Ťuk, ťuk, ťuk...ozývali sa zvuky ceruzky klopkajúcej o prázdny papier. Tri hodiny sa pokúšam nejakým slušným spôsobom začať poviedku, ktorej útržky mám v hlave už zopár dní. Lenže teraz sa mi v nej premietali samé nedostatočne výstižné slová. Možno ak by som zmenila prostredie...Vyšla som zo svojej vyhriatej izby, obliekla sa a so zošitom v jednej, ceruzkou v druhej ruke som vyšla na ulicu. Okrem mňa bola ulica celkom prázdna. Prečo musím bývať práve v tej najnudnejšej časti dediny? Naštvaná som sa rozhliadala okolo, zúfalo hľadajúc nejakú inšpiráciu. Bezcieľne som vykročila. Ocitla som sa pri škole. Bola prázdna. Tak ako mám dočerta začať? Sadla som si na studenú zem rovno podo mnou. Nemala som chuť hľadať niečo pohodlnejšie. Ticho. Chvíľu som pozorovala čistý papier dúfajúc v nejakú myšlienku. V mojom sústreďovaní sa, ma vyrušili zvuky prichádzajúceho auta. Teraz a tu? To nedávalo zmysel. Určite len zablúdili, dobrovoľne by sa sem netrepal nikto.

Pár metrov predo mnou zastavil čierny peugeot. Sedeli v ňom dve ženy. Matka a dcéra ako som dedukovala z výrazu mladšieho dievčaťa. Tak trochu mi pripomínala mňa. Odutý výraz, prevracanie očí a práve v tejto chvíli dokonca pohodila svojimi červenými vlasmi rovnakým spôsobom ako ja. Všimla si, že ju pozorujem. Usmiala sa na mňa a ďalej zazerala na tú druhú ženu. Tá vystúpila. Priemerná žena približne v tridsiatke. Vlasy stiahnuté do chvosta, čo jej ešte zvýrazňovalo jej predčasne zvráskavenú tvár. Chvíľu ma pozorovala z miesta a vykročila ku mne. Čím bližšie pri mne bola, tým viac som si uvedomovala, že nič okrem očí na nej nie je ničím zaujímavé. Tie mala fakt krásne. Hnedé a hlboké. Zrazu som pri pohľade na ňu mala taký zvláštny neurčitý pocit. Akoby tá žena nejako zasahovala do môjho života. Alebo ešte len zasiahne. Áno, určite má so mnou niečo spoločné. Myseľ sa mi zamerala no to, čo odo mňa asi chcú. Myšlienky mi ukazovali zopár dobrodružných scén, ktoré mi už teraz zrýchľovali dych. Už bola iba zopár krokov odo mňa. Postavila som sa a zo zatajeným dychom čakala. Teraz to príde. Prehovorí a môj život sa určite zmení. Milo sa na mňa usmiala. Mala krásny úsmev.

„Ahoj.“ Čakala som. „Ehm. Ja a moja dcéra“ Ukázala na auto. „By mali...Teda, radi by sme sa dozvedeli ktorým smerom je mesto. Nevieš mi poradiť, lebo tu blúdime už zopár hodín...“ Všetko moje vzrušenie v jednom okamihu spľaslo. Naozaj už tak veľmi túžim po niečom novom, dobrodružnom, že si domýšľam aj v úplne normálnych stretnutiach z ľuďmi? Po tomto duševnom prebratí sa, mi tá žena neprišla ničím výnimočná. Asi by som sa mala vrátiť domov a dopísať poviedku. Sklamane som sa otočila a ženu nechala stáť na chodníku.