Mesiac

Nikto v Hustone nevolá Mike Rockwella inak ako starký. Ale samozrejme len vtedy, keď Mike nie je v miestnosti. Tento legendárny muž komanduje misie už takmer 15 rokov. Jeho vysoká štíhla postava, krátke šedivé vlasy, neuveriteľne prenikavé, svetlo-modré oči a palce zastrčené za trakami nohavíc, predstavujú v stredisku niečo ako totém. Totém istoty. Keď sa Mike nachádza v sále, každý je hneď o kilo nervov ľahší. Mike je starý dobrák. Každého pozná po mene a každý je tak trochu jeho synom. Ale keď nastane krízová situácia, starký sa mení v diabla, diabla s nekonečným množstvom energie, diabla s diabolsky brilantným úsudkom, diabla, čo vyburcuje úplne každého v stredisku k maximálnemu výkonu. A všetci sa jeho diabolskému diktátu dobrovoľne podvolia. Ak Mike povie, že nikto nepôjde spať, kým sa to nevyrieši, tak ozaj nikto na to ani nepomyslí - a to aj keby ten stav mal trvať neviem ako dlho. Jediný pohľad jeho iskriacich očí má na ľudí väčší účinok ako liter kofeínu ...

He, he, tak starký hovorí, že vraj "O tri minúty ...", a že "Zatiaľ si odpočiňte" ! Viem presne, čo tým myslí ! Polemika okolo otázky psychickej únosnosti ročného pobytu osamoteného astronauta vo vesmíre, nakoniec mala za následok vypracovanie takého nabitého programu pozorovaní, experimentov a meraní, aby ten osamotený úbožiak vo vesmíre nemal čas myslieť na nič iné, než pracovný program.

Proste osvedčené armádne riešenie ! Keď nechcete, aby vojak z toho zblbol, treba ho bez prestávky niečím zamestnávať. Je úplne jedno čím. Je úplne jedno, aký má tá práca zmysel. Pretože, ... ona má jediný zmysel - aby nejaká práca bola. Tým osamoteným úbožiakom vo vesmíre som teraz ja, a poviem Vám rovno, vojenský recept proti zblbnutiu mi úplne vyhovuje. Po ôsmich rokoch v armáde sa mojím životným štýlom stala aktivita a tej ma tento rok naozaj čaká neúrekom - Takže tie tri minútky na oddych treba využiť ! A Mike to vie !

- "Orol ste doma ? - Máte návštevu !"

Pche ! Tak toto sa stáva ozaj zriedka, aby starký žartoval !

Prepínam palubný display do tele-režimu a z obrazovky sa na mňa usmieva Niki - moja dcéra. Bože, ty určite vieš, ako ju mám rád a dúfam, že vieš aj to, ako mám rád svoju prácu. Preto mi hádam bude odpustené, že mám na Niki tak málo času !

- "Ahoj oci, nezabudol si Muflyho ?"

- "Ahoj srdiečko ! Nezabudol ! ... Ako by som mohol ! ... Aha je tu so mnou !"

Rýchlo si sťahujem rukavicu, vyberám z vrecka kombinézy Muflyho a natŕčam ho pred oko kamery. Aj keby som nemal Niki tak rád ako mám, nemohol by som na Muflyho zabudnúť. Jeho let na Mars bol schválený vedením NASA rovnako, ako každý gram nákladu. Aj to vrecko na kombinéze mám špeciálne pre neho. Mufly je zelený plastový nezmysel z kinder vajíčka, predstavujúci tvora bez pohlavia, rodu a druhu - ten zelený plastový nezmysel, ktoré si naše deti z nepochopiteľných príčin tak obľúbia. Obľúbila si ho aj Niki. Sekcia styku s verejnosťou ho odporučila pre nasledujúci televízny šot a tak Mufly teraz letí so mnou.

- "Jéj ! Ahóóój Mufly ! Ako sa máš ?"

- "Féľmi sa mi tu pfáči - fo fesmíre !"

Hovorím Muflyho hlasom a ukazujem, čo všetko Mufly vie v stave beztiaže. Niki za zalkýna smiechom. Pohľad na jej rozžiarené očká mi po chrbte preženie horúce zimomriavky šťastia !

Nikinu tváričku strieda na displeji tvár, na ktorú sa pozerám rovnako rád, ako na Zem z orbity. Liana - moja žena.

- "Ahoj, Saymon ! - Kde máš obrúčku ? Vari sa nechystáš baliť Marťanky !"

- "Zlatko, Muflyho mi povolili, ale prstene sú na palube zakázané !"

- "Ja si to preverím a keď klameš, tak hneď zajtra letím za tebou !"

- "Netreba zlatíčko ! Milujem len, a len teba ! Neboj, mňa žiadna Marťanka nedostane ! A koniec-koncov nemám ani chuť na žiadnu zelenú, snáď Mufly si príde na svoje !"

Lianine biele zuby sa zaskveli v širokom úsmeve, ktorý teraz vyplnil celú obrazovku ! Mimovoľne prejdem prstami po skle, akoby som sa chcel dotknúť jej pier a tými svojimi posielam do vzduchu bozk.

Je to tá najfantastickejšia žena na svete. Aj jej dlhujem bezpočet dní a nocí, ktoré musela stráviť sama. Nikdy sa ani slovkom nesťažovala. Prisahám, že jej všetky tie dni a noci vrátim, keď skončím aktívnu kariéru !"

- "Milujem Ťa Say ! Vráť sa !"

- "Aj ja teba ! Vždy sa k tebe vrátim !"

Obrazovka zhasla.

- "Okej, Orol ! Vykonajte kontrolu palubných systémov, prehrajte dáta lunárnej trajektórie do záložného navigačného počítača, skontrolujte batérie číslo 2 a 4 v recyklátoroch vzduchu. Indikuje nám tam malé kolísanie napätia. Nebude to nič vážne, zrejme len pri štarte povolili svorkovnice. Potom pripravte infračervenú kameru na snímkovanie ozonosféry."

- "Rozumel som pane. Vykonám !"

- "A Muflyho schovajte nazad do vrecka, nech niekam nezapadne !"

- "Áno pane..."

Do kelu ! Tuším som sa až začervenal ... Mufly mi tu stále lieta po kabíne ! Nejako ma tie moje dievčatá vyviedli z miery a tak som na neho celkom zabudol. Mike je Mike ! Má proste pod kontrolou všetky systémy lode ... včítane Muflyho ! ... Aj s tými svorkovnicami mal nakoniec pravdu.

Od tejto chvíle som sa mu podriadil a poslušne plnil nekonečné rady jeho príkazov, zatiaľ čo ma zákony nebeskej mechaniky hnali k Mesiacu, a matička Zem sa pomaly a isto strácala v temnej hlbine za mnou.

Mesiac obieha okolo Zeme vo vzdialenosti 380 tisíc kilometrov. Vo vzdialenosti približne 280 tisíc kilometrov, sa Mesiac zdá skoro štyri krát väčší, ako pri pohľade zo Zeme. Zaujímavé je to, že v tomto mieste, má Zem presne rovnakú zdanlivú veľkosť ako Mesiac! Teda, v prípade Zeme ťažko hovoriť o veľkosti ! Keď sa tu ocitnete, zdá sa Vám prekliate malá - menšia ako ping-pongová loptička vo vystretej ruke. Toto nie je lietanie po orbite, kde vám nádherný modro-biely oblúk Zeme vypĺňa tretinu zorného uhla. Tu vás z každej strany obklopuje len nicota vesmíru. Jedna ping-pongová loptička je pred, a druhá za vami. Ešte aj to slnko je tu akési miniatúrne ! Jeho zdanlivá veľkosť sa síce nezmenila, ale keďže ju podvedome vzťahujete k veľkosti Mesiaca, zdá sa aj ono omnoho menšie ako zo Zeme.

Dosahujem tento bod po dvoch dňoch letu. Využívam mimoriadnu chvíľku voľna pred spaním, ktorú mi Mike doprial, a pozerám cez priezory Orla na tie dve ping-pongové loptičky. Mesiac vidím pohodlne cez centrálny priezor. Kvôli Zemi sa presúvam k bočnému priezoru. Mám ju v takom uhle za loďou, že na to, aby som ju videl, musím hlavu vopchať medzi zásobníky kyslíka. Nie je to práve pohodlné. Pripomína mi to detské roky, keď sme s chlapčiskami pozorovali dievčenskú šatňu v školskom športovom stredisku. Ako dlho sme vtedy vydržali tlačiť hlavy do roha medzi skriňu a preglejkovú stenu ! Len aby sme sa dostali k tej štrbine a ... k tomu pohľadu. Tak isto teraz potrebujem pohľad na Zem !

Do čerta ! ... Je taká malá !.... Je tak ďaleko !

Napínam zrak, akoby som mohol nájsť miesto, tam kdesi na tej guľke, kde rastie stará zhrbená sosna, vedľa nej môj biely domček a v ňom Niki a Lianu. Čo asi teraz robia ?

No nič ! Idem teda spať. Zajtra oblietam Mesiac ! Tri generácie astronautov sa vymenili, kým ho zase niekto uvidí takto zblízka. A tým človekom som ja ! Uau !

Na druhý deň sa prebúdzam plný očakávania.

Čas mojej misie sa ráta na pozemské dni, ale nedajte sa pomýliť významom toho slova, ako ho poznáte zo Zeme ! Keďže tu slnko nemá kam zapadnúť, je vždy na oblohe. Svojím spôsobom je tu vlastne deň stále. No tam vonku, za priezorom Orla, nie je nič, na čo by mohlo slnko svietiť, od čoho by sa slnečné svetlo odrazilo. Takže koľkokrát pozriem von, vidím len čiernu nočnú oblohu - cez deň ! He, he, ... dobré, nie ?

Rýchlo vyliezam zo spacieho vaku, navliekam na seba kombinézu a predieram sa k pilotnej sedačke a aby som čím skôr videl o koľko sa Orol priblížil k Mesiacu počas môjho 10 hodinového spánku.

Áno ! Z ping-pongovej loptičky je teraz už futbalová lopta, ktorá ma oslepuje svojou zlatistou žiarou na absolútne čiernom pozadí.

Medzitým už sedačkové čidlá odoslali na Zem informáciu, že sa v nej nachádza môj zadok ...

- "Dobré ráno Orol ! Ako ste sa vyspali ?"

- "Ďakujem pane, výborne ! Ako pod stanom v Rocky Mountains"

- "Fajn ! Lunárna trajektória v norme. Čas preletu nad Mesiacom Té mínus 7 hodín. Do vtedy máme ešte na programe meranie číslo L-7. Takže si otvorte manuál meraní na strane 142 a ideme na vec !"

- "Rozumel som pane! Idem na to !"

Meranie L-7 je jednoduché meranie magnetického poľa Mesiaca, ktoré vyžaduje odo mňa minimum pozornosti. V podstate treba len pripraviť meraciu aparatúru, spustiť meranie a potom čas od času na ten krám mrknúť, či meranie prebieha a či sa dáta posielajú na Zem. Meraní toho druhu veru nebolo v programe veľa. Myslím, že ho zaradili celkom úmyselne teraz, aby som mal popri meraní dosť času kochať sa pohľadom na blížiaci sa Mesiac. Som im za to vďačný, veď to je moja posledná šanca vidieť za priezorom niečo iné ako hviezdy...

Meranie L-7 prebieha bez problémov a tak každú chvíľu pozerám na tú obrovskú striebristo-zlatú guľu predo mnou. Celý Mesačný manéver má jediný cieľ - využiť kinetickú energiu a gravitačné urýchlenie Mesiaca v prospech Orla. Mesiac sa síce pohybuje okolo Zeme pomerne pomaly, len asi jeden kilometer za sekundu, ale pri tak energeticky náročnej misii, ako je let na Mars, je aj jeho skromné gravitačné urýchlenie vítané. Mesiac ma zanedlho zachytí svojou gravitáciou a pokúsi sa ma potiahnuť v smere svojej dráhy, lenže rýchlosť Orla je omnoho vyššia ako rýchlosť Mesiaca a tak výsledkom bude len to, že dráha Orla sa mierne zakriví a jeho rýchlosť sa dokonca zvýši o 7 percent.

- "Orol ste na zostupovej dráhe. Trajektória v norme. Tak sa pohodlne usaďte v kresle a vychutnajte si to ! Nezabudnite fotiť, nech aj my, tu dole, z toho niečo máme !"

- "Áno pane, už aj vybaľujem Hasselblada ..."

- "A nezabudnite sa pripútať !"

- "Vykonám !"

Ták ! Na tento bod programu som sa mimoriadne tešil od začiatku. Žiadne pokyny podľa manuálu, len sedieť v kresle s foťákom v ruke, a fotiť všetko, čo sa mi bude zdať zaujímavé !

Predtým si ešte upínam popruhy. Je to len preto, že v blízkosti Mesiaca pocítim jeho gravitáciu. Síce oveľa slabšiu ako na Zemi, dokonca slabšiu, ako keby som pristál na povrchu Mesiaca. No aj táto malá gravitácia by stačila na to, aby ma pomaly zdvíhala zo sedačky, čo by mi znepríjemnilo fotenie.

Vlastne si to môžem vyskúšať hneď teraz ! Dvíham ruku s filmovou kazetou do výšky očí a veľmi opatrne roztváram prsty. A ozaj ! Kazeta nezostáva visieť v priestore, ale veľmi pomaličky sa pohybuje k centrálnemu priezoru - smerom k Mesiacu !

Ten pohyb je taký jemný a pomalý, že svoj pokus radšej trikrát opakujem, aby som sa uistil o jeho správnosti. Je to tak !

No teda ! Nemôžem tomu uveriť, že neviditeľná sila, ktorá spôsobuje tento jemný a nehlučný pohyb dokáže zvýšiť rýchlosť Orla o 7 percent. Tá príroda je už raz dokonalá !!! Keby sme toto zrýchlenie chceli dosiahnuť technickými prostriedkami, musel by som teraz zapáliť povedzme dva motory na tuhé palivo typu TGR-7700. To by bolo rachotu, ohňa a dymu ! Príroda dokáže to isté potichu a s nežnosťou ženského pohladenia !

Mesiac mi už zapĺňa takmer celý centrálny priezor ! Bože to je nádhera ! Jeho striebristý povrch žiari neuveriteľným jasom ! Oblasť Oceánu búrok a Mora dažďov je teraz v plnom slnečnom svite.

Tvár Mesiaca je tu nádherne hladká, až mám chuť natiahnuť ruku a pohladiť ho. Ktovie, prečo bola táto veľká oblasť ušetrená pred nemilosrdným meteoritickým bombardovaním, následky ktorého sú na južnej pologuli viditeľné v podobe tisícov veľkých, menších aj celkom maličkých kráterov. Mám neuveriteľné šťastie, že rozhranie mesačného dňa a noci je práve v mieste 0-tého poludníka, kde sa nachádza v severo-južnom smere reťaz mohutných kráterov. Osvetlené takýmto bočným svetlom vyzerajú ako gigantické zlaté obruče. Ich vnútro je plne v tieni, ktorý je taký dokonale čierny, až mám dojem že sú to diery cez celý Mesiac a že hádam skrz ne uvidím hviezdy za ním. Už vyše 40 rokov sa nikomu z ľudí nenaskytol tento úchvatný pohľad. Naposledy toto videli astronauti Apolla 17 v decembri 1972. V tom čase som ešte ani nebol na svete. A od vtedy toto nikomu nechýbalo !

- "Orol, let prebieha podľa plánu. Vstup do mesačného tieňa o Té mínus dve minúty. Ako to tam u vás vyzerá ?"

- "...je to ... úchvatné pane ! ... ú...úchvatné !"

- "Mhmmm, okej, ... Chápem !"

Bolo mi zrejmé, že starký sa tentoraz nepýta na stav lode, ale chcel vedieť, aké to je, vidieť Mesiac z blízka. Škoda, ... rád by som mu povedal niečo viac, ale zmohol som sa len na biedne slovko "úchvatné". Myslím, že z môjho hapkania a zadrhnutého hlasu, pochopil ako sa cítim, aj čo vidím.

Tma ! ... Prišla v jedinom okamihu, keď Orol vstúpil do Mesačného tieňa. Bolo to také náhle ! Do poslednej chvíle som sledoval západ Slnka za Mesiacom, takže moje oslepené oči zostali naraz úplne slepé. Hodnú chvíľu som sledoval povrch Mesiaca v márnej snahe rozoznať nejaké detaily. Nerozoznal som celkom nič ! Zatiaľ si moje oči privykli na tmu a keď som ich odvrátil od Mesiaca, vyrazilo mi to dych ! V živote som nevidel toľko hviezd a ešte nikdy neboli hviezdy také jasné ! Teraz už aj Zem bola schovaná za Mesiacom, takže nech som pozeral ktorýmkoľvek smerom nevidel som nič iné, len mrazivú temnotu vesmíru a miliardy hviezd !

Bol to zvláštny pocit. Akoby som sa tých hviezd zľakol. Znova som pozrel na Masiac - bol čierny ako uhoľ, ale bol som rád, že je tu ... Starý dobrý Mesiac.

=========================================================

koniec 2 časti

Ja viem, že je to zatiaľ nuda. Cesta na Mars je dlhá a nudná. Na Marse to začne byť vzrušujúcejšie ! ... Tak ešte chvíľu vydržte ! :-)