Pod gaštanom

Hlavný hrdina stretáva v parku známeho človeka. Možno až príliš známeho.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Pod gaštanom
Ilustračné obrázky k spacenews - Pod gaštanom / Zdroj Disclaimer
Chladný jesenný vánok mi celú cestu strapatil vlasy. Farebné listy si medzi sebou niečo tajomné šeptali a ja som sa márne snažil zachytiť čo. Bol som trochu smutný, ale nie preto, že by som bol utrápený, alebo sám. Uvedomoval som si krásu všetkého okolo seba. O chvíľu napadne prvý sneh, vianočná výzdoba osvetlí mestá magickou žiarou a deti, a vôbec všetci, budú šťastní. V tom šťastí však cítiť smútok, niekde hlboko schovaný, ale je tam, že raz sa to skončí, že možno o rok už rovnaké čaro neprežijeme. Možno naše deti už nebudú veriť v Ježiška a možno ani len nenapadne sneh. Nebol som smutný, iba trochu.
Lampy už svietili, bola tma, a len sem tam som niekoho zahliadol. Svet sa ponoril do odtieňov šedej a oranžovej. Pri prechode parkom som uvidel iba jedného človeka. Stál pri lavičke pod veľkým gaštanom otočený chrbtom ku mne. Z diaľky som si predstavoval, že sa s tým stromom rozpráva, dokonca som začul aj tichý šepot, ale tajomným šepotom predsa rozprávalo všetko naokolo.
Kráčal som k nemu, pretože mi zvláštnym, nevysvetliteľným spôsobom, pripadal známi. Bol osvetlený len chabou žiarou, a tak som šiel bližšie. Spoznal som bundu, ktorú mal na sebe, a po chrbte mi prešiel mráz. Spoznal som postoj, akým držal svoje telo, vlasy postrapatené vánkom, a trochu sa mi zatočila hlava. Zastal som pár metrov od neho, neschopný ďalšieho pohybu. Bál som sa a mal som strach.
Či už ma začul, alebo vycítil na chrbte môj pohľad, pomaly sa otočil. Neviem, ako som dokázal zostať stáť na mojich roztrasených nohách a nepadnúť ako tie farebné listy. Bez hnutia sme sa dívali jeden druhému do očí. Bez hnutia sme sa dívali a obaja videli to isté. Ja sám som stál pred sebou, ja sám som na seba čakal v tomto parku. On bol Ja.
Ako keď zrazu zahrmí, trhlo mnou, keď pozdravil ma mojim hlasom.
„Ahoj,“ povedal a vzápätí dodal: „Prepáč.“
Nevravel som nič, aj keď som chcel. Povedal by som, že je to v poriadku, nech už tým prepáč myslel čokoľvek. Som to predsa Ja. Možno mám odpustiť sám sebe.
Po chvíli pokračoval: „Neviem, prečo sa to stalo. Mám rovnako otázok ako ty. Pred pár okamžikmi som bol Ty.“
Vyzeral zmätene. Zrejme tiež nechápal tomu, čo sa práve stalo. Jeho slová to potvrdzovali.
„Poď bližšie,“ povedal.
A ja som šiel, pretože som to bol Ja. Bál som sa, ale šiel som. Stáli sme pri lavičke pod veľkým gaštanom, ako človek a zrkadlo. Ale kto bol človek a kto zrkadlo?
„Je to paradox,“ začal. „Stalo sa to presne tu, avšak neviem presne koľko krát. Desať? Dvadsať? Sto? Neviem, tak isto, ako nebudeš vedieť ty. Možno to nikdy neskončí. Ostali sme, ostal som, zaseknutý v tomto nemennom momente.“
Nechápal som ničomu, čo hovoril.
„Ja teraz odídem, netuším kam, ale vraj som vždy odišiel, a aj ty odídeš a pritom tu ostaneš. Možno naveky. Povedal som prepáč, no neviem kto za to môže. Viem len, že iba ja ťa na to môžem aspoň trochu pripraviť.“ Roztrasenou rukou si prešiel po vlasoch. „Bože, čo ma čaká na druhej úrovni?“
„Druhej úrovni?“ prehovoril som prvý krát.
„Tak to pomenoval ten predo mnou.“ Usmial sa, ale v očiach mal strach. „Ty to môžeš nazvať inak, no na nič iné neprídeš, lebo ani ja som neprišiel. Pretože-.“
„Pretože Ty a Ja sme jeden,“ dokončil som.
„Áno.“
Stáli sme bez hnutia a listy padali. Bol krásny, chladný, jesenný večer. Park vyzeral úžasne. Mal som pocit, že každý, kto ním dnes prešiel, by dal všetko za to, aby v ňom mohol ostať, aby ten okamih zamrzol a mohol ho vychutnávať navždy.
„Zapamätaj si túto chvíľu,“ povedal. „Asi už nikdy viac nič krajšie neuvidíš.“
A tak sme stáli pri lavičke pod gaštanom a nasávali atmosféru jesenného večera viac, ako inokedy.
„Cítim, že musím isť,“ povedal napokon smutne. „Raz sa to možno napraví.“
Díval som sa, ako z neho začína stúpať slabý modrastý dym, alebo para, a on začal miznúť.
„Nechcem..,“ zašeptal ešte.
„Počkaj,“ snažil som sa ho zadržať. „Veď si mi dokopy nič nepovedal. Čo sa deje?“
Bol priehľadný, videl som skrz neho, rozpadával sa na atómy. Listy padali a on tu už takmer nebol. Po líci sa mi skotúľala slza.
„Čo mám robiť? Kam ideš?“ šeptal som, lebo v krku mi navrela hrča. „Nemôžeš ma tu nechať samého.“
Zmizol. Rozplynul sa. Bez hnutia som postával a nevedel, čo ďalej. Utrel som si slzy a začul slabé kroky za sebou, a na chrbte zacítil niečí pohľad. Pomaly som sa otočil. Moje oči hľadeli na seba samého.
Po chvíli mi došlo čo sa deje. Bolo to zvláštne. Pozdravil som sám seba a povedal prepáč.

Zemoneo

Zemoneo

Diskusia

jurinko
Nie zle, ale ze by som sa z toho isiel nejako zblaznit, tak to sa tiez povedat neda. Taketo naladovky idu dost mimo mna, vlastne ani neviem, ako to mam hodnotit. Ale ved fajn, aj atmosfera tam nejaka bola, aj napisane to nebolo uplne zle (hoci: miestami tam bolo privela patosu, ale to bol asi zamer; "chapat to, rozumiet tomu" bolo zle; dokonca aj hrubica sa tam objavila), ale stale mi unika hlbsi zmysel tohto diela. Trosku taka uroven, akoby to bola poviedka na pockanie, na temu (cojaviem) "Stretnutie", ale asi si to nepisal iba hodinu, ze? :-) No, ale kedze to asi poviedka bola (dej bol sice chaby, ale zas sa to da brat tak, ze to bolo tym hlbokym posolstvom, takze sa to, v zaujme literarnosti, da asi odpustit), tak asi musim hodnotit, ze? Tak dam 6
18.10.2014
zuna
akosi ku mne tá nálada nedorazila, a nie je to len tým, že mne padajúce lístie evokuje fušku v záhrade :)
krásnu farbistú jeseň, ktorá má trvať navždy si nepredstavujem po tme vo svetle pouličných lámp... a prečo prvá reakcia zo stretnutia - strach?..... nevadí, nebolo to zlé.
18.10.2014
Zemoneo
čakal som, že sa bude porovnávať s PNP :) nevadí. Za chyby sa ospravedlňujem, tú hrúbku som si predtým vôbec nevšimol:D teraz mi hneď udrela do oka. Asi by som si mal nájsť niekoho, kto to po mne aspoň raz prečíta.
A strach. Čo iné ako strach v prvých okamžikoch? Ja osobne by som ho určite cítil, ak by sa teraz otvorili dvere a do izby vstúpil Ja. Ale možno som len strachopud :)
19.10.2014
Kr4b
Priznám sa, že som to nepochopil :/ Ale celkovo to nebolo napísané zle, takže prečíta to nebol problém. Iste, chyby boli - aj v štylistike, aj inde. Báť sa a mať strach je to isté a nevidím dôvod, prečo použiť oboje. "Nechápal tomu" môžeš kľudne vložiť do úst postave, ale v pásme rozprávača to neznie bohvieako. A tak ďalej. Inak čitateľnosť ujde, ešte premysleť nejaký príbeh, potom si to po sebe prečítať a zaslúžiš si určite viac ako 7, ktorú teraz dávam.
19.10.2014
jurinko
Testovacie publikum je zaklad. Ak ho nechces mat z nas, ale chces sem publikovat uz hotove veci, tak potrebujes niekoho, kto ti to poriadne zoskrta este pred tym, ako to skusis niekam poslat. A inak, dost pomaha aj to, ked si poviedku po sebe precitas s (dajme tomu) mesacnym odstupom. Vela veci budes vnimat inak, nez ako si ich vnimal v momente, ked si to pisal (a mal to cele pred ocami). To je totiz zaklad - dosiahnut, ze aj neinformovany citatel bude desifrovat tvoje dielo rovnako, ako si ho ty myslel :-)
19.10.2014
zuna
Ono s tým prvým pocitom strachom, to nebola výhrada k literárnej kvalite poviedky, len, mi je ťažko sa s tým zzžiť. Ak by sa teraz otvorili dvere na izbe a do nich som vstúpila ja - slovom vidím sa zoči voči, tu u mňa doma, asi by to bol fakt, že šok. Ak idem po parku a uvidím tam odzadu stáť kohosi, kto má takú bundu ako ja - nuž asi nakupuje v rovnakom obchode. Ono, nemám moc príležitostí skúmať svoje držanie tela, najmä odzadu, aby som sa podľa toho spoznala, ale veď dobre. Ja by som to prežívala asi takto:
19.10.2014
zuna
Pri strome stojí akýsi muž. S červenou šticou vlasov sa mu pohráva vietor. Ktovie, napadne mi mimovoľne, či si i on vyslúžil v detstve toľko posmeškov za tú ohnivú farbu ako ja. Muž sa otočí a ja mu hľadím do tváre, ten sa tuším na mňa náramne ponáša. Zaujímavé. To obočie, vlasy , ryha na koreni nosa, celkom ako ja. Moje dvojča? Žeby mi rodičia zamlčali ... to nie je možné. Podídem bližšie, moment, čo má toto znamenať? Šrám na jeho ľavom líci. Siahnem si ľavou rukou na tvár, presne tam som sa porezal dnes ráno pri holení. Panebože, obleje ma studený pot. Preskakuje mi? (ja som žena, ale takto nejak som sa vcítila do tej postavy muža, rozumieme si, že ? :) )
19.10.2014
Nadalan
Výborný nápad na mikropoviedku. Vo výsledku zvýšil body, ktoré som pridelila (7), inak by to bolo o bodík menej. Pár vecí v štylistike nesedelo. Aj som chcela uviesť príklad, ale zistila som, že je to súčasťou priamej reči a tam sa viac odpúšťa. („Neviem, prečo sa to stalo. Mám rovnako otázok ako ty. Pred pár okamžikmi som bol Ty.“ ) Záver výborný. Toto by bola škoda prehlásiť za hotové a nezapracovať na tom ešte.
19.10.2014
Zemoneo
Vďaka za kritiku. V mojej predstave hlavná postava už niečo tušila a ako sa približovala tým bol pocit silnejší. No a keď sa otočila... Možno som to nenapísal najšťastnejšie :) ale beriem všetko čo ste napísali, predsa len je iné keď si to čítam ja a keď to číta niekto iný.
20.10.2014
Ash
Príjemná náladovka, otvorená a tajomná. Motívom mi to pripomenulo moju Kráľovu záhradu http://www.scifi.sk/poviedky/? s=2516
20.10.2014
Kr4b
Hej, presne. Kráľova záhrada mi utkvela v pamäti dosť na to, aby som s ňou toto porovnal v hlave, len som zabudol na názov.
20.10.2014
Zemoneo
ASH: vďaka za odkaz, v piatok alebo cez víkend v robote si ju určite prečítam :)
20.10.2014
Nadalan
Tak som si poviedku od Asha prečítala a výborné. A naozaj sa myšlienkami tieto dva texty podobajú. Akurát Ash do dotiahol ešte o niekoľko (veľa) levelov ďalej.
04.11.2014
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.