Víkend
Pravdepodobne sa to nikomu z pravidelných návšetvnikov tejto stránky páčit nebude, a este k tomu tá gramatika... No má mi to sánď zabranit ďat to sem? :D
Ten výstrel bol nečakaný, jeden z tých, ktoré sa nepatrí prežiť, a predsa...
Mal by som si poznamenať aby som do tejto reštaurácie už viac nešiel. Zlákala ma terasa s pekným výhľadom, dobrý moderný luxus, ale inak nič viac. Navyše ten robustný čašník, u ktorého som si objednával jedlo, vyzeral absolútne neschopne. Znovu som ho zazrel, no namiesto môjho obeda niesol nejakú morskú potvoru. Ak sa mi začne ospravedlňovať, že sa poplietol, tak sa mi moja štyridsať päťka určite odistí sama. Lenivo som pootočil hlavu, aby som zistil kto sa mu tento krát zdal hladnejší ako ja.
Položil tanier pred staršieho pána a nemotorne sa pohol preč. Ako dochádzal zavadil nohou o mužov kufrík a stratil rovnováhu, v poslednej chvíli sa padajúci mobydick zachytil stola. Mohutnou dlaňou sa oň oprel a celý ho prevrátil. Ozvala sa rana, stôl vyletel o hodne ďalej ako by bolo prirodzené, v leštenom hliníku sa skvela obrovská diera a ani ten doliehajúci, masívny zvuk výstrelu nenaznačoval nič dobré. Zhodil som sa nabok aj zo stoličkou a rýchlo skočil preč. Čisto teoreticky nemuseli strieľať po mne, ale čo si budem nahovárať... Môj stôl explodoval. Sila guľky ho prederavila a odhodila zároveň. A už som ma vyhraté. Nastal obrovský chaos, všetci sa krčili, utekali k východu z terasy a popri tom nezabúdali kričať s plných pľúc. S davom som sa dostal do vnútra, a ďalej pokračoval po vlastnej osi.
Nezastavoval som sa a bežal čo najrýchlejšie k výťahom. Povytiahnutím štyridsaťpäťky som presvedčil zopár ľudí, že chcú ísť až na prízemie. Dúfal som aby k nám náhodu niekto nemal chuť pristúpiť. Tušil som z ktorej budovy strelec útočil a takto som teoreticky ešte mal čas dobehnúť zadnému vchodu skôr ako z neho sniper vyjde. Výťah bez prestávky zišiel až na prízemie. Pretlačil som sa cez polootvorené dvere a šprintom zobral vstupnú halu. Strážnik pri vchode už vstával, no viac nestihol. Vybehol som na rušnú ulicu a vydal sa v ústrety ešte rušnejšej ceste. Zrazu ma niečo lizlo okolo ľavého ramena a slušne to zmasakrovalo auto za mnou. On tam ešte stále je!!! Počkal si na mňa kým si po neho nevybehnem. Bezmyšlienkovite som sa vrhol doprostred osem prúdovej cesty. Pred ďalšou guľkou ma zachránil kamión ktorý ma skoro zarazil. Uskakoval som pomedzi autá, no ďalšie strely už neprichádzali.
Konečne som sa dostal dosť blízko k budove aby mu uhol nedovoľoval strieľať. Pri tej prvej strele som mal z pekla šťastie, stačil by centimeter vedľa a polpalcová guľka by mi zobrala celú ruku, a potom by ma len pohodlne doklepol. Ani sa mi nechcelo uvažovať či to bola chyba snipera alebo zásluha môjho nevyspytateľného behu. Vybral som sa k zadnému vchodu. Na rohu budovy ma však čosi napadlo. Strelec ma musí dobre poznať, inak by nevedel, že si po neho vybehnem. Čiže bude aj vedieť, že si ho počkám pri zadnom vchode. Vrátil som sa naspäť pred budovou a lakťom si otvoril okno najbližšieho auta. Možno by niekoho vyrušil alarm ktorý sa spustil, keby práve ďalšie tri nehúkali na ulici.
Sadol som si do vnútra a zosunul sa až na úroveň okien, naštartoval a čakal. Ani nie o pol minúty vyšiel z dverí niekto v slamenom klobúku a dlhým čiernym koženým púzdrom, ktoré vďaka veľkej športovej nášivke nevyzeralo ako obal na ostreľovaciu pušku. Do tváre som mu vôbec nevidel. Nastúpil do auta na miesto spolujazdca a pohli sa preč. Pravdepodobne boli len dvaja. Nemusel to byť môj strelec, no nikoho lepšieho na prenasledovanie som nevidel tak som sa pohol za nimi.
Vylovil som mobil z vrecka a vytočil prvú a jedinú rýchlu voľbu. Po druhom zvonení to zdvihol.
„Niekto ma chcel zabiť.“
„A?“
„Som v meste.“
„Aha. A?.“
„A zišlo by sa mi trochu pomôcť.“
„Situácia?“
„Prežil som snipera pri obede na terase. Sledujem strelca a spoločníka, idem za nimi po starej severnej výpadovke, nevedia o tom. A asi ma dobre poznajú.“ V pozadí bolo počuť cvaknutie kovu o kov.
„Idem.“ Skôr než zložil bolo počuť výstrel a zvuk rozbíjajúceho sa skla, jeden tupý náraz, ako telefón padol na zem, potom sa spojenie prerušilo.“ A do... To neznelo pozitívne. Niečo mi našepkávalo, že to jeho „Idem! už neplatí. O pár sekúnd neskôr mi niekto zavolal. Pozrel som sa na display no to číslo som v živote nevidel. Zdvihol som.
„Pat a Mat sú mŕtvy.“ Podľa hlasu som spoznal Armyho.“
„Doriti. Mňa sa práve niekto pokúsil zabiť a vyzerá, že Moss to má už za sebou...“ štyria v priebehu jedného dňa, náhoda má tiež svoje limity. Army celý nepriaznivý vývoj zobral ako fakt.
„Kde si?! Musíme varovať ostatných.“
„Sledujem ľudí čo po mne šli.“ Auto ktoré som sledoval práve zišlo z diaľnice. „Odbočili na starý sever, zatiaľ idú niekde do priemyselnej štvrte.“
„OK, idem za tebou, už som poslal správy všetkým ostatným.“ Situácia sa zvrhávala viac a viac. Teraz som ich sledoval po menej frekventovanej ceste, takýmto spôsobom veľmi rýchlo zistia, že niekto ide po nich. Nemal som ale čo iné robiť. Našťastie skôr ako by sa im moja prítomnosť mohla zdať nápadná, odbočili od areálu nejakej fabriky. Išiel som ďalej, za najbližšou zákrutou zaparkoval, a rozbehol sa naspať. Mal som síce pri sebe iba jednu pištoľ, ale len kvôli tomu ich nenechám na pokoji. Možno občas verím momentu prekvapenia až príliš. Alebo sebe?
Vbehol som do dvora, do ktorého pred chvíľou vošlo auto. Nikde ho nebolo vidno, cesta sa rozdeľovala na dve, preplietajúce sa pomedzi haly. Rozbehol som sa naľavo, po pár metroch som okrem kamiónov a zopár potĺkajúcich sa ľudí už nevidel nič, len koniec areálu, vrátil som sa teda naspäť. Druhá cesta ma priviedla k môjmu cieľu. Auto stálo pred bočným vchodom do nejakej priemyselnej budovy, išiel z nej celkom slušný hluk, no nemal som ani poňatia čo tu vlastne robia. Muž v slamenom klobúku si práve prevesoval dlhé kožené púzdro cez rameno. Nevšimol si ma, bez náznaku zmeny pohybov vstúpil do budovy. Dobehol som k dverám a opatrne ich otvoril. Zahliadol som len jeho tieň ako ide kamsi za roh. Potom bolo počuť slabý buchot krokov na kovové schody. So štyridsaťpäťkou namierenou pred seba som šiel jeho smerom. Každým krokom rozliehajúci sa drvivý rachot neuveriteľne silnel. Uvidel som ho už na poslednom schode, niekde na plošine nad akousi úžasne hlučnou drvičkou.
Strelil som ho do ramena, zvuk výstrelu ledva prenikol cez hluk továrne. Muž padol dopredu, nedobrovoľne si ľahol na mrežovanú podlahu. Vybehol som pár schodov vyššie, aby som ho videl. V tom sa zvrchu prirútilo veľké kožné puzdro, jeho pohybová energia ma spoľahlivo zhodila zo schodov. Pokiaľ tam nedrží oceľové tága, tak si aspoň môžem byť istý, že idem po správnom človeku.
Opäť som vybehol tých pár schodov. Ležal na bruchu a zúfalo sa snažil dostať preč. Postrelil som ho do lítka, zreval z plných pľúc no takmer to nebolo počuť. Priskočil som k nemu, zdrapil ho za hlavu a otočil som mu ju. S napriahnutou rukou vo vzduchu som skamenel. Pozeral som sa do vlastnej tváre. Možno to bolo šokom, alebo skôr tým, že som nemal to svedomie dať ranu do vlastnej tváre. Zaváhal som, on nie. Rana ako kladivom mi takmer pretočila hlavu naopak. Dopadol som na chrbát. Rýchlo som sa postavil, ale už bolo neskoro, mieril na mňa niečím zaujímavým, zjavne pištoľ ale v živote som takú nevidel, Skočil som po ňom, zvrtol som sa aby som sa vyhol blížiacej smrti. Guľka ma zasiahla to pleca. Zvalil som sa na neho a prevrhol ho cez zábradlie. Len tak tak, že som neletel za ním.
Dopadol priamo do drvičky, v priebehu zlomku sekundy zmizol a smerom ku mne sa vzniesol krvavý gejzírik. Toho sa už nikto nespýta "na pár otázok". Podobal sa na mňa dosť podozrivo ale všimol som si zopár detailov ktoré rozhodne neboli moje.
Rana v mojom ramene pálila nejako divne, už som dostal nejednu guľku ale tento pocit bol akýsi nový, iný, divný. Motala sa mi hlava. Mal by som radšej zísť dole lebo tiež skončím v tej drvičke. Cítil som si ranu. Moja krv čo mi ostáva na prstoch, aj tá bola nejaká iná, lepkavá? Zelená? Nie, to sa mi asi len zdá. V rohoch môjho pohľadu som začal vidieť divné fľaky, ako keď sa človek pozerá do slnka... ale bolo ich veľa a malinkých.. tá rana strašne divne štípala. Musím sa dostať dole s tejto sprostej plošiny. Motavo som sa trmácal opačným smerom z akého som prišiel.
Pristál som na všetkých štyroch, následne som sa zložil na brucho. V ramene ma nechutne pálila nejaká neurčitá rana, nemohol som si spomenúť na posledných pár.. sekúnd? Minút? Teraz to je jedno musím vstať. Inak ma tu ten druhý len doklepne ako červa. Vzoprel som sa. Zahryzol sa do tej neuveriteľnej bolesti. Dostal som sa opäť na všetky štyri. Zrazu odniekiaľ pribehla útla postava, celá v čiernom, na tvári mala kuklu a v rukách krátky samopal. Rozbehla sa ku mne. Zastala a sklonila sa, pozrela sa mi do tváre, naše oči sa stretli, okamžite sa niečo v tých druhých zmenilo. Dostal som poriadnu ranu kolenom do sánky, stihol som ešte zazrieť hlaveň samopalu natáčajúci sa ku mne a moja hlava letela ďaleko dozadu. Špičkou mokasíny som kopol do hlavne a odklonil dávku železa kúsok nado mňa. Postave vyletel samopal z rúk, hodil som sa po nej.
Prvá, druhá, tretia rana päsťou do tej maskovanej hlavy, kukla sa roztrhla a odhalila kúsky dokrvavenej ženskej tváre, štvrtá rana mala byť už finálna. Vtedy ma chytila a zvalila sa so mnou na podlahu, začali sme sa spolu kotúľať, s celej sily ma udrela čelom o čelo. Tenučká vrstva bavlny z jej masky nemala najmenšiu šancu zmierniť ten náraz. Zatmelo a zaiskrilo sa mi pred očami zároveň. Ako sa sme boli tesne nalepený na sebe, vrazila lakeť niekde pod môj krk. Začal som sa dusiť, ďalšia rana do spánku ktorú som jej dal ani trochu nepomohla.
Z boku napriahla ruku s injekciou. Mierila presne na môj krk. Pretočil som sa aj s ňou na druhý bok a uštedril je poriadny kopanec do brucha. Injekcia ma minula a odletela pár metrov vedľa. Konečne som mohlo nadýchnuť. Moja spoločníčka ma začal udierať všetkými končatinami ako len mohla no zároveň sa ma snažila držať pritlačeného na zemi. Bolo načase začať sa kotúľať znova. Objal so ju okolo pliec, snažiac sa jej zlomiť vez, prevrhol sa do ďalšej strany, po pár dezorientujúcich otočkách som sa od nej konečne oddelil. Vyskočil som na rovné nohy a zistil, že to nie je až taká výhra. Zakolísalo ma ako po dosť prehnanom večierku. Následne som už mal podrážku kanady v tvári. Zložila ma rýchlejšie ako dvojitý absint. Nijako sa mi nepodarilo zbrzdiť vlastný pád.
Hlavu mi nárazom tvrdo zvrtlo doprava, kúsok predo mnou ležala tá injekcia so svojím záhadným zeleným obsahom. Chytil som ju a pozrel dohora. Moja spoločníčka sa to zrejme rozhodla ukončiť čo najštýlovejšie. Wrestlingovým skokom mi práve išla kolenom odraziť hlavu. Už celá bola vo vzduchu. Pritiahol som ruku s striekačkou k telu, namieril ju ako hrot. Bruchom sa na ňu nabodla, to ma však pred jej kolenom nezachránilo. Už po neviem koľký krát za posledných pár minút sa mi znova zatmelo pred očami. Ešte som zacítil ako dotláčam piest striekačky. Na tom kolene mala nejakých chránič, neverím, že nejaké koleno môže byť také tvrdé. Polomŕtvy som zacítil som ešte jednu ranu do môjho spánku, to bolo všetko. Omdlel som.
Prebral som sa, ledva som videl cez vlastnú krv. Vedľa mňa ležalo útle telo s ktorého ako kord trčala nemocničná striekačka. Mala ju zabodnutú niekde medzi nohami. Priplazil som sa ku nej. Oči mala stĺpkom. Strhol som jej masku nech vidím celú tvár. Bola to Sandra! Moja Sandra?! Nechápem! Nemôže! To by som predsa poznal skôr. Ale vyzerá ako ona. Poznám tu tvár lepšie ako vlastnú. Teraz mala kopec pomliaždenín a bola celá od krvi. Trochu ňou triaslo a z úst jej išla pena, ale určite to bola Sandra. Nechápem! To nemôže byť pravda! Sťažka som si vydýchlo, oprel sa o ruky a zahľadel sa ne jej doničenú tvár. Prehľadal som ju, už nemala u seba nič iné. S námahou som sa postavil na nohy a odkrýval po samopal.
Môže to byť pravda, došlo mi. Bol to niekto, kto ma dobre pozná. Sandra by určite vedela ako sa zachovám. Pomaly sa mi začalo vybavovať čo sa stalo tam hore, alebo kde to vlastne bolo. Pozrel som sa na ranu, dosť škaredá ale aspoň, že s nej netiekla žiadna zelená krv. Zalovil som po mobile vo vrecku. Otvoril som ho a zistil, že nedokážem zostriť na písmenka na display. Potreboval som zavolať Armymu ako ďaleko je odo mňa, toho som však v rýchlej voľbe nemal, nech som sa snažil ako som chcel stále som z malého displeja videl len jednu rozmazanú škvrnu. Stlačil som bočný gombík na hlasové vyvolávanie.
„Army“ Cez hluk drvičky to mobil nedokázal a ani by ma asi nepočul. Znova som sa naklonil nad Sandru, už s ňou skoro netriaslo, prestala peniť z úst, no zato je mykalo s očnými bielkami a ledva dýchala. Pulz mala slabý V tej injekcii muselo byť poriadne svinstvo. Vyzerala tak ešte na pár minút, kým sa jej organizmus konečne zmieri s prehratým bojom. Nechal som ju tak a pobral sa von nech môžem telefonovať.
Cestou som stretol nejakého robotníka s prilbou. Zľakol sa ma celkom štandarde, asi bol pomerne inteligentný lebo krátka karabína v mojich rukách ho presvedčila neutekať. Automaticky dal ruky nad hlavu, naznačil som mu, že to nebude nutné. Spoločne sme vošli do nejakej oddelenej miestnosti, kde bolo aspoň aké také ticho. S úľavou som si sadol na stôl, okrem pár klasicky zlomených rebier mi musí byť ešte niečo iné. Najbližší pohyb rukou mi pripomenul guľku v ramene, aj keď na tú som vlastne nezabudol. Robotník na mňa spýtavo hľadel, nevedel čo bude s ním, nevedel kto som, ale z jeho pohľadu bolo jasné, že mu ide hlavne o tú prvú otázku.
„Aká je toto adresa?“ zachrčal som na neho. Sánka ma pri pohybe neuveriteľne, no zlomená bolí inakšie. To prvé koleno nebolo až také strašné.
„Aaa 1502/47 SPS“ vyjachtal. Zavolal som Armymu, ten mi vecne oznámil, že do desiatich minút príde. Nechcelo sa mi vracať naspať, ale mal by som radšej pre každý prípad byť pri Sandre, pri Sandrinom tele. Čo ak by ju tam niekto našiel, alebo by tu náhodou ešte boli nejaký ich spojenci.
„Prosím vás dajte si dole prilbu.“ požiadal som robotníka. Nechápal ale poslúchol. Bez ďalších okolkov som ho ovalil pažbou po hlave. Spoľahlivo išiel k zemi. Na desať minú by to malo stačiť, hádam. Nasadil som si plastovú prilbu na hlavu a vrátil sa naspať.
Nebola tam! Ostalo po nej trochu rozmazanej krvi ale nič určité. Že by ju niekto odniesol ? Bola takmer mŕtva, nemohla predsa odísť sama. Alebo mohla? Spravil som poriadnu chybu, nemal som ju tu len tak nechať a spoliehať sa pritom na nejakú absolútne neznámu chemikáliu. Mal som jej zlomiť nohu alebo priviazať ju o niečo, normálny štandardný postup. Na čo som dofrasa myslel? Asi som ju nechcel ešte viac mrzačiť. City v situáciách ako táto majú čo hľadať iba na strane obete. Opäť mi prišlo zle, potreboval som si sadnúť, nasilu som to premohol a odpotácal sa niekam bokom, snažil som sa nájsť nejaké stopy to Sandre. Stále som nemohlo zaostriť, takže malé kvapky krvi na podlahy by my určite unikli. Nakoniec som našiel jeden krvavý odtlačok ruky niekde na druhom konci haly. Vyzerá, že odišla preč sama.
V tmavom rohu som počkal na Armyho. Prišiel asi za osem minút. Ešte aj on obzrel len tak zbežne okolie, zobral vzorku krvi z podlahy a šli sme preč. Vďaka všadeprítomnému hluku nikto zrejme ani nezaregistroval, že sa tu niečo dialo.
V aute som si šľahol dávku proti bolesti a obviazal si dieru po guľke. Povedal som všetko Armymu, presne ako sa stalo.
„Si si istý, že to bola Sandra?“
„Hej určite, síce som sa s ňou ešte nikdy nebil, ale videl som jej tvár. Určite to bola ona.“
„A čo ten druhý?“
„No na prvý pohľad vyzeral podobne ako ja, na druhý krát som si všimol, že má inú bradu, trochu šedivé vlasy a ešte nejaké iné detaily.“
„Hmm..“
„Tretí pohľad som už nemal, skončil na franforce.“
„A nebola tá žena tiež len podobná Sandre?“
„Nie určite nie, díval som sa na ňu dosť dlho, bola to je tvár, postava, jej krivky.“
„No dobre. Skúšal som jej volať, nebrala to.“
„Aspoň vieme prečo.“ Cítil som sa strašne a nie len po fyzickej stránke. Nevidel som ju asi dva dni a už mi začínala chýbať, stále som nemohlo pochopiť, že ona... „Dobre čo ďalej, čo ostatný?“
„Pat a Mat sú mŕtvy, Moss zrejme tiež. Obvolal som každého okrem Petra, poznáme ho len krátko, ak idú po nás nemusia ísť po ňom, alebo môže byť proti nám... ja vážne nemám predstavu čo ideme robiť.“
„Máme sa stretnúť v bunkri?“
„Nie vravel si, že ťa poznajú. Sú pravdepodobne informovaný, takže som každému povedal adresu jedného domu... no nie je až tak podstatné ako som sa k nemu dostal, nikto však o ňom určite nebude vedieť.“
„Ešte šťastie, že Sandra nezdvihla, bol by som povedal tú adresu aj jej. Ani vo sne by ma nenapadlo, že v tom môže byť niekto z nás.“
„A určite nás chcú dostať všetkých? Veď toho zase až tak veľa spoločného nemáme. Občas niečo hej občas niečo nie. Sú milióny dôvodov prečo by nás chceli rozštvrtiť úplne odlišný ľudia.“
„Ani neviem. Príde aj Frank, on snáď bude vedieť čo ďalej“
„Hej, vševediaci Frank.“
Zastali sme pred malou veterinárnou ambulanciou v centre. Miestny doktor bol kadečo ale veterinár ani veľmi nie. Pri vyberaní guľky ako zvyčajne trošku pohmkával. Pinzetou ju vytiahol, a pozorne prezrel proti svetlu. Trochu s väčším záujmom ako obvykle. Potom pokrčil plecami a zamrmlal:
„Nie moja starosť.“ Hodil ju do nerezovej nádoby na stole. „Asi si ju chcete zobrať však?“
„Prečo?“ nechápal som, ale tušil som, že to bude nejako spojené s tou čudnou pištoľou z ktorej vyšla.“
„V živote som podobnú nevidel.“ povedal pokojne. Zobral som si misku do ruky. Už som konečne mohol zaostriť svoj pohľad. Guľka mala zvláštny tvar a nevyzeralo, že vďaka deformácii, vlastne nevyzerala doformovaná vôbec. Bol to malý kaliber, dvadsať osmička asi, ale tiež som ešte nič podobné nevidel, skladala sa z viacerých druhov kovov, ktoré boli plátkovito stupňované, a po celom obvode boli malé kanáliky smerujúce dovnútra.
„Čo do...“ zamrmlal som.
„Môžem sa na ňu ešte pozrieť?“ požiadal. Podal som mu misku naspať. Pinzetou ju vybral a dal pod veľké zväčšovacie sklo nad stolom, trochu si prisvietil a poobracal pinzetu do všetkých strán. Po asi pol minúte sa znova narovnal. „Podľa môjho odhadu,“ pokračoval „mala táto guľka do tela vypustiť niečo čo bolo vo vnútri, ale vzhľadom na rozmery ide len on miniatúrne množstvo. Prekonali ste nejakú drobnú otravu po zásahu?“
„Hej dalo by sa to tak nazvať.“ No výraz „drobná“ momentálne určite nebol v mojom slovníku.
„Nemyslím, že by vám to mohlo ešte ďalej škodiť pokiaľ ste do prežil doteraz. Vírusy a iné biologické nebezpečenstvo myslím nehrozí lebo guľka sa na to až príliš zahreje. Sú samozrejme výnimky ale keby si dal niekto tú prácu šľachtiť taký vírus tak už ste asi mŕtvy, alebo zo sebou zoberiete pol mesta.“ Hovoril to úplne pokojne, ako každodenné veci. „Problém by bol, keby vo vnútri boli nejaké rádioaktívne izotopy. To nie je ani zďaleka také nezvyčajné.“ Ani trochu sa mi doktorove úvahy nepáčili. Verím, že to jediné čo to malo spôsobiť bolo to chvíľkové zamdlenie. Doktor vybral zo skrinky Geigerov-Müllerov počítač. Človek sa až čuduje čo všetko sa nájde v takej malej veterinárnej ambulancii. Prešiel nim ponad misku, jemné praskanie sa nijak nezmenilo, dobré znamenie.
„Môžem vám ešte zobrať krv a spraviť rozbor ak chcete“
„Hej to by mohlo byť dobré“ Slušne sme mu zaplatili, nechali adresu kam má posla výsledky a pobrali sa preč. Vo dverách sa ešte Army otočil. Vytiahol z vrecka kus vaty s krvou z podlahy a podal ho Doktorovi.
„Pozrite sa ešte aj na toto.“
V dome už čakali všetci, všetci okrem Sandry. Väčšina z nich vyzerala nervóze, niektorý trochu nechápavo. Dokonca ja Frank stihol prísť tak rýchlo. Po našom príchode nastalo ticho ktoré bolo treba prelomiť.
„Štyria z nás, v jeden deň, v jednom meste, v našom meste, to nebude náhoda.“ Mal som pocit, že to vyznelo ako suché konštatovanie, no nevedel som čo k tomu dodať.
„Štyri atentáty, päť cieľov.“ Opravil ma niekto.
„Čo?“ nechápal som „Kto ešte?“
„Peter. Zabili ho dnes ráno. Dozvedeli sme sa to len pred pár minútami.“ Znova nastalo ticho, stiesnená atmosféra sa až zhmotňovala. Situácia vyzerala vcelku zle, a to som im ešte ani nepovedal o Sandre. Mimovoľne som preglgol, zhlboka sa nadýchol a dal sa do toho:
„Jedným s tých dvoch čo išli po mne bola Sandra.“ To meno zasvišťalo vzduchom ako čepeľ, efekt celkovej informácie pripomínal skôr kladivo. „Som si tým sto percente istý, bola to ona. Podarilo sa jej ujsť. Ten druhý skončil na franforce, Doslova.“
Všetci čakali čo bude ďalej, či niečo dodám, alebo kedy konečne povie niečo Frank, kedy nám povie čo robiť. Naše pohľady sa postupne upreli na neho. Bol z nás jednoznačne najstarší, minimálne o jednu generáciu.
Zložil si svoj krémový klobúk, vybral si z úst cigaru a prehovoril svojím typickým chrapľavým hlasom.
„Máte stopu, nájdite čo najskôr Sandru, a zistite čo to má všetko dofrasa znamenať. Kde vlastne býva? S tebou?“ otočil sa na mňa. Prikývol som. „No super, choďte tam čo najskôr, všetko prehľadajte, či niečo nenájdete, ale choďte aspoň štyria a s poriadnou palebnou silou nech vás dofrasa nepostrieľajú. A najlepšie bude, keď tam ostanete nejaký čas, ak by sa tam vrátila, alebo niekto iný.“
Obliekol som si vestu, cez chrbát prevesil upiľovanú brokovnicu a ako pištoľ si zobral peknú chrómovanú magnum päťdesiatku, ledva sa vošla do púzdra. Nikde doma mám takú istú, kopú síce ako svine ale tá zastavovacia schopnosť... Aj ostatný sa dosť ozbrojili, Armyho som musel upozorniť, že ideme za denného svetla po meste, s nechuťou si vyzliekol masívnu delta-force vestu a odložil M-16ku s podveseným granátometom. Ospravedlňujúco pokrčil plecami.
„Mysle som, že poriadne.“ Dodávkou sme sa odviezli o jednu ulicu pred môj dom. Prehodil som si cez seba bundu, nech nie je vidno brokovnicu na mojom chrbte a mohli sme vyraziť. V dome sme sa rozdelili, a systematicky prehľadávali všetko. Nebolo veľa vecí o ktorých som nevedel, postupne sa naša práca zvrhla a systematické robenie extra neporiadku. Za hodinu sme prehádali všetko ale okrem pár skrytých zbraní, o ktorých som vedel, sme nič podozrivé nenašli. Osobne som sa sústredil na Sandrine veci ale ani tam som nič nečakané nenašiel. Postupne som sa prehraboval všetkými papiermi ktoré mala v svojom stole, no tiež bez výsledku. Ani neviem čo Frank čakal.
„Dobre ľudia, čo keby sme to začali upratovať napäť.“ Navrhol som. Bolo mi jasne naznačené, že môžem zabudnúť. „Aj tak tu máme zostať, pre prípad, že by sa sem niekto prišiel pozrieť. Choďte jeden k prednému a jeden k zadnému vchodu a pozerajte sa na ulicu, najlepšie tak aby vás nebolo vidno.“
Začal som pomaly veci hádzať naspať, kde boli pred tím. Snažiac sa všimnúť si niečo čo mohli prehliadnuť.
Za ďalšiu hodinu a pol som bol s tým hotový. V dome rozhodne nevládol poriadok ale dalo sa to vydržať. Zavolal som naspäť Frankovi.
„Definitívne tu nič nie je.“
„Hmm. Dobre, aspoň, že sme si to overili.“
„Máme tu trčať ďalej? Myslíš, že niekto príde? Veď si už nemá po čo prísť.“
„Máš v tejto chvíli lepší nápad?“
„Nie. Nemáme čo iné robiť.“
„Ostatný rozhodili zopár sietí, s toho ale tak skoro nič nebude.“ Vážne nebolo čo robiť, sedieť tu a čakať či náhodou niekto nepríde bolo nezmyslené ale čo ak by si chcela zobrať nejakú hlúposť? Určite by nepredpokladala, že ju tu budeme čakať. Začalo sa stmievať. Nezapálili sme a čakali ďalej pri ubúdajúcom svetle. Asi o pol hodinu sa konečne niečo pohlo.
„Niekto zaparkoval pred domom.“ Oznámil mi Army. Nejaké neznáme auto. Ustúpili sme od okienka nech nás nezbadajú. Obrys postavy sa zobrazil v presklených dverách. Zaštrngali kľúče a dvere sa otvorili. Bola to ona. Zapálila malú lampičku, prešla pár krokov chodbou aby si odložila topánky. Správala sa úplne normálne, nevšimla si ma. Vrelo to vo mne. Vystúpil som z druhej strany chodby.
„Aho...“ zasekla sa v strede slova, keď zbadala zbraň v mojich rukách.
„Mala by si sa veľmi rýchlo rozrozprávať, lebo skončíš ako veľmi neforemná mŕtvola!“
„Skús mi najprv povedať o čo ti ide?“ spýtala sa ma upokojujúcim tónom, ale bolo v ňom poznať, že vie o tej veľkej hlavni smerujúcej na ňu.
„Prečo?? Pre KOHO?“ začínal som strácať nervy. S pištoľou namierenou na jej hlavu som kráčal k nej. Na tvári mala jeden veľký šrám, pomerne čerstvý. Vlasy mala zašpinené. Okamžitý definitívny usvedčujúci dôkaz. Nahodila ešte viac prekvapený nechápavý výraz. Podišiel som o krok bližšie, všimla si môj takmer nepríčetný pohľad, tvár je zastrelo strachom.
„Zlato neviem o čo ide, hlavne sa trochu schlaď.“ Zdvihla ruky ako vždy, keď argumentuje.
„Žiadne rýchle pohyby.“ precedil som pomedzi zuby. „Začni rozprávať a hneď!“ Zhúkol som na ňu. Pozrela sa niekde za mňa, všimla si Armyho stojaceho v tieni.
„Neviem o čo ide, ale skúsme to vyriešiť v pokoji!“ Ako môže stále klamať? Musí predsa vedieť, že som ju videl. Vrhol som sa na ňu a pritlačil ju o stenu. „Hovor! Čo je za tým?!“
„Ja neviem o čom hovoríš!“
Ovalil som ju pištoľou, zosunula sa na zem. Na chrómovanej hlavni sa objavili šmuhy krvi. Nebránila sa. Len stále opakovala:
„Zlato, musíš mi veriť.“ čupel som tam nad ňou, pištoľ pritlačenú na jej kolene, stačilo tak málo a už by nikdy nemohla behať, ale povedal by všetko. A čo ak hovorí všetko? Pozeral som do tých jej milovaných očí. Plné sĺz, vydesenia, strachu, aj nepochopenia? Vedel som, že musí klamať, no cítil som, že vraví pravdu. Hovorí sa, že v očiach sa vidieť všetko, ale ako mám vedieť či si moje podvedomie niečo nezakrýva?
„Prosím ťa, prosím, neviem o čom hovoríš.“ Vstal som od nej a otočil som sa na Armyho. Nadvihol obočie.
„Mám ja?“ opýtal sa.
„Nie, zoberiem ju zo sebou.“
„OK, spravím to ja, Chápem, proste city“
„NIE, LEN MÁM POCIT, ŽE HOVORÝ PRAVDU!“ Ani neviem či som si ten úškrn na Armyho tvári predstavoval alebo tam naozaj bol. Oprel som sa o stenu. Zatiaľ jej dal putá a pretiahol cez hlavu čierne vrecko. Naložili sme ju do auta a šli naspäť.
* * *
V našom dočasnom dome, som si na to vyhradil špeciálnu miestnosť.
„Kde si dnes bola?“
„V Londýne, za prácou. Vravela som ti to, keď som odchádzala, spomínala som to tuším aj tebe Frank.“ Bleskla pohľadom do rohu miestnosti. „Aj som ti presne vravela o akú prácu ide, pamätáš sa?“
„Hej pamätám.“
„A tiež som ti vravela, že ak stihnem to skoršie lietadlo tak sa ešte dnes večer vrátim.“ Začínalo sa z nej dostávať na povrch rozhorčenie.
„Aj to sa pamätám.“
„Takže dneska si bola v Londýne, a potom zvyšok času v lietadle, a hneď na to si išla domov, správne?“
„Áno!“
„NIE, dnes si bola pred istou reštauráciou v červenom pickupe, a potom na starom severe pri drvičke, kde si ma skoro zabila holými rukami.“ Ostala s otvorenými ústami. „Netvár sa tak, tak prekvapene dofrasa, videl som ťa, strhol som ti masku. Bola si to TY!“
„Neviem koho si videl ale ja som to byť nemohla.“
„Ten šrám na tvári, ten som ti spravil ja päsťou!“
„Nie. Bol to jeden vyžratý Nemec ktorý za to dostal guľku medzi oči.
„Krv z miesta kde sme sa bili má rovnakú krvnú skupinu ako je tvoja, 0-ka je pomerne vzácna nie?“ zavrela oči a pokrútila hlavou.
„Rozmýšľaj chvíľu logicky, ak sme sa bili, koľko krát si ma asi tak udrel?“
„Dosť“
„A myslíš, že by som potom ostala len s takýmto smiešnym šrámom od prsteňa čo to prasa malo na ruke?“
„Ale...“
„Toto je len jedna rana, zamysli sa, keby si mi ty dal viac rán asi by som teraz bola bez nosa.“
„Ale ja som ťa predsa videl! Dosť dlho som a na tvoju tvár pozeral, vyzerala si absolútne na umretie. Na chvíľu som sa vzdialil, vzápätí si zmizla.“ No musel som to pripustiť, mala pravdu, vtedy tam na zemi vyzerala horšie. To by asi nespravil žiaden make-up. Ale aj tak to bola ona. Frank sa už viac pozeral na mňa ako na ňu.
Army vošiel do miestnosti z notebookom, a položil ho na stôl. Pustil na ňom video, záznam s letiskovej haly Heathrow, v Londýne. Po pár sekundách to stopol a priblížil. Bola to Sandra! Pustil to ďalej, bolo vidno ako vstupuje do odletového terminálu, čas v rohu nahrávky jasne ukazoval, že neklamala. Nevedel som to prijať, musel som sa oprieť o stôl, musel som si sadnúť na stoličku.
„Ja to nechápem.“ Cíti som sa ako blázon, ktorý sa práve dozvedel, o svojej diagnóze. Nedokázal som sa jej pozrieť do očí. „Prepáč Sandra, prepáčte všetci, ale ja som to proste videl.“ vybral som pištoľ z popruhov, položil ju na stôl a odišiel z miestnosti. Našiel som tmavú izbu, sadol na zem a oprel sa o stenu. Snažil som sa vyčistiť si hlavu, usporiadať si myšlienky, alebo utiecť? V jednom momente som si prišiel ako strašný zbabelec, mal by som sa tam ihneď vrátiť, no nemohol som, chcel som ostať v mojom tmavom kúte pre bláznov, tam kam zjavne patrím. Jediné logické vysvetlenie by mohlo byť v tej divnej guľke čo som dostal.
Prvý za mnou prišiel Army. Podal mi naspať pištoľ
„Nevidím dôvod prečo by blázni tiež nemali mať právo zabíjať.“ uškrnul sa. „No vážne, napriek tomuto kixu by si mal mať zbraň, stále sú tu tie štyri atentáty, treba byť opatrný.“
Krátko po ňom prišla ona. Nechápal som ako ma môže chcieť vidieť a ešte viac som nechápal ako som jej to mohol spraviť. Jediný človek na kom mi naozaj záleží a ja ju odsúdim bez toho aby som sa snažil uvažovať čo najširšie. Skoro som jej odstrelil nohu, keď som z išiel nej dostať všetko čo vie pomocou šokového nátlaku. Nechápem ako som mohol. A teraz prišla za mnou. Sadla si ku mne.
„Nechaj to tak zlato, pomýlil si sa a bol si o tom presvedčený, to sa stáva. Povedali my všetko, najskôr bolo v tej guľke niečo halucinogénne.“ Obdivoval som ju za to ako rýchlo sa cez to všetko dokázala preniesť „Poď naspäť, stále sú tu veci ktoré treba vyriešiť.“ Vstali sme spolu a ja som sa zmohol len na úprimné ďakujem.
Opäť sme sa všetci zišli v jednej miestnosti. Frank nič okolo mňa vôbec nekomentoval, proste dobrý priateľ Frank.
„Myslím, že nám zajtra neostane nič iné ako spraviť návnady.“ Hlasno si odkašlal a pokračoval „Decká ak máte nejaký lepší nápad tak sem s ním. Fakt je však, že nemáme žiadnu stopu, takže niekto sa musí objaviť doma, aby mali po kom ísť, a najlepšie by bolo aby sa objavilo viac ľudí, nech to nie je až také okaté.“
„Ja to spravím.“, ponúkol sa Army, „Môže to vyzerať tak, že som bol cez noc preč a na druhý deň prišiel ráno do mesta.“
„Hej presne tak som to myslel. Počkáme do rána možno sa dovtedy niečo objaví.“
Už som sa chystal ísť spať, keď ma zaskočil Army.
„Našli ženské telo, ani nie sto metrov do tej továrne s drvičkou. Ideš?“
„Jasne!“
„Aj ja chcem ísť.“ ozvala sa Sandra vedľa mňa.“ Išli sme teda traja. Už bola väčšia tma a Army si mohlo dovoliť väčší kabát a tým aj viac výzbroje, Neviem či sa tomu chlapovi sníva o tankových brigádach tiahnucich cez mesto, ale pripravený bol naozaj na kadečo.
Telo našli už skôr, odviezli ho do lokálnej márnice, skade nám náš známy zavolal. V celku príjemný mladý góth, v svojej práci sa dobre vyzná, len by ma zaujímalo kam ho schovávajú, keď si príbuzný chodia pozerať telá svojich blízkych. Viem si živo predstaviť ako by uplakanej matke so srdcom na dlani, ktorej práve havaroval syn, pri pohľade na mŕtvolne bielu tvár miestneho márničného gótha to srdce namieste puklo, doslova.
Otvoril box a vytiahol z neho šuplík s telom. Zahmkal tamtarará a odokryl plachtu. Ani sa na telo nepozrel a išiel si po svojom. Sandra si mimovoľne zakryla ústa. Nie preto, že by sa jej hnusili mŕtvoly, ale preto, že tá mŕtvola bola ona. Mala viac šrámov a podliatin ako tá živa ale stále to určite bola ona.
„Preboha, to som predsa ja“ vyjachtala nakoniec Sandra, tá živá.
„Toto je najdivnejšia vec akú som kedy videl.“ Ešte asi minútu sme sa zborovo pozerali na tú mŕtvu tvár. Potom som ju znova zahalil plachtou. Poklepal som nášho gótha po chrbte.
„No?“
„Tu mŕtvolu si musíme zobrať.“
„Nie, nie, nie, v žiadnom prípade, s toho sú vždy nehorázne problémy,“
„Päť tisíc.“ skúsil som to štandardne.
„Nie!“
„Desať tisíc.“
„Nie, čo ak by ma vyhodili, čo by som potom robil HE? Predával zeleninu? Veď tá ani nie je mŕtva.“
„Pätnásť, a keby dačo vždy môžeš robiť na nejakom bitúnku.“
„Nie, ani za stotisíc. Čo by som asi tak na bitúnku robil, koho trápia mŕtve prasce?“
„A čo ak ti za túto jednu dodáme štyri ďalšie?“ išla na to logicky Sandra.
„Nemyslíte, že mne mŕtvoly nechýbajú? Pozrite sa dookola“
„Hej ale tieto by neboli v nijakej evidencii a mohol by si s nimi robiť čo len chceš.“ Sprisahanecky na neho žmurkla.
„To snáď vyzerám ako úchyl alebo čo?“ naježil sa podobne ako jeho vybíjaný obojok. Nikto mu na otázku radšej neodpovedal. Stúpli sme si o krok vedľa by sme sa v tichosti dohodli?
„Tak čo, berieme si to telo aj tak?“
„Nie, dostal som lepší nápad.“ Zastavil som Armyho ako už vyťahoval niečo veľké s pod kabáta. „Zoberieme si len vzorku, na porovnanie DNA so Sandrinou. A budeme čakať vonku kto si po telo príde. Nech to je hocikto určite nechcú aby taká podoba bola odhalená.“ Môj nápad prešiel.
„Na čo vlastne zomrela?“ spýtal som sa gótha.
„Pitva ešte nebola, neviem presne povedať, no podľa môjho odhadu, najskôr intenzívne vnútrolebečné krvácanie, ale zrejme aj srdce dostalo svoje.“ Hodil som mu zopár bankoviek a zdôraznil, že sme tu nikdy neboli.
Sadli sme si vonku do auta a zavolali Frankovy, ktorý odobril môj nápad. Ostávalo len čakať. Prvá to logicky nevydržala Sandra
„Je to úplne absurdné.“
„Je.“
„Všetci sme to videli, tá mŕtvola to som bola ja, však?“
„Možno to bol klon.“
„Alebo máš dvojča, to mi príde pravdepodobnejšie.“
„Hej to skôr.“ pripustil Army „Ale ani moju teóriu s klonom by som nezavrhoval.“
„Dvojča nemám. Niekto z rodiny by mi to určite povedal.“
„Možno nie, nespoliehal by som sa na to.“
„Ale aj tak, Videla som fotky mojej mamy, keď bola tehotná, nemala zase až tak veľké brucho.“ To znelo presvedčivejšie, stále však nič definitívne.
Pred márnicou zastalo auto. Priložili sme si ďalekohľady k očiam. Všetci sme na chvíľu spozorneli, ale bol to len doktor ktorý práve prišiel na nočnú.
„Vieš, myslela som si, že viem ako sa cítiš, ale až teraz som to pochopila, bolo to úplne očividné, vyzerala tak úplne ako ja...“
„Aj tak som spravil chybu ale to je teraz jedno, uvidíme či dnes niekoho ulovíme.“ Nemal som chuť rozoberať to z tohto uhla pohľadu.
Ostali sme potme v aute, väčšinou v tichu, občas sme znova prebrali ako to je možné, ale bez väčšieho výsledku. Po niekoľkých hodinách konečne prišlo ďalšie auto. Veľký tmavý sedan. Vyšli z neho dvaja ľudia. Snáď čakáme práve na nich. Vošli do vnútra. Po chvíli som už videl ich tiene ako vystupujú z haly. Hneď som vytočil nášho gótha. Prvý už bol vonku, góth to ešte stále nezdvihol, ako náhle vyšiel druhý tušil som, že to asi ani nezdvihne. Ten druhý za sebou ťahal čierne igelitové vrece na mŕtvoly, zjavne plné.
Počkali sme ich kým nasadnú do auta. Boli sme od nich aspoň dvesto metrov a na takú vzdialenosť by sme ich mohli nechtiac zabiť. Nutne potrebujeme niekoho živého. Pomaly išli cestou smerom k nám.
„Zastav ich.“ kývol som Armymu.
Okamžite vyletel zo zadných dverí a rýchlo za sebcov vytiahol dlhý vojenský samopal. Výdatne pokropil prednú masku auta priebojnými nábojmi. Vodič strhol riadenie prudko na stranu a dostal sa do šmyku. Keď bol otočený šikmo odstránil som mu zadné okná, zatiaľ čo Army strieľal niekde k nohám spolujazdca. Šofér však šmyk zvládol viac než pekne a rútil na nás. Cez predné sklo nemilosrdne dostal štyridsať milimetrový dymový granát. Zatiaľ som rýchlo preskočil na druhú stranu nášho auta aby som bol aspoň trochu krytý. Podporil som Sandru v totálnom ničení jeho kolies. Auto dostalo šmyk do druhej strany, spravilo niekoľkonásobné hodiny a zostalo stáť, pričom sa s neho valil hustý šedý dym. Otvorili sa dvere, z ktorých vyskočil vodič. Dopadol na brucho. V ruke držal samopal, no len cinkol o asfalt, ani v posedom kŕči sa už nedokázal vzopäť. Strašne, kašlal, a zrejme ani nič nevidel. Pohodlne som ho uzemnil ranou do ruky so zbraňou. Army vykročil dopredu
„Strážte si ho, idem po toho druhého“ Obehol vrak auta, keď už bol na úrovni dverí, ozvala sa z auta streľba. Nabrala ho len do masívneho brnenia. Army vzápätí vrátil všetko desať krát naspať. Prierazné strely z dlhej hlavne išli cez dvere auta ako cez maslo.
„V poriadku?“
„Hej, len do vesty, no tento to už má za sebou.“ Doriti, vyzerá, že aj vodič už omdlel. Potrebujeme aspoň jedného živého. Pribehol som k vodičovi. Bol celý začmudený od dymu a dýchal len veľmi slabo. Doriti. Rýchlo som ho prehmatal a vybral mu dve pištole. Army zatiaľ odvliekol telo spolujazdca.
„Pozrite sa nachvíľu sem, možno sa mi to len zdá, ale nevidel som už túto tvár niekde predtým?“ Bola tma a tvár mal celu od dymu takže som v tej tvary veľa nevidel, len som pokrčil plecami.
„Hej, ľudia! Pozrite sa na tohto.“ Kričala na nás Sandra. Rukávom práve utierala čelo polomŕtveho vodiča. Pozrel som sa dobre na neho, najprv mi to nedošlo, pozrel som sa ešte lepšie. Zažmurkal som, pozrel som sa na Armyho, pozrel som sa na tvár na zemi, Armyho, zem, Armyho, zem.
„Army, to si ty“ zasyčala Sandra“
„Aaaa...“ všetci sme ostali nechápavo hľadieť na tú špinavú tvár. Alebo, žeby sa predsa len veľmi podobal? Prvý som sa spamätal ja.
„Musíme ho za každú cenu udržať na žive. Dajte ho čo najšetrnejšie do auta, a zoberte aj to druhé telo..“ Pozrel som sa do kufra. Vo vreci som podľa očakávania našiel telo, ktoré nás tak šokovalo v márnici.
Hodil som ju do kufra k predošlej mŕtvole. Dve mŕtvoly a ani nie posekané, dobrý kufor. Vzadu už sedela Sandra a cez ňu ležal Armyho dvojník. Mali sme ísť radšej dodávkou.
„Poďme už, rýchlo, lebo to ten chlap nezvládne.“
„Čo mu vlastne je?“
„Šok, strata krvi, pridusenie.“ To neznelo na Nemocnicu. O to všetko sa môžeme postarať aj v dome, videl som tam pomerne rozsiahlu „lekárničku“. Pokiaľ ho nebude treba operovať, čo nevyzerá, tak by s ním nemal byť problém. Samozrejme ak vydrží cestu.
V dome bolo už všetko prichystané. Infúzia, kyslík, Tony mu zašil rany, mal len dva čisté priestrely v nohe a ruke. Nebol ani zďaleka v kritickom stave, ale najbližších par hodín bude lepšie ho nechať v umelom spánku, pripútaného k posteli.
Zatiaľ sme sa všetci zhŕkli okolo dvoch tiel. Jedno bola bezpochyby Sandra. To druhé sa až príliš nápadne podobalo na Petra. Lenže Sandra stála vedľa mňa živa a zdravá a Petra dnes ráno zavraždili ranou do tváre.
„Myslím, že každý tu vidí, že sa na Petra len podobá, hej? A nie len preto, že to nemôže byť Peter.“
„Hej máš pravdu, je tu len istá podoba, určite nie sú rovnaký.“
„Podľa mňa, tento vyzerá staršie.“ Ozvalo sa súhlasné mrmlanie. To či aj mŕtva Sandra vyzerá od živej staršie sa detailne porovnať nedalo, tvár mala dotlčenú, ale odhliadnuc od toho, vyzerala úplne rovnako.“
„Poďme sa pozrieť na Armyho“ navrhol som
„Ja som tu, nevolaj ho Army dobre? Už aj tak mám s toho dosť zlý pocit.“
„Prepáč.“ Všetci sme sa zborovo premiestnili k tomu druhému. Dal som mu dole kyslíkovú masku, nech si ho môžeme lepšie prezrieť.
„Asi aj on vyzerá starší.“
„Uhm, hlavne okolo očí to vidieť najviac.“
„Aj mne sa zdá, aj keď Army má už aj teraz dosť vrások.“
„Hej, tak počkaj, ja nemám veľa vrások ani náhodou. A nepozerajte sa všetci naraz na mňa“
„Máš ich menej ako tento.“ ukázal som na toho na posteli. „Radšej si vytrhni zopár vlasou, pôjdeme dať spraviť porovnania DNA aby sme vedeli či sú to klony alebo nám plošne preskočilo.“ Pozbieral som vlasy aj od Sandry, jej dvojky. Od druhého Petra som už nestihol. Frank si vybral cigaru z úst a hlasno si oddrhol.
„Decká, čo keby ste na chvíľu zabudli na DNA a všetky tie vaše skeny sietnic a neviem čo ešte.“ zachrčal „Poď sem Army.“ Army nechápavo podišiel k nemu. „Odtlačky prstov budú trochu skôr ako vaše DNA testy nemyslíš?“ Dal si cigaru naspať do úst. S profesionálnou zručnosťou mu otlačil všetkých desať prstov, potom to spravil aj tomu ležiacemu. Každým ďalším odtlačeným prstom sa tváril horšie a horšie. Do jedného sa perfektne zhodovali. Opäť nastala scéna, keď všetci ostali s otvorenými ústami, všetci okrem Franka, tomu by vypadla cigara.
Odtlačky zopakoval aj s obidvoma Sandrami, aj tam sa zhodovali. To nás už aspoň tak nešokovalo. Aspoň sme mohli vylúčiť, že ide o dvojčatá, tie majú určite rozdielne odtlačky. Poslali sme dvoch ľudí, nech idú overiť ako to je z DNA, ale každý si už bol istý, že sa budú zhodovať.
Nikto nechápal ako čo sa dopekla deje, ako to je vôbec možné. Frankovi sa to hlave hovadsky nepáčilo, až potom nechápal. Jedna zo základných lekcii zo starej školy mu hovorila, že žiadny dvaja ľudia nemôžu mať rovnaké odtlačky, a my sme tu mali rovno dva páry. Možno sa nad tým stačí len hlbšie zamyslieť... Pomaly sa mi v hlave začínala rodiť dosť šialená teória.
„Sandra, mohla by si sa pozrieť na tú mŕtvolu, čo vyzerá ako ty? Skús sa na ňu pozrieť znova či predsa len nevyzerá staršie, vieš isté miesta na ktorých vek na žene tiež vidno...“ divne sa na mňa pozrela, ale pochopila a bez slova odišla vedľa. Po pár minútach sa vrátila.
„Je to moje telo, ale o pár rokov staršie. Mal si pravdu, na istých miestach to bolo vidieť. Ale našla som tri jazvy ktoré ja nemám.“ Prešiel som ruky mŕtvol aj druhého Armyho a pozbieral im hodinky. Sandra-dva mala tie isté hodinky čo mala na ruke aj Sandra, veľmi kvalitné švajčiarske, Poznal som ich veľmi dobre pretože som ich Sandre kúpil pred rokom. Zvyšné dve hodinky som nepoznal, ale tiež to boli pomerne známe značky. Sadol som si za počítač a snažil sa nájsť, tie konkrétne modely na ich internetových stránkach. Obe firmy mali uvedené všetky svoje modely niekoľko desaťročí dozadu, no nenašiel som ani jedny s tých dvoch hodiniek. Teória v mojej hlave vyzerala stále sľubnejšie a sľubnejšie, už sa mi ju nechcelo nechávať pre seba, pri najhoršom budem znova vyzerať ako blázon.
„Mám teóriu.“ Zavolal som na všetkých. Postupne som si vynútil pozornosť. „Všetky tri telá, vyzerajú ako traja ľudia spomedzi nás, s tým detailom, že to byť nemôžu a vyzerajú o pár rokov staršie. Aj Sandra pred chvíľou potvrdila, že je to telo od nej staršie, inak skoro identické. Tieto hodinky čo držím v ruke.“ zamával som s nimi „som zobral s tela mŕtvej Sandry, myslím si, že sú to absolútne identické ako tie čo má práve Sandra na ruke. Mohla by si mi prosím ťa podať tvoje hodinky.“ Podala mi ich, skontroloval som sériové čísla, boli identické. Podal som hodinky niekomu nech ich nechá kolovať. Cítil som sa ako keby som niečo prednášal. „Je nepravdepodobné aby táto známa hodinárska firma vyrobila dvoje hodinky s rovnakými sériovými číslami. Môžete si tiež všimnúť na vlas rovnaké ručné vygravírované venovanie.“ každý komu prišli hodinky do ruky si ich detailne pozeral, nakoniec neveriaco pokrútil hlavou a podali ich ďalej.
„Ktoré sú teda vlastne moje?“ ozvala sa Sandra, keď prišiel naspať k nej.
„Tie novšie predsa, aj keď vlastne obe.“ Nevysvetľoval som a pokračoval ďalej. „Tu sú ďalšie dve hodinky našich neznámych, obe do prestížnych svetových značiek, obe supermoderné z množstvom funkcií, a ani jedny doteraz neboli vyrobené. Napríklad tieto!“ ukázal som druhého Armyho hodinky, prišiel som k Amrymu nech sa na ne pozrie. „Je to tvoja obľúbená značka hodiniek však?“
„Hej, ale takéto som ešte nevidel.“
„Ani na internete som ich nikde nenašiel. A aby to bolo úplne jasné, posledný typ hodiniek sa začal vyrábať do sériového čísla 16564 tieto hodinky majú sériové číslo 23042.
Druhé hodinky, z Petrovej ruky, sú jednoduchšie, taký klasický štýl. Lenže tiež nie sú niekde na stránke výrobcu, ani nikde inde. A čo je na tom najjednoznačnejšie, sú to hodinky SX2015, písmená vždy určujú kategóriu, čísla rok z od ktorého model pochádza.“ Nikto nič nehovoril, nevedel som čo si o tom myslia a či dospeli k rovnakým záverom ako ja. „Podľa mňa to už vyzerá úplne jasne. Máme tu troch ľudí z nás, no vyzerajú staršie a majú hodinky ktoré sa ešte nevyrobili. Proste prišli z budúcnosti!.“
„Akože ja som prišiel z budúcnosti?“ nechápal Army.
„Minimálne ty, Sandra, Peter a ja.“
„Prečo ty?“
„Ten chlap čo dnes skončil v drvičke, na prvý pohľad som si myslel, že som to ja. No potom už nie. Bol som to ja, len starší.“
„Teda tvoje budúce ja?“
„Presne. Myslím, že sme sa vrátili, viacerý, lebo ešte niekto musel vtedy zabiť Mossa, Pata a Mata. Možno Moss, Pat a Mat z budúcnosti.“
„Tak počkať decká, zlé utajené dvojčatá, to ešte zožeriem, klony to možno zožeriem, ale cestovanie časom, to už tak ľahko neprehltnem.“
„Chápem ťa Frank, ale všetko tomu nasvedčuje, dokonca ak tú divnú guľku by to vysvetľovalo.“
„Dobre, ale čo všetko ostatné? Ich mobily, zbrane, autá.. to všetko je normálne.“
„No asi mali problém prenášať časom veľa vecí.“
„Skúsme sa na chvíľu zamyslieť či nie je reálnejšie, že sú to klony? Lebo to sme vlastne ešte nijako nevylúčili a ak nepočítame hodinky tak je to rovnako pravdepodobné, ak nie viac.“
„Sú starší, klony by boli asi mladšie nie?“
„Možno sú to klony čo rýchlo starnú, alebo možno sme klony my!“ napadlo niekoho. Všetko to znelo podobne nepravdepodobne ako moja tória s budúcnosťou, lenže ja som mal tie hodinky a jednu vec na záver.
„Ešte podstatný detail. Ľudské klony by s najväčšou pravdepodobnosťou nemali rovnaké odtlačky prstov.“ Uprelo sa na mňa množstvo párov zdvihnutých obočí. „Vygooglil som to, nebojte sa, nemám to vlastnej hlavy.“
„Myslím, že viem ako vylúčiť klony, úplne.“ Vstala zrazu Snadra. Vyhrnula si rukáv a ukázala ho všetkým. „Moja jazva čo mám nad lakťom. Stala sa mi ani nie pred dvoma rokmi, klon by ju určite nemal.“ Hromadne sem sa šil pozrieť vedľa. Mŕtvola na stole ju mala, a presne rovnakú.
„To ešte stále nedokazuje tvoju teóriu z budúcnosťou. Rovnako to môžu byť aj dokonalé kópie s preprogramovanými mozgami ktoré rýchlo starnú.“
„Hodinky.“
„To nie je zas také... nesfalšovateľné.“
„Nie, ale zatiaľ to je najlepšie vysvetlenie.“
„No dobre, takže sú z budúcnosti, ale prečo by nás dofrasa, prečo by sme sa dofrasa chceli pozabíjať. Ja osobne by som mal celkom dosť morálny problém zabiť moje minulé ja.“
„Ani mne by sa to určite nepáčilo.“ Frank sa ne neho šikmo pozrel, vybral si cigaru z úst a pustil sa doňho.
„To je síce pekné, že by sa ti to teraz nepáčilo, ale pred takými piatimi rokmi si ešte ani nevedel strieľať. Myslíš, že za desať rokov by si mal problém zastreliť sám seba? Teda svoje minulé ja? Nemôžeš mať ani predstavu čim za najbližšie roky prejdeš, a ako ťa zmenia, A povedzme si otvorene, pri našom štýle života to najskôr nič ružové a chlpaté nebude. Ak dúfaš v opak, mal si ísť predávať plyšáky.“
Už sa nikomu nechcelo ísť spať, polovička ľudí stále neverila takej absurdite, a druhá bola s toho primerane šokovaná. Otázka a ostáva prečo? Prečo by sme sem prišli, a zabíjali svoje minulé ja? Musia to spraviť kvôli nejakým časovým princípom? Chcú to spraviť aby sa vrátili do svojich životov? Našich životov? Alebo proste len pre istotu?
Trvalo hodnú chvíľu kým sa začalo opäť niečo diať. Nedele ráno človek väčšinou prespí, dnes však určite nebude obyčajná nedeľa.
„NAŠLI NÁS! Prichádzajú!“ zobral som podávanú útočnú pušku so zásobníkmi.
„Čože? Kto?“
„To sa o chvíľu dozvieme.“ Rýchlo som si cez seba prehodil vestu a natiahol kevlarové nohavice. Skontroloval som zásobník na zbrani a prezrel granátomet. Bol nabitý trieštivým.
„Rýchlo ľudia máme tak asi tridsať sekúnd. Toto práve vošlo do vedľajšej ulice.“ ukázal na obrazovku laptopu. Z našej monitorovacej kamery bolo jasne vidno kde to horí. Kolóna troch Hummerov, jedny s prvých verzii. Zadné priestor mali odokryté ako pickupy, na každom bol stojan s ťažkým guľometom, a navešaných zopár ozbrojených ľudí. Podľa rôznorodosti by som typoval, že žolďáci. Obrázok ako vystrihnutý so stredu Afriky, len scenéria nebola džungľa a slamené bungalovy. Tí ľudia už nemajú trošku súdnosti, za prvého svetla, na pokojnom predmestí a oni sem idú ako na kmeňovú genocídu.
„Zoberte si čo najviac munície a rozptýľte do domov naokolo! Nemáme jedinú protitankovú päsť, takže to môže byť trošku problém. To pri zásobení dokonca nenapadlo ani Armyho.“
„Napadlo, len som nechcel preháňať.“ Dal som si prilbu na hlavu a rýchlo bežal von. Pri mne sa držal Army, Sandra išla na opačnú stranu, tam niekde som zazrel aj nadávajúceho Franka. Museli sme sa dostať preč skôr než by nás mohli vidieť. Ja a Army sme si ľahli na dvore o dom ďalej. Pár ľudí prebehlo ulicu a poschovávali sa do záhrad tam. Keď si na nich takto počkáme, tak na prvý pohľad nemá ako nastať problém, lenže ich bolo veľa, a my sme zase až tak veľa zbraní nemali.
„Akú ťažšiu muníciu vlastne máme?“
„Tri podvesené granátomety, jeden máš ty, dva majú na druhej strane ulice. Jediná ďalšia aspoň trochu ťažšia vec je môj guľomet. Idem si radšej ľahnúť k tomu kríku.“ Rýchlo odišiel preč. Pozrel som sa na svoju zbraň. Starší austrálsky FN FAL, ani netuším kto to mohlo doniesť. Na behanie po Vietname spolu s jeho veľkou muníciou bol určite ťažký ale teraz sa bude slušne hodiť. Boli sme dobre poskrývaný a pripravený, malo by to prebehnúť plynule.
Objavili sa na križovatke a neomylne smerovali k nám. Celé predmestie ešte spalo, nikto nemohol rannom šere vidieť ten bizardný výjav. Medzi pokojnými domčekmi si to rúbali tri veľké Hummery s guľometmi na korbách ovešané ľuďmi so samopalmi. Ak prídu priamo pred dom, a pokúsia celé sídlo doslova rozstrieľať, zotneme ich ako psov. Lenže nepredpokladal by som, že by sme mi sami spravili takú chybu. A podľa mňa tým žolďákom velíme práve my, z budúcnosti.
Autá začali brzdiť ďaleko pred našim domom, postupne z nich pozoskakovali všetci ozbrojenci. Rozdelili sa do dvoch skupín, preskočili ploty a vydali sa prečesávať záhrady na oboch stranách ulice, presne vedeli kde nás majú hľadať!
„Je to v riti!“ zasyčal Army.“
„Vidím!“ Zastali príliš ďaleko, odhadom niečo cez dvesto metrov, na takú vzdialenosť, som si nebol istý či sa granátom trafím, najskôr asi nie. Nepríjemné tiež bolo, že tu nebolo nič za čo by sa dalo bezpečne kryť, nič čo by ťažké guľomety na autách nerozsekali na kúsky, vrátane stien domov. Začať streľbu by znamenalo odhaliť svoje pozície, no o chvíľu aj tak prídu pešiaci. Ráno bolo chladné, nikto z nás sa nestihol poriadne obliecť. Hriala ma aspoň myšlienka, že o chvíľu sa aj tak budem piecť.
Trochu viac som sa povystrčil s môjho úkrytu, cez zameriavač granátometu som sa pozeral na autá. Prechytil som spúšť a riskol to. Prinajhoršom mám ešte jeden. Granát preťal vzduch, ešte pred dopadom som prechytil naspať na kohútik pušky. Trafil som, trieštivý granát explodoval, na korbe jedného z Hummerov. Zároveň som pustil dlhú dávku do jeho čelného skla. FN FAL v mojich rukách sa rozkopal ako zmyslov zbavený, za menej ako dve sekundy vyflusal celý zásobník. Nepresné, ale aj tak viac než účinne.
Všetci ma nasledovali, celé okolie vybuchlo výstrelmi. Oblohou zasvišťali ďalšie dva granáty, jeden sa čiastočne trafil, druhý nie. Dávky zneli všade navôkol, búšili do ďaleko stojacich áut. Tri ťažké Browingy na korbách vzápätí odpovedali. To som sa už kotúľal po trávniku, snažiac sa v pohybe zasunúť nový zásobník. Môj krík sa vďaka polpalcovej oceľovej výžive rýchlo premenil na závan vetvičiek. Army na autá minul poľ guľometného pásu, dostal jedného na korbe a tiež sa rýchlo stiahol. Hummery boli aj napriek vzdialenosti a pancieru až prekvapivo rýchlo spacifikované.
Teraz boli na rade pešiaci. Army ležiac čakal a striehol na medzeru medzi najbližším domom a záhradnou šopou odkiaľ sa každú chvíľu vyhrnú žolďáci. Pohodlne som si, tiež ležiac, strážil druhý roh domu. V tom sa z druhej strany ulice ozval zbesilý rev motorov, rovnaké tri Hummery, lenže tieto šli nehorázne rýchlo a už z diaľky pálili len tak naslepo. Boli sme v pasci. Ak začneme strieľať po nich pechota nám vybehne spoza chrbta a sme nahraný, no ležať tu takto a čakať kým nás neuvidia s svojimi veľkými browingami jednoducho nenaporcujú mi tiež nepripadalo ako prijateľné.
Spoza nášho domu sa ozval streľba proti valiacej sa kolóne. Oni, na ich strane, nemali nejakú extra ťažkú výzbroj, nemali ako ich rýchlo zastaviť. Na druhej strane je aj Sandra, napadol ma. Toto sú presne myšlienky kvôli ktorým nikdy spolu nerobievame. Na autá sa musím teraz vykašlať.
Armyho pechotný guľomet sa rozštekal. Zjavne už mal konečne čo kosiť vo svojej medzierke medi budovami. Ja som čakal na rohu domu, mne však nikto nechodil. V granátomete som mal druhý a posledný náboj. Prechytil som pušku, vybral s ju spod ramena, vysunul ju spoza rohu a len tak naslepo potiahol kohútik granátometu. Výbuch nastal takmer okamžite, veľmi blízko a bolo v ňom aj niečo mľaskavé. Vyhupol som sa spoza rohu. Na bielej fasáde slušného predmestského domčeka sa skvela karmínová freska. Granát trafil chlapa rovno do brucha, ešte jeho torzo ani nestihol dopadnúť na zem. Cez dieru v trupe som videl druhého bežiaceho za ním. Poslal som zopár striel tým smerom, no trafil som akurát ešte stále dopadajúcu mŕtvolu. V tom na stenu veľmi blízko pri mne zabubnovala ťažká dávka z guľometu. Zjavne si ma všimol niekto z tých ďalších áut. Spravil som dva rýchle kroky a cez zatvorené okno skočil do domu. Dopad na čerstvučké sklenené črepiny nebola žiadna lahôdka. Automaticky som sa vyšvihol na nohy a súčasne prebehol očami miestnosť. S rukou na kľučke na mňa vyjavene civelo nejaké dieťa.
„BEŽ!“ zreval som naňho. Pár krát som vystrelil po žolďákovi, ktorý ma sem dostal. Trafil som ho do brucha ani tento nemal vestu. To mu však ešte nezabránilo pustiť dávku do miestnosti kde som bol. Detskou izbou presvišťali guľky a porozbíjali fotky na stenách. Takmer som sa nestihol hodiť na podlahu. Rýchlo som odopol teraz už zbytočný granátomet. Len mi robil zbraň ťažšou. Čupol som si tesne pod oknom a pohodlne prefúkol hlavu blízkemu strelcovi.
Vybehol som oknom napäť a pozeral čo robí Army. Už míňal štvrtý nábojový pás a druhej vlne Hummerov nemal ani náhodou chuť nič darovať.
Nedalo mi a pozrel som sa do medzierky medzi domom a šopou. Ľudské puzzle, napadlo ma. Zvrtol som hlavu naspať na posledných útočníkov. Teda, aspoň pevne dúfam. Dve autá už boli úplne ako sito, no z jedeného aj tak ešte stále strieľal Browing. Posledné tretie, čiastočne kryté za nimi, vyzeralo viac menej v poriadku. Pokľakol som, zacielil a skúsil ako je na tom táto stará voja s presnosťou. Na prvú ranu šiel strelec na korbe dole. Dobrý výsledok. Vzápätí zneškodnil niekto aj druhého strelca. Podľa toho ktorým smerom padol to vyzeralo, že to šlo z protiľahlej strany ulice. Takže aj tam sme vyhrali, teda aspoň jeden.
Obehol som náš dom. Prvá mŕtvola ktorú som zbadal bol Frank. Spoznal som ho podľa oblečenia, podľa tváre sa už nedalo.
Niekde v pozadí za mnou štrngal Army, so svojím pechotným guľometom. Každú chvíľu si ľahýnal vždy pripravený skosiť ďalšiu vlnu útočníkov. Niekde pred nami sa ozvala streľba. Ďalšia prudká salva išla aj oproti z ulice a rovno na nás. Zbadal som strelca. Spolu s Amrym sme ho palebnou silou jednoducho prevalcovali. Zniekade k nám dobehla Sandra. Krvácala z nohy ale inak vyzerala v poriadku.
Trochu sa mi na chvíľku zahmlilo pred očami, ani neviem z čoho, bol som relatívne bez zranení. Army si zobral Frankov samopal, teraz budeme musieť byť trošku mobilnejší, pozičný guľomet nám už veľmi netreba. Z protiľahlej strany ulice vybehol Tony, v poslednej chvíli som sa zarazil aby so ho nezložil. Prikrčený dobehol k nám. Bol absolútne bez škrabanca. Prvé čo som si všimol bolo, že mal inú zbraň ako zvykol mať. Následne som si všimol jeho iné oblečenie.
„Prežil tam niekto?“ spýtal sa ho Army.
„Sú tam ešte žoldáci, a dosť veľa, mali by sme odtiaľto čo najskôr vypadnúť.“ Ukázal krížom cez rad domov. Prečo by si dokelu prezliekal nohavice? A odkedy má tú jazvu pod bradou? Bleskovo som ho strelil do stehna.
„Je to jeden z nich!“ Zbraň mu vyletela hore, Sandra ho pre istou uzemnila aj do tela. Mal vestu ale fyzicky mu to rozhodne neprospelo. Ostrým úderom pažby som ho definitívne posla oddychovať. Stiahli sme sa, dôsledne ho odzbrojili a prehľadali.
Zrazu odniekiaľ cez cestu prebehol Tony, znova, ale tento už vyzeral povedomejšie. Za ním ho kryli ďalší dvaja naši. Už aj oni boli takmer na druhej strane, keď ich skosila dávka. Prvý to schytal dosť kruto, druhého to len uzemnilo. Ostal však ležať nechránení v strede cesty. Stihol som zazrieť nejaký pohyb, nevedel som kde presne, no približne som tušil. S puškou pri tvári som striehol po strelcovi, musel sa rýchlo stiahnuť nikde som ho nevidel. Ak sa ich pokúsi doraziť, zaručene ho mám. Spoza plota na druhej strane vyletel granát, vyzeral len tak naslepo, ale lete až príliš presne na dvojicu. Pustil som celý zásobník do plota z kadiaľ priletel granát, a ostatný to urobili zároveň so mnou. Našu paľbu prehlušil výbuch pred nami. Obidvaja a na ceste schytali plnú dávku. Prestali sme strieľať, kus doderaveného plotu sa rozpadol a odhalil mŕtvolu na druhej strane. Už na prvý pohľad som spoznal jedného z nás, vlastne tých budúcich. Stiahli sme sa do bezpečia za dom.
„To sme všetci čo prežili?“
„Na druhej strane už živého nenájdeš, teraz už definitívne.“
„Pekne nahovno bilancia.“
„Tu máme Tonyho číslo dva, videli ste niekoho z nás aj na druhej strane?“
„Aj s tým posledným, dvoch.“
„Tak to sa nám pekne vyjasňuje...“ poznamenal som zachmúrene. „Mali by sme odtiaľto čo najskôr zmiznúť, pri takomto cirkuse je už na ceste sem každý policajt ktorý si dokázal zohnať raketomet.“
„Bežte ešte niekto pozrieť vnútra domu či Army dva prežil.“
Všimol som si, že jedno s áut už začalo medzičasom horieť. Určite mali dosť silno opancierované nádrže, inak by už dávno horeli všetky. Museli sme odísť no nemohli sme tu Tonyho a Armyho budúce polovičky nechať. Sú to pre nás príliš cenné informácie.
„Je v poriadku.“ oznámil Army. Koľko mohlo uplynúť od začiatku streľby, dve tri minúty? Zbehlo sa to naozaj rýchlo. To ešte stihneme odísť aj po ceste bez toho by nás niekto zastavil. Nasadli sme do našich áut, naložili oboch z budúcnosti do jednej dodávky a rýchlo vyrazili preč.
Cestou sme síce počuli húkať policajné sirény no našťastie sme sa im stihli vyhnúť. Obe naše autá totiž niesli isté znaky toho, že nie sme až taký nevinný. Dodávka mala na zadnej časti v peknom rade za sebou asi desať veľkých dier. Druhému autu chýbali dve okná a tiež sa sem tam našla dierka v karosérii. Zatiaľ sme išli čo najďalej, no ešte sme sa nedohodli kde. Väčšinu vecí sme museli nechať tam, stihli sme si zobrať tak akurát zopár zbraní, zásobníkov a notebooky.
Potrebovali sme sa znova niekde usadiť, spraviť si nejaký základ. Zohnať zásoby a uvažovať čo ďalej. Vzhľadom na to, že sme prežili len štyria, naša situácia bola bledšia ako včerajšia tvár márničného gótha.
Na druhej strane, dokopy spolu s dvoma zajatými, nás padlo len o troch viac ako tých druhých. Za predpokladu, že sme sa vrátili v čase všetci okrem Franka. Frank by určite povedal, že on je už na také veci starý, ak by vôbec ešte vtedy žil, teda vlastne ak vôbec ešte bude žiť.
„Nájdeme nejaký blízky opustenejší sklad, je nedeľa nemal by to byť problém, tam z tých dvoch dostaneme všetko čo pôjde, a potom sa rozhodneme čo ďalej.“
„V poriadku.“
* * *
O päť minút sme už boli v sklade paliet niekde medzi stovkami ďalších skladov. V nedeľu tu nikto nerobil a alarm, ktorý mali nainštalovaný, zabral Sandre ani nie pol minúty.
Irónia bola, že sme mali akurát tých dvoch ktorý boli aj medzi nami. Army, ten z budúcnosti, bol v umelom spánku. Už by určite zvládol „pár otázok“ ale prednosť dostal budúci Tony.
Tomu na prebratie stačil len kýbeľ vody. Kývol som Tonymu či nemá chuť začať s vypočúvaním, ide defacto o neho.
„Nie, ja nejako nemôžem ubližovať sám sebe.“ Chápal som ho, aj mne to pripadalo divné. Ako prvý sa ho teda ujal Army.
Kľakol si mu na hrudník a pokrčil mu nohu z prestreleným stehnom. Obeť len zvraštila tvár od zlosti. Následne mu prestrelil koleno a nohu prudko vystrel. Halou sa rozľahol rev z plných pľúc. Muž na zemi reval ako keby s neho dral kožu, znovu mu pokrčil prestrelenú nohu a znova ju vystrel. Po pár sekundách už ani nevládal revať.
„Kto si?“ zvrieskol mu do jeho bolesťou zmrzačenej tváre. Muž lapal po dychu, vďaka Armyho kolene na jeho pľúcach mu to veľmi nešlo, ale nakoniec predsa prehovoril.
„My nevrav, že ma nespoznávaš Army.“
„Kto si?“ zvrieskol znova a zároveň mu prestrelil chodidlo, vyhrnul mu nohavicu a priložil hlaveň k členku. Tenká koža sa začala škvariť o horúcu oceľ. Muž na zemi ešte stále zatínal zuby, nereval. Army chladnokrvne stlačil spúšť. A pokračoval. Chytil špičku deravej topánky a zvrtol s ňou do strany. A znova, mykal ňou dovtedy kým sa rozoznel naozaj precítený rev.
„Kto si?!“ Keď doreval, párkrát hltavo preglgol, už mohol znova rozprávať. No nedokázal vyvinúť ten posmešný tón ako minule.
„Som Tony, určite si ma spoznal.“ Muž na zemi nevyzeral oveľa starší ako Tony.
„Tony stojí za mnou, ako potom môžeš byť on?“
„To z vás na to ešte stále nikto neprišiel?“ ledva dopovedal posledné slovo a už si znova vyziapaval pľúca. Otázky počas výsluchu boli neprijatelné. Pravú nohu mal už len ako zdroj bolesti, už nikdy nič viac určite nebude.
„Som tvoja budúcnosť!“ Chrčal na Tonyho. „Necháš ho zabíjať tvoju budúcnosť. Či sa vám to páči alebo nie, ja som Tony, o desať rokov straší ako on, ale predsa. Prišli sme z budúcnosti vy zadubenci. A vy nemáte ani toľko rozumu aby ste pochopili niečo také očividné!“
„Ako ste sa doboha dostali späť v čase?“
„Za tých desať rokov sa zo mňa vedec nestal, nemám poňatia ako to môže fungovať. Mali sme príležitosť tak sme ju využili. Ale nemusíte sa báť určite už veľa ľudí z budúcnosti nepríde. A teraz ma už konečne zastreľte. Ostatný vás aj tak časom dostanú.“
„Práve o tom budú ďalšie otázky.“
„Aha no jasne, diskusia skončila.“ Army sa už napriahol vyviesť ho z omylu.
„Ak si skutočne ja,“ postavil sa Tony „tak dobre vieš čo príde, a nemyslím, že ja chcem tú horšiu možnosť.“
„Ale chceš, pre priateľov by si to urobil.“ znelo to vyrovnane. Army pokračoval. Opäť sa celím skladom ozýval hrdelný rev, od ktorého až zaliehalo v ušiach. Po pár minútach omdlel. Poctivo sme mu obviazali všetky rany a dali infúziu. Pre neho to nebol ani zďaleka koniec. Army robil svoju robotu precízne, postupne, presne podal toho čo sa naučil. Nikto z nás sa v takej to práci nevyžíval, ale niekedy sa to proste musí. Ako teraz, bez toho aby sme vedeli kde sú, nemáme žiadnu šancu.
„Ja som do posledného momentu nechcel veriť, že sú z budúcnosti. Pripadá mi to také absurdné.“
Mne sa zase nechce veriť, že by sme, že by som bez problémov zabil svoje minulé ja. To čo robíme teraz to je iné, je to následok ich útoku, sebaobrana, ale vrátiť sa v čase a...“
„Ako povedal Frank, nemáme poňatia čím všetkým v budúcnosti prejdeme.“
„Neviem ako vy, ale ja osobne by som sa po tejto skúsenosti, za desať rokov už nevracal a nechcel zabiť sám seba, nech sa stane čokoľvek. Ako to, že ho to nezmenilo?“ To znelo logicky, ale neviem či to funguje práve takýmto spôsobom. Skôr asi nie.
„Nemám pocit, že by sa niečo v ňom zmenilo, ale môžeš sa ho opýtať. No pochybujem o tom“
„Veď aj ja.“
O pár minút sa Tony dva prebral, Army na neho znova prudko zatlačil. Zišla by sa nám však aj nejaká chémia, zobrali sme síce zo sebou lekárničku ale v tej sme mali jedine prostriedok proti omdlievaniu, s tým sme ho mohli najskôr tak zabiť.
Keď bol Army už v treťom kole vrieskania otázok, dostal som nápad. Celí čas mu Army robí všetko „štandardné“, vie čo bude nasledovať. Dopredu sa duševne pripravil na svoju extra bolestivú smrť. Musíme to z neho dostať nejako netradične, niečo čo by nenapadlo ani nás. Poobzeral som sa dookola. Všade boli tisícky prázdnych na seba naukladaných paliet. Bol tam jeden veľký vysokozdvižný a zopár ručných vozíkov. Tiež tam bola skriňa na náradie. Klince, píli a tak... Stačilo len trošku tvorivého zvrhlého myslenia a neštandardný postup bol na svete.
Zobral som jednu paletu a vypílil z nej polku strednej dosky. Zodvihol som ju a obrátene nastokol na vidly vysokozdvižného vozíka.
„Prestaň, dostal som nápad.“ poprosil som Armyho. Tony na zemi sa na mňa cez krv a slzy divne pozrel. Doteraz vyzeral absolútne zmierený so svojím umučením na smrť, nečakaný vývin situácie a sa mu rozhodne nepáčil. Hodil som paletu z najbližšej kopy na zem, prisunul ju a položil ho na ňu. Potom som sa vrátil napäť. Naštartoval som vozík a zaparkoval s paletou nad ním. Pomaly som ju začal spúšťať. Malo to až prekvapivo citlivé ovládanie. Spustil som ju presne tak by mal hlavu vo zväčšenej medzere medzi latami. Nekládol odpor, na to už nemal síl, no konečne sa nám ho podarilo poriadne šokovať. Nie len fyzicky. Spustil paletu som o kúsok nižšie, začal chrčať. Pohol som džojstikom ešte kúsok a úst sa mu začal valiť neidentifikovaťlný zvuk. Povolil som zovretie a vyskočil na paletu nad ním.
„Dobre vieš ako dlho vydrží tvoje telo znášať klasický brutálny nátlak, no nemáš ani predstavu ako dlho to bude trať takýmto spôsobom a aké to je byť pomaly postupne lisovaný. Myslím, že nikto z nás nemá ani predstavu. Bude ešte sranda, alebo... Kde nájdeme zvyšných z budúcnosti?“
„Rozpuč ma.“ zašepkal. Odišiel som k ostatným. Prešli sme pár metrov ďalej nech nás nemôže počuť.
„Celkom pekne efektné, ale zamyslel si sa aj na reálnosťou tvojho nápadu? Skôr ho udusíš ako z neho niečo dostaneš“
„Asi máš pravdu, chcel som ho len trošku vyviesť zo stereotypu.“
„Myslím, že ho nezlomíme. Vyzerá na kategóriu ľudí na ktorých treba dlhý čas a dobré vybavenie.“ Tony sa tváril dosť divne. Hovorilo sa tu čiastočne aj o ňom. Nakoniec sa zapojil.
„Je to divné nikdy som si nemyslel, že by som bol nejako dobre odolával nátlakom. Ale ani som nikdy žiadnemu nečelil.“
„Možno by sme mali teraz zobudiť Armyho... budúce ja.“ rýchlo som dodal keď som zbadal jeho pohľad.
„Nie ešte by sme mali stráviť par minút nad týmto, keď ho už máme načatého.“
„Skúsme využiť nejaké jeho slabosti. Máme Tonyho priamo tu, slabé stránky predsa ostávajú.“ Tonymu to bolo zjavne čím ďalej viac a viac nepríjemné, vôbec som sa mu nedivil. Po našich neúprosných pohľadoch však musel niečo povedať.
„Mňa o sebe nenapadá nič také čo by sa dalo použiť. Nie vážne, nechcem nič zakrývať, no proste neviem čo by to mohlo byť.“
„Ako som už povedal takto ho nezlomíme, musíme zohnať aspoň trochu chémie inak to ďalej nemá význam.“ Army nebol typ človeka ktorý by mučil dennodenne, no rozhodne vedel čo tvrdí. „Pôjdem niečo niekam zohnať. Zatiaľ sa pozrite na toho... mňa, nechcem byť pri tom.“ Postupne sme mu prikývli.
Ostali sme len traja. Nachvíľu sa mi zvláštne zahmlilo pred očami. Mám nejaké zranenie o ktorom neviem?
Otvoril som oči a pozeral som sa cez slzy a krv na strop haly. Už to skoro zafungovalo, napadlo ma.
Znova som zažmurkal už som zase videl len kopu paliet pred sebou.
Čo som to dofrasa videl? A čo ma to napadlo? „Už to skoro zafungovalo“ úplne jasná, čistá myšlienka, ale prečo ma to napadlo a prečo som zrazu videl niečo úplne iné? Trvalo to len pol sekundy ale bol som si istý, že sa to stalo. Radšej som si na chvíľu sadol. Popozeral so sa či nemám niekde nejakú väčšiu ranu. Nenašiel som nič. Bolo to fakt divné.
Podišiel som k Tonymu dva. Nevyzeral veľmi dobre, ale máme celkom slušnú lekárničku, ešte pár hodín vydrží. Vybral som injekciu so sedatívami a priložil mu ihlu k lakti. Pozrel sa na mňa. Stále bol zaseknutý medzi paletami, takže sa nemohol ani pohnúť. Vstrekol som mu priesvitnú tekutinu do žíl. Ešte viac otvoril oči následne sa mu začali mimovoľne zatvárať.
„Skoro“ zašepkal. Skoro... Spomenul som si na: „Už to skoro zafungovalo“, asi ma to bude ešte dosť dlho tlačiť v hlave. Sadol som si do kabíny vysokozdvižného vozíka a uvoľnil paletu. Cúvol som pár metrov dozadu a nechal naštartované. Spolu s Tonym sme nášho zajatca odniesli preč. Sandra sa následne starala o to aby naďalej prežil. Tony ostal pri nej.
Odbehol som naspať k palete uprostred haly. Na chvíľku som zaváhal, nakoniec som si na ňu predsa ľahol. Rovnako ako bol Tony dva pricvaknutý. Zatvoril som oči a následne ich otvoril. Videl som strop tak isto ako vtedy, v tej divnej polsekunde, pruhy plechu takmer rovnobežne s mojím telom, len tú krv som v očiach nemal. Bolo to fakt divné, mal by som im to povedať, no je to naozaj tak? Je celkom dosť možné, že si to nahováram. Keby som si práve dnes vypestoval paranoju, tak by som sa nemal za čo hanbiť. Rýchlo som vstal, moji spoločníci si nič nevšimli. Zatiaľ im o tom hovoriť nebudem.
Priniesli sme Armyho-dva na tú istú paletu, posunul som vozík s paletou a jemne ho zafixoval.
„Kto sa do toho pustí?“ nadhodil som otázku, ale tušil som odpoveď.
„Na mňa sa nepozeraj.“ ohradil sa Tony, ešte som nič také nerobil.
„Sandra?“
„NIE.“ Tak dobre, občas treba spraviť všetko. Vybral som z lekárničky jednu prebúdzačku a čupol si k obeti. Zastavil som sa nad jeho tvárou, až priveľmi sa podobal Armymu, tomu s ktorým si tak dobre rozumiem. Teraz ale vážne nie je neje čas na sentimentalitu. Pomyslel som si na všetkých tých mŕtvych z nás za posledných pár hodín, na Franka s dierami v hlave a hneď sa mi pracovalo ľahšie.
Pichol som mu injekciu a vybral z lekárničky skalpel. Muž podo mnou bol už v relatívne dobrej kondícii, dosť dlho bol v umelom spánku, mal zašité všetky rany. O chvíľu príde k ďalším. Sadol som si na vrchnú platu ktorá ho fixovala. Začínali sa mu hýbať viečka, pomrvil ústami, o pár sekúnd precitol. Celí čas som bol naklonený priamo nad jeho tvár. Od prekvapenia otvoril ústa.
„Myslím si, že si rozumný človek a vieš o nás všetko, vieš o mne všetko. Nebudem ti tvrdiť, že to v najlepšom prípade prežiješ, no budeš to mať omnoho jednoduchšie. Potrebujem počuť celý príbeh.“
Skúsil som to racionálne a ani neviem čo som čakal, možno som dúfal, že sa Army za desať rokov až tak nezmení, ale už len to, že bol tu, bol dôkaz o opaku.
Pokúsil sa pohnúť no bolo mu zrejmé, že to nepôjde. Pevne stisol ústa a naklonil hlavu dopredu, pozrel sa mi do očí, potom ohol hlavu ešte viac a videl som mu len vrch čela. Akoby si chcel dodať viac dôstojnosti. Posunul som sa aby som mu stále videl do tváre, zjavne sa niečo chystal povedať. Znova sa mi uprene zahľadel do očí, obetoval som jeho upriamenosť. Trvalo to pár sekúnd, snažil som sa dať do svojho pohľadu všetku tu potrebnú tvrdosť, všetko odhodlanie spôsobiť mu nepochopiteľnú bolesť, ak si nevyberie jednoduchšiu cestu. Žmurkol očami a celou silou trhol hlavou dozadu. Ozval sa zvuk praskajúceho dreva, napodiv nestratil vedomie a znova švihol hlavou dopredu a rýchlo naspať dozadu. Podarilo sa mu zlomiť dosku pod ním. Rýchlo si vopchal hlavu pod vedľajšiu dosku hornej palety, šibol očami na mňa, asi si chcel vychutnať môj šokovaný pohľad. Mykol krkom dohora a ozvalo sa ďalšie zapraskanie, či skôr chrupnutie. Jeho väz.
Tento krát som ostal z otvorenými ústami ja. Netrvalo to ani dve sekundy a dokázal sa zabiť. Dosť dlho na to aby so mu v to zabránil, no nemal som ani poňatia, že sa niečo také dá dokázať. Otočil som hlavu na Sandru, tiež mala otvorené ústa.
„Ako?“ nechápal Tony. Nikto z nás nechápal. Tento víkend toho bolo už otrasne veľa čo sa nedalo chápať. A to bola ešte len nedeľa doobeda.
„Je to vôbec fyzicky možné? Zlomiť si väz svalmi na kru?“
„Práve sme to videli.“
„Áno, ale bol to človek z budúcnosti, čo tiež nie je normálna záležitosť.“ Len som pokrčil plecami. Pravé sme stratili polovicu našich možností na odpovede, pričom druhá polovica vyzerala byť neprelomiteľná. Doriti.
Vonku zaprašťali pneumatiky auta, inštinktívne som odistil samopal, no aj tak to najskôr bude len Army. Sandra sa pozrela cez škáru
„Hej, je to on.“
„Stalo sa niečo?“ hneď na úvod zaregistroval prichádzajúci Army.
„Tvoje budúce ja, zabilo sa“
„Hm?“
„Bol stlačený medzi paletami, ešte som mu ani vlások na hlave neskrivil, len mu trochu dohovoril, potom dvoma ranami prelomil dosku pod svojou hlavou a vopchal si ju pod dosku vedľa neho. Vo finále len mykol krkom a zlomil si väz.“
„Spravil to tak rýchlo ako keby to robil každý deň.“ Army si zhora dôkladne prezrel svoju staršiu mŕtvu podobizeň. Len pokrútil hlavou.
„Zohnal si niečo?“
„A ešte aké fajné.“ Vytiahol z tašky asi desať ampuliek a niekoľko jednorazových striekačiek. „Bol som pozrieť v zopár putikách a v tretej som narazil na tieto. Vážne kvalita, tak často ich nevidno.“ Pozrel som sa na ampulky. Boli na nich štítky, a boli aj zablombované, nič čo by sa nedalo sfalšovať, no také veci sa v istých branžiach radšej nerobia. Majiteľ danej putiky určite nechce skončiť s koľajnicou pri nohe na nejakom hlbšom dne.
Zobral som si jednu do ruky a prečítal si nálepku.
„Nie je toto náhodou tá nová látka čo vyvinul Mosad?“
„Nikdy im to nikto nedokáže.“ Nikto sa nezasmial. Prichystali sme Tonyho-dva na ďalší pokus, tento krát by mohol povoliť. Opäť sa všetkého ujal Army. Po prebudení sa Tony dva iba usmial.
„Vážne si myslíš, že to má nejaký význam?“ neodpovedal mu, len mu dal prvú dávku. Tú istú injekciu pichol do druhej ampulky a natiahol jej obsah. Tony dva sa tváril neutrálne, možno nechcel dať najavo svoj strach s vývojom situácie.
Army počkal minútu nech sa mu prvá látka dokonalé usadí v organizme, potom mu šľahol druhú. Zviazaný chlap začal zhlboka dýchať. Najprv pomaly, neskôr až panicky. Oči mu vystúpi z jamôk, behali zo strany na stranu, krúžili dookola ako keby sa snažil nájsť cestu z neviditeľných žeravých okovov. No nevydal ani hláska. Celá tvár mu začervenala a ani na okamih to nepoľavovalo. Trvalo hodnú chvíľu kým to prestalo. Army vybral z tašky fľašu vody, odskrutkoval a násilím mu ju nalial do hrdla. Časť vody muž s chabým odporom vyprskol, pramienky stekali po jeho rozhorúčenej pleti. Army ho chytil za vlasy:
„To prvé čo som ti pichol bolo káčko, a ty presne vieš, čo ťa káčko donúti robiť. Už viac nechceš podstúpiť tú bolesť. Káčko ti už nedovolí aby si to podstúpil znova, káčko je tvoj pud sebazáchovy silnejší ako ty samotný. Možno sa mu pokúsiš brániť, no už teraz vieš, že to je len otázka chémie, len otázka času, ako dlho tvoj mozog bude vyhrávať.“
„Dneska tu budeme spolu ešte veľmi dlho, a nebudeš odchádzať šťastný.“ Armyho to vôbec nerozladilo, len pokojne natiahol ďalšiu ampulku priamo pred jeho očami. Ihlu mu priložil na žilu.
„Ak mi neodpovieš na otázku, dostaneš ďalšiu. Koľký ste prišli z budúcnosti?“ Pevne stisol oči, zhlboka a vydýchol no ostal ticho, jeho myseľ bola stále silnejšia. Vsunul mu ihlu do žili „ODPOVEDZ“ otvoril oči, vykrivil tvár v kŕči, no stále ostával ticho. Army stlačil piest injekcie. Oči mu okamžite vybehli z jamiek, dych už nezrýchľoval, bol panický od prvého nádychu. Červenal sa až ku končekom uší. Po pol minúte dokonca začal neovládateľne vyplazovať jazyk. O ďalšiu pol minútu mal druhé kolo za sebou. Dostal znova pár glgov vody, tento krát už nič nevyprskol. Army mu ešte oblial tvár by ho trošku schladil.
„Koľký ste prišli z budúcnosti?“ zopakoval otázku pokojným hlasom. Zmraštil celú tvár, no aj cez stisnuté zuby sa mu predral ochabnutý hlas:
„Pätnásť.“ Armymu myklo kútikom úst, v hlase to však zamaskoval
„Kde sa teraz pravdepodobne nachádzajú zvyšný?“ Ešte viac prižmúril už zavreté oči, celou hlavou mu trochu zatriaslo. „Nebráň sa tomu, aj tak to z teba o chvíľu vyjde.“ Stále však ostával vo svojej trpiteľskej pozícii. Army natiahol tretiu ampulku, pichol ihlu do žili na druhej ruke. Na tvári mu bolo okamžite vidieť ďalší obrovský boj v jeho vnútri. „Kde sa teraz pravdepodobne nachádzajú zvyšný?“ Tonymu-dva sa stabilne roztriasla celá hlava, každý mimický sval absolútne vypätý, no neprehovoril. „Nemá význam s tým bojovať.“ dohováral mu. Stále nič. Po tretí krát stlačil piest s tou diabolskou látku, pre istotu ho nedotlačil ho do konca. Tretie kolo bolo pre zviazaného muža na hranici možností. Z hrdla sa mu nevedel vydrať jediný výkrik, no keby mohol, rozbil by hlasivkami všetko sklo v dosahu. Army ho vodou chladil už počas procesu, stekala mu do neuveriteľne rýchlo sa mihajúcich očí. Keď sa to skončilo, hlava mu odvisla nabok, ale neomdlel, to nemal dovolené. Opäť nasledovala voda. Army ho chytil za vlasy, napriamil mu hlavu a bez známky jedinej emócie sa spýtal:
„Kde sa teraz pravdepodobne nachádzajú zvyšný?“ Pokúsil sa zaťať zuby ale už to nedokázal, chcel stisnúť oči no iba ich privrel.
„Grosg all 158“
„Kto všetko prišiel z budúcnosti?“
„Iba tí ktorých poznáte teraz, okrem Franka.“
„Prečo?“ ozval sa Tony „prečo ste nás všetkých chceli odstrániť?“ Tony z budúcnosti ostal ticho, Army mu stlačil ruku a hneď otvoril ústa.
„Vieš si predstaviť, aké by to bolo úžasné vedieť čo sa najbližšie roky stane? Možno nie detaily ale všetko väčšie. Dokázali by sme obrovské veci. A nastúpiť na vaše miesta by bola tá najjednoduchšia cesta.“
„Ako to, že keď zabiješ seba v minulosti tak nezmizneš, alebo ako to je vôbec možné?
„Netuším, no predtým ako sme šli, sme si zistili či je s tým nejaký problém.“
„Ale ja teraz a hlavne v budúcnosti už určite nebudem mať chuť zabiť moje prítomné ja, špeciálne po tomto vydarenom víkende. Tak prečo máš potom ty stále chuť zabiť mňa.“
„Bolo nám to vysvetlené asi takto: bez ohľadu na to čo spravíme v našej minulosti, nás samotných to u zmeniť nemôže. Rovnako ako sa už nedá vrátiť naspať. Cesty časom fungujú len jedným smerom.“ Zreničky sa mu až podozrivo rozšírili.
„Prečo ste použili žolaďákov?“
„Čas vás naučí. Nijaká hrdosť alebo pocit sily nemajú v zdravom uvažovaní čo hľadať, keď jednoducho potrebuješ viac sily ako máš, netreba sa tomu brániť, treba si ju zohnať.“ Desať rokov človeka dokáže fakt veľa naučiť. Mal som chuť spýtať sa to, čo ma momentálne trápilo, už mi bolo jedno, že budem vyzerať ako cvok, začínam si na to pomaly zvykať. Treba ho vyžmýkať zakiaľ je takýto povoľný.
„Ako je možné, že som na chvíľu videl tvojimi očami?“ všetci na mňa nechápavo hľadeli, on však nie. Už otváral ústa, vtom ich rýchlo zavrel a tvárou mu preletel kŕč. Rýchlo som zobral jednu ampulku na nasal ju. Napichol som mu žilu. „Ako je možné, že som na chvíľu videl tvojimi očami?“ môj hlas nemal tu správnu vyváženosť na tento typ vypočúvania no on už tomu aj tak nemohol vzdorovať.
„Máš v tele nanotechnológiu.“
„ČO?!“ pomykal som mu ihlou v ruke.
„Nano-lokalizačnú sledovaciu kameru, spolu s vysielačom. V našej dobe to bol len prototyp, preto nefunguje až tak dokonale. Niektorí z nás tiež majú v sebe isté nanoimplantáty. Pokúsil som sa napojiť na tvoj vysielač a poslať našu polohu preč, z môjho to nešlo, je však dosť ťažké tieto hračky ovládať, keď vás práve niekto ide umučiť na smrť, alebo keď máte práve hlavu celú rozfetovanú ako posledný...“ Vytiahol som mu ihlu z ruky.
„Tak takto ste nás našli. A aj takto sa mu podarilo hodiť ten granát naslepo cez plot, vtedy tam, pozeral sa mojimi očami.“
„Dá sa to tak povedať. Keby to fungoval správne, tak nemáte najmenšiu šancu.“
„Ale ako ste mu preboha tú vec implantovali?“
„Bolo to v tej guľke.“ odpovedal som ja. Prišlo mi to jasné.
„Aké technológie ste si ešte priniesli z budúcnosti?“ Bol ticho. Zaťal zuby, zase sa snažil odporovať, Amry mu priložil ihlu na ruku. „Už sa to v tebe zažralo, už tomu nezabrániš.“ A mal pravdu.
„S prenášaním vecí bol problém, takže sme zobrali len dve implantačné pištole a pár injekcií boostru.“
„Čo je booster.“
„Zelené svinstvo, nechutne to s tebou zamáva a ak si dáš veľa naraz tak to veľmi neprežiješ. V malých množstvách ti však ľahko zachráni život.“ Tak to bolo v tej injekcii čo zabila budúcu Sandru. Pichol som jej to všetko naraz a do dobre prekrvenej sliznice, zrejme nemala šancu.
„Prečo Sandra, tá do vás, mala pri sebe injekciu s smrteľnou dávkou?“
„Nebola to smrteľná dávka, no stále dva krát silnejšia ako by mala, nepredpokladala, že ju môže použiť rovnako ako tú pištoľ čo si mal ty, nie terajší ty, pri sebe, keby náhodou niečo.“ A náhodou skončili obaja mŕtvy.
„Ako funguje tá vec v mojej hlave. Ako sa toho zbavím.“
„Momentálne nefunguje, neviem prečo, je to len prototyp, podobné veci sa neaplikujú cez guľku, keby to fungovalo ako to má tak nečakáme celú noc, našli by sme vás hneď. Po čase bez údržby to prestane pracovať úplne a nemusí ťa trápiť ako to dáš von, jednoducho to tam bude, tých pár mikročastíc navyše v hlave nepostrehneš.“ Nemal som sa chuť o tomto celom viac baviť, nefungovalo to tak super kašlať na to, máme adresu kam ísť, diskusia skončila. Sandra a Army sa tvári rovnako, Tony ešte o stupeň viac. Vytiahol pištoľ a predstúpil pred svoje budúce ja. Jeho pohľad nenaznačoval nič prívetivé.
„Nechápem ako môžete zabíjať samých seba, svoje mladšie polovičky. Ste chorý zvrátený, neľudský, ja taký nikdy nebudem. Toto však beriem ako sebaobranu.“ zodvihol pištoľ a dva krát rýchlo vystrelil. Medzi oči a do čela. Zvláštna predstava o sebaobrane ale ani trochu mu to nezazlievam. „Už viem aký je to pocit zabíjať si budúcnosť.“
„Ostali sme štyria, oni sú ešte siedmi, nebolo by veľmi múdre tam teraz takto vletieť.“
„No veľa času nemáme, môžu niekam odísť, preventívne zmeniť miesto, ak to už neurobili. Zoberme si konečne ťažké zbrane, stačí ich rýchlo zohnať. Udrieme na nich z diaľky a tvrdo.“
„Army má pravdu, ideme nakupovať.“
* * *
O dve hodiny sme sa už plížili na naše postavenia, vyše tristo metrov od Grosg all 158. Pomaly sme sa rútili priamo do jedného z Armyho snov. Ťahal som so sebou neuveriteľnú ťarchu výstroje. Rozdelili sme sa na dvojice, ja som bol s Tonym, z druhej strany domu bol Army so Sandrou. Trvali na tom aby sme neboli my dvaja spolu, jednak išlo o rovnocenné rozdelenie síl, jednak aby sa všetko nepokazil kvôli nejakým citom. Nástroj prvého úderu som mal prevesený cez chrbát. Kompaktne zloženú „ľahkú protitankovú zbraň“. Našťastie tá vážila len pár kilo. Ďalej som vliekol zo sebou baret - ťažkú veľkokalibrovú ostreľovačku, na tristo metrov extréme účinnú proti kadečomu, ľudia sú pre ňu len jednohubky. Tiež som so sebou niesol granátomet s bubnovým zásobníkom a jeden obyčajný dlhý samopal. Bol som obvešaný ako vianočný stromček a plazil som sa už len s toho dôvodu, aby som to všetko aj s muníciou odniesol.
Zastali sme na pozícii. Priložil som si ďalekohľad k očiam a skontroloval dom. Alebo skôr menšie sídlo. Väčšia stavba pozostávala s dvoch hlavých krídel v strede oddelenými presklenou halou a schodiskom. Nad druhým podlažím bol, pravdepodobne neobytné, no stále dosť rozľahlé podkrovie. Dom bol minimálne čiastočne podpivničený, pretože na našej strene vyúsťovala zo suterénu dvojgaráž. Vonku tiež stálo zopár áut. Jeden sedan a dve dodávky. Tie ma trápili viac, vďaka ich veľkosti zakrývali značnú časť na prednom dvore. Nebolo by však dobré ich okamžite zničiť, dym z nich by utekajúce ciele ešte viac zakryl.
„Na pozícii, zamaskovaný rozložený a nabitý.“ zaznelo z vysielačky. Napriek tomuto šialenému víkendu, mal Army v hlase aj odtieň šťastia.
„Na pozícii. Vadia mi tu však dve dodávky stojace pred vchodom. Mohli by to celé pokaziť. Navyše vôbec nevidím na pravé spodné okno.“
Celý náš plán bol postavený na Amryho „hračke“. Ťažký, masívny automatický granátomet. Spolu z trojnožkou a optikov vážil cez štyridsať kilo, bez munície samozrejme. Vystreľoval iné granáty s oveľa väčšou rýchlosťou ako štandardné podvesené alebo aj ako ten môj s revolverový. A prirodzene fľusal o tristo granátov za minútu viac. Je celkom zázrak, že sa im to dvom podarilo odniesť. Teraz boli skrytí pod maskovacím krovím v skvelej streleckej pozícii, dobre chránený okolitým prostredím. Úplne ideálne postavenie takmer päťsto metrov do domu. Už samotná vzdialenosť ich chránila. Sandra mala iba ľahkú, upravenú Remingtonku aby mohla pomoc odniesť čo najviac granátov, pričom sa aj tak museli ešte raz vracať po ďalšie.
Postup po asi nasledovný. Na úvod ich okamžite zbombardujeme z oboch strán. A zabijeme čo najviac prvou vlnou. Následne bude Army pokračovať vo svojom pekle. Keby náhodou nechceli vyliezť mám pre nich pripravený pol zásobníka zápalných granátov. To ich zaručene vyženie von a keďže na bokoch domu nie sú okná a oproti súvislej granátovej preihrane sa proste ísť nedá, vyjdú na našej strane. Môj barett a Tonyho dlhý pechoťák sa postarajú o záver. Jednoduché, bez možností na komplikácie, najneférovejšia cesta aká môže byť - tá najlepšia. Navyše máme ešte aj nášho priateľa v pozadí.
„Tak čo budeme robiť s tými dodávkami?“ chcela vedieť Sandra.
„Neviem, mohli by sme niekoho poslať aby ich ukradol. Ale to by trvalo dosť... vidím jeden cieľ.“ Popri nezastretom okne prešiel niekto. Nedokázal som spoznať o koho ide. Hustá záclona v tom prekážala.
„Na tie dodávky kašleme, budete jednoducho strieľať skrz. Počkáme ešte na pizzu a šou sa môže začať.“
O chvíľu dorazilo auto poslíčka. Aj som dúfal aby ho nezabili, nemám dobrý pocit, keď vytvárame úplne nevinné obete, len preto, že to je najjednoduchšia cesta. No teraz sme nemali čas vymýšľať niečo iné. Na Ulici zastalo autíčko s každej strany oblepené reklamou. Vystúpil z neho poslíček, prešiel dvorom a zazvonil. Pol minúty sa nič nedialo. Snáď ho jednoducho neodignorujú. Náš prostý trik s overením by ľahko spadol. Nepoužil už niekto z nás tento trik? Sme to predsa my kto je vo vnútri, už nie konkrétne my, ale naši priatelia, budúci... Neskočia predsa na našu vlastnú... Zazrel som nejaký rýchlo sa mihnúci tieň na spodnej hrane jedného okna. Tušil som to najhoršie.
„Tony, to s tým poslíčkom ťa napadlo len teraz?“
„Hej, aspoň myslím... Nie, DORITI, RAZ MI TO ROZPRÁVAL MOSS!“
„Akcia! “ zaziapal som do vysielačky.
„Showtime.“ Zopakoval Army spokojne. Náš „priateľ v pozadí“ vyše kilometer odtiaľto to pochopil. Vhodil šesťdesiat milimetrový pozdrav do ústia mínometu a načiahol sa za ďalším.
Army na druhej strane domu tiež nezaháľal. Súvislá vlna výbuchov sa preniesla až ku nám.
Ja som mal o dosť menej pohodlnú situáciu. V ľahu som odistil a vysunul teleskopickú časť „ľahkej protitankovej zbrane“. Vyklopil som zameriavač a bola pripravená na streľbu, snáď aj ja. Postavil som do pokľaku, zamieril na vytipované okno a vypálil, moja prvá strela z takejto zbrane.
Raketa prerazila sklo a vybuchla v miestnosti na prízemí, jednej s tých viac v strede. Bola síce navrhnutá na prerážanie tankov no aj tak by som vo vnútri byť určite nechcel. V tom okamihu dopadla na strechu domu prvá mína. Prvá z mnohých. Prerazila si cestu aj cez strop a poslala fragmenty jedného okna smerom k nám. Spolu so zariadením izby.
Pustil som prázdnu rúru na zem a zdvihol granátomet. Prvý zápalný granát smeroval do rohovej izby na prízemí. Veľký bubnový zásobník lenivo preskočil na ďalšie miesto. Mohlo by to ísť trochu rýchlejšie. Vystrelil som znova, a zasiahol okno v druhom krídle budovy. Pustil som granátomet a klesol k zemi. Štyri spravia dostatočne veľký požiar. Tony vedľa mňa si doteraz počínal rovnako, spolu so mnou vystrelil raketu, dva granáty, potom zaľahol k pechotnému guľometu a čkal.
Kanonáda z druhej strany otriasala celým domom. Presklená hala v strete už bola bez jedinej tabuly skla, vrchné poschodie dostatočne vymazával mínometný dážď. Doľahol som k svojej puške. Sliedil som po nejakom cieli. Za prvých pár sekúnd ešte nikto nestihol vybehnúť. Iba poslíček sa otrasený plazil preč. Byť na jeho mieste, plazím sa rýchlejšie.
Dole sa začínal rozmáhať požiar, hore absolútna smrť. Tak to bolo vidieť z našej strany, z druhej sa už asi ani nebolo veľmi na čo pozerať. Ak v dome niekto prežil musí vyjsť teraz, alebo nikdy.
„Traja dole,“ oznámil Army, „Sandra tvrdí, že minimálne dvaja s toho boli z nás. Teraz ich už nikto tak ľahko nespozná.“
Jedným z okien sa začali valiť ľudia, veľa ľudí. Reflexívne som prvého zoťal až pri druhom som si uvedomil, že to nie sú žiadny známi. Dav rýchlo vyskakoval a rozutekával sa, snažiac sa kryť pri autách. Guľomet vedľa mňa sa rozštekal. Spoznal som Pata. Vyskakoval niekde v strede. Vystrelil som po ňom a... minul. Prvá rana z tejto pušky ktorú som kedy minul. Skryl sa za dodávku spolu z niekoľkými ostatnými. Ja som vravel, že tie dodávky budú problém. Zopár ľudí začalo po nás strieť z vecí čo mali pri sebe. Stále to však pripomínalo strelnicu, boli sme proste príliš ďaleko, nemohli nám toho veľa spraviť a my sme ich mali skoro ako na dlani. Zrazu sa zablýskala dávka aj z ich strany, nejaký muž s fúzmi kľačal za jedným z áut a mal v rukách kalašnikov. Našich tristo metrov zrazu nebolo až takých úžasných. Namieril som na neho. Rýchlo sa však skrčil, vystrelil som no cez motor auta sa guľka nepredrala. Musel som vymeniť zásobník. Vďaka naspájaným pásom Tony tento problém nemal.
„Vyrojilo sa ich tu ako psov. Stále musia pracovať s nejatými ľuďmi.“ Nadával som do vysielačky. Prepol som na iný kanál. „Počuj priateľko, presmeruj sprchu o desať metrov východne.“
„Jednotka vždy k službám.“ Neviem skade splašil Army toho granátometčíka ale zjavne mu nedochádzalo, že už nie je v Bagdade.
Skupinka ľudí vykĺzla spoza ich krytia a rozbehla sa k záhradnému domčeku, odtiaľ by to nemali ďaleko k druhému domu, a hlavne za hranicu nášho viditeľného úseku.
„Vymaž šopu!!“ zakričal som Armymu. Tony práve strieľal na presne opačnú stranu nestihol by sa otočiť. Pálil som po nich najrýchlejšie ako sa dalo, dostal som len dvoch. Už boli skoro v cieli, keď sa začal meniť na triesky. Výbušné granáty vyparovali z búdku meter za metrom. Dostal som ešte jedného, a potom ich zbadali granáty. Uskutočnil sa veľmi rýchli a hlavne hromadný proces. Na blízku znova znepokojivo zasvišťali náboje. Mali by sme sa možno radšej stiahnuť, ďalšia spŕška nás môže nájsť.
Neďaleko dodávky dopadla mína, konečne. Vytvorila fontánu asfaltu a iných úlomkov. Vystrelil som posledný náboj len tak naslepo cez auto. Znova som rýchlo vymenil zásobník. Moja posledná strela bola do čierneho, nejaký chlap sa mŕtvy vysunul spoza dodávky. Míny za sebou dopadávali pred dom. Stačí jedna trafenejšia a väčšina z nich sa môže porúčať. Zase až tak veľa ich už neostalo.
Mína zasiahla sedan, okamžite zabila chlapíka z kalašnikovom za ním. Viac ich tam asi nebolo, ale bol to jeden z tých čo nám robili najväčšie problémy.
Zrazu sa mi spoza chrbta ozvala streľba, a aj guľky dopadali s toho smeru. Spoza chrbta!!!
„Prišli nám odzadu!“, zavrieskal som do vysielačky. Okamžite som pustil pušku chytil automat a gúľal sa preč, do bezpečia. Keď som sa tam dostal, pochopil som, že žiadne bezpečie sa dnes nekoná. Boli rozostavený na dvoch stranách, neboli blízko ale zato nás krásne držali v šachu, Naskladal som sa k malému betónovému múriku aby som sa vyhol prichádzajúcej krížovej paľbe. Pevnejšie som zovrel útočnú pušku a už sa chystal niečo opätovať. V tom som nepatrne žmurkol očami.
Krčil som sa pri kolese nejakého auta. V rukách som mal len UZI postriekané cudzou krvou. Z odporom som nechápal ako niekto môže také veci vôbec používať. Ponad hlavu mi búšila kvalitná nekončiaca dávka z ešte kvalitnejšieho guľometu. O chvíľu ma nejaká guľka určite nájde. Zrazu tá dávka konečne ustala. Vyšvihol som sa, musel som bežať preč, mám kúsok času kým vymení pás. V tom sa mi pred očami mihol zvislí pás.
Znova som sa vrátil k mojím vlastným zmyslom. Už zase, napadlo ma. Potom som sa pozrel na Tonyho. Tak ľahko by mu predsa nemohol dôjsť pás. Diery v jeho chrbte a hlave prezrádzali skutočnú príčinu zastavenia. Dodávka za ktorou sa krčili zvyšný bola na kúsky. Mína dopadla do jej bezprostrednej blízkosti. To bol ten zvislí pás, v jeho očiach. Ostal som tu sám, ak sa teraz vystrčím, nemám veľkú nádej, môžem si akurát tak počkať kým prídu.
„Tony je mŕtvy! O chvíľu aj ja, nie je ich veľa, tak do šesť.“ Oznamoval som do vysielačky. DORITI BEŽTE SEM!“ Prepol som kanál. „Mínometčík, Štyristo metrov juhovýchodne od terajšej pozície.“ Rozkázal som. Viac menej som iba typoval. Videl som ich postavenia iba raz, no znova som sa pozrieť nemohol. No aj tak. Musím s tadeto von. Hneď! prebleslo mi hlavou. Nejaký granát alebo niečo horšie už musí byť na ceste. Hodil som sa dopredu na všetky štyri a ponáhľa sa preč. Svoju životnosť takto som nevidel v kladných číslach no moje predošlé tušenie bol správne. Za malý betónový múrik priletel granát. Len omračujúci, aké zaujímavé. No svištiace guľky z dvoch strán ma trápili viac ako to či ma chceli ešte aj pitvať zaživa.
Pri ruinách domu sa konečne objavila Sandra, z tej pozície mi však nemohla pomôcť. Ostatné domy, aj keď tu boli nariedko, jej bránili v streľbe po mojich katoch. Pár metrov v predo mnou sa vynorilo nejaké útočisko, len obyčajná priehlbina v zemi, ale aj to najmenej poteší. Trochu som sa podvihol aby som tam sa tam čo najrýchlejšie dostal. Už mi chýbal iba meter, keď som to dostal do lýtka. Zaštípalo to ako sviňa, noha mi poklesla, našťastie som sa odrazil ešte druhou a zapikoval do terénnej nerovnosti. Vyzeralo to, že ostanem v bezpečí pokiaľ sa sem Sandra a Army dostanú. Možno. Ak so sebou Army ťahá tú svoju „hračku“ tak to chvíľu potrvá ale aspoň zaručene prestanú otravovať, na vždy.
„Presuň dážď päťdesiatpäť metrov naspať.“ Rozkázal som. Ak sa nemýlim mal by ich teraz trafiť aspoň približne. Stihol som si tri krát vydýchnuť, keď ma skoro porazilo. Len pár metrov odo mňa dopadla mína. Dorazila ku mne vlna trávy zeminy a črepín. „ZASTAV PAĽBU! ZASTAV PAĽBU!“ ziapal som na neho. No bolo mi však jasné, že to tých pár mín čo už sú vo vzduchu nezastaví. V podobných situáciách by to chcelo rýchlokurz modlenia, ale fakt rýchlo.
Zvyšne míny dopadli relatívne ďaleko, a relatívne mi ani neublížili. Škoda, že len relatívne. Napriek početným zraneniam som ostal pri vedomí. Cítil som nejaký kus plechu v stehne, pootočil som hlavu a zbadal veľký šrapnel v mojom zadku, ako ho pomaly obteká krv. Zaujímavé, že sa dostal aj cez kevlarové nohavice, našťastie ho však zbrzdili, nevyzeralo tak hlboké. Bez patričného oblečenia by som bol práve o pol zadku kratší. Otočil som sa naspať a zbadal tvoriacu sa mláčku na tráve. Bolesť po náhlom šoku opäť začala liezť do mojej hlavy. Z ľavej ruky mi tiež tiekla krv a o poznanie prudšie. Mal som v nej zabodnutú črepinu, veľmi som nad tím nerozmýšľal, chytil a vytiahol. Náhly nával bolesti ma zneistil či tam predsa len nemala ostať. Klesol som na brucho, rýchlo sa prevalil na bok. Ruka krvácala ako vodovod. Strhol som si rukáv a silno pritlačil ranu. Pomohlo to ale potreboval som viac látky. Pritisol som si ranu o zem a voľnou rukou začal šklbať tričko spod vesty a zo všade z kadiaľ sa dalo. Pritlačil som novú veľkú guču na ranu a najväčším súvislým pásom som to pevne siahol, na dva krát. Zachránil som sa pred vykrvácaním. Dobrá práca. Teraz by som sa mohol pred tou guľkou čo sa za pár sekúnd preženie cez moju hlavu ak tu ostanem takto ležať.
Z výbuchov som ostal ohluchnutý, nepočul som kde sa strieľa. Niekde predo mnou by mala byť Sandra a za mnou nepriatelia. Ak si Sandra nájde dobré vyvýšené miestečko, zopár ich určite dostane. Bola dostatočne ďaleko a mala ostreľovačku, nemali na ňu ako dosiahnuť. No je ich až príliš veľa.
Vytiahol som si ešte aj črep zo stehna, bolo to vážne len povrchové. Pritisnutý čo najnižšie k zemi som sa otočil o šesť hodín, útočnú pušku pripravenú na poslednú obranu. Opatrne som nadvihol hlavu. Oproti mne pochodovala skupinka ľudí. Piati, prikrčený, v rozstupoch každých päť metrov. Dvaja z nich boli z budúcnosti. Primieril som si na jedného a v tom momente mu guľka prevŕtala čelo. Sandra. Druhý vedľa neho išiel vzápätí. Tretieho som stihol trafiť ja, zvyšný sa rýchlo hodili na zem. Počul som slabý zvuk Sandrinej pušky, už sa mi začína vracať sluch.
„Ozvy sa!“ ziapala vysielačka.
„Už počujem.“ zamrmlal som.
„Ostali ešte dvaja plus jeden zranený.“ Takže toho druhého netrafila dobre. Aj tak bola neuveriteľne rýchla. Ozval sa výstrel. „No, tak už sú len dvaja, tých však nevidím.“ Situácia sa rýchlo zmenila. Ostali len dvaja žolďáci, prilepený k zemi, s visiacou smrťou nad hlavami. Jemne patová situácia, pokiaľ nemajú možnosť plaziť sa smerom ku mne, bez toho aby sa odokryli Sandre.
„Keby sa hýbali, videla by si ich?“
„Hej, aspoň približne. Určite sa nehýbu.“ Odľahlo mi. Nechcelo sa mi tu takto trčať a čakať či sa niečo stane. Za prvé ma bolelo celé telo za druhé sme stále boli na predmestí, určite pomaly začne niekoho trápiť táto naša mála vojna.
„Mohli by sme sa dohodnúť.“ zakričal som. Žiadna odpoveď nechodila. Verný svojmu remeslu, dobojujú to, aj keď sú už objednávatelia mŕtvy, alebo len neveria, že ich nezastrelíme aj tak. Hej, to je pravdepodobnejšie. „Army kde si?“ spýtal som sa do vysielačky.
„Pred tebou.“ Spomedzi domov za nepriateľmi sa vyvalil džíp, prebehol na trávnik a rútil sa presne na nás. Z dvoch miest sa po ňom spustila streľba. Zvrtol volantom a vydal sa oproti jednej. Chlap v poslednej chvíli odskočil nabok. Vtedy som ho trafil, len do vesty. Army vyskočil z idúceho prederaveného džípu a spacifikoval ho. Druhého pohodlne uzemnila Sandra. Postavil som sa na nohy a dobehol k nemu. Ešte bol živý.
„Aj tento je ešte živý.“ Oznamoval Army. Obišiel aj ostatné telá. „Tak to by sme mali. Pre istotu som to zobral cez dom a skontroloval či tam niekto nie je. Tí v dome plus tí pre ním a títo dvaja tu. To sú dokopy všetci čo prišli. Všetci budúci.“
Zablúdil som pohľadom na našu pôvodnú pozíciu a na Tonyho, ten už bol minulý. Je to divné, ale ten pocit víťazstva sa aj tak dostavil. Možno nie sladký, nejaký však určite.
Pozrel som sa cez rozsekaný dom, miestami bolo vidno úplne až na druhú stranu. Slnko pomaly zapadalo. Blížil sa koniec nedele. Koniec víkendu. Znova som sa pozrel na mŕtve Tonyho telo. Koniec jedného fakt nahovno víkendu. A to ešte v sobotu ráno bolo všetko pokojné. Nie často sa stáva, že za necelé dva dni sa navzájom pozabíjajú vaši priatelia navzájom, vrátane vás.
Tento víkend zomreli takmer všetci moji priatelia, väčšina z nich dvakrát.
Saťo
Diskusia
jurinko
Aj by som napisal, ze som prvy a ze buhaha, ale este som neprecital poviedku a navyse v tomto skuskovom obdobi byt prvy nie je az taka vysada, ako inokedy. Takze to nenapisem :-)
24.01.2008
Aj by som napisal, ze som prvy a ze buhaha, ale este som neprecital poviedku a navyse v tomto skuskovom obdobi byt prvy nie je az taka vysada, ako inokedy. Takze to nenapisem :-)
24.01.2008
Filther
mno... az na drobne pravopisne chyby, obcasne problemy so sklonovanim a trochu otravne preklepy to bolo fakt dobre. osobne nemam rad taketo akciou preplnene "rambo pribehy" ale tento ma celkom bavil. k tomu mas velke plus za cestovanie v case. neda mi este nespomenut hlasku so zaciatku: " náhoda má tiež svoje limity" to ma fakt dostalo!
24.01.2008
mno... az na drobne pravopisne chyby, obcasne problemy so sklonovanim a trochu otravne preklepy to bolo fakt dobre. osobne nemam rad taketo akciou preplnene "rambo pribehy" ale tento ma celkom bavil. k tomu mas velke plus za cestovanie v case. neda mi este nespomenut hlasku so zaciatku: " náhoda má tiež svoje limity" to ma fakt dostalo!
24.01.2008
jurinko
Mne sa to pacilo. Teda pacilo sa mi to takmer cele okrem gramatiky. Tu nebudem hodnotit, lebo by dielu ubrala asi tak desat bodov a to by si to dielo nezasluzilo. Ale bola fakt desiva. Nechcel by som byt ta uboha zena, co ta uci/la slovencinu vediac, ze jej snaha je absolutne zbytocna :-). Ale k dielu: Klasicky Kulhankovsky styl, celkom pekne urobeny, vela akcie, co je v zasade dobre. Niekedy trocha kostrbate vety, to je fakt, ale celkova uroven diela mimoriadne dobra. Trosku mi vadili tie ich dovody navratu, keby tam bola nejaka filozoficka zalezitost typu "nase konanie sposobilo velke utrpenie a preto sme sa vydali do minulosti, aby sme svojim minulym ja zabranili v niecom" a bolo by to take akoze hlboke, sebareflexia a tak, tak by to bolo fajn. Ale cisto zistne dovody su podla mna velmi lacnym motivom. Hlavne ked vsetci z nich by mali problem zabit svoje ja, tak by k takejto vyraznej zmene museli viest nejake mimoriadne udalosti. Neviem, ci to pisem zrozumitelne, ale dufam, ze hej. A este ich pomerne lahko porazili, ked vezmeme do uvahy, ze na strane "buducich" boli vsetky tromfy (moment prekvapenia, priprava, znalost protivnika, naskok desat rokov vo vsetkom, dokonca nanokamera [aj ked len prototyp]). Ja, keby som mal zabit svoje minule ja, ktore o mne nevie, tak zabijem vsetkych naraz a nikto by nemohol nikoho varovat. Ale to je len taka moja vsuvka. Inak to dielo bolo fajn, vidiet, ze sa zaujimas o bojovu techniku, boli tam nejake nazvy zbrani a systemov, celkom vierohodne to posobilo. Dal som 8
25.01.2008
Mne sa to pacilo. Teda pacilo sa mi to takmer cele okrem gramatiky. Tu nebudem hodnotit, lebo by dielu ubrala asi tak desat bodov a to by si to dielo nezasluzilo. Ale bola fakt desiva. Nechcel by som byt ta uboha zena, co ta uci/la slovencinu vediac, ze jej snaha je absolutne zbytocna :-). Ale k dielu: Klasicky Kulhankovsky styl, celkom pekne urobeny, vela akcie, co je v zasade dobre. Niekedy trocha kostrbate vety, to je fakt, ale celkova uroven diela mimoriadne dobra. Trosku mi vadili tie ich dovody navratu, keby tam bola nejaka filozoficka zalezitost typu "nase konanie sposobilo velke utrpenie a preto sme sa vydali do minulosti, aby sme svojim minulym ja zabranili v niecom" a bolo by to take akoze hlboke, sebareflexia a tak, tak by to bolo fajn. Ale cisto zistne dovody su podla mna velmi lacnym motivom. Hlavne ked vsetci z nich by mali problem zabit svoje ja, tak by k takejto vyraznej zmene museli viest nejake mimoriadne udalosti. Neviem, ci to pisem zrozumitelne, ale dufam, ze hej. A este ich pomerne lahko porazili, ked vezmeme do uvahy, ze na strane "buducich" boli vsetky tromfy (moment prekvapenia, priprava, znalost protivnika, naskok desat rokov vo vsetkom, dokonca nanokamera [aj ked len prototyp]). Ja, keby som mal zabit svoje minule ja, ktore o mne nevie, tak zabijem vsetkych naraz a nikto by nemohol nikoho varovat. Ale to je len taka moja vsuvka. Inak to dielo bolo fajn, vidiet, ze sa zaujimas o bojovu techniku, boli tam nejake nazvy zbrani a systemov, celkom vierohodne to posobilo. Dal som 8
25.01.2008
Saťo
dakujem ze pozityvne ohlasy, som rad ze to niekto vydrzal citat do konca :D k tej gramatike.. no.. ja a grmatika sme vzdy boli nepriatelia do poslednej kvapky krvi. na zakladke sa mi to nekedy okolo piateho seisteho rocnika snazili natrieskat do hlavy naozaj intezivne, a este aj potom ale viac menej marne :D(len tak pre zaujimavost, zo slovenciny mam 1 :D ), pri finalnom citani po sebe sa snazim pozerat hlavne preklepy no ani to mi az tak uzasne nejde... to posledne finalne filtrovanie vlaste neznasam :D vela roboty a v mojom pripadne slaby vysledok. a pri taketo dlzke, to ani nemozem dat nekomu na opraveni, hlavne ked vsedci maju tak vela volneho casu :D k deju: To ze ichtak lahko porazili je asi najvasia nedokonalost, no vlaste druha najvacia, v principe to az tak lahke nebolo, prezilo ich len zopar, no aj tak to jasne mali vyhrat ti druhi, aleco... proste stastie :D , K tym dovodom navratu.. mne sa cisto sebecke dovody celkom pacili... aj ked stoji to za pouvazovanie
25.01.2008
dakujem ze pozityvne ohlasy, som rad ze to niekto vydrzal citat do konca :D k tej gramatike.. no.. ja a grmatika sme vzdy boli nepriatelia do poslednej kvapky krvi. na zakladke sa mi to nekedy okolo piateho seisteho rocnika snazili natrieskat do hlavy naozaj intezivne, a este aj potom ale viac menej marne :D(len tak pre zaujimavost, zo slovenciny mam 1 :D ), pri finalnom citani po sebe sa snazim pozerat hlavne preklepy no ani to mi az tak uzasne nejde... to posledne finalne filtrovanie vlaste neznasam :D vela roboty a v mojom pripadne slaby vysledok. a pri taketo dlzke, to ani nemozem dat nekomu na opraveni, hlavne ked vsedci maju tak vela volneho casu :D k deju: To ze ichtak lahko porazili je asi najvasia nedokonalost, no vlaste druha najvacia, v principe to az tak lahke nebolo, prezilo ich len zopar, no aj tak to jasne mali vyhrat ti druhi, aleco... proste stastie :D , K tym dovodom navratu.. mne sa cisto sebecke dovody celkom pacili... aj ked stoji to za pouvazovanie
25.01.2008