Cudzinci 2. časť

Pokračovanie príbehu o svete, ktorý ovládli Cudzinci...
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Cudzinci
Ilustračné obrázky k spacenews - Cudzinci / Zdroj Disclaimer
Zobudila som sa a ako prvé som zacítila vôňu zeleninového vývaru. Otvorila som oči a na stolíku blízko mňa som skutočne zbadala misku, z ktorej stúpala biela para. Posadila som sa. Mala som cez seba prehodenú len bledú prikrývku, ktorá siahala cez lehátko až na zem. V miestnosti, v ktorej som sa prebrala boli na oknách spustené žalúzie , cez ktoré sa aj tak prebojovali teplé slnečné lúče. Naproti mne boli tmavé dvere a okrem stolíka s polievkou tu žiadny iný nábytok nebol. Netušila som čo mám robiť, pohľad mi stále utekal k miske a na hlasné zaškvrčanie v žalúdku som si obkrútila prikrývku okolo tela a natiahla sa za ňou.
V tom momente sa otvorili dvere a dnu vošla postava zahalená do čierneho plášťa. Spomenula som si na to, čo sa stalo pred tým a začala som cúvať, až kým som nevrazila do stolíku a skoro nezhodila misku na zem. Cudzinec zastal a pomaly si z tváre stiahol kapucňu. Zavrel za sebou dvere, ale nespravil ku mne ani jeden krok. S obavami sme sa jeden na druhého pozerali, až kým ku mne nenatiahol ruku a nepodával mi niečo kovové. Pomaly som k nemu podišla. Bola to lyžica, vydýchla som si a opatrne som si ju zobrala.
„ Nechceme ti ublížiť,“ povedal tlmeným hlasom, pomaly vyslovujúc každé slovo, akoby ich vyslovoval po prvý krát.
Otočila som sa a zaviazala si prikrývku, aby mi náhodou neskĺzla, keď som si brala misku a ponorila do nej prinesenú lyžicu. Sadala som si späť, Cudzinec sa o čosi priblížil, ale stále bol dosť ďaleko. Prinajhoršom som po ňom mohla hodiť misku, horúca polievka by ho určite spomalila.
„Kde to som?“ spýtala som sa pred prvým hltom, za ktorým môj žalúdok už úpenlivo prosil.
„V bezpečí. Nechceme ti ublížiť,“ zopakoval.
„Hej v to dúfam...“ zašomrala som si a stále som ho po očku sledovala.
Vyzeral nervózne, stál len kúsok od dverí a díval sa na mňa, ako fúkam kúsok mrkvy. Vyzeral mlado, hlavu mal celkom holú ako všetci Cudzinci a oči mu menili farbu každú minútu. Ďalej sa nikto neusiloval o ďalší rozhovor a tak som dojedla všetko čo bolo v miske a postavila ju späť na stôl. Cudzinec pomaly vykročil, no keď videl ako som stŕpla zastal.
„Zoberiem to,“ prikývla som a sledovala, ako zobral misku a odchádzal preč.
„ Počkaj , kde to som?!“ zastavila som ho, no než mi stihol odpovedať, dnu vošiel ďalší z nich, oveľa starší a v rukách niesol nejakú kôpku vecí. Všimla som si ako sa jeho úplne čierne oči stretli s pohľadom prvého. Počkal kým si nenatiahol znova kapucňu a nevyšiel potichu za sebou zavrúc dvere. Položil veci vedľa mňa.
„Určite máš veľa otázok,“ povedal v celku príjemným hlasom a predovšetkým prirodzenejšie ako ten pred ním.
„Kde to som?“ zopakovala som a snažila nedať najavo moju rastúcu paniku.
„ Myslím, že to ľudia volali Allenspark, no my sme to pomenovali Oblasť V566,“ vedela som kde sme . Bolo to mesto na opačnej strane lesa, presne oproti tomu, v ktorom som bola pre lieky.
„Prečo tu som?“
„Nechceme ti ublížiť.“
„To som už počula, tak prečo ste ma sem priviedli?!“ bol mi nepríjemný pohľad jeho prázdnych očí, no nevyzeral, že by ma mal v úmysle vysať alebo niečo podobné.
„Pretože patríš k tým, ktorých potrebujeme na náš ciel. Potrebujeme tvoju pomoc.“
„aký cieľ?“ ničomu z toho som nerozumela.
„Obleč sa, najlepšie bude, keď ti to ukážem,“ čakala som že sa otočí, no keď stále čakal s pohľadom upretým na mne, otočila som sa aspoň ja a začala si naťahovať čierne úzke nohavice, tričko s dlhým rukávom a nakoniec ponožky a obyčajné tenisky. Keď som sa obrátila, stál pri dverách a stláčal kľučku.
Šli sme po dlhej chodbe s veľkými oknami s výhľadom na zruinované mesto, ponoreným v poludňajšom slnku.
„Čo o nás vieš?“ táto otázka ma prekvapila, no keď stále čakal na odpoveď, bez rozmyslu som začala.
„No, ste Cudzinci, nie ste ľudia. Prišli ste z vesmíru, pristáli na našej planéte a začali vysávať ľuďom duše,“ zamračil sa, ale nechal ma pokračovať „robíte z ľudí prázdne telá, ktoré ale stále žijú a ovládate ich. Posielate ich, aby vám privádzali stále ďalších, ktorý sa pred vami skrývajú“ môj nezaujatý tón sa zmenil na obviňujúci, no na Cudzinca to zrejme vôbec nezapôsobilo, len sa stále mračil, akoby nad niečím premýšľal. Vtom zastal, podišiel k oknu a zadíval sa von.
„Keď sme sem prišli nemali sme také úmysli. Aspoň nie všetci. Našu planétu sme si zničili. Vaša bola najbližšie a svojimi podmienkami nám najviac vyhovovala,“ pokračoval a díval sa na čisté modré nebo.
„Bolo to ťažké rozhodnúť sa či pristaneme v mieri a budeme dúfať, že nás tu necháte žiť s vami alebo planétu napadneme a vezmeme si ju násilím. Väčšina bola za druhú možnosť,“ zaujatá som počúvala a snažila sa predstaviť si, čo predchádzalo skaze našej civilizácie.
„Nemohli sme inak len sa podvoliť väčšine a prizerať sa na nešťastie, ktoré sme zavinili,“ pozrel sa na mňa.
„Máte plné právo nenávidieť nás. Vedeli sme o vás veľmi málo, no najpodstatnejšia vec, ktorú sme skoro zistili, že máte niečo, čo vás rozlišuje. Každý ste originálny. Nerozumeli sme tomu. Nevedeli sme prečo, ale túžili sme po tom niečom vo vás. Bolo to také silné, že niektorý sa neovládli a skoro pudovo z vás začali vysávať... duše, tak to nazývate však?“ obrátil sa ku mne. „Nevedeli, že nás to zmení...“ Rozmýšľala som o tom čo mi povedal.
„Vy ste patrili k tým, ktorý nesúhlasili so zaútočením na nás?“ pokrútil hlavou „ Ano, ale nebol som sám, presvedčili sme aj ostatných a mienili sme sa s vami dohodnúť.“ „Tak prečo ste tak nespravili?“ zamračila som sa „Práve pre tú neodolateľnú túžbu, keď sme sa s vami po prvý krát streli,“ povedal ticho, skoro ľútostivo Cudzinec a pohol sa pomalým tempom ďalej.
„Teraz to cítite tiež? Chcete vysať aj mňa?“ pokrútil hlavou a pozrel sa mi priamo do očí. „ Nie je to niečo, čo nedokážeme ovládnuť, len je oveľa ľahšie tomu podľahnúť,“ jemne som si vydýchla „ okrem toho, a tým sa dostávame k tomu najdôležitejšiemu, u teba by som to nedokázal, aj keby som to chcel,“ než som sa ho stihla spýtať, čo tým myslel otvoril veľké dvojkrídle dvere a vošli sme dnu. Bola to rozľahlá miestnosť s troma dlhými stolmi, za ktorými sedelo pár ľudí. Naozaj boli to ľudia ako ja. Traja muži a jedna žena sedeli oproti sebe a rozprávali sa, pričom sa každú chvíľu začali chichotať. Keď ma jeden z nich zbadal, upozornil na to aj ostatných a všetci sa na mňa pozreli. Boli starší odo mňa. Najmladší z nich, chalan možno o pár rokov starší odo mňa vstal a zatlieskal. Zamračila som sa naňho a pozrela sa na Cudzinca.
„Nechám ťa tu teraz s nimi, zrejme ti ich spoločnosť bude príjemnejšia. Všetko ti vysvetlia, len sa pýtaj,“ otočil sa a vyšiel späť na chodbu.
„Takže ty si tá nová,“ povedal chalan, ktorý ešte stále stál a vystrel ku mne ruku. Podala som mu ju. „Som Seth,“ vyzeral priateľsky a tak som si sadla „ Darya,“ kývla som mu. Muž, asi tridsať ročný, ktorý sedel vedľa neho mi podával ruku „ ja som Tucker.“ Ďalší sa predstavil ako Giller a žena asi rovnako stará ako Tucker s dlhými vlasmi zapletenými do vrkoča bola Tess.
„Odkiaľ si? Počuli sme, že si dostala riadne zabrať, než ťa sem doviezli,“ pýtal sa Seth. „Žila som so skupinou v jaskyniach v lese za mestom,“ odpovedala som ale nemala som chuť rozprávať im zážitky, ako som sa odtiaľ aj s Cudzinkou dostala. Zrazu ma napadlo, že som sa ho zabudla na ňu opýtať. Zrejme si všimli moju zmätenosť, lebo Tess mi položila ruku na plece s výrazom pochopenia.
„Neboj sa, všetko bude fajn. My sa ich báť nemusíme.“
„Prečo sme tu?“
„Pretože sme vyvolení,“ zašepkal Seth, narovnal sa s výrazom dôležitosti až sa všetcia zasmiali. Zamračila som sa, bola som zmätená a nepotrebovala som počúvať ich hlúpe žarty.
„Nebláznite, nevieš aké to bolo, keď sem doviedli teba?“ zastal si ma Giller a otočil sa ku mne, „vieš Seth ma pravdu. Naozaj sme iný ako ostatný a preto tu sme.“
„Ako iný?“
„Tý požierači skrátka na nás nemajú. Nedokážu nám zožrať dušu, tak ako to robia normálne,“ doplnil Seth. Teraz som tomu rozumela ešte menej než na začiatku.
„Takže niektorým ľuďom môžu vysať dušu a iným nie? Prečo?“
„Nevieme to isto,“ odpovedal mi Giller a rýchlo si rukou odhrnul tmavé kučery z tváre, „rozprával som sa s ich šéfom, vyzerá to tak, že to dokážu nejako vycítiť. Je ťažké s nimi komunikovať, pretože nie sú zvyknutý dávať svoje myšlienky verbálne najavo. Rozprávajú sa medzi sebou telepaticky a dosť dlho im trvalo naučiť sa aspoň trocha s nami komunikovať.“
„Hej, je to docela sranda, hlavne keď..“ Seth sa zarazil, keď sa naňho ostatný zamračili a nechal rozprávať Gillera ďalej.
„prvého šéf našiel Tuckera. Presvedčil ho, že mu nič nehrozí a doviedol ho sem. O niečo neskôr našli Tess, potom mňa a Setha. Ty si zatiaľ posledná.“
„Ale na čo nás potrebujú?“ všetci sa na seba pozreli, dokonca aj Seth sa prestal usmievať.
„To nám nepovedali, ale zrejme nás hodlajú použiť proti tým druhým, ktorý sa odmietli ovládnuť a začali meniť ľudí na monštrá bez duše.“
Vstala som „Nie , mám toho dosť. Chcem odísť!“
„A kam chceš ísť? Tu sme v bezpečí, cvičia nás ako sa proti nim brániť. Oni nám chcú pomôcť,“ pokračoval Giller už naliehavejšie.
Všetci na mňa upierali ustarostený pohľad, akoby som nebola normálna, ale ja som už mala dosť ľudí aj Cudzincov. Chcela som odísť a ostať sama. Otočila som sa a kráčala k dverám. Počula som, ako za mojim chrbtom rýchlo rozoberajú či ma majú zastaviť, ale než sa dohodli, trhnutím som otvorila dvere a vyšla von.
Len tak-tak som nenarazila do niekoho, kto chcel práve vojsť dnu. Pozrela som sa naňho a o krok som cúvla. Bola to tá Cudzinka, čo mi v jaskyniach zachránila život. Obe sme sa zmätene na seba dívali, no nenapadlo nás nič, čo si povedať. Ustúpila nabok aby mi uvoľnila cestu, ale ja som v tú chvíľu nechcela a ani nevedela kam vlastne chcem ísť.
„Potrebujem sa prejsť. Dostanem sa von?“ jemne sa zamračila, oči jej zo sivo-modrých zmenili farbu na sýto zelené, prikývla a ukázala na nízke dvere na konci chodby. Vykročila som k nim a všimla si, že ide pomaly za mnou. Oprela som sa plecom do železných dverí a potlačila.
Do nosa mi vošiel čerstvý a chladný vzduch. Ocitla som sa na otvorenej terase s pár stolmi a prútenými stoličkami. Vietor mi odvial vlasy z tváre a ja som si sadla do jednej z nich. Spoza zamračených oblakov jemne presvitalo slnko, podľa ktorého som zistila, že je len niečo krátko popoludní.
Cudzinkina tichá spoločnosť mi nevadila. Snažila som si v hlave zrekapitulovať čo som sa dozvedela a rozhodnúť sa, čo spravím. Otvorila som oči a pozrela sa na ženu, ktorá stála pri dverách a pozerala sa na mňa.
„Ako sa voláš?“ spýtala som sa jej. Nič som o nej nevedela, dokonca som od nej nepočula ešte ani slovo.
Tvárila sa akoby mojej otázke nerozumela. Možno len nedokázala odpovedať, pomyslela som si na to, čo hovoril Giller.
„Ja som Darya. A ty?“ skúsila som pomaly a zreteľné vyslovujúc slova. Podišla bližšie a ukázala na mňa, „Darya“ potom ukázala na seba „ nemáme mená.“
No, aspoň niečo, viem že dokáže rozprávať. „Ako ťa mám potom volať?“ snažila som sa byť milá a naznačila som jej aby si sadla. Predsa nebyť jej, len ťažko by som sa z jaskýň dostala.
Prisadla si „Môžem ti nejaké meno vymyslieť.“ Zamyslela som sa a pozrela sa na ňu. Umožnilo mi to myslieť na niečo iné, ako na moju súčasnú situáciu. Aké meno by sa k nej hodilo...
Prešla som všetky ženské mená, ktoré som počula predtým, no všetky sa mi spájali s ľuďmi v jaskyniach a to som nechcela. Zrazu som si spomenula na jeden názov, ktorý ma zaujal, ešte keď som šla do mesta pre lieky, kedy sa to všetko začalo. Prechádzala som popri kedysi zrejme drahého obchodu so šperkmi, ktorého názov mi zostal v pamäti.
„Viem ako ťa budem volať, Cosima. Páči sa ti to?“ ukázala na mňa prstom „Darya“ a potom na seba „Cosima“ usmiala som sa na ňu, oprela sa a zadívala sa na les, ktorý bol len pred krátkou dobou mojim domovom.
Sedeli sme tam spolu, až kým sa nezotmelo a neschladilo natoľko, že sme vstali a vrátili sa dnu. Nasledovala som ju späť do miestnosti so stolmi, ktorá zrejme slúžila ako jedáleň. Ostatný tam ešte neboli, no na stole boli pripravené taniere a šálky. Než som si sadla, dvere sa znova otvorili a dnu vošli ďalší vyvolení, ako sa to predtým nazvali. Giller sa o niečom zaujato dohadoval so Sethom, no obaja prekvapene zmĺkli, keď ma zbadali.
„Mysleli sme, že si odišla,“ vyslovil výčitku Seth a sadol si vedľa mňa.
„No, rozmyslela som si to. Potrebovala som si to len urovnať v hlave,“ chápavo sa usmial, „hej, je to na zbláznenie, všetci sme si tým prešli, ale máš nás, keby si niečo potrebovala,“ potľapkal ma po pleci a aj ostatný s úsmevom prikývli.
Po večeri ma odviedli o poschodie nižšie do dlhej chodby s množstvom dverí.
„Každý máme vlastnú izbu. Kedysi to bol hotel,“ povedal Giller a otvoril si prvé dvere na pravo.
„5- hviezdičkový,“ podotkol Seth, „tu bývam ja, keby si počas noci niečo potrebovala neváhaj a zaklop,“ zasmial sa. Usmiala som sa naňho a pozrela sa na Tess „môžeš byť v izbe oproti mne ak chceš,“ a ukázala na dvere s číslom 186. Prikývla som, zaželala jej dobrú noc a vošla dnu.
Keď som sa ráno zobudila a vyzrela z okna, bolo krátko pred svitaním a nedokázala som znova zaspať. Prevalila som sa na chrbát a dívala sa na popraskaný strop nad sebou. Rozmýšľala som nad predošlým dňom a nad tým, čo ma čaká.
Zahnala som temné myšlienky, v ktorých som padla Cudzincom do pasce a zamierila do kúpeľne. Bolo to už pár rokov, čo som použila normálny záchod a o tečúcej teplej vode ani nehovoriac. Skúsila som potočiť kohútikom a s blaženým úsmevom som sledovala priezračnú vodu, napĺňajúcu vaňu.
Dokonale čistá a s oveľa lepšou náladou, som sa obliekla a rozhodla sa postaviť všetkým dosavadným zmenám čelom. Ako prvé som zamierila do jedálne, nechcela som budiť Tess alebo ostatných, preto bolo mojím prekvapením, že som ich našla sedieť za stolom.
„Dobré ránko, vstala si skoro,“ povedal vysmiaty Seth.
„Dobré ráno,“ zaželala som im „už som si tak zvykla,“ a prisadla som si k nim.
„To je fajn, začíname s výcvikom hneď po raňajkách.“
„Aký výcvik?“ zaujímala som sa, kým som si krájala z dozlatova opečeného chleba.
„Uvidíš, myslím, že sa ti to bude páčiť. Vyzeráš, že rada nakopávaš druhým zadky,“ rozosmial sa Seth.
Ďalej som ich už len letmo počúvala, až kým sme všetko nezjedli a nevstali. Šli sme schodiskom asi o 3 poschodia nižšie, kde boli rovnaké dvojkrídlové dvere ako odkiaľ sme šli. No na rozdiel od toho, tu neboli žiadne stoly. Miestnosť bola skoro prázdna. Na zemi ležali hrubé čierne žinenky a po stranách boli nízke lavičky. Okrem nás sem z malých dverí v rohu miestnosti vošli traja Cudzinci a postavili sa do stredu.
„Takže, tu sa učíme brániť pred...hm“ ukázala Tess na Cudzincov, zrejme ich nechcela nazvať požieračmi, ako to zvykli, keď sme boli sami.
„Vy s nimi bojujete?“ neveriacky som sa pozrela na dvojmetrové postavy. Nevedela som si predstaviť čo i len sa k nim priblížiť, nie sa ich ešte dotknúť.
„Neboj sa, oni nám chcú vlastne pomôcť. Nemusíš sa hneď pustiť do nich ak nechceš, môžeme to skúsiť spolu.“ S uľahčením som prikývla a odobrala sa za ňou na jednu stranu k veľkému oknu, za ktorým sa zbierali tmavé mraky.
Než sme sa rozcvičovali, nenápadne som sledovala mužov ako sa hneď postavili pred Cudzincov a zaujali obranné pozície.
Tucker používal hrubú silu, no jeho protivník to vedel a pokúšal sa byť rýchlejší a svižnejší, uhýbal sa s eleganciou, až kým nevyužil situáciu, nepodkopol Tuckerovy nohy a nezvalil ho na zem.
Nebolo na ňom vidno žiadne emócie, len počkal, kým sa znova nepostavil a nezačali bojovať znova.
Seth stál rozkročený a Cudzinec, ktorý stál pri ňom, vyzeral akoby mu ukazoval ako najlepšie odvrátiť útok zozadu a Giller si sadol na žinenku a rozprával sa s ďalším Cudzincom oproti nemu.
„Giller je náš mozog,“ povedala Tess , keď si všimla môj pohľad „väčšinou behom našich cvičení sa snaží prísť so šéfom na ďalšie odpovede. Veď vieš prečo sme imúnny a tak...“
„šéf to je ten, čo sa so mnou včera rozprával, však? Čo majú s nami vlastne zamýšľajú?“ vstala som a postavila sa oproti nej.
„To nevieme ale...“ zaváhala.
„Zostala som, nie? Povedz mi to.“ Zamračila som sa na ňu.
„Nepovedali nám o čo ide, aj Giller sa tejto téme vyhýba. No domnievam sa, že nás chcú nejakým spôsobom použiť proti ostatným požieračom,“ pohľadom zablúdila do okna a sledovala prvé kvapky dopadajúce na sklo.
„Myslíš náš štyroch proti... skoro celému svetu?“
Pokrčila plecami: „Vieš sa brániť?“
Uhýbala som sa jej úderom, skúšala ju nejakým spôsobom poraziť, no vždy bola o krok predo mnou, až keď som sa už asi 20- krát dvíhala zo zeme , hodila mi čistý uterák a vracali sme sa späť hore.
V jedálni okrem misiek s kašou čakali aj dve Cudzinky.
Seth, ktorý šiel ako prvý vystrel ruku a jedna z nich mu do nej zapichla ihlu. Striekačka sa naplnila jeho krvou do plna a on si sadol, akoby sa nič nedialo. Vystriedala ho Tess.
„Prečo nám berú krv?“
Spýtala som sa Gillera predo mnou. „Je to pre výskum, nič závažné“ upokojujúco sa usmial a podišiel k nej tiež. Keď som bola na rade zaváhala som, no keď sa na mňa Cudzinka pozrela, vystrela som ruku a dívala sa, ako sa striekačka napĺňa mojou krvou.
Môžem úprimne povedať, že sa hotel stal mojim novým domovom. Po troch týždňoch strávených v jeho chodbách, som si postupne zvykla na denný stereotyp naplnený cvičením, bojovaním, rozhovormi s ostatnými, dokonca aj na prítomnosť Cudzincov.
Každý deň som chodila s ostatnými do telocvične, najskôr som bojovala s Tess a so Sethom, no o pár dní som podišla k jednému s Cudzincov a skúsila sa naučiť niečo z jeho rýchlych a presných pohybov.
Každý deň nám brali krv a každý deň som aspoň raz stretla Cosimu, či už len prechádzať po niektorej z chodieb alebo zamyslene sa dívať z okna. Vždy som jej kývla na pozdrav a usmiala sa.
Najskôr sa na mňa pozrela s tvárou bez výrazu, no neskôr mi aj zamávala, dokonca sa mi pár ráz zazdalo, že som videla mierne zdvihnuté kútiky úst. Často som si chodila sadnúť na terasu, najradšej som si užívala samotu a ticho.
Aj teraz som stála pri zábradlí a dívala sa na horizont stromov. Otočila som sa na zaškrípanie dverí za chrbtom. Stál tam Giller
„Darya, mohla by si ísť so mnou?“ prikývla som.
„Deje sa niečo?“ pre zmenu prikývol teraz on.
„Hej, k niečomu sme dospeli, musím nájsť ešte ostatných, počkaj ma pri schodisku.“
Počúvla som ho zvedavá o čo ide, prešla som chodbou a oprela sa o zábradlie pri schodoch. O pár minút sa vrátil aj s ostatnými.
Videla som, že ani oni nemajú páru o čo ide, no Giller sa tváril vážne.
„Hej kamoš, o čo ide?“ šťuchol doňho Seth, no ten si ho nevšímal a schádzal po schodoch dole.
Vymenili sme si spýtavé pohľady a nasledovali ho. Boli sme asi v polovici budovy, tak nízko som ešte nebola, zrejme to boli miesta, kde boli ubytovaní Cudzinci. Na konci chodby boli len jedny železné dvere, ku ktorým sme prišli a zastali.
Bez toho aby ich Giller otvoril sa pred nimi zastavil a otočil sa k nám. Všetkých si nás premeral a nadýchol sa:
„Viete, to že sme iný nás mení na niečo viac ako sú ostatní. Môžeme veci napraviť. Môžeme vrátiť veci do podoby, v akej boli než k nám prišli Cudzinci a svet, ktorý sme poznali skončil“ Giller použil výraz Cudzinci, ktorý odo mňa pochytili aj ostatný, hlavne preto, že im bolo nepríjemné hovoriť pred nimi, ako o požieračoch. Všetci sme naňho zmätene hľadeli.
„Máme v rukách moc to zmeniť. Teraz máme aj tú možnosť dokázať to.“
Nečakal, kým sa ho spýtame, čo to má znamenať, otočil sa a otvoril veľkým kľúčom dvere.
Oslepilo ma jasné svetlo odrážajúce sa od bielych stien vo vnútri. Zažmúrila som a vošla dnu za Gillerom.
Keď som pár krát zažmurkala, počula som vedľa seba vydýchnuť Setha a keď som sa pozrela pred seba, skoro sa mi podlomili kolená a z úst mi vyšlo zakliatie. Oproti mne stálo asi pätnásť mojich na chlp podobných žien. Otvorili sa dvere na pravo a vošiel asi rovnaký počet Tuckerov, za nimi Sethov a to všetko zakončil zástup žien, čo by z oka vypadli Tess.
„Čo to má kurva znamenať“ zamrmlal Tucker a všetci sme sa na seba zachmúrene pozreli.

Michaela

Michaela

Diskusia

jurinko
Mne osobne cechizmy az tak nevadia. Ale vadia mi cisto ceske slova v slovenskych textoch (najma "docela", ale v poviedke bolo aj "dosavadny"). Ciarky, Y/I, delenie slov, ktore maju byt spolu, uvodzovky, slovo "vsetcia" namiesto "vsetci", to su iba zakladne veci, ktore musi mat text, aby bol vobec brany ako priemerny slovensky text. Literatura musi mat este omnoho viac. A tam to skripalo tiez, taky horsi Ender strihnuty s Hunger Games (teen hrdinka, bojujuca za zachranu sveta), vztahy postav nulove, vykreslenie tiez (ok, tak Seth bol akoze vtipalek, fajn, stale malo) a cele akesi nemastne-neslane. Poviedka by mala mat nieco nove, ak uz aj nie uplne nove, tak aspon spracovane novym sposobom. Toto je akysi kompilat (hoci mozno nie vedomy), spracovany nudne a bez fantazie. Ja viem, ze je to prve dielo a vsetko, ale ak mas niekedy pisat lepsie, tak musis vediet, co bolo zle ;-) Dal som 2
12.05.2014
Nadalan
Druhá časť príbehu bola pre mňa sklamaním. Mala som pocit, že bol autor pri písaní netrpezlivý, možno sa aj nudil a veľa dôležitých vecí, ktorým mal byť venovaný dlhší čas alebo možno aj samostatná kapitola, boli zhrnuté do jednej vety. Výcvik mohol byť poňatý inak - Cudzinci by sa možno dali zdolať skôr po psychickej stránke, ako po fyzickej – bolo by to originálnejšie. Súboje „telo na telo“ fungujú v Hunger games, lebo tam nemali poloautomatické zbrane. Prečo by vyspelá civilizácia Cudzincov nemala mať vyspelé zbrane? Aká je motivácia výcviku? Ako sa 4 – 5 jednotlivci na základe nejakého výcviku majú ubrániť celej armáde Cudzincov? Klonovaním sa to trochu vysvetľuje, ale kým sa na konci neobjavia, celý čas to nedáva zmysel. (pokrač.)
12.05.2014
Nadalan
(pokrač.) Oblasť V566 je klišé a nie je ako oblasť deja ani trochu zaujímavá. Poznáme z nej len zopár miestností, jedáleň, chodby. Žiadne zaujímavé priestory. Príbeh má logické chyby, s ktorými si sa nepopasovala a postavy sú nezaujímavé. Byť tebou, tak nepokračujem v písaní ďalej, sadnem si nad to, čo už tu bolo zverejnené a poriadne to prekopem. Zas tak veľa práce to nebude. Prečo si Darya ani raz nespomenie na Grace alebo na kohokoľvek, s kým žila v jaskyniach? Dávam 2 body, lebo verím, že na to máš, aby to bolo napísané dobre. Prvá časť sa mi páčila.
12.05.2014
Michaela
Dakujem za uprimne ohodnotenia :) pripomienky si vezmem k srdcu a budem sa snazit poucit z vlastnych chyb :)
12.05.2014
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.