Ležiac na zemi si majorka Shelly Brownová usporiadavala myšlienky. Príkazy sú presné. V sekunde po signáli musí vyskočiť, bežať k bombe a v okamihu, keď zabliká svetielko rýchlo trikrát za sebou, prerezať drôt a hodiť ju presne do okna skladu. Vzápätí sa musí rozbehnúť, bežať desať sekúnd a znovu zaľahnúť. Ale nesmie sa omeškať ani o sekundu, inak by bolo po nej�

Cvičené prsty sa jej mihajú v blate, aby si ešte raz pripomenuli ako treba nájsť ten správny drôt, lebo okrem bliknutia a svetla v okne, čo bude doň vopred nastavané, neuvidí nič. Keby to bolo cez deň, možno by videla aspoň obrysy svojich prstov, no uprostred noci a v tom prachu, čo sa drží v o vzduchu už niekoľko rokov čo trvá vojna, neuvidí celkom nič. Mala zo sebou síce baterku, aj napriek zákazu, ale bola major, čo plní rozkaz do bodky a... navyše si ju zabudla pred odchodom nabiť.

Zo všetkého najviac jej ale vŕtalo hlavou, prečo vyslali práve ju. Tým, že je to priveľmi dôležitá úloha, aby ju mohol robiť niekto iní, ju nepresvedčili. Bola predsa až príliš dobrá. Veď kto vyhodil do vzduchu tú raketovú základňu? A kto už na začiatku kariéry chytil roky hľadaného zločinca? Vtedy to boli krásne časy, keď ešte bolo vidieť slnko. Ale teraz, len ten hnusný prach. Už celé roky. Nepridávalo to na disciplíne jej ľudí a ani jej nebolo všetko jedno. Možno preto sa jej chcú zbaviť. Alebo pre to nedávne neuposlúchnutie rozkazu? Zachránila vtedy celé dve posádky, no bolo to neuposlúchnutie. Trest nedostala, dokonca jej dali medailu. Má ju zo sebou, lebo vie, že ju dostala na to, aby ju stratila. Alebo medaila ju. Nevedela čo by bolo horšie- zajatie či smrť? V každom prípade, aj keby uspela, je na území plnom nepriateľov( až sa čudovala, že ju ešte nechytili)a určite niekto z nepriateľov prežije. Nebola to pekná vyhliadka, ale ona je vojak a vojak poslúcha rozkazy... potichu sa zasmiala práve v tej chvíli, keď zaznel takmer nepočuteľný signál. Ale počula ho, je predsa major. Vyskočila a šprintom dobehla k výbušnine práve v tej chvíli, aby videla tri rýchle zablikania. Ruky sa jej netriasli, je predsa profesionál�

„A v skvelej kondícii.“ pomyslela si smutne, keď sa napriahla, aby zasiahla ten svetlý bod, to posledné svetlo čo uvidí v živote alebo aspoň na slobode.

Zarinčanie skla malo spustiť odpočítavanie. V rámci utajenia však netušila akou bude formou. Zrazu ju do nepriestrelnej vesty trafil projektil. Zalapala po dychu. Čo to má znamenať?! Myšlienku jej presne po sekunde od prvého výstrelu prerušil druhý. Aj keď sa jej zatočila hlava, pochopila, že musí utekať.

Desať�

dev�

osem�

sedem�

. „Prežijem, aj keby som bola ako sito!“ Zaťala zuby�

tri�

dva�

je... Tresk! Plameň výbuchu ožiaril okolie a ona tesne predtým ako ju tlaková vlna zrazila z nôh uvidela kto strieľal. Bol to jej podriadený, jej vojak! V sekunde, keď sa jej už pálili vlasy pochopila zo zdeseného a zároveň ospravedlňujúceho výrazu, že tá streľba bol odpočet. Potom už len pocit neznesiteľnej horúčavy a tma�

Keď ju pochovávali, podľa jej želania nebol na pohrebe nik. Teda skoro, lebo na jej rakvu okrem dažďových kvapiek padali slzy jedného vojaka vyvolané stratou a spomienkami na to, ako sa mu podarilo utiecť zo zajatia, do ktorého sa dostal, keď vliekol veliteľkine nehybné telo.