Trent nervózne stál vo výťahu, ktorý sa veľkou rýchlosťou rútil do podzemia.

Budova nadnárodnej korporácie Irnis mala len tri poschodia, a vlastne celá jej architektúra nenaznačovala, že v nej sídli spoločnosť, ktorej najhorší výkaz zisku bol 10 miliárd gidónov. Kvôli jej kľúčovej úlohe v Spoločnosti sa jej ústredňa nachádza 70 poschodí pod povrchom. Z bežných smrteľníkov o tom nikto nevie, s výnimkou tých, ktorí operujú priamo v jej srdci.

Trent bol jedným z nich. Pracoval na špedičnom oddelení ako doručovateľ balíkov. O ich obsahu nemal nikdy ani páru, ale to nebola jeho starosť. Od neho sa vyžadoval len bezpečný transport balíkov na miesto určenia. Nič viac, nič menej. Navyše za to dostával slušne zaplatené, takže nemal dôvod vyzvedať takýto typ informácií.

Výťahové dvere sa s tichým škripotom odsunuli. Kabínku okamžite zaplnil zatuchlý vzduch, taký, ktorý cítiť v pivniciach. Avšak narozdiel od nich bola chodba za nimi v dokonalom stave.

V chodbe sa nenachádzali až na jedne jediné dvere úplne vzadu žiadne iné. Opatrným krokom sa vybral k nim. Keď k nim dorazil, ladne sa otvorili a Trent mohol nazrieť dovnútra.

Miestnosť za nimi rozhodne nepatrila medzi tie klasické, v ktorých sa býva. Pripomínala skôr vilu. Bola preplnená rôznymi tými snobskými vecičkami, ktoré sa bežne na takýchto miestach nachádzajú ‒ fontány, sochy, figuríny ovešané drahými šperkami, ilegálne dovedené zvieratá a pod. Ale bezpochyby najväčšou atrakciou bol masívny dubový stôl osadený smaragdmi a pokrytý centimeter hrubou vrstvou číreho zlata. Stolička bola z platiny.

„Sadnite si,“ povedal mu akýsi muž za stolom.

Opatrne k nemu podišiel a sadol si. Bol značne nervózny až sa klepal.

„Dinón?“ ponúkal ho prezident.

„Nie, ďakujem.“

„Tak aspoň teplú čokoládu. Je dobrá na nervy.“

Vďačne ju prijal a neisto z nej odpil.

„Viete, prečo som vás sem zavolal?“

„Zlá výkonnosť?“ tipol si.

„Ó, to nie. Váš zmysel pre prácu je obdivuhodný. Kľudne by ste mohli byť vzorom pre zvyšok personálu.“

Trent si unavene vydýchol.

„Každopádne, vaše vynikajúce pracovné výsledky sú dôvodom, prečo ste tu.“

Z vrecka vytiahol malý trblietavý kľúč a otvoril ním šuplík pod pracovnou doskou. Vytiahol z neho balík.

„Obsah tejto škatule,“ vysvetľoval, „má pre mňa nevyčísliteľnú citovú hodnotu. Preto som sa rozhodol, že ho uložím do banky.“

„A ja ho mám tam odniesť, však?“

„Správne.“

„Teda... Som poctený. Ale, nemyslíte si, že by bolo vhodnejšie dať na starosť bezpečnostnej službe?“

„Z princípu áno, ale jednak sú drahí, a navyše im neverím tak ako vám.“

„Tak to mi veríte viac, ako ja sám sebe.“

„Vzochpte sa! Dávam vám životnú šancu, tak ju nepokazte. Ak sa osvedčíte, povýšenie vás neminie.“

„Povýšenie?“

„Šéf oddelenia s mesačným platom 10000 lonov, plus prémie 75 lonov každý mesiac.“

„Ď-Ďakujem vám.“

„To by ste mali. A teraz chodte.“

Bol už asi sto metrov od budovy a za celý ten čas nespustil z toho balíka oči. Tentokrát mal osud vo svojich rukách. A to doslova. Kvôli bezpečnosti to síce nikomu nemohol povedať, ale bol si istý, že keby to boli vedeli jeho kolegovia z špedičného oddelenia, aj tak by mu neverili ani slovo. Ľudia sa nachádzajú na samom spodku spoločenskej hierarchie, čo znamená asi toľko, že počet ich životných rozhodnutí, hoci aj tých najmenších, sa dá zrátať na jednej ruke.

Zdvihol od neho hlavu a zadíval sa pred seba. Blížil sa k oblastnej hranici, kde postávali dvaja Prevádzači. Neboli to práve najpríjemnejšie bytosti, ale keďže sa potreboval dostať cez Zónu B, nemal na výber. Jeho cieľom bola Systémová banka v Neutrálnej Zóne, ktorá sa však z akéhosi nepochopiteľného dôvodu nachádza medzi Zónou A a B. Jeden z mnoho dôkazov o tom, že ľudia sú pre Spoločnosť len nadbytočným tovarom. Ak sa teda chcú dostať zo Zóny C napríklad do banky pre výplatu, musia prejsť Zónou B, ktorá prísluší Alediánom. A tí sa netaja svojím nevraživým postojom voči ľuďom. Zákon síce zakazuje akúkoľvek formu násilia, problém je však v tom, že Akteriánska Centrála sa o to príliš nezaujíma. Teda s výnimkou obťažovania a znásilnenia; vinník si mohol byť istý, že by to bolo naposledy, čo si na niekoho siahol. O dosť to zhoršuje i fakt, že z dôvodu genetickej degenerácii pri klonovaní dochádza k psychickej poruche, pri ktorej Alediánsky muži nie len že nemajú záujem o ich krajšie polovičky, ony sa im dokonca až hnusia. Alediánky týmto neduhom netrpia. Lenže aj ony sú živými bytosťami so svojimi túžbami, a ak sa im nedostáva patričná pozornosť, musia si nájsť uspokojenie inde.

Hranice deliace jednotlivé Zóny majú úplne nový rozmer významu, než aký majú dnes. Delia od seba úplne odlišné svety, kde všetko funguje inak a riadia sa vlastnými zákonmi v tieni tých primárnych. V B Zóne bola teraz jar, čo značilo extrémne nebezpečný prechod jej územím. Trent to vedel a vedeli to aj Prevádzači. Pripadalo im preto veľmi podozrivé, že ľudský zasran (s nikým sa nemaznajú) chce s balíkom v ruke prejsť pomedzi Alediánov práve v tomto období.

„Mám potvrdenie, tak v čom je problém?“

„Len pokojne. Musíme si to najprv overiť.“

„Overiť by ste si mali svoju inteligenciu,“ potichu zašomral.

„Vravel si niečo?“

„Len, že sa ponáhľam. O tridsať minút banku zatvárajú.“

Ešte chvíľu sa s tým kusom plastu pohrávali, ako keby mal každú chvíľu vybuchnúť, a potom svojimi typickými arogantnými tónmi mu zabľabotali: „Môžeš prejsť.“ Trent si v duchu zaželal, aby ich niekto demateriazoval, najlepšie do nejakej vzdialenej dimenzie.

Hranicu si predstavte ako úzky pás priezračnej energie žltkastej farby. Je gélovitej štruktúry a prechádza sa ním ľahkosťou baletného štýlu. Ale počas tejto dekády by tam chcel ísť len blázon. Pravdou je však i to, že len blázon by to neriskol kvôli takému balíku peňazí. Takže ňou prešiel a rovnako ako doteraz sa začal zakrádať ich územím obozretne ako líška (čo v tomto prípade znamenalo, že skutočná líška by sa pri pohľade na jeho postup urazila).

Zatiaľ čo ľudia si postavili decentné rodinné domy, Alediáni dali prednosť gýčovitým budovám plnými najmodernejšou dostupnou technikou. Čo však strácali na štýlovosti doháňajú na komforte. Občas, keď všetci pravidelne večerajú, nakukne do obývačiek a nestačí sa diviť, čo všetko tam je. Aj keď sa snaží si doplňovať vedomosti o najnovšej technike, vždy sa nájde nejaký ten kus, o ktorom ešte nepočul.

Teraz však na takéto zachádzky nemal čas. Pri najbližšej bočnej uličke odbočil. Bola to jedna z mnohých, ktoré viedli cez stred, čo znamenalo, že si koleduje o problémy. Stopárky vedia byť riadne zákerné, k čomu im dopomáha generátor tmy. Pomocou neho je v strede Zóny vždy tma. Jednak sa tam lepšie odchytávajú ľudia a jednak je tam aj intímne prostredie. Našťastie mal po ruke baterku.

Zastal a zažal ju. Kužeľom svetla kĺzal po okolitých opustených budovách, o ktorých si nebol celkom istý, či sú naozaj opustené. Na neho pôsobili až príliš živým dojmom. Navyše sa mu zdalo, že v jednom rozbitom okne zbadal pohyb.

„Asi to bola len hra svetla,“ utešoval sa, no veľmi mu to na pokoji nepridalo.

Roztraseným krokom rýchlo napredoval k ďalšej hranici, ktorú už bolo vidieť. Bola však ešte pomerne ďaleko. Dokonca začínal mať pocit, že ho ktosi sleduje. Pozitívne na tom bolo, že hneď ako zašiel za roh, čosi huňaté ho chytilo okolo pása a stiahlo z ulice, čím vlastne sám sebe dokázal, že to nebola len jeho bujná fantázia.

Tá huňatá vec ho pritlačila k múru a pre prípad, že by v záchvate strachu chcel aj kričať, mu na ústa dopadla čiasi ruka.

„Práve som ti zachránila život, tak sa ukľudni.“

Ani nevedel prečo, ale ten hlas na neho pôsobil ako balzam. Ukľudnil sa natoľko, že našiel odvahu otvoriť oči. Díval sa do ďalších očí, kryštálovo modrých. Keď však rozšíril pohľad, sklamane zistil, že je to jediná príjemná vec.

To huňaté čosi bol chvost patriaci mladej líščej Alediánke. Neustále ho prebodávala jedným ostrým pohľadom za druhým.

„Teraz ti dám dole ruku a ty na oplátku nebudeš jačať, jasné?“

Prikývol. Nemal veľmi na výber.

Opatrne zložila ruku, a keď videla, že nič nepodniká, stiahla i chvost a ustúpila niekoľko krokov. Očami jasnými ako mesačný svit si ho premeriavala.

„Takže, ty si človek, hej? Musím uznať, že nevyzeráš až tak odpudivo.“

Ešte dlho potom nedokázal pochopiť, prečo to povedal: „Už som videl mnoho Alediániek, ale ty vybáčaš z priemeru.“

Pôvodne plánoval sa na ňu vykričať, čo si to dovolila. Možno aj plánovala k tomu niečo povedať, nedostala však tú možnosť. Vzduch preťal prenikavý zvuk najviac pripomínajúci sirénu kombinovanú s ženským krikom. Nie je nebezpečný, ale ak ste človek, ale ak ste človek, vyvoláva u vás neznesiteľný pocit, že vám idú prasknúť ušné bubienky. Jediným človek v celej Zóne bol Trent, ktorý už čupel pri zemi a rukami si zakrýval uši. Siréna ma však ešte jednu zaujímavú vlastnosť. Po určitom čase spôsobí v nervovej sústave skrat, ktorý ho donúti bežať priamo k zdroju toho hluku.

„Musím... ísť...“

„Nie!“ vykríkla.

Čupla si k nemu a svojím chvostom mu obalila hlavu. Nevedela, či to pomôže, ale niečo skúsiť musela. A podľa všetkého to fungovalo aspoň z časti, pretože už nikam nechcel ísť.

Náhle siréna zmĺkla. Nastalo identické ticho ako pred ňou. Nič nenaznačovalo tomu, že tam vôbec niekedy bola. Jediným dôkazom bol ešte stále sa trasúci Trent.

„Si v poriadku?“

„Budem. Daj mi ešte minútu.“

Postavila sa a nazrela do ulice. Panoval v nej kľud.

„To bol riadnu hlúpy nápad ísť rovno cez Tmavú štvrť.“

„Nemal som na výber,“ oponoval Trent, pomaly sa dvíhajúc so zeme. „Ponáhľal som sa...“ pozrel na hodinky, „... a ešte stále sa ponáhľam. Mám pätnásť minút, kým zatvoria banku.“

„Banku?“

„Musím odniesť tento balík,“ ukázal na krabicu ležiacu na zemi. „Poveril ma tým priamo môj šéf.“

„Kde pracuješ?“

„V Irnise, špedičné oddelenie.“

„Nie si na to trochu primladý?“

„Ja? A ty si snáď dosť stará na to, aby si sa potulovala po Tmavej štvrti?“

Bola prekvapená, ako jej oponuje. Od detstva do nej vštepovali, že ľudia sú primitívni, špinaví a otrasní. Zatiaľ nič z toho sa nedalo aplikovať na toho chlapca.

Vzal balík so zeme. „Už musím ísť. Vďaka za pomoc, ehm...“

„Alina,“ doplnila ho.

„Teší ma, ja som Trent. Ale už pôjdem.“

„Nie však sám. Stopárky určite nebudú ďaleko.“

„Viem.“

„Ako to?“

„Nie je to po prvý krát, čo tadiaľ idem.“

„Že som ťa tu nikdy predtým nevidela.“

„Lebo som bol obozretný. Teraz som nemal čas zakrádať sa ulicami.“

„Ale aj tak pôjdem s tebou.“

„Načo?“

„Len tak, so zvedavosti. Ešte som so žiadnym človekom nebola.“

„Keď to berieš takto. Ja som ešte nestretol Alediána, ktorý by sa ku mne nesprával nevraživo.“

„No vidíš.“

„Dobre teda, poď. Ale nie že ma budeš zdržiavať.“

„Žartuješ, však? Keby som chcela, tak ujdem behom pár sekúnd.“

Ku hranici dorazili neobvykle rýchlo. Možno to bolo tým, že na veľké počudovanie oboch sa dobre bavili. Vysvitlo, že majú mnoho spoločného. Mali podozrenie, že sa medzi nimi rysuje kamarátstvo, aj keď si nedokázali celkom dobre predstaviť, ako by fungovalo; bez povolenia od vysokopostavenej osoby nebola šanca dostať sa cez Prevádzačov.

A presne tí už hodnú chvíľu na nich z diaľky hľadeli. Arogantný pohľad vymenili za podozrievavý, lebo vidieť pohromade mladú Alediánku a mladého chlapca bolo prinajmenšom podozrivé. Že by si predsa len spestrili deň? Je síce pravda, že nie sú na nikoho strane, veľmi radi však robia druhým zo života peklo. A podať Akteriánskej Centrále informácie o láske tých dvoch bola príjemná predstava. Bez priamych dôkazov však nemohli urobiť nič.

Trent sa rozlúčil s Alinou ešte predtým, než došiel k hranici. Prevádzačom tým riadne pokazil náladu.

„Do banky?“

„Presne tak.“

„To sa asi veľmi ponáhľaš, čo?“

„Dosť.“

„Hmm, a balík?“

„Ide do banky tiež.“

„Čo je v ňom?“

„Čo je vás do toho? Máte potvrdenie, tak ma pustite.“

„Ale! Chlapček nám vystrkuje rožky.“

„Počujte vy dvaja. Nevidím problém oznámiť Centrále, že dvaja prevádzači si neplnia svoju úlohu. Na vaše miesto si brúsia zuby kopec ďalších Glunov.“

Nakoniec ho pustili, aj keď veľmi neradi. Od teraz si na neho budú dávať pozor.

Neutrálna Zóna neostáva nič dlžná svojmu názvu. Vďaka energetickému poľu obsiahnutého v hranici sú z nej odčerpané všetky city. Tu sa nemôžete naštvať a ani potešiť. Ostatne, nie je sa čomu diviť. Nachádzajú sa tu všetky kľúčové inštitúcie, s výnimkou Centrály, ktorá sídli v Akteriánskom Jadre.

Do banky dorazil tesne pred zatvorením. Ešte jemu dovolili uložiť balík, a potom definitívne zatvorili.

Trent stál pred vchodovými dverami. Díval sa na masívnu žltkastú kupolu a rozmýšľal nad dnešným dňom. Presnejšie na tú pasáž s Alinou. Bola naozaj príjemnou spoločníčkou, čo ho príjemne prekvapilo. Rozumel si s ňou omnoho viac, než s akýmkoľvek dievčaťom zo svojho okolia. Mal z toho zmiešané pocity, ale celkovo to bol dobrý deň.

Teraz už rozhodným krokom sa vydal späť. Tentoraz však Tmavú štvrť obíde.