Krv elementála
Čo všetko sa môže stať bosorke v temnom lese, ktorá si chce len trochu privyrobiť?
Odpľula som si krv a horko ťažko sa pozviechala na všetky štyri. Prepána, ako som len nenávidela tie malé mrchy! Niektoré fae drobného vzrastu vedeli narobiť viac pohromy ako mocný vyšší fér. Niežeby som s vyššími férmi prichádzala každodenne do styku - človek urobil najlepšie, keď sa im oblúkom vyhol. Bohužiaľ, vo fachu, v ktorom som pôsobila, sa občas objavila ponuka na nejakú tú finančnú odmenu za nejaké vílie zuby a tak podobne. Čarodejnice ich používali do svojich elixírov a iných gebuzín, ktoré si miešali a potom predávali za nehorázne prachy idiotom, ktorí verili, že vďaka nim sa za nimi začnú obzerať tie najkrajšie ženy a už im počas sexu nikdy nezvädne. Čo už, každý sme si museli nejako zarobiť na svoje živobytie a preto som aspoň jednu musela chytiť. Moje koníčky boli príliš drahé a splátky za hypotéku privysoké nato, aby som ich všetky pokryla s mojim smiešnym účtovníckym platom. Viva la sprosté rozhodnutia v osemnástich rokoch!
Postavila som sa a prešla k stromu, v ktorom skončila moja dýka. Musela som sa doň zaprieť nohou, aby som ňou dokázala aspoň pohnúť. Ani som netušila, čo všetko sa stihlo zomlieť a kedy ma zložili. Nevýhodou nižších férov bolo to, že žili a fungovali v skupinách. Málokedy sa stalo, že sa mi podarilo nejakého odchytiť a odkrágľovať samého. Apropo, odkedy ich všetkých vyhnali do rezervácií a podobných pokútnych miest, tak ich už odchytiť po samom kdesi v meste nebolo možné. Na Slovensku to fungovalo tak – čo sa dalo dosrať, sa jednoducho dosralo a to vrátane nás nadprirodzených. Keby bolo podľa niektorých vládnych prisluhovačov, aj ja by som už bola kdesi zavretá. Vďakabohu, takmer každý mal aspoň trochu nadprirodzenej krvi a tým pádom by neostal nikto, koho by mohli naďalej zodierať.
„Tamara,“ ozval sa spoza mňa mužský hlas. Zaškrípala som zubami, zaprela sa do stromu ešte viac.
Dýka konečne povolila a ja som skončila na zadku. Áno, paráda, presne toto som potrebovala – aby ma ten idiot videl rozplesknutú na zemi. Natiahol ku mne voľnú ruku, ktorú som s veľkým sebazaprením prijala a pomohol mi na nohy. Oprášila som si nohavice a tvárila sa, že tam nie je.
„Tamara,“ začal ku mne naťahovať ruku, no ustúpila som o pár krokov dozadu skôr, ako sa ma stihol dotknúť. Dotykov bolo na dnes už príliš, hlavne tých násilných, ktoré boli spáchané na mojej osobe a o žiadne ďalšie som jednoducho nemala záujem.
„Ahoj, Marr,“ usmiala som sa naňho najsladšie, ako som dokázala. „Ako sa máš?“
Pokrútil hlavou a na plné hrdlo sa rozosmial: „Ach, Tami. Ty sa nikdy nezmeníš.“
Mal pravdu. Najradšej by som ho kopla, ale bolo mi viac menej jasné, že akúkoľvek bitku medzi nami dvomi by vyhral on a nemala som chuť na ďalšie poníženie. Stačilo, že ma videl spadnúť na zadok. Vždy mal dar nato, aby sa objavil v tú najmenej vhodnú chvíľu. Očividne sa to nezmenilo.
„Čo ťa privádza do zakázaného lesa?“ opýtala som sa stále s tým istým falošným úsmevom na perách.
Nadvihol obočie: „Zakázaného lesa? Čo sme v Harrym Potterovi?“
Mykla som plecom a odložila dýku do sáry čižmy. „Keď si tak vezmeš, žijeme v horšom svete, ako je ten z Harryho Pottera. A nehovor mi, že si si nevšimol všetky tie nápisy s veľkým bu bu bu, že vstup sem je zakázaný.“
„Áno, ale očividne to nezastavilo ani jedného z nás.“
Prikývla som na súhlas. Zatiaľ čo Marr bol vychýrený lovec nadprirodzených potvor, ja som bola obyčajná ľudská bosorka s trochou mágie, ktorá toto šľachetné povolanie vykonávala popri reálnej práci a aj to len vtedy, keď nemala na výber. Nemala som kapacitu, ani silu, ani rýchlosť... vlastne nič, čo by mi mohlo zabezpečiť, aby som sa venovala loveckým aktivitám na pravidelnej báze. Plus, človek tak žil celkom vydedene na okraji spoločnosti a nikde sa nemohol zdržať. Nato som svoje štúdio milovala príliš – trávila som v ňom najviac času, ako som dokázala. Ľudia ma unavovali. Všetky stvorenia ma unavovali. Plus, viac som sa venovala výrobe rôznych bylinných zmesí na zmiernenie príznakov rôznych chorôb alebo na ich rýchlejšie vyliečenie, ako lovu víl a škriatkov a podobnej hávede, ktorá slúžila aj v nadprirodzenom svete len ako potrava pre vyšších férov a iné potvory. A sem tam ako prísada do nejakej tej čarodejníckej gebuziny.
„Už dávno som ťa nevidel v akcii. Čo sa stalo?“
Zamračila som sa a vykročila hlbšie do lesa, aby som dohnala tú tlupu víl, ktorá ma len pár minút dozadu tak efektívne zmasakrovala. „Do toho ťa je, milý môj, hovno.“
Pár rýchlejšími krokmi ma dohnal a kráčali sme bok po boku. „Vyvediem ťa z omylu, Tamara. Lezieš mi do kapusty a berieš mi kšefty.“
Prudko som zastala: „Ja že ti leziem do kapusty?! Ver mi, existuje XY iných činností, ktoré by som vykonávala radšej, ako sa v noci vliecť cez nejakú zatuchnutú rezerváciu snažiac sa chytiť poondiatu víliu bzďochu! Bohužiaľ, nie každý deň je nedeľa!“ rozkričala som sa, čo som si mohla odpustiť, ale neskutočne ma vytáčal. Vždy. Očividne ani to sa nezmenilo od nášho posledného stretnutia. „A odkedy ty vlastne berieš takéto druhoradé, ohohó, skôr treťoradé práce? Už si snáď vylovil všetkých vlkolakov a upírov?“
„Tie tvoje elixíry ti snáď nevynášajú dostatočne?“ neodpovedal na moju otázku, ale rovno sa spýtal nato, čo ho zajímalo. Tá jeho arogancia nemala hraníc!
„Nevyrábam elixíry. Vyrábam bylinné zmesi, ktoré zmierňujú príznaky artritídy a podobných záležitosti. Elixíry miešajú čarodejnice, nie bosorky. Ja som bosorka. Bosorka!“ netušila som, čím to bolo, že ma vždy dokázal vytočiť do nepríčetnosti. Žeby to bolo tým, že sme vždy mali taký bratsko-sesterský vzťah plný lásky a nenávisti a odskákali sme si toho spolu až príliš a nie práve dobrovoľne? Ktovie. Ale sral ma. Neskutočne.
„Hm,“ poškrabal sa zamyslene po hlave, „snáď ťa moderná medicína neoberá o prácu?“
Povzdychla som si a vydala sa ďalej po vyšliapanej cestičke: „Neoberá,“ podráždene som odkopla vetvičku, ktorá mi stála v ceste. „Ľudská medicína je ešte stále krátka na dlhodobú liečbu a zlyháva. Ale tie nové nezmyselné zákony, ktoré obmedzujú bosorácku a čarodejnícku činnosť? Tie mi značne komplikujú život.“
Neodpovedal. Chvíľu sme kráčali mlčky a ja som už stratila nádej, že naďabíme na nejaké malé lietajúce víly, ktoré by som mohla chytiť, odniesť čarodejniciam a trochu si privyrobiť. Síce mi všetky tie zákazy a zmeny kazili kšefty, no mnoho ingrediencií sa stalo ťažko dostupných, čím stúpla ich cena. No ako som premýšľala nad tým, ako sa môžem rozlúčiť so všetkými vecami, ktoré som si za zarobené peniaze, chcela zadovážiť, tak mi to došlo. Prečo tu Marr je.
„Ty si sem neprišiel kvôli odmene za vílie zuby.“
Uchechtol sa: „Nie, to máš pravdu.“
Zastala som, zatvorila oči a v duchu začala pomaly počítať od sto dole po troch. Samozrejme, že tu nie je kvôli tomu, kvôli čomu som tu ja! Čo znamená problémy, skurvene veľké problémy. Pretože akokoľvek spokojne si vykračoval, nešiel po ničom malom a to, že som s ním kráčala ďalej, znamenalo, že som v nebezpečenstve aj ja. Nejaký ten výprask od malých víl zvládnem, ale po čom ide, kurva, on?!
„Dobre,“ zadívala som sa naňho, „a čo tu dnes teda lovíš?“
Mykol plecom: „Ak hneď odídeš, nezistíš to a bude to tak lepšie. Zajtra ráno si na prahu nájdeš tie svoje zuby, ktoré môžeš odniesť čarodejniciam. Bosorka.“
Samozrejme, že to oslovenie si neodpustil, hajzel jeden hnusný. Chvíľu som nad jeho návrhom premýšľala a už-už som sa chcela otočiť, keď som začula puknutie dreva. Padla som na zem a Marra so sebou stiahla. Ozval sa uši trhajúci rev a vzduch okolo nás začal prudko víriť. Ten debil lovil vzdušného elementála!
„Ty si taký magor!“ kričala som z plného hrdla, ale bolo mi jasné, že ma počuť nebude, pretože som nepočula ani sama seba. Loviť elementála je samovražda a ja som sa práve ocitla uprostred lovu naňho. Elementálovia sú vyšší férovia, pôvodní čarodejovia, ktorí ovládajú jednotlivé elementy. A ako som spomínala, vyhýbala som sa vyšším férom ako čert kríža, pretože to bolo najlepšie rozhodnutie, aké človek mohol spraviť. Vyhnúť sa im! Nestavať sa im do cesty a nepokúšať ich!
Vietor ustal. Zhlboka som dýchala a dnes sa už po druhýkrát vyškrabala na všetky štyri. Zazerala som na Marra a chystala sa čosi povedať, keď sa od stromov ozval smiech. Z tieňa vystúpila žena s dlhými bielymi vlasmi. Vyzerala, ako keby jej chýbal všetok pigment – vzdušná elementálka a očividne sa bavila.
„Marr, dlho sme sa nevideli. Pevne som verila, že si konečne dostal rozum a vzdal sa predstavy, že chytíš nejakého elementála, ale... očividne má tvoja spoločníčka viac rozumu, než ty,“ otočila sa ku mne a mierne sa uklonila: „Tamara, dcéra Mairwen. Rada ťa konečne stretávam.“
Zamrzla som v polke pohybu. Vedela, koho som dcéra a periférnym videním som si všimla, ako sa na mňa Marr zadíval. Bola som bosorka. Ľudská bosorka. Nič na tom nemenilo to, kto je mojou matkou. Z ľudských a férskych zväzkov sa málokedy vykľul nejaký mocnejší jedinec a ja som po matke zdedila akurát tak sýto šedú farbu očí. Ešte aj vlasy som mala svetlo hnedé ako môj otec, žiadna havrania čierna ako boli tie jej. Ale to nič nemenilo na tom, že Mairwen bola elementálka noci. Známa elementálka, o ktorej kolovali legendy. Marrovi sa v očiach zalesklo, ako keby vyhral v lotérii. Pretože aj krv polovičného a značne netalentovaného elementála mala svoju moc. V ten moment som znenávidela elementálku bez štipky pigmentu, pretože v tú danú chvíľu podpísala rozsudok mojej smrti.
„Ale, ale... snáď si si nezačal robiť chúťky na mladú elementálku, ktorá ešte ani len nestihla dospieť?“ zasmiala sa bielovlasá. Kývla hlavou mojím smerom: „Veď tá ani len netuší, čoho je schopná. Načo ti bude pohár krvi nerozvinutej?“
Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Samozrejme, nakoniec ešte zistíme, že som nejaká poondiata vyvolená, ktorá má nadprirodzený ľud doviesť k večnej sláve. No to nebola pravda. Všetko, čo elementálka vypustila z úst, bola lož, na ktorej sa bavila. Ale ako to dokázala? Fae predsa nevedeli klamať.
Prižmúrila som oči a začala si ju prezerať. Nemala žiadne šperky a bola odetá v ľahkých bielych šatách. No vo vlasoch... vo vlasoch mala striebornú sponu. Potiahla som vzduch do pľúc a zacítila jemný závan mágie. Bol to amulet. Stisla som obe ruky do pästí a sadla si na päty. Vyrobila ho moja mama. A všetko, čo vyrobila sama smrť, šlo proti pravidlám prírody, rovnako ako ten amulet. Elementálka na mňa žmurkla a urobila krok smerom k nám.
„Snáď veľký Marr, lovec príšer, nestratil slová?“
Upriamil pohľad na elementálku, ktorej meno som stále nepoznala. Keď jeho všetka pozornosť bola konečne uprená jej smerom, prudko som sa postavila a rozbehla sa cestou von z lesa. Počula som, že Marr vyskočil, zanadával a chcel sa rozbehnúť za mnou, no vzduchom sa začal rozliehať rev. Ubehla som sotva pár metrov, keď ma tlaková vlna vetra zhodila na zem. Pritisla som si dlane k hlave a tvár ponorila čo najhlbšie do trávy a lístia. Ten silný poryv vzduchu trhal moje ušné bubienky, no musela som vstať a pokračovať ďalej. Marr bol lovec, ja nie. Marr vedel, ktoré bitky je schopný vyhrať a ktoré nie. A toto sme mali spoločné. Odmietala som tam umrieť kvôli britkému jazyku férky, ktorá dostala do daru od mojej matky sponu pravdovravnosti. Pravdovravnosti! Moja mama mala vždy podivný zmysel pre humor.
Vietor ustal. Bolo mi jasné, že nie na dlho a preto som využila chvíľu pokoja nato, aby som sa opäť, už som ani nevedela po koľký raz, vyškrabala na nohy a rozbehla sa preč. Lapala som po dychu, čo mi pripomenulo, žeby som vážne mala začať pravidelnejšie behávať a snažila som sa čo najviac pridať. Už¬-už som bola takmer na hlavnej lesnej ceste, keď sa vzduchom opäť začal niesť krik a vietor mi začal udierať do chrbta. Nesmieš zomrieť, Tamara! Kričala som sama na seba v duchu a schovala sa za strom s hrubým kmeňom. Pritisla som sa k nemu najbližšie, ako som dokázala, aby ma vietor opäť nezhodil na zem.
Pod prstami som cítila jeho drsnú kôru a vtedy mi to došlo. Nie, nebola som žiadna mocná elementálka, ale bola som bosorka. Vynaliezavá bosorka, ktorá sa do nie najvýhodnejšej situácie pre ňu samú, nedostala prvýkrát. Skĺzla som pozdĺž kmeňa, ktorý mi doškriabal ruky, tvár a roztrhol obľúbené tričko, ale bolo mi to ukradnuté. Čo je tam po troche krvi, keď som mohla prežiť? Z čižmy som vytiahla dýku a zabodla ju do stromu. Popod nos som si potichu mrmlala slová, pod ktorých vplyvom začala kôra mäknúť a rozostupovať sa. Keď vytvorila dostatočne veľkú medzeru, vkĺzla som do vzniknutého priestoru a prikázala stromu, aby sa zatvoril naspäť natoľko, aby som mala prívod kyslíku.
Ako som si mohla myslieť, čoskoro som uvidela dobehnúť Marra, ktorý nahnevane zvreskol. Musel ma cítiť, vedel, že som nepokračovala ďalej. Začal sa obzerať okolo seba a dívať dohora, do korún stromov. Pritisla som si ruku k ústam, aby ma nezačul. Koľkokrát by ma už bol býval podrezal, keby vedel, koho som dcérou? Musela ho to neskutočne škrieť. Toľko zmarených príležitostí a to bol ku mne tak blízko...
„Ach, sklamávaš ma čím ďalej, tým viac, Marr,“ nespokojne zacmukala elementálka. „Ani sme si ešte poriadne neužili a ty už utekáš za druhou?“ dostala sa do môjho zorného poľa a videla som, ako neveriacky pokrútila hlavou. „To bolí, Marr. A to som si myslela, že ja som pre teba tou jedinou.“
Otočil sa smerom k nej. Mračil sa, zatiaľ čo ona sa naňho usmievala takým tým nepríjemným úsmevom, z ktorého mrazilo. Vedela som, že krv elementálov je vzácna, ale nemala som poňatia, načo by ju chcel použiť on. Žeby oživenie starej lásky? Večný život? To všetko boli nesmierne klišé. Získať väčšiu moc? Alebo si len trochu pohoniť ego?
„Klára,“ prehodil nenávistne. Klára? Takmer som sa zasmiala. Fakt ju nazval Klára?
„Áno, zlatíčko?“ zažmurkala naňho. „Prezraď mi, koľko ti za mňa dajú? Hm? A pre koho? Musí to byť niekto, kto má prístup priamo ku korytu, keď si ochotný takto riskovať krk. A nie prvýkrát,“ zacmukala opäť a kráčala po cestičke. Zastala pri strome, v ktorom som sa schovávala a prižmúrila oči. Vedela o mne. „Ale kvôli peniazom? Vážne som si myslela, že máš viac rozumu. Nože prezraď, čo ti sľúbili? Nesmrteľnosť? Tú predsa máš. Hm... pravú lásku? V niečo také sám neveríš.“
Zaškrípal zubami: „Do toho ťa hovno.“
Oblizla si pery. „„Vyvediem ťa z omylu, Marr. Lezieš mi do kapusty a berieš mi kšefty.“ Lovec ako keby zamrzol. „To si predsa povedal tej bosorke, nie? Neverím, že stačilo pár slov a bol by si ochotný podrezať jej krv. Takto sa priatelia nesprávajú, milý môj, veru že nie.“
Počula nás a celý čas o nás vedela. Nebola som si úplne istá, či elementálovia dokážu úplne splynúť so živlom, ktorému vládnu, ale kolovali legendy, ktoré to tvrdili. Mohla to byť pravda? Mohla, no nemusela. Avšak desilo ma, že ak tam kdesi bola, vôbec som o nej netušila a že dokonca pravdepodobne videla, ako ma nakopali tie malé víly. A ako som sa rozpleskla na vlastný zadok. Áno, jednoznačne som zažiarila.
„Vieš hovno o tom, čo sa deje. Zaliezla si si do lesa? Spolu s ostatnými férmi? Zdupkala si, ako najväčšia fľandra. Rozhodla si sa, že ústup je cesta. No nie je to tak!“ kričal.
„A myslíš si, že štátny prevrat na čele s tebou, čosi vyrieši? Ach, Marr,“ prehrabla si dlhé biele vlasy, „našim časom už dávno odzvonilo. Mal by si to prijať a nie snažiť sa prinavrátiť zašlú slávu. Myslíš si snáď,“ zachichotala sa, „že keď sa napiješ z mojej krvi, tak získaš nejakú nadpozemskú moc?“
Neodpovedal. Mala pravdu, myslel si to. Ako si mohol čosi také myslieť? Áno, krv elementála, dokonca aj tá moja, mala svoju moc, ale určite nedokázala niečo také. Musel by ju piť denno-denne, aby... zahryzla som si do spodnej pery. Nechcel ju zabiť. Chcel ju zavrieť a vyciciavať, ako nejaký skurvený upír!
„Nato, aký si starý, taký si sprostý,“ mávla rukou a vzduch sa pohol tak prudko, až zapískal. Marr dopadol na zem. Keď sa snažil pozviechať, mágia vzduchu zosilnela a tisla ho silnejšie k zemi. „Máš pocit, že si boh? Alebo nejaký mecenáš, ktorý zachráni všetko nadpozemské? Si smiešny,“ pristúpila k nemu. „Ochotný zabiť vlastnú priateľku, kvôli vyššej viere? Keby si mal rukavicu ako ten vtom superhrdinskom filme, tiež by si luskol?“ kľakla si k nemu. Nevidela som mu do tváre, ale bolo mi viac menej jasné, že nedokáže dýchať. Vážne si myslel, že ju porazí? Že ju bude schopný uväzniť? Úplne stratil rozum.
„Staré časy sa už nikdy nevrátia, milý Marr,“ pohladila ho po tvári. „Žiješ v minulosti,“ priložila dlaň na jeho hruď, „a mňa to neskonale mrzí, no... minulosť má ostať minulosťou. A tým pádom v nej musíš ostať aj ty,“ stisla prsty do päste. Srdce mi bilo ako o závod. Hruď sa mu prestala hýbať, po chvíli, ktorá bola ako večnosť stratil vedomie a cítila som, ako z neho vyprchal život. Ako lusknutím prstov – lusk a už ho nebolo. Zabila ho, pripravila ho o všetok kyslík a zabila ho. A prečo? Lebo sa pomiatol? Lebo jej prekážal?
„Už môžeš vyliezť z toho stromu,“ prehodila ledabolo. „Tento už nikomu neublíži.“
Dotkla som sa kôry stromu končekmi prstov, zašepkala zaklínadlo a strom sa rozostúpil. Vyšla som von. Dívala som sa na bielovlasú elementálku vetra, ako prehľadáva telo. Čosi hľadala. Nevedela som, či chcem vedieť, čo. Radšej nie. Niektoré veci je lepšie nevedieť – to bola vec, ktorú som sa naučila ako prvú.
Pokrútila som hlavou, otočila sa k stromu a pomaly sa začal zaceľovať. Počula som, ako sa elementálka zachechtala.
„Bosorka, hm?“ otočila som sa čelom k nej a zamračila sa. „Vieš, že toto bosorky nedokážu.“
Mykla som plecom. „Klára?“
Ticho sa zasmiala: „Pokiaľ viem, tvoja matka tiež zvolila iné meno. Ľudské meno. Mária?“ oči sa jej zaleskli smiechom. „Ach,“ povzdychla si a všimla som si, že v ruke sa jej leskla dýka. „Vieš, čo je toto?“ nadvihla ju.
Prikývla som, no naďalej mlčala. Poznala som tú dýku veľmi dobre. Bohužiaľ.
„Tvoja matka je... talentovaná. Je mi ľúto, že mágia prestáva mať vo svete technológie svoje miesto,“ pokrútila hlavou. „O to viac, ako veľmi je nepochopená. Už aj ty si nato doplatila, že, bosorka?“ pousmiala sa a natiahla ku mne ruku s dýkou. „Marr si myslel, že pokiaľ sa napije krvi elementála, porazí všetky neduhy ľudstva. Domnieval sa, že to a pár zázračných artefaktov ho privedie k moci. Že sa mu podarí poraziť ľudí a ich nadvládu. Že sám zasadne na pomyselný trón a prinavráti všetko k pôvodnej sláve. Pochabý, pochabý muž,“ zadívala sa naňho, čosi si zašepkala popod nos a jeho telo sa začalo rozplývať. Pomaly, bunku po bunke, splynulo so vzduchom ako rozostupujúca sa hmla.
„Vezmi si ju,“ natiahla ruku bližšie ku mne, „mne nepatrí.“
„Ani mne,“ precedila som pomedzi zuby a o krok ustúpila dozadu.
Zasmiala a ruka jej skĺzla pozdĺž tela: „Venovala ju tebe. Vyrobila ju pár dní potom, ako si sa narodila,“ vzduch sa pohol a dýka sa vzniesla smerom ku mne. Plávala predo mnou, ako keby čakala, kedy ju chytím do dlane a zmocním sa jej. Cítila som, ako okrem Klárinej mágie vzduch elektrizuje aj tou, ktorá vychádzala z dýky. Oblizla som si pery a keď som spravila krok vzad, vrazila som chrbtom do stromu, v ktorom som sa skrývala pred Marrom. Dýka sa pohla smerom ku mne.
„Nechcem ju.“
Elementálka naklonila hlavu do strany: „Ale ona teba áno. Necítiš, ako na teba volá?“ zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla a pery sa jej roztiahli do toho nepríjemného úsmevu. „Kým bola u Marra, bola tichá. Mĺkva. Čakala na svoju pani, ktorej bola venovaná. Vieš si predstaviť, čo všetko by si s tak mocným artefaktom mohla dokázať?“
Áno, vedela som to. No nebol to prsteň, bola to dýka. A neexistoval žiaden Mordor, kam som ju mohla odniesť a zničiť na veky vekov.
„Nechcem ju,“ zopakovala som.
Vzduch zasvišťal a dýka bola preč. Klára sa na mňa usmievala naďalej, no už to nebol ten nepríjemný úsmev, z ktorého ma mrazila: „Tamara, dcéra Mairwen,“ uklonila sa, „si mocnejšia, než sa na prvý pohľad zdá a o to viac ma prekvapuje, ako mohol byť Marr tak slepý. A ako môžeš byť tak veľmi zaslepená ty.“
Neodpovedala som, stála som tam, opretá o strom ako prikovaná a ledva som bola schopná sa nadýchnuť. „Tvoja matka by na teba bola hrdá. Snáď odo mňa prijmeš aspoň tento malý dar,“ poslednýkrát sa usmiala a zmizla. Puf, už jej nebolo. Párkrát som zažmurkala očami. Tak predsa len dokázali splynúť so živlom, ktorému vládli.
Pokrútila som neveriacky hlavou a pohľad mi skĺzol k chodidlám. Ležal tam malý vačok z bavlny. Vzala som ho do rúk a vysypala jeho obsah do dlane. Vílie zuby a krídla. Stisla som dlaň, zasmiala sa a vykročila domov.
Simčila
Operačná kontrolórka zamilovaná do písaného a hraného umenia <3
Diskusia
Kei
Vílie zuby na neduhy :D Ten úvod bol pre mňa trochu ťažšie stráviteľný, lebo osobnosť hlavnej postavy mi tak celkom nesadla, ale potom už dej odsýpal a aj záver sa mi páčil. Ešte to chce vypilovať štylistiku, lebo má prvky začínajúcich autorov a vychytať muchy ako:
ochotný podrezať jej krv. (to chcem vidieť :D )
Srdce mi bilo ako o závod. (závod -> fabrika)
Čo ma zarazilo bolo označenie bytostí - fae je prevzaté z angličtiny, ale fér? Nejako mi to nesedí, ešte som sa s takýmto označením nestretla.
24.02.2020
Vílie zuby na neduhy :D Ten úvod bol pre mňa trochu ťažšie stráviteľný, lebo osobnosť hlavnej postavy mi tak celkom nesadla, ale potom už dej odsýpal a aj záver sa mi páčil. Ešte to chce vypilovať štylistiku, lebo má prvky začínajúcich autorov a vychytať muchy ako:
ochotný podrezať jej krv. (to chcem vidieť :D )
Srdce mi bilo ako o závod. (závod -> fabrika)
Čo ma zarazilo bolo označenie bytostí - fae je prevzaté z angličtiny, ale fér? Nejako mi to nesedí, ešte som sa s takýmto označením nestretla.
24.02.2020
Simčila
Kei, ďakujem veľmi pekne za komentár! :) Potešil. Mala by som si nájsť betareadera, pretože očividne pre oči nevidím :D Ten závod - to je čechizmus, ktorý som úplne prehliadla, že som použila. Takže ďakujem, určite sa nato mrknem opäť s trochu iným pohľadom a odstupom. :) Fér... viem, že niektoré knihy z vydavateľstva Slovart začali používať aj slovo fér, aby to v slovenčine bolo príjemnejšie. :) Nie som si úplne istá, v ktorej sérii s tým začali, takže nechcem klamať. Rada ho používam, keď by som radšej použila slovo, ktoré sa dá sa skloňovať - fae ostáva fae a nakoľko slovenské "víly" nepokrývajú to široké spektrum bytostí, ktoré anglické slovo, tak volím radšej túto kombináciu.
P.S.: Bohužiaľ, nie som začínajúca autorka. Píšem dlhé roky. :D Ale ako som nastúpila na vysokú školu, tak som s tým prestala a cítiť to. Veľmi ťažko sa mi rozpisovalo opäť a toto je taká prvá vec, ktorú som aj "spokojne" dokončila a nebola z nej úplne na nervy. A človek potrebuje aj nejakú spätnú väzbu, tak som sa rozhodla, že prišiel opäť ten čas, niečo publikovať aj na internete a začať skúšať súťaže, nech ma to posunie ďalej :)
24.02.2020
Kei, ďakujem veľmi pekne za komentár! :) Potešil. Mala by som si nájsť betareadera, pretože očividne pre oči nevidím :D Ten závod - to je čechizmus, ktorý som úplne prehliadla, že som použila. Takže ďakujem, určite sa nato mrknem opäť s trochu iným pohľadom a odstupom. :) Fér... viem, že niektoré knihy z vydavateľstva Slovart začali používať aj slovo fér, aby to v slovenčine bolo príjemnejšie. :) Nie som si úplne istá, v ktorej sérii s tým začali, takže nechcem klamať. Rada ho používam, keď by som radšej použila slovo, ktoré sa dá sa skloňovať - fae ostáva fae a nakoľko slovenské "víly" nepokrývajú to široké spektrum bytostí, ktoré anglické slovo, tak volím radšej túto kombináciu.
P.S.: Bohužiaľ, nie som začínajúca autorka. Píšem dlhé roky. :D Ale ako som nastúpila na vysokú školu, tak som s tým prestala a cítiť to. Veľmi ťažko sa mi rozpisovalo opäť a toto je taká prvá vec, ktorú som aj "spokojne" dokončila a nebola z nej úplne na nervy. A človek potrebuje aj nejakú spätnú väzbu, tak som sa rozhodla, že prišiel opäť ten čas, niečo publikovať aj na internete a začať skúšať súťaže, nech ma to posunie ďalej :)
24.02.2020
Kei
Prepáč za tú začínajúcu autorku, ale mala som taký kostrbatý dojem z textu :D
Co sa týka problému fae a víly v slovenčine, veľmi dobre chápem na čo myslíš tým spektrom :D Tiež soms a s tým stretla. Ale mne nevyskloňované meno sedí viacej ako fér, z jediného dôvodu, lebo u nás slovo fér značí čosi iné. Ja som sa stretla s iným - fey alebo fei už neviem s akým i to bolo a "sadlo" mi to viacej a tiež sa to dá pohodlnejšie skloňovať. Aj ked v anglictine to má trochu posunutý význam, ak sa nemýlim. Možno by to chcelo vymyslieť nejaký novotvar :D
25.02.2020
Prepáč za tú začínajúcu autorku, ale mala som taký kostrbatý dojem z textu :D
Co sa týka problému fae a víly v slovenčine, veľmi dobre chápem na čo myslíš tým spektrom :D Tiež soms a s tým stretla. Ale mne nevyskloňované meno sedí viacej ako fér, z jediného dôvodu, lebo u nás slovo fér značí čosi iné. Ja som sa stretla s iným - fey alebo fei už neviem s akým i to bolo a "sadlo" mi to viacej a tiež sa to dá pohodlnejšie skloňovať. Aj ked v anglictine to má trochu posunutý význam, ak sa nemýlim. Možno by to chcelo vymyslieť nejaký novotvar :D
25.02.2020
B.T. Niromwell
Mne sa to veľmi páčilo, malo to taký dobrý šmrnc, ktorý čakám od dobrodružnej poviedky s ženskou hrdinkou. Je prevda, že tento text stavil určité klišé, ktoré fungujú, ako charakter hlavnej hrdinky, dokazujúcej si vlastnú hodnotu tvárou v tvár silnejším chlapom a odvrhnutá spoločnosťou; mužsko-ženské doťahovanie; pôvod hrdinky... Ale keď ono to naozaj funguje. Spočiatku mi to veľmi pripomínalo zaklínačskú poviedku Posledné prianie, ale potom sa to zlomilo a šlo svojou cestou. Je to určite čítavé, aj keď by sa našli určite „hriechy“ textu. Občas sa objavia trochu zvláštne kolokácie ako „Pritisla som si dlane k hlave“. Trochu mi vadilo, keď elementálka hovorila a sem-tam tam vyskočila archaickosť: „Veď tá ani len netuší, čoho je schopná. Načo ti bude pohár krvi nerozvinutej?“ Zbytočne to rušilo, ak by tak mala rozprávať, tak nech má tento typ reči stále. Ešte som rozmýšľala, že dej by bol napínavejší, ak by sme vedeli o matke hrdinky a o dýke skôr, aby sme mali na čo vyčkávať a v čo dúfať. Takto, keď sa niečo stane a potom sa vysvetlí, vyznieva to ako jeden nekonečný úvod bez zápletky a na koniec sa nedostaví až také zadosťučinenie, ako by mohlo. Rozhodne sa teším na ďalší text.
28.02.2020
Mne sa to veľmi páčilo, malo to taký dobrý šmrnc, ktorý čakám od dobrodružnej poviedky s ženskou hrdinkou. Je prevda, že tento text stavil určité klišé, ktoré fungujú, ako charakter hlavnej hrdinky, dokazujúcej si vlastnú hodnotu tvárou v tvár silnejším chlapom a odvrhnutá spoločnosťou; mužsko-ženské doťahovanie; pôvod hrdinky... Ale keď ono to naozaj funguje. Spočiatku mi to veľmi pripomínalo zaklínačskú poviedku Posledné prianie, ale potom sa to zlomilo a šlo svojou cestou. Je to určite čítavé, aj keď by sa našli určite „hriechy“ textu. Občas sa objavia trochu zvláštne kolokácie ako „Pritisla som si dlane k hlave“. Trochu mi vadilo, keď elementálka hovorila a sem-tam tam vyskočila archaickosť: „Veď tá ani len netuší, čoho je schopná. Načo ti bude pohár krvi nerozvinutej?“ Zbytočne to rušilo, ak by tak mala rozprávať, tak nech má tento typ reči stále. Ešte som rozmýšľala, že dej by bol napínavejší, ak by sme vedeli o matke hrdinky a o dýke skôr, aby sme mali na čo vyčkávať a v čo dúfať. Takto, keď sa niečo stane a potom sa vysvetlí, vyznieva to ako jeden nekonečný úvod bez zápletky a na koniec sa nedostaví až také zadosťučinenie, ako by mohlo. Rozhodne sa teším na ďalší text.
28.02.2020
Simčila
Veľmi pekne ďakujem za komentár! :) Aj za všetky rady - určite sa nato mrknem a pokúsim sa vylepšiť aj tento text, pretože čo sa editovania týka, veľmi s ním bojujem, nakoľko už tie chyby ja sama ani nevidím, keď text prečítam XY-krát. Musím si nájsť nejakého dobrovoľníka, čo ma bude cepovať. :D Ďakujem ešte raz :)
29.02.2020
Veľmi pekne ďakujem za komentár! :) Aj za všetky rady - určite sa nato mrknem a pokúsim sa vylepšiť aj tento text, pretože čo sa editovania týka, veľmi s ním bojujem, nakoľko už tie chyby ja sama ani nevidím, keď text prečítam XY-krát. Musím si nájsť nejakého dobrovoľníka, čo ma bude cepovať. :D Ďakujem ešte raz :)
29.02.2020