Duna. Kniha pravidelne sa umiestňujúca v rôznych rebríčkoch na prvých miestach najlepších sci-fi románov všetkých čias. Sága obsahujúca šesť kníh Franka Herberta, neustále rozvíjaná jeho synom a ďalšími spolupracovníkmi o nové a nové príbehy z tohto vesmíru. Príbeh samotnej Duny asi nemá zmysel príliš rozoberať - vzdialená planéta Arrakis, na ktorej sa ako jedinej v celom vesmíre ťaží vzácne korenie rozširujúce vedomie a predlžujúce život. Príbeh mladého Paula Atreida, ktorý musí v ťažkej situácii prevziať vodcovstvo svojho zdecimovaného rodu a s pomocou púštneho národa Fremenov, pokúsiť sa opäť prevziať vládu nad Arrakis. Je to vlastne esenciálny príbeh dobra a zla, lásky a nenávisti, zrady a pomsty, a vo svojej podstate campbellova cesta hrdinu, ktorú sme už videli v množstve iných filmov. Tu je však okorenená všemožnými sci-fi elementami, vrátane feudálne usporiadanej post-kybernetickej spoločnosti, tajomného náboženského rádu, obrovských piesočných červov, vesmírnych navigátorov ohýbajúcich čas a priestor a do toho všetkého vsadeného vyvoleného mesiáša, ktorý má spasiť nielen samotnú planétu Arrakis, ale aj celý vesmír.

Mali sme tu rozporuplný film Davida Lyncha z roku 1984, televíznu minisériu z roku 2000, síce vernejšiu knihe, ale s pomerne chabou filmovou a produkčnou kvalitou a teraz je tu opäť veľkofilm, ktorého zrod sa začal niekedy pred vyše desiatimi rokmi. Prvé správy hovorili, že Dunu má režírovať Peter Berg, ale po nejakom čase projekt pristál u kanadského režiséra Denisa Villeneuvea, ktorý už má za sebou také sci-fi pecky ako Prvý kontakt či Blade Runner 2049. Niekedy v tej dobe som sa začal prikláňať k názoru, že aj keď trochu zbytočná, predsa len nová adaptácia Duny môže byt kvalitným sci-fi blockbusterom, ktorý sa v dnešnej dobe už takmer netočí a nemýlil som sa. Villeneuve nesklamal a naservíroval nám opulentný sci-fi veľkofilm, na ktorý sme čakali vlastne už od Interstellaru. Nechýbajú villeneuveove tradičné trademarky ako vizuálne opojné široké zábery za doprovodu atmosférickej hudby, zmysel pre estetiku, kombinácia minimalistického a pritom nádherného dizajnu - vyblednutá a bezkontrastná púštna Arrakis tak ide ruka v ruke s dizajnom vesmírnych lodí, techniky, ornitoptér, ktoré si presne takto predstavoval asi aj Frank Herbert, všetko je proste dokonalé. Zamrzí len vyobrazenie vesmírneho navigátora, ktorý bol oveľa pôsobivejší v lynchovej Dune. Taktiež zámok Atreidov na Caladane sa mi asi viac pozdával v jeho verzii. Ale to sú všetko len drobné detaily, aj v samotnom rozprávaní príbehu villeneuveova verzia naprosto vládne. To, čo podávala lynchova Duna skratkovito a televízna miniséria neobratne a kostrbato, v tejto novej verzii funguje na výbornú. Tak dokonalé skĺbenie knižného príbehu s filmom sme mohli vidieť naposledy asi pri Pánovi prsteňov. Potešujúce je, že Villeneuve ani v tak komplexnom príbehu nevynecháva podstatné detaily ako napríklad opis Letovho otca a jeho smrteľného súboja s býkom a taktiež zobrazenie jeho sochy, portrétu aj hlavy samotného býka. A takýchto odkazov je v celom filme viacej - detailov s vlastnou históriou a významom, ktorý však naplo docenia až tí, ktorý poznajú ságu a svet Duny hlbšie. Je pravda, že časť z týchto detailov sa do filmu nedostala, ale to je prirodzená daň za adaptáciu tak komplexného literárneho diela.

Všetko podstatné sa točí okolo hlavného hrdinu Paula Atreida, stvárneného Timothée Chalametom, ktorý potvrdzuje, že patrí k jednému z najtalentovanejších hercov svojej generácie. Duna stojí na ňom a Timothée nezaváhal. Jediné, čo ma trochu rušilo, bola jeho telesná konštitúcia, ktorá mi akosi nepasovala s Paulom, ako obávaným bojovníkom, aj keď je mi jasné, že medzi jeho prednosti patrí hlavne mrštnosť a rýchlosť. Každopádne do ďalšej časti by som odporúčal pár hodín vo fitku. V tom strávil určite dosť času Jason Momoa, ktorého Duncan Idaho je druhá najlepšie zahraná postava. Aj keď Momoa neoplýva oscarovými hereckými kvalitami, jeho postava dokonale ladí s jeho herectvom. Je to po Paulovi asi najživšia postava a jeho chémia s Paulom tu funguje asi najlepšie zo všetkých vzťahov vo filme. Zatiaľ čo vzťah Paula s otcom je chladný a odmeraný a s matkou sa nesie v duchu Paulovej predurčenosti, vzťah s Duncanom je čisté kamarátstvo, ktorému veríte každú jednu sekundu. Ak sa tvorcom podarí urobiť niečo podobné so vzťahom Paula s Chani v druhej časti, v romantickej línii sa môžeme tešiť na druhý Titanic. To ma privádza k tomu, čo zamrzí najviac, a to je rozdelenie filmu na dve časti, pričom druhá je zatiaľ v nedohľadne, dokonca nie je ani oficiálne potvrdená. Jedinou našou útechou je, že Duna je úspešná u kritikov aj u divákov, takže s najväčšou pravdepodobnosťou sa jej dočkáme. Zatiaľ tu bude aspoň televízny spinoff Dune: The Sisterhood, ktorý sa zameria na Bene Gesserit a mal by slúžiť ako prequel ku fimovej Dune. Ak sa však bude pokračovať v stanovenej línii, bude mať druhá časť všetky parametre stať sa dokonalým sci-fi blockbusterom.

Veľmi rád by som sa pozrel na Dunu očami človeka, ktorý knihu nečítal a nevidel ani ostatné filmové adaptácie. To porovnávanie s nimi sa predsa len vynára takmer pri každej scéne. Keď som sa pred rokmi dozvedel, že sa pripravuje nová Duna, povedal som si, že tretiu filmovú adaptáciu už fakt nepotrebujem. Dnes som rád, že tu je, aj keď ešte radšej by som videl ten potenciál pretavený do nejakého originálneho príbehu, alebo ešte nesfilmovanej podobne kvalitnej knihy. Čo by som dal za to, keby Villeneuve sfilmoval namiesto Duny taký Hyperion, ale to by musel byť svet už fakt asi dokonalý. Aj príbeh Duny nám ukazuje, že taký nie je. Možno o pár rokov, v druhej časti...