Vo vzduchu cítiť zápach síry. Dotlčené kontajnery pôsobia tajomne. Samé staré budovy s rozbitými oknami a temnou minulosťou. Strechy majú deravé ako nedokončené puzzle. Tiene rôznych živočíchov behajú sem a tam. Pouličné lampy vydávajú slabé, tlmené svetlo. V jednom kuse počuť monotónne kvapkať vodu z prederavenej ríny. Najstrašidelnejšie pôsobia tiene. Schovávať sa v nich môže čokoľvek. Každá jedna vec vrhá aj tri naraz. Svetlo síce pôsobí tlmene, ale je dosť ostré. Pre túto vec sa toto miesto nazýva “tienisko“, ale aj “tienistá ulica“. V skutočnosti je to švrť. Dejú sa v nej tie najdivnejšie veci. Povráva sa, že niekedy sa v nej uskotočňovali kadejaké experimenty. A na tomto mieste sa mám s dotyčnou osobou stretnúť.

Volám sa Mikael Schein. Mám 17 rokov. Celý život čakám na chvíľu ktorá sa mi stane osudnou pre môj život a ktorá mi ho zmení. Pochádzam z detského domova, ale v 8 rokoch si ma adoptovala jedna bohatá rodina. Bývame v jednej z najbohatších ulíc v Londýne. Som medzi nimi spokojný, starajú sa o mňa ako o vlastného syna, ale jedna vec mi na nich prekáža. V istých momentoch sa správaju veľmi podozrievavo. Nenechajú ma byť von dlhšie ako po šiestej. Nemám nikam ďaleko chodiť. Taktiež mi nič nechcú povedať o mojej minulosti. Pamätám si len, že moja skutočná matka vždy niečo pripálila, inak- na druhý pokus- jej jedlo bolo vynikajúce. Najviac si pamätám jej pripálené toasty. A na otca si pamätám, iba ako na skvelého oprávara. Keď na oboch spomínam, cítim zápach spaleného toastu. Preto sa snažím celý život vypatrať svoju pravú identitu. Vôbec sa mi nedarí. V nijakých záznamoch to nemôžem nájsť. Dnes je štvrtok, musím sa učiť na piatok. Chodím na súkromnú školu. Je tam nuda. A ostatní žiaci sa nesprávajú normálne. Ale má to jednu výhodu. Nikto ma nešikanuje a nerobí si zo mňa srandu ako na minulej škole. Tam to bolo doslova živšie. Teraz to je iné. Proste klasika, ale aspoň sa mi darí. Treba robiť veľa projektov a prezentácii a v tom som dobrý. Práve potrebujem urobiť projekt na pozitíva a negatíva dnešného moderného sveta. Pri zapínaní počítača sa vždy hrabem v mobile, či mi niekto nevolal. Pár žiakov ma berú ako šprta, ale v tom je môj trik. S pár vecami niekomu pomôžem a mám rešpekt. Z premýšlania ma vyrušilo zazvonenie mobilu. Hoci ho mám v ruke a pozerám do neho, vystrašilo ma to. Pozerám na číslo ako dlho chcem, neviem koho je. Nakoniec zdvihnem. Na druhej strane to strašne zachrapčí. Chrapčanie sa preskupí do slov „j-je t-t-tam M-m-mikkael?“ pred očami sa mi zahlmilo. Ten hlas mi znel povedome, ale zároveň neznámo. Taktiež pôsobil isto, ale koktal. „ Á-á... áno“. Zmohol sa len na toto jedno slovo. „ Tak ma pozorne počúvaj“ už nekokce a jeho tón hlasu postupne zvážnieva.

„ Viem o tvojej identite. Viem kto si. A taktiež viem...“ nedopovedal, spojenie sa zrejme prerušilo. Vyslovenie prvej vety som zacítil ako ranu do hrude. Znovu zvoní telefón. Okamžite zdvihnem. Zrejme volá z ďaleka. „Viem o tvojich rodičoch.“ Teraz mi rovno pichol nôž do srdca. „ Ak chceš niečo vedieť viac, tak sa stretneme v tienisku“. Tentokrát vidím iba čiernotu. Začujem klopanie na dverách. Konečne sa spamätám. Pozriem na mobil. Volajúci už zavesil. Pozriem na prijaté hovory, aby som mu znova zavolal. Ignorujem klopanie na dvere. Pozerám a posúvam hore dole aspoň 20 krát, ale nemôžem ho nájsť. Ono číslo tam nie je !!!. Až búchanie pästí do dverí ma osvieži. Som rád, že moji “rodičia“ rešpektujú moje súkromie. Otvorím. Vo dverách stojí otec. „ Už som sa o teba bál... prišiel som ti povedať, že zajtra ráno musím odísť skôr do firmy a vrátim sa až niekedy v pondelok. Práve máme isté problémy a musíme ich riešiť... Zrejme budem musieť odcestovať. Mama sa o teba postará. Síce tiež odíde predtým ako pôjdeš do školy, ale posnaží sa vrátiť skôr .“ Ani ho veľmi nevnímam. Samozrejme, už som na to zvyknutý, nemusíš mi to ani hovoriť. Toto by som najradšej povedal. Namiesto toho len prikývnem. Zatvári sa ustarostene: „ Deje sa niečo ?“

Kiežby som mu mohol povedať pravdu. Ale pre mňa to je neuveritelné, a nieto ešte to zoskúpiť do vety. „ Nie, len sa mi nedarí nájsť pozitíva dnešného moderného sveta,“ odvetím. Negatív sa dá nájsť neskutočne veľa. Napríklad, rodina nie je spolu. Moja rodina je vzorový príklad. Otec pracuje vo firme s počítačmi. Vyrábajú istú značku. Ale majú veľkú konkurenciu. Preto sa tak neskoro vracia z práce. Niekedy tam prespí. A mama pracuje v istej firme s mobilmi. „ Napríklad, známi môžu komunikovať cez ďiaľku. Môžeme aj pomocou auta cestovať za známymi. Uľahčujeme si modernou technikou život. Stačí?“ usmeje sa. „Stačí, “ odpoviem. Taký pokec s ním mávam málokedy. Zrazu mu zazvoní mobil. „ Prepáč Mikael, ale musím to zdvihnúť,“ povie ľútostivo. Divné, v jeho hlase nebolo počuť pocit potreby, skôr smútku. „ No nič, ten projekt sa sám neurobí, “ vzdychnem. Za 40 minút ho mám. Je síce len pol deviatej večer, ale idem už spať. Zaspím až niekedy o desiatej. Ten hovor, otcovo správanie... a ako to myslel s mojimi skutočnými rodičmi ? A nechápem ani tomu, že vie, kto som... možno sa tým vysvetlí moja podstata. Vždy som si nahováral, že som tu kvôli nejakej povinnosti. A možno ten dotyčný mi to vysvetlí. Rozhodol som sa už pár sekúnd po telefonáte. Pôjdem na tienisko. Otec domov nepríde tak skoro a mama máva každý piatok dlhú poradu. Vyberiem sa tam hneď zajtra. Konečne som zaspal. Ráno vstanem o šiestej. Školu mám o ôsmej. Chvíľu ešte poležím. Potom si pripravím učebnice a oblečiem sa. Idem do kuchyne a tam ma čaká prekvapenie. Mama je ešte doma, má oblečenú zásteru a niečo pražila na panvici. Omeletu! Naposledy som mal omeletu od mojej skutočnej matky. Tak to ma teraz zaskočila.

Poprajem jej dobré ráno. „ Dobré ráno, Mikael “ odvetí radostne. Sadnem si za stôl a čakám, kým mi ju položí na tanier. Zatiaľ sa snažím nadviazať na rozhovor. Ale mama ma predbehla: „ Prečo si tak skoro vstal?“ spýta sa. „ Mal som zlé sny, “ výnimočne neklamem. Mame ohľadom osobných vecí klamem. Nechcem sa jej veľmi zdôverovať, lebo jej veľmi neverím. „ A ty si prečo ešte doma ? “ spýtam sa. Položí mi na tanier omeletu. „ Je teplá, ale nezvykaj si,“ zasmeje sa. „ Teraz ma tam nepotrebujú, šéf mi dal na doobeda voľno.“ Na to, že ju robí prvý krát, je dobrá. Keď dojedám, tak sa spýtam na otca: „ Otec už odišiel ?“ Zrejme nemá chuť odpovedať na takú otázku. Idem do izby po tašku, zbalím si desiatu a idem už do školy. Síce je len sedem hodín, ale aspoň sa prejdem pomalšie. Kráčam pomaly, ponorený v myšlienkach. Ešte že sú tu semafóry, inač by ma dozaista zrazilo auto. Kráčam ulicu za ulicou, nevnímam nikoho, ani okoloidúce autá. V hlave sa mi vyvýjali tie najrôznejšie nápady, aby som dokončil dotyčného správu ( začal som ho volať pán D- pán Dotyčný ) . Až po 20 minútach sa spamätám. Kráčal som zlým smerom. Teraz už dávam väčší pozor. Teraz už idem správnym smerom. Dúfam. Som si istý, až keď idem ku prechodu pre chodcov. Keď som si istý, že nejde žiadne auto, tak prejdem na druhú stranu.

Pri prechádzaní cez cestu som sa zase zamyslel. Pokúšam sa vymyslieť svoju vlastnú verziu môjho životného problému. Možno mojich rodičov zrazilo auto. Možno boli policajti, mali nejakú nehodu, alebo ma proste nechceli. Mám to!!! Už si spomínam. Moji rodiča ... bum!!! Zacítim silný náraz do boka a začujem buchnutie dverí. Potom už stratím vedomie. Prebudím sa až v nejakom aute. Poobzerám sa. Som vzadu na sedadle, v predusedí muž. Má hranatú hlavu, čierne vlasy , na sebe má tmavomodré rifle a čierne tričko, ktoré sčasti zakrýva rovnako tmavomodrá bunda. „ Už si sa prebral? “ opýta sa pokojným hlasom, za to ja len zamrlem niečo medzi ehm a áno. „ Prepáč, že som ťa zrazil. Nebolo to nutné. Chcel som pred tebou zastať, ale po prvé by som to nestihol a po druhé dobrovoľne by si nešiel.“ Ospravedlňuje sa mi.

„ Kam ma to veziete?“ spýtam sa pevnejším hlasom. „ Tam, kde budeš v bezpečí. Nesmieme dopustiť, aby si šiel na tienisko.“ Tak toto ma zaskočilo. „ Nesmieme ?“ „ Áno, sme istá organizácia, “ odpovie stručne. „ No, presnejšie, sme bývalá firma na elektrické zariadenia pre políciu, armádu ale aj stopárov, atď. Vyrábali sme napríklad vysielačky, GPS-ky, sledovacie zariadenia a podobne. Ale ja osobne doma skúšam jemnú elektroniku, a skušam vyrábať menších robotíkov, ktorí majú na chrbte alebo v hlave menšiu kameru. V poslednom čase som zistil, že niekto doslova kradne deti so zvláštnymi schopnosťami, ktoré robia vďaka psychike. Tie “krádeže“ sú zo dňa na deň častejšie. Preto sme vytvorili organizáciu menom Nefrus a sme zameraní na tie krádeže. Nefrus sa skladá z 13 ľudí, ktorí majú peniaze a istú známosť vo verejnosti . A mimochodom, volám sa Tod“ . Zastaví na červenú. „ Ale prečo ste ma najprv zrazili, potom uniesli... ja nechcem mať nič s vami spoločné! A prečo nemôžem ísť na tienisko? Nič sa mi nemôže stať, lebo nikto tam nechodí. A vlastne, odkiaľ to viete?“ zahrniem ho otázkami. „ Odpočúvali sme ťa, “ urobí malú odmlku, pretože prechádza na hlavnú „Teraz sme zameraní na teba. Síce nevieme, čo dokážeš, ale vieme, že si výnimočný.“ Vysvetľuje. „ Ako ste ma našli?“ „ Máme isté zdroje“, usmeje sa. Tak toto všetko je pre mňa veľké sústo. Vyzerá milo a presvedčivo. Teda aspoň podľa tváre, ktorú vidím v spetnom zrkadle. Je veľmi sebaistý. Ale neviem, či mu mám veriť. Odmala neverím cudzím ľuďom, ale čakám, že sa mi to odplatí. Keď sa mi to neodplatilo doteraz, tak prečo by sa malo aj teraz ? Rozhodol som sa. Utečiem mu z auta. Ak ma tak dlho sledujú, a ak by som sa mal dostať do zlej situácie, tak mi určite pomôžu. Počkám si, kým zastaví na červenú. Zrejme tá organizácia je vo vzdialenejšej časti Londýna, pretože ideme už okolo pol hodiny. Konečne zastaví. Sleduje okoloidúcich, takže mňa asi ani nezaregistruje. Potichu otvorím dvere, zoberiem školský batoh, vyjdem von. Teraz nasleduje tá horšia časť. Nesmiem zabuchnúť dvere, lebo si ma všimne. Taktiež nesmiem nechať dvere otvorené, lebo by počul ruch cestnej premávky. Pozriem do spätného zrkadla, aby som zistil, kde pozerá. Vypúlim oči. On pozerá priamo na mňa! Zrejme čaká, čo urobím. Neváham ani sekundu. Z celej sily zabuchnem dvere a utekám. Chcem splynúť s okoloidúcimi ľudmi. Ale namiesto toho utekám ako o život. Ale prečo vlastne utekám? Nehovoril nič o tom, že má chce niekde zavrieť alebo niečo podobné. Zastanem, a obzriem sa. Tod za mnou klusá. Ale vidím, že je vyšportovaný a šprint by pre neho nebol problém. „ Čo blbneš ?“ opýta sa pokojne. Divné, nie je vôbec nahnevaný. „ Neverím Vám. Čo myslíte, že ma zrazíte, a odviedete niekam ďaleko? Správate sa úplne ako ten váš zlodej deciek. S vami nechcem mať ničí spoločné. Ten, kto mi volal zrejme vie veľa o mojom skoršom živote. Celý život hľadám rôzne informácie o mojich rodičov, kto som bol, čím som vzláštny. A konečne mi príde odpoveď. Prepáčte, ale nikam s vami nejdem.“ Doslova naňho vylejem svoje pocity. „ Viem, ako sa cítiš Mikael. Ale ísť tam je dosť nebezpečné a ešte nebezpečnejšie to je v tvojom prípade. Ale nebránim Ti. Keď budeš potrebovať pomôcť, tak mi zavolaj.“ Podá mi vizitku. „ Vďaka, že ma chápete, a dúfam , že som vám nespôsil nejaké problémy.“ Ospravedlním sa mu, ale neodpovie a odíde. Pozriem na hodinky. Už je 07:45. Nemám veľa času. Tak sa vyberiem do školy. Nakoniec prídem tri minúty pred začiatkom hodiny. Prvú hodinu máme matematiku. To sotva pretrpím. Učiteľka ma monológ o rôznych zákutiach matematiky. Nemám ani poňatia, čo tým myslí. Potom nasleduje angličtina, geografia, prírodné vedy, chémia, fyzika. Na poslednej hodine div nezaspím. Mali sme občiansku náuku. Síce som obľúbený žiak učiteľov, no s týmto učiteľom sa nenavidíme navzájom. Volá sa pán Charles. Rád ho provokujem. Ale teraz som totálne unavený. Pri jeho “zaujímavom“ monológu zaspím. Zobudí ma až trepot po lavici. Vstal som tak prudko, až odletela ceruzka, ktorú som mal pred sebou. Divné je, že hneď ako som vstal, pocítil som zápach spáleného toastu. A tam odpadla tá ceruzka... Musí to mať niečo spoločné. Zase som sa rozhodol skôr, ako si to domyslím. Pôjdem na Tienisko hneď po škole. Toto je ďalšia otázka, ktorú chcem pánovi D položiť.

,, Mikael !!!“ zrúkne pán Charles. Vytrhne ma z premýšlania. „ Prosím.“ Poviem akoby nič. „ Na mojich hodinách sa nespí!“ zrúkne ešte viac. „ Ja som nespal.“ To som nemal hovoriť. Nahnevá sa a vyvolá ma k tabuli. Dáva hocijaké otázky. Ani ich neregistrujem. Namiesto toho mu poviem všetko možné čo viem. Ha ha, dostanem dvojku. Nemá právo mi dať horšiu známku za takú odpoveď, čo som mu previedol. Konečne koniec vyučovania. Niečo ma napadne. Najskôr pôjdem domov, zložím si veci, pripravím sa, zoberiem si jednu vec a môžem ísť. Domov idem klusom. Po 10 minútach som doma. Odomknem. Hneď ako otvorím dvere, zrak mi uprie na stôl. Je tam odkaz od mamy. Príde neskoro večer. Lepšie pre mňa. Vybehnem hore schodmi do izby, zhodím školský batoh a hneď idem ku posteli. Nadvihnem madrac a vyberiem malú drevenú truhličku. Je to jediná hmotná pamiatka po mojich rodičoch. Vždy si ju schovávam pred každým. Nikdy som nechápal k čomu je, ale už som to pochopil. Je nádherne vyrezaná s rôznymi ornamentmi. Nemá žiadnu klapku ani nič podobné. Ale viem, že je zamknutá. V živote sa mi viackrát stalo niečo divné. Napríklad , niečo nadvihnem, alebo roztrieštim. Ale každý si to vysvetľoval inak. Už chápem, že to dokážem ovládať pomocou vlastnej vôle a psychiky. A vždy pri reagovaní tej “sily“ zacítim spálený toast. A už aj viem ako otvorím tú truhličku. Sústredím sa, až zrazu zacítim spálený toast. Zrazu sa otvorí veko truhličky. Leží v nej kovový predmet. Vyberiem ho z truhličky a poťažkám v ruke. Váži asi tak kilo. Sú na ňom ornamenty ako na truhličke. Je dlhý asi 15 cm a hrubý 5 cm. Je vyrobený z bronzu. Je to niečo ako skladací nôž. Dám si ho do vrecka a obzriem vnútro truhly. Píše tam len starým písmom dao. Zrejme tak sa volá. Tak, už som vyzbrojený, môžem ísť na tienisko. Behom som tam za 20 minút. Vydýchnem si. Poobzerám sa po okolí. Vchádza sa tam jednou uličkou, ale potom sa rozvetvuje. Do večera mám asi ešte 4 hodiny, ale keď je pán D taký tajomný, isto si sem nepríde až po káve. Vstúpim. Hneď ho uvidím. Pol tváre je spálená s vlasmi, vidno mu len mäso. Oči ma vypúlené. Druhú časť hlavy má normálnu. Celý je oblečený v hnedom kabáte až po nohy. Keď ma zazrie, tak sa rozuteká. Divné. Čaká na mňa a ujde. Stále sa nemôžem spamätať. Radšej zavolám Toda. Nepočkám kým zdvihne mobil a rozbehnem sa za stvorením. Sleduje sa ťažko. Až nakoniec vbehne do jednej z okolitých budov. Niekde v dome konečne zastaví. Keď vojdem do miestnosti, prehovorí: „ Rád Ťa stretávam, Mikael.“ Na to len vyčerpane prikývnem. „ Som rád, že si prišiel skôr. Tak, čo by si rád?“ Povie bezstarostne, akoby som k nemu prišiel na návštevu. „ V telefonáte ste sa zmienili o mojich rodičoch. A tiež o tom, že viete, kto som bol v minulosti.“ Poviem isto. „ Och, už si spomínam. Tvoji rodičia boli skvelí ľudia. Pred nehodou som sa s nimi priatelil.“ Ukáže si na znetvorenú časť tváre. „ Pracovali s riadioaktivitou. A ja s nimi. Ale bol som niečo ako pokusný králik. Chlácholili ma, že sa nič zlé nemôže stáť, pretože skúšali pomocou rôznych látok urobiť neviditelný obal na tvár,“ začína hovoriť nenávistne , „ ale nepodarilo sa im to. Pozri, čo urobili so mnou !!! Preto sa rodu Mitchelovcov chcem pomstiť.“ To nie. Tod mal pravdu. Nemal som tu chodiť. Tento tu je len blázon. Ale aspoň viem, ako som sa volal. Mikael Mitchel. „ A čo viete o mne?“ spýtam sa. „ Veľa. Viem, že si Výnimočný a že máš vzláštne schopnosti. Viem, že si jeden z Výnimočných. Neviem, koľko ich je, ale tak sa volajú deti, ktoré majú istú podstatu a schopnosti.Ale naisto viem, že už dlho jeden z Výnimočných nebudeš.“ Povie hrôzostrašne a hrdelne sa zasmeje.

Otočím sa pripravený utiecť, ale niekdo ma zrazí na zem a pokúsi sa ma omráčiť. Namiesto toho to strašne zabolí. Pozriem sa na útočníka. Je to čerňoch veľký ako gorila. V ruke drží baseballovú pálku. Za 20 sekúnd som omotaný mocným povrazom. Znova sa ma chystá udrieť, keď mu pálka odletí, a vráti sa mu späť, ale trepne ho do hlavy. Bol som to ja. Už to viem lepšie ovládať. Z vrecka vytiahnem dao. Teraz tá schopnosť vo mne prúdi v plnom prúde, a to som necítil ani spáleninu. Zrazu z dao vystrelí čepeľ 20 cm dlhá. Prerežem si povraz. Zatiaľ pán D utekal hore schodmi na podkrovie.

Keď k nemu dôjdem, pred očami mi zamáva s nejakou vecou, na ktorej sa vyníma “červený čudlík“, ako to ja rád hovorím. „ Celé tienisko je zásobené bombami. Ani sa nepokúšaj nič urobiť, inak to celé vyhodím do vzduchu. A sú tu uveznené deti, ktoré som ukradol. Celý čas som hľadal teba.“ Vyhráža sa mi. Zrazu vonku obaja začujeme výbuch. To odtrhne jeho pozornosť. Hodím dao do toho zariadenia, a vrhnem sa naňho. Stačí ho kopnúť a vyletí cez zaplátané okno. Zoberiem si dao. Divné, celý čas som čakal na túto chvíľu a teraz to je také... také nepoznané. O takej minulosti som sa nechcel dozvedieť. Skočím von oknom rovno na pána D. Ale to už ho Tod omráčil. „Vďaka, že ste prišli. A ospravedlňujem sa vám za všetko.“ Snažím sa to povedať čo najnevinejšie. „ To nevadí,“ odvetí. „ Keď som ťa hľadal našiel som nariekanie. A tak som sa tu poprechádzal a našiel som všetky deti, ktoré boli stratené a zavolal som do Nefrusu. Za pár minút sú tu s posilami a prehľadajú celé Tienisko. A ten výbuch- našiel som hlavnú bombu, ktorá je prepojená na všetky väzenia stratených detí. Deti som vypustil do jedného a väzenie som zničil.“ Vysvetľuje. Mlčky stojíme, nevediac, čo si povieme, až kým neprídu z Nefrusu. Dohodol som sa s Todom, že pôjdem s nimi. A tak sa končí môj obyčajný život a začína to, na čo som čakal.

Volám sa Mikael Mitchel a som prvý Výnimočný. Osudná chvíľa sa naplnila.