EMA

Jeho vlastné neprávosti zajmú bezbožného, a uviazne v povrazoch svojho hriechu.

(Biblia)

Cez zavreté oči mi presvitá svetlo a na zavretých viečkach vytvára desivé červené príšery. Moja hlava opretá o špinavé studené sklo klesá stále nižšie a nižšie. Nebyť štebotu dieťaťa za mnou, už by som spala ukolísaná klepotom kolies a hučaním vlaku. Po dlhom čase. Nočné mory ma posledný mesiac prenasledovali skoro každú noc. Preto som sa rozhodla odísť, naivne dúfajúc, že im tento krát utečiem.

Plechový ženský hlas z reproduktora ohlási: ,,Nasledujúca zastávka Rimavská Sobota. "

Otvorím boľavé, unavené oči a vystriem ruky, aby som uvoľnila stuhnuté telo. Natiahnem sa po veľký turistický ruksak. Všetko svoje vlastníctvo mám starostlivo natlačené v jeho útrobách.

Za oknom ma neprívetivo víta vlaková stanica. Prší. Snažím sa premôcť poverčivosť a nebrať to ako zlé znamenie. Vystúpim.

Nadýchnem sa a vykročím. Za chvíľu som celá mokrá. Vlasy sa mi lepia na tvár a bránia vo výhľade. Stúpim do mláky a v topánkach mi čvachtá. Pohľadom hľadám svoju budúcu ,,domácu".

Niekto na mňa máva, päťdesiatnička s pár kilami navyše. To bude určite ona.

,,Dobrý deň. Vy ste pani Nociarová?" nesmelo sa spýtam.

,,Áno a ty musíš byť Ema. Volaj ma Elena. Ako pani Nociarová sa cítim stará," usmeje sa.

,,Dobre."

Otočíme sa a kráčame k môjmu ďalšiemu dočasnému domovu pod žiarivo červeným dáždnikom.

Prechádzame cez vlakovú stanicu. Nesympatické miesto, páchne to tam zvratkami, močom a zatuchlinou. Na lavičke spí bezdomovec. Elena ma vedie uličkami a ukazuje mi obchody a úrady. Svojím štebotavým hlasom mi rozpráva o sebe a svojom synovi. Za pár minút o nej viem prakticky všetko. Patrím k ľuďom, ktorý toho veľa nenarozprávajú a ako pasívny poslucháč sa cítim najlepšie. Budem si s ňou rozumieť.

Zastaneme pred malým domčekom s červenou škridlovou strechou natretým na žlto. Otvorí dvere a netrpezlivo ma ťahá za rukáv. Domček má malú útulnú obývačku zariadenú v ,,komunistickom štýle“. tak volám módu zo sedemdesiatych rokov. Vedie ma po drevených schodoch.

,,Toto bude tvoja izba. Predtým to bolo synove, ale keď začal jazdiť s kamiónom rozhodli sme sa to tu prenajať. Si náš prvý nájomca," hrdo vysvetľuje.

Rozhliadnem sa po malej izbičke. Steny natreté mäkkou pastelovou farbou dodávajú miestnosti útulnosť. Kreslo v rohu ako stvorené na ponocovanie nad knihou ma utvrdí v tom, že sa mi tu bude páčiť.

Na tvári vyčarím úsmev, jeden z tých, čo mi zmäkčujú výraz. Na väčšinu ľudí to pôsobí dobre.

,,Je to tu úžasné."

,,Ďakujem. Tu máš obliečky a chladničku. Chcela som ti sem dať aj varič, ale nefunguje. Kúpeľňa je na prízemí, budeme ju mať spoločnú. Kuchyňu môžeš samozrejme používať."

,,Áno, ďakujem. "

,,Jaj a tu máš kľúče," podáva mi zväzok ,, Tento veľký je od bráničky, tento od vchodových dverí a tento červený je od tvojej izby. Za pol hodinu bude večera."

,,Nemuseli ste si so mnou robiť starosti. "

,,Ale veď to nie sú starosti, ja to robím rada," usmeje sa a odýde z izby. Klepkanie papúč sa ozýva až kým nie je v kuchyni a neprehluší ich zapnuté rádio.

Hodím sa na posteľ a zavriem oči. Som taká unavená. Vedomie mi proti mojej vôli uniká stále ďalej a ďalej do sveta snov.

Zobudím sa spotená. Za oknom je tma.

Strach.

Zrazu sa mi vybaví včerajší deň. Začnem pravidelnejšie dýchať, upokojujem sa. Pomaly sa posadím a striasam zo seba prikrývku, ktorú cezo mňa pravdepodobne prehodila pani Elena. Prešuchtám sa k ruksaku, stále ležiacom na zemi a zúrivo sa v ňom začnem prehrabávať. Úplne na spodku nahmatám škatuľku cigariet. Otvorím okno a jednu si zapálim. Krásne praská. Červená žiara na jej špičke mi vyjasňuje myseľ, desivý sen pomaly bledne.

Potichu idem dole schodmi a snažím sa nájsť kúpeľňu. Nie je to také jednoduché, nevyznám sa tu. Nakoniec nahmatám dvere a zo škripotom ich otvorím. Opláchnem si tvár a pozriem sa na seba do zrkadla. Tvár, ktorá na mňa z neho pozerá je cudzia. Len nedávno som si ostrihala vlasy a stále som si na to nezvykla. Krátke a čierne my odstávajú na všetky strany. A som bledá . Veľmi. S povzdychom vyjdem z kúpeľne.

Nemá zmysel ísť spať. Bez ohľadu na to, aká som unavená, už nezaspím. Sadnem si na sedačku a apaticky si uvedomujem pribúdajúce svetlo.

Takto ma nájde pani Elena.

,, Dobré ráno . Ako si sa vyspala?“ spýta sa.

,,Celkom dobre,“ usmejem sa. Neklamem, naozaj celkom dobre. Niektoré moje noci bývali oveľa horšie.

,,To som rada.“

,,Ešte musíme doriešiť niektoré otázky ohľadom prenájmu,“ pripomeniem.

,,Áno, ale až po raňajkách. S prázdnym žalúdkom sa nedá rozmýšľať,“ ďalej pripravuje raňajky.

Potichu sa najeme. Pani Elena na celý čas skúmavo pozoruje. Nemám rada tieto pohľady. Ľudia vedia, že so mnou nie je niečo v poriadku a snažia sa prísť na to, čo by to mohlo byť.

Ďalšiu polhodinku podpisujeme papiere a dohodneme si pravidlá spoločnej existencie.

Trvám jedine na bezpodmienečnej ročnej zmluve. Raz mi je totiž po týždni zrušili a dva dni som prespávala v malom, zavšivenom penzióne. Nič príjemné, nemám v pláne si to zopakovať.

,,Pani Elena?“

,,Volaj ma len Elena.“

,,Elena, nevieš či tu je internetová kaviareň?“ opýtam sa.

,,Jedna je niekde na námestí, ale neviem ti povedať presne, že kde. Vieš mňa také veci nezaujímajú,“ ospravedlňujúci úsmev.

,,Nevadí, ja to nájdem.“

Obráti sa ku mne od televízora, kde práve Chuan práve vyznáva lásku Rosalinde.

,,Na čo tam potrebuješ ísť?“

„Musím poslať bratovi e-mail s novou adresou.“

Hodím na seba čierny kabát po kolená. Rýchlo zapínam gombíky. Z vonku počuť krik detí.

,,Prečo chodíš v čiernom?“

Nemyslím si, že nad tým uvažovala. Len sa na to spýtala, keď ju to napadlo. Ale ja to nečakám. Zasiahne ma na najcitlivejšom mieste. Podarí sa mi zdvihnúť kútiky úst do grimasy vzdialene pripomínajúcej úsmev.

,,Mám smútok.“

Hlas mám veľmi tichý, je to takmer šepot.

Zvrtnem sa a odkráčam do zamračeného rána. Predtým ako zavriem dvere ešte stihnem začuť zarazené ,,Aha“ pani Eleny.

***

Čoskoro upadnem do každodennej rutiny. Ráno vstanem, idem do práce a potom domov. Večer čítam alebo sa idem prejsť . A v noci ma naďalej prenasledujú zlé sny. Jeden deň sa podobá druhému ako vajce vajcu.

Mesto za mesiac poznám celé. Na prechádzkach sa mi úspešne darí vyhýbať nemocnici a cintorínu. Na námestí pozorujem zamilovaných puberťiakov a vždy, keď vidím oblizujúci sa párik, musím premáhať nutkanie začať kričať. Mladé maminky pyšne vystavujú na obdiv svoje ratolesti, ktoré na malých tučných nôžkach rozháňajú kŕdeľ lenivých vtákov. Holuby sa vždy po chvíli vrátia, čo deti neuveriteľne zlostí. Dvaja starší páni hrávajú v kaviarni šach a ja by som ich pritom dokázala nenápadne pozorovať hodiny. Pripomína mi to čas, keď otec hrával po večeroch presne túto istú hru so starším bratom. Ja ešte príliš malá na to, aby som pochopila pravidlá som mu sedávala na kolenách a vdychovala jeho vôňu. Tabak a pomaranče. Túto kombináciu si spájam s domovom aj dnes.

Pani Elena je dobrá spoločníčka. Rada rozpráva a veľmi sa nestará o to či ju niekto počúva. Stačí na správnych miestach prikývnuť alebo predstierať účasť a je spokojná. Dni v jej spoločnosti sú príjemné, jej hlas znejúci v ušiach mi nedovolí rozmýšľať.

Ale sny stále naberajú na intenzite a hoci sa zatiaľ nebudím s krikom, desí ma už len pomyslenie na spánok. Pod očami mám tmavé kruhy. Zmena prostredia mi nepomohla, ale stále nemám silu prijať sny a zmieriť sa z minulosťou.

Dúfam, že to niekedy dokážem.