videl som len jeho nejasnú, modrú siluetu stáť pred schodmi.

- Hej, chlape, poď ... Ivona má nejaké sviečky, ktoré zabudla nechať v ubytovni, zapálime si ich, pokúsime sa tento drevený dom nepodpáliť, chceš to zme... - zarazil som sa. - Denis? - nereagoval. - Hej ... that´s me your fuckin best friend... - Nič. Stál tam ako socha, chrbtom ku mne, ku schodom, čumiac skrz sklenenú výplň nerozbitných dverí na proti.

Zišiel som dolu k nemu. Chytil som ho za ruku, že ho potiahnem. Ako náhle som sa jej dotkol, zaplavila ma studená vlna triašky, akéhosi vydesenia. Jeho prsty boli ľadové, akoby bol niekoľko hodín v chladničke. Chlad z nich doslova sálal, doslova mrazil.

- Kriste, človeče, čo máš s rukou?

Obišiel som ho. Postavil sa čelom k nemu. Videl som mu do tváre, na ktorej nemal žiaden výraz. Nič. Len pozeral do skla, za ktorým bol nočný les, nič viac. Ani neklipol. Ani najmenší pohyb. Mám taký pocit, že som ani jeho dýchanie nevidel.

- Denis? - nereagoval.

- Čo sa stalo? - opýtala sa Fanny, ktorá zbehla po schodoch.

- Héj, čo sa tam seriete? Poďte hore, už nie je vidno.

- Stalo sa niečo?

- Ja neviem ... odrazu prestal reagovať. Je úplne ľadový, jeho teplota ...

S pomocou ostatných sme Denisa odviedli do izby hore. Ak sme ho ťahali, robil jeden krok za druhým, na schodoch dokonca dvíhal nohy - vedel, že sú to schody. V izbe však ostal stáť tak, ako sme ho nechali.

- Z ničoho nič. Prestal reagovať.

- Akoby bol v nejakom šoku. - povedala Ivona, ktorú to vydesilo najviac, lebo ešte pred pár dňami o neho bojovala, mám taký dojem, že tento boj rozhodne neplánovala nevzdať.

- Nikto z nás nie je doktor. Ja si tiež neviem predstaviť, čo môže spôsobiť niečo tak náhle, bezpríčinné.

- Určite v tom je nejaká príčina. - povedal Peter

- Peter, desať sekúnd pred tým mi odpovedal a išiel s nami. A odrazu sa zastaví ... čo sa stalo? Nechápem to. Mali sme ho predsa stále so sebou, nič som nevidel, že by ho ... vydesilo alebo ... aj keď.

- Pri šoku klesne teplota tela o niekoľko stupňov.

- Áno . - odvrkol som - ale čo mu mohlo spôsobiť šok, hm? Nemyslíš, že by mal na čele pot, že by sa triasol? Že by aspoň bľabotal niečo, aj keď nezrozumiteľné ...?

Albert vybral zo svojho vaku mobil. Do izby zasvietilo, okrem stáleho plamienka sviečky, aj zelený display. Skrivil ústa, hodil ho na mäkký sveter rozprestretý pod sebou. Zelená postupne zhasla. Ozval sa Peter : "Nič?"

Pokýval sklamane hlavou. "Ani čiaročka. Môžeme tu byť týždeň a nenájdem signál. V celej tejto oblasti nie je pokrytie."

Asi o pol hodinu bol s jasotom prijatý môj návrh na pospanie si, lebo aj tak nebolo čo robiť. Elektrina tu nie je, telku, PC nemáme a do rečí nebolo nikomu. Ani len položiť na zem sme ho nedokázali - stál ako prikovaný, pozeral pred seba s kamenným výrazom tváre. Aspoň sme cez neho prehodili deku, lebo sme sa domnievali, že možno pôjde o nejaký druh podchladenia, či čoho.

Bál som sa. O neho. O nás. O seba

3.

Ráno som sa prebudil ako prvý. Cez okná s nerozbitným sklom prenikali slnečné lúče, ktoré sa cez labyrint stromových korún predrali až sem dolu. Dnes to vyzerá na pekné počasie, bolo prvé, čo ma napadlo. Posadil som sa, zistil, že sme tu štyria. Niečo mi tu už od prvého pohľadu nesedelo. Bolo to však priskoro po prebudení.

Počítal som.

Ja teda Martin, Ivona, Fanny, Peter, Albert. To sú piati. S Denisom šiesti. Chýba Denis, ten by bol ako pes na oko, ale ostávajú ešte stále piati. Jeden ... dva ... tri ...so mnou štyri. Som tu ja, Vedľa mňa je Peter, blízko vedľa neho je Fanny vedľa Albert

Ivona.

Chýba Ivona a Denis.

Zobudil som ostatných troch, ktorý boli veľmi neradi, že ich budím v takú skorú rannú hodinu (čo som neskôr pohľadom na mobil zistil, že je niečo pred deviatou).

- Čo sa stalo? - opýtal sa Albert.

- Počítaj. Chýba Denis a nie je tu ani Ivona.

- Ježiši kriste, snáď sa išla iba vyčúrať. Však jej ho nemusíme držať, niet čo a vyšťať sa dokáže aj sama.

Fanny nepovedala nič no rovnaký nepokoj, aký som cítil ja, som videl na nej.

- Pozri sa, - ozval sa Peter - ak sa do piatich minút nevráti, môžeme sa po nej pozrieť. Čo moja ...? - ozval sa k Fanny, tá trhnutím na neho pozrela a potichu odpovedala, že nič. Mňa však neoklame. Nedobiedzal som, ak nám chce niečo povedať, tak to urobí.

Ivona sa do piatich minút nevrátila

Vyšli sme von z izby. Dúfajúc, že je to len planý poplach, prípadne, že sa jej podarilo otvoriť dvere, išla sa nadýchať čerstvého vzduchu, vymočiť, každému z nás bolo treba. Napred išla Fanny. Hodila pohľad na schody, na chodbu a na vstup, kde sme sa pokúšali márne dostať von. Prázdno. Schody zobrala pomerne šikovne. Išiel som za ňou. No ako náhle sa ocitla na prízemí, obzrela sa do chodbičky vedľa schodov, vedúcej do zadnej časti domu, zastavila sa. Naznačila rukou, aby sme počkali.

Dívala sa tam a váhala.

Boli sme v napätí. Dalo sa krájať no nakoniec ho prekonal Peter. Pomerne nahlas a opýtal: "Čo tam je? Čo vidíš?" Odpoveďou mu bolo rovnaké akurát že trochu nervóznejšie gesto, že má vydržať. Aj ja som mu chcel povedať, že nech je trochu tichšie. Neurobil som to. Fanny pozrela znepokojene na nás, potom sa pohla popri schodišťu dozadu. Aj my sme zišli dolu. Peter však najprv prišiel k zábradliu. Pozrel, sa na to, čo videla aj Fanny. Ešte som sa tam nedíval. Ťažko povedať, či som nemal odvahu, ale radšej nie. Za chvíľu to aj tak uvidím. Albert ma tiež predbehol. Ostal som posledný. Musel som sa odhodlať. Cítil som zopovednosť a zároveň aj to, že keby som zbabelo utiekol späť, tak ma tá zodpovednosť zožerie zaživa.

Len pomaly som zostúpil a pozrel sa. Bola to odvaha. Z mojej strany určite.

Vo vchode do chodbičky, za prahom stála Ivona. Oblečenie mala mierne roztrhané, vlasy strapaté. Prekvapila ma jej biela až modrá koža, husacina, ktorú vytvárali jej zježené chlpy na tele, to aj napriek tomu, že začínalo byť neznesiteľne teplo. Pery mala zmodrané, akoby jej bola zima, pohľad rovnako tajomne upretý pred seba, ako mal včera Denis. Stála k nám bokom.

- Čo je to? - opýtal sa Albert, Peter pozrel na neho. Rozhodne mu nebolo do smiechu. - Netuším, ale včera to postihlo Denisa dnes Ivonu. Desí ma to. -

Fanny jej rukou prešla popred oči, no ani len rohovka nezmenila svoj tvar. Dotkla sa jej čela, odvážila sa nechtom dotknúť jej oka. Na nič, absolútne na nič nereagovala. Akoby ani nežila.

Peter sa postavil tesne pred ňu. Zadíval sa jej do tváre, v ktorej videl len svoj odraz. Nič viac, nič menej. Len chladný svoj odraz. Pohladil ju. Oboma rukami. Zatriasol s ňou.

- Ivona? - pošepkal. - Ivona, počuješ ma? - jedna ruka mu zišla nižšie, vzala tú jej. Na dlani sme všetci uvideli menšiu ranku, akoby sa porezala nožíkom.- Čo je s tebou?

Odrazu Ivona pohla hlavou. Pozrela mu do očí.

Peter trhol sebou dozadu.

Všetci sme spozorneli. Dívali sme sa na nich. Jeho ten pohľad vystrašil, a okamžite stiahol svoje končatiny, ktorými sa jej dotýkal. Ukázal tým akúsi obrannú pozíciu.

Fanny najprv ustúpila. Čakala.

Odrazu Ivonina ruka vyletela dohora. Chytila Petra za krk. Plnou silou, akú som u nej ešte nevidel, ho pritlačila o stenu naproti. Zachrčal. Naľakali sme sa. Drevo, z ktorého bola urobená stena, zapráskalo. Nemohol to byť náraz len tak, vlastnou váhou. Keď sa Fanny spamätala z vydesenia, urobila krok napred. Chcela mu pomôcť. Dvere, ktoré oddeľovali chodbičku od zadnej časti domu sa pohli. Najprv vrazili do nej. Odhodilo ju. Vyšiel z nej akýsi zvuk. Malo to byť asi zvriesknutie. Skomolilo sa to na niečo kombinované s prudkým výdychom. Narazila do steny. Na to sa prudko zaplesli. Po celej výške sa objavila prasklina.

Fanny, prudko dýchajúca, sa k dverám vrhla. Urobili sme to isté. Schmatla kľučku. Lomcovala s ňou v snahe dostať sa tam. Pomôcť. Na dverách, asi vo výške očí, bolo priehľadné okienko. Za malý moment sa tam objavila lícom pritlačená Petrová tvár. Hrozivý bolestný úškrn spolu s výrazným škrabancom na tvári dával vedieť, že sa tam odohráva nerovný súboj.

Ustúpili sme od dverí.

S hrôzou sa na neho dívali.

Úškrn postupne zmizol. Asi tak rýchlo, ako sa stratila prirodzená farba kože. Asi tak rýchlo, ako zmodrali jeho pery. Veľmi rýchlo.

Odtisol sa od skla. Výraz jeho tváre bol teraz kamenný. Nepozeral ako večer Denis, alebo teraz Ivona. Pozeral na nás. Zazeral. Premeriaval si nás cez malé okienko, ktoré nás delilo od neznámej pravdy. Bol to uhraničivý pohľad. Hrozný, silný, neľudský. Po namodralej bielej koži mu stekala čierna kvapka krvy. Vôbec si ju nevšímal.

Nemohli sme uveriť vlastným očiam. Fanny snáď najmenej, tomu čo vidí. Oči mala plné sĺz z toho, čo sa práve stalo. Čo videla.

Dvere sa uvoľnili. Všetci traja sme sa pozreli na kľučku. Odchýlili sa od zárubne.

- A teraz? - pošepkal Albert.

Chcel som povedať "Bežme!". Alebo "Rýchlo preč!". Na nič z toho som sa nezmohol. Len som pootvoril ústa. Strach ma zväzoval. Spravil ma na moment úplne neschopným. Chvíľka ticha bola hustá ako betón.

Keď pred tým od dverí ustúpil, tak teraz akoby vypočul Albertové šepkanie. Pohol sa napred.

Fanny sa strhla ako prvá. Vrazila do nás v snahe utiecť. Ani nám nebolo treba viac. Prvotný šok a okamžitý obrat na útek. Preletel som okolo zábradlia. Ako prvý. Bral som schody po štyroch. Počul som ako za mnou utekajú moji dvaja kamaráti. Ešte normálny. No čo nie je, môže byť. Derú sa hore, čo im sily stačia. Nemám na výber. Robím to isté. Prvé, čo ma napadlo, bolo, že musím zavrieť tie dvere. Musím vletieť do izby. Okamžite zavrieť.

Peter rozrazil poškodené vráta. Pomerne rýchlo sa pohyboval za nami. Išiel strnulo, no vôbec nie pomaly, ako v lacných hororoch. Len napol oka som uvidel, že Denis a Ivona, respektíve, to čo z nich je teraz, ho nasleduje.

Utekali sme predklonený. Pomáhali sme si rukami. Akoby sme bežali po štyroch. Do miestnosti som vpadol prvý. Potkol som sa o vlastnú nohu. Zvalil na dlážku. Len o maličký moment vrazil dnu Albert. Za ním Fanny. Potom boli už už len dva alebo tri metre modré postavy. Chytili sa dverí. Ja som vstal najrýchlejšie, ako som vedel. Zavreli ich, no prakticky hneď na to sa mierne odchýlili pod silou z opačnej strany. Bol to náraz. Fanny aj s Albertom sa šmykli V tom okamihu to vyzeralo, že tlak neustoja. Albert bokom a vzápätí chrbtom držal dvere zavreté.

Ani ja som neváhal.

- Kredenc! - zakričal som, postavil sa z druhej strany.

- Prisuň ho! - zaskučal Albert, z plných síl sa snažili udržať ich.

Zatlačil som.

Ťažký kus nábytku sa pohol len o malý kúsok. Pripadal mi ako by bol prilepený. Môže byť nábytok tak ťažký? Môže byť tak ťažký akurát teraz? Keď to potrebujem najmenej?

- Rýchle!! - zvrieskla Fanny. Začala hrabať nohami snažiac sa nájsť oporu. Dvere sa znova odchýlili kúsok. Ja som ho centimeter po centimetri posúval k ním.

- Zval ho! - zareval Albert. Už mi chýbalo len asi polmetra - Počuješ, zval ho! Neudržíme ich!!

- Tebe sa to ľahko povie. - Prestal som tlačiť. Chytil som ho za spodok. Vyvrátil hlavu dohora. S maximálnym vypätím dvíhal. Pripadalo mi to, akoby vážil aspoň tonu.

Albert sa otočil, čelom k dverám. Postavil sa na nohy. Dvere sa im podarilo pritlačiť až k zárubni. Už neboli otvorené, no tlak neprestával. Jednu stranu kredenca som dvihol asi o desať centimetrov.

- Pohni si, kurva!

Nemohol som odpovedať. Dvihol som ešte o ďalších päť centimetrov, keď odrazu som pocítil ako sa nožičky na druhej strane pod váhou zlomili. Celý kolos klesol nižšie. Hranou vrazil do drevenej podlahy. So mnou trhlo. Vôbec to nebolo príjemné. Naklonil sa.

- Pozor!! - zareval som. Bolo jediné, čo som mohol vtedy urobiť.

Kus nábytku stratil rovnováhu. Rútil sa na nich. Albert v poslednej chvíli vrazil do Fanny. Strhol ju nabok. Uvoľnil dvere. Na moment mohli otvoriť. Aj sa tak stalo - pohli sa smerom dnu. Avšak narazili do padajúceho kusu nábytku, ktorý ich prudko zavrel. S rachotom dopadol na zem.

Rozvíril kúdol prachu.

Klesol som na dlážku, opierajúc sa o stenu.

Albert s Fanny sa zdesene pozerali na dvere. Fanny mala slzy v očiach.

Z druhej stany sa ozýval buchot, ktorý o pár minút ustal.

4.

Na nejakú tú chvíľu zavládla otupelá atmosféra.

- Mali sme plány. - preriekla Fanny a jej oči, teraz kľudné, no ešte pred pár momentmi zmáčané slzami a prešpikované strachom, bezcieľne pozerali dopredu. Kolená mala pri brade, sedela vedľa mňa a Alberta, opierajúc sa o stenu.

- Čože?

- S Petrom. Stratila som ho ...

- To nevieš. - povedal som. Chcel som jej dať nádej.

- Videla som jeho pohľad. To už nebol on. Kto mi povie, čo sa s ním stalo?

- Možno sú posadnutí.

- Nie ... videli ste Ivoninu ruku? Mala na nej ranku. Denis, keď sa pokúšal rozbiť dvere, poranil sa.

Pozrel som na Alberta. Myslíme na to isté?

- Možno to nie je náhoda. Možno je to nejaká infekcia.

- Choroba? Choroba, ktorá sa prenáša krvou a pôsobí na správanie človeka? Niečo ako besnota?

- Povedzme. Besnota mení človeka na zviera, ale až v poslednom štádiu choroby. Je to progresívna choroba a degeneruje ľudskú osobnosť. Toto nie je besnota. Rozhodne nie.

- Žiadna choroba nepôsobí na človeka tak, že sa zámerne snaží infikovať druhého preto, aby ju rozširoval a to dokonca akosi organizovane. - povedala Fanny

- Organizovane?

- Áno. Pokiaľ si si nevšimol, Peter sa chytil do pasce. Denis čakal za rohom. V okamihu ako sa zavreli dvere, už neútočila na Petra, len Ivona, ale aj Denis. Navyše ... videli ste Petrov pohľad? Všetci traja vyrazili za nami a všetci traja sa pokúšali otvoriť dvere. To muselo byť dohodnuté.

Zamyslela sa. Potom pomaly, nesmelo pokračovala v rozprávaní.

- Niečo som v noci počula.

- Čo?

Váhala. Prečo? Bála sa snáď hovoriť? Alebo jej to nebolo príjemné? Samozrejme, veď komu by bolo.

- Mám taký dojem, že Denis ...

- Čo s ním?

- No, nie som si istá. - pokývala hlavou, položila si bradu na kolená. - akoby sa prebral, z toho tranzu. Volal Ivonu.

"Ivona, Ivona ..."

- Prišiel k nej a ...

"Ivona, spíš...?"

- ... prebrala sa ...

"Denis..."

"Psssst, poď so mnou!"

- ... normálne komunikovali. Akoby mu nič nebolo.

"Poď so mnou ..."

"Kam? Čo sa deje?"

"Poď so mnou... "

- ... stále to opakoval.

- Prečo si to nepovedala? Prečo si nás vôbec nezobudila?

- Myslela som, že to bol iba sen. Potom som sa príliž bála. Vravela som si, že už mu nič nie je a obaja sa vrátia.

"Poď so mnou ..."

- On ju nalákal. - ostal som prekvapený

- Presne tak

- Inteligentná choroba. - poznamenal Albert.

- To nie je choroba. Je to niečo iné, ale nie choroba.

- Čo by to mohlo byť?

Pozrela na neho, vzájomne sme si vymieňali pohľady. Mlčali sme.

"Poď so mnou ..."

- Nech je to čokoľvek, musíme sa z tadeto dostať skôr ako sa to dostane k nám.

5.

- Tak ako? - opýtala sa Fanny.

Albert sa vystrčil z medzery z pomedzi zvaleného kredenca a steny. Pozrel na nás.

- Nikto tu nie je.

Tušil som, čo sa asi bude diať. Fanny sa najprv dívala na neho, potom presunula svoj pohľad na mňa. Tvárila sa ako "No! Vidíš! Tak ako som predpokladala!"

- Pôjdeme? Nemáme sa ako ináč dostať von!

- Nie je to samovražda? - predniesol som v celku už rezignujúci lebo ...

- Jediná cesta je skúsiť rozbiť okno, alebo dvere.

Pristúpil som k Albertovi, chytil ho za golier. Pritlačil som ho o stenu. Prekvapilo ho to, ale nebránil sa.

- Martin! - zakričala a vrhla sa k nám.

- Necítiš to?

- Čo?

- Ten smrad! Tú zodpovednosť! Necítiš?

- Nemohol som vedieť ...

- Čo si nemohol vedieť? Ty si navrhol, aby sme išli dnu. Ty si našiel ten dom!! - Teraz som už vážne kričal. Neviem, čo to do mňa vošlo. Jednoducho som to robil.

- Niečo o tom vieš.

Mlčal.

- Čo o tom vieš!? - pritlačil som silnejšie. Odvrátil tvár. Fanny ma chytila za rameno. "Prestaň, dosť!!"

- Ja?

- Áno, ty!

- Nič!

- Ako sa dostaneme von?

- Neviem!

- Hovor!!!

- Netuším!

- Dosť!!! - zvrieskla. Odtrhla ma od neho. Hodil som na ňu svoj nenávistne nasratý pohľad, už vtedy som tušil, že to preháňam.

- Nevie nič! Daj mu pokoj! Ak nechceš ísť dolu s nami, tak tu hni!

Odstúpil som. Na znak mieru, ktorý som sám ponúkol, sa dvihli moje ruky, ukazujúc bledšie dlane..

6.

Nakoniec sme spoločnými silami odsunuli kredenc.

Zišli po schodoch.

Nikde nikoho. Pred nami dvere. Albert siahol na kľučku, ktorá by podľa toho, ako vyzerala, mala odpadnúť aj sama, no dvere sa neumúdrili. Držali ako privarené. Bolo by to od nás priveľa, keby sme sa chceli dostať von.

Fanny sa otočila naľavo. Skrz jednu miestnosť bolo vidieť do kuchyne. Do toho, čo z jej výbavy ostalo. Keď som sa prizrel poriadne, na zemi ležali úlomky z panelu a akási kovová tyč, ktorá tam pred tým určite nebola. Som si istý, že tam nebola, lebo zaručene by sme to s ňou už skúšali. Mohla mať tak tri štvrte metra. Napadlo ma, že to bude pasca.

- Skúsime?

Namiesto odpovede sa pohla napred. Zastavil som jej snahu, chytiac ju za dlaň.

- Nechoď tam.

- Ovládam karate. - povedala do vzduchu pred sebou, pričom som to takmer nepočul. - Ľahšie sa ubránim.

Vytiahla ruku z mojich dlaní a keď sa opäť pohla tým smerom, v jej akejsi strnulosti som cítil, že sa predsa len bojí. Išla pomaly, ostražito. Vedela to, rovnako ako aj ja, že žiadna, akokoľvek veľká ostražitosť stačiť nebude.

Možno bolo len prianie otcom myšlienky. Bol to iba pocit? Zvuk, akýkoľvek náznak, že tu niekto okrem nás troch je, neprichádzal. Bol som na pochybách.

Kým som stihol vkročiť za ňou do miestnosti, videl som, ako sa zohýba po kovovú tyč. No videl som to cez špinavé sklo, ktoré tvorilo výplň dverí. Tie sa totiž odrazu - samé od seba - zabuchli. Inštinktívne som uskočil. Aj s Albertom hodilo, bolo to však skôr od ľaku.

Fanny sa zvrtla. Urobila to tak prudko, že vlasy, ktoré odhodila, jej z opačnej strany švihli do tváre. Bol to iba maličký moment prekvapenia. Trval asi dve sekundy. Po nich sme sa všetci traja vrhli k dverám. Vrazili sme do nich súčasne, ani čo by sme sa dohodli. Preletel nimi otras, no rovnako zakliato vydržali ako tie vchodové.

Premkol ma pocit, že sme prišli aj o ňu. Nebolo to len tušenie. Už to bol strach, vedomie, že keď niečo rýchlo neurobíme, tak sa tak stane. Všetko tomu nasvedčovalo.

Fanny nepanikárila. To sa o mne a Albertovi nedalo rozhodne povedať. Zachovala si aspoň na prvé momenty chladnú hlavu. Snažila sa niečo vymyslieť. Niečo účinné. Keď som videl v jej rukách tyč, pre ktorú išla, bolo mi jasné, že to ešte nevzdáva, aj keď ona tiež musela vedieť, že váhy sú riadne naklonené, s najväčšou pravdepodobnosťou prehrávame. Zahnala sa. Obrovskou silou zaťala do skla. Odvrátil som tvár. Ešte som sa ani nepozrel, vedel som, že sklo nepovolilo. Ale vzápätí na to ma zaplavila nádej. Mierne ma to prekvapilo. V skle ostala pavučina.

Áno! Je tu nádej!

Fanny, nevzdávaj to. Rozhodne nie! Udri ešte raz! To sklo musí povoliť! Skús to!

Znovu sa rozohnala. Kovový hrot vyštartoval až kdesi spoza nej. Letel opäť do skla. Naberal rýchlosť. Silu. Energiu. Teraz to už prerazí, som si v duchu rýchlo povedal. Veril som tomu. To sklo nie je nezničiteľné!

Na pol ceste to však zastavilo.

Ostala v akejsi strnulej, prikrčenej polohe, akurát výraz tváre sa zmenil. Dvihla obočie, naširoko roztvorila oči - snáď iba tie jej dávali prekvapený výraz.

Nechápal som. Pozeral som na ňu. Vzhliadol som v nej bezmocnosť, strach, možno prekvapenie. Zvraštila čelo.

- Rozbi to! Fanny! - zakričal som.

- Pššššššt! - chytil ma Albert za rameno. Ukazovák druhej ruky si pritlačil na pery. Pozrel na dvere. S pootvorenými ústami počúval.

Počúval ticho.

Ticho z poza ktorého sa ozval slabučký, no zreteľný hlas.

"Fanny?"

Fanny sa tam pozrela. Hľadala ho. Očami. Hruď sa jej rýchlo nadvihovala. Telom prebehol otras, impulz, túžba, bol to totiž Petrov hlas.

- Peter ... - pošepkal Albert.- To je Peter ...

- Ježiš ... - predsedil som čumiac na neho. - Tak predsa sú tu!

Obrátil som sa späť ku dverám. Buchol do skla.

- Fanny! Nepočúvaj to. To nie je Peter!

"Pomôž mi!"

- Peter?

- Fanny! Kriste, nerob to!

Pustila kovový predmet. S buchotom sa zvalil na drevenú podlahu. Zacvendžal a mňa totálne ovládla bezmocnosť, ktorá si v podobe zimomriavok a potu robila na chrbte šmýkalku.

- Si to ty?

Udieral som do dverí. Moja snaha prilákať jej pozornosť bola márna. Pripadala mi ako zhypnotizovaná. Akoby ju to už ovládlo. Možno je to tak. Chytáme sa postupne do pascí. Z väčšiny sa stáva menšina.

- Počkaj ... už idem!

- Nie! Nie, Fanny, nie! Rozbi to okno!

Ovládne ju to. Som pár centimetrov od toho a nedokážem tomu zabrániť. Urobila krok. Každým ďalším sa viac, viac vzďaľovala. Od dverí. Išla smerom, odkiaľ počula hlas.

- Stoj! Stoj!!! Nesmieš tam ísť ... - kričali sme. Obaja. Ruky nás boleli od úderov na sklo, prehnitého dreva, ktorého triesky sme mali v dlaniach. Stratila sa nám z dohľadu. Ostali sme prilepení na dverách, pozerajúc tým smerom. Dúfajúc, že sa objaví živá, zdravá, normálna. Zbytočne. Najviac z tej chvíle si pamätám horkosť, úzkostnú bezmocnosť kdesi v bruchu, ktorú som musel nakoniec stráviť.

Dvere povolili. Odchýlili sa od zárubne.

Triasol som sa. Neváhal som dotknúť sa kľučky. Netuším prečo som to urobil, nie tak rýchlo, no Albert ma zastavil

- Nechoď tam, prosím.

No ani len nedokončil a vo vchode z opačnej strany sa objavil Denis. Išiel k nám. Boli sme v pasci. Okamžite sme zmenili názor. Do miestnosti doslova vpadli, no tam stála Fanny. Už bola modrá, s meravým pohľadom.

Bledá s modrými perami. Na hrudi mala škrabanec. Stála strnulo. Nemotorne. Neprirodzene. Vzadu bol Peter s Ivonou.

V tom okamihu sa mi čosi v hlave rozsvietilo.

Rozpamätal som sa na niečo, čo som dovtedy ani netušil, že mám v hlave. Už som to zažil. Bol to deň, ktorý sa stratil z mojej pamäte. Celý ten čas z neho ostalo len jedno. Informácia, úloha, niečo ako zadanie. Neriešil som dôvody.

Plakal som. Uvedomil som si totiž, čo som spravil - poslúchol som.

- Prosím Albert. Nerob mi to ťažšie. Neboj sa. Zajtra budete normálni. Všetci. Nebude po tom ani stopa.

- Čo to trepeš?

- Bola to pasca! - povedal som, videl jeho otvorené ústa. Na moment zavládlo ticho.

- Čo? - povedal potichu, chcel to zdôrazniť.

- Áno. - odvetil som so skloneným pohľadom.

Vrhol sa ku mne. Strčil mi do hrude. Prudko vrazil do najbližšej steny.

- Čo to je?

- Zlo. - preriekol som priškrtene.

- Ako sa dostanem von?

- Nedostaneš sa.

- AKO ... SA ... DOSTANEM ... VON?!

- Nie je cesta von.

Zatlačil ma tak silno, že mi skoro rebrá praskli. Ponad rameno som uvidel, že sa k nám blíži Ivona.

- Jediná cesta von je infikovať sa.

V tom ho chytila za krk. Zatlačil mu do neho nechty. Zvrieskol. Zabolelo ho to. Ramená dvihol do hora, akoby sa tomu chcel brániť. Keď ho pustila, uvidel som, že tam má rany. Odstúpil do mňa. Klesol som na kolená. Zadýchaval sa. Pozeral, akoby prosil, že mu mám pomôcť. Pozeral tak, aj keď cítil, že ho to ovláda, že modrá, že akoby na pár hodín umieral.

Je márne s tým bojovať.

Držal som sa za hruď, bolesť už ustávala.

- Každý máte istý čas ... doviesť sem skupinku piatich ľudí. Varovanie - videl som ako zabíja, keď to nesplníte. - Po tvári sa mi skotúľali slzy. Oprel som sa o stenu, nemohol som im pozrieť do očí. Jednoducho som nemohol.

- Videl som, ako zabíja. Každý, okrem mňa to ignoroval. Nič z uplynulých dvoch dní si nebudete pamätať ... akurát toľko, že to musíte spraviť. Nič viac. Zobudíte sa u seba doma, úplne normálny tak, ako sa to stalo mne. Čas sa bude od vtedy krátiť.

Zhlboka som sa nadýchol. Spadol mi kameň zo srdca. Pre mňa to skončilo. Splnil som úlohu.

Vstal som, prešiel na chodbu, pri vchodových dverách som sa na chvíľu zastavil. Díval som sa na ne, na ich napoly zhnité drevo, nerozbitné sklo. Boli pootvorené. V kľude som vyšiel von.

Po pár metroch som sa otočil a dodal.

- Veľa šťastia. A pán Boh s vami, ak to odmietnete spraviť.

Júl 2005 - 21.9. 2005

Košice - Slovensko

Orebič - Chorvátsko

Sarajevo - Bosna a Hercegovina