Od obzoru k obzoru sa tiahla ľadová púšť. Drobné kryštáliky ľadu trblietavo odrážali svit hviezd, ktoré sa jagali vysoko na dokonale čistom nebi. Dokonalé ticho krajiny narúšal iba chrupot snehovej kôrky, lámucej sa pod troma pármi nôh. Tri bytosti, predierajúce sa studenou pustatinou...

V čele skupinky stál muž. V ruke držal dlhú palicu, ktorú používal ako oporu a zároveň ňou kontroloval hĺbku snehu. Odetý bol v kožušine z nejakého zvláštneho zvieraťa pieskovo žltej farby. Kožušina bola nahrubo zošitá, viditeľne z niekoľkých vrstiev. Z hlavy, skrytej pod kapucňou, mu bolo vidieť iba tvár s tmavšou pokožkou. Dve hnedé oči žiarili ako uhlíky. Pod jastrabím nosom mal muž krátke fúzky, teraz biele od námrazy. Zo zovretých úst mu vychádzali obláčiky pary, ktoré sa v mraze menili na drobný snežný poprašok.

Za ním kráčala mladá žena. Odetá bola do kožušiny rovnakého typu, ako mal muž na čele. Tvár jej z časti zakrývala jemná kožušina, takže jej bolo vidieť iba veľké, čierne oči. Zračili sa v nich mnohé útrapy, spojené s cestovaním cez ľadovú pustatinu, no zároveň akési odhodlanie...

Za ruku držala dieťa. To bolo tiež oblečené v kožušine, ale iného druhu - bola čierno-biela a pretkaná mnohými stehmi. Namáhavo dvíhalo nožičky, ktoré sa mu zabárali do hlbokého snehu. V tichosti kráčalo ďalej. Nohy ho oziabali, ale plakať prestalo už dávno. Slzy okamžite zamŕzali do ľadových guľôčok, čo bolo ešte nepríjemnejšie, ako mráz v topánkach.

Dieťa zrazu zastalo. Udivene pozrelo kamsi do nedoziernych výšok na nebi. V očiach sa mu zračilo čosi, čo prechádzalo od nemého strachu cez prekvapenie k úžasu.

Na oblohe začalo hotové magické divadlo farieb. Fialový oblúk prešiel do belasej, preťatej mnohými pásmi v nádherných odtieňoch zelenej, modrej a červenej. Náhle sa farby roztriasli a zavlnili sa všetkými farbami spektra, krížili sa v pásoch či oblúkoch...

-Mami, mami, pozri, nie je to krásne? - hľadelo dieťa s úžasom na nebeské divadlo. - Pozri, tam na oblohe!

- Och áno, zlatinko... Je to nádherné... prekrásne... - odvetila tichým hlasom žena.

- Čo to je?

Muž sa otočil k dievčatku.

- To je polárna žiara, Allys...

- Žiara? Tú som ešte nevidela... Uvidím ju ešte niekedy?

- Celkom iste... Polárna noc bude dlhá, celkom iste ju ešte uvidíš!

- Už sa teším, mami! - usmiala sa Allys. Na mrazenie v nohách celkom zabudla. Jej mama ju pohladila po tvári, chytila za ruku a znovu sa dali na pochod. K najbližšej saharskej oáze to mali ešte asi sedem míľ...